Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/349/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203237
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112203237.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a

členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a Mgr. Anna Križáková v právnej veci navrhovateľov: 1/ mal. P.
T., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. Č.. I., C., zastúpená zákonnou zástupkyňou: T. T., nar. XX. XX. XXXX,
bytom D. Č.. I., C., 2/ I.. L. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. E.. Č.. XX, Q., 3/ D. W., nar. XX. XX. XXXX,
bytom L. E.. Č.. XX, Q., všetci zastúpení: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava, IČO:
35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha
Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04. februára 2014, č. k. 19C/3/2012-263, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov 1/, 2/ a 3/, ktorým sa domáhali
uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ istinu 263,52 eur, navrhovateľke 2/ istinu 13.792,57
eur a navrhovateľovi 3/ istinu 1.745,81 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2011
do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ zo dňa 11. júna
2013 na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 zmluvy o
fungovaní Európskej únie. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh na zaplatenie žalovaných istín
s príslušenstvom zamietol, odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred
bodkočiarkou, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovatelia v konaní vznik škody
a nesprávny úradný postup odporcu, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným

postupomnepreukázali.Poukázalnaskutočnosť,žeÚradprefinančnýtrhrozhodnutímzodňa21.marca
2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej „Družstvo“) Prospekt
investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou, a to zápisnicou
z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9. januára 2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh
schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo
v upozornení zo dňa 13. mája 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a
upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených

v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva
s tým, že dňa 2. júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o
riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v

sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta
vo výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Národná

banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods.
1 písm. a), § 74 ods. 1, § 74 ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22. apríla
2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa ust. § 6 ods.
1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa § 59

ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb
podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu, s
poukazom na výpoveď obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia a skutočnosti, že
Družstvo požiadalo listom zo dňa 15. apríla 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu
obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa

Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo
odbyt výrobkov a iné a listom zo dňa 23. apríla 2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o
zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje
základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených
do správy. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím

o predbežnom opatrení zo dňa 12. júla 2010, č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č.
747/2004 Z. z. uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom
klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe
najmä oznámenia Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka
s cennými papiermi a rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným

Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 1. marca 2011, č. GUV-274/2011,
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov
podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods.
2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26. augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010
zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala

náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo
dňa 7. decembra 2010, č. GUV-1744/2010; rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18. júla 2011, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt tým, že zmenou skutočností uvedených
v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby

stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Súd prvého stupňa mal preukázané,
že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI
a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť a nakoľko v
zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému emitentovi
nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta

CI HOLDING, akciová spoločnosť na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt investície
nebol zo strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné umiestniť
finančné nástroje v aktívach družstva aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine
CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho
rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. apríla 2011, č.

k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 5. mája 2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu,
do funkcie správcu ustanovil L.. L. C. s tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané,
že navrhovateľka 1/ sa stala členkou Družstva na základe rozhodnutia predstavenstva Družstva zo
dňa 31. marca 2010 a členstvo jej zaniklo dňa 30. marca 2011, čím jej zároveň vzniklo voči Družstvu
právo na vyplatenie vyrovancieho podielu vo výške 263,52 eur; navrhovateľka 2/ sa stala členkou

družstva na základe prihlášky zo dňa 25. novembra 2005, pričom dňa 30. 11. 2005 zaplatila Družstvu
členský vklad vo výške 120.000,- Sk, dňa 29. 12. 2006 vo výške 159.000,- Sk a dňa 14. 3. 2008
vo výške 5.000,- Sk s tým, že dňa 02. februára 2010 podala Družstvu žiadosť o zrušenie členského
podielu a žiadala vyplatiť vyrovnávací podiel vo výške 13.792,57 eur, na ktorú sumu jej dňa 07. 12.2010 Družstvo vystavilo vlastnú zmenku, ktorá jej však nebola doposiaľ vyplatená, podľa Potvrdenia
vystaveného Družstvom zo dňa 14. 04. 2011 „z dôvodu dočasného výpadku likvidity“; navrhovateľ 3/
podal žiadosť o zrušenie členstva v družstve dňa 10. januára 2011 a požiadal o vyrovnací podiel vo

výške 1.745,81 eur, na ktorú sumu mu Družstvo dňa 10. decembra 2010 vystavilo vlastnú zmenku,
ktorá mu nebola vyplatená s tým, že z listu Družstva zo dňa 22. februára 2011 vyplýva totožný dôvod
a to výpadok likvidity. Poukázal na skutočnosť, že navrhovatelia požiadali Národnú banku Slovenska o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná
a zároveň prihlásili svoju pohľadávku voči Družstvu do konkurzu prebiehajúceho na Okresnom súde

Bratislava I, v konaní vedenom pod sp. zn. 3K 95/2010. Uviedol, že nárok na náhradu škody podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak
nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať a preto, ak majú
navrhovatelia pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázali bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je

daný základný predpoklad zodpovednosti štátu a tým ani predpoklad existencie škody. Poukázal na
skutočnosť,ženavrhovateliasaakobývalíčlenoviaDružstva,sktorýmbolivprávnomvzťahuazktorého
im vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musia domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči
Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nim v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľom vydať
získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu s tým, že navrhovatelia si predmetnú pohľadávku

voči Družstvu uplatnili v konkurze vyhlásenom na jeho majetok, avšak v čase rozhodovania súdu
prvého stupňa nepreukázali bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu z dôvodu, že toho
času nie je možné ustáliť majetok Družstva, s ktorým boli navrhovatelia v záväzkovom vzťahu a z
ktorého majetku by mala byť uspokojená ich pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní titulom
náhrady škody za nesprávny úradný postup s poukazom na skutočnosť, že navrhovatelia nepodali

ani návrh proti členom predstavenstva Družstva, alebo jeho kontrolnej komisie v zmysle § 251 ods.
2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka a až v prípade bezúspešnosti vymoženia
predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovania náhrady škody voči štátu a preto dospel
k záveru, že navrhovatelia 1/, 2/ a 3/ svoj nárok uplatnili predčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný
postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície

a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, súd
prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp.
vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila od 1. januára 2009 i povinnosť aktualizácie

Prospektu investície podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.
z. a od 1. júna 2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č.
566/2001 Z. z. s tým, že v prípade vzniku novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti
týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie
majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície a povinnosť aktualizácie

Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať
dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla
tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej
informačnej povinnosti Družstva s tým, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva
počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície,

pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia.
Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že Národná banka Slovenska nemala
právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do 15. apríla
2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v
činnosti obchodníka s cennými papiermi a až pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20. apríla do

6. mája 2010, Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala
Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, však

neobsahovala však všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal
aj dodatok Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že Národná banka Slovenska
konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe nezistil
namietaný nesprávny úradný postup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom vprijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup odporcu a nie obchodníka s cennými papiermi a preto v priamej príčinnej
súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie navrhovateľom, ktorí neboli v žiadnom

záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou Zmluvy o
riadení portfólia bolo len Družstvo. Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol
limitovaný zák. č. 566/2001 Z. z. a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust.
§ 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu
druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti

obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika a Národná banka Slovenska podľa platnej
úpravy v danom období (rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať
Prospekt investície sa na Družstvo v tom čase nevzťahovala a preto nemohla konať nad rámec,
rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že odporca sa nesprávneho
úradného postupu, spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu
po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu nedopustil,

z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane navrhovateľov, keď z
listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokuty vo výške 16.596,96
eur (500.000,-Sk) a vo výške 9.958,18 eur (300.000,-Sk) je zrejmé, že Národná banka Slovenska
činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo
o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo

veciach dohľadu a účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia
na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré
malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu
plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu a nemožno zanedbať ani povinnosti

navrhovateľov, ktorí sa ako členovia Družstva mali aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči
Družstvuajehoorgánomazamedziťtakznehodnocovaniu,príp.nevymožiteľnostisvojichmajetkovýcha
iných práv súvisiacich s Družstvom. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh navrhovateľov na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol, odôvodnil právne ust. § 109
ods. 1 písm. c) O. s. p., článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný

predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľmi Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže nejde
o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustný opravný
prostriedok a nejde ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva únie, ale výlučne o otázku výkladu práva
Európskej únie, respektíve jeho porušenia a nebolo potrebné skúmať naplnenie niektorej z výnimiek
zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Uviedol, že predmetom konania o

prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok,
a to otázky týkajúce sa výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových
právnych aktov s tým, že Súdny dvor Európskej únie nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach
konania pred národným súdom a ani o výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva. Súd prvého stupňa
po posúdení návrhu navrhovateľov na predloženie nimi navrhovaných prejudiciálnych otázok (1. Je

porušením práva Európskej únie, ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov
predpokladaným v smernici 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4. novembra 2003 a na
tento inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o
zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu

nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt
tým spôsobom, že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou
národnej legislatívy, na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje, a v prípade kladnej odpovede na
túto otázku, či je porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s článkom 29
smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4. novembra 2003 o prospekte, ktorý

sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a
doplnení smernice 2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku
21 ods. 3 písm. d) a f) citovanej smernice, poukazuje vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za
škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným
výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že Národná

banka Slovenska nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES
dostatočné kontrolné a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej
ponuky majetkových hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť
vykonávať dohľad na finančnom trhu ?), dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, pretože odpoveďna uvedené otázky nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním v tom zmysle, že by ho
determinovala po právnej stránke. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s názorom navrhovateľov, že inštitút
verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov

vzhľadom na to, že tieto inštitúty sú upravené rôznymi predpismi Európskej únie a sú upravené a
zadefinované v rôznych zákonných ustanoveniach právneho poriadku SR. Súd prvého stupňa uviedol,
že verejná ponuka majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku SR preto, aby upravila
podmienky činnosti už existujúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných
papierov nevzťahovala a ani nevzťahuje, z dôvodu ich rozdielneho zadefinovania, ktoré zohľadňuje i

rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní
s podnikaním pri verejnej ponuke cenných papierov na základe zverejneného Prospektu cenných
papierov. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným
úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil
a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky 1/ na
zaplatenie istiny 263,52 eur s príslušenstvom, návrh navrhovateľky 2/ na zaplatenie istiny 13.792,57
eur s príslušenstvom a navrhovateľa 3/ na zaplatenie istiny 1.745,81 eur s príslušenstvom, podali
navrhovatelia 1/, 2/ a 3/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhli rozsudok
v napadnutej časti zmeniť a ich návrhu vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadali priznať náhradu trov konania. Navrhovatelia
namietli, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s
princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude

zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedli, že sa spoliehali, že nedôjde ku škode na ich úkor,
pretože vychádzali z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohli predpokladať,
že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech

každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že
upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva posúdili ako úplne irelevantný, nakoľko nemohli mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť a nesúhlasili so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovatelia
považovali záver súdu prvého stupňa, že sa mali viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo
patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že neboli „bdelí“ s tým, že im nepatrili ani

zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohli zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedli, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1

Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi, patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu
celého konania tvrdil opak a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady
o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu

(Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný
Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad
zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorýmsú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane
rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľov.
Poukázali na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011

bolo výpoveďou svedka I.. S. T., K.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri
kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré
bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase
akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné
prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom

a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s
takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva
alebo konateľom, I.. C. Č.V., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedli, že Národná

banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do
prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo,
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia

okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v
zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v

roku 2010 do nedostupnosti nimi vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohli rozpoznať riziko
svojej investície, resp., že túto investíciu im banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Poukázali na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.
marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť

v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.
Vo svojom odvolaní ďalej uviedli, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011,
č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie

neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o

majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva,
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho vyplýva , že Družstvo svojim konaním porušovalo ust.
§ 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne

zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Uviedli, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v
konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia navrhovateľov ako veriteľov v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri

tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný
zohľadniť až napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu a preto
žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy,
ak navrhovatelia doposiaľ nemali možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru

odporcu a prvostupňového súdu povinný, im dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľov faktickysuspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom
znení a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna

voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedli, že z písomného vyjadrenia správcu
konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie
sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporovprotiNárodnejbankeSlovenska,Garančnémufonduinvestícií,čipoisťovniChartisEuropeainým
odporcom a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje ich možnosť, svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť.

Namietli,žezozápisnícopojednávanípredprvostupňovýmsúdomvyplýva,želistinnédôkazyvyžiadané
prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa
§ 129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.
januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ uviedol, že navrhuje rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle
dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na
skutočnosť, že z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z prebiehajúcich konaní v
skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľov,
že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS
241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda
právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľov a preto ich tvrdenie, že
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považujú za denegatio iustitiae, je účelové. Odporca vo
svojom vyjadrení uviedol, že navrhovatelia sa účelovo snažia dodatočne navrhovať vykonanie ďalších

právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutí vo veci a zároveň sa snažia
vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu kedy sa tak stalo,
pretožeúdajnýnesprávnyúradnýpostupnebolpreukázanýaneexistujestým,ženavrhovatelianevyužili
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodali žiadny návrh proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za

hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a
ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov, vyplývajúcich z článku

2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a
aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o
dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovatelia mohli
požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu

nad finančným trhom a muselo im byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať
sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému
subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a
až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna

2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe

novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenskazisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia

a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust.
§ 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo
hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež

upozornenie,zktoréhovyplývalo,žestoutoinvestícioujespojenéajrizikoadoterajšíalebopropagovaný
výnos nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo
aj voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie

zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil

s tvrdením navrhovateľov, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009

odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a
iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie
otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou
zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto

zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna,
ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa
voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že vznik samotnej
škody a jej výška závisí od výsledku konkurzného konania Družstva a až následne, ak pohľadávky

navrhovateľov voči Družstvu nebudú uspokojené v rámci konkurzu, môže navrhovateľom vzniknúť
škoda, ktorá však nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky a ani v okamihu omeškania dlžníka,
ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným,
pričom v danom prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
s poukazom na dlhodobú judikatúru (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

25Cdo/2601/2010) nevymáhateľnosť časti pohľadávky nastáva dňom, keď poškodený dostane plnenie
na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu
navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS
165/2012), z ktorej vyplýva, že kým má navrhovateľ pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia
voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia

(ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu v zmysle príslušných predpisov. K námietke navrhovateľov, že v konkurze na majetok Družstva
a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú
veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty
Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny

stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve
nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú
a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania
v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v
dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. Zároveň uviedol, že v

zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité
listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy,
nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým,
že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súduz jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp.
zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym

dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení

účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júla 2014 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci

upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich

základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia 1/, 2/ a 3/ boli členmi PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v
konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010

- 21, právoplatným dňa 5. mája 2011, a to navrhovateľka 1/ s členským podielom ku dňu 30. marca
2011 v sume 263,52 eur, navrhovateľka 2/ s členským podielom ku dňu 07. decembra 2010 v sume
13.792,57 eur, a navrhovateľ 3/ s členským podielom ku dňu 10. decembra 2010 v sume 1.745,81
eur, ktorých zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu sa
v konaní domáhajú.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať

optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany

obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej

„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).V posudzovanej veci sa navrhovateľka 1/ domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej škodu vo
výške 236,52 eur, navrhovateľka 2/ istinu 13.792,57 eur a navrhovateľ 3/ istinu 1.745,81 eur s 9,25 %

úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá škoda im vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podaných návrhoch
na začatie konania (súd prvého stupňa uznesením zo dňa 30. septembra 2013, č. k. 19C/3/2012 -
84 spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/3/2012,
19C/25/2012 a 19C/72/2012 s tým, že budú vedené pod sp. zn. 19C/3/2012), ktorý spočíval v tom, že

Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s
ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska zasiahla až v
máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť
Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej
banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti

portfólia,máportfólionedostatočnerozložené,t.j.,žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
rizikovosťrozloženiaportfóliajejednýmznajdôležitejšíchukazovateľov,ktoréNárodnábankaSlovenska
pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 4.
marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia

a zapríčinila, že navrhovatelia nemohli rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach,
že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovatelia voči štátu domáhajú náhrady škody, ktorá im mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľov na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,

funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len vkonkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so

zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím

predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody

preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci ma nesprávny úradný postup

odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícií Družstva.V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa
dotýka navrhovateľov, predovšetkým ich individuálnych práv a povinností, tak neobstojí ich námietka

spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu
Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009
na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v

spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred
týmtodátumom,t.j.pred1.januárom2009,zčohovyplýva,žeakvrozhodnomobdobí,t.j.donovelizácie
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná
povinnosťDružstvaaktualizovaťProspektinvestícií,jezpovahyvecivylúčenýdohľadzostranyNárodnej
banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe

v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných

papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31.
decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska
skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné
Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ o povinnosti Národnej banky
Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne
povinnosti a preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako
povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný

za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým
priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je
povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne
zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti
zapostupNárodnejbankySlovenskaibavprípade,akbysajehopostupukázalmylným,zasahujúcimdo

základných práv navrhovateľov, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovatelia
vyhodnotili, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri
aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je
proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii
zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo

samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená, a navrhovatelia si ako členovia Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,

museli byť vedomí, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo
je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,
že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV

- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska a činnosť Družstva, ktorého boli navrhovatelia v rozhodnom čase členmi, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistéhovýnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľom.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ o nedostatočných opatreniach
Národnej banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka
s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008,

č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovatelia sa nemôžu v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú
hmotnoprávneho posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup

považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo
strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že

Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne

posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovatelia očakávali a namietali ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovatelia v priebehu celého konania pred súdom

prvého stupňa vytýkali len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či
nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahutzv.zákonnéhorozhodnutiastým,ženavrhovateľmitvrdenýnesprávnyúradnýpostupodporcu,v

konaní nepreukázali s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých Národnou bankou
Slovenska, podľa názoru navrhovateľov, bez opory v zákone, podľa ich subjektívneho presvedčenia, sa
nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k.

3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovatelia nemohli dosiahnuť uspokojenie svojich
pohľadávok v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovatelia pohľadávku, ktorá je predmetom tohto
sporu uplatnili v konkurznom konaní, škoda im ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť

štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohli navrhovatelia úspešne uplatniť iba vtedy,
ak by preukázali, že sa bezúspešne domáhali jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia
pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj
konkurenciuprávnejúpravyzodpovednostizaškodusprávnouúpravoukonkurzu.Zuvedenéhovyplýva,že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia
samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo
199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.

zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, je stále použiteľné).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ v podanom odvolaní, týkajúcou
sa procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými

dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom zo dňa 14. 01. 2014 vyplýva, že prvostupňový súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom
listinných dôkazov, a to nielen založených v spise, ale aj ostatných dôkazov, spoločných pre všetky
spojené konania (č. l. 155 spisu).

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom

rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovatelia v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a
následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej

časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.