Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/92/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217862
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4312217862.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Evy Šiškovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova4,Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľa zo dňa 28. 10. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24. apríla
2014 č. k. 15C/84/2013-37, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal toho, aby
súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 2.775,34 eur titulom majetkovej škody a sumy 555,07 eur
titulom nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu, že Okresný súd Levice ako exekučný súd rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30. 01. 2011 (konanie sa začalo
dňa 02. 06. 2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, teda s omeškaním viac
ako 242 dní. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa sa oboznámil so spisom Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/591/2010 a dospel k
nasledovnému skutkovému stavu a právnemu záveru.

Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/591/2010 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 7092/10 proti povinnému: R. L., bola súdnym exekútorom podaná
na súd dňa 16. 07. 2010. Exekučným titulom na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok zo dňa

18. 11. 2009 vydaný Stálym rozhodcovským súdom Bratislava, Karloveské rameno 8, Bratislava pod sp.
zn. SR 18880/09. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zo dňa 28. 10. 2010 č. k. 16Er/591/2010-16 tak, že túto žiadosť zamietol.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 03. 2011.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že nevyhnutnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon, alebo škodová udalosť, b/ vznik

škody, c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody a d/
zavinenie (to len pre prípad subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov koncipovaná ako objektívnazodpovednosť, ktorej sa nemožno zbaviť. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (ust. § 9 ods. 2 cit. zákona). Škodou
sa rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej a tiež právnickej osobe, dá sa vyjadriť v peniazoch

a spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a predstavuje také majetkové hodnoty, ktoré
bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, alebo aby sa v peniazoch vyvážili
dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup môže mať

za následok vznik zodpovednosti podľa citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Ak by
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Navrhovateľ nepreukázal,
že prípadná majetková škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s oneskorene vydaným rozhodnutím
Okresného súdu Levice. Navrhovateľ tvrdí, že má nárok na nemajetkovú ujmu. Súd môže priznať
nemajetkovú ujmu s poukazom na ust. § 17 ods. 3 cit. zákona, a to s prihliadnutím najmä na a/osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Ohľadne nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa uviedol, že táto nezávisí len od zistenia nedodržania

zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci konštatované (v dôvodoch rozsudku) a na
základe, ktorých nezistil ani dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. V predmetnej
veci súd nie je oprávnený konštatovať, že ide o prieťah v konaní a takéto konanie nebolo vedené ani
na inom súde. Taktiež nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym postupom a vznikom
škody. Súd mal jednoznačne za preukázané, že škoda navrhovateľovi nevznikla a v prípade, ak by škodu

i reálne dokladoval, tak nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty a ním tvrdené náklady
mu ani nevznikli.

Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 3 ods. 1, písm. a/, d/, § 4 ods.
1, písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2,, § 19 ods. 1, 3 zákona č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov, v znení účinnom od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011.

Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách
konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal
náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu je
zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu

možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.

Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne

rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež

uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav

nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto

posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny
dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení
svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so

správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 1.3.2013
a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak zložité,
že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a vzhľadom
na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel výšku
škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ bol toho

názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to
vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou
a škodou.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase

predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho
tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní

pod sp. zn. 9Co/174/2014).

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie

navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 24.

04. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal

samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd

uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume
2.775,24 eur a nemajetkovej ujmy v sume 555,07 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp.
zn. 16Er/591/2010. Majetková škoda 2.775,34 eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného

súdu v občianskom súdom konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t. j. 02.

06. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní neplatila v prípadoch, ak išlo o exekučný titul
podľa ust. § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ tohto zákona s tým, že pokiaľ súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesenímzamietne. Odvolací súd je toho názoru, že lehota, ktorá bola stanovená na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, čo
znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15 dní. Odhliadnuc od tejto podstatnej a rozhodujúcej
skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Levice vedenom pod sp.
zn. 16Er/591/2010 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola doručená
exekučnému súdu dňa 16. 07. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 18. 11.
2009 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. v konaní

pod sp. zn. SR 18880/09. Následne súd vyzval právneho zástupcu oprávneného (navrhovateľa v tomto
konaní) na predloženie zmenky, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu ako i dohody
o vyplnení zmenky uzavretú medzi oprávneným a povinným. Žiadaná zmenka bola súdu predložená
dňa 22. 09. 2010 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 28. 10. 2010 č. k.
16Er/591/2010-16 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti predmetnému rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd, t.j. Krajský

súd v Nitre dňa 21. 01. 2011 uznesením č. k. 15CoE/548/2010-33 tak, že odvolaním napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 28. 10. 2010 potvrdil. O zastavení exekučného konania rozhodol
exekučný súd dňa 21. 07. 2011 uznesením č. k. 16Er/591/2010-45, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
10. 08. 2011.

Zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné
zastavenie exekučného konania z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení týchto uznesení nemožno
automaticky považovať za nesprávny úradný postup ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere
nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať
a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho exekútora taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik

škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal
tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Levice pod sp. zn. 16Er/591/2010, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú

škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 2.775,34 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný
postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v
prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné
bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 555,07 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a
príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,
že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované

tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život
poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú
fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej
osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za

ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ
návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním
podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že
nastanestavpredpokladanýzákonom,stratoudôveryvprávoaspravodlivériešenieveciapod.Odvolací

súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Er/591/2010 bola doručená exekučnému súdu dňa
16. 07. 2010 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 28. 10. 2010 (teda nie viac ako 242 dní,
resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdí navrhovateľ) a túto okolnosť je potrebné
vziať do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu

nemajetkovej ujmy. Taktiež je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že rozhodnutiu súdu predchádzala
výzva na predloženie listín, ktoré exekučný súd považoval za potrebné preskúmať pred rozhodnutím
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V predmetnej exekučnej
veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej
poskytuje úvery), pričom neboli preukázané ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ
poukazoval.Naviacjepotrebnéuviesť,že cieľomprimeranéhofinančnéhozadosťučineniajezmiernenie

nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III.
ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 28. 10. 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 18. 11. 2009, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 18880/09 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a R. L.
ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k

uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento rozsudok nemôže
predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej

osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho

priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva nasúdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že

procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné.

Mailové ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 23. 04. 2014 (odoslané
súdu dňa 24. 04. 2014) na pojednávaní konanom dňa 24. 04. 2014 a dôvody v ňom uvedené (iné
pojednávania vo veci navrhovateľa CD Consulting s.r.o. na Okresnom súde Senica dňa 24. 04. 2014
a nesúhlas navrhovateľa so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvého stupňa správne
posúdil a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú

skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 26.
03. 2014. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámili bez
zbytočného odkladu, nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci prejednávanej pred iným
súdom a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 2 OSP,
t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o dôvode pre

odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ právny zástupca navrhovateľa prevzal právne zastúpenie v
rôznych právnych veciach týkajúcich sa rôznych iných účastníkov konania, ktoré sa vedú na súdoch
v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované pojednávania na
rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie vzbudzuje pochybnosti
tvrdenie, že navrhovateľ so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri vyššie

opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 24. 04. 2014 splnené všetky procesné povinnosti a
podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti
konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa

rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd prvého
stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný súdny spis Okresného súdu Levice, z ktorého
pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Ani nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr. nevykonanie znaleckého dokazovania, resp.
neoboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom, ako sa toho domáhal navrhovateľ v podanom
odvolaní) nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie
o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa

nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil i tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s
exekučným spisom Okresného súdu Levice vedeným pod sp. zn. 16Er/591/2010 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 242 dní sa nezakladá na pravde a k
tvrdenej nečinnosti nedošlo. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa

dodáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 02. 06. 2010 a žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená až dňa 16. 07. 2010, pričom
exekučný súd o nej rozhodol uznesením dňa 28. 10. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 03.
2011 (v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. 01. 2011 č. k. 15CoE/548/2010-33), zčohopotomvyplýva,žeexekučnýsúdnekonalsozbytočnýmiprieťahmiapoveľmidlhejdobea nemohol
byť a ani nebol nečinný 242 dní, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v
konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonomstanovenúlehotu(aninebolastanovená)aožiadostisúdnehoexekútorarozhodolvprimeranej

lehote, čo znamená, že nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nepochybil a jeho konaním nedošlo k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu, od ktorého navrhovateľ odvíja svoj nárok, v dôsledku čoho nebolo potrebné v konaní už ani

vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Exekučným titulom
v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci a zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu
navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý

súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.

Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ
v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.