Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, February 29, 2012

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8Er/515/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110216879
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matej Kačurek
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2012:2110216879.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO:
35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava proti povinnému: M. A., G.. XX.XX.XXXX, E. K. XXX XX V. U. XXX,
vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava,
pre vymoženie sumy 683,24 EUR s príslušenstvom, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne, trov

predchádzajúceho konania vo výške 218,17 EUR a trov exekúcie takto

r o z h o d o l :

Súd vyhlasuje exekúciu za neprípustnú.

Súd exekúciu z a s t a v u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207* 093366 zo dňa 09.08.2010 bol súdny exekútor JUDr.

Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe vykonateľného
rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8 v Bratislave, sp. zn. SR 21579/09 zo dňa
13.1.2009.
Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu vo
výške 722,24 EUR spolu s 0,25 % zmenkovým úrokom denne od 11.11.2009 do zaplatenia, úrokom z

omeškania 6 % ročne od 11.11.2009 do zaplatenia, trovami rozhodcovského konania vo výške 218,17
EUR, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.02.2010
a vykonateľnosť dňa 18.02.2010.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 2290554 uzatvorenej
dňa 17.12.2008, ktorú povinný riadne a včas neplnil. V predmetnej zmluve dlžník prečiarknutím

príslušného políčka zmluvy prehlásil, že finančné prostriedky v zmysle zmluvy sú mu poskytnuté na
účel zamestnania. Po podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania do dňa vyhotovenia návrhu
na vykonanie exekúcie povinný zaplatil 39,- Eur.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré

vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,
17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú
apodľaktorejsaponadobudnutíúčinnostitohtozákonaposkytujealebomôžeposkytovaťspotrebiteľský
úver.Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 10.6.2010 (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom

dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Z predmetnej zmluvy o úvere mal tunajší súd možnosti zistiť, že sa v predmetnej veci nejedná
o spotrebiteľský úver v zmysle citovaného zákona, pretože nie sú naplnené zákonné znaky
spotrebiteľského úveru vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto
právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona. Dlžník totiž v predmetnej zmluve vyhlásil, že

finančné prostriedky sú mu poskytnuté na účel zamestnania, čo verifikoval aj jeho podpisom.

Aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah a to vzhľadom na zákonné kritériá
obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2008, nakoľko lex generalis
spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere. V záujme

ochrany spotrebiteľa teda tunajší súd primárne aplikuje lex gerenalis oproti lex specialis, nakoľko má
za to, že jedine zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa poskytuje úver „na výkon zamestnania“ nezakladá
obchodnoprávny vzťah a to najmä vtedy, ak v zmluve vôbec nie je konkrétne uvedené, na aký účel
sa má zmluva v rámci aktivít v zamestnaní použiť, čo je pri absolútne obchodných vzťahoch viac než
neštandardné.Sohľadomnaskutočnosť,žesamotnázmluvaoúverejekoncipovanáveľmineprehľadne

a pokiaľ ide o samotný účel úveru aj veľmi stručne a nejednoznačne, pre spotrebiteľa sú nepochybne
jej ustanovenia veľmi zmätočné a ľahko si ich môže nesprávne vyložiť.

Odhliadnuc od uvedeného, aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka,
s veľkou pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného

zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone
práva a tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku,
majú tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva
o úvere nespĺňala ani túto obchodnoprávnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej

rovnováhy účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky
je v dôsledku § 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi (napr. 0,25 % denný
úrok z omeškania, povinnosti sú v zmluve stanovené takmer výlučne povinnému a naopak, práva len
oprávnenému, zjavná nerovnováha účastníkov, vynímajúc vysoké úroky i neprimeraná odplata...atď.)

V zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2008 je spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti; teda je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy
obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem spotrebiteľ podstatne širšie oproti legálnej definícii
tohto subjektu v lex specialis - konkrétne v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Nakoľko nebolo preukázané, že povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti (čo nemožno rozhodne zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia úveru), je možné
vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah za vzťah spotrebiteľský v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka a následne potom ho aj podriadiť právnemu režimu noriem osobitne

upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov.

Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako
spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi prefyzické osoby - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ponúka možnosť označenia
dlžníka identifikačnými údajmi vyžadovanými Obchodným zákonníkom a zákonom o živnostenskom
podnikaní typickými pre podnikateľa - a to obchodným menom, sídlom či miestom podnikania a

identifikačným číslom, číslom zápisu v Obchodnom registri či číslom živnostenskej registrácie, alebo
inéhooprávnenianavýkonpodnikateľskejčinnosti.Pokiaľdlžníktaktooznačenýnebol(naopakvzmluve
o úvere a takisto aj v zmenke je identifikovaný menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom
občianskeho preukazu), je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej
zmluvyvrámcipredmetusvojejpodnikateľskejčinnostiasútaknaplnenézákonnékritériáspotrebiteľskej

zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa
ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Podľa § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2008, spotrebiteľskou zmluvou
je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, t.j. aj zmluva
o úvere. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia má teda zmluva o úvere č. 2290554 povahu spotrebiteľskej
zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto

charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností zmluvné dojednania,
ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd
má za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie
úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol predmetný úver poskytnutý povinnému
na výkon povolania alebo podnikania. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu

strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej
činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Na základe uvedeného
malsúdzajednoznačnepreukázané,žeideospotrebiteľskúzmluvuanaprávnyvzťahmedziúčastníkmi
je nutné okrem ustanovení zmluvných dojednaní zmluvy o úvere, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku
odvoláva,aplikovaťajpríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníkaospotrebiteľskýchzmluvách,ktoré

majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet

plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2008, neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V zmysle ods. 4 písm. r) toho istého paragrafu sa za neprijateľnú
zmluvnú podmienku okrem iného považujú i ustanovenia, ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej

doložky od spotrebiteľa vyžadujú, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2008, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť

svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva
v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených

predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti č. 233/1995 Z. z. (ďalej
len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, akrozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona, alebo podľa
písm c) ods. 1 toho istého paragrafu ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak súd exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu na návrh alebo a bez návrhu.

Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere č. 2290554 sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v
ktorých bod 18. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo
nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy budú riešené
cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom
výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi.

Jediným exekučným titulom, pri ktorom súd v zmysle jednoznačných ustanovení vstupuje aj do
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je teda len rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc
exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v

rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j.
preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Zo znenia vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho

odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom
na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal
rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj

exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a

posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom
rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones
SL).Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu

zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania

i bez návrhu zastavená.

Súd dáva do pozornosti aj z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.
februára2011č.k.IV.ÚS55/2011-19:„Slovenskýprávnyporiadokpriamoukladávniektorýchprípadoch
aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu
nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o

zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na
rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159
O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správností.
Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru

napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je
- napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a
rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút

dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej
miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú
definovaťdobrémravy,aktomutokritériuzmluvnápodmienkanevyhovuje,priečisadobrýmmravom.Nie
každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa,
je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa

ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória
u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju
použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom
rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý
svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm.
c) ods. 2 ZoRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov

nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ pri preskúmaní
rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný
súd vyššie uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne. Z uvedeného vyplýva, že
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to

napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58
ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení).“

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia

úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení
s ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2008. V odseku 4 sú demonštratívnym výpočtom
uvedené neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi
neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm.

r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej
zjednotenie, pričom k spresneniu výpočtu došlo na základe smernice č. 93/13/EHS.Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,

ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v Zmluve o úvere vychádzal

súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské
podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je
poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký
štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti

konformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru si síce žalujúca strana môže vybrať medzi
príslušným súdom Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma,

pretože v praxi je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred
súkromným rozhodcovským, a nie pred štátnym súdom. Pre spotrebiteľov je pritom významné
ustanovenie § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci
riešenia veci pred súdom môžu na konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska.
Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná. Dáva na výber tomu
účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, pričom v praxi je reálny predpoklad, že je to takmer vždy veriteľ,
kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver. Veriteľ môže na
základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám
zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ

ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde
v mieste svojho bydliska.

V zmysle zmluvných dojednaní úveru si síce žalujúca strana môže vybrať medzi príslušným súdom
Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma, pretože v praxi

je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred súkromným
rozhodcovským, a nie pred štátnym súdom. Tunajší súd doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký
spotrebiteľ vyvolal konanie pred rozhodcom a pokiaľ by sa tak predsa len stalo, išlo by pravdepodobne
o výnimočný prípad. Okresný súd Trnava má za to, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,
pretože rozhodcovské žaloby s pravidelnosťou hraničiacej takmer s istotou podávajú len veritelia.

Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva vyplývajúce zo zmluvy o úvere (plnenie
zo strany veriteľa je takmer vždy uspokojené už pri podpise zmluvy), využíva štátny súd.V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa
konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v
zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky

spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto
kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný
súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti

arbitrážneho súdu.

Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie
absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom

individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše
zastáva názor, že už samotná forma Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, t.j. drobný, ťažko
čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa
s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola

založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci Zmluvy o úvere ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp.
v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, v zmysle ktorej
je síce daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak ale už dôjde k
výberurozhodcovskéhosúdužalujúcimdodávateľom,jespotrebiteľnútenýsapodrobiťrozhodcovskému

konaniu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2008, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.12.2008 neplatná.

Rozhodcovské konanie sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a

takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská
doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto
rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného
titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Túto skutočnosť môže
exekučnýsúdzistiťnajskôrvštádiuvydávaniapoverenia,alepraktickyjetomožnévktoromkoľvekštádiu
exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej z vyššie citovaného §
58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania

skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť.
Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania
pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného
konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že
právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom

právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu
kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje
so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného
titulu v exekučnom konaní, teda jeho nulitnosť, preto súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku vyhlasuje za neprípustnú a zastavuje. S ohľadom na naliehavý právny záujempovinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s vedením neprípustnej exekúcie, súd rozhodne o
trovách osobitným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého smeruje.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.