Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, January 26, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/137/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015892334
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Břoušková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015892334.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Břouškovej a členov

senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci žalobcu: Tatranská mliekareň
a.s., Nad traťou 26, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 654 363, proti žalovaným: 1. Ministerstvo školstva,
vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Stromová 1, 813 30 Bratislava, IČO: 00 164 381, 2.
Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603
481, o zaplatenie 49.821,27 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II č. k. 26Cb/126/2003-602 zo dňa 22.10.2010 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 26Cb/126/2003-602

zo dňa 22.10.2010 v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 1. rade sa náhrada trov odvolacieho konania a dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal
pôvodne zaviazať Okresný úrad Bratislava II na zaplatenie sumy 49.821,27 eur titulom neuhradených
faktúr za dodávky mliečnych výrobkov do školských zariadení spoločnosťou Strecha a.s., ktorej
pohľadávku táto spoločnosť postúpila na žalobcu.

Podaním zo dňa 2.5.2005 doručeným súdu 5.5.2005 žalobca podal návrh na zámenu účastníka na
strane žalovaného, a to tak, že žalovaný Okresný úrad Bratislava II vystúpi z konania a na jeho miesto
vstúpi Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, pričom o tomto návrhu rozhodol súd uznesením zo
dňa 13.6.2005 č. k. 26Cb/126/2003-484, a taktiež na základe návrhu žalobcu súd do konania pripustil
ďalšieho účastníka, a to Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava uznesením zo dňa 13.6.2005 č.
k. 26Cb/126/2003-485. Voči žalovanému v 2. rade vzal žalobca žalobu späť, pričom tento svoj návrh
podaním zo dňa 20.9.2006 t.j. späťvzatie návrhu voči žalovanému Hlavné mesto Slovenskej republiky

Bratislava vzal späť na pojednávaní dňa 26.10.2006. Žalobca podal opätovne návrh na pripustenie
účastníka na strane žalovaného, a to Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava a o tomto návrhu
bolo rozhodnuté na pojedovaní dňa 4.11.2008.

Súd v rozsudku poukázal na ust. § 524 ods. 1 a 2, § 526, § 530 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 409
ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 7 a § 8 zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných
úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Súdmalzato,žežalobcadôvodnosťsvojhonávrhunepreukázal,lebonepreukázal,žeuvedenýzáväzok
bol na Ministerstvo školstva SR delimitovaný, že existuje delimitačný protokol, na základe ktorého prešli
záväzky zo zrušených okresných úradov na Ministerstvo školstva SR. Naviac uviedol, že k dohode opostúpení pohľadávky chýba aj oznámenie dlžníkom, na koho pohľadávka prešla, a samotné listiny, a
to dodacie listy, nepreukazujú skutočnosť, že tovar bol riadne objednaný a dodaný, a samotná zmluva
o spolupráci bola v konaní 22Cb/330/1999 určená za absolútne neplatnú.

Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade súd žalobu zamietol z dôvodu, že mal za to, že vo veci nie je pasívne
legitimovaný.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. V odvolaní poukázal na znenie ust. § 8 ods. 14 zákona č.
515/2003 Z.z., podľa ktorého sa záväzky okresného úradu, z ktorého pôsobnosti prešla zriaďovateľská
funkcia na obec, stávajú záväzkami Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. K prechodu
záväzkov došlo zo zákona, jeho účinnosťou, a nie spísaním delimitačného protokolu. Delimitačný
protokol má len deklaratórny význam (§ 8 ods. 17 zákona č. 515/2003 Z.z.).

K otázke postúpenia pohľadávky žalobca uviedol, že podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka
podstatnou náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky nie je oznámenie dlžníkom, na koho
pohľadávka prešla. Právny nástupca dlžníka - žalovaný v 1. rade, ale aj pôvodný dlžník - Okresný úrad
Bratislava II bol počas tohto súdneho konania dostatočne oboznámený s uzavretou zmluvou o postúpení

pohľadávky a voči tejto mohol namietať. Námietky voči samotnej zmluve o postúpení pohľadávky však
neboli vznesené. Z obsahu tejto zmluvy tiež vyplýva, že dlžníka mal upovedomiť o postúpení pohľadávky
postupca.

Pokiaľ ide o neplatnosť zmluvy o spolupráci, žalobca poukázal na to, že v konaní 22Cb/330/1999, kde

bola zmluva o spolupráci vyhlásená za absolútne neplatnú, nebol účastníkom. Preto ho podľa § 159
ods. 2 O.s.p. výrok rozsudku nezaväzuje, čo znamená, že otázku platnosti zmluvy o spolupráci bol
Okresný súd Bratislava II v konaní 26Cb/126/2003 povinný riešiť dokazovaním ako iné sporné otázky
a neuspokojiť sa len s odkazom na výsledky súdneho konania, v ktorom žalobca nebol účastníkom.
Súd prvého stupňa neoboznámil účastníkov s tým, kto bol účastníkom konania 22Cb/330/1999, ani čo

bolo obsahom danej zmluvy. Súd však z uvedeného vychádzal, dôvodmi neplatnosti sa skutkovo ani
právnenezaoberal,neuviedolžiadendôvodneplatnosti.Ajkeďbybolariadnezistenáneplatnosťzmluvy,
podľa žalobcu zistenie tejto skutočnosti ešte nepostačuje pre zamietnutie žaloby. Zmluva o spolupráci
upravovala podmienky zabezpečenia školského stravovania a s ním súvisiacich služieb v školských a
predškolských zariadeniach v pôsobnosti objednávateľa iba rámcovo. Na konkrétne dodávky tovaru sa

už vzťahovali ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalobca poukázal na to, že kúpna zmluva
nemusí byť uzavretá písomne. Tiež uviedol, že Okresný úrad Bratislava II, ktorý bol v pozícii kupujúceho
pre tovar dodávaný do školských a predškolských zariadení vo svojej pôsobnosti, bol povinný v prípade
zistenia vád tovaru, ku ktorým patrí aj riadne nedodanie tovaru, tieto vady v lehotách podľa § 428 ods. 1
Obchodného zákonníka namietať. V konaní sa podľa žalobcu nepreukázalo, že by nároky z vád tovaru

namietal kupujúci, resp. niekto iný. Námietku súčasného žalovaného v 1. rade týkajúcu sa riadneho
nedodania tovaru považuje žalobca za vykonštruovanú a právne bezvýznamnú, pretože bola podaná
po lehote podľa § 428 ods. 1 Obchodného zákonníka. Pôvodný žalovaný, Okresný úrad Bratislava
II, nenamietal vady tovaru ani v odpore proti platobnému rozkazu, namietal len neplatnosť zmluvy o
spolupráci.

V rámci odvolania vzal žalobca žalobu voči žalovanému v 2. rade späť a vo vzťahu k nemu žiadal
konanie zastaviť. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a
žalobe vyhovieť.

Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu
potvrdiť. Uviedol, že trvá na nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore. Mal za to, že nie je možné
aplikovať ust. § 8 ods. 14 zákona č. 515/2003 Z.z. z dôvodu, že záväzok na dodávku mlieka a mliečnych
výrobkov do školských jedální pri materských školách v Bratislave nijako nesúvisí s majetkom týchto
školských jedální, ktorý prešiel na mesto. Namietol tiež, že na vystavených faktúrach chýbajú potvrdenia

o prevzatí, chýbajú podpisy osôb, ktoré faktúry prevzali, a na dodacích listoch chýba buď potvrdenie o
prevzatí dodávky potravín alebo je spochybniteľné. Taktiež žalobca nie je schopný predložiť objednávky.
Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Nakoľko zmluva o spolupráci je absolútne neplatná,
akékoľvek plnenie na jej základe neprichádza do úvahy.Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozhodol o odvolaní rozsudkom č. k. 2Cob/2/2011-645
zo dňa 10.7.2012, ktorým rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/126/2003-602 zo dňa

22.10.2010 zmenil tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 35.249,70 eur s 18 %
úrokom z omeškania ročne od 18.1.2003 do zaplatenia, ako aj trovy konania na účet JUDr. Magdalény
Hamaliarovej v sume 15.591,71 eur, pripustil späťvzatie žaloby vo výške 13.571,57 eur (pozn. správne
má byť 14.571,57 eur) voči žalovanému v 1. rade, v uvedenej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a konanie zastavil. Voči žalovanému v 2. rade pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil a konanie voči nemu zastavil.

Krajský súd v Bratislave v uvedenom rozsudku uviedol, že preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa
podľa § 212 ods. 1 O.s.p. s nariadením pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p., oboznámil sa s dokladmi
na vec sa vzťahujúcimi, s dôkazmi vykonanými pred súdom prvého stupňa, dokazovanie zopakoval
podľa § 213 ods. 3 O.s.p., oboznámil sa s dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu, ako aj s vyjadrením

žalovaného v 1. rade k odvolaniu a jednohlasne dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné a
je potrebné tomuto vyhovieť.

Odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle § 8 ods. 14 zákona č. 515/2003 Z.z. záväzky štátu, ktoré boli
k 31.12.2003 záväzkami krajského úradu alebo okresného úradu, z ktorých pôsobnosti zriaďovateľská

funkcia prešla na obec alebo vyšší územný celok podľa osobitného zákona, stávajú sa dňom účinnosti
tohto zákona záväzkami ústredného orgánu štátnej správy, v ktorého pôsobnosti je úsek štátnej správy,
v ktorom tieto záväzky vznikli. Z uvedeného dôvodu bol odvolací súd názoru, že žalovaný v 1. rade je
pasívne legitimovaným účastníkom v konaní.

Pokiaľ sa týka ďalších námietok zo strany žalovaného v 1. rade týkajúcich sa nedostatkov v perfektnosti
prevzatia vystavených faktúr, ako aj dodacích listov, v tejto súvislosti bol odvolací súd názoru, že
obrana žalovaného v 1. rade je účelová, pretože dodacie listy sú opatrené pečiatkami, teda k dodaniu
tovaru došlo, tak, ako žalobca tvrdí, túto skutočnosť ani pôvodný žalovaný v konaní, a to Okresný
úrad Bratislava II, v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu nenamietal, namietal len

neplatnosť zmluvy o spolupráci.

Nakoľko zmluva o spolupráci bola vyslovená v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II č.
k. 22Cb/330/1999 za absolútne neplatnú, žalobca zmenil právnu kvalifikáciu svojho nároku a domáhal
sa zaviazať žalovaného na plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia.

V časti, v ktorej bola žaloba premlčaná, vzal žalobca žalobu späť, pričom odvolací súd podľa § 208
O.s.p. čiastočné späťvzatie žaloby pripustil a v uvedenej časti po súhlase žalovaného v 1. rade konanie
zastavil.

Voči žalovanému v 2. rade taktiež s jeho súhlasom, pripustil späťvzatie celej žaloby, v dôsledku
nedostatku jeho pasívnej legitimácie a konanie voči nemu zastavil v súlade s ust. § 208 O.s.p.

Vo zvyšujúcej časti odvolací súd žalobe vyhovel s poukazom na znenie ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. V danom prípade došlo podľa neho k plneniu žalobcu z neplatného právneho úkonu.

Odvolací súd tiež uviedol, že úroky z omeškania žiadal žalobca priznať od 18.1.2003, pričom žalobu na
súd podával dňa 4.2.2003, teda v čase, kedy už všetky pohľadávky žalobcu boli splatné.

Odvolací súd bol názoru, že súd prvého stupňa pochybil, pokiaľ celú žalobu zamietol na tom základe, že

záväzok nebol delimitovaný na žalovaného v 1. rade, neexistuje delimitačný protokol, chýba oznámenie
dlžníka a že spochybnil dodacie listy. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že delimitačný
protokol má deklaratórny význam.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v

nadväznosti na ust. § 142 ods. 3 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/2/2011-645 zo dňa 10.7.2012 podal
žalovaný v 1. rade dovolanie, v časti výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa. O
tomto dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 4Obdo/36/2013-675 zo dňa25.11.2014, ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/2/2011-645 zo dňa 10.7.2012 v
napadnutej časti vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil a v rozsahu zrušenia
mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Dovolací súd uviedol, že vo vzťahu k procesnej vade konania podľa § 237 písm. f) O.s.p. žalovaný v
1. rade namietal nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu tvrdiac, že jeho odôvodnenie nespĺňa
náležitosti vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Pre rozdielnosť názorov dovolacích senátov žalovaný
v 1. rade uvedený nedostatok z opatrnosti podradil aj pod dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b)

O.s.p. Odvolaciemu súdu vytkol, že nezdôvodnil, akými právnymi úvahami sa riadil pri aplikácii § 8 ods.
14 zákona č. 515/2003 Z.z. na jeho pasívnu legitimáciu, najmä nezdôvodnil, prečo ide o záväzok štátu a
prečo ide o záväzok, ktorý neprešiel na obec podľa § 4a ods. 2 písm. a) alebo písm. b) zákona o majetku
obcí. Rovnako sa v odôvodnení svojho rozsudku nedostatočne resp. vôbec nezaoberal námietkou
premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, len poukázal na to, že žalobca žalobu v časti,
v ktorej bol uplatnený nárok premlčaný, vzal späť. Nezdôvodnil však, prečo nárok žalobcu v časti, v ktorej

vzal žalobu späť, považoval za premlčaný a ostatnú časť nárokov namietanú žalovaným v 1. rade za
premlčanú nepovažoval. Odvolaciemu súdu tiež vytkol, že neuviedol jednoznačne a presvedčivo, akým
výpočtom dospel k výške úrokov z omeškania 18 %, nevysvetlil, či výšku úrokov určil podľa zákona
alebo podľa obvyklých úrokov za úvery, v súvislosti s ktorými žalovaný v 1. rade dodal, že v rozhodnom
období banky poskytovali úvery s úrokovou sadzbou cca 8 %.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. žalovaný v 1. rade namietol
nesprávne právne posúdenie otázky jeho pasívnej legitimácie a v tej súvislosti nesprávnu aplikáciu §
8 ods. 14 zákona č. 515/2003 Z.z. Poukázal na § 7, § 8 ods. 14 zákona č. 515/2003 Z.z., § 55d ods.
6 zákona č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov, § 4a ods. 2 písm.

a) a b) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov a uviedol, že § 8 ods.
14 zákona č. 515/2003 Z.z. je potrebné aplikovať až v konečnom štádiu na záväzky špecifikované v
§ 4a ods. 2 písm. a), b) zákona o majetku obcí. Žalovaný v 1. rade tvrdí, že ust. § 8 ods. 14 zákona
č. 515/2003 Z.z. hovorí len o presne špecifikovanom okruhu záväzkov, ktoré prešli na ústredný orgán
štátnej správy, ktorými sú najmä záväzky na zaplatenie kúpnej ceny. ceny za dielo alebo ceny za

vykonané služby. Keďže záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia je iným druhom záväzku (ktorý
nemožno subsumovať do skupiny záväzkov, ktorých prechod upravuje § 8 ods. 14 zákona č. 515/2003
Z.z.), má žalovaný v 1. rade za to, že na daný prípad bolo treba aplikovať § 8 ods. 9 zákona č. 515/2003
Z.z., podľa ktorého práva a povinnosti okresného úradu z majetkovoprávnych vzťahov a iných vzťahov
prechádzajú z okresného úradu na krajský úrad, v ktorého územnom obvode mal okresný úrad sídlo.

Žalovanýv1.radenesprávnuaplikáciu§8ods.14zákonač.515/2003Z.z.vzhliadolajvtom,žezáväzok
Okresného úradu Bratislava II na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je záväzkom štátu tak, ako
to citované ustanovenie vyžaduje. Poukázal na Zmluvu o spolupráci v oblasti školského stravovania, z
obsahu ktorej je zrejmé, že Okresný úrad Bratislava II túto zmluvu uzatváral vo svojom mene, na svoj
účet, a nie v mene štátu ako správca majetku štátu (nakoľkododávka mliečnych výrobkov nijako nesúvisí

so správou majetku štátu). Preto ani z tohto dôvodu záväzok Okresného úradu Bratislava II na vydanie
bezdôvodného obohatenia nemohol prejsť na žalovaného v 1. rade ako záväzok štátu. Žalovaný v 1.
rade opakovane poukázal na absenciu príslušného delimitačného protokolu, ktorá skutočnosť je tiež
dôkazom toho, že záväzok, ktorý je predmetom sporu, na Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu
SR neprešiel.

Dovolateľ namietal aj nesprávne posúdenie námietky premlčania uplatnených nárokov. Uviedol, že
žalobca (resp. jeho právny predchodca) svoje nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy
o spolupráci, ktorú súd určil za absolútne neplatnú, uplatnil na súde dňa 4.2.2003, v dôsledku
ktorej skutočnosti začalo spočívať plynutie premlčacej lehoty podľa § 402 Obchodného zákonníka.

Poukázaním na § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka uviedol, že platná právna úprava začiatok plynutia
štvorročnej premlčacej lehoty pre vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy nespája so
splatnosťou záväzku, prípadne vystavením faktúry, ale s okamihom, kedy bolo poskytnuté plnenie na
podklade neplatnej zmluvy. Ďalej uviedol, že podľa dodacích listov založených v súdnom spise mal
žalobca poskytovať plnenia postupne v období od 4.1.1999 do 26.2.1999. Dňom každého jednotlivého

plnenia začala podľa § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka plynúť štvorročná premlčacia lehota na
vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy, ktorá plynula až do uplatnenia nároku na
súde (dňa 4.2.2003), od kedy začala táto lehota v zmysle § 402 Obchodného zákonníka spočívať. Z
uvedeného vyplýva, že plnenie, ktoré malo byť podľa dodacích listov poskytnuté pred 4.2.1999, t.j.viac ako štyri roky pred podaním návrhu na začatie konania na súde (4.2.2003), je premlčané a tento
čiastkový nárok uplatňovaný žalobou nemôže súd v dôsledku vznesenej námietky premlčania podľa §
388 Obchodného zákonníka priznať. Dovolateľ tiež uviedol, že hodnota plnení dodaných pred 4.2.1999

podľa predložených faktúr (č.l. 21, 88, 150), príloh k faktúram (č.l. 22, 89, 151) a dodacích listov (č.l.
318, 319, 320, 321) predstavuje sumu 885.418,17 Sk, t.j. 29.390,50 eur. Odvolaciemu súdu vytkol, že
jeho námietku premlčania neposudzoval komplexne, pretože žalovaný v 1. rade namietal, že nárok na
vydaniebezdôvodnéhoobohateniapovažujezapremlčanývovšetkýchprípadochplneníuskutočnených
pred 4.2.1999.

Dovolateľ navrhol, aby dovolaním napadnutý rozsudok dovolací súd zmenil a potvrdil prvostupňový
rozsudok,alternatívne,abyrozsudokodvolaciehosúduvrátanezávisléhovýrokuotrováchkonaniazrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť.

Dovolací súd uviedol, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia s poukázaním na ust. § 8 ods. 14
zákona č. 515/2003 Z.z. jednoducho skonštatoval, že žalovaný je vecne legitimovaným účastníkom. S
podstatnýminámietkamižalovanéhotýkajúcimisanedostatkujehovecnejlegitimácievkonanívzhľadom
na charakter uplatnenej pohľadávky sa nezaoberal a z odôvodnenia nemožno zistiť, akými úvahami sa

riadil pri aplikácii zákonného ustanovenia, ktoré len citoval. Dovolací súd uviedol, že je nutné súhlasiť s
dovolateľom, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nezodpovedá zákonnej požiadavke
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia ani v časti týkajúcej sa premlčaných nárokov žalobcu.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania voči celej žalovanej
pohľadávke, s ktorou sa odvolací súd vysporiadal len poukázaním na čiastočné späťvzatie žaloby

bez toho, aby námietku premlčania posúdil komplexne podľa konkrétnych hmotnoprávnych ustanovení
zákona voči celému uplatnenému nároku, ktorý zahŕňa plnenie v rôznych časových obdobiach. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa dovolacieho súdu nevyplýva ani spôsob určenia výšky
priznaných úrokov z omeškania.

Dovolací súd tak uznal opodstatnenosť dovolania spočívajúceho v tvrdení dovolateľa, že dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zákonné náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia vo vzťahu
k otázke vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade, premlčania žalobcom uplatnených žalovaných
pohľadávok, ako aj v otázke jednoznačného určenia výšky úrokov z omeškania, nespĺňa, a preto je v
rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a z neho vyplývajúcej požiadavky preskúmateľnosti a presvedčivosti

súdnych rozhodnutí.

Dovolací súd poukázal aj na to, že vzhľadom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v dovolaním
napadnutej časti a vrátenie veci na nové konanie neskúmal námietky dovolateľa týkajúce sa dovolacieho
dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. vo vzťahu k hmotnoprávnemu posúdeniu premlčania nárokov,

nakoľko vysporiadanie sa s touto otázkou (rovnako aj s otázkou výšky úrokov z omeškania) bude úlohou
odvolacieho súdu v novom konaní vo veci samej. Pred tým však bude podľa Najvyššieho súdu SR
úlohou odvolacieho súdu v novom rozhodnutí vysporiadať sa s námietkou vecnej pasívnej legitimácie
dovolateľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukázal na správny záver odvolacieho súdu o deklaratórnom
charaktere delimitačného protokolu vzhľadom na zákonný prechod záväzkov k 1.1.2004, teda ku dňu

účinnosti zákona č. 515/2003 Z.z.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR opätovne
prejednal vec podľa § 243d ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p.,
pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 18.1.2016 podľa

§ 156 ods. 3 O.s.p.

V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR je úlohou odvolacieho súdu vysporiadať sa s námietkou
vecnej pasívnej legitimácie dovolateľa, teda žalovaného v 1. rade.

Podľa § 8 ods. 14 zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, záväzky štátu, ktoré boli k 31. decembru 2003 záväzkami krajského úradu
alebo okresného úradu, z ktorých pôsobnosti zriaďovateľská funkcia prešla na obec alebo vyšší územnýcelok podľa osobitného zákona stávajú sa dňom účinnosti tohto zákona záväzkami ústredného orgánu
štátnej správy, v ktorého pôsobnosti je úsek štátnej správy, v ktorom tieto záväzky vznikli.

Odkaz 6 uvedeného ustanovenia je odkazom na § 55d ods. 6 zákona č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov.

Podľa § 55d ods. 6 prvá veta zákona č.

303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách
v znení neskorších predpisov, záväzky štátu, ktoré pri prechode zriaďovateľských funkcií
podľa osobitného predpisu neprešli na obec alebo vyšší územný celok pri prechode majetku
podľa osobitného predpisu,35)
sú záväzkami pôvodného zriaďovateľa alebo orgánu, ktorý plnil funkciu zriaďovateľa.

Odkaz 35 uvedeného ustanovenia je odkazom na § 4 zákona č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov, § 4a zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí v znení neskorších predpisov.

Podľa § 4a ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov do vlastníctva

obcí prechádzajú s majetkom Slovenskej republiky podľa § 2b ods. 1 aj súvisiace majetkové práva a do výšky nadobúdaného majetku
aj súvisiace záväzky.

Podľa § 4a ods. 2 cit. zákona na obec neprechádzajú

a) záväzky na úhradu za dodávky tovarov, prác a iných výkonov prevzaté správcom majetku štátu,
súvisiace s majetkom, ktorý prechádza do vlastníctva obce podľa § 2b ods. 1 , ktoré sú po lehote splatnosti alebo neboli uhradené ku
dňu prechodu majetku Slovenskej republiky na obec podľa tohto zákona,
b) záväzky na úhradu peňažných plnení podľa osobitných zákonov,16a) ktoré bol povinný uhradiť správca majetku štátu podľa
osobitných zákonov16a) do dňa
prechodu majetku Slovenskej republiky na obec podľa tohto zákona.

Podľa § 2b ods. 1 písm. b) cit. zákona do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky

veci v správe zriaďovateľov škôl a školských zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto škôl
alebo zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného zákona11d)
.

Výkladom citovaných zákonných ustanovení dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný v 1. rade nie

je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore. Ust. § 8 ods. 14 zákona č. 515/2003 Z.z. je potrebné
aplikovať v spojitosti s príslušnými ustanoveniami zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na ktoré ust.
§ 8 ods. 14 odkazuje. Ide predovšetkým o § 2b ods. 1 písm. b) a § 4a zákona o majetku obcí. Ust. §
4a ods. 2 uvedeného zákona špecifikuje záväzky, ktoré neprechádzajú na obec (a teda ostávajú štátu).
Medzi uvedené záväzky však nepatrí záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia za dodanie mlieka

a mliečnych výrobkov do školských zariadení na základe neplatnej zmluvy. Ust. § 4a ods. 2 písm. a)
zákona o majetku obcí hovorí o záväzkoch na úhradu napr. za dodávky vody, tepla, elektriny, stavebných
prác do škôl a školských zariadení. Ide o záväzky súvisiace s budovami, pozemkami a zariadením škôl
a školských zariadení, ktoré prešli do vlastníctva obcí. V žiadnom prípade teda nemôže ísť o záväzky
za dodanie mlieka a mliečnych výrobkov do školských zariadení. Pokiaľ ide o ust. § 4a ods. 2 písm. b)

zákona o majetku obcí, to hovorí o záväzkoch na úhradu dane z príjmov, poistného zo zdravotného a
sociálneho poistenia týkajúceho sa zamestnancov škôl a školských zariadení.

V zmysle uvedeného teda záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý je predmetom tohto
konania, podľa názoru odvolacieho súdu nie je záväzkom žalovaného v 1. rade.

Vzhľadom na to, že odvolací súd uzavrel, že žalovaný v 1. rade nie je pasívne vecne legitimovaný a voči
žalovanému v 2. rade bolo konanie právoplatne zastavené, nie je potrebné sa ďalej zaoberať otázkou
hmotnoprávneho posúdenia premlčania nárokov ani s otázkou výšky úrokov z omeškania. Súd prvéhostupňa v napadnutom rozsudku č. k. 26Cb/126/2003-602 zo dňa 22.10.2010 síce uviedol nesprávne
dôvody zamietnutia žaloby (napr. nepreukázanie existencie delimitačného protokolu), avšak rozsudok
je vo výroku vecne správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej

zamietajúcej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, keďže žalovaný v 1. rade nie je pasívne vecne
legitimovaný a voči žalovanému v 2. rade bolo konanie právoplatne zastavené.

O trovách odvolacieho konania a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, §
243b ods. 5, § 243d ods. 1 tretia veta a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému v 1. rade náhradu trov

odvolacieho konania a dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania ani
dovolacieho konania nevznikli ani si žiadne neuplatnil.

Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.