Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 7, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/517/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220296
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212220296.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 10. apríla 2015 č. k. 13C/556/2012-116 a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 4. mája 2015 č. k. 13C/556/2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučnýporiadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonov,akoajzistenýmskutkovýmstavom.Zospisu
sp. zn. 9Er/384/2011 Okresného súdu Komárno súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie
poverenia na začatie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Komárno dňa 22. 03. 2011. Túto žiadosť
súd uznesením zo dňa 11. 05. 2011 (právoplatným dňa 04. 06. 2011) zamietol a následne exekúciu
uznesením zo dňa 08. 02. 2012 zastavil. Rozhodnutie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť
dňa 15. 02. 2012. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že návrh nie je dôvodný, pričom

návrh oprávneného na vykonanie exekúcie od začiatku uvedeného exekučného konania nebol dôvodný
(oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia a ani proti uzneseniu o
zastavení exekúcie odvolanie nepodal, čím akceptoval záver súdu) a vznik akýchkoľvek trov spojených
nielen s uplatnením svojho nároku na súde, ale aj spojených so správou a vymáhaním pohľadávky si
navrhovateľ spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na súde (resp. u exekútora) a to bez ohľadu na
to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol. 15-dňová lehota stanovená
v § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho

exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo explicitne vyplýva už aj z toho, že
15-dňová lehota je uvedená iba v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nie však následne
vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie
poverenia a teda zákon pre prípad, že súd zaujme právny názor, že nie je na mieste vydanie povereniana vykonanie exekúcie, ale zamietnutie jeho žiadosti, neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o
takejto žiadosti. V tejto súvislosti je významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie
exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané

nečinnosťou exekučného súdu, a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca
svoj význam a opodstatnenie v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako
materiálneho predpokladu každej exekúcie, čím však nie je dotknuté právo účastníka na prejednanie
veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Pokiaľ
by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala aj na rozhodnutie,

ktorým sa vydanie poverenia zamietne, bolo by to explicitne zakotvil spôsobom, ako tomu v obdobných
prípadoch urobil (napr. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku). S ohľadom na cieľ a zásady
Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, nie je možné § 44 ods. 2 interpretovať rozširujúcim
spôsobom, tak ako to predkladá navrhovateľ. S ohľadom na tento záver nedošlo zo strany súdu k
porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Taktiež v spore neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti

súdu. Pojem zbytočné prieťahy nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v
zákone, ale aj s ohľadom na okolnosti veci sa postup orgánu verejnej moci nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. Exekučným titulom v tomto
prípade bola úverová zmluva, ktorú od navrhovateľa musel súd žiadať, pričom je súdu známe, že
navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisíckach sporov, nemohol nerátať s tým,

že súd ho bude na predkladanie exekučných titulov vyzývať, čo sa významnou mierou podieľalo na
ovplyvnení dĺžky exekučného konania, resp. posúdení zákonnosti exekučného titulu, preto nemožno
vzhliadnuť zbytočné prieťahy na strane exekučného súdu. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy
vyjadrenej v peniazoch, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, nárok navrhovateľa nie je dôvodný,
pretože pokiaľ aj navrhovateľovi nejaká nemajetková ujma vznikla, nebola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany
samotného oprávneného (navrhovateľa). Nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné
charakterizovaťakonesprávnyúradnýpostupakžiadnejškode,ktorábybolanavrhovateľovispôsobená
postupom súdu nedošlo a návrh navrhovateľa je v plnom rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo
nemajetkovú ujmu) nedôvodný. Pokiaľ ide o námietku, že konaním exekučného súdu (preskúmavaním

správnosti exekučného titulu), ktoré bolo nad rámec jeho právomoci boli porušené práva navrhovateľa,
súd konštatoval, že takéto porušenie zistené nebolo a ani existencia posudku č. 1/2014 vyhotoveného
dňa 17. 01. 2014, ktorý dal vyhotoviť navrhovateľ a ktorý súdu predložil, nemení nič na tom, že
exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnene skúmal exekučný titul, a pokiaľ
zistil rozpor so zákonom, zamietol návrh súdneho exekútora na vydanie poverenia, a preto tento

argument navrhovateľa neobstojí. Ku spôsobeniu škody navrhovateľovi vôbec nedošlo, preto tento
znalecký posudok je pre toto konanie irelevantný. Nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa o tom,
že konaním exekučného súdu nad rámec jeho právomoci bolo spôsobené, že navrhovateľ sa nemohol
v rámci exekúcie domôcť vymoženia svojej oprávnenej pohľadávky, pretože exekučný súd skúmaním
exekučného titulu a zistením jeho rozporu so zákonom postupoval v súlade so zákonom, a naopak, zistil,

žepohľadávkanavrhovateľapostavenánaexekučnomtitule,ktorýjevrozporesozákonom, nemôžebyť
oprávnená. Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku navrhovateľa, ktorú odporca vzniesol, tá dôvodnou
nie je, oprávnený totiž prostredníctvom svojho právneho zástupcu prevzal uznesenie súdu o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 18. 05. 2011 svoj návrh
na náhradu škody navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27. 09. 2012, takže nedošlo k márnemu uplynutiu

premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/03 Zb., ktorá je trojročná (navyše podľa § 19 ods.
3 zákona č. 514/03 Zb. neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie však po dobu 6
mesiacov - žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podal navrhovateľ dňa 23. 04. 2009). Neobstojí ani
tvrdenie navrhovateľa o nemožnosti výkonu predmetného rozhodcovského rozsudku a tým absolútnej
nemožnosti výkonu jeho práva, pretože stále je tu možnosť zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa

§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní. O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 OSP a odporcovi,
hoci v konaní plne úspešnému, náhradu trov konania nepriznal, pretože odporca si toto právo neuplatnil,
a navyše, súd ani nezistil, že by odporcovi v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva boli nejaké
trovy vôbec vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňanevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol

stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia

na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V ďalšej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.

Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že

dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K ďalším odvolacím dôvodom navrhovateľ
uviedol, že nie sú súčasťou odvolania proti rozsudku o žalobe označenej navrhovateľom ako ISTINA

RS (čo je i uvedená právna vec), preto ich odvolací súd neuvádza.

Napadnutýmuznesenímzodňa04.05.2015č.k.13C/556/2012súdprvéhostupňauložilnavrhovateľovi
povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie, ktorý
je 20 eur podľa pol. 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/92 Zb. v platnom znení.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ len
hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu

škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na

platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007.
V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená

poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do
základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskejrepubliky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom
na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred
účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku

vecne oslobodené. S uvedeným sa stotožňuje aj NS SR, ktorý v uznesení sp. zn. 5MCdo 14/2007
vyslovil názor, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako i napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45 ) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide
o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) . Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak

ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekučné konanie začalo dňa
07. 03. 2011 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Súdny exekútor podal na
Okresnom súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 22. 03. 2011. Dňa

11. 05. 2011 súd uznesením č. k. 9Er/384/2011-10 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
04. 06. 2011. Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 08. 02. 2012 č. k. 9Er/384/2011-20 exekučné
konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011, teda v znení v čase

začatia exekúcie, obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia, avšak s tým, že táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). S poukazom na uvedené je rozhodcovský rozsudok
potrebné považovať za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d). Exekučný poriadok rozhodcovský
rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) označuje iba od 01. 06. 2011, napriek tomu treba
rozhodcovský rozsudok za exekučný titul považovať podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku

aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z. z dôvodu,
že vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41ods. 2 písm. d) sa podľa Dôvodovej správy k tejto
novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými
rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených sa nimi rozumejú aj rozhodcovské
rozsudky.Vprejednávanejvecijenamiestenaviaczdôrazniť,žeožiadostisúdnehoexekútoraoudelenie

poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté v lehote, ktorú je potrebné považovať za
primeranú (50-ty deň po doručení žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom na exekučný súd).
V konaní tak nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jedna z podmienok
zodpovednosti štátu za škodu, vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. V exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, bolo rozhodnuté v

primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o možnosti preskúmavania exekučného titulu v
exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím súdu
prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS
SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo
31/2013).

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu,
ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd
po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti
považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo

predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1
OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd prvého stupňa citoval dané

ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Tým, že exekučný
súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu, ako i vzhľadom k dĺžke konania exekučného súdu,
nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd v danej veci správne aplikovalplatné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na
spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Z uvedených
dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 15. 06. 2013 do 30. 12. 2013 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky
(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v

sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len sadzobník
súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd
uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa
zaoberal aj preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke navrhovateľa uvedenej v odvolaní, že
napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že
aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka

súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku
46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti
spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky
sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu

odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv,
a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie
uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť
s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej

časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky. K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd
dodáva, že tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch a to § 2
ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa

ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa
rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový,
v rozpore so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie
konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnejžalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k
svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis
pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ

navrhovateľ v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu
dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh
konania v sadzobníku, teda, pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku,
v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však
už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že toto ustanovenie
stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012. Keďže v danej
veci bolo odvolanie podané dňa 19. 12. 2013 (odvolanie podané proti rozsudku súdu prvého stupňa zo
dňa 06. 12. 2013 č. k. 13C/556/2012-76, ktorý bol odvolacím súdom zrušený a vec vrátená na ďalšie

konanie), pričom išlo o súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie), pričom bolo podané až po 30.
09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil
navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov,
jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.