Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 30, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/706/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111236601
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4111236601.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobkyne: R.. O. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., B. XX, proti
žalovanej: Fakultná nemocnica Nitra, so sídlom Nitra, Špitálska 6, o náhradu nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. 11. 2013 č.k. 19C/216/2011-221,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 5.000 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Zároveň
vyslovil, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa dňa 15. 12. 2010 bola

hospitalizovaná na urologickom oddelení žalovanej, na ktorom bola objednaná na vaginálnu plastiku
a pri prijatí na tento úkon i podpísala informovaný súhlas. V rovnaký deň sa s primárom oddelenia
dohodla na operačnom výkone sakropexii, ktorá mala byť vykonaná dňa 16. 12. 2010, pričom v
tento deň u žalobkyni boli vykonané operačné zákroky a to hysterektómia (odstránenie maternice) a
adnexektómia (odstránenie vaječníkov a príveskov), keďže po otvorení dutiny brušnej bola u žalobkyni
zistená zväčšená maternica a tento nález svedčil o tom, že práve pokles veľkej a ťažkej maternice je

príčinoupoklesumočovéhomechúraarecidívycystokélyužalobkyne.Zuvedenéhodôvodubolprizvaný
naodbornúkonzultáciuiprednostagynekologicko-pôrodníckejkliniky,ktorýnavrholvykonaťužalobkyne
hysterektómiu a pri histologickom vyšetrení boli zistené v tele maternice početné ložiská endometriózy
v cystickej podobe, vedľa pravého vajíčkovodu serózne cysty, v pravom ováriu prekrvácané staršie žlté
teliesko a cysta zo žltého telieska a v ľavom ováriu simplexná cysta a žlté teliesko. Poukázal na závery
znaleckého posudku č. 144/2013, podľa ktorých lekárska starostlivosť bola žalobkyni poskytnutá plne

v súlade s poznatkami lekárskej vedy, keďže v priebehu operácie bola zistená symetricky zväčšená
maternica u žalobkyni, ktorá pravdepodobne svojim tlakom na močový mechúr znižovala jeho kapacitu
a spôsobovala chronické ťažkosti a tiež bola zistená príčina zväčšenej maternice a to endometrióza
svaloviny, pričom sakropexiou by sa problémy žalobkyne s bolesťami a únikom moču neodstránili a
žalobkyňu by v blízkej budúcnosti očakávala nová operácia a to odstránenie patologicky zväčšenej
maternice, ako jediné správne riešenie jej zdravotného stavu. Naviac nález pri mikroskopickom

vyšetrení maternice potvrdil aj hyperpláziu sliznice maternice, čo je predrakovinový stav, pri ktorom sa
vo všeobecnosti odporúča preventívne odstránenie maternice ako ochrana pred rakovinou. Zvolený
operačný postup u žalobkyne bol v danej dobe jediným možným riešením jej ťažkostí, žalobkyni boli
odstránené chorobne zmenené orgány, ktoré boli príčinou jej ťažkostí a boli potvrdené aj predrakovinové
zmeny maternice, ktoré by boli neskôr ďalším dôvodom k operácii, pričom žalobkyňa bola v čase
operácie už vo veku, kedy je prirodzený útlm činnosti vaječníkov a ženám sa dostavuje menopauza,

v dôsledku čoho jej bola podaná správne substitučná liečba a pri dodržaní hormonálnej substitučnej
liečby žalobkyni nehrozila žiadna arteficiálna ujma na zdraví. Uviedol, že predmetom konania je žalobažalobkyne na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) spojený
s ustanovením čl. 19 ods. 1, čl. 26, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Opierajúc sa o ust. § 11 OZ konštatoval, že zákon

priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, pričom
nedefinujepojemzásahaaninepodávavýpočetkonkrétnychforiemzásahov,ktorýmimôžubyťdotknuté
jej osobnostné práva. Za zásah však treba považovať tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie,
ktoré sú neoprávnené a sú objektívne spôsobilé negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva

fyzickej osoby s tým, že medzi neoprávneným zásahom a poškodením niektorého z osobnostných
práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. V prípade, že určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu
do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané
zadosťučinenievsúlades§13ods.1OZ.Pokiaľbysanezdalopostačujúcezadosťučinenienajmäpreto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v súlade s § 13 ods. 2 OZ, pričom výška
náhrady sa určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo v intenciách § 13 ods. 3 OZ. Dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná zodpovednosť
žalovanej za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobkyne, pretože podľa výsledkov
dokazovania jej zo strany žalovanej bola poskytnutá zdravotná starostlivosť správne, z ktorého dôvodu

nedošlo k neoprávnenému zásahu žalovanej do práv žalobkyne. Poukazujúc na to, že žalobkyňa sa
žalobou domáha ochrany osobnosti a teda nejde o žalobu o určenie platnosti či neplatnosti právneho
úkonu,považovalžalobkyňounavrhovanédokazovanienaposúdeniepravostipodpisunalistine,ktoráje
súčasťou informovaného súhlasu zo dňa 16. 12. 2010 grafológom za bezvýznamné a to aj v nadväznosti
na zdôvodnenie jej žaloby, ktoré je protichodné a rozporné s jej tvrdením o potrebe zisťovania pravosti

podpisu.Taktiežnevzhliadoldôvodnaposkytnutielehotyžalobkyninaprodukovaniedôkazovvsúvislosti
s oboznámením sa a predložením odbornej literatúry s ohľadom na vykonané znalecké dokazovanie
znaleckou organizáciou, ktorá z hľadiska svojej odbornosti má dostatočné odborné znalosti. Žalobu
žalobkyne preto ako nedôvodnú zamietol. Výrok o tom, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, založil na ust. § 151 ods. 3 OSP.

Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadla žalobkyňa, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstav,pretoženevykonalnavrhovanédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala tiež porušenie základného práva na súdnu ochranu v
konaní a spravodlivý súdny proces z dôvodu nerovného postavenia účastníkov konania, ktoré vzhliadla
v tom, že v odôvodnení rozsudku sa súd s jej tvrdeniami vôbec nezaoberal a zamietol jej návrh na
vykonanie znaleckého posudku znalcom z odboru grafológie. Mala za to, že v konaní bolo preukázané,
že vo vzťahu k odstráneniu maternice a vaječníkov nešlo o neodkladný úkon, pričom žalovaná mala k

dispozícii správu MUDr. U., v ktorej nesúhlasila s odstránením maternice. Nestotožnila sa s tvrdeniami
svedka MUDr. V. Z., že v jej prípade išlo o enormne zväčšenú maternicu a teda patologicky zväčšený
orgán, ktorý bol príčinou urologických ťažkostí a možných gynekologických problémov, v dôsledku čoho
ho bolo potrebné odstrániť a že tento zákrok bol nevyhnutný z hľadiska zachovania zdravia a kvality jej
života. Poukázala na to, že samotný svedok uviedol, že o takejto alternatíve s ňou nehovoril a že súhlas

na odstránenie maternice a vaječníkov nebol z jej strany daný. Pokiaľ aj podpísala súhlas, aby v prípade
nutnosti bol vykonaný aj iný úkon, ak z medicínskeho hľadiska pôjde o jej zdravie a nebude ho možné
s ňou z akútnych dôvodov prejednať, v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz preukazujúci nutnosť
vykonania týchto úkonov, ani že by bola v ohrození života a teda neexistoval žiadny právne relevantný
ani medicínsky dôvod konať bez jej informovaného súhlasu. Naviac za situácie, že podľa lekárskych

nálezov od gynekológov bola gynekologicky zdravá a ona sama popierala gynekologické problémy,
nebol dôvod na vykonanie lekárskych zákrokov, ktorými jej bola odstránená maternica a vaječníky. V
nadväznosti na výpoveď svedka MUDr. W. W., CSc. argumentovala, že z bioptického vyšetrenia zo dňa
21. 12. 2010 vyplýva, že sa jednalo o dve mikrocysty na vaječníkoch a minimálne zväčšenie maternice,
čo nezakladalo dôvod na ich odstránenie. Pokiaľ tento zákrok mal zlepšiť podmienky na urologickú

operáciu, tak urologické problémy má doposiaľ. Aj správa z histológie potvrdila, že gynekologický výkon
nebol potrebný, pretože sa u nej nejednalo o rakovinu, ani o iné zhubné ochorenie. Rovnako tak
dôvodom na odstránenie maternice nemohla byť ani endometrióza, pretože táto choroba bola zistená až
po jej odstránení s tým, že existujú dve základné možnosti jej liečby a to hormonálna a chirurgická. Tiežmala za to, že z vyjadrenia uvedeného svedka je zrejmé, že nešlo o nevyhnutný výkon pre zachovanie
jej života, a preto poukazovanie na znenie informovaného súhlasu označila za absurdné a nedôvodné.
Okrem toho sám svedok uviedol, že potreba operácie bola daná už pred 16-timi mesiacmi, čo dotvára

hlbokú neznalosť o jej stave ako pacientky, keď endometrióza bola zistená až na základe histológie
a po odstránení maternice a naviac svedok uviedol, že pokiaľ by vedel o jej výslovnom nesúhlase,
nebol by zákrok vykonal. Skutkové a právne závery prvostupňového súdu označila za nepreskúmateľné,
keď tieto nemajú žiadnu oporu v súdnom spise ani v lekárskych správach, a preto ide o nepodložené
hypotetické zdôvodnenie. Ďalej argumentovala, že za zdravotnú starostlivosť lege artis zákon považuje

starostlivosť, ktorá je poskytnutá tak, aby boli bez zbytočného odkladu vykonané všetky kroky na určenie
správnej diagnózy a súčasne sa zabezpečil správny preventívny alebo liečebný postup, ktorý je v súlade
snajvyššímstupňomvedeckéhopoznaniaapraxe.Vdanejvecineboladodržanázdravotnástarostlivosť
lege artis, pretože doposiaľ nebola určená správna diagnóza, ktorá by jej zabezpečila nerušený život
a vykonaním nesprávneho lekárskeho zákroku jej život bol skôr poškodený. Opierajúc sa o ust. § 6
zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti konštatovala, že povinnosť strpieť poučenie zo strany

lekára a udeliť informovaný súhlas s liečením sa týka základného práva každej fyzickej osoby, ktorá
je pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v právnej pozícii pacienta. Zo strany žalovanej v danom
prípade bolo porušené jej právo na prístup k všetkým druhom informácií, týkajúcich sa jej zdravotného
stavu a zdravotníckych služieb, právo vybrať si na základe dostatočných informácií liečebné metódy,
právo na prístup k zdravotníckym službám vysokej kvality na základe špecifikácie a dodržiavania presne

stanovených noriem, právo neutrpieť škodu spôsobenú nedostatočným fungovaním zdravotníckych
služieb, zanedbaním lekárskej starostlivosti a chýb, právo na prístup k zdravotníckym službám ošetreniu
a liečbe, ktoré spĺňajú bezpečnostné normy, právo na prístup k inovovaným metódam, ako aj právo
na náhradu škody ak utrpí telesnú, morálnu a psychickú ujmu spôsobenú v súvislosti s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti. Záverom dodala, že skutočnosť, že svedkovia zastávajú funkcie lekárov ešte

nevylučuje, že môžu svoju výpoveď subjektivizovať tak, aby zodpovedala ich vnútornej predstave o
priebehu skutkového deja napriek tomu, že takáto predstava nemusí zodpovedať objektívnej realite a
ich dôveryhodnosť nemožno vyvodzovať len na základe ich postavenia.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobkyne
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že jej odvolanie
je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, ktorou si v konaní uplatňuje náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 5.000 eur z titulu zásahu do jej osobnosti a to zdravia, telesnej integrity, dôstojnosti
a súkromného života s poukazom na operačný zákrok - hysterektómie a adnexektómie vykonaný
žalovanou dňa 16. 12. 2010 bez jej riadneho informovaného súhlasu.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ust. § 11 OZ bola prispôsobená Listine základných

práv a slobôd zák. č. 509/1991 Zb. účinným od 1. januára 1992, odkedy až do súčasnosti toto
ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo
na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca v kruhu jeho najbližších.

Občiansky zákonník právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo, ktorého
úlohou je v občianskoprávnej oblasti zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osobe a jej všestranný
slobodný rozvoj. Ide o dôležité rozvedenia a konkretizáciu čl. 7, 8, 10, 11, 13 a 14 Listiny základných
práv a slobôd. V jednotnom rámci práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé dielčie práva, ktoré
zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt (stránok) osobnosti fyzickej osoby ako

neoddeliteľných súčastí celkovej fyzickej a psycho-morálnej integrity osobnosti.

Pri vymedzení obsahu práva na ochranu osobnosti je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že subjektívne
osobnostné právo a v jeho rámci jednotlivé subjektívne práva sú neoddeliteľne spojené s osobnosťoukaždej fyzickej osoby ako individuality a suveréna, resp. s jednotlivými hodnotami, ktoré tvoria celistvosť
osobnosti každej fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej jednote. Prostredníctvom tohto subjektívneho
osobnostného práva sa osobnosť každej fyzickej osoby ako individuality a suveréna uplatňuje

vo vzťahu k iným subjektom s rovnakým právnym postavením. Pojmovými znakmi subjektívnych
osobnostných práv sú absolútna povaha, ich materiálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná
neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp.
neurčitému okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty
(osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“ (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným

subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym postavením. Výlučné
oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym poriadkom s jednotlivými
stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemožno ich scudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú
sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti (sú časovo neobmedzené počas
života fyzickej osoby), sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva), sú nepremlčateľné, rovnako aj
neprekludovateľné a nemožno ich postihovať exekúciou. Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv

spočíva v ich predmete, ktorým je priamo osobnosť človeka (fyzickej osoby) v jej celistvosti. Keďže právo
na ochranu osobnosti Občiansky zákonník upravuje ako jednotné právo, je potrebné jednotlivé práva,
ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k
rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a právnu
jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11

výslovne život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej
povahy.

Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva v prípade, ak došlo
k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú

exemplifikatívne uvedené v ust. § 13 OZ. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma
v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná
fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na jej vôli ovplyvnenej
predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti
sú relatívne samostatné. Je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane, taktiež v závislosti od

intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon výslovne pripúšťa možnosť
podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba), výslovne prípustný
je aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov (reštitučná žaloba) a návrh na
poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), ktorý nemá charakter peňažnej náhrady,
teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia.

Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale o špeciálny prostriedok ochrany
osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej
fyzickej osoby, preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V prípade, ak by sa nezdalo morálne
zadosťučinenie postačujúce, umožňuje § 13 ods. 2 OZ priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu.

Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dosiahnuť vyváženosť medzi ujmou na hodnotách
ľudskej dôstojnosti a jej konkrétnym finančným vyjadrením. Cieľom je zmierniť nepriaznivý následok
neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti
fyzickej osobe. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do
osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 OZ musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka

existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúci buď v porušení alebo
len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť
neoprávnený (protiprávny) a musí byť zistená i existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a
neoprávnenosťou (protiprávnosťou) zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje
možnosť nástupu sankcií podľa ust. § 13 OZ. Neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti fyzickej

osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. právnym poriadkom.

V prejednávanej veci z hľadiska skutkového stavu výsledkami doposiaľ vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že žalobkyňa dňa 15. 12. 2010 bola hospitalizovaná na urologickom oddelení žalovanej,
kde v ten istý deň podpísala informovaný súhlas s navrhovaným liečebným postupom, ktorým mal byť

druh výkonu uvedený ako rez v podbrušku v celkovej anestéze, pripevnenie močového mechúra k
okostici krížovej kosti a tým jeho vyzdvihnutie. Zároveň potvrdila svojim podpisom, že počas lekárskeho
vyšetreniabolainformovanáopovahejejochorenia,odôvode,účele,spôsobeamožnostiachzdravotnej
starostlivosti, ktorá jej má byť poskytnutá vrátane diagnostických alebo liečebných postupov, prípadnepotrebných zdravotných výkonov, ako aj možných rizikách spojených s navrhovanou zdravotnou
starostlivosťou a súhlasila, aby bol v prípade nutnosti vykonaný aj iný výkon, ako je uvedené, pokiaľ
z medicínskeho hľadiska pôjde o jej zdravie a nebude to možné s ňou z akútnych dôvodov prejednať.

Súhlasila tiež s podávaním informácií o jej zdravotnom stave jej priateľovi p. B.. Súčasťou tohto
informovaného súhlasu je aj vyjadrenie MUDr. E. Y., ktorá na základe vyšetrenia stanovila diagnózu -
neudržanie moču a navrhla u žalobkyni výkon: plastika cystokély alebo sakropexia s tým, že spôsobom
pochopiteľným pre pacienta jej vysvetlila vyššie uvedené vyšetrenie a poučila ju o komplexnej liečebnej
a ošetrovateľskej starostlivosti, ako i o jej právach a povinnostiach v súvislosti s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti. Podľa informovaného súhlasu zo dňa 16. 12. 2010 opätovne podpísaný žalobkyňou, táto
súhlasila s navrhovaným výkonom a to povytiahnutie vnútorných rodidiel a fixácia páskou k prednej časti
panvovej kosti, cystoskopia, na základe vyšetrenia vykonaného MUDr. N. X., ktorý stanovil diagnózu
- pokles maternice s miernou rektokélou. V označenom informatívnom súhlase je ako druh výkonu
označená sakropexia descensu uteru v celkovej anestézii. V uvedený deň počas operačného výkonu
sakropexie bol k operácii na urologickej sále prizvaný konziliárny gynekológ a následne bola vykonaná

žalobkyni supravaginálna hysterektómia (amputácia tela maternice s ponechaním krčku) s obojstrannou
adnexektómiou (odstránenie vaječníkov a vajíčkovodov) a bola dokončená sakrohysteropexia pomocou
syntetickej siete s fixáciou na krček maternice. Podľa záverov znaleckého posudku č. 144/2013 zo dňa
07. 08. 2013 vyhotovenom v konaní ustanovenou znaleckou organizáciou v odbore zdravotníctvo a
farmácia forensic.sk, Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. Bratislava, lekárska starostlivosť

poskytnutá žalobkyni pri uvedenom operačnom zákroku bola plne v súlade s poznatkami lekárskej
vedy, teda „lege artis“, keď žalobkyňa bola prijatá k riešeniu únikov moču a chronických bolestí v
podbrušku, pričom v priebehu plánovej operácie sakropexie (zavesenie maternice ku krížovej kosti)
bola zistená symetricky zväčšená maternica a teda iná príčina ťažkostí a sakropexia by problém nijako
nevyriešila a žalobkyňu by v blízkej budúcnosti očakávala nová operácia a to odstránenie patologicky

zväčšenej maternice. Naviac ako náhodný nález bola zistená aj hyperplázia sliznice maternice, čo
je predrakovinový stav a vo všeobecnosti sa odporúča pri opakovanom pretrvávaní preventívne
odstránenie maternice ako ochrana pred rakovinou s tým, že po 47. roku života sa u žien odporúča zvážiť
pri hysterktómii aj adnexektómiu (odstránenie vaječníkov), ktoré orgány v tom čase už strácajú svoju
funkciu, ich patologická funkcia sa často prejaví tvorbou cýst a vyžaduje si ďalšie operačné zákroky a

odstránenie vaječníkov sa berie aj ako onkologická prevencia pred vznikom rakoviny vaječníkov, ktorá
je veľmi zhubná a často veľmi neskoro poznávaná. Bolo konštatované, že operačný postup bol v danej
dobe jediným možným riešením ťažkostí žalobkyne a to močovej inkontinencie a chronických bolestí v
podbruší. Na základe mikroskopického vyšetrenia maternice ex post by táto operácia žalobkyňu čakala v
budúcnosti nielen kvôli riešeniu súčasných problémov, ale aj kvôli nálezu hyperplázie sliznice maternice,

čo je predrakovinový stav a vyžaduje liečbu. Opakované krvácania (žalobkyňa 2x absolvovala kyretáž)
a hyperplázia sliznice bola tak nespochybniteľným dôvodom k hysterektómii ako prevencia vzniku
rakoviny maternice. Endometrióza svaloviny maternice, ktorá sa potvrdila v priebehu operácie, sa nedá
bežným vyšetrením poznať, veľmi často sa zisťuje v priebehu operačného výkonu a mikroskopickým
vyšetrením odstránenej patologicky zväčšenej maternice, a preto indikácia k operácii bola správna. K

otázke, či v súvislosti s vykonanými operačnými zákrokmi hysterektómiou a adnexektómiou došlo k
ujme na zdraví žalobkyne alebo k zhoršeniu jej zdravotného stavu ňou uvádzaným (psychická trauma,
prudký nárast, hmotnosti, depresia, autoimunitný zápal štítnej žľazy s hypotyreózou), bolo konštatované,
že ženám, ktoré majú vaječníky odstránené náhle, podáva sa hormonálna substitúciu, ktorá plne
nahrádza funkciu vaječníkov a bráni rozvoju nežiaducich účinkov, ako i psychickým zmenám, ale aj

niektorým telesným problémom. Príčinou žalobkyňou uvádzaných ťažkostí môže byť jej životný štýl,
keď i internista pri predoperačnom vyšetrení jej doporučil diétne opatrenia a žalobkyňa už v roku 2009
absolvovala liposukciu. Neexistuje však súvis medzi operačným odstránením maternice a vaječníkov
a vznikom autoimunitného zápalu štítnej žľazy s hypotyreózou, pričom k eventuálnemu zhoršeniu
zdravotného stavu - psychickej traume a depresii sa je možné vyjadriť až po vykonaní znaleckého

psychiatrickéhovyšetreniažalobkyne,ktoréodmietla.Naviacžalobkyňabolavčaseoperácieužvoveku,
kedy je prirodzený útlm činnosti vaječníkov a ženám sa dostavuje menopauza, správne jej bola podaná
substitučná liečba a pri dodržaní hormonálnej substitučnej liečby nehrozí žiadna arteficiálna ujma na
jej zdraví. K uvedeným znaleckým záverom s ohľadom na charakter nároku uplatňovaného žalobkyňou
v tomto konaní bolo potrebné prioritne posúdiť, či vykonaním operačných zákrokov hysterektómie a

adnexektómie u žalobkyne došlo k neoprávneným zásahom žalovanej do jej práva na ochranu zdravia,
telesnej integrity, dôstojnosti a súkromia, ktoré žalobkyňa vyvodzuje z neudelenia súhlasu k takémuto
operačnému postupu.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že medzi základné osobnostné práva patrí právo na
telesnú integritu, pričom občianskoprávnu ochranu telesnej integrity človeka (ochrana života a zdravia)
zabezpečuje predovšetkým Ústava SR (čl. 16), Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka

v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (zmluva Rady Európy séria č. 164) ratifikovaný Slovenskou
republikou 15. 01. 1998, ktorý vstúpil do platnosti 01. 12. 1999 a bol publikovaný v Zbierke zákonov
pod č. 40/2000 (ďalej len „Dohovor“) a tiež zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľačl.1Dohovoru,zmluvnéstranybudúchrániťdôstojnosťaidentituvšetkýchľudíazaručiakaždému
bez diskriminácie rešpektovanie jeho integrity a iných práv a základných slobôd v súvislosti s aplikáciou
biológie a medicíny.

Podľa čl. 4 Dohovoru, každý zásah do oblasti zdravia vrátane výskumu sa musí robiť v súlade
s príslušnými zmluvnými záväzkami a štandardmi a dôvodová správa k tomuto článku uvádza,

že konkrétny priebeh zákroku musí byť posúdený vo svetle špecifického zdravotného problému
vzneseného daným pacientom, najmä zákrok musí splniť kritérium relevantnosti a primeranosti
medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami, pričom dôležitým faktorom pre úspech liečby je
pacientova dôvera k svojmu lekárovi, ktorá určuje povinnosti lekára vo vzťahu k pacientovi a dôležitým
prvkom týchto povinností je i rešpekt k právam pacienta.

Čl. 5 Dohovoru zakotvuje všeobecné pravidlá, podľa ktorých zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba
vtedy,akosoba,ktorejsatýka,bolainformovanáasozásahomvyjadrilasúhlas.Predzákrokommusíbyť
osoba primerane informovaná o jeho účele a povahe, ako aj o následkoch a rizikách zákroku. Príslušná
osoba môže svoj súhlas kedykoľvek slobodne zrušiť. Dôvodová správa k tomuto článku rozvádza, že

v zásade nikto nemôže byť nútený podstúpiť zákrok bez svojho súhlasu a ľudské bytosti musia preto
byť spôsobilé slobodne dať alebo odmietnuť svoj súhlas s akýmkoľvek zákrokom, týkajúcim sa ich
osoby. Toto pravidlo objasňuje pacientovu autonómiu k jeho vzťahu k lekárskemu personálu a zabraňuje
paternalistickému prístupu, ktorý by mohol ignorovať želanie pacienta. Súhlas pacienta sa považuje za
slobodný a informovaný, ak bol daný na základe objektívnej informácie lekárskeho personálu o povahe a

možných dôsledkoch plánovaného zákroku alebo jeho alternatívach za absencie akéhokoľvek nátlaku.
Na to aby bol súhlas platný, musia byť dotknuté osoby informované o relevantných skutočnostiach,
týkajúcich sa zamýšľaného zákroku a takáto informácia musí obsahovať cieľ, povahu, dôsledky zákroku
a s ním súvisiace riziká. Informácia o rizikách súvisiacich so zákrokom alebo o alternatívnych priebehoch
úkonu sa musí týkať nielen rizík vlastných k zamýšľanému zákroku, ale aj akýchkoľvek rizík, týkajúcich

sa individuálnych charakteristík každého pacienta, ako je vek alebo existencia iných chorôb. Informácia
musíbyťnavyšejasnáavhodneformulovanáosobe,ktorámápodstúpiťzákrokapacientmusíbyťvtakej
situácii, že prostredníctvom výrazov, ktorým môže porozumieť, posúdi nevyhnutnosť alebo účelnosť
cieľa a metód zákroku oproti jeho rizikám a nepohodliu alebo bolestiam, ktoré spôsobí. Dohovor v
čl. 8 rieši i núdzové situácie a podľa neho, ak v dôsledku núdze nie je možné získať zodpovedajúci

súhlas, môže sa lekársky zákrok uskutočniť bezodkladne v záujme zdravia danej osoby. Ako uvádza
dôvodová správa, tento článok umožňuje lekárovi v núdzi čeliť konfliktu medzi ich povinnosťami
poskytnúť starostlivosť a získať súhlas pacienta a bezodkladne konať v takýchto situáciách bez čakania
na získanie súhlasu pacienta alebo jeho zákonného zástupcu. Keďže je odchýlkou zo všeobecného
pravidla uvedeného v čl. 5 a 6, je viazaný na podmienky: 1. núdzové situácie, ktoré zabraňujú lekárovi

získať náležitý súhlas, avšak i v tomto prípade musia lekári vyvinúť maximálne primerané úsilie na
zistenietoho,čobysiželalpacient,2.idevýlučneolekárskynevyhnutnýzákrok,ktorýnemožnoodkladať
s tým, že zákroky, pri ktorých je možný odklad, sú vylúčené a táto možnosť nie je obmedzená na život
zachraňujúce zákroky a 3. zákrok musí byť uskutočnený z dôvodu okamžitého účinku pre danú osobu.
Napokon čl. 9 Dohovoru zakotvuje, že u pacienta, ktorý v čase zákroku nie je v takom stave, že môže

vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil s vykonaním zákroku skôr.

Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 03. 2011, ktorý na danú
vec dopadá (ďalej len „zákon“), za zdravotnú starostlivosť označuje súbor pracovných činností, ktoré

vykonávajú zdravotnícki pracovníci vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických
potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich
generácií (§ 2 ods. 1) a za neodkladnú zdravotnú starostlivosť zdravotnú starostlivosť poskytovanú
osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej život alebo niektorú zozákladných životných funkcií, bez rýchleho poskytnutia zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť jej
zdravie,spôsobujejejnáhluaneznesiteľnúbolesťalebospôsobujenáhlezmenyjejsprávaniaakonania,
pod ktorých vplyvom bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie (§ 2 ods. 3). Podľa §4 ods. 4

zákona na poskytnutie zdravotnej starostlivosti sa vyžaduje informovaný súhlas, ak v tomto zákone nie je
ustanovené inak. O poučení a informovanom súhlase pojednáva § 6 zákona, podľa jeho ods. 1 ošetrujúci
zdravotnícky pracovník je povinný informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia
zdravotnejstarostlivosti,omožnostiachvoľbynavrhovanýchpostupovarizikáchodmietnutiaposkytnutia
zdravotnej starostlivosti, ak tento zákon neustanovuje inak. Povinnosť informovať sa vzťahuje inter alia

na osobu, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, alebo aj na inú osobu, ktorú si táto osoba
určila alebo na zákonného zástupcu alebo opatrovníka, ak osobou, ktorej sa má zdravotná starostlivosť
poskytnúť,jemaloletédieťa,osobapozbavenáspôsobilostinaprávneúkonyaleboosobasobmedzenou
spôsobilosťou na právne úkony a vhodným spôsobom aj absolútne nespôsobilú dať informovaný
súhlas. V zmysle § 6 ods. 2 zákona ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný poskytnúť poučenie
zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre

informovaný súhlas a primerane rozumovej a vôľovej vyspelosti a zdravotnému stavu osoby, ktorú má
poučiť. Z ust. § 6 ods. 3 zákona vyplýva, že každý, kto má právo na poučenie, má aj právo poučenie
odmietnuť s tým, že o odmietnutí poučenia sa urobí písomný záznam. Informovaný súhlas je definovaný
v ust. § 6 ods. 4 zákona a týmto je preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému
predchádzalo poučenie podľa tohto zákona. Informovaný súhlas je aj taký preukázateľný súhlas s

poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo odmietnutie poučenia, ak v tomto zákone
nie je ustanovené inak. Podľa § 6 ods. 5 zákona písomná forma informovaného súhlasu sa vyžaduje
v prípadoch vymenovaných pod písm. a/, pred vykonaním invazívnych zákrokov v celkovej anestéze
alebo lokálnej anestéze (písm. b/) a pri zmene diagnostického postupu alebo liečebného postupu, ktorý
nebol obsahom predošlého informovaného súhlasu (písm. c/). Osoby, ktoré dávajú tento informovaný

súhlas, sú uvedené potom v § 6 ods. 6 zákona. Prípady, kedy sa informovaný súhlas nevyžaduje, sú
upravené v § 6 ods. 9 zákona a jedným z týchto prípadov je i neodkladná starostlivosť, ak nemožno
včas získať informovaný súhlas alebo ho možno predpokladať (písm. a/).

Odvolateľka vo svojom odvolaní výslovne namietala, okrem nesprávnych skutkových zistení a

nesprávneho právneho posúdenia veci, i arbitrárnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa,
pretože súd prvého stupňa svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a nedal odpoveď na jej podstatné a
zásadnéotázkyanámietky.Sozreteľomnatietotvrdeniažalobkynesaodvolacísúdosobitnezameralna
otázku posúdenia argumentačnej „udržateľnosti“ rozhodnutia súdu prvého stupňa z pohľadu, či napĺňa
záruky ktoré garantujú, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), súčasne či

je v súlade so základnými princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces
i právo na súdnu ochranu a porušenie ktorého znamená súčasne odňatie možnosti účastníkovi konať
pred súdom a naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP.

Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom,

2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred
súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom
zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti
konaťpredsúdomjepotrebnévovšeobecnostirozumieťtakýpostupsúdu,ktorýznemožňujeúčastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B,
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, že
povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú
odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a

rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu.

Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)

a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia

(§ 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou
súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej
len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť
č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé

a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti
sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej
veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku

z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III.
ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy,
keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k
protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny
záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
vyššie uvedené kritériá kladené na odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa. Súd prvého stupňa totiž svoj
zamietajúci rozsudok, okrem citácie zákonných ustanovení a teoreticko-právneho výkladu inštitútu

ochrany osobnosti založil na konštatovaní, že zdravotná starostlivosť bola žalovanou žalobkyni
poskytnutásprávne„legeartis“,čímnebolpreukázanýneoprávnenýzásahdoprávnaochranuosobnosti
žalobkyne. S poukazom na to, že znalecké dokazovanie bolo vykonané znaleckou organizáciou, ktorá
z hľadiska svojej odbornosti má dostatočné odborné znalosti, vychádzajúce aj z odbornej literatúry, vrámci ktorého vykonané zákroky u žalobkyne boli individuálne zhodnotené, preto nevzhliadol dôvod
ani na produkovanie dôkazov žalobkyňou v súvislosti s oboznámením sa a predložením odbornej
literatúry. Takéto odôvodnenie je však nepostačujúce, pretože žalobkyňa sa domáhala nielen ochrany

proti zásahom do zdravia a telesnej integrity, ale tiež ochrany proti zásahom do ľudskej dôstojnosti a
súkromiaatiežnamietalaneudeleniesúhlasusvykonanýmioperačnýmizákrokmi.Akoužbolouvedené,
z dikcie ust. § 11 OZ je zrejmé, že osobnostné práva sú značne široké, nezahrňujú v sebe len ochranu
života a zdravia, ale aj ďalšie zložky osobnostných práv, akými sú najmä ľudská dôstojnosť, či súkromie.
Preto je nevyhnutné, aby sa prípadné zásahy do osobnostných práv skúmali komplexne a ich posúdenie

sa neobmedzilo len na skúmanie, či konanie žalovanej bolo lege artis či non lege artis, pretože to by
bolo z hľadiska možných zásahov do osobnostných práv nepostačujúce. Podľa literatúry konaním „lege
artis“ je označovaný spôsob liečenia, prevencie a diagnostiky, ktorý je v súlade s najvyšším stupňom
vedeckého poznania a praxe. Doslovne to v preklade znamená zákonným spôsobom, nejde však o
žiadny zákon, ktorý by určoval, ako má byť pri liečbe postupované. Možno si totiž predstaviť konanie,
ktoré z lekárskeho hľadiska bude posudzované ako konanie lege artis a teda nebude zásahom do práva

na život a zdravie, ale súčasne môže byť zásahom do inej zložky osobnostného práva, napr. do práva
na súkromie (napr. lekársky zákrok bez informovaného súhlasu pacienta). Preto je zrejmé, že pokiaľ
sa žalobkyňa domáha ochrany osobnosti vo viacerých zložkách (ochrana života a zdravia, súkromia a
ľudskej dôstojnosti), je potrebné skúmať všetky zložky osobnostných práv jednotlivo. Inak povedané,
skutočnosť,žebolpostupzmedicínskehohľadiskahodnotenýakolegeartisautomatickyneznamená,že

iná, dielčia zložka osobnostných práv nemohla byť týmto postupom neoprávnene zasiahnutá. V prípade
posudzovania zásahu do ľudskej dôstojnosti a súkromia preto nie je možné odkázať len na fakt, že
v postupe žalovaného nebolo vzhliadnuté pochybenie non lege artis. Znalec sa totiž vyjadruje len k
otázkam odborným a vyjadrovanie k právnym otázkam mu neprísluší, a preto nie je možné hodnotiť
zásah do ľudskej dôstojnosti a súkromia len vo svetle lekárskeho znaleckého posudku.

Naviac žalobkyňa v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa rozsiahlo argumentovala
vo vzťahu k neudeleniu informovaného súhlasu pre vykonané operačné zákroky, ktoré námietky
následne uplatnila i vo svojom odvolaní, avšak súd prvého stupňa sa k nim nevyjadril a tak úplná
absencia reakcie súdu prvého stupňa na zásadné otázky predkladané žalobkyňou je podstatným

nedostatkom preskúmavaného rozsudku. Okrem toho je zrejmé, že súd prvého stupňa túto zásadnú
otázku neposudzoval ani z hľadiska zhora predostretej právnej úpravy a v nadväznosti na to ani v
tomto smere nevykonával potrebné dokazovanie na zistenie riadneho skutkového stavu, napr. okolnosti,
za ktorých došlo k podpisu informovaného súhlasu žalobkyňou v deň operácie, či súhlas zo strany
žalobkyne bol daný, či išlo o zákrok z medicínskeho hľadiska bezprostredne nevyhnutný, atď. I keď,

ako už bolo vyššie uvedené, súd nie je povinný reagovať na akýkoľvek argument účastníkov konania,
musí mu však dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného
rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Keďže v danom prípade
išlo práve o takéto závažné argumenty žalobkyne, súd prvého stupňa bol povinný vyporiadať sa s nimi
racionálne a logickým spôsobom, čo sa však nestalo. Takýto prístup sa preto javí nielen ako neprípustne

zjednodušujúci, ale najmä ako nezodpovedajúci príslušným ustanoveniam o súdnej ochrane, kam
patrí aj zákonná požiadavka na náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolaciemu súdu tak
nezostávalo nič iné, ako uzavrieť, že nedostatok odôvodnenia rozsudku má za následok, že napadnuté
rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené v § 157 ods. 2 OSP na riadne odôvodnenie rozsudku, ktoré
je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho je rozsudok prvostupňového

súdu nepreskúmateľný. Zo strany prvostupňového súdu sa tak jedná o závažné procesné pochybenie,
v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu jej
možnosti konať pred súdom.

I napriek uvedenej vade, ktorej dôsledkom je vždy zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,

odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že za situácie, keď žalobkyňa
namieta viacero zásahov do ochrany osobnosti, je treba, aby súd tieto dielčie zásahy do jednotlivých
osobnostných práv skúmal jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Vlastný zásah je potrebné hodnotiť
vždy objektívne s prihliadnutím ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv.
konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej (tzv. diferencované uplatnenie

objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená,
že o zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby v značnej miere pôjde len vtedy, keď za konkrétnej
situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím
k dotknutej fyzickej osobe možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu s ohľadomk intenzite a trvaniu nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jej dôstojnosti pociťovala ako
závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej
osoby.

Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, ktorá
skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za
správne, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods.

2 OSP). V ďalšom konaní súd prvého stupňa po doplnení dokazovania v naznačenom smere opätovne
vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležitým a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodní,
vyporiadajúc sa v ňom i so všetkými žalobkyňou uplatnenými námietkami. Zároveň rozhodne i o náhrade
trov celého konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 OSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.