Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 3, 2016

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 7C/235/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214638
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Dobrík
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2016:5712214638.8

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudcom JUDr. Miroslavom Dobríkom v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ
s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko s.r.o., IČO: 36 864 421 so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava proti žalovanej
Slovenskej republike, konajúcej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanej sa proti žalobcovi náhrada trov konania n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde 27.9.2012 sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia náhrady
majetkovej škody vo výške 175 eur a sumy 885,12 eur z titulu nemajetkovej ujmy ako aj náhrady trov

konania.

Žalobca žalobu odôvodnil tou skutočnosťou, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Žalobca v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt , veriteľ zo zmluvy
o úvere v žalobe uvedeného čísla navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom

podľa § 38 a nasledujúcich Zák.č.233/1995 Z.z. (ďalej len Exekučný poriadok) súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo
strany dlžníka.
Exekúciu žalobca navrhoval vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla neplnením záväzku,
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere čísla v žalobe uvedeného dlžníkom (povinnou) Q. I., K.. XX.X.XXXX.
Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci č. Ex

257/2007.Súdnyexekútorpodľa§44ods.1Exekučnéhoporiadkupredložilnávrhnavykonanieexekúcie
exekučnému súdu Okresnému súdu Martin, ktorý exekútora poveril vykonaním exekúcie a udelil mu
poverenie pod registrovým číslom v žalobe uvedeným. Žalobca pre obavy a právny a faktický osud
pohľadávky nútenej vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na
vykonanie exekúcie spísal a podal postupom podľa § 44 ods.8 Exekučného poriadku exekučnému súdu
návrh na zmenu exekútora.

Žalobca legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom
predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom
stanovenej lehote. Bohužiaľ sa tak nestalo a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky formálne a
materiálne podmienky, stanovené Exekučným poriadkom, resp. O.s.p.. Žalobca následne poukázal na
ustanovenia§44ods.7Exekučnéhoporiadkuplatnéhood1.9.2005,zktoréhovyplývalo,žesúdozmene

exekútora rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Tiež poukázal
na ustanovenia § 44 ods.8 Exekučného poriadku platného od 1.12.2006, z ktorého vyplýva opäť, žesúd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Týmito ustanovenia exekučného poriadku je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu

exekútora. Exekučný súd však napriek tomu, že vec s ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu návrhu a rozhodnutiu, nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. Na dôkaz tejto skutočnosti žalobca
žiadal, aby sa súd oboznámil s príslušným exekučným spisom. Opísaný postup exekučného súdu bol

nesprávny, bol v rozpore s vyššie uvádzanými ustanoveniami Exekučného poriadku.

Žalobca sa dozvedel o všetkých skutočnostiach v priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do
porušenia jeho práv a spôsobenej škody po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 4.4.2012 o
zmene súdneho exekútora. V dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca
uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody ale aj nemajetkovej ujmy. Uviedol, že žalobcovi vznikla

majetková škoda, predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou,
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, keď v tomto období žalobca
vynaložil 70,-€ na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou
informačného systému, sumu 40,-€, ktorú žalobca vynaložil na udržiavanie a správu informačného

systému, a sumu 50,-€, ktorú žalobca vynaložil na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom. Ďalej si uplatnil sumu 15,-€, ktorú vynaložil na administratívne spracovanie textov
urgencií, adresovaných exekučnému súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na
poštovné a telekomunikačné výdaje, spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde. Celovo takto žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne

uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne
vplyvomnesústredenejčinnostiexekučnéhosúdumárnesumu175,-€.Tátosumabyžalobcunezaťažila,
ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal
zákonom stanovenú dobu.

Zároveň si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na skutočnosť, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym
uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky, predpokladané

ustanovením § 44 ods.8 Exekučného poriadku a nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil
oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám a to tým, že neskorým ukončením procedúry zmeny
súdneho exekútora nastane riziko zániku povinného. Ďalej nastalo riziko zmarenia účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a tiež nastalo riziko insolventnosti povinného. Náhradu nemajetkovej
ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov,

definovaných zákonom stanovenou lehotou, danou k rozhodnutiu a základných práv. S poukazom na
v žalobe uvedené nálezy Ústavného súdu SR si žalobca uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania
za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav, predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík, ohrozujúcich konečné

vymoženie pohľadávky sumu 885,12 eur. Žalobca ustálil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32
eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie
vyššie uvádzanej doktríny Ústavného súdu, ktorý v žalobe uvádzaných nálezoch priznával náhradu
nemajetkovej ujmy približne vo výške 663,88 eur za rok, čiže 55,32 eur za mesiac. V danej veci bol
exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 503 dní.

Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. a
písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody,
ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin. Žalovaný však do podania
žaloby na súd na žiadosť pozitívne nereagoval. Na dôkaz tejto skutočnosti žiadal žalobca vyžiadať

spis Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku žalobcu na náhradu škody a
potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a potvrdenie o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.Vpriebehuďalšiehokonaniažalobcanazákladeopakovanýchvýzievsúduvšakdospisunepripojilkópiu
žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, podanú v súvislosti s týmto prípadom
na Ministerstvo spravodlivosti SR, odvolával sa na skutočnosť, že v štyroch spisoch Okresného súdu

Martin, ktoré sa týkali exekučných konaní, vedených proti povinných Q. F., Y. K., A. U. U. W. E. pripojil
potvrdenie Ministerstva spravodlivosti o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody.

Avšak ani lustráciou v týchto príslušných spisoch sa nezistilo pripojenie takéhoto listinného dôkazu

žalobcom.

Na svojich tvrdeniach v žalobe žalobca potom zotrval v priebehu celého konania a po nariadení
pojednávania sa už vo veci meritórne nevyjadril.

V priebehu konania súd dostal písomné vyjadrenie žalovanej, ktoré podľa jeho záverečných ustanovení

bolo relevantné pre všetky konania vo veciach spoločnosti Pohotovosť s.r.o. o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy proti žalovanej v senáte 7C Okresného súdu Martin a týmto vyjadrením sa žalovaná
vyjadruje ku všetkým týmto žalobám.

V tomto všeobecnom vyjadrení žalovaná uviedla, že žalobca vo svojich žalobách sa domáha náhrady

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Martin, ktorú žalobca videl v tom, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach
alternatívne po 1/ nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, po 2/ rozhodol
o poverení exekútora po 15. dňovej lehote, po 3/ rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote , po 4/ zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie po 15.dňovej lehote.

K predmetným žalobám žalovaná vzniesla niekoľko námietok. Predovšetkým poukázala na zmätočnosť
podania žalobcu, kde sú zmätočne označení povinní a najmä sú odlišne uvedené ich dátumy narodenia.
Žaloby neobsahujú spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, a chýbajú

relevantné údaje, akými sú dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej
veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti
žalovaná namieta, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý preukazoval vôbec existenciu
predmetného exekučného konania a vznik skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Žalobca v
skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša

žalobca sám. Tvrdenia žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných
konaní sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám
žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora,
pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi označené spisovými značkami
dotknutých exekučných konaní. V tejto súvislosti si žalovaná dovolila konajúcemu súdu navrhnúť

aplikáciu ustanovenia § 43 ods.1 O.s.p..

Žalovaná poukázala, že z jednotlivých žalôb nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca
jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.

Uvádza tiež rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by
sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie je
jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keď v žalobách sa tieto tituly
prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu uplatňuje svoj nárok. Nie je tak zrejmé,
či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu

rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Žalobca navyše neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu,
pretože žiadosti o informácie o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by
smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca totiž neuviedol, či
využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného

súdu resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu, alebo Ústavný súd SR.Vzhľadom na skutočnosť, že 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, je zrejmé, že žaloba z 27.9.2012 bola podaná pred uplynutím 6.mesačnej

zákonnej lehoty. V rámci predbežného prerokovania niekoľko desiatok tisíc žiadostí žalobca navyše
žalovanej neposkytol potrebnú súčinnosť. Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok
bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, žalovaná zdôrazňuje, že dôkazné bremeno
v tomto smere nesie žalobca. S poukazom na ustanovenie § 15 ods.1, § 16 ods.4 zák.č.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov žalovaná namietala, že zo strany žalobcu ide o predčasne uplatnený nárok
na súde. Žalovaná vyslovila právny názor, podľa ktorého predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody je hmotno-právnou podmienkou pre podanie žaloby o náhradu škody a ak takáto žiadosť nebola
podaná, resp. bola podaná, ale ešte neuplynula zákonná 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie
takéhoto nároku zo strany príslušného orgánu, konajúceho za štát, nie je splnená základná hmotno-
právna podmienka pre podanie žaloby a takáto predbežne podaná žaloba musí byť ako nedôvodná a

predčasne podaná zamietnutá.

Žalovanásosvojomvyjadreníďalejuviedla,žezákonč.514/2003Z.z.ustanovujevšeobecnépodmienky,
pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánom verenej moci pri výkone verejnej moci,
ktorými sú po 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, po 2/ vznik škody a po 3/

príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu, ktoré sa mal dopustiť súd nerozhodnutím o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uviedla, že v praxi je zaužívaný model,

v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto
žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie
príslušného exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti, vyplývajúcej exekučnému súdu z
ustanovenia § 44 ods.9 Exekučného poriadku. Žalovaná pripustila, že v jednotlivých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom

stanovenej 30.dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny
exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť a v takýchto prípadoch exekučný súd objektívne
nemohol dodržať zákonnú 30.dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu, ako oprávneného
na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného
súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného

súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného v prípadoch podozrenia ak exekučný súd nekonal
o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť
účinný prostriedok nápravy, ktorým bez pochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu,
proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods.7 v spojení s
ustanovením § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy

nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka.
Okrem toho žalovaná v tejto súvislosti poukázala na judikatúru Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 16/02
a konštatovala, že vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, zákonom
ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať, resp.
súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda za nesprávny úradný postup.
Žalovaná zároveň poukazuje na ustanovenie § 44 ods.8,9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,
že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o
zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi
z čoho vyplýva, že v súvislosti s nerozhodnutím v zákonnej lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej

materiálnej škody, pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú
mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Zároveň žalovaná namietla, že podľa
prechodného ustanovenia § 238 ods.1 Exekučného poriadku 30.-dňová lehota na rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora platí len v exekučných konaniach začatých po 1.9.2005. Dovtedy exekučný poriadok
nestanovoval súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora.

K námietke , že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť rozhodnutím o poverení exekútora po
15.dňovej lehote žalovaná uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučnýmtitulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok najmä v prípade existencie dôvodov
podľa § 45 ods.1 písm.c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. K tejto súvislosti poukázala na dôležitý
rozsudok Súdneho dvora EÚ ASTURCOM C-40/08, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj

v exekučnom konaní a na to, že unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Poukázala na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, účinného od 1.6.2011 a
§ 41 ods.2 písm.c/, d/ Exekučného poriadku a uviedla, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva
skutočnosť, že 15.dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu

ako exekučnom titulom, čo je znenie účinné od 1.6.2011. Ak bola teda žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred
dňom 1.6.2011 s poukazom na ustanovenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku poukázala vo
všeobecnosti na judikatúru Ústavného súdu a to vyššie citované rozhodnutie sp.zn. I.ÚS 16/02, z
ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv.

Ak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote, uviedla, že takto formulovaný postup, výsledkom ktorého je
rozhodnutieatozamietnutiežiadostioudeleniepoverenia,nemôžebyťnesprávnymúradnýmpostupom,
pretože akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí nemôže
byť nesprávnym úradným postupom tak, ako ho definuje zákon č.514/2003 Z.z., ktorý možno vymedziť
ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu. Zodpovednosť

štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto v takýchto prípadoch vylúčená.
Súčasne však nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Takúto
zodpovednosť totiž možno uplatniť, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, bolo
zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť, príslušným orgánom a súd, ktorý rozhoduje o náhrade
škody je viazaný rozhodnutím takéhoto orgánu. Vzhľadom na ustanovenie § 6 ods.1 Zákona č.514/2003

ale aj ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 je zrejmé, že pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné,
aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné
rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení, alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku,
podanom proti rozhodnutiu a táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu preto nie je
možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať
v tomto konaní. Súčasne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 11/2010 a 5Cdo
291/2010, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, rozhodcovského súdu vydaného bez

účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

K nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal spočívať v udelení poverenia po 15.dňovej lehote

žalovaná uviedla, že z dikcie ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15.dňová lehota
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Ak súd
exekútora nepoverí vykonaním exekúcie, 15.dňová lehota neplatí .

V prípade, že nesprávny úradný postup mal byť spôsobený existenciou prieťahov v konaní, žalovaná

poukázala na ustanovenie § 9 ods.2 Zákona č.514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a
konštatovala, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy resp. žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní,
právoplatnérozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképráva,čiprávoplatnérozhodnutieÚstavnéhosúdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z

uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v
existencii prieťahov. Pokiaľ by totiž súd, konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súduby preskúmavali postup iných všeobecných súdov pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve.

Následne vzniesol žalovaný hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s neprávnym úradným
postupomatoprikaždomuplatnenomnároku,priktoromdošlokuplynutiu15.dňovejlehotyoddoručenia
žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, resp. pri ktorom došlo k uplynutia 30.lehoty od
doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009, to znamená, tri roky pred dňom,
kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

K nárokom na náhradu materiálnej škody žalobca podľa námietok žalovanej neuviedol, či predmetné
vecné nároky, ktoré v niektorých žalobách uplatňuje predstavujú podľa § 17 ods.1 Zák.č.514/2003
Z.z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Žalobca by v takomto konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy, preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Keďže žalobca
je spoločnosťou, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje

a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel
využívať nie len počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom nie len na správu
pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali,
resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Preto akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na
správu informačného systému vznikala a vzniká žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej

uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Na druhej strane požadovať paušálne sumy za spomínané
veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové pritom žalobcu od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Pokiaľ ide

o uplatnenie majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom, je potrebné poukázať na skutočnosť,
že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáhal.
V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky.

K tvrdenej nevymožiteľnosti pohľadávky žalovaná uviedla, že žalobca mal možnosť získať iný exekučný
titul než rozhodcovský rozsudok a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, čo nevykonal a
svojou nečinnosťou sám prispel k situácií, ktorú v žalobách namieta. Ak by aj nastala situácia, že si toto
právožalobcauplatnilnovýmnávrhom,muselbypreukázaťvprvomrade,žebymusúdbezakýchkoľvek
pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej, čo

nepreukázal a ani preukázať nemôže a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia okresného súdu. To znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu,
došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Preto žalobca nepreukázal jednak vznik
a ani výšku škody.

K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na ustanovenie § 17 ods.2 a ods.3
zák.č.514/2003 Z.z., poukázala na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v ktorých ústavný súd
rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy konštatujúc, že vychádzať z
paušálnej sumy požadovanej žalobcom, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Navyše pri svojom rozhodovaní Ústavný súd SR vždy vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu,

pričom v prípade žalobcu ide o veľký spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd
SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca takýto prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných v žalobách
označených nálezoch ústavného súdu, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať.
Na druhej strane vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov

riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti a neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keď si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011 vyplýva, že odškodnenie právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká

ujma priamo. Žalobca neupresnil ani zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ktoré
bližšie nekonkretizoval a neuviedol, ako vzniknutá situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy.
Žalobca súčasne zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zožalobných návrhov nevyplýva a z tohto dôvodu žalovaná nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy
ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Namietla, že žalujúca strana nepreukázala
príčinnú súvislosť medzi konštatovaným porušením práva a vznikom škody a v závere navrhla, aby

z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody podľa zák.č.514/2003 Z.z. súd žalobu ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol a
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si súčasne uplatnila právo na náhradu trov konania,
ktoré však nevyčíslila.

Súd nariadil pojednávanie na 3.3.2016, ktoré vykonal v neprítomnosti účastníkov konania a právneho
zástupcu žalobcu, ktorý bol rovnako ako žalovaná strana na pojednávanie riadne a včas predvolaný.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že v prejednaní veci mu nebránila z pohľadu zákonného sudcu
žiadna prekážka. Vzhľadom na konštatovania žalobcu v jeho opakovaných podaniach súd vo všetkých
sporochžalobcu,uznesenímvydanýmpodľazákonač.71/1992Zb.apoložkyč.17aSadzobníkasúdnych

poplatkov uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti a súčasne predložil
vec s vyjadrením zákonného sudcu Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému v zmysle § 16
O.s.p.. Zákonný sudca, prejednávajúci predmetnú vec sa vo veci necítil zaujatý, nakoľko v konkrétnej
exekučnej veci, z ktorej mala žalobcovi vzniknúť škoda nekonal.

Vzhľadom na uvedené neboli dôvody pre zrušenie už nariadeného pojednávania a súd žalobu žalobcu
na pojednávaní dňa 3.3.2016 prejednal, pričom v rámci dokazovania sa oboznámil s celým spisovým
materiálom a podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 17Er 994/2007 (spis značky
EX 257/2007 Exekútorského úradu súdnej exekútorky JUDr. Márie Krasňanovej).

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v priebehu celého konania žalobca hodnoverne nepreukázal
podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanej strane pred dňom
podania žaloby na súde. Tieto skutočnosti preukazoval len predložením zoznamom podaných žiadostí,
ktorý je súdu známy z rozhodovacej činnosti v iných podobných sporoch žalobcu.

Z exekučného spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 17Er/994/2007 (EX 257/2007 súdnej exekútorky
JUDr. Márie Krasňanovej so sídlom v Považskej Bystrici, Námestie A.Hlinku 36/9) súd zistil, že
dňa 12.3.2007 podal žalobca v procesnej pozícií oprávneného na exekútorskom úrade JUDr. Márie
Krasňanovej, súdnej exekútorky návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej Q. I., O. Q., K. S. XXXX/
X na vymoženie pohľadávky priznanej exekučným titulom, a to rozsudkom Stáleho rozhodcovského

súdu zo dňa 30.11.2006 sp.zn. SR 6060/06, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so
sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 37. Dňa 22.3.2007 podala zvolená súdna exekútorka na Okresný
súd Martin žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie tejto exekúcie. Dňa 11.4.2007 vydala sudkyňa
Okresného súdu Martin poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 22.11.2010 oprávnený podal na Okresný
súd Martin návrh na zmenu súdneho exekútora. Z návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora

vyplynulo, že žiadal, aby súd poveril vykonaním exekúcie Exekútorský úrad JUDr. Rudolfa Krutého,
so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, a to v zmysle § 44 ods.8 Exekučného poriadku. Výzvou
zo dňa 6.4.2011 vyzval súd právneho zástupcu oprávneného, aby v tejto exekučnej veci a v ďalších
exekučných veciach v tejto výzve uvedených, pripojil v lehote 30 dní do spisu zmluvu o úvere, na základe
ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul. Ešte predtým dňa 8.12.2010 poverená exekútorka JUDr.

Mária Krasňanová podala na Okresný súd Martin návrh na zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57
ods. 4 Exekučného poriadku, v ktorom uviedla, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu-
vyššie uvedeného rozsudku rozhodcovského súdu, ktorým sú priznané v neprimeranej výške úroky
vo výške 0,25% denne, čo predstavuje sumu 91,25% ročne. Súd uznesením zo dňa 4.4.2012 sp.zn.
17Er/994/2007-17, Ex 257/2007 rozhodol tak, že návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora

zamietol. Exekúciu, vedenú na Exekútorskom úrade JUDr. Márie Krasňanovej pod sp.zn. Ex 257/2007
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Toto uznesenie bolo doručené JUDr. Márii Krasňanovej a právnemu
zástupcovi oprávneného.

Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení zák.č.514/2003 Z.z. v znení účinnom

ku dňu vzniku škody, teda v znení účinnom pred 1.1.2013.Podľa § 3 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok, ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím ,

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa§4ods.1písm.a/citovanéhozákona,užvzneníúčinnompo1.1.2013vovecináhradyškody,ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
SR, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 5 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia,
vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutia riadny opravný prostriedok podľa osobitných

predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012štát zodpovedá za škodu, spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 právo na náhradu škody, spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

V zmysle § 15 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 nárok na náhradu škody, spôsobenej
nezákonným rozhodnutím ale aj nárok na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6.mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods.1 zákona účinného do 31.12.2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods.2 cit.zákona v znení účinnom do 1.1.2013 v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods.3 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na po

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods.5 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku
úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2013, právo na náhradu škody sa premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6.mesiacov.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu
škody v zmysle zák.č.514/2003 Z.z. na súde je jeho predbežné prerokovanie na príslušnom orgáne

štátu, ktorým v tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že sa vytýka nesprávny úradný postup súdu
v exekučnom konaní, je Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobca aj v iných konaniach pripojil do spisu
zoznam žiadostí, ktoré podal na Ministerstvo spravodlivosti SR a zo strany Ministerstva spravodlivosti
nebolo súdu signalizované, že by v tejto konkrétnej veci žalobca takúto žiadosť nepodal. Preto mal
súd predbežné prerokovanie nároku (aj vzhľadom na prezentovaný názor Krajského súdu v Žiline

v obdobných konaniach vyslovený v rozhodnutiach, ktorými krajský súd rozhodoval o odvolaniach
žalobcu proti rozhodnutiam okresného súdu, ktorými konanie pre nepredloženie rovnopisu žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, zastavil), za preukázané a nerozporované a teda
túto podmienku vyžadovanú ustanovením § 15 citovaného zákona za splnenú.

Z príslušného exekučného spisu súd mal nepochybne preukázané, že síce Okresný súd Martin skutočne
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia takéhoto návrhu, teda
nerozhodol v lehote, ktorú predpokladalo ustanovenie § 44 ods.8 Exekučného poriadku, platného od
1.12.2006, ale nekonal svojvoľne, a bezdôvodne, pretože nemožno opomenúť, že už mesiac potom,
čo došla na súd žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora, podnetovala samotná exekútorka

JUDr. Mária Krasňanová úvahy o zastavení exekúcie. Následne Okresný súd Martin v snahe skúmať, či
exekučným titulom plnenie priznané oprávnenému nie je plnením priznaným zo spotrebiteľskej zmluvy,
vyžadoval ďalšiu súčinnosť od oprávneného. V dôsledku tejto skutočnosti potom Okresný súd Martin
rozhodol uznesením, ktoré vydal dňa 4.4.2012. Je možné však súhlasiť so žalobcom, že Okresný súd
Martin nekonal celkom plynule. Nesprávny úradný postup však nie je jedinou podmienkou pre vznik

nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci, a to v dôsledku nesprávneho
úradného postupu. Ďalším predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je vznik škody a nemajetkovej
ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, resp. nemajetkovou ujmou
ako protiprávnym následkom.

Súd konštatuje, že žalobca nepreukázal vznik a výšku škody a ani nemajetkovú ujmu. Žalobca
predovšetkým v konaní neprodukoval žiadne dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia.

Pokiaľ žalobca zdôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Martin, tak tu súd konštatuje, že pocity frustrácie, úzkosti,

nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, tvrdená vyvolaná strata zisku z
realizovaného obchodu, spôsobenie hospodárskej straty na strane žalobcu aj na strane jeho majiteľov,
ovplyvnenie podnikateľských postupov a spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
žalobca konštatoval v žalobe, preukázané rovnako neboli a na ich preukázanie žalobca žiadny dôkaz
nenavrhol. Preto žalobca podľa presvedčenia súdu nepreukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré by

odôvodňovaliobavžalobeuplatnenénároky.Zatakýchtookolnostísúdnárokyžalobcu,čiužnanáhradu
majetkovej škody, či už na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za nepreukázané a z týchto dôvodov
žalobu ako nedôvodnú zamietol.O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p.. Žalovaná bola v konaní
plne úspešná a preto by jej v zmysle predmetného zákonného ustanovenia patrila náhrada účelne
vynaložených trov konania; keďže však žalovaná v konaní vznik trov nepreukázala, súd o trovách

rozhodol tak, že sa jej proti žalobcovi náhrada trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,

ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené

podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.