Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 17, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/63/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215347
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7712215347.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcu V., W..Y..R.. W. W. V. Č.. XX, O., IČO:
XX XXX XXX, zast. E. V., W..Y..R.., so sídlom F.W. X, O., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej W. Y., G.
S. S. Q. W. W. Y., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Michalovce č.k. 6C/139/2012-60 z 11.11.2013

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) návrh na prerušenie konania zamietol (výrok
I.). Ďalší návrh na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vedenej pod sp. zn. 6C/139/2012, ktorej

obsahom sú návrhy vo veciach 6C/139/2012, 6C/156/2012, 6C/179/2012, 6C/213/2012, 6C/216/2012
a 6C/220/2012 spojených na spoločné konanie, zamietol (výrok II.) a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal (výrok III.).

Vychádzal zo zistenia, že návrh evidovaný pod sp.zn. 6C/139/2012 odôvodnil žalobca tým, že u súdneho
exekútora podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej Q. S., nar. X.X.XXXX, pričom návrhu
bolo pridelené registračné exekučné číslo bolo EX 15185/2010. Exekučný súd prijal žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom čím došlo k zákonnému založeniu
jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci právomoci, a to v zákonom
ustanovenejdobe.Exekučnýsúdnapriektomu,ževecnímprejednávanánevykazovalaprvkynadmernej
právnej zložitosti, a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, pretože návrh a žiadosť
spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie
exekúcie až dňa 17.1.2011, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po

uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom omeškanie bolo viac ako šesť mesiacov. Žalobca tvrdil,
že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Žalobca nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Žalobca použil rovnopis
exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu.
Súd dôvodil, že návrh vo veci 6C/156/2013 odôvodnil tým, že u súdneho exekútora podal návrh na

vykonanie exekúcie proti povinnej X. S.Á., nar. X.X.XXXX, pričom exekútor pridelil veci registračné
číslo EX 8807/2012. Súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú
exekučný súd prijal a napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti, nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv načaspotrebnýkposúdeniuarozhodnutiu,rozhodoložiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
až dňa 31.8.2012, pričom konanie bolo začaté 15.5.2012 a to tak, že žiadosť o udelenie poverenia
zamietol. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby

a súd bol v omeškaní viac ako 108 dní. Žalobca nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu,
ani rovnopisu príslušného návrhu na vykonanie exekúcie.
Vo veci 6C/179/2012 návrh odôvodnil tým, že u súdneho exekútora podal návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnej W. S., nar. XX.X.XXXX, pričom súdny exekútor veci pridelil registračné číslo EX
8775/2012. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne

a účinne predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom príslušnému
súdu. K rozhodnutiu o žiadosti tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom omeškanie
tvorí viac ako 108 dní. Žalobca uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu
ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum
doručenia súdu, pretože tieto doklady predložil súdnemu exekútorovi a spisová značka exekučného
súdu mu nebola známa. Znovu odôvodňoval, že k zásahu do jeho práv došlo tým, že exekučný súd

preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu,
ktorým bol rozsudok Rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim zákonu realizoval úplný judiciálny
proces, zahrňujúcu zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie
zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci, čím sa postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexne preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej

právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu, a to
zásadu legality vyplývajúcu z článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym
postupom vykonal opätovne posúdenie práva žalobcu na zaplatenia dlhu a časti istiny, a to bez plnenia
zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v

právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Takýto postup exekučného súdu je nesprávny, v rozpore
so zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v tomto prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi.
Návrhy vo veciach 6C/213/2012, 6C/216/2012 a 6C/220/2012 odôvodnil tými istými skutkovými a

právnymi dôvodmi ako vo veciach 6C/156/2012 a 6C/179/2012, a to, že o žiadostiach o udelenie
poverenia nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, a exekučný súd v rozpore so zákonom
preskumával exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, pričom výsledkom preskúmania
rozsudku bolo zamietnutie poverenia na vykonanie exekúcie, čím došlo k znemožneniu realizácie práv
veriteľa zo záväzkového vzťahu s dlžníkom.

Žalovaná ďalej poukázala na to, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, pretože žalobca
jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
ale namieta aj nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Žalovaný ďalej uvádza aj rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako
namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie je jednoznačné na základe

akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne
neuvádza, z ktorého titulu si nárok uplatňuje. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu
nesprávneho úradného postupu, z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stavenej lehote. Táto nejasnosť sa
prejavuje najmä v žalobách, kde namietaným nesprávnym úradným postupom má byť skutočnosť,

že Okresný súd o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v 15-
dňovej lehote. Žalovaná ďalej poukázala na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012
boli na súd doručené žaloby vo veci samej je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej
lehoty, ale skôr. Poukázal na ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, zadŕžaním alebo iným pozbavením osobne
slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, a nárok na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať na základe písomnej
žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 § 11. Ďalej
preukázal na ustanovenie § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., a to ak príslušný orgán neuspokojí

nárok na náhradu škody alebo iba uspokojí jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, alebo
príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojuje jeho nárok na náhradu škody, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z uvedeného
dôvodu žalovaná považuje nárok žalobcu za predčasne uplatnený. Ďalej uviedla, že žalobca napriekopakovaným výzvam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie žalobca nepreukázal požadované
skutočnosti, nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode,
nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti

predsedovi súdu na prieťahy, ani nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného,
resp. jeho insolventnosťou, stratou kontaktu s povinným a iné.
Súd o veci rozhodol bez prítomnosti žalobcu, pretože podanie návrhu na prerušenie konania bez
ďalšieho nezbavuje účastníka konania povinnosti dostaviť sa na riadne nariadené pojednávanie. Súd
ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca požiadal o „zrušenie“ pojednávania (pravdepodobne mal na

mysli odročenie pojednávania), pričom nezachoval pri podávaní návrhu postup podľa § 119 O.s.p.
Súd po posúdení zákonných predpokladov citoval zák. č. 514/2003 Z.z., § 3, 5, 6, 9, 19 zákona na
uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. dospel k záveru, že návrh žalobcu je
nedôvodný.
V prvom rade žalobca nepreukázal ani v jednej veci splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia
nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku

s príslušným orgánom. Žalobca v návrhu uviedol, že v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 Zák. č.
514/2003 písomnou žiadosťou požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku. Do spisu nepredložil
žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovaného uplatnil a kedy, a dokazovanie odkázal na
spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaný síce nepoprel, že mu žalobcom bol návrh adresovaný,
však vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení

relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní, ktorých sa
nároky mali týkať a pod. Súd nevidí akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné
prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaný. Nejde o listinný dôkaz, ku ktorému nemá
žalobca prístup, alebo ktorý by mu nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobca neponechal kópiu návrhu,
sám sa dostal do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania. Z toho dôvodu nemôže

prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka konania.
Ďalej súd vo všetkých konaniach zistil, že skutkové tvrdenia žalobcu o nevydaní poverenia alebo
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, čo malo byť dôvodom nároku
na náhradu škody podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. sa nezakladajú na pravde.
Vo veci 6C/139/2012 dôvodom vzniku nároku na náhradu škody mali byť prieťahy exekučného súdu pri

vydávaní poverenia vo veci 6Er/568/2010, teda z dôvodu nesprávneho úradného postupu ako to má
na mysli ustanovenie § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. Žalobca tvrdil, že exekučný súd v rozpore so zákonom
vydal poverenie až o šesť mesiacov. Nijakým spôsobom však nevysvetlil ani nepreukázal, čo ho viedlo
ku konštatovaniu 6-mesačného prieťahu. Neuviedol, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia
tunajšiemu súdu a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia počítal. Ako sám tvrdil

v žalobe, touto informáciou nedisponoval a odkázal na exekučný spis tunajšieho súdu, ktorého spisovú
značku v návrhu ani neuviedol a dokazovanie v tomto smere preniesol na súd. V kontexte odôvodnenia
žaloby v časti dokazovania, súd poukazuje na to, že argumentácia žalobcu neobstojí v žiadnej rovine,
pretože jeho tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu, kedy bola doručená žiadosť o udelenie
poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie, je zavadzajúce. Žalobca je účastníkom

exekučných konaní ako oprávnený. Nič mu ako účastníkovi nebránilo získať potrebné informácie zo
súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka súdu bola prvotne zistiteľná od súdneho
exekútora, ktorému súd vydal poverenie. Aj konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 je
sporovým konaním a je na žalobcovi skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať. Táto povinnosť zo
strany žalobcu absolútne absentuje. Z exekučného spisu 6Er/568/2010 súd zistil, že žiadosť o udelenie

poverenia bola súdu doručená dňa 10.12.2010, poverenie bolo vydané dňa 17.1.2010. Nie je preto
pravdivé tvrdenie žalobcu, že poverenie bolo vydané po 6 mesiacoch. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa§41ods.2písm.c)ad)Exekučnéhoporiadku.Zexekučnéhospisuvyplýva,žeexekučnýmtitulom
bol rozhodcovský rozsudok (§41 ods. 2 písm. d), preto vydanie poverenia nie je viazané na 15-dňovú

lehotu. Rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť chápaný ako exekučný titul v zmysle ustanovenia
§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku v náväznosti na ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní
ani pred novelou ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože sám zákonodarca vysvetlil, že
jeho úmyslom bolo pod exekučné tituly uvedené v ustanovení § 41 ods. 2 písm. d) zahrnúť rozhodnutia
všetkýchrozhodcovskýchkonaní,atočiužsúdovalebokomisií.Akbyajsúdprijalargumentáciužalobcu

o vydaní poverenia po zákonom stanovenej lehote, poverenie by bolo vydané po lehote asi o 20 dní
a nie o 6 mesiacov, ako to tvrdí žalobca. Dvadsaťdňové oneskorenie pri vydávaní poverenia nemohlo
žalobcovi spôsobiť tvrdenú majetkovú ujmu.Vo veciach 6C/156/2012 (6Er/438/2012), 6C/179/2012 (6Er/437/2012), 6C/213/2012 (6Er/371/2012),
6C/216/2012 (6Er/420/2012) a 6C/220/2012 (6Er/434/2012) návrh na náhradu škody odôvodnil žalobca
jednak prieťahmi v konaniach a jednak nezákonnými rozhodnutiami v jednotlivých exekučných veciach.

Ani v jednej z vyššie uvedených exekučných veci súd nezistil vydanie rozhodnutí po zákonom
stanovenej lehote:
Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ktorými
sú uznesenia súdu o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia, pri tomto nároku je potrebné
splnenie niekoľkých kumulatívnych podmienok: 1. predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

na príslušnom orgáne, 2. vydanie nezákonného rozhodnutia, 2.vznik škody, 3. príčinná súvislosť
medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, 4. zrušenie alebo zmena nezákonného
rozhodnutia príslušným orgánom a 5.podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého by
sa mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak chýba čo i len
jedna podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. Ako bolo vyššie uvedené, žalobca
nepreukázal, že nárok predbežne prerokoval so žalovaným. Ďalšou podmienkou pri uplatnení nároku

na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia je preukázanie zrušenie nezákonných rozhodnutí. Z
exekučných spisov, ktoré sú pripojené ku konaniu nevyplýva, že by uznesenia, ktorými bola žiadosť o
udelenie poverenia zamietnutá, boli zrušené. Žabca o tom súdu žiadne dôkazy nepredložil, dokonca to
v žalobe ani netvrdil. Žalobca nezákonnosť rozhodnutia odôvodňuje nesprávnosťou rozhodnutia súdu o
zamietnutí žiadosti, ktorú nesprávnosť vyčerpávajúco odôvodňuje. Súd poukazuje na to, že predmetom

tohto konania nie je rozhodovanie o vecnej správnosti zamietajúcich uznesení v exekučnom konaní a
súd nevyhodnocuje ani správnosť právnej argumentácie žalobcu voči zamietajúcim uzneseniam. Súd v
tomto konaní posudzuje nárok žalobcu na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a iba v intenciách
tohto zákona o nároku žalobcu rozhoduje.
Nárok žalobcu na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku

podľa zák. č. 514/2003 Z.z., preto nie je daný samotný základ nároku žalobcu. Súd sa z uvedeného
dôvodu nezoberal ani správnosťou vyčíslenia náhrady škody či nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca v
jednotlivých konaniach požadoval.

V podanom odvolaní tak ako v desiatkach iných vecí, žiadal žalobca zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť

na ďalšie prejednanie.
V odvolaní namietal, že došlo k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., lebo sa odňala možnosť konať pred
súdom žalobcovi, je tu dôvod podľa § 221 ods.1 O.s.p. rozhodoval vylúčený sudca v spojení s § 221
ods.1písm.g/O.s.p.anesprávnevecprávneposúdilpodľa§221ods.1písm.h/O.s.p.jetrebanapadnutý
rozsudok zrušiť, o.i. nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods.2 písm.a/ O.s.p.). Žalobca uskutočnil

podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systému súdneho manažmentu na prejednanie rozhodnutia je potrebné z konania vylúčiť. Sú
aj iné rozhodnutia, nielen nevylúčení sudcovia, a preto odvolateľ menoval rozhodnutia napr. Krajský súd
v Nitre a Krajský súd v Prešove, ktorí rozhodli, že sudcovia konajúceho súdu sú vylúčení z prejednávania
takejto veci. Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (citoval aj rozhodnutie

ESD). Názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodcovacou praxou iných krajských
súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, žalobca podal
ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd. Ďalej v odvolaní namietal, že konečné
meritórne rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd
v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. §

109 ods.2 písm.c/ O.s.p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu, lebo trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Žalobca sa nemal
možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil

ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov na pojednávaní. Označené exekučné konanie na súde síce podľa súdu prvého stupňa nie sú
vedené, ale to je nesprávny záver, lebo žalobcovi sa podarilo získať prvú stranu rozhodnutia Okresného
súdu Michalovce v exekučnej veci vedenej v prospech žalobcu ako oprávnenej a v neprospech povinnej

U.I.,nar.X.XX.XXXXanauzneseníjeriadneuvedenásp.zn.OkresnéhosúduMichalovce11Er65/2007.
Z tohto faktu je zrejmé a preukázané, že okresný súd vedie konanie, ktoré žalobca jednoznačne a
nezameniteľne identifikoval vo svojej žalobe a teda súdom vyhotovený úradný záznam popri tomto fakte
neobstojí. Súd vo svojom odôvodnení tvrdí, že žalobca na súd preniesol dôkazné bremeno, uvedené jezavádzajúce, lebo podľa § 71 ods.1 O.s.p. má návrh na začatie konania obsahovať označenie dôkazov,
ktorých sa navrhovateľ dovoláva, keďže dôkaz je súdny spis exekučného súdu, ním disponuje súd.
Inými a takými dôkazmi žalobca nedisponuje, súdny spis je zároveň však prostriedkom, ktorý nie je

spôsobilý žalobca predložiť pre objektívne a všeobecne známe prekážky. Žalovaná zamieňa pojem
dôkazné bremeno s pojmom vykonávanie dôkazov. Dôkazné bremeno unesie žalobca aj v prípade, ak
len označí dôkazy. Žalobca v danom prípade nevidí dôvod na postup súdu podľa § 43 ods.1 O.s.p.,
lebo právny predpis nevyžaduje, aby náležitosťou podania účastníka konania bola aj spisová značka
súdneho konania a je potrebné označiť vec, ktorej sa podanie týka podľa § 42 ods.3 O.s.p.

Odvolací súd podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (lebo v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu uvedenom v § 212 ods. 1,
3 O.s.p. a zistil, že rozsudok je vecne správny, odvolací súd sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu
prvého stupňa stotožňuje v celom rozsahu, lebo sú správne a zákonné a so skutočnosťami namietanými
v odvolaní sa vyrovnal už prvostupňový súd (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. a podľa § 156 ods. 3 O.s.p. rozsudok

verejne vyhlásil).

Podľa čl. 152 ods.4 Ústavy, zavedenej zákonom č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, výklad a
uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s touto ústavou.

Z ust. čl. 46 ods.1 Ústavy SR vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
SR.

Podľa § 212 ods.3 O.s.p., na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §132
O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132
až § 135 O. s. p.

Súdvzaldoúvahyibaskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázané,resp.vyšlipočaskonania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok

hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s.
p., preto tento odvolací dôvod tiež nie je v prejednávanej veci daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného

právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.] je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov
ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny
predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradeniaskutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania).

Zákonná úprava obsiahnutá v ust. § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým a
nesporovým konaním. Okrem toho akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto konaní,
dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch ako dokazovanie v konaní nesporovom.
V sporovom konaní účastník má preto povinnosť tvrdenia ( § 79 ods. 1 O.s.p. ) a povinnosť dôkaznú. To
ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta

tretia O.s.p. vychádzal z toho, že súd síce nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh
účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované
dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie
vo veci. Ide tu o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon
ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania
neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti.

Súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu a z vykonaných dôkazov podľa § 153 ods. 1 O.s.p.
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné.

Odvolacísúdhodnotíodvolanieakoneopodstatnené,súdprvéhostupňavdostatočnomrozsahuvykonal

dokazovanie, vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé.

Odvolací súd predovšetkým poukazuje na č.l. 17, lebo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
4NcC/37/2012 z 22.10.2012 bola len jedna sudkyňa vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na OS Michalovce 6C/139/2012 a ostatní všetci neboli vylúčení z prejednávania a rozhodovania

v tejto veci.

Aj ďalšie námietky v odvolaní žalobkyne sú neopodstatnené. Je treba konštatovať, že súd mohol
aplikovať § 101 ods.2 O.s.p. a v neprítomnosti žalobcu rozhodnúť vo veci. Je len samozrejmé, že
nemohol súd prvého stupňa akceptovať s poukazom na § 6 O.s.p. návrh na zrušenie nariadenia

pojednávania, ktorý podal žalobca, ale rozhodol vo veci samej. K jednotlivým dôvodom zamietnutia
žaloby na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, s ktorými dôvodmi sa výstižne a
presvedčivo vyporiadal súd prvého stupňa je potrebné zvýrazniť, že pri náhrade škody na základe
zákona č. 514/2003 Z.z. je treba splniť niekoľko podmienok a to:
1/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne,

2/ vydanie nezákonného rozhodnutia, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného
rozhodnutia a vznikom škody, ako aj ďalšiu podmienku s tým, že ak chýba čo i len podmienka, nie je
možné nárok na náhradu škody priznať. O.i. je potrebné predložiť a preukázať žalobcom aj zrušenie
nezákonných rozhodnutí, z exekučných spisov, ktoré sú pripojené ku tomuto konaniu nevyplýva, že by
pred súdom prvého stupňa, aby tieto uznesenia, ktorými bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá,

boli zrušené, žalobca o tomto súdu žiadne dôkazy nepredložil a o.i. to v žalobe ani netvrdil. Nesprávnosť
rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti, nie je vyčerpávajúco odôvodnená, avšak podľa súdu prvého
stupňa a aj odvolací súd súhlasí s takýmto názorom, predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o
vecnejsprávnostizamietajúcichuznesenívexekučnomkonaníasúdnevyhodnotilanisprávnosťprávnej
argumentácie žalobcu voči zamietajúcim uzneseniam a ani pritom nemá povinnosť vyhodnocovať takúto

správnosť, avšak súd v tomto konaní posudzuje nárok žalobcu výlučne na náhradu škody podľa zák.
č. 514/2003 Z.z. a iba podľa týchto zákonných podmienok tohto citovaného zákona o nároku žalobcu
potom môže rozhodnúť (zák. č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd o.i. má vedomosť aj o tom, že ústavný súd pre nedostatok právomoci nielenže neprijal

ústavné sťažnosti Pohotovosti, s.r.o., ale rozhodol o nich tak, že nemá právomoc rozhodovať o návrhu
na prerušenie konania (ÚS SR odmietol sťažnosti žalobcu, napr. I.ÚS 293/2013, I. ÚS 311/2013, III.
ÚS 351/2013, pozri aj uznesenie NS SR 7Cdo 3/2013, 7CoE/90/2013, keď všeobecný súd správne
interpretoval právne predpisy v exekučnom konaní).

Aj najvyšší súd vo svojom uznesení sp.zn. 3Cdo 102/2013 z 11.3.2013 v konaní o náhradu majetkovej
a nemajetkovej ujmy ohľadne tých istých účastníkov rozhodol tak, že dovolanie odmietol a tým rozhodol
o otázke povinnosti súdu prvého stupňa vyrubiť súdny poplatok za námietku zaujatosti a keďže všetky
rozhodnutia sú právoplatné tak najvyššieho súdu ako aj ústavného, a preto odvolacie dôvody súnepodstatné. Aj napokon Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 9/2014 riešil porušenie ústavy s tým, že v
rozhodnutí z 22.1.2014 správne poukázal na povinnosti spoločnosti s.r.o., ktorá sa sťažovala a žalobca
v riešenej veci práve namietal porušenie práv všeobecných súdov voči právnickej osobe.

Výčitky žalobcu nie sú opodstatnené, keď výslovne žalobca v námietkach opakuje stále, že sa mu
podarilo získať časť jednej exekučnej veci a že on dôkazmi nedisponuje a že vylúčení sudcovia
rozhodovaliapod.,lebonemožnosavracaťspätnekužprávoplatnýmrozhodnutiamonámietkachatoaj
z pohľadu podaných návrhov žalobcom a ustálenej súdnej praxe tak Najvyššieho súdu ako aj Ústavného

súdu SR (dôkazná povinnosť je na strane žalobcu podľa § 79, § 120 O.s.p. Podobne pozri aj exekučnú
vec Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 234/2012 z 11.9.2013). Argumenty žalobcu v odvolaní nevyvrátili
skutočnosť, že nepreukázal v tomto konaní podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu).

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p.

Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p., lebo žalobca bol
neúspešný a žalovanej nevznikli trovy.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.