Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 13, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2To/19/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213010058
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4213010058.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členov
senátu JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej PhD., a JUDr. Lenky Kováčovej, v trestnej veci proti
obžalovanému H. E., pre prečin usmrtenia podľa 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného
zákona, o odvolaní obžalovaného H. E., proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 18.01.2016
sp.zn.1T/19/2013, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 13. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného H. E. z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len súd I. stupňa) bol obžalovaný H. E. (ďalej
len obžalovaný) uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného
zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno h) Trestného zákona, ktorý mal spáchať na tom
skutkovom základe, že:

dňa XX. apríla XXXX v čase okolo XX.XX hod. počas toho, ako nákladným motorovým vozidlom zn.
R. U. X,X F. EČ: KN XXX CR vychádzal z účelovej pozemnej komunikácie medzi obcami Q. a Q. M.
na cestu Z.. triedy č. XXXXX, tak napriek tomu, že vchádzal na cestu vedúcu k obci Q., označenú ako
„úsek častých dopravných nehôd“ a nemal riadny rozhľad na ľavú stranu cesty, ktorá bola lemovaná
zeleňou rôznej výšky a tvaru a napriek tomu, že s ním bola jeho manželka, tak pre možnosť bezpečného
výjazdu na cestu, túto nepoužil ako náležite poučenú osobu a vyšiel na cestu s úmyslom odbočiť doľava

bez toho, aby registroval zľava prichádzajúceho motocyklistu W. U., nar. XX.X.XXXX, čím závažným
spôsobom porušil pravidlá cestnej premávky v zmysle § 21 odsek 1, odsek 2, § 137 odsek 2 písmeno
i) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 144/2010 Z. z. (účinnom do 30.4.2011) v dôsledku čoho W. U. narazil do ľavej bočnej strany jeho
vozidla, pričom utrpel zranenia nezlučiteľné so životom a na mieste nehody zomrel.

Za to mu bol podľa § 149 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona
za zistenia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona a podľa § 39 odsek 1, odsek
3 písmeno e) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.

Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona mu bol výkon trestu podmienečne odložený a podľa
§ 50 odsek 1 Trestného zákona určená skúšobná doba v trvaní 1 (jeden) rok.

Zároveň mu bol uložený podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 2 (dva) roky.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný H. E., čo do výroku o vine
a treste, nenapadol konanie, ktoré rozsudku predchádzalo.V písomných dôvodoch odvolania, ktoré podal prostredníctvom obhajkyne, uviedol, že záver súdu
je v rozpore so závermi znaleckého posudku ústavu, z ktorého vyplýva, že technickými výpočtami
sa nedalo stanoviť, aký bol rozjazd vozidla R. a nedalo sa presne vypočítať, v ktorom okamihu na

situáciu reagoval motocyklista, preto sú v znaleckom posudku riešené dva varianty možného priebehu
nehodového deja. Ani kontrolný znalecký posudok jednoznačne nezodpovedal otázku, či okolnosti
výjazdu vodiča nákladného vozidla si pre bezpečný výjazd na hlavnú cestu vyžadovali zabezpečenie
tzv. spôsobilej a náležite poučenej osoby v zmysle § 21 odsek 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti je v znaleckom posudku uvedené, že pri

správnej technike jazdy vozidla R. bolo možné uskutočniť vjazd na cestu aj bez náležite poučenej osoby
a to pri podmienke, že na ceste by sa pohybovali vozidlá rýchlosťou do 90 km/hod., a ak by vodič
vozidla R. počas rozjazdu priebežne sledoval situáciu zo smeru jazdy motocyklistu. Poukázal tiež na to,
že zo zápisnice o vyšetrovacom pokuse vykonaného XX.XX.XXXX vyplynulo, že obžalovaný sledoval
cestu v smere, odkiaľ prichádzal motocykel. Namietol tiež, že správne rozhľadové pomery by bolo
možné ustáliť iba rekonštrukciou predmetnej dopravnej nehody vykonanou bezprostredne po dopravnej

nehode. S poukazom na tieto skutočnosti, keďže s odstupom času už nie je možné zabezpečiť údaje,
z ktorých by bolo možné ustáliť jednoznačný záver o tom, aký bol mechanizmus vzniku nehody, ani
to, či si okolnosti vyžadovali pre bezpečný výjazd vozidla na komunikáciu zabezpečenie tzv. spôsobilej
a náležite poučenej osoby, nie je možné vysloviť jednoznačný záver o tom, ktorý z vodičov dopravnú
nehodu zavinil. Poukázal na ustanovenie § 2 odsek 4 Trestného poriadku a zásadu „in dubio pro reo“ a

na skutočnosť, že vodič motocykla jazdil pod vplyvom omamných látok - metamfetamínu, na motocykle s
hladkými pneumatikami a podstatne vyššou rýchlosťou ako je povolená v danom úseku cesty. Poukázal
na to, že sa necíti byť vinný a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu I. stupňa a
podľa § 285 písmeno c) Trestného poriadku ho spod obžaloby oslobodil.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Komárno odvolanie voči napadnutému rozsudku nepodal a k odvolaniu
obžalovaného sa písomne nevyjadril.

Obhajkyňa na verejnom zasadnutí uviedla, že v plnom rozsahu trvá na podanom odvolaní s tým, aby
krajský súd odvolaniu vyhovel a rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa § 285

písmeno c) Trestného poriadku. Poukázala na skutočnosť, že motocyklista sa rútil v strede vozovky a do
vozidla narazil v ľavom jazdnom pruhu, ako i na to, že v znaleckom posudku Ing. Šipulu sa nachádzajú
fotografiezmiestadopravnejnehody,zktorýchvyplýva,žerozhľadovépomeryprivýjazdeobžalovaného
na cestu boli lepšie ako pri vyšetrovacom pokuse.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že sa necíti byť vinný, celý život je vodičom a aj v súčasnosti
v danom úseku dopravnej nehody vychádza na cestu bez ďalšej osoby.

Poškodená prítomná na verejnom zasadnutí sa k veci nevyjadrila.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že súd I. stupňa vykonal dostatok
dôkazov potrebných pre svoje rozhodnutie a rozhodnutie aj podrobne odôvodnil, preto navrhol odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť.

Krajský súd na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou, nezistiac zákonné

dôvody na postup podľa § 316 odsek 1 alebo § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúmal podľa
§ 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že
odvolanie obžalovaného H. E. nie je dôvodné.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a vykonaní verejného zasadnutia, odvolací súd zistil,
že súd I. stupňa v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného
konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, vykonal dokazovanie zákonným spôsobom,
náležite zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako
to vyžaduje ustanovenie § 2 odsek 10 Trestného poriadku a skutkové zistenia uvedené vo výroku o vine

napadnutého rozsudku sú správne a úplné a v súlade s vykonanými dôkazmi.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd I. stupňa v súlade s ustanovením § 168 odsek 1 Trestného
poriadku v dostatočnom rozsahu uviedol svoje úvahy, akými sa spravoval pri hodnotení vykonanýchdôkazov, s ktorými aj odvolací súd súhlasí, keďže pri tomto hodnotení postupoval v súlade so zásadami
vyplývajúcimi z ustanovenia § 2 odsek 12 Trestného poriadku, preto na ne v podrobnostiach len
poukazuje.

Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného H. E., odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že
z vykonaného dokazovania niet pochýb o tom, že skutok sa stal, tento správne právne kvalifikoval ako
prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138
písmeno h) Trestného zákona a niet pochýb ani o tom, že ho spáchal obžalovaný H. E..

Obžalovaný priznal, že bol účastníkom predmetnej dopravnej nehody, no od začiatku popieral zavinenie
a bránil sa tým, že mal dostatočný rozhľad na to, aby z účelovej pozemnej komunikácie vyšiel na hlavnú
cestu, nakoľko takto vychádza na cestu už roky a nikdy k tomu nepotreboval poučenú osobu. Domáhal
sa toho, aby bol oslobodený v predmetnom konaní, lebo sa necíti byť vinný. Príčinou dopravnej nehody
podľa neho bola skutočnosť, že motocykel idúci po hlavnej ceste išiel neprimeranou rýchlosťou, v strede

vozovky a na opotrebovaných pneumatikách.

Obžalovaný teda odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdom I. stupňa. S jeho námietkami, skutkovými aj právnymi, sa však súd I. stupňa v napadnutom
rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo

na odvolacom súde. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi
súdu I. stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom I. stupňa.

Súd I. stupňa dôsledne preveroval obhajobu obžalovaného a dôkazy svedčiace v prospech i v

neprospech obžalovaného, tieto dôkazy zákonným spôsobom vyhodnotil a dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré majú dostatočný základ v riadne vykonanom dokazovaní.

Z takto vykonaného dokazovania niet pochýb o tom, že obžalovaný spáchal predmetný skutok a že
zavinil vznik dopravnej nehody, z čoho je usvedčovaný najmä závermi znaleckého posudku Ústavu

súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý bol do konania pribratý po tom, ako boli
zadovážené k zisteniu príčin vzniku dopravnej nehody znalecké posudky Ing. Ladislava Šipulu a Ing.
Gabriela Belobrada, ktorých závery boli rozporné.

Zo záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva vyplynuli dva možné varianty priebehu

nehodového deja z dôvodu, že technickými výpočtami sa nedalo presne stanoviť, aký bol rozjazd vozidla
R., a v ktorom okamihu na situáciu reagoval motocyklista. Pri variante A/ bolo uvažované, že nehodový
dej prebiehal tak, že vozidlo R. uskutočňovalo pomalý rozjazd od brány po vozovku a motocyklista
reagoval na situáciu včasným intenzívnym brzdením. Pri variante B/ bolo uvažované, že nehodový dej
prebiehal tak, že vozidlo R. uskutočnilo razantnejší vjazd od brány po cestu a motocyklista reagoval na

situáciu intenzívnym brzdením motocykla.

V prípade variantu A/, ak motocyklista viedol motocykel rýchlosťou 130 km/hod., čo je rýchlosť o
40 km/hod. vyššia ako je maximálna dovolená rýchlosť v danom úseku, mohol reagovať včas iba v
prípade, ak by sa pohyboval rýchlosťou pre daný úsek maximálne dovolenou, čím by zastavil motocykel

pred miestom zrážky. Pri tomto variante v okamihu začiatku rozjazdu vodič vozidla R. mohol vidieť
motocyklistuzapredpokladu,žebypredvjazdomnacestuzastaviltak,abymohlodôjsťkdaniuprednosti
v jazde vozidlám idúcim po hlavnej ceste rýchlosťou 90 km/hod. Rýchlosť jazdy motocyklistu znemožnila
motocyklistovi zabrániť dopravnej nehode, avšak technika jazdy vodiča vozidla R. počas vjazdu na
cestu nebola správna, pretože počas rozjazdu nesledoval situáciu na hlavnej ceste, kde v dôsledku

znížených rozhľadových pomerov bolo plne opodstatnené a potrebné priebežné sledovanie smeru,
odkiaľ sa pohyboval motocyklista. Správna technika jazdy vodiča by bola taká, že by počas rozjazdu
priebežne vyhodnocoval situáciu, odkiaľ prichádzal motocyklista a bezprostredne po jeho rozpoznaní,
by zastavil. V takomto prípade by vytvoril podmienky, pri ktorých by k dopravnej nehode nedošlo.

Preto technickou príčinou dopravnej nehody v prípade variantu A/ bola súčinnosť nesprávnej techniky
jazdy vodiča motocykla, ktorý jazdil rýchlosťou cca 130 km/hod. s nesprávnou technikou jazdy vodiča
vozidla R. pri vjazde na komunikáciu, keď boli rozhľadové pomery znížené do takej miery, že situácia sivyžadovala priebežné sledovanie smeru, odkiaľ prichádzal motocyklista a po rozpoznaní jeho pohybu
bolo potrebné vozidlo zastaviť.

V prípade variantu B/, pokiaľ motocyklista viedol motocykel rýchlosťou 92 km/hod. a reagoval na situáciu
včas, došlo by ku zrážke a do vozidla R. by narazil rýchlosťou cca 67 km/hod., no v okamihu začiatku
vjazdu mal vodič vozidla R. možnosť vidieť motocyklistu prichádzajúceho po hlavnej ceste a v prípade,
ak by sa motocyklista pohyboval rýchlosťou o 2 km/hod. nižšou, t.j. 90 km/hod., nedošlo by z technického
hľadiska k daniu prednosti v jazde.

Technickou príčinou dopravnej nehody v prípade variantu B/ bola nesprávna technika jazdy vodiča
vozidla R. ako i skutočnosť, že vykonal vjazd na cestu v okamihu, kedy motocyklista nemal možnosť
zrážke zabrániť ani správnou technikou jazdy.

Z vyhodnotenia rozhľadových pomerov v mieste nehody vyplynulo, že ak by vodič zastavil tak, aby

dokázal vyhodnotiť situáciu na ceste vo vzťahu k maximálne dovolenej rýchlosti v úseku, dokázal by
motocyklistu spozorovať pred vjazdom na cestu. Rozhľadové pomery boli v danom prípade znížené z
oboch strán, preto ako vhodné riešenie danej situácie bolo pribratie náležite poučenej osoby pre výjazd
vozidla R. na hlavnú cestu.

K námietke obhajoby, že motocyklista išiel neprimeranou rýchlosťou v strede vozovky, nie pri jej pravom
okraji, je potrebné uviesť, že zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilina vyplynulo, že
ak motocyklista viedol motocykel celý čas stredom vozovky, potom koridor jazdy motocyklistu nebol
správny, no v takom prípade by ho mal obžalovaný ako vodič vozidla R. spozorovať skôr.

Pokiaľ obhajkyňa obžalovaného na verejnom zasadnutí poukázala na skutočnosť, že k dopravnej
nehode došlo v protismernom jazdnom pruhu motocyklistu, táto skutočnosť sa nezakladá na pravde,
a nevyplýva ani zo znaleckého posudku, z ktorého je naopak zrejmé, že k dopravnej nehode došlo na
ceste III/06419 v smere jazdy motocyklistu v jeho jazdnom pruhu v smere na Q. M..

Odvolací súd konštatuje, že súd I. stupňa sa správne priklonil k variantu A/ ako príčiny dopravnej nehody,
ktorá je z vyššie uvedených dvoch variant možného priebehu nehodového deja pre obžalovaného
priaznivejšia. I z tohto variantu, resp. záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilina
však vyplýva, že obžalovaný nemal dostatočný rozhľad na výjazd vozidla na hlavnú cestu, pričom ak by
obžalovaný ako vodič vozidla R. uskutočnil vjazd prednej časti svojho vozidla cca 1,7 m do vozovky a

zastavil, potom by mal dostatočný rozhľad na vzdialenosť cca 117 m, ktorá vzdialenosť je dostatočná na
danie prednosti v jazde motocyklistovi a na zastavenie vozidla. Toto však obžalovaný neurobil, vozidlo
nezastavil, prešiel jazdným pruhom motocyklistu a v strede vozovky začal odbočovať v protismernom
pruhu, v dôsledku čoho došlo k zrážke.

Vina obžalovaného bola teda jednoznačne preukázaná, preto správne súd I. stupňa rozhodol
vychádzajúc zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilina, odboru cestná doprava z
variantu A/.

Súčasne súd I. stupňa konanie obžalovaného i správne právne kvalifikoval ako prečin usmrtenia podľa

§ 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona, keďže obžalovaný inému z nedbanlivosti spôsobil
smrť závažnejším spôsobom konania, a to porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona č.
8/2009Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov. Konkrétne porušil ustanovenie § 21 odsek
1, odsek 2 tohto zákona, keď pri vchádzaní na cestu z miesta mimo cesty, bol povinný dať prednosť
v jazde vozidlu idúcemu po ceste a keďže to vyžadovali okolnosti a najmä nedostatočný rozhľad, bol

povinný zaistiť bezpečný vjazd na cestu pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby, pričom podľa
§ 137 odsek 2 písmeno i) tohto zákona, za porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom
sa považuje aj nedanie prednosti v jazde, preto naplnil svojim konaním všetky znaky kvalifikovanej
skutkovej podstaty prečinu usmrtenia aj podľa § 149 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona.

Pokiaľ ide o v konaní zadovážený znalecký posudok znalca Ing. Ladislava Šipulu, tento vyhodnotil Ústav
súdneho inžinierstva za nesprávny, nakoľko znalec mal nesprávne nastavené ťažisko vozidla R. a z
tohto dôvodu vypočítal vyššiu nárazovú rýchlosť motocykla. Taktiež použil zlý čas nábehu brzdenia
motocyklistuatiežsanezaoberalajinýmrozjazdomvozidlaR..Nesprávnetedaposúdiltechnickúpríčinuvzniku dopravnej nehody vo vzťahu k možnému rozpätiu rýchlosti motocykla na začiatku nehodového
deja.

ÚstavsúdnehoinžinierstvavŽilinetiežvyhodnotilobhajoboupredloženýznaleckýposudokIng.Gabriela
Belobrada, ktorý nesprávne stanovil postavenie vozidiel v čase zrážky a bod zrážky vozidla a motocykla,
v dôsledku čoho vypočítal vysokú nárazovú rýchlosť motocykla a počítal len s veľmi pomalým vjazdom
vodiča vozidla R. na cestu. Taktiež pri riešení rozhľadových pomerov vychádzal z geodetických meraní
vykonaných v inom čase, ako došlo k nehode a preto stanovil technickú príčinu dopravnej nehody

nesprávne.

Pokiaľ ide o námietky obžalovaného, že pre nedostatok vstupných údajov nie je možné ustáliť
jednoznačný záver o tom, ktorý z vodičov dopravnú nehodu zavinil, odvolací súd konštatuje, že práve
z týchto dôvodov Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline vypracoval dva možné varianty
vzniku dopravnej nehody aj technické príčiny, pre ktoré k dopravnej nehode došlo, pričom pri variante

B/ bola technickou príčinou vzniku nehody nesprávna technika jazdy obžalovaného a pri variante
A/ nesprávna technika jazdy motocyklistu v súčinnosti s nesprávnou technikou jazdy obžalovaného.
Keďže v oboch prípadoch zavinil vznik dopravnej nehody obžalovaný, správne súd I. stupňa ustálil
vinu obžalovaného za predmetnú dopravnú nehodu a súčasne správne sa priklonil k možnosti vzniku
dopravnejnehodykvariantuA/,ktorýjepreobžalovanéhopriaznivejší,keďžetubolotechnickoupríčinou

dopravnej nehody nielen konanie obžalovaného, ale i spôsob jazdy samotného motocyklistu.

Všetky tieto skutočnosti viedli odvolací súd k záveru, že skutok sa stal tak, ako ho ustálil súd I.
stupňa vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, a že obrana obžalovaného H. E. je účelová a v
rozpore najmä so závermi znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline,

ktorý vyvrátil závery znaleckých posudkov Ing. Ladislava Šipulu a Ing. Gabriela Belobrada. Závery
znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline nie sú pritom v rozpore ani
s vypočutými svedkami ani s listinnými dôkazmi vykonanými na hlavných pojednávaniach. I znalecký
posudok znalcov z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo MUDr. Jozefa Malého a MUDr.
Richarda Kóšu potvrdil, že bezprostrednou príčinou smrti poškodeného W. U. bol úrazovo krvácavý

šok pri polytraume viacpočetných poranení, tela v dôsledku poranenia hlavy, chrbta, hrudníka, brušnej
dutiny a pravej dolnej končatiny, pri zistení rozsiahlych mnohopočetných poraneniach a poškodeniach
tela i vnútorných orgánov, ktoré všetky vznikli v jednom časovom okamihu za živa a v priamej príčinnej
súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou, pričom vzhľadom na rozsah poranení hrudníka a brušnej
dutiny nebolo možné poškodenému ani poskytnutím okamžitej odbornej lekárskej pomoci zachrániť

život.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného, že poškodený bol pod vplyvom metamfetamínu v čase dopravnej
nehody, k tejto skutočnosti sa vyjadrili vyššie uvedení znalci z odboru zdravotníctva ako i znalec
Ing. Pavol Peťovský z odvetvia toxikológia, kde bolo skutočne zistené, že nebohý mal v moči stopy

metamfetamínu, avšak iba vo veľmi nízkej koncentrácii.

S poukazom na vyššie uvedené, nemal ani odvolací súd pochybnosti o existencii priamej príčinnej
súvislosti medzi nedbanlivostným protiprávnym konaním obžalovaného na jednej strane a vzniknutým
následkom na záujme chráneným ustanovením § 149 Trestného zákona na strane druhej, preto

považoval odvolací súd obhajobu obžalovaného za nedôvodnú.

Výrok napadnutého rozsudku ako i právna kvalifikácia skutku ako prečinu usmrtenia podľa § 149 odsek
1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona teda plne zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania,
keďže bolo preukázané, že obžalovaný inému spôsobil z nedbanlivosti smrť závažnejším spôsobom

konania, keď porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa § 21 odsek 1, odsek 2 zákona o cestnej
premávke č. 8/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov.

Napriek námietkam obhajoby, s ktorými sa odvolací súd vysporiadal vyššie uvedeným spôsobom,
poukazujúc na vykonané dokazovanie a závery znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity v Žiline, nie je možné napadnutému rozsudku a záverom súdu I. stupňa vytknúť
žiadnu vadu. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom I. stupňa a predkladá
odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom I. stupňa si všaknadriadený súd v plnom rozsahu osvojil a preto konštatuje, že konanie obžalovaného jednoznačne
spôsobilo vznik predmetnej dopravnej nehody a ani nadriadený súd nemal dôvodné pochybnosti vo veci,
pre ktoré by mal aplikovať zásadu trestného konania „in dubio pro reo“.

Pri preskúmavaní zákonnosti a primeranosti uloženého trestu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu
I. stupňa, pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu obžalovanému, zistiac, že súd I. stupňa dôsledne
prihliadol pri ukladaní trestu na ustanovenie § 34 Trestného zákona, pričom prihliadol na spôsob
spáchania skutku, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti,

osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Odvolací súd nezistil pochybenie pri ukladaní trestu, keď súd I. stupňa vzhliadol poľahčujúcu okolnosť
uvedenú v ustanovení § 36 písmeno j) Trestného zákona, že do spáchania predmetného skutku viedol
riadny život a nezistil priťažujúce okolnosti uvedené v ustanovení § 37 Trestného zákona.

V súlade so všetkými ustanoveniami Trestného zákona potom súd I. stupňa pri ukladaní trestu vychádzal
z trestnej sadzby uvedenej v § 149 odsek 2 Trestného zákona vo výmere 2 až 5 rokov, následne
upravenej podľa § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona pri prevahe poľahčujúcich okolností na výmeru
2 až 4 roky a tomuto uložil trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom

na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok pri súčasnej aplikácii ustanovenia § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno
e) Trestného zákona. Obžalovanému bol týmto uložený trest pod dolnú hranicu zákonom stanovenej
trestnejsadzby,prizohľadnenípomerovobžalovaného,najmäjehobezúhonnostiakoiokolnostiprípadu,
najmä, že sa jedná o nedbanlivostný trestný čin, a na spoluzavinenie dopravnej nehody samotným
poškodeným motocyklistom, ktorý viedol svoj motocykel rýchlosťou o cca 40 km/hod. väčšou, ako bola

maximálna povolená rýchlosť v danom úseku cesty.

Takto súdom I. stupňa uložený trest považuje i nadriadený súd za správny a zákonný, zodpovedajúci
ustanoveniam uvedeným v Trestnom zákone a napĺňajúcim účely generálnej a individuálnej prevencie.

Rovnako zákonný a primeraný je i súdom I. stupňa uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhoľkovek druhu vo výmere 2 roky, nakoľko obžalovaný sa spáchaného skutku sa dopustil v súvislosti
s vedením motorového vozidla, pričom porušil pravidlá cestnej premávky závažným spôsobom konania,
porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona o cestnej premávke a aj v dôsledku jeho
konania bol spôsobený nenapraviteľný následok v podobe smrti motocyklistu W. U..

Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného H. E. ako
nedôvodné zamietol v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.