Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 4, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/348/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711207665
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1711207665.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a

členov senátu JUDr. Roman Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky: K.. V.
J.Á., W.. X.X.XXXX, F. V. XXX, zastúpená: ČERNAKOVÁ & HRBEK, s. r. o., so sídlom Kýčerského 7,
Bratislava, proti odporcovi: Obec Kalinkovo, so sídlom Kalinkovo 211, zastúpený: JUDr. Peter Šrobár,
advokát, Laurinská 12, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na
odvolanie odporcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 10C/174/2011-85 zo
dňa 5. februára 2014, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného

pomeru navrhovateľky dané odporcom písomným úkonom zo dňa 17.4.2011 je neplatné. O trovách
konania mal súd rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že na základe pracovnej
zmluvy na dobu neurčitú z 03.03.2009 vykonávala navrhovateľka pre odporcu druh práce účtovníčka -
ekonómka. Mzda bola určená podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme. Odporca písomnom žiadosťou z 18.04.2011 požiadal Slovenský

odborový zväz verejnej správy a kultúry o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru
navrhovateľky na skutkovom základe, že dňa 04.02.2011 spracovala na vyplatenie sumu 40,- € z účtu
zamestnávateľa, táto suma bola prevedená na jej osobný účet potom ako sama spracovala podklady
na jej vyplatenie. O tejto skutočnosti sa odporca dozvedel až 15.04.2011 pri kontrole vyplácaných
platov, odmien a výdavkov. Dňa 19.04.2011 o 7:30 h prerokoval Slovenský odborový zväz verejnej
správy a kultúry žiadosť o okamžité skončenie pracovného pomeru so záverom o závažnom porušení
pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Listom z 18.4.2011 odporca oznámil navrhovateľke okamžité

skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z. z. („zákonníka
práce“). Za závažné porušenie pracovnej disciplíny považoval „neoprávnené vyplatenie sumy 40,- €
na Váš osobný účet v dôsledku Vami nesprávne spracovaných listín potrebných k vyplateniu platov,
odmien a iných plnení z účtu zamestnávateľa“. Listom z 5.5.2011 vyzval právny zástupca navrhovateľky
odporcu na mimosúdne rokovanie o neplatnom skončení pracovného pomeru, keď mal za to, že konanie
navrhovateľky nebolo možné vyhodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Listom z 6.5.2011
odporca oznámil navrhovateľke, že listom z 28.4.2011 navrhovateľka oznámila, že považuje skončenie

pracovného pomeru za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Odporca uviedol, že splnil všetky
zákonné predpoklady pre okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou. Podľa Dohody
o vykonaní práce uzavretej medzi Obecným úradom Kalinkovo a navrhovateľkou z 30.12.2009 mala
navrhovateľka obnovovať a udržiavať webovú stránku Kalinkovo od 1.1.2010 do 31.12.2010 za odmenu40,- € mesačne. Podľa pracovnej náplne mala navrhovateľka vykonávať práce spracovanie účtovníctva,
pripravovať návrh rozpočtu, vykonávať úkony súvisiace s ekonomickou správou obce, zabezpečovať
styk s bankou, včasnú likvidáciu faktúr, sledovať včasnosť úhrad vyplývajúcich z dodávateľsko-

odberateľských vzťahov a iné. Podľa výpisu z účtu odporcu bolo dňa 7.2.2011 vyplatených 495,49 €.
Podľa výplatnej listiny z 4.2.2011 malo byť vyplatených 463,09 € a 32,40 €.

Svedok H. N. na pojednávaní uviedol, že je bývalý starosta obce Kalinkovo. Navrhovateľka nastúpila
do pracovného pomeru k obci Kalinkovo po tom, čo zamestnankyňa ekonomického úseku odišla do

invalidného dôchodku. Ešte predtým vykonávala práce ako záskok za neprítomného zamestnanca.
Pracovný pomer s navrhovateľkou bol uzavretý na dobu neurčitú so skúšobnou dobou. Problémy s
ňou ako zamestnankyňou nemal, bola síce svojrázna, ale vedel ju ukočírovať. Úrad starostu vykonával
do 10.01.2011, kedy odovzdal úrad súčasnému starostovi. Navrhovateľka mala uzavretú dohodu
o vykonaní na obsluhu webovej stránky obce, ktorá končila 31.12.2010, navrhol jej preto ďalšiu
dohodu na obdobie ďalších dvanástich mesiacov, ktorú podpísal, prostredníctvom sekretárky predložil

navrhovateľke na podpis. Navrhovateľka dohodu odmietla podpísať z dôvodu, že to bude riešiť s
novým starostom. Navrhovateľka mu povedala, že jej stačí dohoda na obdobie januára 2011, takúto
dohodu spracoval, podpísal, či ju však podpísala navrhovateľka nevedel povedať. Nevedel uviesť,
či do skončenia jeho funkčného obdobia v priebehu januára 2011 vykonávala navrhovateľka činnosti
spojené s navrhovanou dohodou o vykonaní práce spočívajúcej v obsluhe webovej stránky, funkciu

odovzdal 10.01.2011, boli sviatky a dovolenky, preto pochyboval, že sa tam niečo na tej stránke robilo,
skôr si myslel, že nie, ale január mal ďalších dvadsať dní, ale to už nebol starostom. Sprostredkovanie
odovzdania návrhu dohody o vykonaní práce navrhovateľka vykonala H. J.. Písomnosti boli evidované
na personálnom oddelení u pani J., mali svoje evidenčné číslo. Dohody boli v dvoch rovnopisoch, jeden
bol daný dohodárovi a jeden bol zaevidovaný. Bolo to evidované v hárku, kde boli dohody o vykonaní

prácepodnejakýmčíslom.Praxevidenciedohôdzdedilpopredchodcovi,spôsobbolrovnakýsdrobnými
zmenami v dôsledku zmien legislatívy.

Svedkyňa H. J. na pojednávaní uviedla, že pracovala u odporcu ako personalista od roku 2007 do
15.07.2011, kedy nastúpila do nového zamestnania. Koncom roka 2010 pripravila dohody o vykonaní

práce nielen pre navrhovateľku, ale aj pre parkára a upratovačku v kultúrnom dome. Starosta N. jej však
pripravené dohody odmietol podpísať na celý rok s odôvodnením, že mu funkčné obdobie končí v januári
2011 a preto dohody na celý rok 2011 nepodpíše. Myslela si, že podpísal jedinú dohodu na celý rok
2011 pre pani, ktorá zametala obec. Predchádzajúci starosta N. jej začiatkom roka 2011 po návrate do
práce po sviatkoch dal pracovný pokyn na vypracovanie dohody o vykonaní práce pre navrhovateľku,

parkára a upratovačku s tým, že trvanie tejto dohody bude iba na mesiac január 2011. Dohody v zmysle
jeho pokynu pripravila každú v dvoch rovnopisoch, najskôr dala podpísať starostovi obce a potom oba
rovnopisy dala na podpis konkrétnemu zamestnancovi. Takto dala podpísať aj dohodu navrhovateľke,
ktorú potom odovzdala v jednom rovnopise navrhovateľke a jeden rovnopis som uložila do šanónu
označeného "Dohody na rok 2011", ktorý bol uložený v skrini, kde ukladala svoju pracovnú agendu,

túto skriňu po mojom nástupe do pracovného pomeru u odporcu, nakoľko bola voľne otvorená, začala
zamykať prostredníctvom retiazky a visiaceho zámku. Navrhovateľku nebolo potrebné prihlasovať vo
vzťahu k podpísanej dohode do Sociálnej poisťovne, nakoľko tam bola už prihlásená na základe dohody
o vykonaní práce na rok 2010. Týmto sa jej úloha zabezpečenia uzatvorenia o vykonaní práce skončila.
Prístup do skrine, kde bola uložená personálna agenda, bol možný iba odomknutím zámku, ku ktorému

kľúč bol uložený v šuflíku jej pracovného stola, o čom mala vedomosť navrhovateľka a starosta obce.
V priebehu januára 2011 bola práceneschopná, počas ktorého obdobia ju zastupovala navrhovateľka,
ktorá preto mala prístup k tejto agende. Jej práceneschopnosť trvala od 17.1.2011 do 1.5.2011, kedy
bola v práci asi jednu hodinu, počas ktorej komunikovala s novým starostom obce, ktorý jej vytýkal, že jej
chýbajú výplatné pásky z roku 2010, že je tam bordel a že si nevie predstaviť takúto spoluprácu, poslal ju

po nejaký spis, ktorý tam nebol keď ho hľadala. Vo vzťahu k jej výplatným páskam mu uviedla, že nemá
čoskrývať,išlasapozrieťdospisuaskutočnetamneboli.Povedalamu,žemádruhývýtlačokvýplatných
pások doma, nakoľko takúto prax zaviedla pre každého zamestnanca obce. Na to jej starosta povedal,
že nikam nemusí ísť, tak mu povedala, že vie výplatné pásky vytlačiť zo systému, na čo jej povedal,
že do počítača sa už nedostane, že sú tam iné heslá. Dal jej podpísať papier, ktorým jej odobral celé

osobné ohodnotenie, odovzdala starostovi ukončenie práceneschopnosti a keďže sa úplne roztriasla,
oznámila mu, že ide k lekárovi a poobede doniesla novú práceneschopnosť, ktorá trvala až do skončenia
jej pracovného pomeru. Pred práceneschopnosťou spracovávala celú agendu výplat. Jej úlohou bolo
do systému v počítači zadať práceneschopnosti zamestnancov, dovolenky, dohody, vytlačila potomvýstupné listy a dala ich podpísať starostovi. Takto tomu bolo ešte v decembri 2010. Keď boli odmeny
mohla ich nahodiť do systému iba po tom, čo boli podpísané starostom. Jeden exemplár výplatnej pásky
si odložila a druhý dostal zamestnanec. Rozdiel medzi jej výpoveďou vo vzťahu k výpovedi svedka H. N.,

ktorý uviedol, že navrhovateľka mala uzavretú dohodu na obsluhu webovej stránky obce, ktorá končila
31.12.2010, preto jej navrhol ďalšiu dohodu na obdobie ďalších dvanásť mesiacov, ktorú podpísal a
prostredníctvomsekretárkypredložilnavrhovateľkenapodpis.Navrhovateľkadohoduodmietlapodpísať
s tým, že to bude riešiť s novým starostom. Navrhovateľka mu mala povedať, že jej stačí dohoda na
január 2011, takú dohodu preto spracoval, či ju podpísala navrhovateľka, nevedel uviesť a vo vzťahu

k výpovedi navrhovateľky, keď vypovedala v rovnakom obsahu ako svedok, svedkyňa uvádza, že si
myslela, že tú decembrovú dohodu jej nepodpísali, možno to bolo práve pre navrhovateľku, ale pamätala
si, že aj starosta povedal, že to nemôže podpísať na celý rok, že keď to podpíše, tak to nebude
platné.Obecmalavypracovanýregistratúrnyporiadok,postupovalatakakojejpredchádzajúcekolegyne
a starosta, keď to podpísal, zrejme to súhlasilo. S registratúrnym poriadkom nebola oboznámená.
Písomnosti neevidovala v zmysle registratúrneho poriadku v protokole, nič také nemali, okrem došlej

pošty. O predmete tohto konania mala vedomosť od navrhovateľky a bývalého starostu. Keď dostala
predvolanie, tak sa pýtala Lengyela, či bol tiež predvolaný.

Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 81, § 68 ods. 1 písm.
b/, ods. 2, § 70, § 74, § 77, § 79 ods. 1 a § 226 Zákonníka práce a poukázal na to, že okamžité

skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný
druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť
tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného
pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod
uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť

s iným dôvodom (viď § 70 Zákonníka práce) a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým
orgánom (viď § 74 ods. 1 Zákonníka práce). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť
v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné
dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer,
aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod okamžitého

skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné
dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného
pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom
konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby
nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti,

ktoré sú dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých
podrobností z dôvodu, že pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie
pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol
pracovný pomer okamžite skončený. Pritom výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu jeho
obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené. Pomocou výkladu prejavu vôle nie je možné

"nahrádzať" alebo "dopĺňať" vôľu, ktorú účastník v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale
neprejavil ju. V posudzovanom prípade bolo preto potrebné v súlade s uvedeným posúdiť prejav vôle
odporcu, obsiahnutý v okamžitom skončení pracovného pomeru a to pri použití výkladu prejavu vôle
tak, aby tento právny úkon so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedal dobrým mravom.
Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu zo dňa 18.4.2011 bolo podľa názoru súdu

dostatočne určité, aby viedlo k nepochybnému záveru o tom, čo bol dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru a to „nesprávne vyplatenie sumy 40,- € na Váš účet v dôsledku Vami nesprávne
spracovaných listín potrebných k vyplateniu platov, odmien a iných plnení z účtu zamestnávateľa“.
Teda konaním, ktorým sa mala navrhovateľka dopustiť porušenia pracovnej disciplíny bolo vyplatenie
sumy 40,- € brutto na jej osobný účet k čomu malo dôjsť v priamej príčinnej súvislosti s vypracovaním

podkladov pre vyplatenie miezd a iných plnení odporcu. V ustanovení § 74 Zákonníka práce sa
vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým
skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie určuje povinnosť
zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité
skončenie pracovného pomeru, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov

zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Z Zákonníka
práce P spôsobuje ich neplatnosť (t. j. neplatnosť výpovede a okamžitého skončenia pracovného
pomeru). Smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne
neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopredprerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy,
ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený
návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods.

2 Zákonníka práce (R 47/2007). Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru Slovenským
odborovým zväzom verejnej správy a kultúry na základe písomnej žiadosti odporcu z 18.4.2011 na
skutkovom základe, že navrhovateľka dňa 4.2.2011 spracovala na vyplatenie sumu 40,- € z účtu
zamestnávateľa, táto suma bola prevedená na jej osobný účet potom ako sama spracovala podklady
na jej vyplatenie, pričom o tejto skutočnosti sa odporca dozvedel až 15.4.2011 pri kontrole vyplácaných

platov, odmien a výdavkov plne zodpovedá zákonným požiadavkám na rovnaké skutkové vymedzenie
dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Ani inak slovne formulovaný text dôvodov oproti
písomnému vyhotoveniu okamžitého skočenia pracovného pomeru nemohol založiť dôvod neplatnosti
prerokovania, keď takého vymedzenie bolo dostatočne určité, nezameniteľné a zrozumiteľné. Záver a
platnostiprerokovaniaokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerunemohlazmeniťaninámietka,žebolo
vykonané až 19.04.2011, pričom bolo písomné vyhotovenie skončenia pracovného pomeru datované

18.04.2011. Bolo potrebné prisvedčiť argumentácii odporcu, že prerokovanie skočenia pracovného
pomeru dňa 19.04.2011 malo účinky riadneho prerokovanie, keď účinky skončenia pracovného pomeru
mali nastať doručením písomného vyhotovenia skočenia pracovného pomeru, čo sa stalo až osobným
prevzatím poštovej zásielky navrhovateľkou dňa 26.04.2011. Z vykonaného dokazovania podľa súdu
vyplynul záver, že pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce nebolo

rozhodujúce doručenie výpisu z účtu, ktorý neobsahoval štruktúry mzdy navrhovateľky. Práve z obsahu
§ 68 ods. 2 Zákonníka práce skutočne vyplýva, že rozhodným dňom pre začatie plynutie subjektívnej
lehoty je deň, kedy sa odporca dozvedel o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorým
je v danej veci závažné porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou a nie deň kedy sa o tomto dôvode
mohol dozvedieť. Podpis starostu s uvedením dátumu na výpise z účtu, na ktorom nebola uvedená

skladba mzdy navrhovateľky sám o sebe nedokazuje, že o vyplatení sumy 40,- € sa starosta odporcu
dozvedel v deň podpisu účtu. Podpisom účtu došlo len k úradnému prijatiu písomnosti odporcom.
Záver o nemožnosti sa dozvedieť z výpisu účtu o vyplatení sumy 40,- € podporil aj argument, že plat
zamestnanca vzhľadom na počet pracovných dní nie je každý mesiac identický. Zákonník práce pre
účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi sústavným menej závažným porušením pracovnej

disciplíny, závažným porušením pracovnej disciplíny a porušením pracovnej disciplíny zvlášť hrubým
spôsobom. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (zvlášť hrubým spôsobom), je dôvodom
pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm.
b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu,
že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani

neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk
pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny.
Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho
tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností,
spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu

došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi
škoduapod.(obdobneNajvyššísúdSlovenskejrepublikysp.zn.3Cdo/12/2008,sp.zn.3Cdo/218/2007).
Iba porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného
zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy

úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil.
Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny,
a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade
ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale
berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá).

Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd
viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise)
hodnotíurčitékonaniesvojhozamestnanca.Skončeniepracovnéhopomeruzamestnávateľomjemožné
len z taxatívnych dôvodov uvedených v Zákonníku práce. Tak ako každý iný právny úkon, aj okamžité
skončenie pracovného pomeru ako jednostranný právny úkon je neplatné, ak nemá všetky náležitosti

právneho úkonu, t. j. keď je v rozpore so zákonom, obchádza zákon alebo je v rozpore s dobrými mravmi.
Rozporom so zákonom alebo obchádzaním zákona sa rozumie nielen rozpor so Zákonníkom práce,
ale aj rozpor s ustanoveniami o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho zákonníka. Ak tento zákon
(Zákonníkpráce)vprvejčastineustanovujeinak,vzťahujesanatietoprávnevzťahyObčianskyzákonník(§ 1 ods. 2 Zákonníka práce). Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam kde konkrétna právna úprava vo
všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je potrebné použiť v plnej miere Občiansky zákonník. Tak tomu
je v prípade neplatnosti pracovnoprávnych právnych úkonov, ktorých osobitosti upravuje vo všeobecnej

časti Zákonník práce (§ 17 a nasl.), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy o neplatnosti
právnych úkonov v zmysle Občianskeho zákonníka (napr. § 37, § 39). Výkon práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 veta prvá
Zákonníka práce). Neplatnou je preto aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi.
Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami

právneho poriadku. Skutočnosť, že si navrhovateľka mala neoprávnene vyplatiť na osobný účet sumu
40,- € brutto z titulu uzavretej dohody aj napriek tomu, že dohoda nebola súdu predložená, bola najmä po
vykonanom dokazovaní spochybnená. V konaní vykonal súd všetky dostupné dôkazy, prostredníctvom
ktorých bolo potrebné ustáliť skutkový stav, že navrhovateľka mala platne uzavretú v mesiaci januára
2011 dohodu o vykonaní práce. Tento záver vyplýval nielen z výpovede navrhovateľky, ale najmä
svedkov bývalého starostu N. a svedkyne J.. Z výpovede svedka H. N., vyplývalo, že navrhovateľka mala

uzavretú dohodu na obsluhu webovej stránky obce, ktorá končila 31.12.2010, navrhol jej preto ďalšiu
dohodu na obdobie ďalších dvanástich mesiacov, ktorú podpísal, prostredníctvom sekretárky predložil
navrhovateľke na podpis. Navrhovateľka dohodu odmietla podpísať z dôvodu, že to bude riešiť s novým
starostom. Navrhovateľka mu povedala, že jej stačí dohoda na obdobie januára 2011, takúto dohodu
spracoval, podpísal, či ju však podpísala navrhovateľka to nevedel povedať. Svedkyňa H. J. uviedla,

že navrhovateľka podpísala dohodu o vykonaní práce na mesiac január 2011 a jej vyhotovenie založila
so šanonu Dohody 2011 na obecnom úrade. Rozpor vo výpovediach svedkov bol v tom kto navrhoval
podpis dohody na jeden mesiac a v akom poradí bola dohoda podpísaná. Uvedený záver o existencii
uzavretej dohody o vykonaní práce bol podporený aj založením dohody s platnosťou do 31.12.2010,
pričom na jej platnosť nemalo vplyv uvedenie Obecného úradu Kalinkovo ani odtlačok jeho úradnej

pečiatky, keď porovnaním podpisu svedka N. (č. l. 39) a podpisu na tejto dohode (č. l. 35) bolo zrejmé, že
ju podpisoval vtedajší starosta. Z uvedeného bolo zrejmé, že medzi navrhovateľkou a odporcom platne
vznikla dohoda o vykonaní práce na mesiac január 2011, na základe ktorej bola navrhovateľka povinná
obnovovať a udržiavať webovú stránku odporcu a odporca bol zaviazaný platiť navrhovateľke dohodnutú
odmenuvovýške40,-€.Podľanázorusúdumalodporcapozistenínesúladumedzivýplatousumy32,40

€ a podľa jeho tvrdenia neexistenciou dohody vyžiadať od navrhovateľky vyjadrenie, ktoré v prípade
ich narušenej komunikácie malo mať písomnú podobu. Ak by aj po tomto písomnom vyjadrení neboli
zo strany navrhovateľky rozptýlené pochybnosti o oprávnenosti vyplácania sumy 32,40 € na základe
dohody, bolo plne k právomoci starosti nepodpísať prípadne ďalšie výplaty tejto sumy. Odporca si mohol
k objasneniu týchto skutočností vyžiadať aj písomné vyjadrenie predchádzajúceho starostu a vyhodnotiť

vzniknutú situáciu najmä s poukazom na existenciu dohody platnej do konca roku 2010. S poukazom na
výpovede navrhovateľky a svedkov nebolo možné uzavrieť, že navrhovateľka konala v úmysle spôsobiť
škodu odporcovi, ale len realizovala doterajšie postupy pri vyplácaní miezd jednotlivých zamestnancov
odporcu, pričom skutočnosť, že sa vyplatenie sumy 32,40 € netto týkalo jej osoby, ktorá za daný
mesiac spracovala mzdová podklady bola náhodná. Vyhodnotenie konania navrhovateľky ako závažné

porušenie pracovnej disciplíny bolo neproporcionálne nielen k preukázanému skutkovému stavu,
ale aj k ďalším nevyhnutným predpokladom spočívajúcim v osobe navrhovateľky ako zamestnanca.
Odporca v konaní neuviedol žiadne iné pochybenie, okrem žalovaného skutku, na základe ktorého
by bolo dôvodné nadobudnúť presvedčenie o opakovanom konaní navrhovateľky vo vzťahu porušeniu
pracovnej disciplíny, ktoré by žalovanému skutku predchádzalo. Odporca hodnotil navrhovateľku ako

dôveryhodnú osobu. Nevyhnutým predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru (ak nedôjde k mimosúdnej dohode) je právoplatné rozhodnutie
súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru (podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia
pracovného pomeru môže uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal
pracovný pomer skončiť). Nároky zamestnanca na náhradu mzdy pri (súdom určenom) neplatnom

skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamžitým zrušením, dohodou
alebo zrušením v skúšobnej dobe sú upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával a zvlášť pre prípad, že netrvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný.
Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa uzavrel, že okamžité skončenie pracovného
pomeru navrhovateľky dané odporcom písomným úkonom zo dňa 18.4.2011 bolo neplatné. S poukazom

na ustanovenie § 152 ods. 2 OSP prvostupňový súd rozhodol o základe uplatneného nároku, keď
mal za preukázané, že vyhlásením navrhovateľky, že trvá na ďalšom zamestnávaní a vyslovením
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru patrí aj náhrada mzdy, o ktorej bude rozhodnuté
po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok zmeniť a to tak, že odvolací súd návrh zamietne. Svoje odvolanie odporca odôvodnil

ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p. a uviedol, že nesúhlasí s konštatovaním súdu,
že navrhovateľka mala s odporcom platne uzavretú dohodu o vykonaní práce na mesiac január 2011.
Súd obdobne ako navrhovateľka tvrdí, že medzi účastníkmi platne vznikla dohoda o vykonaní práce
s trvaním na mesiac január 2011, na základe ktorej bol odporca povinný zaplatiť dohodnutú odmenu
vo výške 40,- €. Navrhovateľka mala uvedenú prácu vykonávať, za čo jej bola dňa 7.2.2011 vyplatená

dohodnutá odmena 32,40 € netto. Z ustanovenia § 226 Zákonníka práce je zrejmé, že absencia
písomnej formy dohody o vykonaní práce je postihnutá sankciou neplatnosti právneho úkonu. Odporca
zdôrazňuje, že žiadnu dohodu o vykonaní práce na mesiac január 2011 neuzavrel a preto ju v konaní
navrhovateľka nemohla predložiť na podporu svojich tvrdení. Z výsluchu predchádzajúceho starostu je
zrejmé,ženemávedomosťotom,ženavrhovateľkadohodupodpísala,resp.jezrejmé,ženavrhovateľka
odmietla podpísať dohodu na rok 2011. Nemohlo dôjsť k strate listiny, ktorá pôvodne neexistovala a

neexistuje. Navrhovateľka ju nepredložila a takáto dohoda sa u odporcu nenachádza a nenachádzala,
pritom všetky dohody o vykonaní práce s inými zamestnancami sú riadne očíslované a založené u
odporcu. Tvrdenie navrhovateľky, že dôkazné bremeno na preukázanie opaku je na odporcovi, nemá
oporu v platnom práve. Odporca nie je účastníkom, ktorý z existencie dohody vyvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky. Odporca napriek tomu, že zamestnáva viacero „dohodárov“, nedisponuje

so žiadnou dohodou uzavretou na mesiac január 2011. Je potrebné zdôrazniť, že navrhovateľka bola
jedinou osobou okrem starostu, ktorá bola oprávnená disponovať s účtami odporcu. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že navrhovateľka, ktorá pracovala u zamestnávateľa ako účtovníčka-ekonómka
úmyselne pristúpila k vyplateniu sumy 40,- € brutto z účtu odporcu, čo bolo 32,40 € netto na jej
osobný účet. Uvedená suma bola súčasťou položky vo výške 495,49 €. Išlo o konanie úmyselné,

navrhovateľka neoprávnene vyplatené peniaze dodnes nevrátila, napriek skutočnosti, že nedisponuje
žiadnou dohodou o vykonaní práce, na základe ktorej by bola oprávnená takúto platbu realizovať. K
existenciidohodynapredchádzajúceobdobie,naktorútiežnavrhovateľkapoukazuje,jepotrebnéuviesť,
že na uvedenej dohode je ako zamestnávateľ uvedený Obecný úrad Kalinkovo, ktorý nemá právnu
subjektivitu a je na nej uvedený podpis a pečiatka Obecného úradu Kalinkovo. Odporca má za to, že

nakladanie s finančnými prostriedkami odporcu takým spôsobom, ako to uskutočnila navrhovateľka,
t.j. že si sama ako osoba s dispozičným právom k účtu vyplatila finančné prostriedky na svoj osobný
účet, je nezlučiteľné s ďalším trvaním pracovného pomeru a zakladá dôvodnosť subsumovania takéhoto
konania pod závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom. Takýmto úmyselným konaním je
vážne narušená dôvera medzi zamestnancom a zamestnávateľom a to najmä ak sa jedná o osobu,

ktorá pracuje ako ekonóm-účtovník. Táto skutočnosť je o to závažnejšia, že sa navrhovateľka snaží
svoje účelové konanie odôvodniť tzv. dohodou, ktorá nikdy nebola uzavretá. Zavineným úmyselným
konaním navrhovateľky došlo k úbytku finančných prostriedkov na strane odporcu. Odporca má za
to, že nie je podstatná výška neoprávnene vyplatených finančných prostriedkov, ale skutočnosť, že si
ich vyplatila ekonómka-účtovníčka na vlastný účet. Odporca poukazuje na skutočnosť, že pre prípad

ak má súd za to, že dohoda o vykonaní práce na mesiac január 2011 bola platne uzavretá, nie je
relevantnýmalogickýmskúmanieproporcionality,resp.intenzityporušeniapracovnejdisciplínyvzmysle
§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keďže zo záveru súdu o existencii dohody na mesiac január by mal
logicky vyvodiť záver, že nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny. Odôvodnenie rozsudku neposkytuje
účastníkom konania jednoznačné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne otázky, ktoré súvisia

s určením, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Je povinnosťou súdu poskytnúť
účastníkom konania jednoznačné dôvody, pre ktoré bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo
výroku rozhodnutia. Podľa názoru súdu mal odporca po zistení nesúladu medzi výplatou sumy 32,40 € a
neexistenciou dohody, vyžiadať od navrhovateľky vyjadrenie. Ak by aj po jej vyjadrení neboli rozptýlené
pochybnosti odporcu, bolo plne v právomoci starostu nepodpísať prípadné ďalšie výplaty tejto sumy.

Uvedené skutkové zistenia súdu nevyplývajú z vykonaného dokazovania. V prejednávanej veci sa
jedná o výplatu sumy 32,40 € za mesiac január 2011, k žiadnemu opakovanému vyplateniu nedošlo a
navrhovateľka sa ani opakovaného vyplatenia tejto sumy nedomáhala. Z výpovede starostu je zrejmé,
že odporca vyjadrenie od navrhovateľky žiadal, dokonca i písomne. Zástupca zamestnancov (odborová
organizácia) skonštatoval, že sa stotožňuje s tvrdením odporcu o tom, že navrhovateľka porušila

pracovnú disciplínu. Súd sa napriek tomu, že samotná navrhovateľka navrhla vypočuť členov odborovej
organizácie, nezoberal skutkovými zisteniami zástupcu zamestnancov, ktoré sú úplne zhodné so
zisteniami odporcu. Odporca má za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je platným právnym
úkonom s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj v spojení s predchádzajúcimi prednesmi,vyjadreniami a obsahom spisového materiálu. Dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru je
vymedzenýpresne,jasneazrozumiteľnéajerozvedenýdopodrobností,tedazahranicounevyhnutného
minima. Výpoveď starostu odporcu do značnej miery dotvára obraz o celkovom plnení pracovných

povinností navrhovateľkou, taktiež dotvára celkový obraz o nerešpektovaní pokynov starostu odporcu,
na čo je potrebné prihliadať.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a rozhodnutie o trovách odvolacieho konania ponechal na

konečné rozhodnutie vo veci. Uviedla, že s tvrdeniami odporcu sa stotožňuje len v tom, že na platnosť
dohody o vykonaní práce sa vyžaduje jej písomná forma. Zo svedeckých výpovedí nepochybne vyplýva,
že dohoda o vykonaní práce v písomnej forme bola, čo mal za preukázaní i prvostupňový súd. Je preto
mylné a zavádzajúce konštatovanie odporcu, ktorý súdu podsúva závery o jej neexistencii. Skutočnosť,
že navrhovateľka nemá možnosť súdu dohodu predložiť, žiadnym spôsobom neimplikuje záver, že
dohoda platne nevznikla, najmä nie v situácií, keď je veľmi pravdepodobné, že jej „neexistencia“ (zánik,

zničenie) s najväčšou pravdepodobnosťou bola spôsobená u samotného odporcu. Je absurdný záver,
podľa ktorého pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom existuje, len ak fyzicky
existuje aj príslušná zmluva (dohoda), ktorá ho zakladá. Tvrdenie odporcu o neunesení dôkazného
bremena navrhovateľkou považuje navrhovateľa za nepravdivé. Navrhovateľka preukázala existenciu
písomnej dohody práve inými dôkaznými prostriedkami ako listinným dôkazom a to výpoveďami

svedkov. Svedkovia existenciu dohody konštatovali z pozície nezúčastnených a nezávislých subjektov.
Tvrdenia o jej neexistencii uvádza súčasný starosta ako štatutárny orgán odporcu, ktorý mal navyše
ako jediný prístup k všetkej dokumentácií na úrade a nepochybne riadil alebo sám realizoval nakladanie
s touto dokumentáciou. Na záver ešte pripomenula, že navrhovateľka si nechala svoje vyhotovenie
dohody v priestoroch odporcu, ktorý tak mal možnosť kedykoľvek slobodne a nekontrolovane v čase

jej neprítomnosti s týmto dokumentom nakladať. V tejto súvislosti je významné konanie odporcu, ktorý
neoprávnene otvoril skriňu s osobnými vecami navrhovateľky bez toho, aby o tom navrhovateľku
vôbec upovedomil, čím neakceptovateľným spôsobom zasiahol do jej súkromia. Je preto neprijateľná
požiadavka odporcu na predloženie listiny, ktorej zánik pravdepodobne sám spôsobil. Okamžité
skončenie pracovného pomeru je prostriedkom ultima ratio, ktorý by mal byť zamestnávateľom

uplatnený len výnimočne, kedy nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
zamestnával aj počas výpovednej doby. Je zrejmé, že v prípade navrhovateľky dôvody podľa citovaného
ustanovenia dané nie sú, pretože odporca mal k dispozícií množstvo iných a menej radikálnych
spôsobov na odstránenie nedorozumenia ohľadom neoprávneného vyplatenia odmeny navrhovateľkou
za vykonanú prácu. Odporca do dnešného dňa nežiadal vrátenie údajne neoprávnene vyplatenej

mzdy. Zmluvný vzťah založený dohodami o vykonaní práce medzi navrhovateľkou a odporcom trval
kontinuálne od roku 2008 do januára 2011, pričom bol v rámci tohto obdobia kontinuálne predlžovaný.
Jeho existenciu mal odporca podloženú vyhotoveniami jednotlivých dohôd z minulých rokov, ktoré mu
boli neobmedzene k dispozícií. Odporcovi nič nebránilo navrhovateľku vyzvať na objasnenie vzniknutej
situácie, prípadne požiadať o vysvetlenie bývalého starostu alebo iných pracovníkov úradu. Žiadnu

z týchto možností nevyužil a namiesto toho pristúpil k poslednej možnosti - okamžitému skončeniu
pracovného pomeru. Navrhovateľka sa v celosti stotožnila so závermi prvostupňového súdu o tom, že
výplatou miezd nekonala v úmysle spôsobiť škodu odporcovi, ale len realizovala dovtedajšie postupy
voči jednotlivým zamestnancom odporcu. Skutočnosť že v osobe navrhovateľky sa spojila osoba, ktorá
spracovala mzdové podklady a osoba, ktorej na ich základe bola vyplatená odmena za vykonanú

prácu, nemožno v tomto kontexte považovať za relevantnú, pretože sa jedná o zjavnú náhodu. Naopak
z konania odporcu možno usudzovať silnú prítomnosť osobnej averzie voči navrhovateľke. Odporca
napriek tvrdeniu o zásahu do majetkových práv do dnešného dňa voči navrhovateľke neuplatnil vydanie
bezdôvodného obohatenia. Namiesto toho tento dôvod použil len ako vykonštruovanú zámienku pre
odstránenie navrhovateľky z pracoviska. Odporca za celý čas trvania vzťahu založeného jednotlivými

dohodami o vykonaní práce navrhovateľke ani raz nevytkol akúkoľvek nespokojnosť s výkonom
dohodnutej práce. Odporca postupoval voči navrhovateľke neprimerane. Odporca vo svojom odvolaní
v podstate tvrdil, že ak má už raz súd určitú otázku za ustálenú, nemôže sa k nej viac vyjadrovať,
nakoľko to spôsobuje následok „nejednoznačnosti“ odôvodnenia. Navrhovateľka nevidí dôvod, ktorý by
bránil súdu vyjadriť sa k otázkam, na ktoré poukazuje odporca. Naopak súd má povinnosť zaujať ku

každému tvrdeniu účastníkov postoj a tento riadne odôvodniť. Odporca uviedol, že odborová organizácia
sa s tvrdeniami odporcu o porušení pracovnej disciplíny stotožnila. K uvedenému navrhovateľka
poukazuje na to, že inštitút povinnosti zamestnávateľa prerokovať okamžité skončenie pracovného
pomeru so zástupcami zamestnancov podľa ust. § 74 Zákonníka práce je konštruovaný len akoformálna požiadavka, čo je zdôrazňované aj v poslednej vete daného ustanovenia. Názor zástupcov
zamestnancov nie je podstatný, pretože zamestnávateľ ním nie je viazaný. Zástupcovia zamestnancov
tiež nemajú moc determinovať či inak záväzne konštatovať platnosť alebo neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru. Odborová organizácia vychádzala pri posudzovaní závažnosti dôvodov
pre skončenie pracovného pomeru len zo skutkových okolností prezentovaných odporcom, pričom
navrhovateľke nebola daná možnosť vyjadriť sa k prerokúvaným dôvodom. Účasť zamestnanca sa
síce nevyžaduje, ale ak majú byť závery odborovej organizácie presvedčivé a navonok sa javiace ako
spravodlivé, je úplne legitímne požadovať, aby ich tvorba reflektovala názory oboch strán. Tvrdenie

odporcu sú irelevantné, nakoľko sa odvoláva na orgán, ktorý má pre účely skončenia pracovného
pomeru len formálny význam. Závery prvostupňového súdu sú správne a súdom riadne a jednoznačne
odôvodnené. Bolo preukázané, že navrhovateľka nielenže uzatvorila platnú dohodu o vykonaní práce
na mesiac január 2011, ale navyše odporca pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru bez
toho, aby boli splnené podmienky pre jeho uplatnenie, prípadne uskutočnil akýkoľvek úkon vedúci k
objasneniu dôvodov, ktoré ho viedli k záverom o závažnom porušení pracovnej disciplíny, čím hrubo

porušil zásadu proporcionality.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.) v medziach daných odvolaním vec
preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
(tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že

odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 30.5.2011 (ďalej len „Zákonník práce“)
pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone verejnej služby sa spravujú týmto zákonom, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný

pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.

Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj

zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak
je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia
písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k
prerokovaniu došlo.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 226 ods. 1 Zákonníka práce dohodu o vykonaní práce zamestnávateľ môže uzatvoriť s
fyzickou osobou, ak predpokladaný rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorý sa táto dohoda uzatvára,
nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku. Do predpokladaného rozsahu práce sa započítava aj práca
vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa na základe inej dohody o vykonaní práce.

Podľa § 226 ods. 2 Zákonníka práce dohoda o vykonaní práce sa uzatvára písomne, inak je neplatná.
V dohode o vykonaní práce musí byť vymedzená pracovná úloha, dohodnutá odmena za jej vykonanie,
doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať, a predpokladaný rozsah práce, ak jej rozsah nevyplývapriamo z vymedzenia pracovnej úlohy. Písomná dohoda o vykonaní práce sa uzatvára najneskôr deň
pred dňom začatia výkonu práce.

Podľa § 226 ods. 4 Zákonníka práce odmena za vykonanie pracovnej úlohy je splatná po dokončení
a odovzdaní práce. Medzi účastníkmi možno dohodnúť, že časť odmeny bude splatná už po vykonaní
určitej časti pracovnej úlohy. Zamestnávateľ môže odmenu po prerokovaní so zamestnancom primerane
znížiť, ak vykonaná práca nezodpovedá dohodnutým podmienkam.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon
pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie
pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba
dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom (viď § 70 Zákonníka práce) a musí byť vopred prerokované s príslušným

odborovým orgánom (viď § 74 ods. 1 Zákonníka práce). Dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé,
aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje
pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod

nebude možné dodatočne meniť.

Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že prvostupňový súd správne na základe
skutkového stavu zisteného v konaní dospel k záveru, že v danom prípade predmetného okamžitého
skončenia pracovného pomeru boli dodržané všetky formálne náležitosti, bola zachovaná lehota podľa

§ 68 ods. 2 Zákonníka práce a aj lehota v zmysle § 77 Zákonníka práce na uplatnenie návrhu na určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Rovnako správne sa potom prvostupňový súd
pre účely posúdenia platnosti skončenia pracovného pomeru zaoberal otázkou, či sa navrhovateľka
dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny a či následne na základe takéhoto porušenia mohol
odporca okamžite skončiť s navrhovateľkou pracovný pomer.

V Okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa za
závažné porušenie pracovnej disciplíny považoval „neoprávnené vyplatenie sumy 40,- € na Váš osobný
účet v dôsledku Vami nesprávne spracovaných listín potrebných k vyplateniu platov, odmien a iných
plnení z účtu zamestnávateľa“.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý na základe vykonaného dokazovania
dospel k tomu, že medzi navrhovateľkou a odporcom bola platne písomne uzavretá dohoda o vykonaní
práce na mesiac január 2011 a že suma 40,- € brutto bola navrhovateľke vyplatená na základe tejto
dohody. Pre platné uzavretie dohody o vykonaní práce sa vyžaduje písomná forma tohto právneho

úkonu. Hoci navrhovateľka nebola v konaní schopná predložiť listinu, ktorá by preukazovala uzavretie
dohody v písomnej forme, jej existenciu preukázala inými dôkaznými prostriedkami a to svedeckými
výpoveďami bývalého starostu N. a svedkyne J.. Svedkovia nemali osobný záujem na danej veci,
ich svedecké výpovede boli vierohodné a podporené skutočnosťou, že dohoda o vykonaní práce na
mesiac január 2011 plynule nadväzovala na predchádzajúcu dohodu na celý rok 2010. Argumenty

odporcu uvedené v odvolaní v tejto súvislosti odvolací súd nevzhliadol ako dôvodné. Skutočnosť, že
navrhovateľka nepredložila listinu, ktorej obsahom bola dohoda o vykonaní práce, nemôže znamenať,
že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, keď jej existenciu preukázala iným spôsobom.

Nakoľko v konaní bolo preukázané, že suma 40,- € brutto bola navrhovateľke vyplatená na základe ňou

správne pripravených podkladov a na základe platne uzavretej dohody o vykonaní práce, t.j. nebola
vyplatená neoprávnene, nebol daný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru tak, ako bol v
ňom špecifikovaný, v dôsledku čoho je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné.

Odporca namietal, že ak mal prvostupňový súd za preukázané, že dohoda o vykonaní práce bola

platne uzavretá, nemal sa zaoberať aj skúmaním proporcionality, resp. intenzity porušenia pracovnej
disciplíny, keďže súd prvého stupňa mal logicky vyvodiť záver, že k porušeniu pracovnej disciplíny
nedošlo. Odvolací súd na tomto mieste konštatuje, že je povinnosťou súdu vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia so všetkými relevantnými tvrdeniami účastníkov, čo súd prvého stupňa veľmidôsledne vykonal, keď sa vo svojom rozsudku podrobne zaoberal všetkými okolnosťami podstatnými
pre posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Splnenie si tejto povinnosti
prvostupňovým súdom v žiadnom prípade neznamená, že odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového

súdu by bolo nejednoznačné či nezrozumiteľné.

Odvolací súd má v tejto súvislosti za to, že súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že konanie
navrhovateľky vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru, aj keby bolo neoprávnené (čo
preukázané nebolo), by nedosahovalo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z
pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených
právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom,
pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie
pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené
(aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia
pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným
porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie),
je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68

ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek
tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje
a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk
pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny.
Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak

osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia
konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre
zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.

Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce na

okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia,
ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa
svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby
posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného
záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách

nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká
prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá).

S prihliadnutím na skutkové okolnosti prejednávanej veci a osobu navrhovateľky by nebolo možné
konanie, ktoré jej pripisuje odporca, posúdiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Navrhovateľka

bola ako pracovníčka hodnotená kladne, odporca jej nevytýkal žiadne iné pochybenia či nedostatky.
Navyše neoprávnené vyplatenie odmeny 40,- € brutto by nemalo za následok vznik škody väčšieho
rozsahu a spôsobenie takto malej škody zamestnávateľovi bez ďalšieho nemožno hodnotiť ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny.

Odvolací súd napokon zdôrazňuje, že okamžité skončenie pracovné pomeru je výnimočný nástroj pre
ukončenie pracovnoprávneho vzťahu a k uplatneniu tohto inštitútu je potrebné pristupovať zvlášť citlivo.
Odporca v tomto prípade okamžite skončil pracovný pomer bez toho, aby si svoje podozrenie resp.
vzniknutú situáciu vyjasnil prostriedkami, ktoré mu boli dostupné.

Odporca vo svojom odvolaní poukázal na skutočnosť, že odborová organizácia (ako zástupca
zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce) sa stotožnila s tvrdením odporcu o tom, že navrhovateľka
porušila pracovnú disciplínu a namietal, že súd prvého stupňa sa nezaoberal skutkovými zisteniami
zástupcov zamestnancov. Uvedené skutočnosti nemajú pre rozhodnutie súdu v danom konaní žiaden
význam. Pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zákon v rozhodnom čase (i v

súčasnosti) vyžadoval, aby okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľ vopred prerokoval
so zástupcami zamestnancov, neupravoval však spôsob tohto prerokovania. Zákon nevyžadoval
súhlas zástupcov zamestnancov s okamžitým skončením pracovného pomeru, dokonca zástupcovia
zamestnancov nie sú povinní k veci zaujať stanovisko, resp. vôbec ju prerokovať. Ani prípadnýnesúhlas zástupcov zamestnancov neznemožňuje zamestnávateľovi okamžite skončiť pracovný pomer.
Z uvedeného vyplýva, že prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru má výlučne formálny
charakter, keď zákon dokonca za splnenia určitých podmienok pripúšťa len fikciu prerokovania a

výsledky prípadného skutočného prerokovania nemajú záväznosť pre účastníkov pracovnoprávneho
vzťahu a už vôbec nie sú záväzné pre súd rozhodujúci o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Akékoľvek výstupy prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru môžu mať
nanajvýš odporúčací charakter. Zástupcom zamestnancov zo Zákonníka práce nevyplýva právomoc
vyšetriť, či naozaj došlo ku skutočnostiam, pre ktoré chce zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný

pomer. Súd prvého stupňa sa preto nemohol zaoberať neexistujúcimi „skutkovými zisteniami“ zástupcov
zamestnancov, ktorými argumentoval odporca v odvolaní.

Námietky odporcu uvádzané v odvolaní, že rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, že prvostupňový
súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci sú právne irelevantné. Odvolací súd má zato, že odôvodnenie napadnutého rozsudku

má všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. , je presvedčivé keď v ňom bolo uvedené, čoho
sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),
prvostupňový súd jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.
Rovnako odvolací súd zastáva názor, že prvostupňový súd všetky vykonané dôkazy riadne vyhodnotil vo

vzájomnej súvislosti v zmysle § 132 O.s.p.. Z takto vykonaných dôkazov potom zistil skutkový stav veci
potrebný pre rozhodnutie na ktorý správne aplikoval príslušné hmotnoprávne ustanovenia Zákonníka
práce.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 ods. 1 O.s.p. medzitýmny rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov celého konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku v ktorom bude rozhodnuté aj o
zvyšku uplatneného nároku navrhovateľky a to o náhrade mzdy.

Poučenie:

Tento rozsudok nie je možné napadnúť odvolaním.