Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 9, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/236/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2509213706
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2509213706.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: Ing. S. I., nar.
XX.XX.XXXX, L. S., Y. XX, proti odporcovi: V. E., nar. XX.XX.XXXX, E., O. XX, o zaplatenie 3.000,- eur s
príslušenstvom,naodvolanienavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduPiešťanyč.k.3C41/2010-61
zo dňa 11. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu

3.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 3.000,- eur od 01.01.2007 do
zaplatenia v mesačných splátkach v sume 125,- eur vždy k 15. dňu v mesiaci pod hrozbou straty výhody
splátok tak, že v prípade omeškania sa so zaplatením jednej splátky stane splatný celý dlh (výrok I.) a
zároveň odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi iné trovy konania v sume 180,- eur a to do
15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 657, 488, 489, 563, 517 ods. 1, Občianskeho zákonníka,

§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. účinného k 01.01.2007, § 160 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku a vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľ
odporcovi požičal sumu 3.000 eur na základe zmluvy, ktorú účastníci konania podpísali dňa 16.05.2006.
Odporca sa zaviazal požičané peniaze navrhovateľovi vrátiť do 31.12.2006. Do dnešného dňa peniaze
navrhovateľovi nevrátil, preto je počnúc dňom 01.01.2007 v omeškaní. Diskontná sadzba Národnej
banky Slovenska bola ku dňu 01.01.2007 vo výške 4,75% ročne, dvojnásobok je tak 9,5%. Nakoľko
navrhovateľ požadoval úrok z omeškania vo výške 8,5% ročne, súd mu tento aj priznal. Súd konštatuje,

že navrhovateľ preukázal, čo tvrdil, že odporcovi požičal sumu 3.000 eur o čom svedčí zmluva a že
dodnes mu odporca požičanú sumu nevrátil. Naopak odporca žiadne zo svojich tvrdení nepodporil
dôkazom. V prípade odporcu, ktorý tvrdil, že požičané peniaze navrhovateľovi vrátil, žiadnym dôkazom
toto tvrdenie nepodporil. Len tvrdil, že sa s navrhovateľom dohodli, že túto sumu nebude od odporcu
vymáhať za poskytnutie pomoci s vymáhaním inej pôžičky. Dôkaz však nepredložil žiaden. Tvrdil,
že potvrdenie o zaplatení, ako i o dohode medzi nimi nemá, pretože navrhovateľovi dôveroval. Tu
súd poznamenáva, že odporca nevenoval náležitú pozornosť vzniknutej situácii, čoho dôsledkom je,

že nemá dôkaz, ktorým by mohol preukázať svoje tvrdenia, odporca nenavrhol. Predmetom tohto
konania je vrátenie požičanej sumy peňazí, preto sa súd v ďalšom nesústreďoval na vzájomnú,
na seba nadväzujúcu argumentáciu účastníkov konania, ktorá sa týka ich vzťahu ako spoločníkov
obchodnej spoločnosti, ako i obchodov a dohôd, ktoré medzi sebou ako podnikatelia mali. Nakoľko deňvrátenia pôžičky bol v zmluve dohodnutý, navrhovateľ už nebol povinný odporcu dodatočne na splnenie
povinnosti vyzývať, preto je odporca v omeškaní počnúc dňom 01.01.2007.

Prvostupňovýsúdpovažovalpodľa§160ods.1O.s.p.zapotrebnépovoliťodporcovisplácaťdlžnúsumu
v splátkach, keď bolo zistené, že príjem rodiny je vo výške životného minima (potvrdenie úradu práce
zo dňa 10.01.2014). Výhodu pre odporcu však súd kompenzoval v prospech navrhovateľa tak, že určil
podmienky, ktorých nedodržanie bude mať za následok zročnosť celého dlhu. Znamená to, že odporca
je počnúc právoplatnosťou rozsudku povinný k najbližšiemu 15. dňu v mesiaci zaplatiť splátku dlhu 125

eur, a to mesačne až do splatenia istiny a úroku z omeškania. Ak sa odporca omešká so zaplatením
čo i len jednej splátky (je pritom jedno či prvej v poradí alebo ktorejkoľvek inej), stane sa suma istiny
i úroku z omeškania zročnou, čo znamená, že sa navrhovateľ môže domáhať zaplatenia celej sumy
naraz. Splatnosť náhrady trov konania sa posudzuje samostatne.

Keďže návrhu navrhovateľa súd v celom rozsahu vyhovel, odporca je povinný podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

zaplatiť mu plnú sumu trov konania, ktoré tvoria súdny poplatok, ktorý navrhovateľ zaplatil v sume 180
eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca v celom rozsahu z dôvodu, že bolo porušených niekoľko
práv navrhovateľa, nebolo mu umožnené mať právneho zástupcu. Dôvodil, že súd nekonal v lehotách

a neposlednom rade je tu zaujatosť súdu voči jeho osobe. Pokiaľ sa v rozhodnutí uvádza, že nevrátil
požičanú sumu, to nie je pravda, pretože jasne uviedol, že požičanú sumu spolu aj s úrokmi vrátil
len s tým, že nenašiel zmluvu o pôžičke a navrhovateľovi veril. Po tom čo podal predmetný návrh,
že má znovu zaplatiť 3.000,- eur tak mu prisľúbil, že navrhovateľovi pomôže vybaviť vrátenie peňazí
od bývalého spoločníka, čo aj splnil, pričom navrhovateľ dostal 13.000,- eur aj s úrokom, ale dohodu

nedodržal, že nemusí zaplatiť 3.000,- eur aj s úrokom. Navrhovateľ odporcu podviedol, oklamal. Poprel,
že navrhovateľom nebol vyznaný na zaplatenie predmetnej sumy, navrhovateľ zavádza o čom svedčí
aj to, že návrh podal iba niekoľko dní s tým ako najneskôr návrh mohol podať, aby získal dlhší čas
na úrokoch z omeškania. Požiadal preto súd o prehodnotenie celej situácie, pretože došlo v konaní k
vadám. Odporca je v nepriaznivej finančnej situácii, ide o mladú rodinu s dvomi deťmi, s rozhodnutím

nesúhlasí a chce mať na ďalšom pojednávaní zákonného obhajcu. Poukázal na to, že je dlhodobo v
hmotnej núdzi, nemá z čoho zaplatiť mesačnú sumu 125,- eur. Súd sa dopustil v danej veci prieťahov
v súdnom konaní.

Navrhovateľ odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolania(§212ods.1O.s.p.),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)postupom
tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods. 3 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec

i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne,
podrobnéapresvedčivéodôvodneniepísomnéhovyhotoveniapreskúmavanéhorozsudku.Odvolacísúd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za
pravduodvolateľovi.Odvolateľvosvojomodvolaníneuvádzažiadnenovéskutočnostianiargumentynež
tie, ktoré uplatnil už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal.

Keďže sa odvolací súd stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na
zdôraznenie jeho správnosti, v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolacím argumentom iba dopĺňa
nasledovné:Odvolateľ v prvom rade dôvodil, že prvostupňový súd mu neustanovil právneho zástupcu. Uvedená
námietka je nedôvodná, nakoľko v spise sa ani nenachádza žiadosť odporcu o ustanovenie advokáta

podľa§30O.s.p.Účastnícikonaniaboliomožnostipožiadaťoustanovenieadvokátapoučenívuznesení
č.k. 3C/41/2010 zo dňa 22.01.2014, ktoré bolo odporcovi doručené 13.2.2014.

Medzi účastníkmi nebolo sporné uzavretie zmluvy o pôžičke, sporným zostalo jej vrátenie, nakoľko
odporca tvrdil, že s navrhovateľom sa dohodli, že mu pomôže vybaviť vrátenie peňazí od bývalého

spoločníka, čo aj splnil, pričom navrhovateľ dostal 13.000,- eur aj s úrokom, ale navrhovateľ dohodu
nedodržal, že mu odporca nemusí zaplatiť 3.000,- eur aj s úrokom.
Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci
určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke
sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným

spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30. júna 2010).
V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol

dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal

bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

S poukazom na vyššie uvedené v danom prípade dôkazná povinnosť preukázať dohodu o zániku dlhu
spočívala na odporcovi, ktorý z týchto tvrdení vyvodzoval pre seba priaznivé dôsledky.

Ak teda odporca tvrdil, že existovala dohoda o zániku predmetného dlhu v prípade, že odporca
poskytne pomoc pri vymáhaní pohľadávky navrhovateľa voči bývalému spoločníkovi resp. ešte predtým
požičanú sumu vrátil, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie
tejto skutočnosti a ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia odporcu, bolo úlohou súdu označené a
navrhnuté dôkazy zákonným spôsobom vykonať, následne vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 132 O.s.p.
<.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi

predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na
ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu odporcovi sa nepodarilo preukázať zánik dlhu.Napokon je potrebné uviesť, že nebol splnený dôvod zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1
písm. g) O.s.p. že by rozhodoval vylúčený sudca, pretože z obsahu spisu takáto skutočnosť nevyplýva.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane
závislého výroku o úrokoch z omeškania a o náhrade trov konania, osobitne odvolacími dôvodmi
nenapadnutých, ako vecne správny, s použitím ust. § 219 O.s.p., potvrdil.

V odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému odporcovi. Keďže ale navrhovateľ
si náhradu trov konania postupom podľa § 151 O.s.p. neuplatnil, náhradu trov odvolacieho konania mu
súd nepriznal.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.