Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Okresný súd Piešťany
Spisová značka: 9C/294/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513211138
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Hadnagyová

ECLI: ECLI:SK:OSPN:2016:2513211138.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Piešťany v konaní pred sudkyňou Mgr. Andreou Hadnagyovou v právnej veci žalobkyne:

Pohotovosť, s.r.o., sídlo: Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpená spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., sídlo: Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, sídlo: Bratislava, Župné námestie
13, o náhradu majetkovej škody vo výške 175,00 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 940,44 eur takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa návrhom doručeným Okresnému súdu Skalica 27.09.2012 domáhala, aby súd

medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Skalica, pretože tento nerozhodol o jej návrhu na
zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobkyne, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2290095 dlžníkom (povinným): P. X., nar.
XX.XX.XXXX,kdepoprijatínávrhunavykonanieexekúciesúdnyexekútorpridelilregistráciouexekučnej
veci číslo EX 2642/2003, v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, a aby rozsudkom rozhodol, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni z titulu majetkovej škody sumu 175 eur a z titulu nemajetkovej

ujmy sumu 940,44 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Žalobkyňa v
žalobe uviedla, že žalobkyňa je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú
činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v
exekučnom konaní navrhla písomným podaním, a to postupom podľa § 38 Exekučného poriadku,
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku.
Žalobkyňa pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútenej vymáhanej súdnym exekútorom,
ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísala dňa 11/18/2010 návrh na

zmenu súdneho exekútora. Žalobkyňa legitímne očakávala, že súd jej svojou činnosťou poskytne súdnu
ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, a teda že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím
súdu v zákonom stanovenej lehote. Bohužiaľ sa tak nestalo a to napriek tomu, že podaný návrh
spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. Občianskym
súdnym poriadkom. Žalobkyňa poukázala na zákonné ustanovenie § 44 odsek 7 Exekučného poriadku
platného od 01.09.2005 a § 44 odsek 8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006. V exekučnom
konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je podľa žalobkyne založená zákonná povinnosť

exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitosti,nevyžadovalasitakúspoluprácusúčastníkmikonania,
ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. Podľa žalobkyne
v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho

exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Opísaný postup exekučného súdu žalovaná hodnotí ako
nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 odsek 7 Exekučného poriadku, resp. od
01.12.2006 s ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Nečinnosť exekučného podľa žalovanej nie ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovaťkodstráneniuprávnejneistoty,vktorejsažalobkyňavpredmetnejvecipočassúdnehokonania

nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaná uviedla, že
sa dozvedela o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv
a spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 20.04.2012 o zmene exekútora
(skutkový dej bol zavŕšený dourčením uznesenia o zmene exekútora). Žalobkyni vznikla majetková
škodavsume175eurpredstavujúcanáhraduúčelnevynaloženýchnákladovspojenýchsjehočinnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi

doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobkyňa
vynaložila v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu
40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si
žalobkyňa uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovej
dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.

48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času
boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že nastanú účinky predpokladané v ust. § 44
ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude

viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného
súdu vystavil oprávnené záujmy žalobkyne nasledovným rizikám: neskorým ukončením procedúry
zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo k zániku povinného, neskorým ukončením
procedúry zmeny exekútora exekučným súdom nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom

nastalo riziko insolvencii povinného. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobkyňa si uplatňuje ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase

stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) sumu 940,44 eur, ktorú žalobkyňa vypočítala alikvotným
pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, vychádzajúc z doktríny
ústavného súdu, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa

na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 940,44 eur. Podľa žalobkyne bol v
danej veci exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 519 dní. Žalobkyňa ďalej uviedla, že postupovala
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné
prerokovanie jej nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania žaloby na žiadosť pozitívne
nereagovala. Žalobkyňa vo svojom návrhu súčasne vzniesla námietku zaujatosti sudcov Okresného

súdu Skalica.

K návrhu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá poukázala na to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, lebo túto právomoc má iba
predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Považovala návrh za podaný predčasne, keďže

v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. od doručenia žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody neuplynulo 6 mesiacov. Žalovaná poukázala na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 16/02, v ktorom ústavný súd konštatoval, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Žalobkyňa podľanázoru žalovanej nepreukázala podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by
bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorých existenciu
môže konštatovať len ústavný súd, preto nie je preukázaný ani nesprávny úradný postup. Rovnako

žalovaná namietala aj vyčíslenie materiálnej škody s odôvodnením, že požadovať paušálnu sumu
je nesprávne a účelové. V konaní je potrebné preukázať skutočnú škodu listinnými dôkazmi. Pokiaľ
ide o nemajetkovú ujmu, poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické, ale podlieha
podrobnému skúmaniu, keďže prieťahy v konaní môže posudzovať len ústavný súd. Ďalej vzniesla
námietku premlčania. Navrhla žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania.

Krajský súd v Trnave uznesením z 13.11.2012 sp. zn. 9 NcC 56/2012 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Skalica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vecí, sp. zn. 3 C 299/2012 a vec prikázal
na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Piešťany, ktorému vec napadla 31.1.2013 pod sp. zn.
9 C 369/2012. Okresný súd Piešťany uznesením, č.k. 9 C 369/2012 -69 z 15.9.2013, návrhy pôvodne
vedené na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 C 299/2012 vylúčil na samostatné konania.

Súd na prejednanie veci vytýčil pojednávanie na 31.03.2016.

Žalobkyňa svoju neúčasť na pojednávaní riadne písomne ospravedlnila, požiadala o odročenie
pojednávania z dôvodu, že nebola zachovaná lehota 5 dní na prípravu na pojednávanie, pretože súd v

predvolaní na pojednávanie neoznámil jeho značku identifikujúcu konkrétny žalobný návrh. Bez znalosti
tejto značky nie je možné určiť, akej veci sa nariadené pojednávanie týka, a preto nie možné sa na dané
pojednávanie pripraviť.

Žalovaná svoju neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnila, nežiadala odročenie pojednávania.

Podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.
Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o
odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu
a dosiaľ vykonané dôkazy.

Súd postupoval v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením a pojednával v neprítomnosti
účastníkov konania, pričom pre úplnosť súd, že pokiaľ ide o pojednávanie, ktoré o pojednávanie,
ktoré bolo vykonané v neprítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu, mal súd za to, že sú
splnené podmienky na takýto postup v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. tak, ako to vyplýva zo zápisnice

z pojednávania. Pokiaľ ide o žiadosť o odročenie pojednávania žalobkyne, túto súd vyhodnotil ako
nedôvodnú. Obsahom základného práva (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) nie je povinnosť
súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania. Napriek uvedenému súd žalobkyni
oznámil jej značku na adresu elektronickej pošty, z ktorej žalobkyňa odosielala predmetnú žiadosť
o oznámenie značky, na základe ktorej mohla identifikovať žalobný návrh. Súd má za to, že od

žalobkyne preto bolo možno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávanie riadne pripravila a sa ho aj
zúčastnila, keďže podané žalobné návrhy sa týkajú tých istých účastníkov konania a žalobkyňa si nimi
hromadne uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v

spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, resp. majetkovú
škodu predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere a opätovne náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,

stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery
v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Keďže
Občiansky súdny poriadok umožňuje konať aj v neprítomnosti za splnenia určitých podmienok, ktoré
v tomto prípade splnené boli, súd vo veci pojednával, keďže u oboch účastníkov konania bola riadne
zachovaná lehota na prípravu na pojednávanie, pričom súd poukazuje aj na to, že žiadosť o odročenie

pojednávania nemala zákonom požadované náležitosti v zmysle § 119 ods. 2 O.s.p.

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi oboznámením sa čítaním návrhom z 17.09.2012,
podstatným obsahom spisu Okresného súdu Skalica, sp. zn. 3Er 2468/2008, podstatným obsahomspisu Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 9C 369/2012, ako aj ostatným obsahom spisu. Súd na základe
vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav.

Z pripojeného exekučného spisu, sp. zn. 3 Er 2468/2008, mal súd preukázané, že návrh na vykonanie
exekúcie došiel súdnemu exekútorovi 01.10.2003. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
došla súdu 09.10.2003. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol podaný 18.11.2010. Dňa 06.12.2010
súd vyzval exekútora na oznámenie, či si uplatňuje náhradu trov exekúcie z dôvodu, že súd bude
rozhodovať o návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Dňa 13.12.2010 sa exekútor k výzve vyjadril

a vyúčtoval si trovy exekúcie. Dňa 19.04.2011 súd opätovne vyzval súdneho exekútora na doplnenie
údajov,naktorúvýzvusúdnyexekútorodpovedal12.05.2011,doručenousúdu16.05.2011.Poopätovnej
výzve súdu z 03.08.2011 súdny exekútor odpovedal 12.08.2011. Uznesením, č.k. 3Er/2468/2008-32 z
20.04.2012,súdnávrhuoprávnenéhonazmenuexekútoravyhovel.Uznesenienadobudloprávoplatnosť
04.05.2012.

Pokiaľ ide o posúdenie návrhu žalobkyne súd vychádzal z jeho obsahu. Právne posúdenie zistených
skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť
splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne.
Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím sú:

1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy,
§ 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§

3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia občianskeho
zákonníka).
3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

ad 1) Porušenie právnej povinnosti súdom, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí, nesprávnom

úradnom postupe.

V tomto prípade žalobkyňa tvrdila, že súd porušil svoje zákonné povinnosti tým, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu súdu, ktorý nerozhodol o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase,
t.j. do 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora.

Podľa § 3 ods. 1 pís. d/ z. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone
verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právnom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 2) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým anestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 44 ods. 7) Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu
exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí
súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7) Exekučného poriadku účinného od 01.09.2005 oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 238 ods. 1, 2 z. č. 233/1995 o súdnych exekútoroch Prechodné a záverečné ustanovenia účinné
od 1. septembra 2005 konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do
31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. 2) Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46
ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania
začaté pred 1. septembrom 2005.

Z ustáleného skutkového stavu mal súd za preukázané, že návrh na vykonanie exekúcie bol súdnemu
exekútorovi doručený 01.10.2003. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu
doručená 09.10.2003. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol podaný 18.11.2010. Po viacnásobných
výzvach pôvodného exekútora Okresný súd Skalica, č.k. 3Er/2468/2008-32 z 20.04.2012, návrhu

oprávneného na zmenu exekútora vyhovel. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 04.05.2012.

Z obsahu citovaného spisu vyplynulo, že súd vydal rozhodnutie o zmene exekútora až 20.04.2012,
pričom však v zmysle vtedy platných právnych predpisov nebola stanovená lehota 30 dní odo dňa
doručenia návrhu na jeho zmenu. Oprávnený podal návrh na zmenu exekútora 18.11.2010, o ktorej

súd rozhodol uznesením z 20.04.2012. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho
úradného postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody má len

ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci splnené všeobecné podmienky - nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou.

Žalobkyňa nepreukázala splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednostného vzťahu. V
predmetnej veci žalobkyňa vidí nesprávny úradný postup Okresného súdu Skalica v tom, že rozhodol
o žiadosti o zmene exekútora oneskorene. V konaní mal súd preukázané, že súd o zmene exekútora
rozhodol uznesením z 20.04.2012, pričom exekučné konanie pokračuje. Rovnako mal súd preukázané,

že žalobkyňa nepodala v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť na prieťahy v konaní. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
je pritom kompetentný preskúmavať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúmava vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie sa účastníka a postup súdu. Súdne, a tým aj exekučné

konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z., ale len ÚS SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom
istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,

znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne
príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdu, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov , môžu byť aj súdyvyššie ho stupňa (krajské súdy, NS SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. NS
SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný

súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v
súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.
Uvedené uvádza aj dôvodová správa k novele zákona č. 514/2003 Z.z., vykonaná zákonom č. 412/2012
Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013. I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia
škody, postupuje podľa znenia zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v zmysle § 9 ods.

1 citovaného zákona, je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia
povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a
skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z horeuvedených záverov,
pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy
možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy v konaní, prípadnej žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného

rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia ES pre ľudské práva,
ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z
právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti , ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (viď. znenie § 9 cit. zákona s účinnosťou od 1.1.2013).
Súd si samozrejme uvedomuje, že predmetom konania nie je posudzovanie porušovania ústavných práv

navrhovateľa, ale posúdenie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
súdu, avšak z rovnakých dôvodov z akých dochádza ku konštatovaniu porušenia ústavného práva.
Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy v konaní,
resp. porušenia ústavného práva., ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti
podľa § 415 OZ, keďže si žalobkyňa nepočínala tak, aby nedošlo škode na majetku (napr.. Vo veci

Nálezu ÚS SR III. ÚS 69/2011 z 3.5.2011 ústavný súd konštatoval, že účastník konania, ktorý počas
tvrdenej nečinnosti súdu neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom, postupuje v rozpore
so zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), čo možno pripísať i na ťarchu účastníka.
I keď predmetom konania o nároku žalobkyne je skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu a s
tým vzniknutej majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, súd považuje za potrebné poukázať i na

rozhodnutie ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti,
ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania,
zložitosť veci a pod. Preto súd poukazuje napr. na rozhodnutie ÚS SR vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem
iného konštatuje, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone,
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. I keď v danej veci išlo o nedodržanie lehoty
na rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd prihliadol na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania, na
vyhodnotenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú skutkovú , právnu analýzu súdenej veci vrátanie

odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR, ÚS SR a pod. V tejto súvislosti súd udáva, že i keď súd v
exekučnom konaní urobí úkon v neprimerane dlhej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností
veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. I keby takýto nesprávny úradný postup
súdu bol daný, žalobkyňa vôbec nepreukázala vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej
nesprávnym úradným postupom.

Rovnako súd nemal preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v
primeranej lehote (v danom čase nebola stanovená lehota na rozhodnutie do 30 dní) by došlo k
účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým naplneniu účelu exekučného konania. Zmena
osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá
podstatný vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila

škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene
exekútoravzákonnejlehotepretonemohlodôjsťkvznikužiadnejmateriálnejškody.Tvrdeniažalobkyne,
že jej vznikla majetková škoda v sume 175,- eur a nemajetková ujma 940,44 eur nie sú ničím podložené.
Súd si je vedomý, že k rozhodnutiu o zmene exekútora došlo oneskorene, avšak len v tejto samotnej
skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by založil nárok na náhradu tvrdenej škody.

ad 2) Vznik a existencia škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu.Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci: d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 17 ods. 1 uvedeného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 uvedeného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.

Podľa § 17 ods. 3 uvedeného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
najmä s prihliadnutím na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a

pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 uvedeného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2

nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

Podľa § 25 ods. 1 uvedeného zákona ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného
prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

Z uvedeného je zrejmé, že aj na prípad osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorou je aj nárok
na náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, sa podporne aplikujú
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd podporne aplikoval ustanovenia
občianskeho zákonníka, najmä spoločné ustanovenia o náhrade škody uvedené v 3. odd. Občianskeho

zákonníka. Z úradnej moci je potrebné zaoberať sa aj spoluúčasťou poškodeného žalobcu na vzniku
škody podľa § 441 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu
pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Skutočnosť, že aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy nielen
v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale v
prípade zodpovednosti za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti vyplýva z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (R 80/1970 a R 28/1973).

Súd má zato, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto štádiu konania žalobkyňa nepreukázala
vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázala, v akom rozsahu sa nedomohla exekvovanej sumy, ani to,
že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného
titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázala, že škoda už vznikla. Nepreukázala ani výšku

škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovanej. Vyúčtované režijné náklady žalobkyne
nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť
žalobkyne. Žalobkyňa je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou
predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa
musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko - možnosť ekonomického

neúspechu obchodných prípadov. Nepreukázala ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je aj v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný.
Nekonkretizovala, prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobkyňa
v návrhu vychádzala len z predpokladov, nepredložila žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia,
nezdôvodnila, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt žalobkyne, ktorá

je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť
z hľadiska žalobkyne a jej právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia
jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo
úverov, ktoré žalobkyňa ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmyžalobkyne z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského
rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na žalobkyňu a jeho ďalšiu existenciu. Je povinnosťou
žalobkyne preverovať solventnosť subjektov (návratnosť), tak, ako to robia iné bankové peňažné ústavy.

Skutočnosť, že žalobkyňa poskytuje úvery bez zabezpečenia, bez preverenia, nemožno vykladať na
ťarchu žalovanej. Tým dospel súd k záveru, že žalobkyňa nepreukázala podmienky pre náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2, 3 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z.. Podmienky podľa § 17 ods.
3 uvedeného zákona, písm. a), c), d), sa podľa názoru súdu nedajú vztiahnuť na právnickú osobu, ale
len na fyzickú osobu. Rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na

strane žalobkyne a nie na strane žalovanej, resp. konajúceho súdu. Žalobkyňa opakovane v rozpore so
zákonom poskytovala úvery neplatičom. Opakovane poskytovala úvery v rozpore s platnými právnymi
predpismi na ochranu spotrebiteľov. Takému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Nemožno
konštatovať, že na strane žalobkyne došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu
bolo poškodené jej obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s
ktorými uzavrel alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Svoje obchodné meno si žalobkyňa poškodila

sama, nie exekučný súd konajúci v tejto veci, ktorý rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi
chrániacimi spotrebiteľa. V nadväznosti na § 441 Občianskeho zákonníka a § 25 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. z dôvodov už uvedených, škodu, pokiaľ vznikla, si spôsobila výlučne žalobkyňa svojím
zavinením. Tým mal súd preukázané, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie druhej
podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a to vznik a existenciu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy. Tvrdenú
škodu si spôsobil svojím zavinením žalobca, pokiaľ vznikla.

ad 3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnych povinností (nesprávnym úradným postupom) a
škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.

Žalobkyňa v konaní nepreukázala porušenie povinností (nesprávny úradný postup) nepreukázal však
skutočnú škodu a nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností a tvrdenou
škodou. Súd nemal v toto konaní zo strany žalobkyne preukázané, že ňou tvrdená škoda má
bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s tvrdenými prieťahmi. Žalobkyňa nepreukázala, že bez

tvrdenýchprieťahovexekučnéhosúdu,bynebolodošlokvznikutvrdenejškody.Bolapovinnápreukázať,
že pred rozhodnutím exekučného súdu, pred tvrdenými prieťahmi, bola majetková situácia povinného
taká, že by umožnila uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v celom rozsahu. Bola povinná preukázať,
že len v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej situácie
povinného, ktorá znemožnila žalobkyni uspokojiť pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu škodu.

Tým zároveň súd ustálil, že žalobkyňa nepreukázala splnenie druhej podmienky, ktorú zákon vyžaduje,
aby súd mohol konštatovať zodpovednosť žalovanej za vzniknutú škodu. Preto návrh na náhradu škody
za nesprávny úradný postup voči žalovanej v celom rozsahu zamietol.

Príčinnú súvislosť súd zistil medzi postupom žalobkyne a vzniknutou tvrdenou škodou. Jej postup

má bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s tvrdenou škodou. Bez takého konania by nebolo
došlo k vzniku tvrdenej škody. Konanie žalobkyne v príčinnej súvislosti s tvrdenou škodou súd videl
v tom, že uzatvárala úverové zmluvy s nemajetnými spotrebiteľmi, nepreverovala majetkovú situáciu
spotrebiteľov, nepreverovala, či je spotrebiteľ zamestnaný alebo bez príjmu, nepreverovala zadlženosť
u iných subjektov, nepreverovala zaťaženosť nehnuteľností spotrebiteľa. Žalobkyňa súdu nepreukázala,

že by sa ohľadom prípadného prieťahu v konaní viedlo disciplinárne konanie, riešila sa sťažnosť na
prieťahyvkonaní,rozhodovalÚstavnýsúdSRčiEurópskysúdpreľudsképráva.Prerozhodnutievoveci
je rozhodujúce posúdenie otázky, či žalobkyni vznikla škoda a v prípade, ak áno, či táto škoda vznikla v
dôsledkutoho,žedošloknedodržaniulehotynarozhodnutievoveci,čitakútoškodujemožnépovažovať
za škodu podľa zák.č. 514/2003 Z.z. ako dôsledok nesprávneho úradné ho postupu . Predpokladom

zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody, existencia nesprávneho úradného a príčinná súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, ktorým sa
rozumie jej zodpovednosť za výsledok konania ani pri preukázaní vzniku škody. Žalobkyňa si uplatnila
i nemajetkovú ujmu, pri ktorej však nepreukázala, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu
súdu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní, že by došlo k zániku povinného, zmareniu účelu

konania pre stratu kontaktu s povinným, insolventnosti povinného. Ide iba o hypotetické uvažovanie
žalobkyne, bez preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu. Z dôvodu nepreukázania základných
zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradnýmpostupom súd žalobu zamietol (porovnaj rozsudok Okresného súdu Čadca, sp. zn. 16C/197/2012, a
rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 10C 175/2014).

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej súd uvádza nasledovné. Premlčanie
sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Preto, keď súd dospel k záveru, že
nárok žalobcu nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa taktiež už nezaoberal.

Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov

konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

V závere dáva súd žalobkyni do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudskýchprávaslobôdnepatrídožadovaťsaňounavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Lenpreúplnosťsúduvádza,žežalobkyňavosvojomžalobnompetitežiadalanajprvovecirozhodnúťtzv.
medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre
postup podľa § 152 ods. 2 O.s.p., môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania.
Ak súd takémuto návrhu účastníka konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva
o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o

veci samej.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že žalovanej vzniklo právo
na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala. Súd však úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne v tomto konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Trnave

prostredníctvom Okresného súdu Piešťany, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.