Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 26, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215675
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7712215675.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: XX XXX XXX, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4,
IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
Bratislava, Župné námestie 13, IČO: XX XXX XXX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku 5C/177/2012-19 z 23.9.2014 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom I. žalobu zamietol a vyslovil, že II. žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, doručenou mu 27.9.2012, domáhala proti
žalovanej a čím žalobu odôvodnila (čo tvrdila, resp. čo v nej uviedla), že majetkovú škodu vyčíslila
na 1 317,29 eur ako náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou
o úvere a nemajetkovú ujmu vyčíslil na 263,46 eur, že žalobkyňa nárok na náhradu škody si v súlade s

§ 15 zák. č. 514/2003 Z. z. uplatnila písomnou žiadosťou u žalovanej, ktorá do podania tejto žaloby na
žiadosť pozitívne nereagovala dokazovanie v tomto smere odkázala na spis Ministerstva spravodlivosti
SR a neho. Ďalej uviedol ako sa k návrhu vyjadrila žalovaná, že s ním nesúhlasila a žiadala ho zamietnuť
a čím svoje stanovisko odôvodnila. Konštatoval, že žalobkyňa sa pojednávania konaného 23.9.2014
nezúčastnila a požiadala o jeho odročenie z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu
a zároveň navrhla dokazovanie, resp. jeho doplnenie, pretože zadala objednávku na vypracovanie
znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku škody, za ktorú zodpovedá žalovaná. Uviedol, že návrh na

odročenie pojednávania neakceptoval, pretože návrh nespĺňal náležitosti § 119 ods.2 O.s.p. a dôvody
v návrhu uvádzané nepovažoval za dôležité dôvody na odročenie pojednávania, že žalobkyňa o tom,
že pojednávajúci sudca nie je vylúčený z prejednávania veci má vedomosť viac ako rok, pretože o tom
rozhodol nadriadený súd a návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom o výške spôsobenej
škody považoval vzhľadom na dôvody uvádzané nižšie za nadbytočné. Poukázal na to, že konanie
začalo 27.9.2012, preto mala žalobkyňa dostatočný časový priestor a predloženie relevantného výpočtu
tvrdenej škody, ako aj iných dôkazov v konaní. Uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil tento

skutkový stav: z pripojeného exekučného spisu 22Er 437/2012 zistil, že žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora J.. I. Q. vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava proti povinnej D. Q., nar. XX.XX.XXXX, Y.. N.. X. XX/XX, L. Q., pre vymoženie
370,- eur s prísl. bola doručená 24.7.2012, že exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovskéhosúdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava z 29.3.2011 sp. zn.
SR 01150/11, ktorý nadobudol právoplatnosť 11.4.2011, že uznesením 22Er 437/2012-12 zo 7.8.2012
žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol, že voči tomuto uzneseniu sa odvolal

oprávnený a spis bol v dôsledku odvolania na Krajskom súde v Košiciach od 8.10.2012 do 18.1.2013,
že uznesenie zo 7.8.2012 bolo 20.12.2012 zrušené a ďalším uznesením 22Er 437/2012-39 zo 2.5.2014
opäť žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol, že aj voči tomuto uzneseniu sa
oprávnený odvolal, že pobyt povinnej nebol známy a tento sa nepodarilo zistiť 8.7.2014 bol tejto
ustanovený pre toto konanie opatrovník. Citoval znenie § 3 ods.1,2 písm. a),b),c),d) § 5 ods.1,2 § 6

ods.1, § 9 ods.1,2, § 15 ods.1,2, §17 ods.1,2, § 19 ods.1,2,3 zák. č. 514/2003 Z. z. a po posúdení
zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. dospel
k záveru, že návrh žalobkyne nie je dôvodný, čo odôvodnil tým, že zákon 514/2003 Z. z. upravuje
zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmociprivýkoneverejnejmociapodmienkyjej
uplatnenia, že štát zodpovedá sa škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci, že nárok na náhradu škody musí oprávnená osoba uplatniť

postupom upraveným v citovanom zákone. Konštatoval, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu
škodyanemajetkovejujmynatomzáklade,žeexekučnýsúdnerozhodoložiadostioudelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, teda uplatnila si voči štátu zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom a zároveň nesprávny úradný postup žalobkyňa videla
vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Žalobkyňa mala pravdepodobne

na mysli postup súdu, ktorého výsledkom bolo vydanie uznesenia o čiastočnom zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia. Na tomto mieste poznamenal, že o nesprávny úradný postup nejde, ak výsledkom
postupu orgánu štátu je vydanie rozhodnutia. Z kontextu žaloby preto vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila
nárok z nesprávneho úradného postupu (nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote) a z
nezákonného rozhodnutia (zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia). Uviedol, že v prvom prípade je

potrebné preukázať, že žalobkyňa pred podaním žaloby predbežne prerokovala svoj nárok s príslušným
orgánom (v tomto prípade s Ministerstvom spravodlivosti) a že jej nároku nebolo kladne vyhovené.
Druhou podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v zákonom stanovenej
lehote a že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Žalobkyňa nepreukázala
splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobkyňa v návrhu uviedla,
že v súlade s § 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. písomnou žiadosťou požiadala o predbežné prerokovanie
jej nároku. Do spisu nepredložila žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovanej uplatnila a
kedy, a dokazovanie odkázala na spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaná síce nepoprela, že
jej žalobkyňou bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho

všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody,
neuvedení súdnych konaní, ktorých sa nároky mali týkať a pod, preto nevidí akceptovateľný dôvod,
prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaná. Nejde
o listinný dôkaz, ku ktorému nemá žalobkyňa prístup, alebo ktorý by jej nemohol byť sprístupnený. Ak si
žalobkyňaneponechalakópiunávrhu,samasadostaladodôkaznejnúdzepreúčelyobčianskoprávneho

konania. Z toho dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka
konania.
Ani skutkové tvrdenia žalobkyne o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenej lehote sa nezakladajú na pravde. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody na
tom základe, že súd nerozhodol v 15. dňovej lehote určenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a

konštatovala prieťahy súdu 94 dní. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia
bola súdu doručená 24.7.2012 a rozhodnuté bolo 7.8.2012. Poukázal na znenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z
exekučného spisu vyplýva, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok (§41 ods.2 písm. d), preto

vydanie rozhodnutia nie je viazané na 15 - dňovú lehotu. Žalobkyňa nijakým spôsobom nevysvetlila ani
nepreukázala, čo ju viedlo ku konštatovaniu tvrdeného prieťahu. Neuviedla, kedy bola doručená žiadosť
o udelenie poverenia a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia počítala. Ako sama
tvrdila v žalobe, touto informáciou nedisponovala a odkázala na exekučný spis, ktorého spisovú značku
v návrhu ani neuviedla a dokazovanie v tomto smere preniesla na súd. Uviedol, že lehota na vydanie

poverenia podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku začína plynúť doručením žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti
dokazovania poukázal na to, že argumentácia žalobkyne neobstojí v žiadnej rovine, pretože jej tvrdenie
o nevedomosti spisovej značky, dátumu, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a inýchrelevantných informácií pre konanie, je zavadzajúce. Žalobkyňa je účastníkom exekučných konaní ako
oprávnený. Nič jej ako účastníkovi nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého
má právo nahliadať. Spisová značka bola prvotne zistiteľná od súdneho exekútora, ktorému súd vydal

poverenie. Aj konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je sporovým konaním a je na
žalobkyni skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať. Táto povinnosť zo strany žalobkyne absolútne
absentuje. Dôkaznú povinnosť žalobkyňa preniesla na neho resp. na žalovanú. Uviedol, že dôvody
uvádzané v žalobe sú všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci. Poukázal
nato,žepokiaľideouplatnenienárokunanáhraduškodyztvrdenéhonezákonnéhorozhodnutia,ktorým

je oneskorené vydanie poverenia, pri tomto nároku je potrebné splnenie niekoľkých kumulatívnych
podmienok, ktoré vymenoval a tvrdí, že tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, že ak chýba
čo i len jedna podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody priznať opakovane poukázal nato,
žalobkyňa nepreukázala, že nárok predbežne prerokovala so žalovanou, že ďalšou podmienkou pri
uplatnení nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia je preukázanie zrušenia nezákonných
rozhodnutíazexekučnéhospisu,ktorýbolpripojenýkukonaniunevyplýva,žebyuznesenie,ktorýmbola

žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, bolo zrušené. Žalobkyňa o tom žiadne dôkazy nepredložila,
dokonca to v žalobe ani netvrdila. Zo spisu vyplynulo, že žalobkyňa proti čiastočne zamietajúcemu
uzneseniu nepodala opravný prostriedok. V tomto konaní posudzuje nárok žalobkyne na náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a iba v intenciách tohto zákona o nároku žalobkyne rozhoduje. Rozhodnutia,
ktorých nezákonnosť žalobkyňa namieta a ktoré sú základom nároku na náhradu škody doposiaľ neboli

príslušným orgánom štátu zrušené ani nebola príslušným orgánom konštatovaná ich nezákonnosť. Z
uvedeného dôvodu je návrh žalobkyne nedôvodný a v rozpore so zák. č. 514/2003 Z. z. Nárok žalobkyne
na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa zák.
č. 514/2003 Z. z., preto nie je daný samotný základ nároku a z uvedeného dôvodu nezoberal ani
správnosťou vyčíslenia náhrady škody či nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa požadovala. O trovách

konania rozhodol tak, že ich náhradu nepriznal žiadnemu z účastníkov, lebo úspešná žalovaná ( § 142
ods.1 O.s.p. ) náhradu trov konania nežiadala a neúspešnej žalobkyni náhrada trov konania nepatrí.

V podanom odvolaní tak ako v desiatkach iných vecí, žiadala žalobkyňa zrušiť rozsudok a vec vrátiť
súdu na ďalšie prejednanie.

V odvolaní namietala, že došlo k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., lebo sa jej odňala možnosť konať pred
súdom, je tu dôvod podľa § 221 ods.1 O.s.p. lebo rozhodoval vylúčený sudca v spojení s § 221 ods.1
písm.g/ O.s.p. a nesprávne vec právne posúdil podľa § 221 ods.1 písm.h/ O.s.p., neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§205
ods.2 písm. c) O. s. p) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods.2

písm. f) O. s. p.) a preto je treba napadnutý rozsudok zrušiť.
K dôvodom odvolania bližšie uviedla, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej právneho
zástupcu postupujúc podľa §101 ods.2 O. s. p. pričom ona riadne a včas požiadala o zrušenie
pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi,
že uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila súd o skutočnostiach

nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonaniavylúčiťaupozornila,žejejprávnynázorvyslovilKrajský
súd v Trnave napr. v rozhodnutí zo 17.10.2012 sp.zn. 11NcC/46/20 12-24 v právne a skutkovo zhodnej
veci,pričomvylúčilvšetkýchsudcovOkresnéhosúduDunajskáStredazrozhodovaniaavecsťažovateľa
prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galantaa uviedla, že rozhodovanie veci

zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého
procesu (IV. ÚS 345/09), že koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia a
poukázala na rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods. 73. Konečné (meritórne)
rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania

podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobkyne o
zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že nemala možnosť vyjadriť k
tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Koncepcia

spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať
možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti, napr. rozsudky Nideröst-Huber v.
Švajčiarsko z 18.2.1997, ods. 24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18. marca 1997, ods. 33, Krčmár a
ostatní c. Česká republika, rozsudok z 03.03.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97. Tvrdí, že ak žalovanánereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle §114 ods.3
O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.. Predložila ako
dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval

Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku a to
v posudku. Ak súd vo svojom odôvodnení rozsudku konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala, že by jej
postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda pričom ďalej uvádza, že bližšie nešpecifikovala
jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného

súdu,nakoľkourčenievýškymajetkovejškodyvžalobeniejedôkazomojejvzniku,potomsúdnevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.
V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik
škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a
škodou, preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným
medzitýmnym rozsudkom.

Knávrhunaprerušeniekonaniauviedla,žeakbolsúdudoručenývčasepredchádzajúcomnariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol
súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, na podporu

uvedeného tvrdenia poukázala na judikatúru krajských súdov (mutatis mutandis Rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiada, aby odvolací súd zrušil
rozsudok a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odvolací súd podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (lebo v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu uvedenom v § 212 ods. 1,
3 O.s.p. a zistil, že rozsudok je vecne správny, odvolací súd sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu
prvého stupňa stotožňuje v celom rozsahu, lebo sú správne a zákonné a so skutočnosťami namietanými
v odvolaní sa vyrovnal už prvostupňový súd (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. a podľa § 156 ods.3 O.s.p. rozsudok

verejne vyhlásil).

Podľa čl. 152 ods.4 Ústavy, zavedenej zákonom č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, výklad a
uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s touto ústavou.

Z čl. 46 ods.1 Ústavy SR vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR.

Podľa § 212 ods.3 O.s.p., na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd, len ak

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a

ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §132

O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli

najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132
až § 135 O. s. p.Súdvzaldoúvahyibaskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázané,resp.vyšlipočaskonania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s.
p., preto tento odvolací dôvod tiež nie je v prejednávanej veci daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.] je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov
ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny
predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia

skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania).

Zákonná úprava obsiahnutá v § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým a nesporovým
konaním.Okremtohoakceptujetúskutočnosť,ževzhľadomkpovaheobochtýchtokonaní,dokazovanie

v sporovom konaní je založené na iných základoch ako dokazovanie v konaní nesporovom. V sporovom
konaní účastník má preto povinnosť tvrdenia ( § 79 ods. 1 O.s.p. ) a povinnosť dôkaznú. To ale
neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta
tretia O.s.p. vychádzal z toho, že súd síce nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh
účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované

dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie
vo veci. Ide tu o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon
ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania
neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti.

Súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu a z vykonaných dôkazov podľa § 153 ods.1 O.s.p.
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné.

Odvolacísúdhodnotíodvolanieakoneopodstatnené,súdprvéhostupňavdostatočnomrozsahuvykonal
dokazovanie, vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé.

Odvolací súd predovšetkým poukazuje spojené konanie 5C 131/2012, v ktorom uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 3NcC/58/2012 z 19.10.2012, v ktorej sudca J.. H. Š. nebol vylúčený z
prejednávania a rozhodovania spojenej veci vedenej na OS Michalovce 6C/131/2012.

Aj ďalšie námietky v odvolaní žalobkyne sú neopodstatnené. Je treba konštatovať, že súd mohol
aplikovať § 101 ods.2 O.s.p. a v neprítomnosti žalobcu rozhodnúť vo veci. Je len samozrejmé, že
nemohol súd prvého stupňa akceptovať s poukazom na § 6 O.s.p. návrh na zrušenie nariadenia
pojednávania, ktorý podal žalobca, ale rozhodol vo veci samej. K jednotlivým dôvodom zamietnutia
žaloby na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, s ktorými dôvodmi sa výstižne a

presvedčivo vyporiadal súd prvého stupňa je potrebné zvýrazniť, že pri náhrade škody na základe
zákona č. 514/2003 Z.z. je treba splniť niekoľko podmienok a to:
1/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne,
2/ vydanie nezákonného rozhodnutia, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného
rozhodnutia a vznikom škody, ako aj ďalšiu podmienku s tým, že ak chýba čo i len podmienka, nie je

možné nárok na náhradu škody priznať. O.i. je potrebné predložiť a preukázať žalobcom aj zrušenie
nezákonných rozhodnutí, z exekučných spisov, ktoré sú pripojené ku tomuto konaniu nevyplýva, že by
pred súdom prvého stupňa, aby tieto uznesenia, ktorými bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá,
boli zrušené, žalobca o tomto súdu žiadne dôkazy nepredložil a o.i. to v žalobe ani netvrdil. Nesprávnosť
rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti, nie je vyčerpávajúco odôvodnená, avšak podľa súdu prvého

stupňa a aj odvolací súd súhlasí s takýmto názorom, predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o
vecnejsprávnostizamietajúcichuznesenívexekučnomkonaníasúdnevyhodnotilanisprávnosťprávnej
argumentácie žalobcu voči zamietajúcim uzneseniam a ani pritom nemá povinnosť vyhodnocovať takúto
správnosť, avšak súd v tomto konaní posudzuje nárok žalobcu výlučne na náhradu škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. a iba podľa týchto zákonných podmienok tohto citovaného zákona o nároku žalobcu
potom môže rozhodnúť (zák. č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd o.i. má vedomosť aj o tom, že ústavný súd pre nedostatok právomoci nielenže neprijal
ústavné sťažnosti Pohotovosti, s.r.o., ale rozhodol o nich tak, že nemá právomoc rozhodovať o návrhu
na prerušenie konania (ÚS SR odmietol sťažnosti žalobcu, napr. I.ÚS 293/2013, I. ÚS 311/2013, III.
ÚS 351/2013, pozri aj uznesenie NS SR 7Cdo 3/2013, 7CoE/90/2013, keď všeobecný súd správne
interpretoval právne predpisy v exekučnom konaní).

Aj najvyšší súd vo svojom uznesení sp.zn. 3Cdo 102/2013 z 11.3.2013 v konaní o náhradu majetkovej
a nemajetkovej ujmy ohľadne tých istých účastníkov rozhodol tak, že dovolanie odmietol a tým rozhodol
o otázke povinnosti súdu prvého stupňa vyrubiť súdny poplatok za námietku zaujatosti a keďže všetky
rozhodnutia sú právoplatné tak najvyššieho súdu ako aj ústavného, a preto odvolacie dôvody sú
nepodstatné. Aj napokon Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 9/2014 riešil porušenie ústavy s tým, že v

rozhodnutí z 22.1.2014 správne poukázal na povinnosti spoločnosti s.r.o., ktorá sa sťažovala a žalobca
v riešenej veci práve namietal porušenie práv všeobecných súdov voči právnickej osobe.

Výčitky žalobkyne nie sú opodstatnené, keď výslovne žalobkyňa v námietkach opakuje stále, že sa jej
podarilo získať časť jednej exekučnej veci a že dôkazmi nedisponuje a že vylúčení sudcovia rozhodovali

a pod., lebo nemožno sa vracať spätne k už právoplatným rozhodnutiam o námietkach a to aj z pohľadu
podaných návrhov žalobcom a ustálenej súdnej praxe tak Najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu
SR (dôkazná povinnosť je na strane žalobcu podľa § 79, § 120 O.s.p. Podobne pozri aj exekučnú vec
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 234/2012 z 11.9.2013). Argumenty žalobkyne v odvolaní nevyvrátili
skutočnosť, že nepreukázal v tomto konaní podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu).

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p.

Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p., lebo žalobkyňa bola
neúspešná a žalovanej nevznikli trovy.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.