Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 14, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/194/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115212480
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115212480.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: O. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom R.
H., Q. XXX/X, o vymoženie sumy 130 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Nitra zo dňa 16. júla 2015 č. k. 10Er/481/2015-12 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., súdneho
exekútora so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, vedenej pod sp. zn. EX 8801/15. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods.
2 písm. d), § 44 ods. 2, 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 25
ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úverov, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, §

53 ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a smernicou Rady č. 93/13/
EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj rozsudkami
Súdneho dvora (ES). Súd prvého stupňa preskúmaním zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy zistil,
že tieto zmluvy boli už vopred pripravené veriteľom pre veľký počet dlžníkov, a preto dlžník ani nemohol
ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania. Ďalej bolo vzhľadom na dátum uzatvorenia a čísla oboch
týchto formulárových zmlúv zrejmé, že po uzatvorení zmluvy s povinnou bezprostredne nasledovalo

aj uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, v ktorej povinná musela súhlasiť s riešením prípadného sporu v
rozhodcovskomkonaní.Rozhodcovskázmluvabolaveriteľomnavrhnutávopred,atedaišloopredbežne
formulovanú štandardnú zmluvu, ktorej podstatu spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Takto formulovanú
zmluvu nebolo možné považovať za individuálne dojednanú. V čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy
medzi účastníkmi neexistoval z uzavretej zmluvy spor. Takýmto spôsobom sa povinná vopred vzdala
svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Podľa názoru súdu

bolo uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, ako podmienky uzatvorenia zmluvy o úvere, ktorú oprávnený
používa v prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu, pre neurčitý okruh spotrebiteľov, neprijateľnou
podmienkou. Samotná rozhodcovská zmluva umožnila dlžníkovi obrátiť sa v spore s veriteľom na
všeobecný súd, avšak toto právo bolo len formálne, pretože bolo obmedzené iba do doby, kým nepodá
veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu
bolo zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov to bol výlučne veriteľ, kto inicioval rozhodcovské

konanie proti dlžníkovi. V prípade, ak si veriteľ vynútil od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej zmluvy
(uzatvorená spolu so zmluvou o úvere v ten istý deň), nadobudol tak voči spotrebiteľovi neprimeranúvýhodu v tom, že sám mohol určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne. Rozhodcovský
súd bol pritom paušálnym spôsobom zakotvený v rozhodcovskej zmluve ešte pred vznikom samotnej
štandardnejzmluvy,atedadodávateľmuselmaťistotu,žesihomôžedozmluvyuvádzať.Rozhodcovskú

zmluvu uzavretú medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ inicioval voči dlžníkovi
rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy,
súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za
absolútne neplatnú, pretože poskytovala veriteľovi neprimeranú a nedôvodnú výhodu voči dlžníkovi
spočívajúcu v tom, že mohol vopred určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor

so spotrebiteľom a vylúčiť tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. V zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka bola takáto rozhodcovská zmluva neplatná, a teda bránila tomu,
aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom
na udelenie poverenia pre exekútora. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa dospel k
záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, pretože spôsobila hrubý nepomer v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Na základe vyššie

uvedených skutočností mal súd prvého stupňa za to, že boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a
ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vytýkal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v prekročení
rámca preskúmavacej činnosti zverenej zákonom č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších právnych
predpisov (Exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Mal za to, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis.
Zdôraznil, že formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržiavanie všetkých

formálnych náležitostí exekučného titulu tak ako ich vyžaduje ust. § 34 Zákona o rozhodcovskom konaní
a preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady
exekučného titulu. Zastal názor, že splnenie podmienok zastavenia exekúcie musí mať povahu zjavného
nedostatku exekučného titulu, keďže nemôže vyplývať z vady konania ako je odôvodnené vyššie. V tejto
súvislosti poukázal na nález ÚS SR 5/2000. Namietal, že postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom

ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o
zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom Zákona
o rozhodcovskom konaní. Naviac vytkol aj neúplné zistenie skutkového stavu súdom prvého stupňa.
Poukázal pritom na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzatvoril rozhodcovskú zmluvu podľa § 3
a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej

listine.

Sudkyňa súdu prvého stupňa sa podľa § 374 ods. 4 OSP vyjadrila tak, že nemieni odvolaniu
oprávneného vyhovieť, a preto predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa (§ 212 ods. 1 OSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k
záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke,
preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, dňa 21. 02. 2015 požiadal
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 130
eur spolu s príslušenstvom a trovy konania, ako aj trovy exekúcie. Za exekučný titul označil Rozsudok
StálehorozhodcovskéhosúduzriadenéhozriaďovateľomSlovenskározhodcovská,a.s.spisováznačka

SR 06111/14 zo dňa 24. 10. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01. 12. 2014 a vykonateľnosť dňa
04. 12. 2014. Vyššie označený súdny exekútor doručil dňa 23. 04. 2015 súdu prvého stupňa žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom. Následne súd prvého stupňa vo
veci rozhodol napadnutým uznesením.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehotaneplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti postupu súdu prvého stupňa ohľadom preskúmavania
rozhodcovského rozsudku považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal stanovisko, že

pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku okrem iného, zaoberá tým,
či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so

zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej
(z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie
v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie

ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej

zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.

Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp.
zn. 4Cdo 31/2013).

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný

súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvého stupňa ako exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej veci

bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská zmluva bola
uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej
zmluvy súd prvého stupňa len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodcovskou zmluvou treba uviesť, že
rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je neplatná,avšak na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu je potrebné posúdiť
ako absolútne neplatnú zmluvu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko celkom zjavne svojím
obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto

podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd
zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie
objektívne, čo sa jednoznačne objavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa a priznaní práv, na

ktoré oprávnený v zmysle spotrebiteľských predpisov nemal nárok. Okrem toho odvolací súd rozpor
s dobrými mravmi videl aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, nakoľko v
čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných
prostriedkov, na získanie ktorých mu bolo oprávneným predložených niekoľko listín a medzi nimi aj
rozhodcovská zmluva a zmenka. Z uvedeného pohľadu je potrebné vyjadriť pochybnosť, či spotrebiteľ
mal možnosť sa so samotným textom rozhodcovskej zmluvy oboznámiť a uvedomiť si jeho obsah, najmä

právne následky. Navyše bolo potrebné v tomto ohľade vidieť aj určité obchádzanie zákona, pretože
v takejto forme rozhodcovskú zmluvu nemožno hodnotiť ako rozhodcovskú doložku a podrobovať
ju súdnej kontrole, pričom bolo už viackrát judikované, že rozhodcovská doložka v rovnakom znení
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma,

v akej je rozhodcovská zmluva napísaná - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom -
už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto
texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej
zmluve, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže
byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej

vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho

vydanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože

v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.