Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 4, 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8C/39/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204416
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Zdenka Zamecová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2113204416.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdTrnavasamosudkyňouZdenkouZamecovouvprávnejvecižalobcu:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,

IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o určenie, že
žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v
sume 175 € a nemajetkovej ujmy v sume 221,28 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd určil
medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o jej návrhu na zmenu súdneho
exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) D. D., nar. XX.XX.XXXX, pričom
po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 487/2002,
v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote a rozsudkom aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť

žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 175 € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 221,28 €, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania.

Žalobca vo svojom návrhu súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a
rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 23NcC/51/2012-14 zo dňa 12.11.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 28.01.2013.

Súdnariadilvovecipojednávanieavsúladesustanovením§101ods.2Občianskehosúdnehoporiadku
pojednával v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí svoju neprítomnosť písomne ospravedlnili, keď
ospravedlnenie žalobcu neakceptoval, nakoľko nebolo v súlade s ust. § 119 ods. 2 O.s. p.

Podľa § 119 ods. 1 O. s. p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Podľa § 119 ods.
2 O. s.p. účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie
pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel, alebo odkedy sa o ňom mohol
dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročeniepojednávania obsahuje najmä a/ dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b/ deň, kedy sa
účastník o dôvode dozvedel, c/ ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu, alebo telefónu,
na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, najmä žalobou č.l. 1-4,
vyjadrením žalovanej č.l. 26-31, oznámením žalovanej č.l. 24-25, pripojeným exekučným spisom
Okresného súdu Senica sp. zn. 7Er/509/2002 a zistil tento skutkový stav veci:

Žalobca v žalobe uviedol, že žalobca v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným
podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom
(povinným) D. D., nar. XX.XX.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil exekučnej veci číslo EX 487/2002. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

a udelil mu poverenie registrované pod č. 5205*008614. Žalobca pre obavy o právny a faktický osud
pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom spísal dňa 9.2.2010 a podal exekučnému súdu
návrh na zmenu exekútora. Od súdu očakával poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej
kvalite, teda že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote.
Nestalo sa tak napriek tomu, že návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené

Exekučným poriadkom. V exekučnom konaní je založená zákonná povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu. Exekučný súd
napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na
čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora v zákonom

stanovenom čase. Ako dôkaz žalobca označil príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky
podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol, že popísaný postup exekučného
súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku,
resp. od 1.12.2006 s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že

k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo
vecitakéúkony,ktorémalismerovaťkodstráneniuprávnejneistoty,vktorejsažalobcavpredmetnejveci
počassúdnehokonanianachádzal,čojezákladnýmúčelomprávazaručenéhovčlánku48ods.2Ústavy
Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového

deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu
zo dňa 26.01.2011 o zmene súdneho exekútora. Žalobca pristúpil k podaniu návrhu na zmenu súdneho
exekútora po strate dôvery k exekútorovi najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, nečinnosti
musel prekrývať žalobca svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia
usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov.

Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a
udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o zmenu súdneho

exekútora a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu IS 40 eur, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkovo
vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania pohľadávky sumu 175 eur.

Žalobca si zároveň uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom

stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdnie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil
oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám: riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania

pre stratu kontaktu s povinným, riziko insolvencie povinného. Uviedol, že náhradu nemajetkovej
ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a
základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení

s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u žalobcu resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery
v právo na rovnosť v spoločnosti, - úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v
rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských
plánov, vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu,

ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol, že
všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku
jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia

základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana
poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má
svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práva a princípov právneho štátu.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy použil žalobca možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na
každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 663,88 eur. Ohľadom
primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu
vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 221,28
eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti

exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 663,88 eur za rok.
V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 146 dní.
Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však
do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom rade mala
za to, že návrh je zmätočný, keď v žalobe sa vyskytujú viaceré nedostatky, nie je uvedená spisová
značka príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na
súd. Žalobca v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti

prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zo žaloby
nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobca namieta nezákonné konanie v podobe
nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote ale zároveň
namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Čo sa týka prieťahov v konaní žalobca v žalobe
neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol ani po vyžiadanej

súčinnosti v rámci predbežného prerokovania nároku, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná má za to,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
Žalovaná uviedla, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody zo dňa 23.4.2012, vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu
doručené žaloby, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom
poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadostio predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený
nárok na súde. Uviedla, že žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého

prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
K nesprávnemu úradnému postupu uviedla, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho
exekútora je žiadosť oprávneného spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného
exekútora. V praxi je zaužívané, že po dôjdení žiadosti súd túto predloží pôvodnému exekútorovi na

vyjadrenie a vyčíslenie trov, ako aj zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom postupu podľa
§ 44 ods. 9 EP. Novému exekútorovi, ktorý bol po rozhodnutí o zmene poverený, vec postúpi spolu
s pôvodným spisom. K nedodržaniu 30-dňovej lehoty mohlo dôjsť v prípade, keď pôvodne poverený
exekútor neposkytol potrebnú súčinnosť. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, žalobcovi nič nebránilo využiť
účinný prostriedok nápravy, a to podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu. Ak žalobca tento
prostriedok nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 OZ, keďže si

nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného
súdu sp. Zn. I.ÚS 16/02, v zmysle ktorého ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v
ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky na porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože sú rozhodujúce aj v týchto prípadoch všetky
okolnosti danej veci. Nemusí sa teda jednať o zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i
nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony /výzva na vyjadrenie pôvodnému
exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho
zaslanienovémuexekútoroviarozhodnutieotrováchpôvodnéhoexekútora/niejemožnénerozhodnutie
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy,

a teda za nesprávny úradný postup. Podľa § 44 ods. 8, 9 EP pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia
tohto rozhodnutia pôvodnému exekútorovi, a teda nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.
Žalovaná ďalej uviedla, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v
zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Žalobca uvedené nepreukázal a preto nie je preukázaný nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda súdu

alebo Ústavný súd SR.
Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách žalobcu, k nesprávnemu úradnému
postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009. V prípade ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie nároku /premlčacia lehota/ uplynula po troch rokoch

od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora, vzhľadom k
uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 30 dňovej lehoty
od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009.
Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch zložky vyčíslenej sumy

uvádzasprávupohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnancapomocouIS,udržiavanie
a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Poukázal na
ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré definuje skutočnú škodu ako trvalé zmenšenie majetku
poškodeného a ušlý zisk ako ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk
a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za
ušlý majetkový prospech. Žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať
dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Naviac žalobca ako spoločnosť, ktorása zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi
všeobecneuvedenéčinnostijeúčelové.Skutočnúškodujepotrebnépreukázaťlistinami,skutočnosťami,

ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Žalovaná ma za to, že žalobca
nepreukázaljednakvznikaanivýškuškody.Odpovinnostiriadnepreukázaťvznikavýškuškodyžalobcu
neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácii.

K uplatnenej nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné

a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd
vychádza aj z významu sporu pre žalobcu aj toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ
žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa
vybraných nálezov, keď predseda súd nemal možnosť zjednať nápravu. Uviedla, že vznik nemajetkovej
ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v

podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na
zánikpodnikateľskýchaktivítaplánov,aletietoniesúbližšiekonkretizované,ataktiežžalobcanespresnil
v čom sa ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu. Uviedla, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je

dostačujúcimzadosťučinením,čozuvedenýchžalôbnevyplýva,pretožalovanánemázapreukázanýtak
vzniknemajetkovejujmyakoanito,žebysamalaposkytnúťjejnáhradavpeniazoch.Vtejtosúvislostinie
jemožnéopomenúť povahuapredmetkonania,vktorommaloknesprávnemuúradnémupostupudôjsť,
a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu spojené s
toutopodnikateľskoučinnosťouvytvorené. UpozornilnalistEurópskejkomisie,Generálnehoriaditeľstva

pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri EÚ,
v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým
skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok,

ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným
cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa....“.
Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné
a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti žalobcu, považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje

nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej
a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade
porušeniaprávažalobcuužsamotnékonštatovanieporušeniaprávmusíbyťpovažovanézadostačujúce
a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Žalovaná uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca nepreukázal, že by

činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody,
ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej lehote, uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za to, že stav,
v ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou

pri obhajovaní svojich práv a najmä že si uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či už podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy, preto pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú
a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Ministerstvo spravodlivosti SR súdu oznámilo, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im
bolo doručených 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať,
disponujú však vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosťo predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, žalobca však neposkytol v
rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím
bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal

kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa
priloženého zoznamu bola žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 30.05.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 7Er/509/2002 súd zistil, exekučné konanie bolo v
predmetnej veci začaté na návrh oprávneného doručený Exekútorskému úradu JUDr. Soni Majkútovej
dňa 22.04.2002, pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
23.04.2002. Konanie bolo u súdneho exekútora vedené pod sp. zn. EX 487/2002. Dňa 26.4.2002
Okresný súd Senica udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5205*008614. Dňa
02.09.2010 zaslal žalobca súdu návrh na zmenu exekútora. Dňa 6.10.2010 dal vyšší súdny úradník

pokyn zaslať návrh na zmenu exekútora súdnemu exekútorovi s tým, aby sa k nemu v lehote 20 dní
vyjadril a pokiaľ si uplatňuje nejaké trovy exekúcie, aby ich špecifikoval. Dňa 23.11.2010 bola uvedená
výzva zaslaná súdnemu exekútorovi. Dňa 16.12.2010 doručil súdny exekútor súdu vyúčtovanie trov
konania a zároveň návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného. Okresný súd Senica
uznesením č.k. 7Er/509/2002 zo dňa 26.01.2011 žiadosť oprávneného na zmenu exekútora zamietol a

exekúciu zastavil. Krajský súd v Trnave na odvolenie žalobcu proti tomuto rozhodnutiu uznesenie súdu
prvého stupňa v napadnutej časti zastavenie exekúcie a náhrady trov konania potvrdil a povinnému a
súdnej exekútorke náhradu trov odvolacie konania nepriznal

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom

súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom od 1.1.2013 Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v

porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku

na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a
pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady
škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do

šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína

príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa§17ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,

plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 238 ods.1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku Konania začaté pred 1. septembrom
2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného do 31.8.2005 Ak oprávnený

požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním
exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky
pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného
exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k

záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanému
a doručeným dňa 30.5.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd
šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od
prijatia predmetnej žiadosti žalovaným, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote. Súd preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu
a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd vychádzal z okolností, že
exekučné konanie bolo v predmetnej veci začaté na návrh oprávneného doručený Exekútorskému úraduJUDr. Soni Majkútovej dňa 22.04.2002, pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola súdu doručená dňa 23.04.2002. S ohľadom na znenie intertemporálneho ustanovenia § 238 ods.
1 Exekučného poriadku sa na takéto konanie vzťahovala právna úprava platná do 31.8.2005 (podľa

ktorej úpravy sa mali dokončiť dovtedy začaté exekučné konania), ktorá neustanovovala povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora. K zavedeniu takejto lehoty do právnej úpravy došlo až s účinnosťou
od1.9.2005(prekonaniazačatépotomtodátume).Zuvedenéhovyplýva,žeexekučnýsúdsanedopustil
nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, keďže

právny poriadok mu nestanovoval povinnosť rozhodnúť o zmene súdneho exekútora do 30 dní do
doručenia návrhu. Vzhľadom na uvedené súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňuje podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa
neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne

prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri

skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia a začatia tohto konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd
opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné
súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných
všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve,

nakoľkovprípade,akbysaprieťahovdopustilsúdvyššiehostupňa,jehopostupbypreskúmavalokresný
súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v
konaní.Absencioupredmetnéhorozhodnutiaoprávnenéhoorgánuoexistenciiprieťahovnebolasplnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Žalobca tvrdil, že exekučný
súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 146 dní. Súd zistil, že návrh na zmenu súdneho exekútora
bol súdu doručený dňa 02.09.2010, dňa 6.10.2010 dal vyšší súdny úradník pokyn zaslať návrh na
zmenu exekútora súdnemu exekútorovi na vyjadrenie v lehote 20 dní a vyčíslenie trov exekúcie, dňa

23.11.2010 bola uvedená výzva zaslaná súdnemu exekútorovi. Dňa 16.12.2010 doručil súdny exekútor
súdu vyúčtovanie trov konania a návrh na zastavenie exekúcie. Dňa 26.01.2011 súd návrh oprávneného
na zmenu exekútora zamietol, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov konania.
Súd síce rozhodol po 146 dňoch od doručenia návrhu, konal však priebežne, pričom bolo nevyhnutné
vyzvať súdneho exekútora na vyjadrenie sa k návrhu na zmenu exekútora a vyčíslenie trov exekúcie.

Údaje žalobcu sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že žalobca ako oprávnený nemal o
veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch
pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť podľa súdu nárok žalobcu vyvracia.
Navyše v exekučnom konaní v čase, keď je podaná návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže
dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného

konania.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku. Žalobca nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku a nároky, ktoré si
uplatňuje sú hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch

a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako
podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje, poštovné. Žalobca mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody predložiť
dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac žalobca ako spoločnosť, ktorá sa

zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém v
obdobípredspornýmiexekúciamiiponich.Požadovanépaušálnesumyzaspomínanéveľmivšeobecne
uvedené činnosti nie súd skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej
škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovanýnárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd
potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Súd má za to, že žalobca nepreukázal jednak vznik a
ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi

vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide
o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.
Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré

sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by
dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje
uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného
konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla

dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i
rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje

spoločnosť,akoprávnickáosoba,pričomžalobcapoukazujeajnazánikpodnikateľskýchaktivítaplánov,
ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy žalobcu. Ako už bolo uvádzané žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované
prieťahy v konaní, sa neviedlo. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej

sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu
sporu pre žalobcu a aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento
prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných
nálezov, keď predseda súd nemal možnosť zjednať nápravu. Súd žiadosť oprávneného o zmenu
súdneho exekútora zamietol. Skutočnosť, že vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní

oprávnený konštatovať. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva,
preto žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada
v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo
k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu

a povedomí, ktoré je okolo žalobcu s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje súd za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia

práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na
náhradunemajetkovejujmyvočištátu. Žalobcatedanepreukázalpodmienkyvznikuzodpovednostištátu
za nemajetkovú ujmu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania
porušenia práva. Podľa súdu sa žalobca snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke
svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej

praxi nie je v súlade s dobrými mravmi.
Na námietku premlčania súd uvádza, že žalobcovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom
spočívajúcim v tom, súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej
lehote 30 dní. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený dňa 02.09.2010, pričom dňa
02.10.2010 žalobcovi začala plynúť 3 ročná lehota na uplatnenie tohto nároku. Žaloba bola podaná dňa

27.09.2012 pred uplynutím zákonnej lehoty a teda nárok nie je premlčaný.
S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim podľa žalobcu v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonom stanovenom čase a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca
nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona NR
SR č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a preto je návrh v
celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že by jej trovy

konania vznikli.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehodoručeniaprostredníctvomtunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

§ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
§ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
§ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
§ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
§ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

§ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
§ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
§ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
§ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

§ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
§ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
§ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

§ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.