Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, February 20, 2015

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16C/138/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204330
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2015:2113204330.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou Mgr. Luciou Mizerovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 440 eur, t a k t o

r o z h o d o l :

Žaloba sa zamieta.

Žalovanej súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 17.9.2012 doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.9.2012 domáhal,

aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2280838 dlžníkom: Z. W., narodená XX.X.XXXX
(ďalej len povinný) v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 440 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Žalobca uviedol, že je právnickou osobou,

ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním,
postupom podľa § 38 Exekučného poriadku, zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere povinným, pričom
po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
7130/2010.Nakoľkoexekučnýsúdžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespísanúsúdnym
exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou

žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Podľa žalobcu
bolo povinnosťou exekučného súdu, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu, v zmysle ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku, rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia žiadosti. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 15.10.2010, a to rozhodnutím o poverení.
K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 8
mesiacov). Podľa žalobcu je postup exekučného súdu nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne
s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovalaexekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného
súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také

úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si
žalobca uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla
majetková škoda v sume 125 eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených

s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o
nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové

a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15 eur. Výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z
dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Vyčíslenie vychádza
z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných
informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy.

Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 440 eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a k vyvolaniu rizík, že dôjde k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Na podporu svojej žiadosti o
náhradu nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku

nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti; časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v
súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov; vyvolaná strata zisku, spôsobila

hospodársku stratu na strane žalobcu a jeho majiteľov; nezákonným zásahom vyvolaná situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí.
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca analogicky vychádzal

z doktríny prijatej Ústavným súdom (poukázal na konkrétne nálezy), podľa ktorej sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660 eur. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase
stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík

ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) sumu 440 eur za celých 8 mesiacov, teda 55 eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu, a to na základe aplikácie uvedenej doktríny Ústavného súdu
(660 eur za rok : 12 mesiacov= 55 eur za mesiac). Žalobca uviedol, že postupoval podľa § 15 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho

nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala, preto
podal túto žalobu.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.6.2013 doručenej súdu dňa 3.7.2013 uviedla, že žalobca v
žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú

dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Uviedla, že zo žaloby nie
je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov
alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Žalovaná má za to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc mánapr. predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Dňa 23.4.2012 boli žalovanej doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012 a vzhľadom na
skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé, že žalobca ich

nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, keď poškodený podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. sa
môže práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci domáhať na súde až po uplynutí
šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať

nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že prax ukázala, že
lehotanapoverenieexekútorajevýraznouprekážkoutoho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch
existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
čo sa prejavilo veľkým počtom nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania.

Vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako
exekučnom titule. K novelizovanému § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku je v dôvodovej správe

uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada SR a skutočnosť, že sa do formulácie
vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona,
aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Poukazovala tiež na to, že len samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Podľa § 9 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní,
možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho

previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdupreľudsképráva,ktorýmsarozhodlo,žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný
súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca
nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že

by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP,
či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, nie je preukázaný nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov. Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa z. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR

na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Všeobecný
súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná
preto nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní. V prípade, ak mala žalobcovi
vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula po troch rokoch od momentu

uplynutia 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom k uvedenému
vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. Pokiaľ ide o uplatnenú materiálnu škodu, podľa
žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a jeho nároky je možné považovať za hypotetické.
Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v

administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov, pričom neuvádza, či sa jedná o
skutočnú škodu alebo ušlý zisk a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie
majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/
skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok a žalobca nepreukázal jednak vznik škody a ani výšku

škody. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že jednak vychádzať z
paušálnej sumy 660 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha, pretože Ústavný súd prihliada
vždy na konkrétne okolnosti prípadu a jednak vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty anedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a
plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia

„ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy
ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Podnikateľská činnosť žalobcu podnietila
zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci, žalobca je vnímaný

ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb, a v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie
žalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomatickynastáva
zvýšenérizikoohrozeniaaleboporušeniaprávaspotrebiteľa.Sprihliadnutímnapopísanúcharakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť

práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii
platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalovaná ďalej uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva
názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu

s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Žalovaná ďalej uviedla, že
na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy a teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
spočívajúcom v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi po uplynutí 15-dňovej

lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti, uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu
zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.6.2013 doručenej súdu dňa 3.7.2013 ďalej uviedla, že
v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 jej bolo doručených 43.597 žiadostí žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie
je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať. Žalovaná súdu predložila ňou priebežne vytvorený
zoznam žiadostí (z ktorého vyplýva, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci

jej bola doručená dňa 27.4.2012 alebo dňa 30.4.2012 - pozn.). Žalobca žalovanej neposkytol v rámci
predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol
proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol.

Žalobca vo svojom návrhu zároveň vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a
rozhodovania veci a o prikázanie veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 9NcC/54/2012-15 zo dňa 19.11.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 25.2.2013.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (jedná sa o drobný spor), pričom vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou zo
dňa 17.9.2012, s oboma vyjadreniami žalovanej zo dňa 27.6.2013, s obsahom exekučného spisu
Okresného súdu Senica spisová značka 8Er/540/2010. Rozsudok bol verejne vyhlásený bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na verejnom

vyhlásení rozsudku neboli prítomní.

Z obsahu spisu Okresného súdu Senica spisová značka 8Er/540/2010 súd zistil, že oprávnený dňa
2.6.2010usúdnehoexekútoraspísaldozápisnicenávrhnavykonanieexekúcie,čímsazačaloexekučnékonanie. Dňa 15.7.2010 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: žalobcu, proti povinnému: Z., pre vymoženie
pohľadávky 1.308 eur s príslušenstvom. Okresný súd Senica uznesením č.k. 8Er/540/2010-10 zo dňa

15.10.2010 čiastočne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v časti zmenkového úroku v časti prevyšujúcej zákonný 9% ročný úrok z omeškania stanovený podľa
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., zároveň v ten istý deň poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie pre vymoženie istiny 1.308 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 9% ročne zo sumy 1.308
eur za čas od 17.9.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 1.308 eur za

čas od 1.12.2009 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie. Z obsahu uznesenia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vyplýva, že dôvodom rozhodnutia exekučného súdu bol záver,
že v spotrebiteľskej zmluve účastníkov zistil neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktoré dojednanie je vzhľadom
na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné. Následne Okresný súd Senica uznesením č. k.
8Er/540/2010-31 zo dňa 31.10.2012 exekúciu zastavil, pretože exekučný titul rozhodcovský rozsudok

bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, rozhodcovskej doložky, ktorá je neplatná. Proti
predmetnému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, na základe čoho Krajský súd v Trnave uznesením
č. k. 21CoE/54/2013-54 zo dňa 30.4.2014 napadnuté uznesenie potvrdil a zároveň zamietol návrhy
oprávneného na prerušenie konania. Voči rozsudku krajského súdu podal oprávnený proti výrokom o
prerušení konania odvolanie a proti potvrdzujúcemu výroku dovolanie.

Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 125 eur a náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 440 eur.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia (ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno
zbaviť.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

Podľaustanovenia§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.,štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na

náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Každý je povinný bez zbytočného
odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z., na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však

počas šiestich mesiacov.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c, d), zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v znení
platnom a účinnom ku dňu začatia exekučného konania, (t.j. ku dňu 2.6.2010) podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je

vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i) zákona č. 233/1995 Z. z. , podľa tohto zákona možno vykonať

exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu začatia

exekučného konania, (t.j. v znení účinnom od 1.6.2010) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá majetková
škoda a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu

Senica v exekučnom konaní uvedenom vyššie. Nesprávny úradný postup okresného súdu mal podľa
žalobcu spočívať v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej 15- dňovej lehote, keď podľa žalobcu k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby na vydanie tohto rozhodnutia s omeškaním viac ako 8
mesiacov. Žalovaná sa bránila v konaní tvrdením, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na rozhodnutie o poverení pre exekučné tituly podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku a tiež tým, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky v
prípade rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy.

Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanej a doručeným jej buď dňa 27.4.2012 alebo dňa
30.4.2012, domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežného
prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota
neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej

žiadosti žalovanou, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnymúradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady
vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci, než rozhodovacou. Nesprávnym
úradným postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo
v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej
moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá

objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch
podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému
a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom
konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci
síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Úradný postup

nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré
je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i
hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne moci smeruje.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. V sporovom konaní, ktoré
je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobou a uplatnený nárok je charakterizovaný
opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom
opísanýmvžalobevspojitostispetitomjepotomvymedzenýzákladnárokuuplatnenéhožalobcom,ktorý
je premetom konania. Žalobca odvodzoval svoj nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy z nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Senica v exekučnom
konaní, ktorý Okresný súd Senica nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonnej lehote.

Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 8 mesiacov.

Súd zistil, že dňa 15.7.2010 doručil súdu súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, exekučný súd uznesením zo dňa 15.10.2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
navykonanieexekúcieuznesenímčiastočnezamietolavozvyškusúdnemuexekútoroviudelilpoverenie
na vykonanie exekúcie. Súd teda o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodol po 3
mesiacoch po doručení žiadosti a nie až po 8 mesiacoch ako nesprávne uvádza žalobca v žalobe.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase začatia exekučného konania
možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že
exekučným titulom boli aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský
rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 1.6.2011.
Preto by bola takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že

rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods.
2Exekučnéhoporiadku,podľaktoréhoknoveleúčinnejod1.6.2011ozániku15dňovejlehotynavydanie
poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností,
pre prípad neprípustnosti exekúcie. Novela č. 144/2010 Z.z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred
účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na

základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6
CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR
prezentovaný v dôvodovej správe k novele ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.V čase začatia predmetného exekučného konania teda lehota na vydanie poverenia v prípade
rozhodcovskéhorozsudkuakoexekučnéhotituluneexistovala.Exekučnýsúdvdanomprípadeoudelení

poverenia rozhodol po uplynutí 3 mesiacov, čím však neporušil vzhľadom na vyššie uvedené žiadnu
zákonom stanovenú lehotu. Exekučný súd zároveň čiastočne žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol. Exekučný poriadok určuje lehotu iba na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a to tiež len na prípady exekučných titulov iných ako podľa § 41
ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Exekučný poriadok však v znení účinnom v čase začatia

exekučného konania neurčoval lehotu na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie ako pre udelenie poverenia. V prípade, ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená
pätnásťdňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zákonná lehota neexistuje. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si
vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. V prejednávanej veci nemožno konštatovať, že nebola dodržaná lehota
na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase začatia exekučného konania, resp. v čase podania žiadosti
o udelenie poverenia na súd lehotu pre rozhodnutie ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.

c) a d) neurčoval, rovnako nebola zákonom stanovená lehota pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia.

Vzhľadom na to, Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia - jednak čiastočným zamietnutím udelenia poverenia a čiastočným poverením

po lehote 15 dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Navyše ani nedodržanie zákonnej lehoty
automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).

Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, nerozhodoval Ústavný súd
Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované
ustanovenie je platné od 1.1.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však má za to, že predmetné
ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto
konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval

rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne
príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v prípade,
ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda
súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní.
Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, nebola splnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobca nepreukázal, že by v konaní exekučného súdu
boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody

takýmto orgánom nie je.

Ustanovenie § 9 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu. Pre
priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie
troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená,
že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno
preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, tu žalobcovi. V tomto prípade, vzhľadom
na vyššie uvedené, nie je splnená už prvá podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody podľa z.
č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.

Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu o nej bol v neistote a hrozila mu akákoľvek
škoda, nepreukázal, že táto doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonompredpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých
iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského
súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené
žiadne také pochybenia, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že sa dopustil nesprávneho úradného postupu
a z pohľadu súdnictva vzhľadom na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť ako
oprijateľnomčasovomintervale.Vzhľadomkuvedenýmkonštatovaniamjezrejmé,žeabsentujeprvotná
podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci,

ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd
návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j.
povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou

povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola
inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi
nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci

vznikla akákoľvek majetková škoda, či ujma. Žalobca tvrdil, že mu vznikla majetková škoda v celkovej
výške 125 eur. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním
pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému
spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto
mu spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku

oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu
formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní na
správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v
exekučnej veci. Navrhovateľ svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané
nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti

uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že nie sú dané dôvody na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím

v základnom konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu.
Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský súd (súkromnoprávny orgán)
pred všeobecným súdom, ktorý by nepochybne pri rozhodovaní vychádzal zo zákona o spotrebiteľských
úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Nepochybne žalobcovi musela byť
všeobecne známa vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov),

a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v
danej problematike rozhodcovských rozsudkov. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda
a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica
v exekučnej veci. Navyše ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnej veci nie je splnená základná
podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vo veci, preto nemôže byť ani

splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
vzhľadom k tomu nie je teda potrebné skúmať výšku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca
domáha.

Žalovaná v prejednávanej veci vo vyjadrení zo dňa 9.4.2014 doručenom súdu dňa 14.4.2014 namietala

spôsobilosť znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity
v Bratislave preukázať vznik a existenciu majetkovej škody žalobcu. Toto vyjadrenie žalovanej považoval
súd za bezpredmetné, nakoľko žalobca žiaden takýto dôkaz súdu nepredložil a ani nenavrhol súdu
vykonať dôkaz oboznámením sa s touto listinou.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. O
takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie povereniana vykonanie exekúcie bola súdu doručená až dňa 15.7.2010, preto sa súd vznesenou námietkou
premlčania nezaoberal.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal
svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

a preto je jeho návrh v celom rozsahu nedôvodný a z tohto dôvodu súd žalobu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, plne úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil a žalovaná ani nepreukázala, že by jej
trovy konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z.; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,

návrh na súdny výkon rozhodnutia.