Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 17, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/69/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210212626
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1210212626.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľky: A.. X.Á. M., E.. X.
X. XXXX, I. I. XX, I., štátna občianka SR, zastúpená: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát so sídlom Rožňavská
2, 821 01 Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na

odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. novembra 2011, č. k.
21C/83/2010-264, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e.

Odporcovi s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka voči odporcovi
domáhala náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.300 eur s príslušenstvom, ktorá jej mala vzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I pri vybavovaní viacerých
sťažností navrhovateľky na prieťahy v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn.
1Er/1842/02, evidovaných pod sp. zn. Spr XXXX/XX, Spr. XXXX/XX, Spr. XXXX/XX, ktorý mal spočívať
v nesprávnom vybavení podaných sťažností predsedom súdu a tiež v nevybavení niektorých sťažností.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „ O.s.p.“)
tak, že v konaní plne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.

Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. c/, § 9 ods. 1, 2, § 15
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, § 35 ods. 1, § 49, § 53 ods. 1, 3,

§ 62 ods. 1, § 63 - 67 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov a vecne tým, že
v namietaných konaniach nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Zdôraznil, že predmetom
tohto konania nebol postup Okresného súdu Bratislava I v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
1Er/1842/2002, ale postup predsedov súdu pri vybavovaní sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré boli
nakoniec konštatované nálezmi Ústavného súdu SR zo dňa 17. 5. 2007, sp. zn. III. ÚS 37/07 a zo dňa
17. 8. 2009, sp. zn. I. ÚS 97/09. Prvostupňový súd bol toho názoru, že samotné vybavenie sťažnosti

ako takej, t. j. rozhodnutie o sťažnosti a prijatie záveru o jej neopodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti
(nedôvodnosti) predsedom súdu, hoc aj nesprávne, nemôže v žiadnom prípade predstavovať nesprávny
úradný postup v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Za nesprávny úradný postup sa totiž v
zmysle uvedeného ustanovenia považuje : 1/ porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, 2/ nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, 3/ zbytočné prieťahy v konaní alebo 4/ iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Nesprávnym úradným postupom preto nemôže
byť rozhodovacia činnosť ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci ako taká. Dodal, že zákon predsedomsúduneukladá,akomajúrozhodnúťotej-ktorejsťažnostiarozhodnutiespočívanaichvlastnomzvážení
každého jednotlivého prípadu po jeho prešetrení. Zákon uvádza len postup a poriadkové lehoty, ktoré
je potrebné pri vybavovaní sťažnosti zachovať. Pokiaľ predseda súdu subjektívne vyhodnotil sťažnosť

navrhovateľky vo svetle objektívnych skutočností ako nedôvodnú a následne Ústavný súd SR dospel
v rozpore s názorom predsedu súdu k tomu, že k porušeniu práv účastníka konania v exekučnom
konaní došlo, prijatie takéhoto záveru Ústavného súdu SR ešte neznamená nesprávnosť postupu
súdu pri vybavovaní sťažnosti. Predseda súdu sám a na základe vlastného uváženia posúdil sťažnosti
navrhovateľky ako nedôvodné, nakoľko mal za to, že k porušeniu jej práv nedošlo a sťažnosti považoval

za neopodstatnené, nemohol prijať ani opatrenia na odstránenie nedostatkov, ktoré za nedostatky
nepovažoval. Len samotná rozdielnosť jeho názoru s názorom Ústavného súdu SR však neznamená,
že predseda súdu, a teda samotný orgán verejnej moci pri vybavovaní sťažnosti objektívne pochybil, a
už vôbec nie, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to má na mysli ust. § 9 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z.z..

K nesprávnemu úradnému postupu podľa prvostupňového súdu nedošlo ani z pohľadu namietaného
nevybavenia niektorých sťažností, hoci toto by v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. mohlo
predstavovať nesprávny úradný postup. Zo sťažnostných spisov sp. zn. Spr. 2105/03, 2147/05, 2238/08
totiž nevyplynulo, že by niektorá sťažnosť ostala nevybavená. Pokiaľ ide o sťažnostný spis sp. zn. Spr
2105/03 prvostupňový súd mal za preukázané, že navrhovateľka podala sťažnosť podaním doručeným

Okresnému súdu Bratislava I dňa 4. 7. 2003 a listom zo dňa 7. 7. 2003, ktorý prevzala dňa 21. 7. 2003,
jej predseda súdu oznámil, že sťažnosť na prieťahy v konaní je nedôvodná a bola vybavená riadne a
včas. Sťažnosť evidovaná pod Spr. XXXX/XXXX bola Okresnému súdu Bratislava I doručená dňa 9. 5.
2006 a listom zo dňa 3. 7. 2006 predseda súdu právnemu zástupcovi navrhovateľky oznámil, že lehotu
na vybavenie sťažnosti predlžuje do 9. 8. 2006. Ústavný súd SR však spis vrátil súdu až dňa 7. 8. 2006,

kedy predseda súdu právnemu zástupcovi navrhovateľky oznámil, že predlžuje lehotu na vybavenie
sťažnosti do 8. 9. 2006. Listom zo dňa 18. 9. 2006 predseda súdu právnemu zástupcovi navrhovateľky
oznámil, že sťažnosť hodnotí ako nedôvodnú. Z uvedeného prvostupňový súd vyvodil nedodržanie
zákonnej lehoty 3 mesiacov odo dňa doručenia sťažnosti príslušnému orgánu, ktoré však nebolo
možné objektívne zabezpečiť kvôli tomu, že predmetný spis bol do 7. 8. 2006 zapožičaný Ústavnému

súdu SR. V súvislosti s vybavením tejto sťažnosti zdôraznil, že predseda súdu opakovane právneho
zástupcu navrhovateľky priebežne informoval o predĺžení lehoty na vybavenie sťažnosti. Aj keby však
súd túto skutočnosť nezohľadnil a bez ďalšieho konštatoval, že nedodržaním zákonnej trojmesačnej
lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu vyslovil názor, že len samotné nedodržanie tejto lehoty
nie je spôsobilé vyvolať u navrhovateľky tak závažnú ujmu na jej právach, ktorá by odôvodňovala

rozhodnutie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 3 písm. b/ zák. č.
514/2003 Z.z.. Sťažnosť na prieťahy v konaní podala navrhovateľka aj podaním doručeným Okresnému
súduBratislavaIdňa25.8.2006,vybavenýmlistomzodňa22.9.2006,tedaajtátobolavybavenáriadne
a včas. Sťažnosť navrhovateľky založená v spise Spr. XXXX/XX bola súdu doručená dňa 15. 8.
2008 a listom zo dňa 3. 9. 2008 predsedníčka súdu navrhovateľke oznámila, že jej sťažnosť hodnotí ako

nedôvodnú, na čo navrhovateľka následne požiadala Krajský súd v Bratislave o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, ktorým bola jej sťažnosť rovnako vyhodnotená ako nedôvodná. Aj v danom
prípade tak prvostupňový súd považoval sťažnosť navrhovateľky za vybavenú riadne a včas. Zdôraznil
tiež, že len v jednom z uvedených prípadov sa navrhovateľka, pokiaľ ide o vybavenie sťažnosti, obrátila
na Krajský súd v Bratislave, aby ako nadriadený orgán prešetril vybavenie sťažnosti. Hoci v jednom

prípade došlo k vybaveniu sťažnosti navrhovateľky až po zákonnej 3 - mesačnej lehote, prvostupňový
súd túto skutočnosť vyhodnotil tak, že v konaní boli preukázané závažné objektívne skutočnosti
(spis bol zapožičaný Ústavnému súdu SR), brániace včasnému vybaveniu sťažnosti navrhovateľky a
postup Okresného súdu Bratislava I pri vybavení sťažnosti navrhovateľky preto nemožno považovať za
nesprávny úradný postup. Túto skutočnosť, a teda, že nemajetková ujma bola spôsobená oneskoreným

vybavením predmetnej sťažnosti, netvrdila v konaní ani samotná navrhovateľka. Na ostatné podania
navrhovateľkou označené v návrhu na začatie konania prvostupňový súd neprihliadol, nakoľko sa týkali
samotného exekučného konania a nie sťažností, ktorých vybavenie bolo predmetom tohto konania. K
odporcom vznesenej námietke premlčania prvostupňový súd uviedol, že žalobou uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy nepovažuje za premlčaný, nakoľko sa v tomto smere stotožnil s tvrdením

navrhovateľky, že o vzniku škody a o tom, kto za ňu zodpovedá, sa dozvedela až doručením nálezov
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 37/07 a I. ÚS 97/09.Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie, napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa žiadala zmeniť tak, že odvolací súd jej návrhu v celom rozsahu vyhovie a odporcovi uloží
povinnosť na náhradu trov konania. V odvolaní poukázala na legálnu definíciu nesprávneho úradného

postupu v ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., účel inštitútu sťažnosti na prieťahy v konaní spočívajúci
v odstránení protiprávneho stavu zapríčineného porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov samotným konajúcim súdom a skutočnosť, že nesprávny úradný postup sa týka inej než
rozhodovacej činnosti a je v rozpore s právnymi predpismi, internými predpismi, či metodickými pokynmi,
nezodpovedajúci povahe a účelu úradného úkonu, vrátane nečinnosti, opomenutia či neodôvodnených

prieťahov. Pokiaľ preto predsedovia súdu v predmetnej veci nereagovali na sťažnosť navrhovateľky
vykonaním opatrení na odstránenie objektívne existujúcich prieťahov v konaní, postupovali v rozpore
so svojimi právami a povinnosťami, ako aj uvedeným účelom inštitútu sťažnosti na prieťahy v konaní,
ktorým totiž nie je danie priestoru predsedovi súdu na subjektívne vyhodnocovanie existencie prieťahov.
Poukázala na to, že opodstatnenosť sťažnosti na prieťahy v konaní sa nevyhodnocuje podľa zásad
sudcovskej solidarity, či zachovania dobrých vzťahov medzi predsedom súdu a jemu podriadenými

kolegami. Pokiaľ preto aj prvostupňový súd poukázal na údajné oprávnenie predsedu súdu posúdiť
vec subjektívne, takýto názor je tiež v rozpore s právnou úpravou zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý
zodpovednosť štátu konštruuje ako objektívnu. Osvojenie si právneho názoru prvostupňového súdu
by podľa navrhovateľky znamenalo, že štát nezodpovedá ani za nezákonné rozhodnutie, nakoľko
orgán konajúci v mene štátu mal možnosť posúdiť vec inak, ako ju posúdil orgán, ktorý rozhodnutie

zrušil. V prípade nesprávneho úradného postupu síce niet žiadneho rozhodnutia, ktoré by bolo možné
zrušiť, avšak zákonnosť postupu posudzuje konajúci súd podľa zásady objektívnej zodpovednosti.
V danom prípade to má súd veľmi zjednodušené, nakoľko prieťahy v konaní už boli posudzované
Ústavným súdom SR, ktorého nálezmi je všeobecný súd v zmysle ust. § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný.
Zákonnosť postupu predsedov súdov mal tak súd prvého stupňa posúdiť vo svetle týchto nálezov,

ktoré skonštatovali prieťahy v konaní. Zhrnúc uvedené, predsedovia súdov podľa navrhovateľky porušili
povinnosť dbať na plynulosť konania (§ 15 ods. 2 zák. č. 80/1992 Zb., § 53 ods. 1 zák. č. 757/2004
Z.z.), vykonať opatrenia na odstránenie prieťahov (§ 53 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z.z.), zistiť, či v
konaní nedošlo k prieťahom a tieto odstrániť (§ 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z.), vybaviť sťažnosť v
zákonnej lehote (§ 25 ods. 1, 2 zák. č. 80/1992 Zb., § 65 ods. 1, 2 zák. č. 757/2004 Z.z.), upovedomiť

navrhovateľku o vybavení sťažnosti a o prijatých opatreniach (§ 26 zák. č. 80/1992 Zb., § 66 zák. č.
757/2004 Z.z.). Zákonnému vybaveniu sťažnosti na prieťahy teda zodpovedá taký postup predsedu
súdu, ktorým zistí, či došlo k porušeniu zásad plynulosti súdneho konania a podľa potreby uloží
opatrenia vedúce k náprave zistených nedostatkov a odstráneniu ich príčin. V navrhovateľkinom prípade
však predsedovia súdu žiadne opatrenia nevykonali, naopak v rozpore so skutočnosťou navrhovateľke

oznámili, že k prieťahom nedochádza, čím fakticky vyššiu súdnu úradníčku, ktorá ich v prevažnej miere
po celý čas spôsobovala, v jej nezákonnom postupe podporili. V dôsledku nesprávneho úradného
postupu predsedov súdu navrhovateľka utrpela ujmu na svojich zákonných a ústavných právach, ktoré
jej ako účastníčke súdneho konania a sťažovateľke prináležia (zákonom priznané právo domáhať sa
sťažnosťou podanou predsedovi súdu odstránenia prieťahov v konaní, ktoré je zákonným vyjadrením

práva na inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Nakoľko k porušeniu práva
navrhovateľky nedošlo rozhodnutím, či reparovateľným úradným postupom, je v zmysle judikatúry
ústavného súdu namieste poskytnutie peňažnej kompenzácie utrpenej ujmy.

Odporca žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu ako vecne

správny potvrdiť. Bol toho názoru, že navrhovateľka na chápanie nesprávnosti úradného postupu
použila kritériá použiteľné pri posudzovaní nezákonnosti rozhodnutia. Pre nezákonnosť rozhodnutia
je totiž typická skutočnosť, že orgán rozhodujúci o (mimoriadnom) opravnom prostriedku dospeje k
opačnému záveru ako orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava a po následnom zrušení alebo zmene
právoplatného rozhodnutia nadobúda charakter nezákonného rozhodnutia. Navrhovateľka nesprávne

aplikovala takéto chápanie nezákonnosti (typické pre rozhodovaciu činnosť nie pre úradný postup)
na postup predsedov súdu vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu SR. Prvostupňový súd však
správne konštatoval, že nesprávnosť úradného postupu nie je možné vyvodiť zo skutočnosti, že
predsedovia súdu dospeli k iným záverom ako Ústavný súd SR. Odporca sa však nestotožnil so
závermi prvostupňového súdu ohľadom premlčania uplatneného nároku, nakoľko okamihom, kedy sa

navrhovateľka dozvedela o vzniku svojej prípadnej škody mohol byť len okamih, keď sa dozvedela o
výsledku vybavenia jej sťažnosti na prieťahy v konaní, nie kedy jej boli doručené nálezy Ústavného
súdu SR. V reakcii na argumentáciu navrhovateľky, že v predmetnej veci sa jedná o objektívnu
zodpovednosť štátu a preto nie je priestor pre skúmanie subjektívneho presvedčenia predsedov súduo existencii prieťahov odporca uviedol, že pokiaľ súd prvého stupňa konštatoval, že predsedovia súdov
sa nedopustili nesprávneho úradného postupu, tak nie s odkazom na nedostatok zavinenia, ale z
pohľadu skúmania základnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu, ktorou je existencia nesprávneho

úradného postupu. Odporca bol tiež toho názoru, že navrhovateľka v konaní nepreukázala ani príčinnú
súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a popísanou ujmou. Nárok považoval
za duplicitne uplatnený, nakoľko navrhovateľke bolo priznané finančné zadosťučinenie za samotné
prieťahy v exekučnom konaní nálezmi Ústavného súdu SR vo výške 30.000 Sk a 2.000 eur, ktoré
podľa odporcu konzumuje aj prípadný nárok na finančné zadosťučinenie za postup predsedov súdov na

podklade sťažnosti na prieťahy. Práve sťažnosť na prieťahy je pritom predpokladom podania ústavnej
sťažnosti. V opačnom prípade by každé priznanie finančného zadosťučinenia Ústavným súdom SR za
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov automaticky znamenalo,
že predchádzajúce preskúmanie sťažnosti predsedom súdu bolo nesprávnym úradným postupom a
sťažovatelia by sa vždy napriek priznaniu finančného zadosťučinenia domáhali náhrady nemajetkovej
ujmy aj na civilnom súde. Za nedôvodný označil odporca aj nárok na úroky z omeškania zo sumy

finančného zadosťučinenia za obdobie pred právoplatnosťou rozhodnutia o náhrade nemajetkovej ujmy.
Dodal, že pre určenie, že došlo k porušeniu práva navrhovateľky, neexistuje naliehavý právny záujem.
Poukázal tiež na to, že v súlade so závermi navrhovateľkou predloženého rozsudku Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 15Co/39/2011 zo dňa 22. 6. 2011 sa navrhovateľka domáha určenia, že nie postupom
štátu, ale postupom orgánu verejnej moci bolo porušené jej právo, a preto určenia porušenia práva sa

domáha voči subjektu, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaný. Rozhodnutia, ktoré navrhovateľka k
odvolaniu predložila, sa netýkajú obdobného prípadu, ale uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej
ujmy odvíjajúceho sa priamo od prieťahov v súdnom konaní.

Odvolacísúdviazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§212ods.1O.s.p.)preskúmalvecbeznariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie
je dôvodné.

Podľa § 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy
pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa § 2 zák. č. 514/2003 Z.z. na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný
postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č.
757/2004 Z.z.“) sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu
môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo

porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami
súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 zák. č. 757/2004 Z.z. sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon
neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri rozhodovaní o konkrétnych právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a
právnických osôb. Jedná sa o zodpovednosť svojou povahou objektívnu a absolútnu, t. j. bez zreteľa nazavinenie a bez možnosti sa jej zbaviť. V rámci rozhodovania súdu o právach a povinnostiach účastníkov
občianskeho súdneho konania môže dôjsť k založeniu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, a to pri splnení troch kumulatívnych podmienok,

a to: 1/ danosť nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, 2/ vznik škody a 3/
priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Za nezákonné rozhodnutie na účely tohto zákona treba v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z. považovať právoplatné rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom, a ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.

Nesprávny úradný postup vysvetlil zákonodarca v ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. tak, že za nesprávny
úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, môže
však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri

tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre
konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto
činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností
a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Jedným z právnych prostriedkov ochrany pred nečinnosťou orgánu verejnej moci, ktorý zvyčajne
predchádza žalobe o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je sťažnosť na
prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov
adresovaná predsedovi súdu, na ktorom dané konanie prebieha. Účelom vybavenia tejto sťažnosti je

zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho
konania a poskytnúť samotnému všeobecnému súdu, v konaní pred ktorým malo dôjsť k vytýkaným
nedostatkom, príležitosť, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa § 64 ods. 3 uvedeného zákona ak orgán poverený
vybavovaním sťažností zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na

odstránenie nedostatkov a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám
dôsledky. Využitie označeného právneho prostriedku je zároveň jedným z predpokladov pre podanie
ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný
súd Slovenskej republiky vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že pri vybavovaní
sťažností a prešetrení vybavenia sťažností podľa zák. č. 757/2004 Z.z. ide o postup administratívneho

charakteru, ktorý sa riadi len uvedeným právnym predpisom, resp. zák. č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach,
pretože je vyňatý aj spod pôsobnosti právnych predpisov o správnom konaní. Táto špecifická oblasť
preto nespadá pod garancie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nakoľko sa v
ňom bezprostredne nerozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Zároveň
to podľa ústavného súdu znamená, že postup pri vybavovaní sťažností, resp. prešetrení ich vybavenia

podľa zákona o súdoch, v nijakom prípade nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
so všetkými jeho atribútmi, vrátane práva na urýchlené konanie vo veci. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6
ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy je totiž materiálna povaha predmetu konania, t.j.
predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom bezprostredne rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb (viď napr. IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 210/2011, IV. ÚS 326/2011, IV. ÚS
469/2012, I. ÚS 195/2015 a iné).

V prejednávanej veci sa navrhovateľka podaným návrhom domáhala náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu predsedov Okresného súdu Bratislava I

rozhodujúcich podľa § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov,
o sťažnostiach navrhovateľky na prieťahy v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn.
1Er/1842/2002.Nesprávnosťúradnéhopostupunavrhovateľkavidelavspôsobevybaveniejejsťažností,
nakoľko žiadna z nich nebola vyhodnotená ako dôvodná a na základe jej sťažností predsedovia súdov
neprijali opatrenia na odstránenie prieťahov v konaní. Ústavný súd SR pritom v náleze zo dňa 17.

5. 2007, sp. zn. III. ÚS 37/2007, ako aj v náleze zo dňa 17. 8. 2009, sp. zn. I. ÚS 97/09 konštatoval
porušenie práva navrhovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a navrhovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie. Súd prvého stupňa po tom,
ako vykonaným dokazovaním zistil, že žiadna zo sťažností, na ktoré navrhovateľka poukazovala (Spr.XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX), nezostala predsedom súdu nevybavená a s výnimkou sťažnosti
evidovanej pod Spr. XXXX/XX, všetky jej sťažnosti boli vybavené riadne a včas konštatoval, že
postup predsedov súdu pri vybavovaní sťažností navrhovateľky nemožno z dôvodov ňou uvádzaných

považovať za nesprávny, v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Prijatý záver odôvodnil
tým, že rozhodnutie predsedu súdu o sťažnosti na prieťahy v konaní (hoc aj nesprávne) je konkrétnym
výsledkom rozhodovacej činnosti orgánu verejnej moci a nemôže v žiadnom prípade predstavovať
nesprávny úradný postup, a to ani v prípade, ak Ústavný súd SR na základe tých istých okolností
vyhodnotí preskúmavaný postup súdu ako prieťahy v konaní porušujúce právo účastníka konania na

prejednanie veci v primeranej lehote. Nakoľko predseda súdu na základe vlastného (subjektívneho)
uváženia prípadu dospel k záveru, že nedošlo k prieťahom v konaní, nemohol ani prijať opatrenia na ich
odstránenie. K sťažnosti evidovanej pod Spr. XXXX/XXXX, ktorá ako jediná nebola vybavená v zákonom
stanovenej lehote 3 mesiacov od jej doručenia súd prvého stupňa uviedol, že vzhľadom na skutočnosť,
že predmetný spis sa z dôvodu navrhovateľkou podanej ústavnej sťažnosti nachádzal do 7. 8. 2006 na
Ústavnom súde SR, nebolo objektívne možné zabezpečiť riadne vybavenie sťažnosti v zákonnej lehote,

a preto k jej vybaveniu preto došlo až dňa 18. 9. 2006. Pri svojom rozhodovaní zohľadnil tiež skutočnosť,
že navrhovateľka bola prostredníctvom právneho zástupcu priebežne informovaná o predlžovaní lehôt
pri vybavovaní sťažnosti vedenej pod Spr. XXXX/XXXX, riadne písomne upovedomená bola aj o
výsledkoch vybavenia každej sťažnosti s tým, že len vo vzťahu k jednej sťažnosti využila možnosť
požiadať o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom nadriadeného súdu. Vzhľadom na nesplnenie

hneď prvej z troch kumulatívnych podmienok pre založenie zodpovednosti odporcu za škodu, ktorá mala
navrhovateľke vzniknúť, sa prvostupňový súd v ďalšom nezoberal skúmaním zvyšných podmienok.

Odvolací súd v intenciách vyššie uvedeného zhodne so súdom prvého stupňa vyhodnotil žalobou
uplatnený nárok ako nedôvodný. Vyslovuje názor, že postup pri rozhodovaní o sťažnosti na prieťahy

v konaní a ani samotný spôsob vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní nemôžu založiť nesprávny
úradný postup ani nezákonnosť rozhodnutia v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z.. Uvedené je možné vyvodiť
jednak z administratívneho charakteru postupu pri vybavovaní takejto sťažnosti, ktorý nepodlieha
striktným pravidlám a bez ohľadu na výsledok prešetrenia sťažnosti nevedie k vydaniu
rozhodnutia, ktoré by sťažovateľovi zakladalo nejaké právo (nárok), a ktoré by bolo možné preskúmať

v riadnom inštančnom postupe, ako aj zo skutočnosti, že predmetom tohto postupu nie je rozhodovanie
orgánu verejnej moci o konkrétnych právach a povinnostiach účastníkov konania vecne sa viažucich
na jeho predmet (základný predpoklad pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu podľa zák. č. 514/2003
Z.z.), ale prešetrenie plynulosti pri rozhodovaní o týchto právach a povinnostiach. V neposlednom
rade je takýto záver možné vyvodiť aj zo samotného účelu tohto inštitútu, ktorého jediným cieľom

malo byť poskytnutie možnosti na zjednanie nápravy už na samotnom súde. Predmetné skutočnosti
zohľadňuje aj v tomto smere konštantná súdna prax Ústavného súdu SR, ktorá postup predsedu súdu
v rámci vybavovania sťažnosti na prieťahy v konaní nepovažuje za súčasť práva na spravodlivé súdne
konanie, a preto ústavné sťažnosti namietajúce správnosť postupu predsedu súdu pri rozhodovaní o
sťažnosti na prieťahy v konaní, správnosť predsedom súdu prijatého záveru o dôvodnosti sťažnosti na

prieťahy v konaní, ako aj porušenie poriadkových lehôt zákonom stanovených na vybavenie sťažnosti,
po predbežnom prerokovaní odmieta ako zjavne neopodstatnené. Bez ďalšieho je preto vylúčené,
aby navrhovateľka utrpela ujmu na právach, ktoré jej vo vzťahu k rozhodovaniu predsedu súdu o
sťažnostiach na prieťahy v konaní neprináležia (právo na spravodlivé súdne konanie a s tým spojené
prejednanie veci v primeranej lehote).

Navrhovateľka naviac vo svojej argumentácii evidentne nerozlišuje medzi nesprávnym úradným
postupom predstavujúcim (procesnú) činnosť postihnutú porušením právnymi normami predpísaných
pravidiel a nezákonným rozhodnutím, ako výsledkom tejto činnosti, keď nesprávnosť úradného postupu
odôvodňuje nespokojnosťou s predsedom súdu prijatým záverom o výsledku prešetrenia sťažnosti a

jeho nesprávnosťou. Ako už bolo vyššie uvedené, oznámenie predsedu súdu o výsledku prešetrenia
sťažnosti nemá povahu rozhodnutia, ktoré by bolo možné preskúmať v riadnom inštančnom postupe
a v prípade jeho nesprávnosti ako nezákonné zrušiť. Súd prvého stupňa navyše v konaní nezistil
ani nesprávnosť úradného postupu predsedu súdu pri vybavovaní sťažnosti na prieťahy v konaní,
spočívajúcu v zbytočných prieťahoch v konaní, ktoré nemožno hodnotiť len z pohľadu

dodržania zákonom stanovených lehôt na vykonanie toho - ktorého úkonu. Podaním sťažnosti na
prieťahy v konaní adresovanej predsedovi súdu navrhovateľka využila jeden zo zákonných prostriedkov
ochrany jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote a v prípade nespokojnosti s vybavením tejto
sťažnosti sa mala možnosť obrátiť na predsedu krajského súdu so žiadosťou o prešetrenie vybaveniajej sťažností, čo urobila len v jednom prípade. Rovnako sa mohla obrátiť na Ústavný súd Slovenskej
republiky podaním ústavnej sťažnosti. Náprava bola u navrhovateľky zjednaná nálezmi Ústavného súdu
SR, ktorými bolo konštatované porušenie jej ústavných práv a súčasne jej bola priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy, ktorej sa nedôvodne domáha aj vo vzťahu k administratívnemu postupu predsedu
súdu, podľa § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z.z.. Ako uviedol súd prvého stupňa, len samotná skutočnosť,
že Ústavný súd SR vyhodnotil sťažnosti navrhovateľky založené na rovnakých skutkových okolnostiach
inak ako predseda súdu, nevyvoláva nezákonnosť rozhodnutia, ktorá musí byť v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. založená výlučne na jeho zrušení po nadobudnutí právoplatnosti, a už vôbec nie nesprávnosť

úradného postupu, ktorú navrhovateľka nesprávne stotožňuje s výsledkom rozhodovacej činnosti, ktorý
je vždy závislý od subjektívneho právneho myslenia rozhodujúcej osoby, vec hodnotiacej na základe
vlastných myšlienkových úvah. Argumentácia navrhovateľky poukazujúca na nerešpektovanie princípu
objektívnej zodpovednosti štátu je preto výrazom nepochopenia jej základných princípov. Rovnako
nedôvodná je aj v tvrdení, že prieťahy v súdnom konaní už boli konštatované, v dôsledku čoho má
konajúci súd zjednodušenú situáciu pri rozhodovaní o jej žalobe, nakoľko prieťahy boli Ústavným súdom

SR konštatované len vo vzťahu k exekučnému konaniu, nie k prejednávaniu sťažností navrhovateľky
predsedami súdov, vo vzťahu ku ktorým si navrhovateľka uplatnila nárok na náhradu škody.

Na uvedenom nič nemenia ani rozhodnutia, ktoré odvolaciemu súdu predložil právny zástupca
navrhovateľky, a ktoré sa netýkajú náhrady škody uplatnenej vo vzťahu k rozhodovaniu o sťažnosti na

prieťahy v konaní podanej predsedovi súdu.

Záverom odvolací súd podotýka, že postup ani rozhodnutie predsedu súdu pri administratívnom
prešetrovaní sťažnosti na prieťahy v konaní podľa zák. č. 757/2004 Z.z. nemôže viesť k založeniu
zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., čo v konečnom dôsledku je priamo vyvoditeľné zo

stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR.

S poukazom na viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania sa odvolací súd nezaoberal argumentáciou
odporcu (uvedenou v jeho písomnom vyjadrení sa k odvolaniu) namietajúcou nesprávne právne
posúdenie ním vznesenej námietky premlčania.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko si ju neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.