Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/102/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221799
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412221799.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Evy Šiškovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskejrepubliky,Župnénámestie13,Bratislava,onáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,o
odvolanínavrhovateľazodňa02.12.2014protirozsudkuOkresnéhosúduKomárnozodňa3.novembra
2014 č. k. 8C/590/2012-53 a o odvolaní navrhovateľa zo dňa 11. 02. 2015 proti uzneseniu Okresného
súdu Komárno zo dňa 28. januára 2015 č. k. 8C/590/2012-73, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 28. 01. 2015 č. k. 8C/590/2012-73 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej
škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 440,- eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Zámky o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol o uplynutí zákonom

stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 8 mesiacov).
Po právnej stránke súd svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 1, § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ust. § 41 ods. 1, § 44 ods.
2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010.

Vodôvodnenísvojhorozsudkusúdprvéhostupňauviedol,žepooboznámenísasobsahomexekučného
spisu vedeného na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6Er/1160/2008 zistil, že dňa 03. 11. 2008
bola na tento exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie proti povinnej W. V.. Exekučný súd dňa 01. 12. 2008 vydal pre súdneho exekútora poverenie
na vykonanie exekúcie. Dňa 17. 04. 2014 súdny exekútor oznámil súdu, že bolo vymožených 2.177,43
eur (istina, príslušenstvo aj trovy exekúcie).

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť splnené
zákonné predpoklady vzniku takejto zodpovednosti podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorými sú: existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom
škody a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tri tieto predpoklady musia byť splnenésúčasne. Škodou vo všeobecnosti treba chápať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je
vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu

pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie
veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Nemajetková ujma je ujma, ktorá sa v majetkovej
sfére poškodeného síce neprejavuje, ale prejavuje sa v rôznych skutočnostiach pre poškodeného
negatívnych. Rozhodnutie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od
posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich

predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o
starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti ,
a preto nesprávny úradný postup orgánu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu
uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní. Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučnému

súdu bola dňa 03. 11. 2008 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
28. 02. 2008 pod sp. zn. SR 01277/08. Dňa 01. 12. 2008 príslušný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním predmetnej exekúcie, teda do 26 dní poverenie vydal. Súd mal za to, že neboli preukázané
navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy , ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z

hľadiskaplatnejprávnejúpravy§9ods.1zák.č.514/2003Z.z.včasevznikuzodpovednostnéhovzťahu.
Exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne, bez zbytočných prieťahov. Okrem toho poukázal na to
že všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR.

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v sume 125,-
eur, ktorá by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní pri udeľovaní
poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška škody je stanovená na
základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť
len s nepomernými ťažkosťami. Škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch,

funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca.

Nárok na nemajetkovú ujmu 440,-eur si navrhovateľ uplatnil z dôvodu, že samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenejdobeniejedostatočnýmzadosťučinenímvzhľadomnaujmuspôsobenúneprávnymúradným

postupom. Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že

ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom

odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení

účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k
dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli
použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo

vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na

čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania navrhovateľ uviedol, že súd prvého stupňa
mu takto znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku, pričom na zamietnutie znaleckého dokazovania neboli žiadne udržateľné dôvody, nakoľko takéto
dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody potrebné určiť s použitím odborných znalostí,
ktorá právna veda neposkytuje. Opätovne zdôraznil, že súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne

zistenom skutkovom stave.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny

dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení
svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. 03.

2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak
zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a
vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel
výšku škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ
bol toho názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu

škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a škodou.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek

úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní

vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.K otázke premlčania navrhovateľ uviedol, že nesúhlasí s tým, ako súd vyhodnotil odporcom vznesenú
námietku premlčania a k premlčaniu jeho právo nedošlo, nakoľko ako zásadný moment pri posudzovaní
námietky premlčania súd zvažuje, kedy sa poškodený dozvedel o škode. V predmetnej veci však súd

nepriradil pojmu „škoda“ reálny význam a nespojil ho s konkrétnou škodou, ktorú si navrhovateľ v tomto
konaní uplatňuje. Poukázal na ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ktoré upravuje subjektívnu premlčaciu dobu tri roky a taktiež poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu
SR v konaní pod sp. zn. 3Cdo/145/2004. Zdôraznil, že o majetkovej škode spočívajúcej v náhrade

účelnevynaloženýchnákladovspojenýchsjehočinnosťou,uskutočňovanouvovecisprávyavymáhania
pohľadávky, sa dozvedel vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej
rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. O majetkovej škode sa teda dozvedel vtedy,
keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou potrebou sanácie stavu omeškania
v rozhodovaní a tieto prostriedky bolo možné určiť konkrétnou sumou v peniazoch. Moment, kedy sa
poškodený dozvedel o škode, je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy

sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom. O nemajetkovej ujme spočívajúcej v porušení
práva na rozhodnutie o podanom návrhu v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa navrhovateľ dozvedel až momentom, kedy definované
práva prestali byť porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah porušenia jeho práv, ktorý
bolo možné odškodniť finančnou satisfakciou v konkrétnej výške, čo znamená, že práva navrhovateľa

prestali byť porušované až vtedy, keď sa dozvedel o vydaní rozhodnutia, pretože tým došlo zároveň k
ukončeniu nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ taktiež poznamenal, že v predmetnej veci mal
byť aplikovaný všeobecný právny predpis, a to ust. § 102 zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník) v
znení neskorších predpisov z dôvodu, že i pri nesprávnom úradnom postupe zákon o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá podmienku uplatniť právo na náhradu škody voči

zodpovednej osobe, a to formou písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva

na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho
tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Súd prvého stupňa dňa 28. 01. 2015 vydal uznesenie č.k. 8C/590/2012-73, ktorým navrhovateľovi uložil
povinnosť, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške
20eurpodľapoložky7aazavyhotovenierovnopisuodvolania,ktorýje3,-eurá20aSadzobníkasúdnych
poplatkov a zároveň navrhovateľa poučil, že ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude
vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Nedostatok odôvodnenia ako dôvod zrušenia
uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a konštatoval v

množstve vecí i Krajský súd v Žiline (napr. uznesenie zo dňa 30. 07. 2013 v konaní pod sp. zn. 8Co
295/2013). Navrhovateľ uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok
vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu,
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie ďalšie úkony vo veci samej, ako sú

odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že
podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku
za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 vkonaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe
zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade
poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“.

Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne
stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková
povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie

legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je
účastníkovi konania v rozpore s vyššie citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju
nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13
ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní

poukázal na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09.
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09.
2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou
zák. č. 286/2012 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z.

z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony),
a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Podľa
ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku

vecneoslobodené.Zároveňnavrhovateľvpodanomodvolanípoukázalnato,žeOkresnýsúdKomárnoa
Okresný súd Rimavská Sobota pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok
za podané odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v
konaní pod sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014
v konaní pod sp. zn. 16C/174/2012). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby súd

prvého stupňa podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a svoje napadnuté uznesenie zrušil bez
náhrady a v prípade, ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných

odvolaní navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1, §
213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že obe odvolania
navrhovateľa boli podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňajú zákonom stanovené náležitosti (ust.
§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Odvolací

súd preskúmal obe odvolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré im
predchádzali a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 03. 11. 2014 ani proti
uzneseniu zo dňa 28. 01. 2015 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vecne správne podľa ust.
§ 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec aj

správne právne posúdil a správne rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť navrhovateľa za podanie
odvolania. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom
do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa § 17 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 10. 2012 (teda i v čase začatia odvolacieho konania v
predmetnej veci), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 veta prvá, vyššie citovaného zákona, poplatníkom je:
a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,

odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo
základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za
uplatnenienámietkyzaujatostivkonkurznomkonaníaleboreštrukturalizačnomkonanípodľaosobitného

predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu, zo

žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej

lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto

vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom smere, že

navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na priznanie
uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal nesprávny
úradný postup exekučného súdu ani samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom
na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti
týchto dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej
ujmy 440,- eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6Er/1160/2008. Majetková škoda 125,-
eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s

jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-
eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- eur vynaloženej na

administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom
návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď

je nepochybné, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie doručenej mu dňa 03. 11. 2008, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, ale dňa 01. 12.
2008, z tohto ešte nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má
na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Je toho názoru, že majetkovú

škodu v sume 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko
navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená
výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.
6Er/1160/2008,vktoromsanenachádzajúžiadnenavrhovateľomtvrdenépísomnéurgencieadresované
exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním

tvrdenýchnákladovspojenýchsadministratívnymspracovanímtextovurgencií,vyhotovovaním urgencií
anákladovspojenýchsurgovanímakontroloustavukonanianaexekučnomsúde.Prepriznanienáhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok
(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné

priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Naviac exekučné
konanie sa ešte neskončilo, nie je teda zrejmý jeho výsledok, a navrhovateľ sa potom nemôže domáhať
náhrady ním tvrdenej fiktívnej škody, ktorá mu podľa jeho názoru mala vzniknúť.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 440,- eur (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov

= 55 eur za mesiac navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia
vychádzal z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu
považuje sumu 660,- eur ročne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého
stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ poukazoval
v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné

prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm.
b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na
doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vzniklipoškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti
sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i
právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti,

za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh
na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného
prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti,

nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a
neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne
poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom
súde Nové Zámky pod sp. zn. 6Er/1160/2008 bola doručená exekučnému súdu dňa 03. 11. 2008 a súd
vydal poverenie dňa 01. 12. 2008, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia,
ale nie viac ako 8 mesiacov, ako to tvrdí navrhovateľ a túto okolnosť je tiež potrebné vziať do úvahy pri

rozhodovaníouplatnenomnárokunavrhovateľananáhradunemajetkovejujmy.Vpredmetnejexekučnej
veci však neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,
ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej
poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani
riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná
náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 01. 12. 2008 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa spisu

Okresného súdu Nové Zámky vedeného pod sp. zn. 6Er/1160/2008 stále prebieha exekučné konanie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 28. 02. 2008, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR
01277/08 a vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 07. 05. 2007 medzi
spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a W. V. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju

právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry
NajvyššiehosúduSRvyplýva,žepokiaľvurčitejvecinedošlokuzavretiu(platnej)rozhodcovskejzmluvy,
nemoholsporprejednaťrozhodcovskýsúdavtakomprípadeaninemoholvydaťrozhodcovskýrozsudok
(R 46/2012). V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6Er/1160/2008

bude preto potrebné opätovne posúdiť navrhovateľom predložený exekučný titul ako i to, či tento je alebo
nie je v súlade so zákonom, pričom odvolací súd tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru
NS SR (napr. rozhodnutia NS SR v konaní pod sp. zn. 3Cdo 146/2011 - R 46/2012 , 6Cdo 105/2011,
5 ECdo 9/2013, 4 ECdo 283/2013, 7 ECdo 250/2013).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou

vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie

navrhovateľa za nedôvodné. Právny zástupca navrhovateľa sa pojednávania konaného na súde prvého
stupňa dňa 03. 11. 2014 nezúčastnil. Mailové ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu navrhovateľa
zo dňa 31. 10. 2014 (odoslané súdu dňa 31. 10. 2014 na pojednávaní konanom dňa 03. 11. 2014
a dôvody v ňom uvedené (iné pojednávania navrhovateľa: CD Consulting s.r.o. na Okresnom súde
Topoľčany dňa 03. 11. 2014 a nesúhlas navrhovateľa so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd

prvého stupňa správne posúdil a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu
s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 16. 09. 2014. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania
súdu neoznámili bez zbytočného odkladu, nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci
prejednávanej pred iným súdom a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z

ust. § 119 ods. 2 OSP, t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa
účastník o dôvode pre odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ právny zástupca navrhovateľa prevzal
právne zastúpenie v rôznych právnych veciach týkajúcich sa rôznych účastníkov konania, ktoré sa
vedú na súdoch v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované
pojednávania na rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie vzbudzuje

pochybnosti tvrdenie, že navrhovateľ so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd prvého
stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 03. 11. 2014 splnené všetky procesné
povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov
konania. V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnosti konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého

stupňa rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu vo všetkých
spojených veciach. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného spisu
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 6Er/1160/2008, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal.
Základom jeho rozhodnutia je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahuv zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr.
nevykonanie znaleckého dokazovania) nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom,pretožerozhodnutieotom,ktorýdôkazsúdvykoná,patrívýlučnesúdu,anieúčastníkovikonania
(§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že

súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný.

Po vykonaní dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Nové Zámky pod sp.

zn. 6Er/1160/2008 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní 8 mesiacov sa
nezakladá na pravde. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva,
že z vyššie označeného exekučného spisu vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho
exekútoraspísanýdňa20.09.2008ažiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepovereniabolasúduprvého
stupňa doručená až dňa 03. 11. 2008. Exekučný súd vydal poverenie dňa 01. 12. 2008, ktoré bolo

súdnemu exekútorovi doručené dňa 12. 01. 2009, z čoho potom vyplýva, že exekučný súd nemohol byť
a ani nebol nečinný 8 mesiacov, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nevykonanie navrhnutých dôkazov,
k tomu odvolací súd uvádza, že navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol, v čom spočíva

neúplné zistenie skutkového stavu. V prípade, ak mal navrhovateľ na mysli nevykonanie znaleckého
dokazovania, súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal
preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať
dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase, preto úvahy navrhovateľa
o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. Ohľadom samotného exekučného
titulu, ktorým je v predmetnej exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.

6Er/1160/2008 rozsudok rozhodcovského súdu, odvolací súd tiež poukazuje na ustálenú judikatúru NS
SR (rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Zanedôvodnépovažovalodvolacísúdiodvolanienavrhovateľazodňa11.02.2015protiuzneseniusúdu
prvého stupňa zo dňa 28. 01. 2015 č. k. 8C/590/2012-73, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20,- eur podľa položky 7a a vyhotovenie rovnopisu odvolania ,
ktorý je 3,- eurá podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Účelom súdnych poplatkov je aspoň
čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom
je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych poplatkov (ktorý je prílohou
zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov) ustanovený poplatok z návrhu, pričom v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom konaní za
podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd prvého stupňa v predmetnej
veci správne postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 20,- eur
podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, za podanie odvolania
zo dňa 02. 12. 2014 proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 03. 11. 2014 č. k. 8C/590/2012-53. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam navrhovateľa v podanom odvolaní proti
tomuto uzneseniu, odvolací súd uvádza, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhradyškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona.
Od 01. 10. 2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže odvolacie konanie sa v

predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 02. 12. 2014), ktoré bolo doručené súdu prvého
stupňa dňa 03. 12. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie
citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov),
ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z

registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu
a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď
bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej
povinnosti.“ Povinnosťou navrhovateľa bolo teda zaplatiť súdny poplatok pri podaní odvolania vo veci
samej, ale nakoľko tak navrhovateľ neurobil, súd mu poplatkovú povinnosť uložil uznesením.

Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní. Podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom

ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by
zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom
zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka,
že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a
podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému
zákonu, v zmysle ktorej sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z
vyššieuvedenejpoznámkyjezrejmé,žesúdnypoplatoksavyrubujenielenzasamotnýnávrhnanáhradu

škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ v podanom
odvolaní proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie poukazoval
naodôvodneniepozmeňujúcehoadoplňujúcehonávrhuposlancov,ztohtopodľanázorusúdunevyplýva
a nemožno vyvodiť ani záver, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako na

to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod
sp. zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci
aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov ktoré v Sadzobníku
súdnych poplatkov uvedené nie sú). V prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatok

zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou
č. 7a, v zmysle ktorej súd prvého stupňa i postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie v správnej výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i vyložil
a k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní zo dňa 11. 02. 2015, že napadnuté uznesenie zo dňa 28.
01. 2015 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) neobsahuje žiadne
dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,
rovnako ako rozsudku je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu

a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o
súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle

ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred
súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pre dostatočné odôvodnenie
uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť
s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovejčasti. Musí však byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov a tieto náležitosti odvolaním napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa obsahuje.

V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa odvolací súd dáva do jeho pozornosti i uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na základe
sťažnosti navrhovateľa riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov.

Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny
poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti (t. j. v čase
podaniaodvolania)arovnakotaksprávnestanovilivýškusúdnehopoplatkuvsume20,-eurspoukazom
na ust. § 6 ods. 2 vyššie citovaného zákona a položku 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je

prílohou k tomuto zákonu. Zároveň jedným uznesením navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť i súdny
poplatok v sume 3,- eurá (podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie
citovanému zákonu), teda spolu 23,- eur, pričom navrhovateľ namietal len súdny poplatok za podanie
odvolania proti rozsudku podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v sume 20,- eur.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako i odvolaním napadnuté uznesenie
o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1

OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.