Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 4, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/154/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108212043
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7108212043.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.

Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcu: Urbársko pasienková spoločnosť Nová
Kelča, Pozemkové spoločenstvo, so sídlom Nová Kelča č.97, IČO: 42 035 341, zastúpeného JUDr.
Michalom Jakubekom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou, M. R. Štefánika 2673/212/A, proti
žalovanému: Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. so sídlom v Košiciach, Komenského č.
50, IČO: 36 570 460, o zaplatenie 1.220,21 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice I zo dňa 21.3.2013 č.k. 38C/150/2008-282 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie istiny 114,05 eura a úroku z
omeškania nad 8% ročne zo sumy 276,54 eura za obdobie od 10.5.2006 do 9.5.2007, nad 9% ročne
zo sumy 276,54 eura za obdobie od 10.5.2008 do 9.5.2009, nad 8,50% ročne zo sumy 276,54 eura za
obdobie od 10.5.2009 do 9.5.2010 a nad 8,50% ročne zo sumy 276,54 eura za obdobie od 10.5.2010
do zaplatenia zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zaviazal žalobcu povinnosťou nahradiť
žalovanému trovy konania vo výške 73,09 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa pôvodne domáhal zaplatenia 1.220,21 eura (36.760,-Sk) aj
s úrokom z omeškania, pričom žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na
LV č.XXX, k.ú. R. J., ako parc.č.XXX/XXX - trávne porasty o výmere 377 624 m2, pričom žalovaný
z uvedenej parcely užíva výmeru 419 m2, ktorá je vyčlenená geometrickým plánom ako diel č.I z
parc.č.XXX/X o výmere 405 m2 a parc. č.XXX/X o výmere 14 m2. Žalobca tvrdil, že žalovaný užíva
uvedenú výmeru bez právneho dôvodu a bez uzavretia nájomnej zmluvy a platenia nájomného napriek
tomu, že medzi účastníkmi bolo viacero písomných návrhov na uzavretie nájomnej zmluvy, no k dohode

o cene - výške nájmu nedošlo, pretože žalovaný ponúka pre žalobcu neprijateľnú sumu. Vo svojom
písomnom podaní zo dňa 14.5.2010 upravil svoju žalobu žalobca tak, že už netrvá na časti nároku čo do
sumy 114,05 eura a úroku z omeškania nad 8 % ročne zo sumy 276,54 eura za obdobie od 10.5.2006 do
9.5.2007, nad 9 % ročne zo sumy 276,54 eura za obdobie od 10.5.2008 do 9.5.2009, nad 8,50% ročne
zo sumy 276,54 eura za obdobie od 10.5.2009 do 9.5.2010 a nad 8,50% ročne zo sumy 276,54 eura
za obdobie od 10.5.2010 do zaplatenia a v tejto časti navrhol konanie zastaviť. Trval len na zaplatení
nájmu za dotknutý pozemok o výmere 419 m2, t.j. žiadal sumu 1.106,16 eura (ročné nájomné za 1 m2

vo výške 0,66 eura, (20,-Sk) a žiadal aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 276,54 eura
za obdobie od 10.5.2006 do 9.5.2007, 9 % ročne zo sumy 276,54 eura za obdobie od 10.5.2008 do
9.5.2009, 8,50 % ročne zo sumy 276,54 eura za obdobie od 10.5.2009 do 9.5.2010 a 8,50 % úrok z
omeškania ročne zo sumy 276,54 eura za obdobie od 10.5.2010 do zaplatenia.Žalovaný súhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby, v prevyšujúcej časti navrhol žalobu zamietnuť a
voči uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania. Uviedol, že na predmetnom pozemku sa

nachádza vodojem, ktorý bol zriadený v 70-tych rokoch a pre takéto obmedzenie vlastníckeho práva má
žalobca nárok podľa zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách iba na
primeranú náhradu za nútené obmedzenie, aj to do 1 roka odo dňa vzniku tohto núteného obmedzenia,
pričom musí preukázať, že bol vo výkone svojho vlastníckeho práva nejakým spôsobom obmedzený.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že vo veci už rozhodol rozsudkom č.k. 38C/150/2008-208 dňa
25.3.2011 tak, že zastavil konanie čo do zaplatenia istiny 114,05 eura a úrok z omeškania nad príslušné
percento, ako bol žalobcom vzatý späť a v tejto časti konanie zastavil, pričom v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Z dôvodu odvolania proti tomuto rozsudku zo strany žalobcu rozhodoval vo veci Krajský súd
v Košiciach, ktorý uznesením č.k. 4Co/209/2011-251 zo dňa 25.6.2012 rozsudok súdu prvého stupňa v
celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že je nepochybné, že žalobca

si žalobou po úprave žalobného návrhu uplatňuje nárok na zaplatenie nájmu za užívanie pozemku vo
výmere 419 m2 s tým, že obmedzenie práva spočíva len v práve vstupu rekonštrukcie modernizácie
prevádzkovania opravy a údržby verejného vodovodu, ale nie práva užívať obmedzenú parcelu, čo sa
netýka nájomných práv pre túto parcelu. Uviedol, že súd prvého stupňa sa s touto argumentáciou
nijakým spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal a že režim zákonných vecných bremien nie

je totožný s režimom zmluvných vecných bremien, ktoré sa riadia zvláštnou úpravou platnou v čase ich
vzniku. Uložil súdu prvého stupňa v novom rozhodnutí podrobnejšie svoje rozhodnutie odôvodniť a
vysvetliť tak, aby bolo preskúmateľné.

Súd po doplnení dokazovania v prvom rade v zmysle ust. § 96 ods. 1 O.s.p. čiastočne zastavil konanie

v tej časti, v ktorej žalobca svoju žalobu zobral späť. Nárok žalobcu na zaplatenie nájmu za pozemky o
výmere 419 m2 vo výške 1106,16 eura s prísl. (úrokom z omeškania) posúdil podľa zákona č. 442/2002
Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zák. č. 276/2001 Z.z. o
regulácii v sieťových odvetviach a to podľa § 20 ods. 1, ods. 4, podľa § 42, podľa § 8, § 26 a § 29
zákona č. 11/1955 Zb. o vodnom hospodárstve v znení účinnom do 1.4.1975 a dospel k záveru, že nárok

žalobcu nie je dôvodný.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vzal za preukázané, že na pozemku parcela č. 339/340 o
celkovej výmere 377624 m2, ktorá bola po ROEP (4.1.2010) prečíslovaná na parcelu č. 872-trvalé
trávne porasty, kat.úz. R. J. je na základe stavebného povolenia na užívanie vodohospodárskeho

diela „Vodovod Miňovce-Nová Kelča“ zo dňa 25.2.1969 postavená vodohospodárska stavba - vodojem
na ploche 419 m2, pričom výlučným vlastníkom stavby podľa LV č. XXX k.ú. R. J. je žalovaný. Dňa
19.10.2009 bolo do listu vlastníctva č. XXX v časti „C“ zapísané vecné bremeno v prospech žalovaného,
spočívajúce v práve v nevyhnutnej miere vstupovať na parcelu č. XXX v súvislosti s projektovaním,
zriaďovaním, rekonštrukciou, modernizáciou prevádzkovaním alebo na účely opráv a údržby verejného

vodovodu, alebo verejnej kanalizácie a ich pásiem ochrany, vodovodných a kanalizačných prípojok,
vrátane potrebných kontrolných a ochranných zariadení a oporných vytyčovacích bodov (č.sp. Z
2203/2009-91/09). Geometrickým plánom č. 10806881-546/97 zo dňa 24.7.1997 z celkovej výmery
parcely č. XXX, na ktorej je vodojem postavený, bola špecifikovaná výmera pozemku, ktorá vznikla
odčlenením dielu 1 označeného ako parc. č.XXX/X o výmere 405 m2 a dielu 2, označeného ako parc.

č.XXX/X o výmere 14 m2, teda spolu 419 m2. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné,
bola sporná iba výška nájmu v začiatku konania.

Súd prvého stupňa teda zistil, že žalobca, resp. pôvodní vlastníci pozemkov boli obmedzení žalovaným
alebo jeho právnym predchodcom núteným obmedzením užívania nehnuteľnosti pri výkone prác

prevádzkovateľa vodnej stavby podľa § 20 ods.4 zák. č.442/2002 Z.z. postavením stavby na cudzom
pozemku, pričom rozsah obmedzenia vlastníka pozemku, náhrady za obmedzenia sú rôzne a vyplývajú
z rôznej právnej úpravy. V prejednávanom prípade vodohospodárske dielo „Vodovod Miňovce -
Nová Kelča“ je vodnou stavbou podľa osobitného predpisu (§ 3 ods.6 zákona č. 442/2002 Z.z.). Pri
výkone práv prevádzkovateľa vodnej stavby ide o presne špecifikované oprávnenia prevádzkovateľa

vodného diela v rozsahu, ktorý je presne uvedený v § 20 ods.1 zákona č.442/2002 Z.z.. Súd
poukázal na to, že u vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide v podstate o určitý druh
verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľností, ktoré je výrazom prevahy verejného záujmu,
vzťahujúceho sa k určitej prevádzke alebo zariadeniu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby bolo totozasahovanie podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka a bez toho, aby potreba existencie
obmedzenia z vecného bremena bola zrejmá zo zápisu v katastri nehnuteľnosti. Tieto oprávnenia
prevádzkovateľa stavby nemajú súkromno - právnu povahu, pretože tu ide o verejný, nie osobný záujem

a toto obmedzenie je upravené zákonom, v tomto prípade zák. č.442/2002 Z.z.. Tieto obmedzenia
zákonodarca teda odlišne upravil od vecných bremien upravených v Občianskom zákonníku, pričom
Zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku „lex
specialis“, čo znamená, že ak je o nejakej otázke komplexná úprava v špeciálnom zákone, nepoužije
sa v tejto oblasti všeobecná úprava. Keďže na vznik, rozsah a právo náhrady za nútené obmedzenia

sa bude výlučne aplikovať iba špeciálna úprava obsiahnutá v zákone č. 442/2002 Z.z., nie je možné
duplicitne použiť aj všeobecnú úpravu v Občianskom zákonníku týkajúcu sa vecných bremien. Nútené
obmedzenie užívania nehnuteľnosti žalobcu v prejednávanom prípade vzniklo ešte pred účinnosťou
zákona č.442/2002 Z.z. a to od 25.2.1969 (stavebné povolenie) t.j. za účinnosti zák. č.11/1955 Zb. o
vodnom hospodárstve v znení účinnom do 1.4.1975. V zmysle § 26 tohto zákona žalovaný reálne
vstupoval na pozemky vlastníkov a vykonával na nich potrebné práce, prieskum, stavbu vodného

diela, pričom pôvodní vlastníci pozemkov sa mohli dohodnúť o náhrade škody, ak im v tejto súvislosti
nejaká vznikla, alebo sa mohli so svojím nárokom obrátiť na súd alebo arbitráž. V konaní pritom bolo
preukázané, že pôvodní vlastníci si v tom čase žiadne práva voči žalovanému alebo jeho právnemu
predchodcovi neuplatnili. V súlade s § 42 ods.6 zákona č.442/2002 Z.z. zostali tieto práva žalovaného
aj po účinnosti tohto zákona, teda po 1.11.2002 nedotknuté. Keďže okrem nároku na vyvlastnenie alebo

náhradu škody neumožňovala predchádzajúca právna úprava vyplývajúca zo zákona č. 11/1955 Zb.
poskytnúť vlastníkovi pozemku náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, súd posúdil nárok žalobcu
na finančnú náhradu tak, že mu vznikol od účinnosti nového zákona, t.j. od 1.11.2002, pričom ide o
zákon č. 442/2002 Z. z.. Urobil tak v súlade s ustálenou súdnou praxou, pričom v odôvodnení rozsudku
citoval aj rozhodnutia súdov, ktoré k takémuto záveru dospeli v obdobných veciach.

Dospel k záveru, že žalobca ako vlastník pozemku má v dôsledku výkonu oprávnení prevádzkovateľa
právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľností v zmysle § 20 ods.4 zákona
č. 442/2002 Z.z., ktorú si však môže uplatniť u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie
v zákonných prekluzívnych lehotách, t.j. do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania

nehnuteľností a ak je vlastník takéhoto verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie nečinný alebo
nevyhovietomutonároku,môžesavlastníknehnuteľnostiobrátiťsosvojímprávomnasúddo6mesiacov
odo dňa, keď uplatnil nárok u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca si po prvýkrát mohol právo u žalovaného uplatniť dňom 2.11.2002,
teda nasledujúci deň po vzniku po účinnosti zákona č. 442/2002 Z.z., a to v lehote do jedného roka, t.j.

do 2.11.2003. Žalobca však svoj nárok uplatnil až 2.7.2007, t.j. 4 roky po márnom uplynutí 1-ročnej
lehoty. Vlastník nehnuteľnosti si mohol uplatniť svoje právo do 6 mesiacov odo dňa, keď si uplatnil
nárok u vlastníka, t.j. od 2.7.2007 do 2.1.2008, pričom žaloba na súde bola podaná dňa 12.5.2008, t.j. 4
mesiace po 6-mesačnej lehote. V zákone uvedená lehota je lehotou prekluzívnou, na ktorú prihliada súd
z úradnej moci a nie je možné takto zaniknutému právu priznať ochranu, žalobu žalobcu považoval

za nedôvodnú a aj pre tento dôvod ju zamietol. Súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR č.k. 2 Cdo 94/2011 s tým, že vlastníkovi pozemku (žalobcovi) v tomto konaní nie je možné priznať
nájom, alebo náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti alebo za stavbu stojacu na jeho
pozemku, pretože právo žalovaného je vykonávané vo verejnom záujme a realizované na základe
zákona č.442/2002 Z.z. a okrem toho vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie nárok žalobcu je

len sekundárnym nárokom bez toho, aby sa riešil protiprávny stav, čo by len naďalej napomáhalo
udržiavaniu protiprávneho stavu.

Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal aj premlčaním, ktorého námietku
vzniesol žalovaný na pojednávaní dňa 21.3.2013. Po posúdení premlčania podľa § 100 ods. 1 a § 101

Obč.zákonníka súd konštatoval, že v tomto prípade všeobecná 3-ročná premlčacia lehota začala plynúť
odo dňa nasledujúceho po vydaní stavebného povolenia, t.j. od 26.2.1969 a lehota márne uplynula
dňom 26.2.1972 a ak táto lehota začala plynúť odo dňa nasledujúceho po účinnosti zák.č. 442/2002
Z.z., t.j. od 2.11.2002 potom uplynula dňom 2.11.2005, pretože žalobca so svojím nárokom obrátil na
súd dňa 12.5.2008, t.j. v čase, kedy už pohľadávka bola premlčaná. Aj vzhľadom na dôvodnú námietku

premlčania zo strany žalovaného žalobu súd prvého stupňa zamietol.O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. a priznal úspešnému žalovanému náhradu
trov konania, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za podaný odpor 73,09 eura a zaviazal žalobcu
povinnosťou tieto trovy nahradiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti uvedenému rozsudku - výroku vo veci samej o zamietnutí žaloby a o trovách konania v zákonnej
lehote podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe vyhovel

tak, že zaviaže žalovaného povinnosťou zaplatiť mu 1.935,78 eura s úrokom z omeškania zo sumy
276,54 eura za obdobie od 10.5.2006 do 9.5.2007 vo výške 8 % ročne, za obdobie od 10.5.2008 do
9.5.2009 vo výške 9 % ročne, od 10.5.2009 do 9.5.2010 8,50 % ročne, od 10.5.2010 do 9.5.2011 vo
výške 8,5 % ročne, od 10.5.2011 do 9.5.2012 8,50 % ročne, od 10.5.2012 do 9.5.2013 vo výške 8,50 %
ročne a od 10.5.2013 do zaplatenia vo výške 8,50 % ročne, vždy s platbou za bežný kalendárny rok do
30.6. bežného roka. Navrhol tiež, aby odvolací súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi

trovy konania pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov v sume 73,23 eura, za odvolacie
konanie 146,46 eura a trovy právneho zastúpenia pre JUDr. Michala Jakubeka, advokáta, vo výške
1.368,80 eura, alternatívne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

Poukázal na to, že už proti prvému rozsudku vydanému v tomto konaní súdom prvého stupňa bolo
podané odvolanie a krajský súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že
žalobca si žalobou po úprave návrhu uplatnil nárok na zaplatenie nájmu za užívanie pozemkov s tým,
že obmedzenie práva spočíva len v práve vstupu rekonštrukcie, modernizácie, prevádzkovania opravy a
údržby verejného vodovodu, ale nie práva užívať obmedzenú parcelu, čo sa netýka nájomných práv pre

túto parcelu. Podľa názoru odvolacieho súdu prezentovaného v tomto zrušujúcom uznesení, pokiaľ sa
účastníci nedohodli inak, je oprávnený z vecného bremena povinný znášať primerané náklady na jeho
zachovanie a opravu a v novom rozhodnutí mal súd prvého stupňa podrobnejšie odôvodiť a vysvetliť
rozhodnutie súdu tak, aby bolo preskúmateľné. Odvolateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ súd
prvého stupňa poukazuje a rozoberá termín núteneného obmedzenia nehnuteľnosti s poukazom na

účinnosť zákona č. 442/2002 Z.z., tento je účinný od 1.11.2002 a žalobca sa potom neoprávnene
domáha náhrady za užívanie nehnuteľnosti. Ako už sám súd uviedol, žalobca bol založený ako
spoločnosť rozhodnutím Obvodného lesného úradu Vranov nad Topľou č.2006/348 zo dňa 26.6.2006,
a teda nemohol riešiť vecí podľa zákona č. 442/2002 Z.z. a ani sa ustanovenia tohto zákona na neho
nevzťahujú. Žalovaný užíval a doposiaľ užíva nehnuteľnosť žalobcu, znečisťuje ju, devastuje pôdu,

lebo využíva ju na prístup a za ním spôsobenú škodu nič žalobcovi neuhradil. Teda postupuje proti
ustanoveniam zákona a § 20 ods. 4, § 20 ods. 2 a § 20 ods. 3 zákona 442/2002 Z.z.. Ďalej podľa jeho
názoru každý prípad núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti je potrebné posúdiť osobitne a v
tomto prípade vznik subjektu žalobcu sa viaže k roku 2006, a teda podľa jeho vzniku sa má posudzovať
tento nárok. Žalobca v obdobných veciach má uzatvorený nájomný vzťah aj s inými nájomcami a s týmito

nájomcami sa vedel dohodnúť (TOWERCOM, a.s. Bratislava).

Súd neobjektívne vyhodnotil ust. § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z., keď uviedol, že si mohol po
prvýkrát u žalovaného uplatniť právo od 2.11.2002 do jedného roka, t.j. do 2.11.2003. S týmto názorom
žalobca nesúhlasí a vytýka súdu prvého stupňa, že neobjektívne vyhodnotil uvedené ustanovenie.

Žalobca bol založený rozhodnutím Obvodného lesného úradu Vranov nad Topľou dňa 26.6.2006 a nie
v roku 2002, či 2003, kedy mohla plynúť súdom uvedená lehota. Nesúhlasil ani s ďalším konštatovaním
súdu ohľadne prekluzívnej či inej lehoty. Neobjektívne súd prvého stupňa posúdil aj predmet premlčania
a pochybil pri lehotách, či už v priraďovaní týchto lehôt pre žalobcu, ak ešte nebol v tom čase právnym
subjektom. Žalobca nemal pred 26.6.2006 aktívnu legitimáciu, nemohol byť účastníkom konania

a nemohla sa na neho vzťahovať ani premlčacia lehota. Žalobca je obmedzený na svojich právach a
žalovaný nepostupoval podľa § 21 ods. 4 citovaného zákona, pretože nezriadil vecné bremeno a ani
sa so žalobcom inak nedohodol. Žalobca v konaní uviedol a trvá na tomto tvrdení aj v odvolaní, že
vecné bremeno žalovaným bolo zriadené 19.10.2009, pričom žaloba žalobcom bola podaná na súde
5.5.2008, teda včas a navyše toto obmedzenie spočíva len v práve vstupu, rekonštrukcie, modernizácie,

prevádzkovania, alebo opravy a údržby verejného vodovodu, ale nie práva užívať obmedzenú parcelu
a to sa netýka nájomných práv pre túto parcelu. Poukazoval najmä na ust. § 151n ods.3/ Občianskeho
zákonníka,ktoréuvádza,že pokiaľsaúčastnícinedohodliinak,jeoprávnenýzvecnéhobremenaznášaťprimerané náklady na jeho zachovanie a opravy a atď., a podľa § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z.
má vlastník nehnuteľnosti právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie nehnuteľnosti.

K odvolaniu sa písomne stručne vyjadril žalovaný tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť v celom
rozsahu s tým, že súd prvého stupňa sa s námietkami žalobcu v odvolaní a s jeho argumentáciami
vysporiadal a dostatočne svoje rozhodnutie odôvodnil.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou

osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 214 ods. 2 O.s.p. z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 4.2.2016, pričom miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku boli uverejnené v súlade s ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Ako vyplýva z odvolania žalobcu, podal ho z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p..

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Nesprávne posúdenie veci, ktoré navrhovateľ uplatnil ako odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p. môže spočívať v tom, že súd prvého stupňa posúdil vec podľa nesprávneho
právneho predpisu, alebo , že správne použitý právny predpis nesprávne vyložil, prípadne ho na
zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval. K nesprávnemu právnemu posúdeniu môže dôjsť aj pri
použití zodpovedajúceho právneho predpisu, za predpokladu, že také ustanovenie je súdom prvého

stupňa nesprávne interpretované a interpretácia inak adekvátneho právneho predpisu by zapríčinila
nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého zamietavého výroku rozsudku v intenciách podaného
odvolania konštatuje, že postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť

pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatňovaných dôvodov odvolania. Nemožno mu
totiž vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by
opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v
jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal

tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne
interpretoval. Nebola zistená ani taká vada - porušenie procesných predpisov súdom, ktorá by mohla
mať za následok na rozhodnutie vo veci samej.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z dokazovania vyšli najavo
a vyplynuli, prihliadal na všetky tieto skutočnosti a vykonané dokazovania vyhodnotil podľa zásad
uvedených v § 132 O.s.p. Podrobné a zodpovedajúce zákonu sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2
O.s.p. Súd prvého stupňa sa podrobne vo svojom rozhodnutí zaoberal aj skutočnosťami, ktoré namieta

žalobca vo svojom odvolaní, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je vyčerpávajúce a ani v
odvolacom konaní neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by spochybnili vecnú správnosť napadnutého
výroku rozsudku súdu prvého stupňa.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza:

Občiansky zákonník v ustanovení § 151o ods. 1 predpokladá možnosť vzniku vecného bremena zo
zákona. Či skutočne vzniklo, je možné zistiť iba z právnej úpravy toho ktorého právneho predpisu. Pre
jeho vznik nie je v zásade rozhodujúce, či jeho existencia je zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci ide oprávo obmedzujúce vlastníka nehnuteľnosti (3Cdo 171/2012 NS SR). V danom prípade zákonné vecné
bremeno vzniklo zriadením stavby - vodojemu a zaťažilo vlastníkov (spoluvlastníkov) nehnuteľnosti a
pokiaľ žalobca ako subjekt s právnou subjektivitou vznikol neskôr, vecné bremeno prešlo na neho a

nevzniklo mu nanovo právo na náhradu za obmedzenie, vyplývajúce z vecného bremena.

V súvislosti s námietkami žalobcu o nesprávnom posúdení premlčacej lehoty pri uplatnení jeho nároku
na súde, keďže vecné bremeno bolo zriadené žalovaným až 19.10.2009 odvolací súd uvádza, že
nešlo o zriadenie vecného zákonného bremena, len jeho zápis v katastri nehnuteľností, ktorý má len

deklaratórny charakter.

Podstatná námietka odvolania žalobcu spočívala v skutočnosti, že ako subjekt s právnou subjektivitou
vznikol na základe rozhodnutia príslušného orgánu dňa 26.6.2006, teda už po účinnosti zák. č. 442/2002
Z. z., ktorý je účinný od 1.11.2002, nevzťahujú sa preto na nemo lehoty podľa tohto zákona. Táto
jeho námietka nie je dôvodná, pretože citovaný zákon riešil a rieši vzťahy medzi vlastníkmi pozemkov

a vodohospodárskymi spoločnosťami vrátane zákonných obmedzení - vecných bremien. Dotknutý
pozemok má a mal v liste vlastníctva zapísaných vlastníkov, ktorí si mohli svoje práva, vyplývajúce z
tohto zákona uplatniť včas, čo však neurobili, lehota im márne uplynula a pokiaľ je ako vlastník pozemku
zapísaný v liste vlastníctva následne iný subjekt, prípadne ak vznikne pozemkové spoločenstvo s
právnou subjektivitou, nezačína táto lehota plynúť znova. Nemožno teda súhlasiť s názorom žalobcu,

že sa na neho tieto zákonné ustanovenia nevzťahujú, lebo ako právny subjekt vznikol až po uplynutí
lehôt, uvedených v zákone, ktorý nadobudol účinnosť až po jeho vzniku. Obmedzenie vlastníkov
pozemkov, na ktorých je postavený vodojem, vzniklo už za účinnosti zák. č. 138/1973 Zb. o vodách,
kedy bolo vydané užívacie povolenie ONV, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva
vo Svidníku (právoplatné dňa 7.6.1976) a vlastníci si neuplatnili svoje nároky ani podľa tohto zákona a

ani podľa zák. č. 442/2001 Z.z..

Argument žalobcu prezentovaný v odvolaní, že obmedzenia jeho vlastníckeho práva k dotknutému
pozemku sa nevzťahujú na nájom nehnuteľnosti tiež neobstojí, čo vyplýva zo samotnej dikcie ustanovení
zákona č. 442/2002 Z. z., a je správny záver súdu prvého stupňa o špeciálnom vzťahu tohto zákona

k všeobecným právnym predpisom (Občianskemu zákonníku) a nemožno uplatňovať ďalšie nároky z
titulu obmedzení, tobôž ak už márne uplynula prekluzívna lehota na uplatnenie práv.

Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v
zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátane správneho výroku o trovách konania.

Žalobca si uplatnil náhradu trov konania (vrátane odvolacieho konania), žalovaný si náhradu trov
odvolaciehokonanianeuplatnil. Odvolacísúdvzmysleust.§224ods.1,§142ods.1O.s.p. účastníkom
náhradu trov konania nepriznal, keďže žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a úspešný žalovaný
si ich náhradu nežiadal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004
Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.