Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 22, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/272/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221513
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412221513.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Libanta a členov senátu

JUDr. Štefana Hrvolu a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaniach žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č.k. 8C/743/2012-101 zo dňa
20. apríla 2015, rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 8C/743/2012-103 zo dňa 20. apríla 2015 a
uzneseniu Okresného súdu Komárno č.k. 8C/743/2012-132 zo dňa 09. septembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č.k. 8C/743/2012-101 zo dňa 20. apríla 2015
p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č.k. 8C/743/2012-103 zo dňa 20. apríla
2015 p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č.k. 8C/743/2012-132 zo dňa 09. septembra
2015 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením č.k. 8C/743/2012-101 zo dňa 20. apríla 2015 súd prvého stupňa návrh žalobcu
na prerušenie konania zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 109 ods.
2 písm. c) OSP, ktoré upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, teda také, ktoré nie je pre samotné
konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými
prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Na základe tohto ustanovenia OSP súdu

nevzniká povinnosť konanie prerušiť, je na jeho zvážení, či návrhu na prerušenie konania vyhovie. Súd
pri takomto návrhu musí zvážiť, či toto procesné opatrenie z hľadiska predmetu sporu je potrebné. V
prejednávanej veci bol súd prvého stupňa toho názoru, že v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn.
7C/6/2010 sa neriešia také otázky, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie v tejto veci. Treba
zdôrazniť, že žalobca v tomto konaní sa domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., teda
náhradyškodynesprávnymúradnýmpostupomnakonkrétnomskutkovomzákladepostupuexekučného
súdu. Tie otázky, ktoré sa riešia ako prejudiciálne otázky vo vyššie uvedenej veci Okresného súdu

Prešov, nemôžu ovplyvniť rozhodnutie súdu v tejto veci, pretože v tejto veci súd dôvodnosť uplatneného
nároku bude posudzovať z pohľadu zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. za prípadný nesprávny úradný postup exekučného súdu v konkrétnej exekučnej
veci.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Opodstatnenosť návrhu na prerušenie konania o
zodpovedaní prejudiciálnych otázok navrhovateľ videl v tom, že v danom konaní bude zodpovedaná
otázka, či postup exekučného súdu v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe

právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu je v súlade s komunitárnym právom. Predmetom
konania, ktoré žalobca navrhuje prerušiť je náhrada škody za nesprávny úradný postup exekučného
súdu pri vydávaní poverenia na totožnom podklade, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského
súdu. Zodpovedanie správnosti postupu exekučného súdu Súdnym dvorom EU bude mať význam pre
posúdenie postupu exekučného súdu v prejednávanej veci a s tým súvisiacim založením zodpovednosti
Slovenskej republiky za škodu spôsobenú štátnym orgánom pri výkone verejnej moci. Žalobca mal za

to, že vzhľadom ku skutočnosti, že v konaní pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 budú
Súdnemu dvoru predložené prejudiciálne otázky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie súdu o
návrhu navrhovateľa, je daný dôvod v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP na prerušenie konania až do
právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach. Na základe uvedeného preto žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrhu na prerušenie konania vyhovie.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Konštatoval, že žalobca sa žalobou zo dňa 27.09.2012 domáhal od žalovaného zaplatenia
majetkovej škody 521,67 Eur ako náhradu istiny s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy v sume 104,33
Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17

ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
§ 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Konštatoval, že v súdenej veci bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní. Súd prvého stupňa z pripojeného
exekučnéhospisuzistil,žeexekučnémusúduboladňa24.11.2010doručenážiadosťsúdnehoexekútora

JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Následne dňa 16.12.2010 bola
žiadosť súdneho exekútora zamietnutá s poukazom na § 44 ods. 2 veta tretia a nasledujúce Exekučného
poriadku. Ďalej uviedol, že za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, s ohľadom
na uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota dodržaná bola a k rozhodnutiu
došlo do 22 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Dokonca žalobca nevyužil ani svoje právo a odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a zastavení exekučného konania, nepodal. Taktiež samotné znenie zákonného ustanovenia
oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul z formálneho, ale aj vecného hľadiska.
Preto tvrdenie žalobcu, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac
ako 149 dní, je nepravdivé a zavádzajúce. V danej veci žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy o

existencii majetkovej škody, nezdôvodnil z akých položiek táto škoda pozostáva, teda dostal sa do
dôkaznej núdze. Aj keď v prípade nesprávneho úradného postupu ide o objektívnu zodpovednosť,
je nevyhnutné preukázať konkrétnu skutočnosť zakladajúcu túto zodpovednosť štátu za vznik škody.
Takáto skutočnosť žalobcom preukázaná nebola. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142
ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech nepriznal náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na

základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena

takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovaťtoto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota

existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej
neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím

nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie

veci v primeranej lehote.
Ďalej namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody,
pričom súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením.
Záverom namietal, že žalobca pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva

žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde SR. Preto bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Napadnutým uznesením 8C/743/2012-132 zo dňa 09. septembra 2015 súd prvého stupňa uložil
žalobcovi povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie,

ktorý je 20,- eur, podľa položky 7a a súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobené
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny spis,
a rovnopisu tohto odvolania doručovaného žalovanej v sume 6,- eurá podľa položky 20a sadzobníka
súdnych poplatkov, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení s poučením, že ak sa
poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako

vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím

všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.
4 Cdo 39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore s citovaným
zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu

predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubeniasúdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia §
18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú

splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012,
konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z. a preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Zároveň poukázal
na zápisnicu z rokovania občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici. Na základe

vyššie uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté
uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle §
212 ods. 1 OSP a vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru,

že odvolania žalobcu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj napadnuté
uznesenia súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 odsek 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého
stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu

prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla

v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti trebav dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná

ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,

na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Navyše k žalobcom namietanému nevykonaniu dokazovania oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody odvolací súd konštatuje, že žalobca súdu tento
znalecký posudok nepredložil, nie je súčasťou spisu a preto sa s ním súd prvého stupňa ako aj odvolací
súd ani nemal možnosť oboznámiť. Tiež je potrebné dodať, že skutočnosť, že súd nevykoná navrhovaný
dôkaz, neopodstatňuje tvrdenie žalobcu o neúplne zistenom skutkovom stave vzhľadom k tomu, že v

uvedenom prípade sa jedná o právnu otázku, ktorú si je súd spôsobilý vyriešiť sám vzhľadom na to,
že sám posúdi, či vôbec existuje príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a
vznikom prípadnej škody. Vzhľadom k tomu za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať
ani prípadné nevykonanie, respektíve nevyhodnotenie znaleckého posudku podľa predstáv žalobcu.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej

lehoty. Žalobca sa na pojednávaní dňa 20.04.2015 nezúčastnil, svoju neúčasť však ospravedlnil
mailom zo dňa 16.04.2015. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe vykonaného
dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu.

Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/1283/2010, exekučné

konanie v predmetnej veci začalo dňa 21.09.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došla Okresnému súdu Nové Zámky dňa 24.11.2010. Exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu. O žiadosti o udelenie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením
č.k. 10Er/1283/2010-9 zo dňa 16.12.2010, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
25.01.2011. Následne exekučný súd uznesením č.k. 10Er/1283/2010-10 zo dňa 03.02.2011 exekučné
konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.03.2011.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú
lehotu, o ktorej žalobca tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie
súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri
zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým
rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade

by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie
poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v
určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd
v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný
rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul
vlastnému skúmaniu. Navyše je potrebné poznamenať, že v tomto prípade sa jednalo o exekučný titul
v zmysle § 41 odsek 2 písmeno d) Exekučného poriadku, preto lehota 15 dní sa ani na prípad ak by
súd rozhodol o „poverení“ nevzťahovala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia
§ 44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale

iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) ).
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, respektíve v primeranej lehote,
a teda k stavu právnej neistoty a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť.

Navyše v predmetnej veci bolo exekučné konanie právoplatne zastavené, preto v tomto prípade ani
nemohlo dôjsť k vzniku škody. Exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok, neexistoval od
začiatku, nakoľko išlo o paakt, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca zavinil celé konanie.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou je potrebné

poznamenať, že čo sa týka použitia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto citoval v správnom znení (teda v znení
účinnom do 01.01.2013), pričom ho na daný skutkový stav aj správne aplikoval. Uvedené preto nemá
žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej

vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v

súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne
upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako

ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Kžalobcomnamietanejskutočnosti,žesúdprvéhostupňanerozhodoloprerušenípredmetnéhokonania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, čím malo podľa žalobcu dôjsť k odňatiu možnosti

konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa rozhodol o návrhu na prerušenie konania
samostatným uznesením, preto je odvolanie žalobcu aj v tomto smere nedôvodné, pričom aj samotný
žalobca voči tomuto uzneseniu podal odvolanie.Predmetom odvolacieho konania ďalej bolo aj odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým súd návrh
žalobcu na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa,
keď tento uviedol, že v danom prípade nevidel dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) OSP. Ďalej je potrebné poznamenať, že citované ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie
konania, teda prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa
týka procesných situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť, avšak nemusí tak urobiť. Možnosť
prerušenia konania zostáva na úvahe súdu a je len procesnou možnosťou, nie jeho povinnosťou, preto
neprerušením konania nedochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom. Súd má najskôr zvážiť

možnosť iných vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania. Je tiež
potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa z toho hľadiska, že v danom prípade nebol dôvod
počkať na rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa navyše týkali iného súdu a iného skutkového
a právneho stavu, keďže išlo o konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.
Navyše otázky, ktoré sa riešia ako prejudiciálne otázky vo vyššie uvedenej veci Okresného súdu Prešov,
nemôžu ovplyvniť rozhodnutie súdu v tejto veci, pretože v tejto veci súd prvého stupňa dôvodnosť

uplatneného nároku posudzoval z pohľadu zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti
žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za prípadný nesprávny úradný postup exekučného
súdu v konkrétnej exekučnej veci.

Predmetom odvolacieho konania bolo i odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi uložená

povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktorý je
20,- eur, podľa položky 7a a súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobené elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny spis, a rovnopisu tohto
odvolania doručovaného žalovanej v sume 6,- eurá podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov,
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení s poučením, že ak sa poplatok v určenej

lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Odvolací súd pri svojom rozhodnutí postupoval v zmysle ustanovení § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a), §
5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov, ako aj § 18ca citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným

od 01. októbra 2012).

Odvolací súd k namietanej absencii odôvodnenia zastal názor, že napadnuté uznesenie spĺňa
požiadavku dostatočného odôvodnenia rozhodnutia z toho hľadiska, že toto uvádza dôvod uloženej
povinnosti,akoajjejvýškuataktiežurčuje,podľaakejkonkrétnejpoložkysadzobníkasúdnychpoplatkov

bola predmetná povinnosť uložená. Taktiež spĺňa aj podstatné náležitosti, ktoré zákon kladie na tento
typ rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 OSP. Takýto rozsah odôvodnenia, priamo nadväzujúci na jeho
výrokovú časť, postačuje na jeho dostatočné zdôvodnenie. Súd zastáva názor, že v prípade takéhoto
rozhodnutia nie je potrebná ďalšia samostatná časť rozhodnutia s nadpisom Odôvodnenie, naopak,
ďalšie skutočnosti by rozhodnutie mohli zaťažiť zbytočným formalizmom.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I., Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní
znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur. Predmetná položka bola do zákona vložená novelou -
zákonom č. 286/2012 od 01.10.2012 a doposiaľ nebola menená.

Taktiež námietka žalobcu že spoplatneniu nepodlieha odvolanie, ale len žaloba, je nedôvodná vzhľadom
k ustanoveniu § 6 ods. 2 v znení účinnom v čase podania odvolania, podľa ktorého sa poplatok
podľa rovnakej sadzby vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej, pričom táto podmienka bola v
predmetnej veci splnená, nakoľko odvolanie bolo podané vo veci samej. Z tohto hľadiska súd posúdil

vznik poplatkovej povinnosti žalobcu i v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 18ca, ktoré je potrebné
vykladať tak, že ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak konanie začalo pred 30.09.2012, vyberajú
sa súdne poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. V predmetnej veci však žalobca podal
odvolanie po 30.09.2012 (dňa 22.05.2015) a hoci samotné návrhové konanie vo veci samej začalo pred
30.09.2012,použijesaprávnystavpodľazákonaúčinnéhopo30.09.2012,(pretožepoplatoksavyrubuje

za odvolanie ako za konanie na jednom stupni), aby nedošlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity
vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým pred 30.09.2012.
Preto neobstojí ani žalobcova argumentácia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo 39/2007, keďže súd prvého stupňa svojvoľne nerozšíril okruh úkonov podliehajúcich súdnemukonaniu, a správne na daný prípad aplikoval ustanovenia účinné v čase podania odvolania, teda v čase
vzniku poplatkovej povinnosti.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa žalobcovi správne

uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorá mu vznikla podaním odvolania, a to v správnej výške 20,-
€ + 6,- € podľa položky 7a a 20a sadzobníka súdnych poplatkov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.