Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 27, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/40/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809206988
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7809206988.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému B. D., X.. XX.XX.XXXX, L. R. XX, D. J., v konaní vedenom
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava pod sp. zn. EX
8560/09, o vymoženie 844,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Rožňava č.k. 6Er/558/2009-33 zo dňa 21.10.2014 takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil, oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,83 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia a oprávnenému
a povinnému náhradu trov exekučného konania nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že dňa 30.09.2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej rozhodcovskej a.s.

sp. zn. SR 02179/09 zo dňa 26.05.2009, na základe ktorého bolo povinnému uložené zaplatiť 844,47
eur s príslušenstvom oprávnenému. Súd prvého stupňa citoval § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 103 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 41 Exekučného
poriadku posúdil predmetnú zmluvu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľskú. Základnou
zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,

a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka
koncipovaná, nesvedčí o jej individuálnom dojednaní. Spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom
ovplyvniť jej obsah, keďže bola spísaná na predtlačenom formulári, mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam. Praktickým dôsledkom ustanovenia
o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v úverových zmluvných podmienkach, je, že
spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,

ak oprávnený podá žalobu určenému rozhodcovi. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce
doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, ale zákon obchádza, čím spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čím napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatná. Exekučný titul vydaný na základe takejto doložky nemá legitimitu a je materiálne
nevykonateľný, preto tu je dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť
konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a

že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený podal odvolanie podľa §
205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., teda pre odňatie možnosti konať pred
súdom z dôvodu, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania - osobitne oprávnenému
- viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj
právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
Uviedol, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach, musela byť táto aplikácia založená
na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie.
Oprávnený ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.04.2011, sp. zn.
II ÚS 140/2010 a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.02.2013 sp. zn. C-
472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai V zmysle tohto rozsudku v každom prípade

musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu
práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že
táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a
pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka

konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť svoje
rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať,

že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako
bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s

dodávateľom - ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm.
r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte
clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje
zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho

práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad
vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou
právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých),
z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej
doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe

strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný, je
tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Oprávnený poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011, z ktorého vyplývajú dôležité dôvody,
ktoré svedčia o opodstatnenosti odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní oprávneného. Podľa
oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a

ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/
2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní") postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu -

zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše
dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom svýsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo
vecivrozsahuuvedenomvžalobealebovrozsahuuvedenomvovzájomnejžalobe.Zákonodarcapriznal

všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí
exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby

súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "O.s.p.") prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh
účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade

nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K
odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd
porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne
s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinný mal zabezpečený výkon

všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to
z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú

príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu
exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a
nútene ho preto voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše
exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/

EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa
názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce
konečné rozhodnutie. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať
pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený

uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali
možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to,
že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať
len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku

súladurozhodcovskejdoložkysdobrýmimravmi,ktorájepodľanázoruoprávnenéhoplatná.Dojednanie,
ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom
budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi
rozhodcovskýmavšeobecnýmsúdom,pričomnešlolenofiktívnumožnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnú
možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako

zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
pričom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa
vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať

Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského
úveru vymedzený v § 2 písm. a), b) a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že
predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto
zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch

a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie
úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri
poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodnériziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je
dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

V návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ oprávnený poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (Smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ako aj jeho interpretácie
Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Poukázal
aj na rôznu jazykovú verziu bodu q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS. Zároveň uviedol, že

vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text
úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevyporiadal s
výkladovými pravidlami uvedenými v Smernice Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade
je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor

Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie konane prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v
nasledovnom znení:

"1. Má sa ustanovenie písm. q) ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?"

Povinný a súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,

na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 21.07.2008 zmluvu o úvere
č. 7272993, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 14.000,- Sk, ktorý sa

povinný zaviazal vrátiť v 10 mesačných splátkach po 2.520,- Sk zvýšený o poplatok vo výške 11.200,-
Sk, t.j. celkovú sumu 25.200,- Sk (ďalej len "zmluva o úvere"). Exekučným titulom v tomto konaní
je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. zo
dňa 26.05.2009, č. SR 02179/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.06.2009 a vykonateľnosť dňa
02.07.2009.

Oprávnený v podanom odvolaní spochybnil, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania
je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pričom vychádzal z toho, že bola uzavretá podľa Obchodného
zákonníka,atedasajednáotzv.absolútnyobchod.Kuvedenejnámietkeodvolacísúduvádza,ženormyobchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými
len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských
vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. To znamená, že primárne

sa použije lex specialis, ktorým je v danom prípade zákon o spotrebiteľských úveroch, a iba ak ten určitú
otázku neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova
zmysle a na jej základe úprava uvedená v Občianskom zákonníku, nielen ako doplnková právna úprava,
ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že
Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje Občiansky zákonník

a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie. V konaní oprávnený netvrdil, že v danej veci povinný
zmluvu uzatváral ako podnikateľ, prípadne že mu bol úver poskytnutý na výkon jeho zamestnania
alebo povolania. Preto ak súd prvého stupňa zmluvu o úvere posúdil podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch a podľa Občianskeho zákonníka, jedná sa o posúdenie v súlade a v medziach zákona.
Taktiež nedôvodná je námietka oprávneného, že zmluvu o úvere nemožno posúdiť podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch, keďže jej predmetom nie je tovar alebo služba. Zákon o spotrebiteľských

úveroch č. 258/2001 Z.z. upravuje podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov, náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. A pokiaľ oprávneným citované
ustanovenie § 4 ods. 2 uvádza, že zmluva obsahuje napr. opis tovaru alebo služby, cenu tovaru, atď., tak
tovarom v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch sú aj peňažné prostriedky a oprávnený v podanom

odvolaní nespochybnil, že povinnému na základe zmluvy o úvere peňažné prostriedky poskytol. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 2 písm. b) zákona, v ktorom sa výslovne uvádza,
že spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, z čoho taktiež vyplýva, že predmetom
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj poskytnutie peňažných prostriedkov.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Zároveň má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej
rozhodcovskej doložky. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z §

44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie
exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd
predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je

prekludované. Ide o podmienky exekučného konania, ktoré exekučný súd skúma počas celého konania,
nakoľko prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z
úradnej moci.

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom

konaní pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa21.03.2012,sp.zn.6Cdo1/2012,princíp"vigilantibusiura
scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

K namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní platnosti
rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa vychádza predovšetkým z tvrdení
oprávneného a povinného, z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva
dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimizospisu,vrátanedonehozaloženýchlistín.Vzhľadomnatooboznamovaniesasobsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre zastavenie
exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.

Oprávnený ďalej navrhol prerušiť exekučné konanie za účelom podania žiadosti Súdnemu dvoru
Európskej únie na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., resp. Ústavnému
súdu Slovenskej republiky na posúdenie súladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje

sa však vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p. na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku len vtedy, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 výslovne
vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov (napr. podľa
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Preto § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. na exekučné

konanie nemožno aplikovať, a teda nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadal oprávnený
(porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013).

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie rozhodol o otázke, či ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd tiež poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s
otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr.
podľa rozsudku Súdneho dvora Pannon C- 243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to,
aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok

Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02.). Z tohto dôvodu nevznikla potreba stanoviť
hranice aplikovateľnosti úniového práva.

Podobne odvolací súd nezistil dôvody na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky, keďže
posúdenie súladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky nebolo v tomto

konaní potrebné. Z tohto dôvodu návrh na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný.

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom C-
40/08) sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s.,
zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľavnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto

rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov

je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán. V zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka
absolútne neplatná.

V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q)
bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná
smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať prísnejšie opatrenia kompatibilné
so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany
spotrebiteľa. Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka upravená prísnejšie ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany

spotrebiteľa, takéto znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

O rozhodcovskú doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom
konaní, ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,

spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor,
že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej
zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak
závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne
namieste. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní,

znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ
ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitnenevyjednalanemalnavýbervzhľadomnajejsplynutiesostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnýmistranami,atovneprospechspotrebiteľa(dlžníka).Spotrebiteľsapodpisomzmluvy,obsahom
ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti
alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom.
Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v § 53 ods. 2 a

§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka neplatná podľa § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Okrem uvedeného, rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre
nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní,
lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu

spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli
podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za
rozhodcovskúdoložkukhlavnejzmluve-zmluveoúvere.Úpravaobsiahnutávzákoneorozhodcovskom
konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a
formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej

zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací
súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a
to aj z úradnej moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je

v rozpore so zákonom tak ako je uvedené vyššie, v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení
s § 44 Exekučného poriadku, bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada rozhodcovského
rozsudku spočívajúca v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom
konania, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

Z uvedených dôvodov odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania, a to podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 2 O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v

tomto konaní úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto
im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.