Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/61/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200461
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013200461.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Q. Q. T., H.:
XX XXX XXX, W. XX, O., zastúpený: JUDr. Martin Sečanský, advokát, Záhradnícka 93, Bratislava, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, jednohlasne,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX
a rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX z r u š u

j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 70,- eur titulom náhrady súdneho poplatku a na účet právneho
zástupcu žalobcu trovy právneho zastúpenia vo výške XXX,XX eur, všetko do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 18.02.2013 domáhal preskúmania a následného zrušenia
rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie),
ktorým bolo odvolanie žalobcu zo dňa XX.XX.XXXX zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie Colného

úradu Bratislava zn. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX potvrdené. Rozhodnutím
Colného úradu Bratislava bol žalobcovi ku dňu 23.12.2011 vymeraný úrok z omeškania X XXX,XX eur
zo sumy dovoznej platby vo výške XXX,XX eur, nezaplatenej v zákonom určenej lehote do 27.05.1993,
ktorá mu bola oznámená rozhodnutím ev. č. XXXXXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

Žalobca v žalobe uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu Colného úradu Bratislava podal
odvolanie, v ktorom vzniesol námietku premlčania práva:

1/ na zaplatenie vymeraného úroku z omeškania v celom rozsahu,
2/ vymerať a vybrať úrok z omeškania v celom rozsahu,
3/ vymáhať predmetný úrok z omeškania v celom rozsahu.

Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že úrok z omeškania mohol byť vymeraný až potom, čo bola
známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania a že colné

orgány preto nemohli vykonávať žalobcom namietané úkony smerujúce k vymeraniu a vybratiu úroku
z omeškania. Podľa jeho názoru právo vybrať colný dlh a právo vymáhať colný dlh sú dve samostatné
práva,ktorévzmysle§238ods.1zákonač.618/1992Zb.colnýzákon(ďalejajlencolnýzákon)platného
a účinného do 30.06.1996 podliehajú premlčaniu. Tieto dve práva colný zákon dôsledne rozlišuje.Colný dlh sa stal splatným dňa 27.05.1993. Žalobca sa teda dostal do omeškania so zaplatením cla až
nasledujúci deň, t.j. 28.05.1993. Za tento a za každý nasledujúci deň omeškania má colný úrad právo
na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona a to až do 23.12.2011,

kedy žalobca sumu cla zaplatil a prestal byť v omeškaní. Colný úrad Bratislava po 28.05.1993 mohol
kedykoľvek vymerať úrok z omeškania a zároveň začať s jeho vymáhaním. Počas omeškania žalobcu so
zaplatením colného dlhu, t.j. od 28.05.1993 do 23.12.2011 Colný úrad Bratislava ani raz nevykonal úkon
smerujúci k vymeraniu úrokov z omeškania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona. Colný úrad
Bratislava zároveň ani raz nezaslal žalobcovi písomnú upomienku o zaplatenie cla v zmysle § 238 ods. 6

colného zákona. Podľa žalobcu právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká a premlčuje sa za každý
deň omeškania samostatne. Nakoľko právo na zaplatenie úrokov vzniká za každý deň samostatne,
Colný úrad Bratislava mohol v zmysle § 237 ods. 1 písm. c/ colného zákona za každý deň samostatne
vymerať úroky z omeškania. Rovnako ako právo vybrať colný dlh, tak aj právo vymáhať colný dlh sa v
zmysle § 238 ods. 1 colného zákona premlčuje v lehote po šiestich rokoch, v ktorom sa stal splatným.

Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pretože žalovaný síce použil správny právny predpis (colný zákon) ale tento nesprávne interpretoval.
Zo správnych skutkových zistení a záverov vyvodil nesprávne právne závery tým, že napriek žalobcom
vznesenej námietke premlčania dospel k záveru, že práva, ktorých premlčania sa žalobca v odvolaní
domáhal, nie sú premlčané.

Uviedol tiež, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaný so vznesenými námietkami
nevysporiadal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadna zákonná prekážka, prečo
Colný úrad Bratislava nemohol vymerať úrok z omeškania skôr, ako tak uskutočnil rozhodnutím zo dňa
26.03.2012.

Žalobca rovnako považoval za nesprávny záver žalovaného, že „akceptácia námietky premlčania úroku
z omeškania, aj keď zákon takýto inštitút nepozná, by bolo popretím zásady zákonnosti“. Zo žiadneho
ustanovenia právnych predpisov nevyplýva, že právo na zaplatenie vymáhaného úroku sa nepremlčuje.
Podľa žalobcu premlčanie práva vymerať a vyberať úrok z omeškania a práva vymáhať predmetný úrok

z omeškania, teda premlčanie úroku ako takého vyplýva priamo z § 238 ods. 1 colného zákona.
II.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona úrok z
omeškania je príslušenstvom dovoznej platby - cla. Úrok z omeškania nemá rovnaký právny režim ako

samotné clo, za ktorého príslušenstvo sa považuje. Najmä v otázke vzniku, splatnosti a následne aj
zániku, prípadne premlčania je potrebné oba inštitúty (dovoznú platbu - clo a úrok z omeškania, ktorý
vznikol následkom oneskorenej úhrady dovoznej platby) posudzovať samostatne. Úrok z omeškania
podľa § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona bude vymeraný najskôr potom, čo nebolo clo zaplatené v
lehote splatnosti podľa § 226 ods. 1 alebo v lehote zodpovedajúcej povolenému uľahčeniu platby (odklad

platby cla podľa § 228. Samotný zánik úroku z omeškania už colný zákon priamo nerieši, upravuje len
dôvody na upustenie od vybratia úroku z omeškania (§ 237 ods. 2 colného zákona). Z podstaty úroku
z omeškania ako akcesorického záväzku, ktorý vzniká ako príslušenstvo k hlavnému záväzku potom,
čo colný dlh nie je zaplatený v lehote splatnosti, je zrejmé, že vznik úroku z omeškania je podmienený
existenciou samotného colného dlhu po lehote splatnosti.

Konštrukcia žalobcu, podľa ktorého môže colný úrad vymerať úrok z omeškania za každý
deň omeškania, nemá oporu v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise a je prakticky
nerealizovateľná. Je zrejmé, že celková doba omeškania a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania
je známa až v čase, keď dôjde k zaplateniu dlžnej sumy. Úrok z omeškania môže byť vymeraný až

potom, čo samotný colný dlh zanikol jeho zaplatením (§ 237 ods. 1 písm. b/ zákona č. 618/1992
Zb.). Rovnako aj v prípade, ak by bolo právo vymerať colný dlh premlčané, neznamená to automaticky aj
premlčanie práva vymerať úrok z omeškania. Podľa žalovaného preto nemožno prijať názor, že právna
úprava premlčania colného dlhu sa rovnako vzťahuje aj na úrok z omeškania.

Žalovaný ďalej uviedol, že úrok z omeškania mohol byť konkrétne vymeraný až potom, čo bola
známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania, preto
colné orgány nemohli vykonávať žalobcom namietané úkony smerujúce k vymeraniu a vybratiu úroku
z omeškania. Colné orgány však priebežne vykonávali množstvo úkonov smerujúcich k vybratiudlžnej sumy dovozného cla, napríklad: výzva na zaplatenie dlžnej sumy zn. XXXX/XXX/XX zo dňa
XX.XX.XXXX, exekučný príkaz č. XXX/XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, zaslanie exekučného príkazu
č. U.-XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX a iné úkony colného orgánu vykonané písomnou formou, ktoré

sú súčasťou spisu. Žalobca v čase, keď colný úrad vykonával úkony smerujúce k vybratiu dlžnej
sumy, nevzniesol námietku premlčania a dlžná suma bola, aj keď oneskorene, zaplatená. Akceptácia
námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď zákon takýto inštitút nepozná, by bola popretím zásady
zákonnosti. Colný orgán nemôže analógiou dopĺňať chýbajúcu právnu úpravu a je zrejmé, že ak zákon
pri určitom inštitúte neupravuje premlčaciu lehotu, nebol správny orgán oprávnený s takouto lehotou

operovať a žalobcovi uznať námietku premlčania. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby súd žalobu
zamietol.

III.

Žalobca v replike (na vyjadrenie žalovaného zo dňa 20.06.2013) uviedol, že úroky z omeškania sa

premlčujú buď v režime premlčania colného dlhu alebo v režime podľa Občianskeho zákonníka. Úrok
z omeškania je príslušenstvom cla v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona a teda sa spravuje,
aj pokiaľ ide o premlčanie, režimom cla. Z dikcie § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že
upravuje vzťahy medzi fyzickými osobami a štátom, t.j. aj vzťahy medzi účastníkmi tohto konania, pričom
zároveň výslovne stanovuje, že tieto vzťahy upravuje v prípade, ak tieto vzťahy neupravuje osobitný

zákon. Ak by aj žalobca prijal záver žalovaného o absencii právnej úpravy v colnom zákone, týkajúcej sa
premlčania úrokov z omeškania a nemožnosti vznesenia námietky premlčania, je vzhľadom na § 1 ods.
1 Občianskeho zákonníka potrebné posudzovať premlčanie úrokov z omeškania a vznesenie námietky
premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Úroky z omeškania majú vo vzťahu k dlhu akcesorický charakter a predstavujú jeho príslušenstvo.
Právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona v momente omeškania so splnením hlavného záväzku.
Povinnosť platiť úroky z omeškania nemôže trvať dlhšie ako trvá hlavný záväzok. V prípade, ak dôjde
k zániku hlavného záväzkového vzťahu, príp. k jeho premlčaniu, nemôže sa taký právny následok

uplynutia času nevzťahovať k vedľajšiemu záväzku. Úroky z omeškania možno veriteľovi priznať iba od
času, kedy sa dlžník dostal do omeškania. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania z dlhu vzniká
jednorázovo v deň, kedy sa dlžník dostal do omeškania so splnením svojho záväzku a trvá až do zániku
pohľadávky. Povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za každý deň trvania omeškania
ale jednorázovo v deň, kedy sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením svojho záväzku. V tento deň

začína plynúť aj premlčacia lehota podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jej uplynutím sa právo
premlčí ako celok. Ak teda právo na zaplatenie úrokov z omeškania nebolo uplatnené v príslušnej
premlčacej lehote a v prípade ak bola vznesená námietka premlčania, nemožno tomuto právu priznať
súdnu ochranu.

Argumentácia žalovaného je v rozpore s účelom právneho inštitútu premlčania a vedie zároveň k vzniku
nepremlčateľného práva na zaplatenie úroku z omeškania so zaplatením colného dlhu. Vzniká tak
absurdná situácia, kedy dlžník môže byť donucovaný prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z
omeškania k splneniu istiny pohľadávky a to napriek tomu, že došlo napríklad k premlčaniu colného dlhu.

Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave v obdobnej veci - č. k. 1S 95/2013 - 49 zo dňa 20.
3. 2014.

IV.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci na nariadenom
pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2
O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové
rozhodnutie Colného úradu Bratislava vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ich
podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách §
244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnostirozumieaktívnačinnosťsprávnehoorgánupodľaprocesnýchahmotnoprávnychnoriem,ktorourealizuje
právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne
aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom

predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy O.s.p. je v medziach žalobných dôvodov posudzovať, či správny orgán vecne príslušný
na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci

skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie

správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať so spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/XXXX zo dňa
XX.XX.XXXX, ktorým bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a napadnuté rozhodnutie Colného úradu
Bratislava zo dňa XX.XX.XXXX potvrdené. Rozhodnutím Colného úradu Bratislava bol žalobcovi

vymeraný úrok z omeškania ku dňu 23.12.2011 v sume 1 XXX,XX eur podľa čl. 232 ods. 1 písm. b/
Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/1992 z 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva
(ďalej len Colný kódex), podľa § 237 ods. 1 písm. b/ zákona č. 618/1992 Zb. colný zákon účinného do
30.06.1996, podľa § 229 ods. 1 písm. a/ zákona č. 180/1996 Z.z. colný zákon účinného do 30.06.2001
a podľa § 421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 238/2001 Z.z. colný zákon účinného do 30.4.2004, zo sumy

dovoznej platby vo výške 399,65 eur, pozostávajúcej z cla v sume 0,00 eur a dane z pridanej hodnoty
v sume XXX,XXeur nezaplatenej v zákonom určenej lehote do 27.05.1993, ktorá mu bola oznámená
rozhodnutím ev. č. XXXXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

Rozhodnutím Colného úradu Bratislava zo dňa XX.XX.XXXX bola teda žalobcovi oznámená povinnosť

zaplatiť vymeranú sumu dovoznej platby XXX,XX eur, ktorú bol povinný zaplatiť podľa § 226 ods. 1
colného zákona ku dňu 17.05.1993 v lehote 10 dní odo dňa jej oznámenia a to do 27.05.1993. Dovozná
platba bola žalobcom uhradená dňa 23.12.2011.

Prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že žalobca bol vyzvaný na vyjadrenie sa k začatiu

konania vo veci vymerania úroku z omeškania, pričom do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa
01.02.2012 uviedol, že s obsahom spisu bol oboznámený a žiadal o odpustenie úrokov z omeškania.
Colný úrad k vyjadreniu žalobcu uviedol, že vo veci upustenia úroku z omeškania nemôže rozhodnúť,
nakoľko žiadosť bola zo strany žalobcu podaná pred samotným vymeraním úroku z omeškania. O
upustenie od vybratia úroku z omeškania je možné požiadať až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

bol úrok z omeškania vymeraný. Colný úrad, keďže dovozná platba nebola zaplatená v určenej lehote,
z nezaplatenej sumy, vymeral úrok z omeškania za obdobie od 28.05.1993 do 23.12.2011.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo odôvodnené tým, že vymerať úrok z omeškania za každý deň
omeškania,jenerealizovateľnévzhľadomnanákladyačasovúnáročnosťtakéhotopostupu,keďžecolný

dlh bol zaplatený po viac ako 18 rokoch. Celková doba omeškania a z nej vyplývajúca výška úroku
z omeškania je plne známa až v čase, keď dôjde k zaplateniu dlžnej sumy. Povinnosť zaplatiť úrok z
omeškania trvá aj potom, čo povinnosť zaplatiť colný dlh zanikla. V prípade, ak by bolo právo vymerať
colný dlh premlčané, neznamená to automaticky aj premlčanie práva vymerať úrok z omeškania. Colný
zákon síce rieši zánik colného dlhu a aj premlčanie colného dlhu, ale vo vzťahu k úrokom z omeškania

rieši len možnosť upustenia od vybratia úroku z omeškania. Nemožno preto prijať názor, že právna
úpravapremlčaniacolnéhodlhusarovnakovzťahujeajnaúrokzomeškania.Analógiavsprávnompráve
nemá svoje miesto, preto analogické použitie právnej úpravy premlčania colného dlhu aj na premlčanie
úroku z omeškania nemožno použiť. Ide o dva právne inštitúty, ktoré majú odlišné podmienky vzniku.Pretožecolnýdlhnevznikávrovnakomokamihuakoúrokzomeškania,nemôžebyťprípadnápremlčacia
doba pri oboch inštitútoch počítaná rovnako. Úrok z omeškania mohol byť korektne vymeraný až potom,
čo bola známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania. Colné

orgány priebežne vykonávali úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy dovozného cla a tým umožnili aj
vymeranie úroku z omeškania. Akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď zákon takýto
inštitút nepozná, by bola popretím zásady zákonnosti.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že skutkový stav v danej veci nebol sporný a žalobca namietal najmä

nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca bol povinný zaplatiť sumu colného dlhu v lehote 10 dní odo
dňa jej oznámenia a to do 27.05.1993, čiže od 28.05.1993 sa dostal do omeškania a colnému úradu
tak vznikol nárok na úroky z omeškania.

Podľa § 220 ods. 1 colného zákona (zákon č. 618/1992 Zb.), každú sumu dovozného alebo vývozného
cla zodpovedajúcu colnému dlhu musia colné orgány vymerať ihneď po tom, len čo im budú oznámené

všetky údaje a predložené všetky doklady potrebné na jeho vymeranie.

Vymerané clo zapíšu do svojich účtovných dokladov.

Podľa § 224 ods. 1 colného zákona musia colné orgány sumu cla, zapísanú v účtovných dokladoch

oznámiť dlžníkovi.

Podľa § 226 ods. 1 colného zákona, ak colné orgány nepovolili dlžníkovi niektorý zo spôsobov uľahčenia
platby cla uvedených v § 228 až 233, je clo splatné do 10 dní odo dňa, keď colné orgány oznámili jeho
výšku dlžníkovi.

Podľa § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona, ak clo nebolo zaplatené v určenej lehote, bude z
nezaplatenej sumy cla vymeraný úrok z omeškania, ktorý je príslušenstvom cla.

Podľa § 237 ods. 2 colného zákona, colné orgány môžu od vybratia úroku z omeškania upustiť, ak:

a/ vybratie úroku by vzhľadom na situáciu dlžníka, bolo pre dlžníka spojené s vážnou ujmou
b/ jeho výška nepresiahne sumu 100,- Kčs
c/ clo je zaplatené do 5 dní od uplynutia lehoty splatnosti

Podľa § 238 ods. 1 colného zákona, právo vybrať a vymáhať nedoplatok cla sa premlčuje po šiestich
rokoch po roku, v ktorom sa stal splatným.
Podľa ods. 2, ak sa vykoná úkon smerujúci k vybratiu alebo vymoženiu nedoplatku, premlčacia lehota
sa prerušuje a začína plynúť nová premlčacia lehota po uplynutí kalendárneho roka, v ktorom bol dlžník
o tomto úkone upovedomený, nedoplatky cla možno však vymáhať najneskôr do dvadsiatich rokov

počítaných od konca roka, v ktorom sa stal nedoplatok splatným.
Podľa ods. 3, na premlčanie sa prihliadne iba vtedy, ak to dlžník namieta a len v rozsahu uplatňovanej
námietky.
Podľa ods. 6, úkonom na vymáhanie nedoplatku cla je aj písomná upomienka o zaplatenie cla doručená
dlžníkovi.

Podľa čl. 232 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/1992 zo dňa 12.10.1992, ktorým sa
ustanovuje Colný kódex spoločenstva, ak suma cla nebola zaplatená v stanovenej lehote, vymeria sa
k sume cla úrok z omeškania. Miera úroku z omeškania môže byť vyššia, ako miera úverového úroku.
Nesmie však byť nižšia, ako miera úverového úroku.

Podľa čl. 232 ods. 2 písm. a/ Nariadenia Rady EHS č. 2913/1992 zo dňa 12.10.2012, ktorým sa
ustanovuje Colný kódex spoločenstva, colné orgány môžu upustiť od vyžadovania úroku z omeškania,
pokiaľ by s ohľadom na pomery dlžníka mohol vyvolať vážne hospodárske alebo sociálne ťažkosti.

Premlčanie nie je preklúzia a nedochádza tak k zániku práva veriteľa prijať dlžníkom dobrovoľne
zaplatenúsumuclaaakajdlžníkzaplatilsumuclapouplynutípremlčacejlehoty,ideopostupvsúladeso
zákonom a samotné skúmanie existencie úkonov majúcich za následok prerušenie plynutia premlčacej
lehoty podľa § 238 ods. 2 colného zákona má význam len v prípade, keď dlžník ako účastník konaniavznesie námietku premlčania, čo sa vo vzťahu k colnému dlhu nestalo a colný dlh bol po lehote, dňa
23.12.2011 zaplatený na účet colného úradu.

Žalobca nenamietal premlčanie samotného colného dlhu vo výške XXX,XX eur, avšak namietal
premlčanie úrokov z omeškania. Súd neskúmal, či colný úrad vykonal také úkony, ktoré by mali za
následokprerušeniepremlčacejdobyvovzťahukistine,avšakjezrejmé,ženevykonalžiadnyrelevantný
úkon týkajúci sa úrokov z omeškania, ktoré mohol vyčísliť hocikedy počas trvania omeškania žalobcu
bez toho, aby „musel čakať na koniec omeškania“.

Súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že premlčacia lehota na vymeranie úrokov z omeškania začne
plynúť najskôr prvý deň po dni, kedy bol colný dlh zaplatený (napríklad ak by bol colný dlh zaplatený po
30 rokoch ako naturálny záväzok, nemohla by až potom začať plynúť lehota pre úrok z omeškania) Treba
preto odmietnuť tvrdenie žalovaného, že po oneskorenom zaplatení colného dlhu musí mať colný úrad
možnosť začať konať vo veci vymerania úroku z omeškania, ktorý v celej výške skôr vymeraný ani byť

nemohol, keďže nebola známa celková doba omeškania s platbou. Žalovanému síce vznikla povinnosť
vymerať úrok z omeškania, avšak žalobca bol oprávnený namietať premlčanie úrokov z omeškania,
čo sa aj stalo a táto námietka premlčania bola podľa názoru súdu účinná. Pre clo ako aj pre úroky z
nezaplatenej sumy cla platí spoločne 6-ročná premlčacia lehota uvedená v § 238 ods. 1 colného zákona.
V danom prípade začala plynúť premlčacia lehota pre úroky prvým dňom od splatnosti colného dlhu,

t.j. prvým dňom omeškania žalobcu s jeho zaplatením, v trvaní šesť rokov. Podľa názoru súdu úrok z
omeškania tvorí príslušenstvo cla a preto úrok sleduje právny osud cla, čo znamená, že vznik a výška
úrokov z omeškania závisí od výšky cla a momentu jeho úhrady a ak dôjde k premlčaniu práva vybrať
nedoplatok cla z dôvodu, že colný orgán pri spravovaní verejno-právnej pohľadávky zostal nečinný a
nevykonal žiadne úkony smerujúce k vybratiu cla, musí dôjsť uplynutím šiestich rokov aj k uplynutiu

premlčacej lehoty vo vzťahu k úrokom z omeškania. Premlčacia lehota totiž musí slúžiť k stimulácii
colných orgánov (ale aj iných veriteľov) k včasnému vykonaniu svojho práva vybrať clo. Ak colný úrad
riadne spravuje svoju pohľadávku a včas vykonáva úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy cla tak, ako
to predvída § 238 ods. 2 colného zákona, dochádza k prerušeniu premlčacej lehoty a začína plynúť nová
premlčacia lehota, a to až do dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v ktorom sa stal nedoplatok

splatným. Žalobca pri absencii úkonov colného úradu smerujúcich k vymeraniu (vybratiu) úrokov z
omeškania môže byť sankcionovaný len za posledných šesť rokov odvíjajúcich sa od prvého úkonu
colného úradu vo vzťahu k úrokom z omeškania - oznámenie o začatí konania vo veci vymerania úroku
z omeškania zo dňa 19.01.2012. Keďže žalobca namietal premlčanie úrokov z omeškania, správne
orgány pochybili, keď vydali napadnuté rozhodnutia. Správne orgány boli povinné s poukazom na § 238

ods. 3 colného zákona na premlčanie prihliadať.

Napriek tomu, že v danom prípade ide o verejno-právne dávky, treba s poukazom na otázku inštitútu
úrokov z omeškania v spojení s inštitútom premlčania poukázať na judikatúru všeobecných súdov
(najmä českých) v občianskoprávnych veciach, t.j. pri riešení súkromnoprávnych vzťahov, keďže

doktrinálne názory by mali platiť v tejto oblasti všeobecne. Z poslednej judikatúry NS ČR (napr. sp.
zn. 21Cdo 681/2006) vyplýva, že povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania treba považovať za
vedľajší (akcesorický) záväzok k hlavnému záväzku. Z tejto akcesority súd odvodzuje, že ak dôjde
k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, nemôže sa takýto právny následok uplynutia
času nevzťahovať k vedľajšiemu (akcesorickému) záväzku. Súd preto dospel k záveru, že povinnosť

platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (novo) za každý deň trvania
omeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto
dňom začína u tohto práva (na úroky z omeškania) plynúť premlčacia lehota a jej uplynutím sa právo
(ako celok) premlčí. NS ČR pred vyslovením tohto záveru ešte riešil účel inštitútu premlčania, čím sa
snažil negovať konkurenčnú koncepciu samostatnosti, konkrétne: „S názorom žalobcu, podľa ktorého

je omeškaním so splnením dlhu (záväzku) táto povinnosť „porušovaná opakovane po celú dobu, pokiaľ
povinnosť zaplatiť istinu pohľadávky nezanikne splnením alebo iným spôsobom“, a podľa ktorého „úroky
z omeškania sa premlčujú v dňoch a premlčacia doba teda plynie samostatne pre právo na zaplatenie
úrokov z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením istiny“, nemožno súhlasiť. Žalobca týmto
svojimnázoromvpodstatetvrdí,žezakaždýďalšídeňomeškaniavzniká(zdôvoduporušeniapovinnosti

splniť dlh - záväzok) veriteľovi nové (ďalšie) právo na úrok z omeškania, čím vo svojich dôsledkoch (v
rozpore so zákonom) popiera, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania
dlžníka so splnením dlhu (záväzku) bol príslušenstvom pohľadávky tomuto dlhu zodpovedajúci a že by
teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší (akcesorický) záväzkový právny vzťah.Odvolací súd v tejto súvislosti výstižne poznamenal, že žalobcov názor by nutne musel mať za následok
(v rozpore s účelom právneho inštitútu premlčania) vznik kategórie „nepremlčateľných práv“, v ktorej by
bol dlžník „donucovaný“ prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania k splneniu istiny

pohľadávky napriek tomu, že došlo k jej premlčaniu, a že takýto následok by bol nepochybne absurdný.“

NS ČR teda považuje úrok z omeškania za prísne akcesorický záväzok k hlavnému záväzku a teda
za príslušenstvo pohľadávky, z čoho odvodzuje jeho vznik jednorazovo v prvý deň omeškania, čo
podčiarkuje účelom inštitútu premlčania v súvislosti s absurditou vzniku nepremlčateľného úroku z

omeškania z premlčanej istiny - z naturálnej obligácie. Záver je teda taký, že ak uplynula premlčacia
doba k istine, nemožno sa úspešne domáhať akéhokoľvek príslušenstva pohľadávky. Pre úplnosť treba
dodať, že aj v Českej republike prebiehala o tejto otázke rozsiahla odborná diskusia až napokon veľký
senát NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 31 Cdo 4291/2009 zo dňa 10.03.2010 vyššie uvedený názor potvrdil.
Úroky sa však v danom prípade tiež premlčujú v zmysle vyššie citovanej právnej úpravy, keď colný úrad
nevykonal vo vzťahu k úrokom žiadny úkon majúci za následok prerušenie premlčacej doby a žalobca

premlčanie namietol.

Je teda neprijateľný názor žalovaného, že zákonná úprava premlčania sa vzťahuje len na práva, ktoré
sú v § 238 ods. 1 colného zákona výslovne uvedené, t.j. len na právo vybrať a vymáhať nedoplatok
cla. Akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď colný zákon takýto inštitút nepozná,

nemôže popierať zásadu zákonnosti, ako to tvrdí žalovaný. Je zrejmé, že clo nezaplatené v zákonnej
lehote predstavuje nedoplatok cla. Z nedoplatku cla sú colné orgány povinné vymerať úrok z omeškania,
ktorý je príslušenstvom cla. Úlohou colných orgánov je vyberanie cla a jeho príslušenstva. Právo na
zaplatenie cla a jeho príslušenstva je subjektívnym právom verejným - právom colných orgánov. Právo
vybrať a vymáhať nedoplatok sa v zmysle § 238 ods. 1 colného zákona premlčuje po šiestich rokoch po

roku v ktorom sa stal splatným. § 238 ods. 2 colného zákona obsahuje aj úkon colných orgánov, ktorým
možno túto lehotu predĺžiť, pričom však nedoplatky cla možno vymáhať najneskôr do dvadsiatich rokov
počítaných od konca roka, v ktorom sa nedoplatok stal splatným.

Aj v prípade, ak by sa prijal záver žalovaného o absencii právnej úpravy v colnom zákone týkajúcej

sa premlčania úrokov z omeškania a nemožnosti vznesenia námietky premlčania a zároveň záver
o tom, že na premlčanie úrokov z omeškania so zaplatením colného dlhu sa nevzťahuje právna
úprava colného zákona, bolo by vzhľadom na § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka potrebné posudzovať
premlčanie úrokov z omeškania a vznesenie námietky premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje princíp analógie. Tento princíp znamená,

že tie občianskoprávne vzťahy, ktoré nie sú osobitne upravené Občianskym zákonníkom alebo iným
občianskoprávnym predpisom, sa riadia tými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú
právne vzťahy obsahom a účelom im najbližšie.

Je potrebné zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej

diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne
inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku
vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho
vyplýva prirodzená požiadavka, aby interprét určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval
svoj rozhľad len na jedno či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť celku (systému), ktoré

s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami
logický, resp. logicky súladný významový celok. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je
aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu
poriadku, príp. aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Rovnaké právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých
rôznych právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo ale aj právoplatnosť,

zastúpenie, absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak
kľúčové inštitúty akým sú napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, preklúzia, sa uplatňujú
nielen v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom tak aj procesnom. Pre každý
systém je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre,
ktorej sú súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. V dôsledku prispôsobovania

elementov štruktúre tak môže dôjsť a zákonite dochádza k tomu, že pôvodne identický element sa môže
v dôsledku pôsobenia štruktúry líšiť od rovnakého elementu, ktorý sa stal súčasťou inej štruktúry, resp.
jej inej úrovne. To isté platí aj pre právo. Každý právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je
súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojejpovahe. Preto sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach, obsahovo
odlišovať, nemôže však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké, aby tým boli popreté základné pojmové
znaky konkrétneho právneho inštitútu, nakoľko potom by už nešlo o ten istý ale o iný právny inštitút.

Vyššie uvedené platí aj pre premlčanie. Inštitút premlčania využívajú prakticky všetky odvetvia právneho
poriadku. Stretávame sa s ním v práve súkromnom ale aj v práve verejnom, a to aj v samotnom colnom
zákone.

Predmetom premlčania môže byť nielen majetkové právo, ale aj právo uskutočniť právny úkon.
Zo širokého zastúpenia premlčania v rôznych právnych odvetviach vyplývajú samozrejme obsahové
rozdiely, napriek tomu však zostávajú zachované určité znaky spoločné, a to tie, bez ktorých by nebolo
možné o premlčaní hovoriť. Medzi ne v prvom rade možno zaradiť konštrukciu premlčania, založenú
na dvoch právnych skutočnostiach, a to na uplynutí času - doby a na nevykonaní práva v tejto dobe.
Dôsledkom premlčania je vždy oslabenie nároku. V dôsledku premlčania právo nezaniká (na rozdiel

od preklúzie), trvá ďalej, ale do značnej miery sa zoslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného
uplatnenia. Pokiaľ dlžník pred súdom alebo iným orgánom namietne premlčanie, nemôže byť veriteľovi
premlčané právo priznané. Za ďalší spoločný znak premlčania možno považovať, že na premlčanie súd
alebo iný orgán prihliadne len na námietku dlžníka. Premlčanie sa preto definuje ako uplynutie času
stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v

dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Námietka
premlčania je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný
tvrdiť najneskôr do rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Zo žiadneho ustanovenia práva
hmotného ani procesného nevyplýva, že by žalobca musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu
konania a z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom vyplýva, že ju môže povinný

subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.

Civilný spor ako aj správne súdnictvo majú síce spoločný základný štruktúrny princíp - systém dvoch
strán v kontradiktórnom postavení, čo tiež vyvoláva rad objektívne spoločných rysov, avšak nemožno
prehliadať objektívne rozdiely, ktoré medzi nimi panujú. Tieto odlišnosti vyplývajú z iného predmetu

ochrany, ktorým sa každý z týchto procesov zákonite prispôsobuje. V civilnom spore súd poskytuje
ochranu subjektívnym právam súkromným, v správnom súdnictve subjektívnym právam verejným. Takto
vymedzený rozdiel v predmete ochrany zjavne nemôže odôvodniť záver, že v konaní pred colnými
orgánmi ako aj v správnom súdnictve sa na námietku premlčania úrokov z omeškania neprihliada.

Podľa názoru súdu je tiež podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v
podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach
materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti,
resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je
nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné

pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.
Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na
zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade,
že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a
druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy
táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže
podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu

s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich
rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol,
že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže
to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto

ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú
súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01).Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce
správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení
nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno

považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca
pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi
jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou,
ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky).“

Záverom krajský súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na
konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé
prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd
povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť
musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ.

Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom.
Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen
zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že nakoľko správne

orgány posúdili vec po právnej stránke nesprávne, bolo potrebné ich rozhodnutia ako nezákonné zrušiť
podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym
názorom súdu viazaný.

K rozsudku č.k. 1S 95/2013-49, na ktorý žalobca upriamil pozornosť (v obdobnej veci) treba dodať, že

týmto bolo zrušené rozhodnutie žalovaného pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. V danom
prípade však senát 2S nesúhlasil s právnym posúdením námietky premlčania.

Odlišný názor má senát 2S aj k otázke upustenia od vybratia úrokov z omeškania. Žalobca požiadal o
„odpustenie“ úrokov z omeškania. Prvostupňový správny orgán o žiadosti nerozhodol z dôvodu, že od

upustenia od vybratia úroku z omeškania možno požiadať až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol
úrok z omeškania vymeraný. Podľa názoru senátu 1S na upustenie od vybratia úroku z omeškania v
zmysle § 237 ods. 2 colného zákona nie je potrebná žiadosť. § 237 ods. 2 colného zákona a čl. 232
ods. 2 písm. a/ Colného kódexu dáva správnemu orgánu možnosť alternatívne upustiť od vymáhaného
úroku z omeškania a tento sa síce môže napr. v prípadoch uvedených pod písmenami b/ a c/ § 237

ods. 2 colného zákona zaoberať možnosťou upustenia od vybratia úroku z omeškania, avšak minimálne
v prípadoch spadajúcich pod písmeno a/ uvedeného ustanovenia je žiadosť nutná. Inak sa totiž ani
správny orgán nedozvie, či vybratie úroku z omeškania nevyvolá u dlžníka vážne hospodárske alebo
sociálne ťažkosti s ohľadom na jeho pomery, resp. vážnu ujmu (čl. 232 ods. 2 písm. a/ Colného kódexu,
§ 237 ods. 2 písm. a/ colného zákona). Treba však zdôrazniť, že otázka upustenia od vybratia úroku z

omeškania nebola pre posúdenie veci vôbec podstatná a najmä ide o právo colných orgánov a nie o ich
povinnosť. Vzhľadom na žiadosť žalobcu sa ňou však správne orgány zaoberať mali.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu v
konaní mu priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie

práva, vyplývajúce zo súdneho spisu a uplatnené právnym zástupcom v podaní zo dňa 28.05.2014.
Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 70,- eur a z trov
právneho zastúpenia advokátom, ktorý vo veci vykonal 2 úkony právnej služby v roku 2013 - prevzatie
a príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd (podľa § 14 ods. 1 písm. a/, c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.)
t.j. 2x 130,16 eur, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 eur a DPH predstavuje sumu 331,12 eur, 2

úkony právnej služby v roku 2014 - replika k vyjadreniu žalovaného a účasť na pojednávaní (podľa §
14 ods. 1 písm. c/, d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.), t.j. 2x 134 eur, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 eur
a DPH predstavuje sumu 340,26 eur, spolu 671,38 eur, ktorú je žalovaný povinný podľa § 149 ods. 1
O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu č. účtu 262 6748 300/1100. Trovy právneho
zastúpenia boli vyčíslené v súlade s § 11 ods. 4 , § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004

Z.z.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na
Krajský súd v Bratislave.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh

na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.