Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 9, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/961/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113206449
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:1113206449.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu Centrálneho depozitára cenných papierov
SR, a.s., so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta 1/A, IČO: 31 338 976 proti žalovanej A.. P. Š., nar.
XX.X.XXXX, bytom v H., F. XX, zastúpenej JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom advokátskej kancelárie,
so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku č. 8, o zaplatenie 829,85 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce zo dňa 3.9.2014 č.k. 19C/93/2014-64 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v sume 71,39 eur a tieto zaplatiť
advokátovi JUDr. Jánovi Kizivatovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanej trovy
konania v sume 49,50 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 214,17 eur, to všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku na účet jej právneho zástupcu.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie 829,85 eur, ktorého
sa voči žalovanej domáhal v zmysle ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a

investičných službách, a to z titulu neuhradenia ceny služby a to vedenie účtu cenných papierov.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že s poukazom na skutočnosť, že žalovaná v konaní
vzniesla námietku premlčania prioritne sa vyporiadával s jej dôvodnosťou. Pre posúdenie dĺžky
premlčacej lehoty považoval za potrebné sa vyporiadať s otázkou, či sa má tento právny vzťah medzi
účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka alebo podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka. Považoval za správny názor žalobcu o tom, že právny vzťah medzi majiteľom účtu a

Centrálnym depozitárom cenných papierov je vzťahom obchodným s poukazom na ust. § 58 ods.
5 zákona č. 600/1992 Zb., za účinnosti ktorého vznikol tento záväzkový vzťah medzi účastníkmi
konania. Konštatoval, že podľa tohto ustanovenia sa právne vzťahy medzi majiteľom účtu a depozitárom
spravovali Obchodným zákonníkom. Konštatoval však, že zákon č. 600/1992 Zb. bol zrušený
zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. Podľa § 161 (prechodné
a záverečné ustanovenia) sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté

pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak tento
zákon neustanovuje inak. Z toho vyvodil, že pokiaľ ide o nároky vzniknuté po účinnosti tohto zákona
spravujú sa tieto ustanoveniami zákona č. 566/2001 Z.z. a nie zákonom č. 600/1992 Zb. Mal za to, že
právo žalobcu vzniklo za účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z., pretože predmetom konania je poplatokza vedenie účtu za rok 2008. Poukázal na to, že nový zákon vzťah depozitára a majiteľa účtu cenných
papierov už neposudzuje v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Právne vzťahy medzi majiteľom
účtu, ktorý nie je členom a depozitárom sa Obchodným zákonníkom nevzťahujú, pretože zákon takéto

vymedzenie vo vzťahu majiteľ účtu - depozitár neobsahuje. Konštatoval, že poplatok za vedenie účtu
nie je možné bez ďalšieho považovať za záväzok z odplatnej zmluvy týkajúcej sa cenných papierov.
Zákon č. 566/2001 Z.z. jasne definuje, ktoré vzťahy sa spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ tam
vzťah medzi depozitárom a majiteľom účtu uvedený nie je, nemôže ísť o vzťah obchodnoprávny.

V nadväznosti na to súd prvého stupňa posudzoval aj začiatok plynutia premlčacej lehoty, a to podľa
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Mal teda za to, že premlčacia doba teda plynie odo dňa, keď sa
právo objektívne mohlo vykonať a nie kedy ho oprávnený subjekt mohol vykonať. Prisvedčil názoru
žalovaného, že ak splatnosť poplatku za vedenie účtu nie je určená zákonom, cenníkom, vykonávacím
predpisom alebo vzájomnou dohodou nemôže si ju jednoznačne určiť žalobca. Ak by tomu tak bolo,
dochádzalo by k nezákonnému predlžovaniu premlčacej doby. Tento svoj právny záver založil na

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR publikovaného v ZSR č. 28/1994. Mal za to, že na takomto závere
nemení nič ani skutočnosť, že žalobca si fakturoval túto službu v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty. Z toho vyvodil, že prvý deň, kedy si žalobca mohol uvedený nárok uplatniť na súde
bol deň po uplynutí roku 2008, teda od 1.1.2009 a v tento deň začala žalobcovi plynúť aj premlčacia
doba. Mal za to, že na vzťah medzi účastníkmi je potrebné aplikovať všeobecnú 3-ročnú premlčaciu

lehotu podľa Občianskeho zákonníka. Konštatoval však, že ak by aj pripustil 4-ročnú premlčaciu lehotu
podľa predpisov obchodného práva, aj táto by uplynula 1.1.2013, pričom žalobca žalobu podal na
súde 25.2.2013, teda po uplynutí premlčacej lehoty posudzovanej tak podľa občianskeho, ako aj podľa
obchodného práva. S poukazom na tieto dôvody žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania založil
na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej priznal ich náhradu, ktorú aj položkovite vyčíslil.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca a tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe v
celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania. Svoje
odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p. V odvolaní uviedol,
že považuje za nepochybné, že právny vzťah medzi účastníkmi konania sa spravuje ustanoveniami

zákona o cenných papieroch. Z toho je zrejmé, že v otázkach neupravených týmto zákonom sa tieto
právne vzťahy spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka a podľa neho sa posudzuje aj inštitút
premlčania. Tento záver zaujal s poukazom na ust. § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch. Napriek
absencii výslovného zákonného určenia rozhodujúceho predpisu, ktorým sa spravujú vzťahy súvisiace
s vedením účtu majiteľa a medzi žalobcom má za to, že tieto právne vzťahy sa spravujú ustanoveniami

zákona o cenných papieroch a v neupravených otázkach Obchodným zákonníkom. Zákon o cenných
papieroch nerozlišuje majiteľov účtu v závislosti od výkonu podnikateľskej činnosti a priznáva použitie
Obchodného zákonníka aj v prípade majiteľov účtu - fyzických osôb - nepodnikateľov. S poukazom
na § 161 zákona o cenných papieroch sa tento právny vzťah po zmene právnej úpravy aj naďalej
spravuje ustanoveniami zákona o cenných papieroch iba vznik právneho vzťahu, ako aj nároky z neho

vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Vo
vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby s poukazom na ust. § 103 ods. 1, 3, 5 a 6 zákona o
cenných papieroch, ako aj s poukazom na čl. 16 Prevádzkového poriadku Centrálneho depozitára v
znení platnom od 1.7.2007 považuje za zrejmé, že činnosti Centrálneho depozitára uvedené v povolení
na vznik a činnosť vykonáva tento za odplatu (§ 99 ods. 8). Jednou z platených činností je vedenie

účtu majiteľa (§ 99 ods. 4 písm. h/). Prevádzkový poriadok CDCP v zmysle vyššie citovaných právnych
noriem upravuje postup a spôsob pri vykonávaní činností Centrálneho depozitára, medzi ktoré patrí
aj vedenie účtu majiteľov. Odplatu za vykonávanie činností Centrálnym depozitárom je preto tento
oprávnený stanoviť prevádzkovým poriadkom, resp. na základe tam uvedeného splnomocňujúceho
ustanovenia v osobitnom dokumente. Na základe toho vytvorený cenník CDCP v čl. 1 určuje všeobecné

podmienky v súvislosti s poplatkami za poskytované služby. Podľa ods. 4 uvedeného článku „platba
za vykonávanie služieb sa vykonáva na základe vystavenej faktúry ...“. Pri vystavení faktúry žalobca
postupoval v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ust. § 71, ktorého ukladá
platiteľovi dane povinnosť vystaviť faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. V čase
vystavenia predmetnej faktúry zákon nestanovoval konkrétnu lehotu pre stanovenie dátumu splatnosti.

Žalobca určil dátum splatnosti poplatku za vedenie účtu na deň 28.2.2009, čím zabezpečil dostatočný
časový priestor na úhradu tohto poplatku. S poukazom na tieto závery považuje tvrdenie súdu, podľa
ktorého si mohol žalobca uplatniť nárok na úhradu poplatku za rok 2008 v prvý deň po uplynutí tohtoroka za nesprávny. Takéto uplatnenie nároku, ktoré by predchádzalo samotnej výzve žalobcu na plnenie
zo strany žalovaného by bolo považované za nedôvodné.

Kodvolaniužalobcusavyjadrilažalovaná.Tátožiadalarozsudokakovecnesprávnypotvrdiťapriznaťjej
náhradu trov odvolacieho konania, ktorých výšku aj vyčíslila. Vo vyjadrení uviedla, že je toho názoru, že
ust. § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch neobsahuje úpravu právneho vzťahu medzi Centrálnym
depozitárom a majiteľom účtu, keďže žalovaná nevystupuje ako člen v zmysle ust. § 104 zákona a nejde
ani o právny vzťah medzi členom a majiteľom účtu, nakoľko sa jedná o právny vzťah priamo medzi

Centrálnym depozitárom a majiteľom účtu. Poukazuje na to, že zákon č. 600/1992 Zb. bol zrušený
zákonom č. 566/2001 Z.z., pričom aktuálny zákon výslovnú úpravu právneho vzťahu žalobcu a žalovanej
neobsahuje. Preto má za to, že podľa ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka tento upravuje majetkové
vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy
vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Aj
za predpokladu, ak by sa právny vzťah žalobcu a žalovanej posudzoval ako obchodnoprávny vzťah

má za to, že došlo k premlčaniu nároku žalobcu. Poukázala na to, že právny vzťah medzi účastníkmi
vznikol priamo zo zákona, pričom medzi žalobcom a žalovanou nedošlo k uzavretiu žiadnej dohody,
resp. zmluvy upravujúcej splatnosť ich pohľadávok, a teda ani dátum splatnosti 28.2.2009. Tento bol
upravený výlučne na základe jednostranného rozhodnutia žalobcu.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa §
212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na
základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie vykonaním dôkazov označených účastníkmi v súlade

s § 120 ods. 1 O.s.p., takto vykonané dôkazy aj vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec správne
právne posúdil, aj vecne správne vo veci aj rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvého
stupňa. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku a preto
sa v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzuje na konštatovanie tejto správnosti a s poukazom na

obsah odvolacích námietok žalobcu považuje k týmto za potrebné dodať:

Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa nárok žalobcu zamietol s poukazom na svoj záver o dôvodnosti
žalovanou vznesenej námietky premlčania je pre posúdenie správnosti tohto záveru súdu prvého stupňa
právne významné vyporiadanie sa jednak s otázkou, kedy začala plynúť žalobcovi premlčacia lehota a

taktiež vyhodnotenie jej dĺžky, teda či sa táto spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka (v trvaní 3
rokov), resp. ustanoveniami Obchodného zákonníka (v trvaní 4 rokov). Vzhľadom k tomu, že z dôvodov
prvostupňového rozsudku je zrejmé, že pri jeho závere o tom, že premlčacia lehota začala plynúť
žalobcovi dňom 1.1.2009 by bol jeho nárok premlčaný bez ohľadu na to, či sa na vec aplikuje premlčacia
lehotavtrvaní3alebo4rokov,považujeodvolacísúdzarozhodujúcesprávneustáleniezačiatkuplynutia

premlčacej lehoty. Odvolací súd považuje závery súdu prvého stupňa v tejto otázke za správne. Súdna
prax sa uvedenou okolnosťou už zaoberala vo viacerých rozhodnutiach, pričom zaujala stanovisko,
že všeobecné ust. § 101 Občianskeho zákonníka upravuje nielen dĺžku všeobecnej premlčacej doby,
ale aj jej začiatok. Začiatok plynutia premlčacej lehoty je pritom spájaný s okamihom „keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz“. Všeobecne pritom platí, že právo sa môže vykonať po prvý raz akonáhle

vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda len čo nastane okamih, kedy je aktio nata, tento
okamih nastáva splatnosťou dlhu, t.j. dňom, kedy mal dlžník povinnosť prvýkrát splniť dlh. Tento deň je
potom dňom začiatku plynutia premlčacej lehoty podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Právna literatúra
v tomto smere zastáva názor, že ak môže veriteľ vyvolať splatnosť dlhu (ak môže požiadať dlžníka o
splnenie dlhu), potom objektívne posudzované môže svoje právo aj vykonať (podať žalobu na súd).

Prvá objektívna možnosť vykonania práva je teda daná okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splnenie
požiadať. Prijatie názoru viazanosti začiatku plynutia premlčacej doby na deň splatnosti dlhu a nie na
deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi vznikla povinnosť na plnenie by znamenalo neprípustné
posunutiezačiatkuplynutiapremlčacejdoby(vzrejmomrozporesúčelominštitútupremlčania),prakticky
na neobmedzenú dobu (rozhodnutie NS ČR 33Odo 918/2006). Názor vyjadrený v uvedenom rozhodnutí

nadväzuje na rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod R 28/84.

S poukazom na tieto právne závery považuje odvolací súd za správny dátum ustálenia začiatku plynutia
premlčacej doby súdom prvého stupňa ku dňu 1.1.2009 majúc za to, že od tohto dátumu moholžalobca svoje právo uplatniť po prvýkrát a teda týmto dňom mu začala plynúť premlčacia lehota. Pri
správnosti tohto záveru teda došlo k premlčaniu nároku žalobcu bez ohľadu na to, či sa premlčacia
lehota bude posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Do

podania žaloby (25.2.2013) totiž nesporne uplynuli premlčacie lehoty a to tak 3-ročná, ako aj 4-ročná.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vrátane správneho výroku o
trovách konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná bola v
odvolacom konaní úspešná, a preto jej patrí náhrada trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z
odmeny za 1 úkon právnej pomoci advokátom (písomné vyjadrenie k odvolaniu) v sume 51,45 eur podľa
§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb a s pripočítaním režijného paušálu v sume 8,04 eur a DPH v sume 11,90 eur predstavujú trovy
právneho zastúpenia v odvolacom konaní sumu 71,39 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.