Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 2, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/92/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111221644
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4111221644.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: Ondrej Petrovič PETRANS TELESERVIS so sídlom
Nitra, Dolnohorská 56, IČO: 14 042 975, zastúpený Mgr. Petrom Mesárošom, advokátom so sídlom
v Nitre, Novozámocká 214, proti odporcovi: C. Q., bytom H. Q., V. XXXX/X, zastúpený JUDr. Jánom
Paučom, advokátom so sídlom v Žiari nad Hronom, Námestie Matice slovenskej 6, o zaplatenie 658,13
eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 13.

novembra 2012, č. k. 14C/226/2011-204, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania v sume 882,10 eura do rúk právneho zástupcu odporcu JUDr. Jána
Pauča, advokáta, Námestie Matice slovenskej 6, Žiar nad Hronom do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 179 ods. 1, 2, § 186 ods. 1, § 544
ods. 2 Občianskeho zákonníka a vyhl. č. 11/1975 Zb. a zistil, že medzi navrhovateľom a odporcom
v období od 20. 02. 2008 do 15. 02. 2011 existoval pracovnoprávny vzťah, založený pracovnou
zmluvou. Odporca na základe pracovnej zmluvy vykonával u navrhovateľa prácu, spočívajúcu v práci
vodiča - manipulačného pracovníka v doprave, vykonávajúceho aj základnú údržbu vozidla. Podľa
tvrdenia navrhovateľa, odporca je zodpovedný za vznik škody, ktorá mu vznikla z dôvodu zaplatenia

zmluvnej pokuty za oneskorenú vykládku tovaru, ktorú mal zaviniť odporca, ako zamestnanec. V
danej veci uzavrel navrhovateľ s odporcom dohodu o hmotnej zodpovednosti, avšak navrhovateľ si
uplatňuje náhradu škody titulom zaplatenej zmluvnej pokuty, preto nie je možné aplikovať na túto
náhradu ustanovenie § 182 a nasl. Zákonníka práce, ktoré ustanovenia sa týkajú práve vyúčtovania
zverených hodnôt, resp. zodpovednosti za schodok na týchto zverených hodnotách a v ktorom prípade
zamestnávateľ nie je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie. Z tohto dôvodu je potrebné pri

rozhodovaní v danej veci použiť ustanovenie § 179 ods. 1 Zákonníka práce o všeobecnej zodpovednosti
zamestnanca za vznik škody. Navrhovateľ si uplatňuje v danej veci nárok na náhradu škody od odporcu,
ako zamestnanca, za uhradenú zmluvnú pokutu, ktorú musel zaplatiť objednávateľovi prepravy za
oneskorenú vykládku tovaru, a to v sume 500 eur za vykládku, ktorú navrhovateľ nerealizoval, nakoľko
dňa 11. 01. 2011 odmietol nastúpiť do práce a zamestnávateľ (navrhovateľ) musel hľadať náhradného
vodiča, ktorý v dôsledku oneskoreného nástupu na prepravu nestihol termín vykládky v talianskom

meste Lodi. V tomto prípade je zamestnávateľ povinný preukázať zamestnancovi (odporcovi) zavinenie,
spočívajúce v porušení pracovných povinností. Navrhovateľ preukázal, že odporca dňa
11. 01. 2011 do práce nenastúpil, ktorú skutočnosť odporca ani nespochybnil a potvrdil, že odmietol
nastúpiť do práce z dôvodu nevyplatenia mzdy. Zamestnávateľ pri uplatnení nároku na náhradu škody
od zamestnanca je povinný preukázať vznik škody a príčinnú súvislosť medzi porušením pracovných
povinností a vznikom škody. Navrhovateľ v danej veci preukazoval vznik škody faktúrou od spoločnosti

LKW Walter, ktorou táto spoločnosť vyúčtovala navrhovateľovi sumu 500 eur za neskorú vykládku
v meste Lodi a túto sumu navrhovateľ považoval za zmluvnú pokutu, ktorú musel spoločnosti LKWWalter zaplatiť. Taktiež si z titulu zaplatenej zmluvnej pokuty uplatňuje náhradu škody od odporcu aj za
zaplatenú zmluvnú pokutu v sume 130 eur za neskorú vykládku v Brezovej pod Bradlom. Skutočnosť, či
tieto sumy spoločnosti LKW Walter navrhovateľ aj skutočne zaplatil, navrhovateľ súdu preukázateľným

a jasným spôsobom nepreukázal. Predložil síce výpisy z účtu, avšak z týchto jednoznačne nevyplýva
zaplatenie sumy 500 eur, ani sumy 130 eur spoločnosti LKW Walter. Súd ďalej poukazuje na skutočnosť,
že ak sa navrhovateľ domáha náhrady za zaplatenú zmluvnú pokutu, bol povinný preukázať splnenie
podmienok na takúto náhradu, t.j. existenciu dohody o zmluvnej pokute a doklad preukazujúci zaplatenie
tejto zmluvnej pokuty. Podľa ustanovenia § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka by musela byť medzi

navrhovateľom a spoločnosťou LKW Walter dohodnutá písomne, inak by bola neplatná a spoločnosť
LKW Walter by si nemohla nárokovať na zaplatenie zmluvnej pokuty. V dohode o zmluvnej pokute musí
byť okrem označenia jej účastníkov, jednoznačne špecifikovaná zmluvná povinnosť, na porušenie ktorej
sa zmluvná pokuta vzťahuje, okrem toho musí obsahovať určenie výšky zmluvnej pokuty alebo spôsob
jej určenia. Navrhovateľ existenciu písomnej dohody o zmluvnej pokute medzi ním a spoločnosťou
LKW Walter nepreukázal, dôvodiac, že takáto dohoda uzavretá nebola, nakoľko je toto upravené v

Dohovore, ktorý sa aplikuje na medzinárodnú prepravu. Dohovor ustanovenia o zmluvnej pokute vôbec
neobsahuje. V ustanovení článku 4 a článku 9 je upravené, že nákladný list sa považuje za uzavretú
prepravnúzmluvu.Navrhovateľsúdupredložilprepravnépríkazynaprepravutovarusmiestomnakládky
Staric a vykládkou v Taliansku a tiež príkaz na prepravu s miestom nakládky v Taliansku
a miestom vykládky v Brezovej pod Bradlom dňa 12. 06. 2010 do 12.30 hod., avšak ani

jeden príkaz na prepravu neobsahuje dohodu o zmluvnej pokute medzi navrhovateľom a spoločnosťou
LKW Walter, z ktorej by vyplývali podmienky uplatnenia zmluvnej pokuty. Dohodu o zmluvnej
pokute neobsahujú ani predložené Podmienky spolupráce s LKW Walter a v konečnom dôsledku ani v
samotnom Dohovore, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva, ktorý iba v článku 23 ods. 5 hovorí o náhrade
škody v prípade, ak sa prekročí dodacia lehota a oprávnený preukáže, že škoda vznikla z tohto dôvodu.

Dohovor v citovaných ustanoveniach upravuje, že v prípade prekročenia dodacej lehoty a ak oprávnený
preukáže, že škoda vznikla z tohto dôvodu, je dopravca povinný uhradiť škodu len do výšky dovozného.
Skutočnú výšku škody, t.j. výšku dovozného však navrhovateľ súdu nepredložil, keď si uplatňuje iba
zmluvnú pokutu v sume 500 eur a to za situácie, keď nevedel súdu preukázať písomnú dohodu o
uzavretej zmluvnej pokute medzi ním a spoločnosťou LKW Walter. Taktiež navrhovateľ jednoznačným

a nespochybniteľným spôsobom súdu nepreukázal, že predmetnú faktúru na sumu 500 eur a na sumu
130 eur spoločnosti LKW Walter zaplatil. Za tejto situácie potom súd konštatoval, že neboli splnené
podmienky na náhradu škody, keďže navrhovateľ súdu jednoznačne nepreukázal nespochybniteľnú
výšku škody, ktorú mu odporca svojim zavinením, t.j. porušením pracovných povinností (nenastúpením
do práce a oneskoreným príchodom na vykládku), mal spôsobiť a ktorá mu mala týmto konaním,

resp. nekonaním odporcu ako zamestnanca, vzniknúť. Navrhovateľ súdu, okrem jeho tvrdenia, žiadnym
spôsobom nepreukázal, že skutočne došlo k nedodržaniu lehoty vykládky tovaru a že túto skutočnosť
zavinil odporca. Nesplnenie čo len jednej z podmienok náhrady škody (existencia škody, zavinenie
zamestnanca, porušenie právnych predpisov (pracovnej disciplíny) a príčinná súvislosť medzi vznikom
škody a zavinením zamestnanca) má za následok, že súd žalobe o náhradu škody vyhovieť

nemôže. V tomto prípade nebola splnená podmienka existencie vzniku škody a jej výšky. Vzhľadom
na vyššie uvedené dôvody súd preto návrhu navrhovateľa pre nepredloženie jednoznačných dôkazov,
a teda neunesenie vecného bremena preukázať svoje tvrdenia, vyhovieť nemohol. Súd nevyhovel
návrhu navrhovateľa ani v časti zaplatenia náhrady škody v sume 28,14 eura, ktorá škoda spočíva
vo vyplatenom stravnom v sume 8,13 eura za neoprávnené zotrvanie v zahraničí a zo sumy

20 eur za svojvoľné zneužitie motorového vozidla. Aj v tomto prípade ide o tvrdenia navrhovateľa,
ktoré súdu žiadnym spôsobom nepreukázal. Nepreukázal súdu skutočnosť, že odporca tým, že si mal
odviezť sedaciu súpravu domov, odbočil z cesty určenej zamestnávateľom, že odjazdil naviac kilometre,
v dôsledku čoho došlo k zvýšenej spotrebe pohonných hmôt, nepreukázal, koľko kilometrov odjazdil
navyše, aká škoda mu v tejto súvislosti mala byť spôsobená, vo faktúre, ktorou vyúčtoval odporcovi

sumu 28,13 eura absentuje dátum, kedy malo k tejto škode dôjsť. Navrhovateľ taktiež nepreukázal
súdu, na základe akého predpisu účtoval odporcovi za 1 km jazdy 1 euro. Jeho tvrdenie, že je to
bežná taxa v medzinárodnej doprave neobstojí, súd ho neakceptoval, nakoľko túto skutočnosť žiadnym
spôsobom nepreukázal. Vo faktúre absentuje tiež dôvod vyúčtovania sumy 8,13 eura. Ani vznik, či
existenciu tejto výšky škody navrhovateľ súdu žiadnym spôsobom nepreukázal. Iba samotné tvrdenie

navrhovateľa o existencii tejto škody je nepostačujúce, nakoľko navrhovateľ ako zamestnávateľ musí
jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom preukázať jednak existenciu škody, ale aj jej výšku
a zavinenie zamestnanca. Ani jednu z týchto podmienok navrhovateľ nesplnil a súdu ich existenciu
nepreukázal. Vzhľadom k uvedeným dôvodom súd preto návrh navrhovateľa v celom rozsahuzamietol z dôvodu nepreukázania ním tvrdených skutočností. O náhrade trov konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania v sume 882,10
eura.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, odôvodniac ho tým, že rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovateľ sa podaným návrhom domáha zaplatenia
sumy 500 eur, predstavujúcich škodu, ktorú si uplatnil objednávateľ voči navrhovateľovi, nakoľko

odporca odmietol pokračovať dňa 11. 01. 2011 v práci, čím nedodržal termín vykládky nákladu v
Taliansku v meste Lodi. Odporca na pojednávaní sám uviedol, že do práce odmietol nastúpiť, čím
navrhovateľovi spôsobil škodu za porušenie zmluvných povinností. Suma 130 eur predstavuje škodu,
ktorú navrhovateľovi spôsobil odporca tým, že nedodržal termín vykládky v Brezovej pod Bradlom
dňa 14. 06. 2010. Odporca začal v meste Cesenatico robiť dňa 11. 06. 2010 o 8.30 hod. týždenný
odpočinok v trvaní 66 hodín a 3 minúty, pričom podľa príslušných predpisov EÚ a SR mu stačilo robiť

24 hodinový odpočinok dňa 11. 06. 2010 o 17.00 hod. v Slovinsku v meste Celje. Z toho miesta sa
mal pohnúť dňa 13. 06. 2010 o 22.00 hod. a dňa 14. 06. 2010 v čase medzi 07.00 a 08.00 hod. mal
byť na vykládke v Brezovej pod Bradlom. Povinnosť čerpať iba 24- hodinové voľno, a nie týždenné
voľno, preukázali aj stanoviskom Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 25. 09. 2012. Z neho vyplýva,
že odporca konal v rozpore so zák. č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave.

Argumentácia odporcu, že termín vykládky dňa 12. 06. 2010 bol nereálny, nie je odôvodnená a
nezakladá sa na pravde, nakoľko termín vykládky nebol dňa 12. 06. 2010, ale dňa 14. 06. 2010, teda
termín vykládky bol reálny. Navrhovateľ teda nad všetky pochybnosti preukázal svoju argumentáciu
a jednoznačne vyvrátil nepravdivé a účelné dôvody odporcu. Odporca čerpal neodôvodnené pracovné
voľno, na ktoré podľa citovaného zákona a príslušných predpisov EÚ nemal nárok. Takýmto konaním

zapríčinil nedodržanie termínu vykládky v Brezovej pod Bradlom, čím spôsobil škodu. Suma 28,13
eura predstavuje náklady, ktoré vznikli navrhovateľovi na základe svojvoľného počínania si počas
práce a predstavuje stravné za neoprávnené zotrvanie v zahraničí vo výške 8,13 eura a svojvoľné
zneužitie motorového vozidla na súkromné účely vo výške 20 eur. Odporca priznal, že použil vozidlo
navrhovateľa na súkromné účely a zmenil plánovanú trasu, napriek tomu, že nemal písomný, ani

telefonický súhlas na využitie motorového vozidla na súkromné účely a na zmenu trasy. Odporca predĺžil
trasuo20kmoprotiplánovanejtrase,čovyplývazovšeobecneabežnedostupnýchpodkladov,ktoréako
všeobecne známe skutočnosti netreba dokazovať. Preto považuje odôvodnenie súdu, že nepreukázal,
že odjazdil naviac kilometre a nepreukázal, koľko navyše odjazdil, za nesprávne. Suma 1 euro/1km je
obvyklá a všeobecná cena v medzinárodnej doprave. Poukázal za predpoklady vzniku zodpovednosti

zamestnanca a uviedol, že odporca sa ku všetkým skutočnostiam, ako ich uviedol navrhovateľ, priznal.
K vzniku škody došlo nad všetky pochybnosti, pričom príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom
a vznikom škody je nespochybniteľná, nakoľko k vzniku škody došlo práve v dôsledku protizákonného
konania odporcu. Zavinenie preukázal navrhovateľ a odporca priznal, že porušil svoje povinnosti a konal
v rozpore so zákonom. Existencia pracovného pomeru je preukázaná a nesporná, pričom k vzniku

škody došlo konaním odporcu pri plnení jeho pracovných povinností. Uviedol, že navrhovateľ si uplatnil
voči odporcovi výšku škody, ktorú si voči nemu uplatnil špeditér, ktorý bol povinný túto škodu uhradiť
príjemcomtovaru,tedasijuneuplatňovaltitulomzmluvnejpokuty.PoukázalajnaustanoveniaDohovoru,
a to čl. 17 ods. 1, podľa ktorého dopravca zodpovedá za úplnú alebo čiastočnú stratu zásielky alebo
za jej poškodenie, ktoré vznikne od okamihu prevzatia zásielky na prepravu až do okamihu jej vydania,

ako aj za prekročenie dodacej lehoty. V zmysle § 23 ods. 5 Dohovoru je dopravca povinný uhradiť
škody do výšky dovozného, ak sa prekročí dodacia lehota a oprávnený preukáže vznik škody z tohto
dôvodu. Existencia škody vo výške 130 eur v dôsledku omeškania vykládky v Brezovej pod Bradlom
bola jednoznačne preukázaná zo strany navrhovateľa, nielen predložením faktúry LKW WALTER č.
115514, ako aj príloh, z ktorej je zrejmé, že škoda vznikla práve tým, že nebol tovar dodaný riadne a

včas, preto musel príjemca tovaru presunúť vopred naplánovaných robotníkov na prácu s plánovaným
tovarom. Táto suma predstavuje náklady na 3 pracovníkov za jednu pracovnú zmenu, po ktorú nemohli
títo pracovníci vykonávať svoju prácu, nakoľko nebol dodaný prepravovaný tovar včas. Existenciu škody
vo výške 500 eur preukázal navrhovateľ predložením faktúry LKW WALTER za nedodržanie termínu
vykládky v Lodi. Táto výška nebola uhradená zo strany LKW WALTER navrhovateľovi, o čom svedčí

výpis z účtu navrhovateľa, podľa ktorého uhradil objednávateľ - špeditér iba sumu vo výške 0,13 eura
a zvyšnú sumu 500 eur neuhradil. Špeditér si uplatnil iba výšku škody, ktorá bola najviac do výšky
dovozného. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť alebo ho
zmeniť a návrhu navrhovateľa vyhovieť.Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie a dospel aj k správnym skutkovým zisteniam, preto považuje rozsudok za vecne správny.

Navrhovateľ sa snaží konvalidovať samotný návrh, že si svoj nárok neuplatňoval titulom zmluvnej
pokuty, ale titulom náhrady škody, ktorú mal uhradiť príjemcovi tovaru. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol
také zreteľa hodné okolnosti, ktoré by mohli zvrátiť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Navrhovateľ
jednoznačne a nesporne v priebehu celého konania potvrdil skutočnosť, že náhrada škody spočíva
v zaplatenej zmluvnej pokute. Tvrdenie, že pokiaľ vo svojich vyjadreniach používa termín pokuta,

že sa jedná o laické pomenovanie škody a že zmluvná pokuta predstavuje paušalizovanú náhradu
škody, je absurdné. V prípade, že účastník je zastúpený advokátom, nemá súd poučovaciu povinnosť.
Navrhovateľ musí jednoznačne a nesporne popísať skutkový stav, o akú skutočnosť opiera svoj nárok
a podľa akého zákonného ustanovenia náhradu škody uplatňuje. Na vznik zodpovednosti za škodu
musia byť splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, pričom v konaní preukázal,
že jazdil na dve karty a bez mzdy a z toho dôvodu, keď bol bez peňazí, nemohol absolvovať cestu

zo zahraničia. Absentuje teda príčinná súvislosť a tiež zavinenie. Navrhovateľ súdu nepredložil žiaden
dôkazotom,čiskutočnekonečnýpríjemcapýtalnáhraduodLKWWalteraniejeanizrejmé,čosiuplatnil
špeditér u navrhovateľa. Tvrdiť, že ide o paušalizovanú náhradu škody, je právny nezmysel. Navrhovateľ
súdu nepredložil doklad o tom, kedy bola zásielka odovzdaná konečnému príjemcovi, nie LKW a či
skutočne bol alebo nebol dodržaný čas vykládky. Z čl. 30 Dohovoru vyplýva, že nárok na náhradu za

prekročenie dodacej lehoty možno uplatniť len vtedy, ak sa dopravcovi zaslala písomná výhrada do 21
dní po tom, čo sa zásielka dala k dispozícii príjemcovi. Je nesporné, že navrhovateľ ako zamestnávateľ
odporcu si neplnil povinnosti vyplývajúce zo zák. č. 462/2007 Z. z. Nepredložil súdu záznam GPS,
na základe ktorého by sa preukázala trasa, jazdy, počet odjazdených hodín a čas odpočinku. Tvrdenie,
že ho nemá k dispozícii, je tvrdenie alibistické a vážnym spôsobom spochybňuje vierohodnosť tvrdenia

navrhovateľa. Súd prvého stupňa sa vysporiadal so všetkými dôkaznými prostriedkami, preto navrhol
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žiadal priznať trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 212 ods. 1 OSP bez prejednania na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel

k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáha, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi titulom
náhrady škody sumu 658,13 eura s 9% ročným úrokom z omeškania od 01. 04. 2011 do zaplatenia

a aby ho zaviazal k náhrade trov konania. Návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ uzavrel s odporcom
pracovnú zmluvu dňa 20. 02. 2008. Listom zo dňa 15. 02. 2011 skončil navrhovateľ s odporcom pracovný
pomer okamžite z dôvodu, že odporca závažne porušil pracovnú disciplínu, ktoré porušenie spočívalo v
nenastúpení na pracovisko dňa 12. 01. 2011 a 13. 01. 2011. Odporca na výzvu navrhovateľa na nástup
do práce nereagoval. Týmto konaním odporca spôsobil úmyselne navrhovateľovi škodu, ktorá vznikla

z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny a skladá sa zo sumy 500 eur, predstavujúcich pokutu, ktorú
si uplatnil objednávateľ voči navrhovateľovi, nakoľko odporca odmietol pokračovať dňa 11. 01. 2011 v
práci, čím nedodržal termín vykládky nákladu v Taliansku v meste Lodi, zo sumy 130 eur,
predstavujúcich pokutu, ktorú si uplatnil objednávateľ voči navrhovateľovi, nakoľko odporca nedodržal
termín vykládky v Brezovej pod Bradlom dňa 12. 06. 2010 a zo sumy 28,13 eura, ktorá suma predstavuje

náklady, za svojvoľné počínanie si odporcu počas práce a to za stravné za neoprávnené zotrvanie v
zahraničí vo výške 8,13 eura a svojvoľné zneužitie motorového vozidla na súkromné účely vo výške 20
eur. Náhradu škody si uplatňuje podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa je v konaní preukázané, že odporca uzavrel s

navrhovateľom dňa 20. 02. 2008 pracovnú zmluvu na miesto vodič. Dňa 15. 02. 2011 skončil navrhovateľ
s odporcom pracovný pomer okamžite z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré
porušenie spočívalo v tom, že nenastúpil na pracovisko dňa 12. 01. 2011 a 13. 01. 2011. Navrhovateľ
vyzval odporcu na nástup do práce, na čo odporca nereagoval. Odporca sa neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru nedomáhal a ani sám neukončil pracovný pomer s navrhovateľom pre

nezaplatenie mzdy, preto sú jeho tvrdenia, že do práce nenastúpil z dôvodu, že mu nebola vyplatená
mzda irelevantné.Tým, že odporca svojvoľne nenastúpil dňa 12. 01. 2011 do práce, mal spôsobiť navrhovateľovi škodu
vo výške 500 eur, ktorú si uplatnil objednávateľ voči navrhovateľovi z dôvodu nedodržania termínu
vykládky nákladu v Taliansku v meste Lodi. Navrhovateľ si uplatnil titulom náhradu škody aj sumu 130

eur, nakoľko odporca nedodržal termín vykládky v Brezovej pod Bradlom dňa 12. 06. 2010 a sumu
28,13 eura, ktorá predstavuje náklady, ktoré navrhovateľovi vznikli na základe nedodržania príkazov
navrhovateľa a predstavuje sumu stravného vo výške 8,13 eura za neoprávnené zotrvanie v zahraničí a
sumu 20 eur za svojvoľné zneužitie motorového vozidla. Navrhovateľ si od odporcu nárok na zaplatenie
vyššie uvedených súm uplatňuje titulom náhrady škody.

Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu
spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.
Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a
§ 185.

Podľa § 186 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný
nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do
predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.

Podľa § 188 Zákonníka práce pri určení škody na veci sa vychádza z ceny veci v čase vzniku škody.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdkaždýmáprávonato,abyjeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne azrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Je preto nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a
skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS

46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nezodpovedá
uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ súdu preukázateľným a jasným spôsobom nepreukázal,
či sumu 500 eur a sumu 130 eur spoločnosti LKW Walter aj skutočne zaplatil. Navrhovateľ pritom v

konaní zdôvodnil, akým spôsobom došlo z jeho strany k úhrade týchto súm, a teda, ak mal súd o
zaplatení týchto súm spoločnosti LKW Walter pochybnosti, mohol navrhovateľa vyzvať na predloženie
dokladu od spoločnosti LKW Walter, ktorá by to preukazovala alebo si túto skutočnosť mohol u LKW
Walter overiť sám, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 OSP súd môže výnimočne vykonať
aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ

dokazovanie v takomto smere nevykonal, jeho záver o tom, že navrhovateľ tieto sumy nezaplatil, je
zatiaľ predčasný. Pokiaľ súd prvého stupňa posudzoval, či došlo medzi navrhovateľom a LKW Walter k
uzavretiu dohody, na základe ktorej by si spoločnosť LKW Walter bola oprávnená voči navrhovateľovi
uplatniť zmluvnú pokutu, odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci ide o nárok navrhovateľa na
náhradu škody, ktorý je potrebné posudzovať podľa § 179 Zákonníka práce a zaoberať sa tým, či vznikol

navrhovateľovi nárok na náhradu škody. Súd prvého stupňa sa v rozhodnutí správne zaoberal aj vyhl.
č. 11/1975 Zb. o dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej len
Dohovor), a to čl. 23 bod. 5 dohovoru, ktorý upravuje povinnosť náhrady škody z dôvodu prekročenia
dodacej lehoty, avšak neskúmal, či v danej veci bol nárok na náhradu za prekročenie dodacej lehoty voči
dopravcovi včas uplatnený (čl. 30 bod 3 Dohovoru). Súd prvého stupňa tiež skonštatoval, že navrhovateľ

v konaní nepreukázal, že skutočne došlo k nedodržaniu lehoty vykládky tovaru a že túto skutočnosť
zavinil odporca, pričom na preukázanie týchto skutočností nevykonal vo veci dostatočné dokazovanie.
Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že odporca dňa 12. 01. 2011 nenastúpil do práce, čo spôsobilo nedodržanie
termínu vykládky v Taliansku v meste Lodi, súd prvého stupňa mal na tieto okolnosti vypočuť pracovníka,
ktorý túto cestu miesto odporcu absolvoval, vypočuť ho aj na okolnosti technického stavu motorového

vozidla a okolností, kedy mal na cestu nastúpiť odporca a kedy nastúpil on a či mohol odporca, v prípade,
ak by bol do práce v tento deň nastúpil, pri dodržaní zák. č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času
v doprave stihnúť včas vykládku a z akého dôvodu ju zastupujúci pracovník nedodržal. Na okolnosti
druhej pracovnej cesty z Talianska, Celano do Brezovej pod Bradlom, je potrebné opätovne vypočuť
odporcu na trasy, vzdialenosti a povinné prestávky v práci, aby bolo možné posúdiť, či k oneskorenej

vykládke došlo zavinením odporcu a vypočuť ho tiež k záverom uvedeným v správe Inšpektorátu práce
Nitra zo dňa 25. 09. 2012. Zohľadniť je potrebné aj správu Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 25. 09. 2012
(č. l. 162), ktorá sa zaoberala kontrolou dodržiavania sociálnej legislatívy v oblasti dopravy odporcu v
dobe od 07. 06. 2010 do 13. 06. 2010, teda v čase druhej cesty odporcu a je potrebné tiež zistiť,
čo bolo podkladom pre vydanie tejto správy, keďže navrhovateľ súdu oznámil, že záznam z GPS súdu

predložiť nemôže. Ohľadne zaplatenia sumy 28,13 eura bolo v konaní preukázané, a odporca to aj sám
potvrdil,žepricestezoStařícaspäťdoCetínavM.odbočilnaH.Q.,kdesivyložildomasedaciusúpravu,
tedanešielpriamodofirmynaparkovanievV.,čímporušilpovinnostivodiča,podľaktorýchmalvoliťvždy
najkratšiu a najekonomickejšiu trasu jazdy, čím navrhovateľovi spôsobil škodu. Povinnosťou súdu preto
bolo zaoberať sa výškou tejto škody, pričom je na posúdení súdu prvého stupňa, vysporiadať sa s tým,

či si ju uplatňuje v odôvodnenej výške. Vzdialenosť, ktorú tak odporca prešiel, je možné zistiť z internetu
a výška účtovaná navrhovateľom odporcovi za 1 km jazdy 1 euro sa odvolaciemu súdu, vzhľadom
na bežné ceny v nákladnej doprave, javí ako primeraná. V ďalšom konaní je potrebné sa zaoberať aj
škodou v sume 8,13 eura, spočívajúcou z vyplateného stravného, pričom odvolací súd poukazuje na
to, že výšku stravného upravuje všeobecne záväzný právny predpis, ktorý nemal navrhovateľ povinnosť

preukazovať, ale súd mal skúmať, či odporca skutočne neoprávnene zotrval v zahraničí a posúdiť, či
si túto škodu navrhovateľ uplatňuje v súlade s týmto predpisom. Z uvedených dôvodov odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil a vec vrátil súdu prvéhostupňa na ďalšie konanie s tým, že právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa v ďalšom
konaní viazaný (§ 226 OSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.