Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/92/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712213324
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8712213324.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C/355/2012-49 zo dňa
28.08.2014 a proti uzneseniu č. k. 4C/355/2012-70 zo dňa 03.12.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P o t v r d z u j e uznesenie č. k. 4C/355/2012-70 zo dňa 03.12.2014.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Vyslovil, že žalovanej nepriznáva náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 3 ods. 1, 2; 9 ods. 1, 2; 15 ods. 1, 2; 16 ods. 1; 17 ods. 1
až 3; 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, §§ 41 ods. 2 písm. d) v znení účinnom do 31.05.2011 a v znení účinnom od 01.06.2011; 44 ods.
2 Exekučného poriadku.

Konštatoval, že žalobca v danej veci tvrdil, že exekučný súd v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 14Er/2/2010 nepostupoval správne, keď o jeho žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote 15 dní od
doručenia žiadosti a od podania žiadosti cca 16 mesiacov bol bezdôvodne nečinný. K nesprávnemu

úradnému postupu exekučného súdu v danej veci malo dôjsť od 04.01.2010 (tzn. od podania žiadosti
o udelenie poverenia exekučnému súdu) v trvaní 16 mesiacov. Právny základ nároku na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym
úradným postupom žalobca oprel o zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.

V danej veci žiadosť žalobcu ako oprávneného o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie

súdnemu exekútorovi bola súdu doručená 04.01.2010.

Súd prvého stupňa konštatoval, že možno prisvedčiť žalobcovi, že v danej veci v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudkuExekučný poriadok stanovoval procesnú lehotu 15 dní na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi,
pričom z tejto procesnej lehoty nevylučoval výslovne prípady, ak exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok.

Exekučný poriadok však procesnú 15 dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu (vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods. 2 písm.
i) so zákonom. Z tejto lehoty boli v čase podania žiadosti výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia

rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené.

Výnimku u týchto exekučných titulov zákon upravoval práve z dôvodu potreby preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. To však neznamená, že materiálnemu prieskumu, či
neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom v čase podania predmetnej žiadosti o udelenia
poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny prieskum súladu exekučného titulu, ktorým

bol rozhodcovský rozsudok, so zákonom je potrebné vykladať aj v nadväznosti na zákon č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45 ods. 1, 2 umožňoval súdu aj bez návrhu zastaviť
konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c). Teda, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok
uvedený v § 40 písm. a) a b) (ak bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského

konania alebo vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne
rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní), alebo ak zaväzoval účastníka konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Materiálny prieskum súdu
rozhodcovských rozsudkov plne potvrdila už dnes vcelku ustálená súdna prax. Navyše, z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak

exekučnýsúdzistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulusozákonomažiadosťoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Naopak, takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia
exekučnému súdu neukladá.

V danejveciexekučnýsúdpodoručenížiadostioudeleniepovereniasúdnemuexekútorovi(04.01.2010)

žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a uznesením z 05.02.2010 exekučné konanie sčasti,
a to ohľadne vymoženia úrokov z omeškania zastavil. Uznesenie o zastavení exekúcie sčasti nadobudlo
právoplatnosť 10.03.2010 (po zastavení odvolacieho konania).

Dňa 28.02.2011 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej

časti.

Súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v danej veci exekučný súd postupoval nesprávne, ak o
žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia nerozhodol v 15-dňovej zákonnej lehote. Exekučný
súd žiadosti plne dôvodne v celom rozsahu nevyhovel a pre rozhodnutie o čiastočnom zastavení

exekučného konania, ktoré po zastavení odvolacieho konania nadobudlo právoplatnosť, nebol viazaný
žiadnou lehotou. O udelení poverenia na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti exekučný súd v danej veci
rozhodol 28.02.2011, tzn. necelých 13 mesiacov po doručení žiadosti o udelenie poverenia (nie v lehote
16 mesiacov tak, ako to v žalobe tvrdí žalobca) a bez zbytočného odkladu po zastavení odvolacieho
konania vo veci zastavení exekučného konania sčasti.

Za tejto situácie súd nemohol prijať právny záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu
spočívajúcom v porušení povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote.

Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z. z. považoval okrem porušenia povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, aj nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Pre občianske (ako aj pre trestné) súdne konanie, najmä vo veci samej všeobecne platí, že vzhľadom
k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané, nie je
dosť dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom pre to sú
najmä ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bezzbytočných prieťahov a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými
ustanoveniami súdnych procesných predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžky

konaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd
je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je teda
splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec
bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde

však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými
je napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie
zásady rýchlosti konania, ktoré je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom, je preto
možné považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej
zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti veci a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich
z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti

(nečinnosti) sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdu. Štát však
naproti tomu nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo
dokoncazámernýmpôsobenímzostranyúčastníkov,čivyvolanéinýmiokolnosťami,ktorénemajúpôvod
v povahe súdu a jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci
v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej
zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale aj v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a
tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre

posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania
je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o
porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote nemusí ísť vtedy, ak v konaní síce došlo
k prieťahom, avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné

ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o
sebepretonemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na
kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli
opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00,

I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II.ÚS 23/06, a pod.).

Na základe skutočností zistených v danej veci prvostupňový súd nemohol prisvedčiť ani tvrdeniu
žalobcu, že exekučný súd bol od doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie, tzn. od 04.01.2010 do vydania poverenia 16 mesiacov nečinný. Rozhodovanie

prvostupňového exekučného súdu o žiadosti trvalo celkom cca 13 mesiacov. V tejto dobe exekučný súd
exekúciu čiastočne zastavil, vec bola na odvolacom súde a vo zvyšnej časti udelil súdnemu exekútorovi
poverenie. Exekučný súd nebol nečinný a vzhľadom na zákonnú povinnosť materiálneho prieskumu
rozhodcovského rozsudku svoju činnosť po doručení žiadosti o udelenie poverenia vykonával v danej
veci sústredene a efektívne.

V danej veci súd za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu
exekučného súdu v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu
považoval všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde inicioval stovky exekučných
konaní v typovo obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobca ako oprávnený

len v roku 2010, tzn. v roku podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v danej veci,
podala na tento súd 421 žiadostí o udelenie poverení na vykonanie exekúcii a v roku 2011 cca 312
žiadostí.

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom súd nebol nečinný, svoju činnosť

vykonával sústredene a efektívne, a v ktorom jeho rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie trvalo cca 13 mesiacov (vrátane odvolacieho konania), v celom rozsahu poukazujúc
na argumentáciu Ústavného súdu SR v uvedenom náleze súd prvého stupňa prijal záver, že exekučnýsúd v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako konanie
so zbytočnými prieťahmi.

Keďže žalobca nepreukázal splnenie jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Vzhľadom na tento právny záver nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci a
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Čo sa týka argumentácie žalovanej, že podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o
náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní, môže
vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom postupe vyslovenom zákonom na to
oprávneným orgánom, súd poukázal na ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase, kedy k
nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť a konštatoval, že nové znenie ustanovenia §

9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z. účinnou od 01.01.2013. Avšak aj za
predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať nesprávny úradný postup
z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred 01.01.2013, žalobca v konaní
ani v tomto smere neuniesol povinnosť tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť) ohľadne skutočnosti, že by o
prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodol niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných

v ustanovení § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013.

Aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný postup spočívajúci v zbytočných
prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte nepredstavuje škodu v zmysle § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka.

O majetkovú ujmu, ktorá je odškodniteľná podľa zákona č. 514/2003 Z. z. pôjde iba vtedy, ak by mal
takýto nesprávny úradný postup dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý
zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003 Z. z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením
v Občianskom zákonníku a najmä s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže Občiansky zákonník sám

definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah zákona č. 514/2003 Z. z. k Občianskemu zákonníku je vzťahom
špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú úpravu je možné použiť všade tam, kde špeciálny predpis jej
aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom alebo tým, že neustanoví niečo iné.

Náklady spojené s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky,

pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov, správa informačného
systému) v období, ktoré podľa jeho tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho nemožno považovať za skutočnú škodu. Súd sa stotožňuje
s argumentáciou žalovanej, že žalobca ako obchodná spoločnosť založená za účelom podnikania
(poskytovania spotrebiteľských úveroch) vynakladal a vynakladá náklady na správu svojich pohľadávok,

vrátane predmetnej pohľadávky prostredníctvom informačného systému predovšetkým v súvislosti s
toutopodnikateľskoučinnosťou.Nákladynaudržiavanietohtoinformačnéhosystému,tedaajnákladyna
správu predmetnej pohľadávky v informačnom systéme mu preto vznikali v súvislosti s jeho podnikaním
na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by už zrejme nebola
spravovaná informačným systémom len v prípade jej vymoženia. Z tvrdení žalobcu a znaleckého

posudku vypracovaného znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou Bratislava pod č. 1/2014 pritom
nie je vôbec zrejmé, či a kedy, prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka informačným
systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a udržanie informačného
systému žalobcu v prípade neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom systéme vôbec znížili,
a teda ani či vôbec nejaké náklady na správu predmetnej pohľadávky boli vynakladané zbytočne v

dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní.

Žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť) ohľadne vzniku
majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní.

Žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú povinnosť) ani ohľadne
skutočnosti, aké konkrétne náklady vôbec vynaložil na správu a udržanie svojho informačného systému.Taktiež neuniesol ani dôkaznú povinnosť ohľadne tvrdenia ohľadne nákladov na administratívne
spracovanie a publikačné výdaje spojené s urgenciami. Žalobca vyhotovuje mnohé podania v
elektronickej podobe. Aj samotné návrhy na zmenu exekútora boli podané v elektronickej podobe.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, v zásade platí, že nárok,
ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však možné tiež zamietnuť pre
premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však súd žalobu zamietol
bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v danej veci súd

považoval za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania. Ustanovenie § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., je osobitným ustanovením k ust. §
101 - 110 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje dĺžku a začiatok behu subjektívnej premlčacej doby, v
ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Túto
subjektívnu premlčaciu dobu zákonodarca stanovil zhodne so všeobecnou premlčacou dobou podľa
Občianskeho zákonníka v dĺžke 3 rokov. Začiatok behu tejto subjektívnej premlčacej doby odvíja od

okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného postupu dozvedel, teda kedy získal
vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej udalosti (o nesprávnom úradnom
postupe), ktorá škodu vyvolala, ale vedomosť o vzniku majetkovej ujmy (skutkových okolností, z ktorých
je možné dovodiť vznik škody a orientačne jej rozsah) na strane poškodeného.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku,
v konaní súd nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom žalobcu, ktoré podľa
jej tvrdení žalobca hromadne v obdobných veciach predbežne u nej uplatnil 23.04.2012, v lehote 6
mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovanou, že žalobca neposkytol súčinnosť pri prerokovaní
nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné. Za relevantnú považoval doterajšiu

judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k § 14 zákona č. 82/1998 Sb. o zodpovědnosti za škodu
způsobenou při výkone veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem, ktorá je plne
aplikovateľná aj na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa tejto judikatúry niet pochýb, že
predbežné prerokovanie nároku nie je hmotnoprávnou podmienkou úspešnosti žaloby a nesplnenie tejto
podmienky nie je dôvodom k zamietnutiu žaloby.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku.

Konštatoval, že žalovanej, ktorá v konaní mala úspech, a ktorá o náhradu trov požiadala, prislúcha právo

na náhradu trov účelne vynaložených na bránenie práva v konaní. Keďže žalovaná trovy tohto konania
v lehote 3 dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1) a zo spisu jej žiadne trovy konania
nevyplývajú (§ 151 ods. 2), žalovanej náhradu trov tohto konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že

postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe „inšpirácie“ novou právnou

úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má

dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa bol jednoznačne viazaný ust. §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom prijatím zákona č. 412/2012 z. z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav

právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie právnej neistoty určením zákonnej
lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čímnemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného súdu. Súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek

úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno zakladať meritórne
rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe. Nie je zrejmé,
aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také

skutočnosti, ktoré s predmetom nesúvisia.

Žalobcavodvolaníďalejnamietal,žeakodôkazvznikuškodypredložilznaleckýposudokč.1/2014,ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým

znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Pokiaľ ide o tom, že žalobca predložil
znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na súde, žalobca dáva do pozornosti samotný
znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že žalobca zadal vypracovanie znaleckého posudku dňa 1. marca
2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak dôkladné a zložité, a to aj s ohľadom na množstvo

spracovaných podkladov a jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. V konaní boli preukázané všetky
zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. V konaní bolo potrebné rozhodnúť v súlade
so žalobným petitom, prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo

veci samej o tomto návrhu žalobcu osobitne rozhodnúť.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Uznesením č. k. 4C/355/2012-70 zo dňa 03.12.2014 uložil súd prvého stupňa žalobcovi povinnosť
zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku č. k.
4C/355/2012-49zodňa28.08.2014vovýške20,-eurpodľapoložkyč.7aSadzobníkasúdnychpoplatkov

s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že
napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorým je odôvodnenie v zmysle ust. § 169 ods.
1 O. s. p. Ďalej uviedol, že podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov spoplatneniu podlieha len

podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k vládnemu návrhu
zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a ktorým došlo k zavedeniu spoplatnenia
žaloby paušálnym poplatkom 20 Eur. Po zrušení vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa zaviedol paušálny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 Eur. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku
a nie žalobu. Súd nie je oprávnená svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku.
Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

Uvedené závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 29.03.2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007, z
ktorého vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. sa súdne
poplatky nevyrubujú, v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy.

Podľa odvolateľa v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. ( Sadzobníka súdnych poplatkov ) nie je jasné a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi
preto bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal.Podľa odvolateľa použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok
59 ods. 2 Ústavy vylúčené.

Poukázal na to, že súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2 ods. 2 a platí,
že môže konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona
č. 286/2012 Z. z., a preto je potrebné v súlade s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do

30.09.2012. Do uvedeného dátumu podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch, konanie
vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom bolo od poplatku vecne oslobodené.

Na základe uvedeného žaloba žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ),
vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania
v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil

na úradnej tabuli súdu dňa 27.08.2015 a zistil, že odvolania žalobcu proti rozsudku ani proti uzneseniu
nie sú dôvodné.

Odvolací súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku konštatuje:

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012).

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 1 a 2 Zákon č. 514/2003 Z. z.).

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť
podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a
upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované (§ 15 ods. 1 a 2 zákona
č. 514/2003 Z. z.).

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z.).V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch

podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 2 a 3 zákona

č. 514/2003 Z. z .).

Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu
škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie,

ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú
rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov (§ 19 ods. 1,
2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne (§ 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinnom od 01.06.2010).

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom do

31.05.2011).

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
v znení zákona č. 102/2011 Z. z účinnom od 01.06.2011).

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd konštatuje,
že s účinnosťou od 01.01.2013 bolo ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené č.
514/2003 Z. z. zmenené. Zmena právnej úpravy bola realizovaná zákonom č. 412/2012 Z. z., pričom
tento zákon prechodné ustanovenia neobsahoval. Nakoľko ide o ustanovenie s procesnoprávnym

aspektom, nároky uplatnené žalobcom bolo potrebné posúdiť v zmysle aktuálnej právnej úpravy, aj keď
v čase, keď boli žalobné návrhy podané, zákon č. 514/2003 Z. z. túto úpravu neobsahoval.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že správnemu právnemu posúdeniu veci zodpovedá
aj správne rozhodnutie.

Súd prvého stupňa správne konštatoval, že žalobca nesplnil ani dôkaznú povinnosť, cieľom ktorej bolo
preukázanie oprávnenosti jeho nároku.

V exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 14Er/2/2010 nedošlo k sťažnostiam

na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, kedy by prieťahy v konaní
boli konštatované. Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Iba ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, pritom táto
lehota neplatí, ak ide o exekučný titul, ktorým je notárska zápisnica alebo rozhodnutie rozhodcovských
súdov. Zo samotnej dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase podaniažiadosti súdnym exekútorom na vydanie poverenia lehota 15 dní neplatila, ak exekučným titulom bol
rozsudok rozhodcovského súdu, ako v danom prípade.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011, podľa ktorého
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení

otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, exekučný
súd nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44
ods.2Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Vzhľadom na uvedené je dôležité uviesť, že ak vznikne neodstrániteľný nedostatok v procesných
podmienkachaleboodstrániteľnýnedostatok,ktorýajpoúkonochexekútora,prípadneexekučnéhosúdu
zostal neodstránený, príslušný súd (§ 45 Exekučného poriadku) žiadosť o vydanie poverenia zamietne a
nadväznenatozastavíexekučnékonanie.Akobolovyššieuvedené,15-dňoválehotanavyporiadaniesa
súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých

exekučným titulom je okrem iných rozhodcovský rozsudok. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky, ktorá
bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania začaté pred
účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie (napr. zmluva
zakladajúca hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným a povinným, rozhodcovská zmluva alebo doložka).

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje správny záver prvostupňového súdu v tom smere,
že vo veci, ktorá je predmetom tejto žaloby, dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť zamietnutá, nie je takej povahy, že by
predstavovala porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 15 dňová lehota

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.

Prvostupňový súd zároveň správne konštatoval, že žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad
zodpovednosti za škodu, a to vznik škody a nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal vynaloženie
uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky.

Nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu
o ich vynaložení a ich výške.

Rovnako ako pri nároku na náhradu majetkovej škody je žalobca povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať

vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na základe ktorých bude možné podľa zákonom
určených kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy.

Žalobca nepreukázal ani výšku uplatnenej náhrady škody, majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Nie je dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške na základe aplikácie nálezov Ústavného súdu

Slovenskejrepublikyopriznanífinančnéhozadosťučineniazakonštatovanézbytočnéprieťahyvsúdnom
konaní.

K odvolacej námietke žalobcu, že ako dôkaz vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a uvedeným posudkom je jednoznačne

preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku a súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, odvolací súd konštatuje, že s
uvedenou otázkou sa súd prvého stupňa náležite v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal, a

preto odvolací súd len poukazuje na závery súdu prvého stupňa.

K odvolacej námietke žalobcu, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s
predloženým znaleckým posudkom, odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka je nedôvodná.Zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil predmetný znalecký posudok na pojednávaní dňa
28.08.2014.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nerozhodol o
jeho návrhu na prerušenie konania, odvolací súd konštatuje, že návrh na prerušenie konania v danom
prípade nebol podaný.

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov preto stotožňuje so súdom prvého stupňa, ktorý správne
vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných podmienok na priznanie mu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy.

Na základe uvedeného preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne,
a preto bolo postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdené.

Vo vzťahu k odvolaniu proti uzneseniu odvolací súd konštatuje:

Súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lege podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oslobodené od poplatku od 01.07.2007,
ktoré bolo zavedené s odkazom na zákon č. 273/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963
Zb. v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákonom č. 286/2012 Z.z. z 11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych

poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ustanovenia
zákona, došlo k novele zákona o súdnych poplatkov, pričom bolo vypustené s účinnosťou od 01.10.2012
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ poplatkového zákona (týkajúce sa vecného oslobodenia vzťahujúceho
sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Z ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch v súvislosti s účinnosťou novely tohto zákona č.
286/2012 Z.z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

Pri výklade predmetného zákonného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu zákona s
poukazom na znenie §§ 1 a 5.

Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatokzakonanie,atotobolozačatédo30.09.2012,vyberajúsapoplatkypodľadoterajšíchpredpisov.

Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z.

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch

až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20,- eur.

Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 veta prvá
Zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Z uvedeného vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na
jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa posudzuje
podľa právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta poplatkového zákona, položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co
530/2013-97 zo dňa 30.4.2014).

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako

vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento
nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal, ale
anivzhľadomnavýsledokodvolaciehokonaniabymunáhradatrovkonanianemohlabyťpriznaná.Preto

odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo strany žiadneho
účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o návrhové konanie,
súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.