Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 15, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/519/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711216394
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7711216394.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudcovJUDr.

Moniky Koščovej a JUDr. Alexandra Husivargu v právnej veci navrhovateľky U. X., O.. XX.XX.XXXX,
V.N. X. U. Č.. XXX, zastúpenej JUDr. Štefanom Halinárom, bývajúcim v Michalovciach, Moldavská
4 proti odporcovi U. M., O.. XX.XX.XXXX, V. X. U., L.. U. XXXX/X, zastúpenému JUDr. Martinom
Kostrejom, advokátom so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku 8 v konaní o zaplatenie 6.489,19
Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa
12.02.2014 č. k. 16C/42/2012-153

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Navrhovateľka je povinná nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 228,77 Eur a tieto
zaplatiť právnemu zástupcovi odporcu JUDr. Martinovi Kostrejovi do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej len súd prvého stupňa alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví
návrh navrhovateľky zamietol a zaviazal ju zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.756,34
Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak po zistení, že účastníci konania uzavreli v máji 2007 ústnu dohodu, podľa ktorej odporca
požiadal o poskytnutie hypotekárneho úveru vo VÚB banke a dňa 14.5.2007 mu bol bankou poskytnutý
ako dlžníkovi úver vo výške 14.294,00 € s dobou splácania 20 rokov v mesačných splátkach po 129
€. V zmysle dohody odporca previedol dňa 13.06.2007 2/3 z poskytnutých peňazí t. j. 9.485,66 Eur
(285.765,- Sk) na účet navrhovateľky, čo vzal súd za preukázané z výpisu z účtu navrhovateľky, pričom
odporcoviostalasuma4.808,34€.Podľadohodyúčastníkovmalkaždýznichsplácaťmesačnealikvotnú
splátku zodpovedajúcu tej časti z poskytnutého úveru, ktorú si každý z nich ponechal. Navrhovateľka

(ktorá bola v právnom vzťahu s odporcom v zmysle ich ústnej dohody, keďže nebola dlžníčkou voči
banke) platila splátky za svoju časť z úveru na účet odporcu po 2.750,- Sk mesačne a zaplatila celkom
19 splátok v sume 1.734,82 €. Z výpisu z účtu predmetného úveru, ako aj z oznámenia VÚB banky
mal preukázané, že odporca banke platil dohodnuté mesačné splátky podľa zmluvy o úvere po 129
€ (neskôr po 134 €) až do 18.2.2009, kedy bola zaplatená celá, dovtedy nesplatená časť úveru v
sume 13.960,76 € a bol zaplatený poplatok za predčasné splatenie úveru v sume 558,43 €, spolu
14.522,19 €. Táto suma bola banke poukázaná z účtu odporcu, a to na základe stanoviska banky z

28.1.2009, ktoré banka odporcovi adresovala na základe jeho žiadosti o predčasné splatenie úveru. V
odôvodnení ďalej uviedol, že nebolo sporné, že navrhovateľka a jej vtedajší manžel založili pre banku
na zabezpečenie predmetného úveru svoj byt, ktorý v tom čase mali v bezpodielovom spoluvlastníctve,
a to zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 14.5.2007. Z výpovedí účastníkov vzal za preukázané,že navrhovateľka v roku 2009 musela byt predať kvôli rozvodu, preto požiadala odporcu, aby predčasne
splatil predmetný úver, čo odporca preukázateľne urobil a ku dňu 18.2.2009 si voči banke splnil svoju
povinnosť dlžníka a predčasne splatil nesplatenú pohľadávku, t.j. nesplatenú časť úveru 13.960,76 € aj

poplatok 558,43 € s tým spojený. Rovnako vzal za preukázané, že na zaplatenie celej sumy 14.522,19
€ boli použité peňažné prostriedky navrhovateľky, ktorá ich získala predajom založeného bytu, a to cez
realitnú kanceláriu, ktorá uvedenú sumu zaslala na účet odporcu ako dlžníka, aby ju použil na splatenie
predmetného úveru, a to aj tej časti úveru, ktorú podľa ich ústnej dohody z roku 2007 dostal odporca a
ktorú by nebyť predčasného splatenia úveru z dôvodov na strane navrhovateľky splácal ešte ďalších 18

rokov v dohodnutých splátkach. Navrhovateľka nepopierala, že si bola vedomá, že z jej peňazí je platená
aj tá časť úveru, ktorú by inak odporca splácal, tvrdila však, že ju neposkytla bezodplatne, ale s tým, že
jej odporca vráti túto sumu, ktorá bola zaplatená aj ohľadne jeho časti úveru. Navrhovateľka svoj nárok
odvodila výlučne z ústnej dohody o rozdelení úveru, ktorú s odporcom uzavrela v máji 2007. Keďže
odporca vzniesol voči nároku navrhovateľky v sume 6.489,19 € námietku premlčania, súd prioritne
posudzoval premlčanie uplatneného nároku. Vzhľadom na právny vzťah účastníkov konania, t.j. ústnu

dohodu o rozdelení úveru z mája 2007 aplikoval ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka /ďalej OZ/,
teda ustanovenia o zmluve o pôžičke. Odporca totiž na základe uvedenej dohody požičal navrhovateľke
peňažné prostriedky v sume 9.485,66 €, ktoré získal z predmetného úveru z VÚB banky a navrhovateľka
mu bola povinná vrátiť tieto finančné prostriedky v dohodnutých mesačných splátkach po 2.750,- Sk
počasdobytrvaniaúverovéhovzťahu,čiže20rokov.Odporcovizúveruostalakdispozíciisuma4.808,34

€. V konaní žiadala navrhovateľka od odporcu zaplatenie sumy 6.489,19 €, z toho sumu 4.808,40 € z
dôvodu, že ju odporcovi dala bez právneho dôvodu na splatenie jeho zostávajúcej časti úveru, ktorú
by bol odporca povinný splácať podľa dohody o rozdelení úveru, ak by nebol úver predčasne splatený,
ďalej sumu 279,21 € z dôvodu, že ju zaplatila za odporcu bez právneho dôvodu ako jeho polovičný
podiel na poplatku za predčasné splatenie úveru (poplatok pre banku bol 558,43 €) a napokon sumu

1.401,58 €, ktorú za odporcu zaplatila pri predčasnom splatení úveru bez právneho dôvodu, lebo ju už
raz odporcovi zaplatila ako 19 splátok za svoju časť úveru. Súd prvého stupňa vzal za preukázané,
že navrhovateľka ku dňu 18.2.2009 mala vedomosť (cez realitnú kanceláriu, ktorá predávala založený
byt v prospech navrhovateľky) o zaplatení sumy 14.522,19 € odporcovi na účel splatenia predmetného
úveru, teda vedomosť o tom, že jej peniaze sú použité aj na zaplatenie tej časti úveru, ktorú bol povinný

zaplatiť odporca podľa ich ústnej dohody o rozdelení úveru ku dňu predčasného splatenia, vrátane
sankcií spojených s týmto predčasným splatením. Navrhovateľka teda preukázateľne plnila odporcovi
uvedenú sumu bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 OZ, preto odporca bol povinný uvedenú
sumu navrhovateľke vydať ako bezdôvodné obohatenie. S poukazom na ust. § 100 ods. 1 a § 107 ods. 1
OZ súd mal za to, že námietka premlčania vznesená odporcom je opodstatnená, keďže navrhovateľka si

nárok na vydanie tejto sumy uplatnila na súde po prvýkrát dňa 16.11.2011, pričom dvojročná premlčacia
doba plynula od 19.2.2009 (o plnení pre odporcu bez právneho dôvodu vedela už dňa 18.2.2009) a
uplynula dňom 19.2.2011. Z tohto dôvodu nárok navrhovateľky zamietol. V závere súd poukázal
na to, že pokiaľ aj navrhovateľka nemala možnosť vidieť predmetnú úverovú zmluvu a preto nevedela
o tom, v akej výške bol odporcovi úver poskytnutý, nemá táto skutočnosť vplyv na plynutie premlčacej

doby, ani na záväzky, ktoré obom účastníkom vyplývali z ich ústnej dohody o rozdelení úveru z roku
2007. Bez právneho významu nie je ani skutočnosť, že navrhovateľka uzavrela v roku 2007 s bankou
záložnú zmluvu ohľadne zabezpečenia predmetného úveru ako jeden zo záložcov, pričom v zmluve bola
uvedená presná výška poskytnutého úveru a ak navrhovateľka nemala k dispozícii túto záložnú zmluvu,
ktorá však pri podpise bola záložcom vydaná, teda aj vtedajšiemu manželovi navrhovateľky, mohla o

ňu požiadať banku.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi priznal
náhradu trov konania vo výške 2.756,34 Eur, z toho za zaplatený súdny poplatok z odporu 389 Eur a za
právne zastúpenie advokátom sumu 2.367,34 Eur a zaviazal navrhovateľku zaplatiť tieto trovy k rukám

právneho zástupcu odporcu.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie navrhovateľka a navrhla zrušiť napadnutý
rozsudok. Uplatnila odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. V odvolaní namietala
posúdenie právneho vzťahu účastníkov ako vzťahu zo zmluvy o pôžičke, nakoľko poskytnutiu úveru

odporcovi predchádzala iná dohoda. Namietala, že súd pri jej tvrdení, že pri osobnom stretnutí s
odporcom nebol prítomný svedok Z. M., vôbec nebral do úvahy, že svedok, ktorý tvrdil, že za jeho
prítomnosti sa navrhovateľka a odporca údajne ústne dohodli, že odporca predá byt za cenu, ktorú zvýši
o 150.000,- Sk a že z peňazí z predaja bytu bude zaplatený zostávajúci nesplatený úver voči banke,je osoba nedôveryhodná a blízka odporcovi. Vytýkala súdu, že neprihliadal na jej písomné vyjadrenie
zo dňa 6.2.2014 k predloženým listinám z VÚB, a.s., že na týchto listinách nie je uvedené, o aký úver
ide a kto je platcom a z akého účtu prichádzajú finančné prostriedky a neakceptoval jej návrh, aby VÚB

predložila podrobný výpis z účtu odporcu, aby sa overilo, kedy a koľko bolo uhrádzané z účtu odporcu
na splácanie úveru pre VÚB. Poukázala na to, že ani na pojednávaní ani v žalobe neuviedla a netrvala
na tom, že v danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 107 OZ a preto jej nie je známe,
na základe akého dôvodu súd nárok kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie a aplikoval premlčaciu
dobu dvoch rokov. Napadnuté rozhodnutie považuje za predčasné, lebo súd na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Trvala na uplatnení premlčania v zmysle § 101
OZ, t. j. všeobecnej premlčacej dobe 3 rokov. Zároveň poukázala na to, že v prípade úmyselného
bezdôvodného obohatenia je objektívna doba 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V tomto konkrétnom
prípadebolojednoznačnepreukázané,žezostranyodporcuišloopremyslenéúčelovékonanie,nakoľko
na telefonáty ani odkazy nereagoval, menil telefónne čísla a naťahoval čas, aby sa s navrhovateľkou
nemusel stretnúť a až teraz jej (navrhovateľke) došlo, že za akým účelom to robil.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že
navrhovateľka na poslednom pojednávaní nenavrhla vykonať ďalšie dôkazy, preto rozhodnutie súdu
prvého stupňa nemôže byť predčasné. Súd v konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté navrhovateľkou
napriek tej skutočnosti, že zo strany odporcu bola vznesená námietka premlčania už od začiatku

prejednávanéhosporu.Poukázalnato,žesúdprvéhostupňamalpovinnosťsasovznesenounámietkou
premlčaniazaoberaťakoprejudiciálnouotázkou,avšaknapriektomusúdvykonalrozsiahledokazovanie
na preukázanie aj ďalších skutočností, a to skutočností, ktoré predchádzali čerpaniu úveru vo VÚB
banka, a.s., t.j. dohodou medzi navrhovateľkou a odporcom o výške úveru, splácaní predmetného úveru,
zároveň sa súd zaoberal ďalšími skutočnosťami, t.j. dohodou účastníkov konania o predčasnom splatení

úveru, podmienkach predčasného splatenia úveru a ďalšími podstatnými náležitosťami. Poukázal na
to, že navrhovateľka jednoznačne potvrdila vo svojej výpovedi, že si bola vedomá tej skutočnosti, že
zostatok úveru v celom rozsahu 14.522,19 € bol zaplatený z jej peňazí, to znamená, bola zaplatená aj
tá časť úveru, ktorú by inak odporca splácal za seba po dobu 18 rokov. Taktiež navrhovateľka potvrdila,
že 19.2.2009 mala vedomosť o výške sumy, ktorú zaplatila pre VÚB banku, a.s., t.j. 19.2.2009 začala

plynúť subjektívna premlčacia doba. Poukázal na tú skutočnosť, že navrhovateľka ako záložca mala k
dispozícii záložnú zmluvu z roku 2007, ktorú uzavrela s bankou ohľadne zabezpečenia predmetného
úveru a v tejto bola uvedená presná výška poskytnutého úveru, z ktorého navrhovateľka obdŕžala 2/3
peňazí a odporcovi na základe ich vzájomnej dohody ostala 1/3 úveru s tým, že týmto spôsobom bol
úver po dobu cca 2 rokov aj splácaný. Poukázal na výpoveď svedka Z. M., ktorý potvrdil, že bol prítomný

pri druhom stretnutí, kde bolo dohodnuté, že navrhovateľka nebude žiadať od odporcu sumu, ktorú
mal splatiť banke pri predčasnom splatení úveru, a že z tej sumy sa takto splatí celý úver. Uviedol, že
navrhovateľka uplatnila svoj nárok v súdnom konaní až žalobou dňa 16.11.2011, teda cca 10 mesiacov
potom, ako sa jej nárok na zaplatenie sumy premlčal, nakoľko k predčasnému splateniu úveru z predaja
z bytu došlo 18.2.2009 a nasledujúcim dňom, t.j. 19.2.2009 začala plynúť subjektívna premlčacia doba

navrhovateľke na uplatnenie si jej nároku v súdnom konaní. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 228,77 €.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľky bolo navrhovateľke zaslané odvolacím súdom dňa
10.06.2014.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľky ako podané včas
oprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné,beznariadeniapojednávania
v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu

navrhovateľky nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 15.03.2016 o 13,00 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 08.03.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 156 ods. 1, 3 O.s.p..Navrhovateľka podľa obsahu odvolania namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/
O.s.p., t. j. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t. j. súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a ust. § 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p., t. j. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého

stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a

ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej

stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132

O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli

najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-
§ 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd udáva, že právnym

posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho

vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §

135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná
vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu,

vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z
týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok ako
vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.Správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo

také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky navrhovateľky
nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam navrhovateľky
odvolací súd uvádza, že otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať na námietku

dlžníka vždy ako otázkou primárnou, a až následne posudzuje navrhovateľom uplatnený nárok
meritórne.

Z obsahu spisu odvolací súd mal za preukázané, že odporca v konaní vzniesol námietku premlčania
uplatneného nároku, a to prvýkrát v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 22.02.2012 a niekoľkokrát
v priebehu samotného konania.

V zmysle ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

V zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

V zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým a preto sa premlčuje podľa ust.
§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je

ustanovená kombinovaná premlčacia doba, kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je
upravený odlišne. Vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to
aj napriek tomu, že ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba však môže plynúť
iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.

Vychádzajúc z vyššie citovanej zákonnej úpravy, správne súd prvého stupňa zameral dokazovanie
v prvom rade na zistenie skutkového stavu potrebného pre posúdenie otázky premlčania. V tomto
smere vykonal všetky potrebné dôkazy na ustálenie otázky, kedy sa navrhovateľka dozvedela o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor obohatil, čiže kedy začala plynúť subjektívna
premlčacia doba.

Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy,
keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie
plneniazbezdôvodnéhoobohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosťorozsahubezdôvodnéhoobohatenia
a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To,

kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových
okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby vôbec relevantné.

V tomto smere bolo v konaní pred súdom prvého stupňa nepochybne preukázané a potvrdené samotnou

navrhovateľkou, že dňa 18.02.2009 mala vedomosť (cez realitnú kanceláriu, ktorá predávala založený
byt v prospech navrhovateľky) o zaplatení sumy 14.522,19 Eur odporcovi na účel splatenia predmetného
úveru, teda vedomosť o tom, že jej peniaze sú použité aj na zaplatenie tej časti úveru, ktorú bol povinný
zaplatiť odporca podľa ich ústnej dohody o rozdelení úveru ku dňu predčasného splatenia, vrátane
sankcií spojených s týmto predčasným splatením. Správne teda súd ustálil začiatok plynutia subjektívnej

premlčacej doby dňom 19.02.2009 a pre posúdenie tejto otázky vykonanie dokazovania vyžiadaním
podrobného výpisu z účtu odporcu o tom, kedy a koľko bolo ním uhradené na splácanie dlhu, by bolo
nadbytočné. Nedôvodná je preto odvolacia námietka navrhovateľky o nevyžiadaní ďalších listinných
dôkazov z VÚB, a.s.. Rovnako námietka navrhovateľky, že na listinách z VÚB a.s. nie je uvedené,o aký úver ide a kto je jeho platcom a z akého účtu prichádzajú finančné prostriedky, je pri ustálení
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby bez právneho významu, avšak je potrebné doplniť, že
predmetné listiny boli súdu poskytnuté na jeho žiadosť, na základe vykonaného plošného šetrenia, pri

ktorom banka zistila, že vedie účty súdom uvedených subjektov so stavom k 11.12.2013, čo vyplýva zo
správy banky založenej na čl. 91 a čl. 130 súdneho spisu, s obsahom ktorých boli účastníci oboznámený
na pojednávaní dňa 08.01.2014.

Vzhľadom na uplynutie subjektívnej premlčacej doby pred podaním žaloby na súd (subjektívna

premlčacia doba uplynula 18.02.2011, žaloba na súd bola podaná 16.11.2011 - poznámka odvolacieho
súdu), je bez právneho významu, že v čase podania žaloby ešte neuplynula objektívna trojročná
premlčacia doba, resp. premlčacia doba v dĺžke 10 rokov (§ 107 ods. 2 OZ).

Použitie všeobecnej premlčacej doby v zmysle ust. §101 OZ je vylúčené vzhľadom na osobitnú úpravu
premlčania bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 107 OZ, z ktorého dôvodu je odvolacia námietka

o aplikácii všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby nenáležitá.

Rovnako aj odvolacia námietka navrhovateľky týkajúca sa skutočnosti, či svedok Z. M. bol alebo nebol
prítomnýpriosobnomstretnutínavrhovateľkysodporcomajehopríbuzenskývzťahkodporcovi,nemôže
mať vplyv na vecnú správnosť posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, lebo z jeho

výpovede nevyplynuli žiadne skutočnosti, od ktorých sa odvíja začiatok subjektívnej premlčacej doby.
Tento bol v konaní nepochybne preukázaný inými dôkazmi - výpoveď navrhovateľky dňa 20.09.2013 (čl.
74 spisu), výpoveď odporcu (čl. 75 spisu).

K odvolacej námietke navrhovateľky o tom, že ani v žalobe ani na pojednávaní neuviedli a netrvali na

tom, že v danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie odvolací súd uvádza, že nie je povinnosťou
navrhovateľa v súdnom konaní právne kvalifikovať ním uplatnený nárok, aj keď vzhľadom na to, že
navrhovateľka je zastúpená zástupcom s vysokoškolským právnickým vzdelaním, sa právna kvalifikácia
uplatneného nároku očakáva. Úlohou súdu je však za každých okolností právne vec správne posúdiť.
V predmetnom prípade súd prvého stupňa použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z

podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania), keď nárok uplatnený žalobou posúdil ako bezdôvodné obohatenie získané plnením
bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 OZ).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny,

vrátane výroku o trovách konania, potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1
O.s.p.. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania
voči neúspešnej navrhovateľke, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby

v zmysle § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. z odmeny za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 220,73
eur a z režijného paušálu 8,04 eur, spolu 228,77 eur.

V zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. je navrhovateľka povinná zaplatiť trovy odvolacieho konania právnemu

zástupcovi odporcu JUDr. Martinovi Kostrejovi.

TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.