Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, March 21, 2016

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 13C/212/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715208581
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Minková

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2016:6715208581.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred samosudkyňou JUDr. Silviou Minkovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyni Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Súd odporkyni právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 21.09.2012, ktorý bol doručený súdu dňa

27.09.2012, domáhal voči odporkyni náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný súd Zvolen. V návrhu uviedol,
že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere č. 6116370) navrhol písomným podaním spísaným
procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“)
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a
zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 6116370 dlžníkom: Y. Q., nar. XX.XX.XXXX.

Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
14280/2010. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky efektívne a účinne
predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
súdu, ktorým bol Okresný súd Zvolen (ďalej len „Exekučný súd“) a požiadal ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú
súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať
sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej

dobe. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01. 06. 2011, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súdnezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie,
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora
aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými
titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym

zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Na
tomto mieste je potrebné upozorniť na skutočnosť, že navrhovateľ disponuje exekučnými titulmi, ktorými
sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je
založená povinnosť Exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie rozhodcovského súdu. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01. 02.
2002 do 31. 05. 2010 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom
podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto Exekučný súd
mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý

sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie
rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napríklad notárska zápisnica. Exekučný súd
napriektomu,ževecnímprejednávanánevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitostianevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na
časpotrebnýkposúdeniuarozhodnutiu,rozhodoložiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie

až dňa 05.08.2011 (konanie začalo dňa 17.09.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty (omeškanie viac ako 322 dní). Doplnil, že na označenie exekučnej veci používa všetky informácie,
ktoré má k dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd mu totiž neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo
k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Nesprávny úradný postup Exekučného súdu

charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok bol príčinou
konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane.
Ďalej poukázal v návrhu na to, že dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v §
40 zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku.

K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie odporcu (dlžníka). Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v
právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie odporcu (dlžníka)
tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam,

kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva,
ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv
účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí.
Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach
prípadu cesta aplikácie § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), ktorou

súdna úprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie
je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly
rozhodcovského rozhodnutia Exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Exekučný súd tým, že svojím
nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti
istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil

prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi ním ako oprávneným a dlžníkom ako povinným
odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej strane totiž existuje právne
relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty
(§ 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvoláprávne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie
je možné zo strany navrhovateľa ako veriteľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu
ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského

súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Ďalej upozornil na to, že podľa platnej právnej
úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným
všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako
nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala Exekučnému súdu postupovať nesústredene a so

zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej. Nečinnosť Exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal navrhovateľ, čo je základným účelom práva

zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Preto si z dôvodu nesprávneho úradného
postupu Exekučného súdu navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy,
pričom majetková škoda v sume 1.252,24 Eur predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.

Súčasne si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 250,45 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú mu nesprávnym úradným postupom Exekučného súdu. Nesprávny úradný postup je

dôsledkom nesústredenej činnosti Exekučného súdu takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie
nútenej vymožiteľnosti jeho majetkového práva. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho
legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom Exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky. Vďaka skorému rozhodnutiu Exekučného súdu v zákonnej lehote mohol včas, efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia

vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z tohto vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná,

platná a účinná právna norma (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 77/02).
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. V konaní si z týchto dôvodov uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za
vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie

jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,
stratudôveryvprávoavspravodlivériešenieveciazamedzenievymoženiupohľadávkycestouexekúcie
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Exekučného súdu) sumu
250,45 Eur, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého
procesnou deformáciou). Pred podaním návrhu na súd postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporkyňu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody. Odporkyňa na jeho žiadosť pozitívne nereagovala, preto podal voči nej návrh na súd. Súčasne
žiadal priznať náhradu trov konania.

Predmetný návrh bol pôvodne zapísaný a vedený na tunajšom súde pod sp. zn. 10C/197/2012.

Uznesením č.k. 10C/195/2012-16 zo dňa 08.02.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.02.2013,
súd spojil na spoločné konanie veci vedené pod spisovými značkami 10C/195/2012, 10C/196/2012,
10C/197/2012, 10C/198/2012, 10C/199/2012, 10C/200/2012, 10C/201/2012, 10C/202/2012,
10C/203/2012 a 10C/204/2012 s tým, že konanie sa bude viesť pod spoločnou spisovou značkou
10C/195/2012. Následne súd uznesením č.k. 10C/195/2012-226 zo dňa 11.05.2015 vec pôvodne

vedenú pod sp. zn. 10C/197/2012 vylúčil na samostatné konanie. Na základe toho bola konaniu o tejto
vylúčenej veci pridelená nová spisová značka 13C/212/2015.Odporkyňa vo vyjadrení zo dňa 17.06.2013, ktoré bolo doručené súdu dňa 24.06.2013 k spojeným
návrhom (ďalej len „návrh“) uviedla, že návrh považuje za právne neopodstatnený, žiadala ho v celom
rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania a to z dôvodu nepreukázania splnenia základných

zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. K návrhu vzniesla
procesné námietky v tom zmysle, že síce navrhovateľ uviedol v návrhu časť dôkazov, najmä odkazuje
na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša sám. Predovšetkým zdôraznila, že neoznačenie spisových značiek exekučných konaní,
v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Exekučného súdu, bolo jedným z

dôvodov, pre ktorý Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv
nečinnosťou Exekučného súdu, keď uviedla príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
211/2012, sp. zn. IV.ÚS 366/2012, sp. zn. IV.ÚS 374/2012. Ďalej poukázala na to, že okrem toho,
kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu
škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v
ktorom mu mala byť spôsobená škoda. V tomto smere navrhla konajúcemu súdu aplikáciu § 43 ods.

1 Občianskeho súdneho poriadku. Na toto zákonné ustanovenie poukázala aj z dôvodu, že v tomto
momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní,
v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ v návrhu neuvádza, aké kroky podnikal na
odstránenie neželaného stavu. V druhom rade má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu

alebo Ústavný súd SR. Dňa 23.04.2012 jej boli doručené prvé žiadosti zo strany navrhovateľa o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už
dňa 27.09.2012 boli okresnému súdu doručené návrhy na náhradu škody, je zrejmé, že navrhovateľ
ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v

znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným

orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo
ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných
ustanovení tohto zákona vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone

verenej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia
na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske
súdne konanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz 38/76, uverejnené pod publikačným
číslom R 28/1978). Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Odporkyňa ďalej

informovalasúd,ženapriekopakovanýmvýzvamnadoplneniežiadostí,ktoréMinisterstvospravodlivosti
SR adresovalo navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ
nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol ochotný uviesť dátumy,
kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol,

či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy (ústavné sťažnosti), ani nedoplnil doklady
preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným,
ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. V celku navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na
predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto nárok navrhovateľa nepovažuje

za predbežne prerokovaný. Nesprávny úradný postup navrhovateľ v návrhu špecifikuje ako nevydanie
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote (teda zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej
lehote) a vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok (zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Teda ide o dva namietané nesprávne úradné postupy.
Čo sa týka nesprávneho úradného postupu, ktorým má byť zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, takto formulovaný postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom na
účely zákona č. 514/2003 Z.z. Pojem „nesprávny úradný postup“ nemá legálnu definíciu, v súlade
s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako „porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či užsúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - našiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004 uverejnený pod
publikačným číslom 23/2011). Teda akýkoľvek postup súdu (zahrňujúci napríklad právne posúdenie veci,

záver o tom, že je oprávnený preskúmavať exekučný titul, zistenie skutkového stavu, výber, aplikácia
a interpretácia zvolených právnych noriem na skutkový stav), ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí, nemôže byť oným „nesprávnym úradnom postupom“ na účely zákona č. 514/2003
Z.z. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto vylúčená. Z
navrhovateľom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Totiž podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,
ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je
viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011,
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 Zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §

41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu
je prípustné odvolanie. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie

z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti
rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu nie je možné považovať za
nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Pokiaľ
navrhovateľ uviedol, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné posúdenie

práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu“, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia
Ústavného súdu SR z 03.03.2011, č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011,
sp. zn. 3Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.09.2011, sp. zn. 3Mcdo 11/2010 a
uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011, sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej

doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa
názoru Ústavného súdu, pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých
okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na

výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je
legitímny. K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote považovala za nevyhnutné v prvom
rade poukázať na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva,

že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia. 15 dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe
exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať,
že by to bol zámer zákonodarcu určiť 15 dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Podľa § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 01.01.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,

z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súduSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ nepreukázal, že by podal
sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné

rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z týchto dôvodov má za to, že nie je preukázaný nesprávny
úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Ďalej vo vyjadrení odporkyňa uviedla, že ako to vyplýva
zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom v niektorých návrhoch, k nesprávnemu úradnému

postupu súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo
na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou
uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia
lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. V prípade, ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda
práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, a to po 15 dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia doba)

uplynula po 3 rokoch od momentu uplynutia 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené odporkyňa vzniesla námietku
premlčania, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred
dňom 23.04.2009 (t.j. 3 roky pred dňom, kedy jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovania
nároku). Tiež pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je okrem

iného nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ doposiaľ nepreukázal existenciu
škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Na tomto mieste je potrebné
poukázať na tú skutočnosť, že navrhovateľ neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa
§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Skutočná škoda je totiž trvalé
zmenšeniemajetkupoškodenéhoaušlýziskpredstavujeušlýmajetkovýprospech,resp.nerozmnoženie

majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom
na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku navrhovateľ
doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý
zisk. Nepreukázal tiež existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, ani
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosť

pohľadávky. Pokiaľ sa ďalej navrhovateľ domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tu
odporkyňa poukázala na skutočnosť, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je
odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“
sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR

sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu nie je
možnévzťahovaťnafyzickéosoby,ktorésanačinnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,
lebo im nevznikla ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež neupresnil v čom a ako situácia „ovplyvnila
ďalšie jeho podnikateľské postupy“. Rovnako požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 %

z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
Navrhovateľ zjavne tak opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené z návrhu
nevyplýva a z tohto dôvodu nepovažuje za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by
sa mala poskytnúť navrhovateľovi jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti poukázala na § 17 ods. 2 a

ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v
ktorommaloknesprávnemuúradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnosti
navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu
spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok
z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v
ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporkyňa k vyjadreniu doložila list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010)/1360 adresovaný
stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala

na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary
Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (vec C-76/10). Okrem uvedeného onegatívnej percepcii navrhovateľa verejnosťou, resp. aj špecializovanými organizáciami na ochranu
spotrebiteľov (napríklad Spotrebiteľské centrum) svedčí napríklad článok v denníku SME zo dňa
16.07.2012, ktorý odporkyňa tiež pripojila k vyjadreniu. Z uvedeného článku napríklad vyplýva, že

navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd
Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok
popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom
na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu
RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že

Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním navrhovateľa, vylúčila
navrhovateľa zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú
potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako
spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízko

príjmových osôb. Vzhľadom na uvedené má za to, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení
osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnosti s negatívnou
povesťou využívajúcou neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky,

ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť navrhovateľovi
priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odporkyňa tiež namietala príčinnú súvislosť
ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť,
ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov ja každá

príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený. Nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že by navrhovateľovi vznikla škoda postupom súdu. Navrhovateľ
tak nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

nepreukázal vznik, ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že zamietol
žiadosť o udelenie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote, a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou.

V súdenej veci súd nariadil pojednávanie na deň 21.03.2016. Na toto pojednávanie boli právny
zástupca navrhovateľa i odporkyňa predvolaní včas a riadne. Odporkyňa podaním zo dňa 18.03.2016,
doručeným tunajšiemu súdu dňa 18.03.2016 prostredníctvom e-mailu ospravedlnila svoju neúčasť na
tomto pojednávaní z dôvodu jej kapacitných a personálnych možností vzhľadom na značný počet
pojednávaní po celom území SR v obdobných konaniach s navrhovateľom, s ohľadom na hospodárnosť

konania ako aj s ohľadom na predpokladaný postup navrhovateľa, ktorý sa podľa doterajších skúseností
odporkyne pojednávaní taktiež nezúčastní, pričom sa odporkyňa pridržala svojich zaslaných vyjadrení
k veci.
Právny zástupca navrhovateľa elektronickým podaním zo dňa 07.05.2015, ktoré bolo súdu doručené v
ten istý deň, požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania na deň 11.5.2015 ešte v rámci spoločného

konania pod sp.zn. 10C/195/2012 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu
a prejudiciálnej otázky v konaní, ako aj návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd, a ktorého dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Tunajší súd tomuto návrhu na

prerušenie konania nevyhovel s tým, že uznesením č.k. 13C/212/2015-142 zo dňa 10.02.2016 konanie
o tomto procesnom návrhu zastavil pre prekážku právoplatného rozhodnutia o tomto návrhu podľa §
159 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Bližšie zdôvodnenie procesného postupu súdu je uvedené v tomto uznesení.
Podaním zo dňa 07.05.2015, doručeným tunajšiemu súdu v ten istý deň elektronickou formou,

navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol prerušiť toto súdne konanie podľa § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p. do právoplatného rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť
SR - Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. O tomto procesnom návrhu navrhovateľa rozhodol súd uznesenímč.k. 13C/212/2015-138 zo dňa 10.02.2016, ktorým tento návrh navrhovateľa na prerušenie konania
zamietol. Bližšie zdôvodnenie procesného postupu súdu je uvedené v tomto uznesení.
Podaním zo dňa 14.03.2016, doručeným súdu toho istého dňa formou e-mailu, navrhovateľ požiadal

o identifikáciu žaloby, konkrétne uvedenie jeho značky, uvedenej na žalobnom návrhu. Podaním zo
dňa 21.03.2016, doručeným súdu dňa 21.03.2016 o 11:56 hod. formou e-mailu, navrhovateľ požiadal
o odročenie pojednávania, nakoľko mu nebola oznámená jeho značka identifikujúca konkrétny žalobný
návrh,vdôsledkučohosanemoholpripraviťnapojednávanie.Tejtonavrhovateľovejžiadostioodročenie
pojednávania súd nemohol vyhovieť, nakoľko bola súdu doručená až po pojednávaní v prejednávanej

veci, ktoré začalo o 10:00 hod. dňa 21.03.2016. Len na doplnenie súd uvádza, že by jej nebolo možné
vyhovieť ani v prípade včasného podania, nakoľko navrhovateľom oznámený dôvod súd nepovažuje za
relevantný pre odročenie pojednávania, a to predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že v uznesení o
spojení vecí (vrátane prejednávanej) na spoločné konanie bola každá spájaná vec označená aj značkou
navrhovateľa a následne v odôvodnení každého uznesenia, ktorým v prejednávanej veci súd rozhodoval
o procesných návrhoch navrhovateľa a ktoré boli doručené navrhovateľovi, boli jednotlivé veci (vrátane

prejednávanej) presne označené spisovými značkami spolu s popísaním ich prípadného spojenia na
spoločné konanie, resp. vylúčenia na samostatné konanie, takže navrhovateľ nepochybne mal možnosť
jednotlivé svoje žalobné návrhy identifikovať.
Navrhovateľ, jeho právny zástupca, ani odporkyňa sa tohto pojednávania nezúčastnili, súd vec na tomto
pojednávaní prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.

Navrhovateľ k návrhu na začatie konania nepredložil žiadne dôkazy. Konanie exekučného súdu, ktorým
mal byť Okresný súd Zvolen a v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu zakladajúceho jeho nárok na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
identifikoval spisovou značkou exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom (neoznačeným), spisovú

značku súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Zvolen) neuviedol, len žiadal vykonať dôkaz
oboznámením týmto exekučným spisom, pričom tento identifikoval tak, že je založený pre exekučné
konania vedené medzi oprávneným POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava a povinným (dlžníkom) uvedeným v návrhu pre vymoženie peňažnej pohľadávky,
ktorá vznikla neplnením záväzku povinného (dlžníka) vyplývajúceho zo zmluvy o úvere špecifikovanej v

návrhu s tým, že exekučný súd mu neoznámil spisové značky, pod ktorými došlo k registrácii exekučných
konaní na exekučnom súde. V návrhu neopomenul uviesť „exekučný titul“, na základe ktorého podal
návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora.

Nazákladetýchtoúdajovnavrhovateľasúdvsúdenejvecizadovážilsúvisiaciexekučnýspisexekučného

súdu a vykonal dokazovanie týmto exekučným spisom, keď ho identifikoval ako sp. zn. 28Er/973/2010.

Súd z exekučného spisu sp. zn. 28Er/973/2010 (EX 14280/2010, súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý) zistil, že návrh na začatie exekúcie bol podaný voči povinnému: Y. Q., nar. XX.XX.XXXX.
Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 26.11.2010. Prípisom

zo dňa 05.05.2011 súd vyzval Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. na
predloženie k rozhodcovskému rozsudku sp. zn. SR 06696/10 na nahliadnutie zmenky. Uznesením č.k.
28Er/973/2010-25 zo dňa 23.05.2011 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nebolo podané. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 08.09.2011. Uznesením č.k. 28Er/973/2010-29 zo dňa 22.02.2012, právoplatným dňa

22.11.2012, bolo exekučné konanie zastavené.

Navrhovateľ v súdenej veci uplatnil nárok podľa zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), keď bolo potrebné aplikovať na daný nárok ustanovenia tohto zákona

účinné v rozhodnom období, teda ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., v znení zákonov č. 215/2007
Z.z., č. 477/2008 Z.z., č. 517/2008 Z.z., č. 508/2010 Z.z.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri

výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskejrepubliky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany

oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom. V súdenej veci je to
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, že ide o taký
úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup,
pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej
moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup

nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný
postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu Exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v

súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i v

praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto
predpokladov: 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma), 3. príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu
(škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Protiprávnosti, resp. nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a)nezákonným rozhodnutím, b) nesprávnym úradným postupom, c) rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z.), d)
rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v §

18 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosťmedziprotiprávnosťouprirozhodovaníaleboúradnompostupeorgánuverejnejmociavznikom
škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody. Pretože zákonná

úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako objektívna
zodpovednosť, od poškodeného sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje
preukázanie vyššie uvedených zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený
povinnosťou preukazovať i zavinenie zodpovedného subjektu.

Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú
predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so
zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Nesprávnym úradným postupom je každý postup
orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými
právnymipredpismialebovrozporesozásadamivýkonuverejnejmociazákladnýmiprávnymiprincípmi.

Aktuálna právna úprava v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady,
ktoré sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní,
alebo o iný nezákonný zásah do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciu § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je to, aby štát

(prostredníctvom svojich orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej
moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že i v prípade tejto zodpovednosti sa vyžaduje
existencia všeobecných predpokladov škody a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Navrhovateľ sa v prejednávanej veci domáhal nároku na náhradu majetkovej škody, ako aj nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako bol tento bližšie špecifikovaný v návrhu. Ťažisko
argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe Exekučného súdu je v tvrdení, že k
rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15 dňovej
lehoty.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) nadobudol účinnosť
dňa 01.07.2002. V § 35 tento zákon ustanovuje, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno
preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu.

Exekučný poriadok v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.08.2005 za exekučné tituly v § 41 ods. 1
a ods. 2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené zmiery, platobné výmery, výkazy
nedoplatkov a dohody, v ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj na

základe notárskych zápisníc, ktoré obsahovali právny záväzok a v ktorých bola vyznačená oprávnená
osoba, povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila. Aj keď rozhodcovský rozsudok ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, v znení účinnom od 01.02.2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval, od 01.07.2002 bolo
možné viesť exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku ako „na podklade iného vykonateľného

rozhodnutia“, keďže zákon č. 244/2002 Z.z. priznával rozhodcovskému rozsudku s účinnosťou od
01.07.2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku všeobecného súdu. V období od 01.07.2002
do 31.05.2010 bolo povinnosťou Exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak titulom bol rozhodcovský rozsudok, v lehote 15 dní od doručeniatejto žiadosti, pretože až s účinnosťou od 01.06.2010 bola v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvená
výnimka, že lehota 15 dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Exekučný poriadok s účinnosťou od 01.09.2005 v § 41 ods. 2 písm. c)

za exekučné tituly označuje notárske zápisnice a v písm. d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmiery nimi schválené. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a
zmiery nimi schválené“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela Exekučného poriadku
uskutočnená zákonom č. 102/2011 Z.z., účinná od 01.06.2011 podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu
vložením slov „rozhodcovských súdov“ do § 41 ods. 2 písm. d) iba odstraňuje rozporný výklad § 41

ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa
rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z uvedeného teda vyplýva záver, že rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom od 01.07.2002. V období od 01.07.2002 do 31.05.2010 mal Exekučný súd o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
mienil vydať poverenie, rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti. V období od 01.06.2010, pokiaľ
chcel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, už nebol

viazaný lehotou 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdna prax sa ustálila v závere, že
lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatí, ak Exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn.

II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013, sp. zn. II.ÚS/111/2013
zo dňa 13.02.2013).

Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola zamietnutá. Exekučný súd preskúmaval predpoklady materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu, čo je v súlade so súdnou praxou.

Ak Exekučný súd tak, ako súd už dôvodil, zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. V prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí. Uvedené sa vzťahuje aj na prípad exekučného
konania, od ktorého odvodzoval navrhovateľ nárok na náhradu majetkovej škody a nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, v ktorom došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Preto v príčinnej súvislosti s týmto nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu Exekučného súdu.

K tomuto treba doplniť, že 15-dňová lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je v súdnej praxi považovaná za krátku na to, aby mohol Exekučný súd náležite preskúmať
predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie s poukazom na to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu
vzhľadom na zložitosť vecí, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú náročnosť
posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi EÚ.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právny akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide tu o procesný úkon Exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi,

nazákladektoréhosúdnyexekútormôžezačaťvykonávaťexekúciuaktorýmsúdnyexekútorpreukazuje
svoje oprávnenie exekúciu vykonať (§ 36 ods. 3 Exekučného poriadku). V § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku je zvýraznená zodpovednosť Exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
pretoževydanietohtopovereniamusíbyťvýsledkomnáležitéhopreskúmaniaexekučnéhotitulu,žiadosti
o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Súd má zo zákona povinnosť pred udelením

poverenia súdnemu exekútorovi skúmať, či sú naplnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie a musí byť zrejmé, že nárok, ktorého vymoženia sa oprávnený domáha, nie je objektívne
nemožný, neodporuje zákonu, neobchádza ho a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Preto nie je
možné vychádzať len z obsahu predloženého rozhodcovského rozsudku a preto bol Exekučný súd
oprávnený vyžiadať si od účastníkov konania alebo od tretích osôb predloženie listín, prípadne aj celého

spisového materiálu, ktoré sú podľa posúdenia Exekučného súdu relevantné a nevyhnutné z hľadiska
jeho rozhodovacej činnosti. Takto postupoval Exekučný súd aj v predmetnom exekučnom konaní.
Potom ak Exekučný súd v exekučnom konaní z vlastnej iniciatívy riešil otázku, resp. otázky, ktoré boli
podmienkami materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku, týmto postupomnedochádzalo k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského
rozsudku), ale len k posúdeniu, či predmetný exekučný titul, rozhodcovský rozsudok, je v súlade so
zákonom. Súčasťou zmlúv o úvere boli rozhodcovské zmluvy, keď potom, ak Exekučný súd zistil,

že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, bol
povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebol týmto
dotknutý, mal teda povinnosť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (pozri napr.
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011, sp. zn.
3MCdo/11/2010zodňa26.09.2011,sp.zn.6Cdo/105/2011zodňa10.10.2012,sp.zn.6Cdo/230/2011zo

dňa 18.09.2012, sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013
a mnohé iné, tiež uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa
22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011,
uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti S. Q., zo dňa
16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci. Ani v tomto
Exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu.

Ohľadne prípadných prieťahov sa predmetnej exekučnej veci neviedlo disciplinárne konanie, o sťažnosti
na prieťahy v konaní nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva, nebola uložená
žiadna sankcia. Rovnako sa v exekučnom spise nenachádza úradný záznam o tom, že bola zo strany
správy súdu riešená sťažnosť na prieťahy v konaní. Ako bolo uvedené vyššie, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 26.11.2010 a Exekučným súdom bola
zamietnutá uznesením zo dňa 23.05.2011. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti navrhovateľ nepodal
opravný prostriedok. Nakoľko bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená
Exekučnému súdu po 01.06.2010, Exekučný súd pri rozhodovaní o tejto žiadosti nebol viazaný 15-
dňovou lehotou, keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Okrem toho z exekučného

spisu vyplýva, že Exekučný súd nemal k dispozícii dostatočné podklady, aby mohol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnúť, preto prípisom zo dňa 05.05.2011
vyzval rozhodcovský súd na predloženie zmenky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok.

Úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne sa odvíjajúcich skutočností a

je správne a zákonné, aby bolo vydané spravodlivé rozhodnutie, prípadne ak bude vydané aj po
lehote, keď záujem spravodlivosti a zákonnosti prevyšuje nad striktným dodržaním zákonnej lehoty.
Navrhovateľ v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od doručenia žiadosti udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do vydania rozhodnutia tejto žiadosti bol v neistote, prípadne že
by v dôsledku tejto neistoty mu akákoľvek škoda mala vzniknúť alebo vznikla. Nepreukázal príčinnú

súvislosť, ani vznik škody, ani výšku škody. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, nakoľko pojem zbytočné prieťahy je pojmom autonómnym, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať materiálne.

Nakoľko navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal: a/ existenciu nesprávneho úradného postupu, b/
vznik škody, c/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, nevzniklo
mu právo na náhradu škody, ani nemajetkovej ujmy. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal predovšetkým
existenciu nesprávneho úradného postupu, nebolo dôvodné sa ďalej zaoberať ďalšími predpokladmi
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, pretože tieto musia byť splnené kumulatívne. Nebol potom dôvod

odôvodňovať škodu a majetkovú ujmu, ktorú navrhovateľ nedôvodným nárokom uplatnil.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam a dôvodom, na základe ktorých návrh navrhovateľa
v celom rozsahu zamietol, súd nevykonal dokazovanie ďalšími listinnými dôkazmi, a to konkrétne
znaleckým posudkom pod poradovým číslom 1/2013 zo dňa 24.06.2013, vypracovaný znalcom Doc.

JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., v ktorom malo byť úlohou znalca posúdiť, či je právom
EÚ zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované
rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní, ktorý bol v origináli založený na
tunajšom súde pod Spr. 1686/13 na základe podania spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, doručeného tunajšiemu súdu dňa 06.09.2013; a tiež znaleckým posudkom č. 1/2014 zo dňa

17.01.2014 vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou v Bratislave, v ktorom bolo
úlohou znalca určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi a
nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov v SR v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti
s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní prirozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora, ktorý bol v origináli založený do spisu sp. zn. 13C/261/2012
do prílohovej obálky, nakoľko všetky relevantné skutočnosti, ktoré súd považoval za potrebné preskúmať
na to, aby mohol vo veci rozhodnúť, mal preukázané z ostatných dôkazov, ktoré v konaní vykonal.

Z uvedených skutkových a právnych dôvodov súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

K výhrade, že navrhovateľ uplatnil nárok na súde predčasne, pretože v zmysle § 15 ods. 1 a
§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., tento mal právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone

verejnej moci sa domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom predbežné prerokovanie nároku je zákonom
ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie, k tejto súd
dopĺňa, že je neopodstatnená. Odporkyňa potvrdila, že takúto žiadosť navrhovateľ podal, len nebola
úplná, kompletná a na výzvu navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané
informácie, keď je však nepochybné, že odo dňa podania žiadosti, vo vyjadrení odporkyňa uvádza

deň 23.04.2012, do 6 mesiacov od jej prijatia nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľa na náhradu
škody, a ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorému žiadosť bola doručená písomne,
neoznámilo navrhovateľovi, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, preto navrhovateľ mohol
sa dôvodne domáhať uspokojenia nároku na súde v občianskom súdnom konaní, avšak tento nárok
nepreukázal.

Pokiaľ navrhovateľ v návrhu žiadal najprv o veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2
O.s.p.), len pre úplnosť súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre postup podľa § 152 ods. 2 O.s.p.,
môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania. Ak súd takémuto návrhu účastníka
konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto

návrhom sa ani nemusí vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia o veci samej.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej
odporkyni náhradu trov konania nepriznal, hoci táto ich navrhla priznať, nakoľko v konaní jej žiadne trovy
nevznikli a zo súdneho spisu pre odporkyňu nevyplývajú žiadne trovy konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 prvá
veta O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom

rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis
s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. t.j.
1. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania

3. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený4. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

7. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát
8. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
9. sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli

alebo ak také dôvody neexistovali
10. bol odvolacím súdom schválený zmier
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), t.j.
1. sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej
3. odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
4. ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

O.s.p.).