Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, March 1, 2016

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 6C/94/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414200760
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2016:6414200760.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci navrhovateľa:

CEECOLLECTFUND1LTD,sosídlomAgiouNikolaou,67-69,1stdloor,Flat/Office103,Egkomi,2408,
Nikózia, Cyprus, re. číslo: HE 308237, v konaní právne zastúpený BBH advokátska kancelária, s.r.o.,
so sídlom Gorkého 3, Bratislava, IČO: 36 713 066, proti odporcovi: O. C., D.. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom W. XX/XX, G., toho času na neznámom mieste, v konaní zastúpený I. A.P., zamestnankyňou
Okresného súdu R. ako opatrovníčkou, v konaní o zaplatenie 1.014,23 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

II. Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.01.2014 žiadal navrhovateľ uložiť odporcovi povinnosť
zaplatiť sumu 1.014,23,- € s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne z tejto sumy od 24.01.2014
do zaplatenia, čo zdôvodnil tým, že sa jedná o časť pohľadávky postúpenej mu Všeobecnou úverovou
bankou, a. s. ako postupcom, ktorá uzavrela s odporcom dňa 09.07.2007 zmluvu o bežnom účte
zahŕňajúcu aj dojednanie o poskytnutí povoleného prečerpania. V dôsledku toho vznikol odporcovi
v súvislosti s povoleným prečerpaním dlh predstavujúci ku dňu 04.11.2013 sumu 1.465,- €, z ktorej
navrhovateľ žiadal iba žalovanú sumu s príslušenstvom.

Súd pre toto konanie ustanovil odporcovi opatrovníčku podľa § 29 ods. 2, ods. 6 Občianskeho súdneho
poriadku, pretože vykonaným šetrením nebolo zistené miesto jeho pobytu a nebola zistená ani iná osoba
z jemu blízkeho prostredia, ktorá by so svojim ustanovením za opatrovníka súhlasila. Opatrovníčka sa
k veci nevyjadrila.

S použitím ustanovenia § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd prejednal vec v neprítomnosti

riadne predvolaných sporových strán s tým, že navrhovateľ žiadal rozhodnúť vec v jeho neprítomnosti
a opatrovníčka odporcu sa nevyjadrila.

Nazákladenavrhovateľompredloženýchlistinnýchdôkazovmalsúdzapreukázané,žemedziodporcom
ako klientom a Všeobecnou úverovou bankou, a. s. došlo k uzavretiu zmluvy o bežnom účte dňa
09.07.2007, kde okrem iného predmetom zmluvy bolo aj poskytnutie povoleného prečerpania na účte v
prípade splnenia podmienok stanovených bankou. Na základe žiadosti odporcu mu bolo dňa 18.10.2007

vydané bankou potvrdenie o poskytnutí flexidebetu vo výške 16.000,- Sk.

Z prehľadu transakcií na účte odporcu (č.l. 9 a nasledovné spisu) vyplynulo, že na účte boli vykonávané
transakcie od 09.07.2007 až do 22.08.2012, pričom odo dňa 28.11.2008 sú už na účte evidovanépoložky, z ktorých päť sa týka len zinkasovania debetného úroku, jedna bola poplatkom za účtovnú
položku nad rámec predplatených služieb a dve položky sa týkali účtovania poplatku za spracovanie
exekúcie. Z uvedeného potom vyplýva, že poslednú bankovú operáciu na účte odporca realizoval dňa

25.11.2008 a v jej dôsledku sa znížil stav na účte o 400,- Sk a bol debetný mínus 15.435,82 Sk. Podľa
tohto prehľadu bol ku dňu 03.02.2012 debetný stav na účte odporcu mínus 1.014,23 €, čo sa zhoduje
s navrhovateľom žalovanou sumou.

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 14.08.2012 mal súd za preukázané, že pohľadávka voči

odporcovibolaVšeobecnouúverovoubankou,a.s.postúpenánavrhovateľovi,čovyplývaajzdodatočne
navrhovateľom predloženej prílohy k tejto zmluve, v ktorej sa uvádza žalovaná istina pohľadávky
1.014,23 € plus úrok z omeškania 91,56 €, celková výška pohľadávky mínus 1.105,79 €. Z obsahu
zmluvy o postúpení pohľadávok je zrejmé, že predmetom postúpenia bola nielen istina pohľadávky, ale
aj jej príslušenstvo.

Navrhovateľ tiež predložil doklad vystavený VÚB bankou (č. l. 86 spisu) o tom, že odporcovi mala byť
zaslaná výpoveď zo zmluvy 14.11.2011 a od tohto dátumu potom odvodzoval plynutie premlčacej doby
v trvaní štyroch rokov poukazujúc na judikatúru súdov, podľa ktorej sa pri zmluvách o úvere aplikuje
vzhľadom na absolútny obchodný charakter takýchto právnych vzťahov štvorročná premlčacia doba.

Súd sa však nestotožňuje s názorom navrhovateľa o tom, že v prejednávanej veci možno aplikovať
štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka majúc za to, že je potrebné aplikovať
vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporného právneho vzťahu trojročnú premlčaciu dobu a táto v
čase podania žaloby už uplynula.

Z vykonaného dokazovania je podľa názoru súdu jednoznačné (čo nespochybňoval ani sám
navrhovateľ), že sa v prípade dohody o povolenom prečerpaní, resp. v širšom zmysle aj v prípade
zmluvy o samotnom vedení bankového účtu jedná o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, konkrétne podľa jeho § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od
01.01.2008, podľa ktorého je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Banka vystupovala ako dodávateľ, odporca ako spotrebiteľ (§ 52
ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 01.01.2008, resp. § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho
zákonníka v aktuálnom znení). Súd vychádzal pri tomto právnom posúdení z prechodného ustanovenia
§ 879j Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí, že ustanoveniami tohto zákona, teda novelou účinnou od
01.01.2008 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.2008, no vznik týchto právnych vzťahov,

ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.01.2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. To, že sa
jednalo v prípade zmluvy o prečerpaní o spotrebiteľskú zmluvu napokon vyplýva aj z § 23a ods. 1
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy, ktorý za spotrebiteľské
zmluvy priamo označoval zmluvy uzavreté podľa Občianskeho, Obchodného zákonníka, ako aj všetky
inézmluvy,ktorýchcharakteristickýmznakombolo,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,

že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Preto bol súd toho názoru, že aj keď sa v prípade úverovej zmluvy (ako tzv. absolútneho obchodu), za
ktorú možno považovať i dojednané povolené prečerpanie na bežnom účte odporcu aplikuje na prvom
mieste Obchodný zákonník (§ 497 v spojení s § 710 Obchodného zákonníka), nemožno prehliadať

súvisiacu osobitnú právnu úpravu. Konkrétne ide o zákon o spotrebiteľských úveroch, v tom čase
účinný zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý síce v § 1 ods. 3 hovoril, že sa nevzťahuje na úver formou
povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom
ako na kreditnú kartu, tým ale nebolo dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6 citovaného zákona. Podľa
neho platilo, že pri úveroch formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte

poskytnutých bankou iným spôsobom ako na kreditné karty (§ 1 ods. 3) alebo, ak nemožno určiť
ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne
informovaný o
a) úverovom limite, ak je stanovený,
b) ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach,

za ktorých môže byť zmenená a doplnená,
c) postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy.Ak je na účte prípustné prečerpanie peňažných prostriedkov a toto prečerpanie trvá dlhšie ako tri
mesiace, spotrebiteľ musí byť písomne informovaný o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších
dôsledkoch.

Nebolo preukázané v konaní navrhovateľom, že vzhľadom na prečerpanie, ktoré podľa prehľadu
pohybov na účte trvalo u odporcu nepochybne viac než tri mesiace, tento bol písomne ako spotrebiteľ
informovaný o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších dôsledkoch. Priame následky z toho zákon
však nevyvodzuje.

Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 ustanovuje prednosť
zákonných ustanovení týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a tiež tých, v ktorých bol účastníkom
spotrebiteľ a tieto bolo potrebné použiť vždy vtedy, keď je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Zákonodarca v dôsledku aplikačných nejasností (a to aj v

súdnej praxi) si uvedomil problematickosť tejto úpravy v spotrebiteľských vzťahoch pokiaľ sa týka vzťahu
Obchodného a Občianskeho zákonníka ako dvoch základných právnych predpisov súkromného práva
a s účinnosťou od 01.04.2015 zakotvil úpravu do druhej vety, podľa ktorej na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Z tohto je podľa názoru súdu zrejmý zámer zákonodarcu preferovať v rámci spotrebiteľskej ochrany
aplikáciu spotrebiteľských predpisov bez ohľadu na prejav vôle zmluvných strán - spotrebiteľa a
dodávateľa. Aj keď teda zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v § 497 Obchodného zákonníka
a je tzv. absolútnym obchodom, majú sa prednostne v prípade spotrebiteľského úverového vzťahu ako

klasického občianskoprávneho vzťahu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ potom aj
podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy platilo,
že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa (pričom spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu
tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie), niet rozumného dôvodu, aby

za stavu kedy Občiansky zákonník premlčanie upravuje a jeho právna úprava je pre spotrebiteľa
výhodnejšia,savprípadespotrebiteľskéhoúveruakovtejtoprejednávanejveciaplikovalanapremlčanie
obchodnoprávnaúpravaregulujúcavzťahyzásadnepodnikateľské.Taktopodanémuvýkladudotknutých
ustanovení, v rámci ktorých Občiansky zákonník iba implicitne vyjadroval prednosť občianskoprávnej
úpravy v spotrebiteľských vzťahoch nasvedčuje aj následný prístup zákonodarcu, ktorý s účinnosťou

od 01.04.2015 vyjadruje tento princíp už explicitne doplnením poslednej vety do ust. § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

V súčasnosti už teda niet podľa názoru súdu pochýb, že spotrebiteľský právny vzťah je primárne
občianskoprávnym vzťahom, i keď podstata daného právneho vzťahu môže vychádzať z úpravy

obchodného práva. Znamená to, že v každom prípade sa prioritne aplikuje úprava občianskoprávna.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení, orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo

zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Ide o špeciálnu právnu úpravu majúcu prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o premlčaní, ktorý v § 100 ods. 1 určuje, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v

zákone ustanovenej (§ 101 až 110) s tým, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka
a ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa teda súd musí prihliadnuť na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi
aj v prípade, že sa tento premlčania nedovolá. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka je všeobecná
premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Vo svojich dôsledkoch uvedené znamená, že potom aj premlčanie, ktoré treba z hľadiska procesnej
ekonómie skúmať v konaní ako prvú otázku, treba v prejednávanej veci kvôli spotrebiteľskémucharakteru daného právneho vzťahu posudzovať podľa Občianskeho zákonníka a nie podľa
Obchodného zákonníka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie trojročná premlčacia doba odo dňa, kedy bolo možné z
objektívneho hľadiska právo uplatniť podaním žaloby na súde (okamih tzv. actio nata). K tomu dochádza
po uplynutí zročnosti dlhu.

V danom prípade sa navrhovateľ, presnejšie VÚB banka ako jeho právny predchodca mohol domáhať

úhrady nezaplateného debetu už najneskôr do 01.01.2009, čo súd vyvodzuje zo znenia bodu 4.10.10
všeobecných obchodných podmienok (na ktoré zmluva odkazuje), v rámci ktorého sa odporca po
zriadení povoleného prečerpania zaviazal zložiť bez zbytočného odkladu po vzniku debetného zostatku
finančné prostriedky na úhradu splátok úrokov, poplatkov a ostatných záväzkov na bežnom účte. Tiež
zaplatiť úroky z uskutočneného povoleného prečerpania.

To znamená, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca z objektívneho hľadiska mohol už
bezprostredne (bez zbytočného odkladu) po vzniku debetu požadovať od odporcu jeho vyrovnanie.
Podľa predloženého prehľadu aj zúčtovávanie úrokov prebiehalo mesačne a ako už bolo uvedené,
posledných sedem položiek v tomto prehľade predstavuje len účtovanie debetného úroku, ktoré vlastne
navyšovali sumu prečerpania, resp. poplatky, ktorých dojednanie navrhovateľ vôbec nepreukázal,

konkrétne sa jedná o poplatok za spracovanie exekúcie dvakrát po 16,60 € (poplatky zo 07.05.2009,
resp. 22.07.2011), resp. účtovaný poplatok za operáciu nad rámec konta v sume 60,- Sk zo dňa
28.11.2008, keď tieto v predloženom cenníku obsiahnuté vôbec nie sú.

V dôsledku nečinnosti veriteľa nemožno z hľadiska plynutia premlčacej doby túto predlžovať, keď

jej plynutie sa má posudzovať z objektívneho hľadiska, čo vyplýva z dikcie, že premlčacia doba
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (obdobne viď R 1/1998), teda banka mohla
pristúpiť k požiadavke na úhradu úrokov, či zvyšku debetu bez zbytočného odkladu ako sa to uvádza v
samotných obchodných podmienkach a v dôsledku toho premlčacia doba uplynula najneskôr uplynutím
dňa 01.01.2012, t.j. predtým ako bol podaný návrh navrhovateľom v tejto veci. Súd poukazuje aj na

skutočnosť, že ako vyplýva z prehľadu, tak debetné úroky pripočítané v roku 2012 navýšili dovtedajší
dlh takmer o 100 % a navrhovateľ nijak nepreukázal, na základe čoho a ako boli vypočítané takéto
úroky. V konečnom dôsledku však to nebolo rozhodné, nakoľko príslušenstvo (§ 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka)zhľadiskapremlčaniasledujeosudhlavnejpohľadávkyatedapokiaľbolahlavnápohľadávka
premlčaná, nebolo by možné bez ohľadu na výpočet týchto úrokov priznať v dôsledku premlčania ani

nárok na úroky.

Súd preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol kvôli premlčaniu žalovaných nárokov, a to
vrátane žalovaného nároku na úroky z omeškania, ktoré tiež ako akcesorický vzťah sledujú osud hlavnej
pohľadávky a nemôžu byť priznané v dôsledku jej premlčania.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňadoručeniajehopísomného

vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného
súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum

a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.