Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 17, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/519/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219982
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212219982.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 31. marca 2015 č. k. 10C/407/2012-106 a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 11. mája 2015 č. k. 10C/407/2012-127 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa zaplatenia súdneho
poplatku za podané odvolanie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,

2, § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj zisteným skutkovým stavom. Zo spisu sp. zn.12Er/685/2008
Okresného súdu Komárno zistil, že dňa 26. 10. 2008 bola začatá exekúcia na základe návrhu na
vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so
sídlom Bratislava Záhradnícka 62. Dňa 11. 11. 2008 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Poverením Okresného súdu Komárno zo dňa 23. 12.
2008 bol poverený vykonaním exekúcie exekútor JUDr. Rudolf Krutý, ktorému poverenie bolo doručené
19. 01. 2009. V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Pri posudzovaní námietky
premlčania vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 11. 11. 2008, pričom poverenie pre
súdneho exekútora bolo exekučným súdom vydané dňa 23. 12. 2008 a doručené bolo len súdnemu
exekútorovi dňa 19. 01. 2009. Súd dospel k záveru, že počiatok plynutia premlčacej doby nastal odo

dňa nasledujúceho po tom, čo bolo súdnemu exekútorovi doručené poverenie na vykonanie exekúcie,
čo bolo v danom prípade dňa 19. 01. 2009. Dňom nasledujúcim, t.j. 20. 01. 2009 sa poškodený, t.j.
navrhovateľ mohol dozvedieť o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá skutočnosť ukončila
nesprávny úradný postup súdu, a kedy už nebolo mysliteľné, aby v súvislosti s nesprávnym úradnýmpostupom vznikla majetková škoda. Potom počiatok plynutia premlčacej doby, ktorá je trojročná podľa
§ 19 ods. 1 veta prvá citovaného zákona, je potrebné počítať odo dňa 20. 01. 2009. Trojročná
premlčacia doba podľa § 19 ods. 1 veta prvá citovaného zákona začala plynúť odo dňa 20. 01. 2009,

keď sa právo mohlo vykonať prvý raz a uplynula dňa 20. 01. 2012. Žiadosť navrhovateľa o
predbežnéprerokovanienárokubolaodporcovidoručená23.04.2012,apretomásúdzato,ženámietka
premlčaniajedôvodná. Kpodmienkeuplatnenianárokunasúdeatopredbežnémuprerokovaniu
nároku na náhradu škody príslušným orgánom súd poukázal na to, že v zmysle vyjadrenia odporcu mu
boli dňa 23. 04. 2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Je

pravdou, že už dňa 27. 09. 2012 bol súdu doručený návrh vo veci samej, a teda nebol podaný po uplynutí
6-mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukázal na to, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu
vo veci samej lehota 6 mesiacov už uplynula. V tejto veci súd zistil, že po tom, čo bola exekučnému
súdu dňa 11. 11. 2008 doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu, exekučný súd vydal dňa 23. 12. 2008 poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Poverenie na vykonanie exekúcie nebolo udelené v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, avšak nie
každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Súd poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013,

sp.zn.IV.ÚS471/2012-75).Ďalejjenutnézdôrazniť,žesúdvosvojejrozhodovacejčinnostinazákonom
ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného
práva podľa čl. 48ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne
okolnosti posudzovanej veci. Exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom
na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení do 31. 12. 2014

aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods.
2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 31. 05. 2011 je extrémne krátka
na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych

a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Hoci
exekučný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po uplynutí
15-dňovejlehotyuvedenejv§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvznenído 31.05.2011,jehopostupnie

je možné považovať za nesprávny úradný postup. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyplýva oprávnenie exekučnému súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnú
neplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno 12Er/685/2008 je aj zmluva o
úvere uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným spolu so všeobecnými podmienkami

poskytnutia úveru, keď exekučný súd bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o
úvere a zároveň brať do úvahy ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení do
31. 12. 2014. Obzvlášť pri spotrebiteľských veciach je 15-dňová lehota na preskúmanie žiadosti
o udelenie poverenia v znení do 31. 05. 2011 mimoriadne krátka na to, aby exekučný súd predložený
rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia

exekúcieaspôsobilostiexekučnéhotitulu.Zuvedenýchdôvodovpostupexekučnéhosúdu,vzhľadomna
osobitný charakter exekučného konania, ako aj vzhľadom na pomerne zanedbateľnú dĺžku omeškania
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Uznesením exekučného súdu 12Er/685/2008-42
zo dňa 30. 01. 2013 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Nitre 11CoE/87/2013-64

zo dňa 30. 05. 2013, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju aj zastavil. Súd tak dodal, že pokiaľ
navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť
ani nároku od povinného vyplývajúceho mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom
ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného
pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Tým pádom nie je splnený ani ďalší predpoklad, ktorým

je existencia škody. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup a škoda zistené
neboli. Znalecký posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý si v priebehu konania dal
vypracovať navrhovateľ, sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013 riešiotázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie, keď súd v tejto
súvislosti poukázal na bohatú a jednotnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR. Ďalší znalecký
posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú

vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom
na skutočnosť, že navrhovateľ v konečnom dôsledku nedisponoval riadnym exekučným titulom, čo sa
premietlo do vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a do jej zastavenia, ako aj pre absenciu všetkých
troch zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorými sú nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a škodou. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP a odporcovi úspešnému
v konaní nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.

z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý

má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na

náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.

Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

Okrem toho mal za to, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Bolo predsa zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s
použitímodbornýchznalostí,ktoréprávnavedaneposkytuje.Predsúdomuviedol,žezadalvypracovanie
znaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže
výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo

veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Uviedol tiež, že
navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký
ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s týmto znaleckým posudkom, pretože zo znaleckého posudku vyplýva, ktoré
konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. V

konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik
škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a
škodou. V ďalšej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de legeferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,

teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. K posúdeniu

námietky premlčania súdom prvého stupňa uviedol, že s vyhodnotením vznesenej námietky premlčania
súdom nesúhlasí. Navrhovateľ sa o majetkovej škode, spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
arozhodnutímonej,dozvedelvtedy,keďnastaliskutkovéokolnosti,zktorýchmožnovyvodiťvznikškody
a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. Teda až vtedy, keď reálne vynaložil

majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou potrebou sanácie stavu omeškania v rozhodovaní a tieto
prostriedky bolo možné určiť konkrétnou sumou v peniazoch. O škode sa preto nemohol dozvedieť
márnym uplynúť zákonnej lehoty určenej k rozhodnutiu súdu, pretože v tom čase žiadne konkrétne
majetkové prostriedky vynaložené neboli. O škode sa nemohol dozvedieť ani v deň spísania podania,
v ktorom poukazuje na prieťahy, pretože v tento deň neboli uzatvorené všetky skutkové okolnosti, z

ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch.
Škodu nebolo možné vyčísliť ani len odhadom, pretože nebolo možné objektívne stanoviť, kedy súd
vydal rozhodnutie, ktorým nesprávny úradný postup ukončí. Moment, kedy sa poškodený dozvedel o
škode je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy sa poškodený dozvedel o
vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy už viac nebolo mysliteľné,

aby mu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikla majetková škoda. Navrhovateľ sa o
majetkovejujmespočívajúcejvporušeníprávanarozhodnutieopodanomnávrhuvzákonomstanovenej
dobe v spojením s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dozvedel až
momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah
porušenia práv, ktorý bolo možné odškodniť finančnou satisfakciou v konkrétnej výške. Práva prestali

byť jednoznačne porušované až vtedy, keď sa navrhovateľ dozvedel o vydaní rozhodnutia, pretože
tým došlo zároveň k ukončeniu nesprávneho úradného postupu. Na základe ustanovenia § 17 ods. 2
ZoZŠ možno tvrdiť, že počiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej ujme určuje samotný súd,
pretože ten konštatuje v rozsudku samotné porušenie práva až v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Záverom uviedol, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom
súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu

osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 11. 05. 2015 č. k. 10C/407/2012-127 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok,

ktorý je 23 eur, ktorý pozostáva zo súdneho poplatku za odvolanie vo výške 20 eur (položka č.
7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov) a zo súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny
spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, vo výške 3 eur (položka 20a sadzobníka

súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov).

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ len hádať.

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby
na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie.Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať
okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na platenie
súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V
prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená
poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do

základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom
na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred
účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku

vecne oslobodené. V danom prípade išlo o vecné oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, ktoré
vyplývalo priamo zo zákona, a teda konanie je od poplatkovej povinnosti oslobodené celé. Za žiadny
procesný úkon urobený v tomto konaní sa poplatok neplatí. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolania navrhovateľa nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a
uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa zaplatenia súdneho poplatku za podané
odvolanie, podľa 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa ,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušeniealebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia .

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

Poškodený sa v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. dozvie o škode vtedy, keď zistí
skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah
(tak, aby bolo možné určiť približne výšku škody v peniazoch). Nie je teda potrebné, aby poškodený
poznal rozsah (výšku) škody presne. Plynutie premlčacej doby podľa § 19 sa prerušuje od doby, kedy

poškodený podal na príslušný orgán písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15
ods. 1 zákona a prerušenie trvá až do momentu skončenia prerokovania, avšak najdlhšie po dobu šesť
mesiacov. Táto lehota vychádza z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona, ktoré umožňuje poškodenému podať
žalobu na náhradu škody na súd, ak orgán zodpovedný za škodu neuspokojí nárok poškodeného na
náhradu škody.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody v sume 125
eur a nemajetkovej ujmy v sume 330 eur v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoj nárok odvodzoval od nesprávneho úradného postupu súdu
v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 12Er/685/2008 (EX 9594/08), v ktorom

ako povinná vystupovala Marta Haxerová a exekučným titulom v tejto veci bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 05. 08. 2008 sp. zn. SR 06964/08, zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a. s., Bratislava. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola v danej
veci podaná dňa 11. 11. 2008. Okresný súd Komárno ako exekučný súd dňa 23. 12. 2008 poveril
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Bratislava Záhradnícka 62 vykonaním exekúcie v prospech

oprávneného Pohotovosť s. r. o., Bratislava, Pribinova 25.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa i z dôvodu, že nárok
navrhovateľa považoval za premlčaný a námietku premlčania vznesenú odporcom za dôvodnú. S
ohľadom na túto skutočnosť, rešpektujúc princíp hospodárnosti konania, sa odvolaní súd primárne

zaoberal posúdením premlčania nároku navrhovateľa na náhradu škody, pričom dospel k záveru, že
súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď konštatoval, že nárok navrhovateľa je premlčaný.
Zhodne so súdom prvého stupňa odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru o začiatku plynutia
premlčacej doby, keď mal za to, že počiatok plynutia premlčacej doby nastal odo dňa nasledujúceho
po tom, čo bolo súdnemu exekútorovi doručené poverenie na vykonanie exekúcie, čo bolo v danom

prípade dňa 19. 01. 2009. Súd prvého stupňa správne ustálil, že dňom nasledujúcim, t.j. 20. 01.
2009 sa poškodený, t.j. navrhovateľ mohol dozvedieť o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá
skutočnosť by ukončila nesprávny úradný postup súdu a kedy už nebolo mysliteľné, aby v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom vznikla majetková škoda. Keďže do troch rokov od uvedenéhodňa nebol podaný návrh na predbežné prerokovanie nároku, nemohla lehota počas predbežného
prerokovanianárokuaždo skončeniaprerokovania,najdlhšievšakpodobušiestichmesiacov,neplynúť.
Trojročná lehota, ktorej počiatok plynutia je daný dňom 20. 01. 2009, uplynula dňa 20. 01. 2012,

tak ako správne ustálil prvostupňový súd, pričom k prerušeniu plynutia premlčacej doby v dôsledku
podania návrhu navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku u odporcu počas jej plynutia nedošlo
a navrhovateľ doručil návrh v predmetnej právnej veci na súd prvého stupňa dňa 27. 09. 2012, t.j. po jej
uplynutí. Záver súdu prvého stupňa o premlčaní nároku navrhovateľa je preto správny.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný, k ďalším odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup
súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti
považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože

rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1
OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutícitovalustanovenie§9ods.2vzneníúčinnomkudňuzačatiatohtokonaniaapodanianávrhu

na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení -
v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké
aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal
navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.

K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov
navrhovateľa, uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku

neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ktorý podľa jeho vlastného tvrdenia nemal k
dispozícii spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych
prejavov,ktorémalvrealite,aletým,žepovykonanídokazovaniaoboznámenímsasexekučnýmspisom
Okresného súdu Komárno sp. zn. 12Er/685/2008 zistil, že tvrdenie navrhovateľa, že v tomto konaní
došlo k neprávnemu úradnému postupu súdu, z dôvodu že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom

ustanovenej lehote, ale s omeškaním viac ako 6 mesiacov, je nepravdivé. Z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu prvého stupňa do 15 dní odo
dňa žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (11. 11. 2008) nedošlo, avšak exekučný súd
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol dňa 23. 12. 2008
(s omeškaním 27 dní), pričom je potrebné uviesť, že navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa

nepreukázal, že nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia zo strany exekučného súdu je
v priamej príčinnej súvislosti s ním tvrdeným vznikom škody, ktorej existencia zo strany navrhovateľa
nebola reálne preukázaná. Odvolací súd v tejto súvislosti zvýrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa
nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, keďže je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré
súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote a zohľadniť tak všetky okolnosti konkrétneho prípadu (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd udáva,
že vzhľadom na dĺžku konania exekučného súdu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces

neakceptovateľný. Rovnako ako súdu prvého stupňa je i odvolací súd toho názoru, že v konaní nebolo
potrebné vykonávať žiadne ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa, keď
z vykonaného dokazovania existencia akejkoľvek škody navrhovateľa preukázaná nebola. Ak teda
súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou hospodárnosti konania,
pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne. Okrem toho odvolací

súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s
judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképrávavsúladesprávomnaspravodlivýsúdnyprocesavsúlade
s právom na prerokovanie veci v primeranom čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti
súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. K navrhovateľom namietanej potrebe rozhodnúť o návrhu naprerušenie konania pred rozhodnutím vo veci samej, odvolací súd udáva, že súd prvého stupňa správne
postupoval, keď na podanie navrhovateľa obsahujúce návrh na prerušenie konania zo dňa 26. 03.
2015, doručené súdu elektronickým prostriedkom (mailom) bez zaručeného elektronického podpisu,

neprihliadal, nakoľko toto podanie nebolo v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 do troch dní písomne resp.
ústne do zápisnice doplnené, keď pod pojmom „návrh vo veci samej“ je potrebné okrem žaloby rozumieť
aj všetky právne relevantné prejavy účastníka konania vo veci (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Nc/33/2012).

Z uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil

všetky podmienky rozhodujúce pre rozhodnutie súdu o nároku na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj sa správne vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky

(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania

a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len

sadzobníksúdnychpoplatkov)jesúdnypoplatokzožalobyna náhradu škodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo uznesenie súdu prvého stupňa, v
napadnutej časti uloženia povinnosti navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v

sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním uznesenia v jeho napadnutej časti. K
námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody,
preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako
ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou
súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR,

stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny
poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone
o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157
ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou súdneho rozhodovania

je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri
koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej
povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu
odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale musí byť z nehozrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky. K tvrdeniu
navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak spoplatneniu
nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že tento výklad

navrhovateľa ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa
ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková povinnosť
vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj
v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový, v rozpore so zákonom, i
zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo

súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych
poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu
úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, ale
len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukázal na
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že
pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda, pokiaľ

určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká
ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však už v čase podania odvolania
poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu v verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bola stanovená. K
prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že toto ustanovenie stanovuje, že z úkonov

navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa
vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012. Keďže v danej veci bolo odvolanie podané
dňa 01. 08. 2014 ( odvolanie podané navrhovateľom proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 13.
06. 2014 č. k. 10C/407/2012-55, ktorý bol odvolacím súdom v odvolacom konaní zrušený a vec vrátená
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie), pričom išlo o súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie),

pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto
ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm.
a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd aj uznesenie
súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti zaplatenia súdneho poplatku za podané odvolanie podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.