Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/1016/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108221729
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7108221729.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu

Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Evy Feťkovej v právnej veci navrhovateľa: TRAST, spol. s r.o., so
sídlom v Košiciach, Bardejovská 4, IČO: 36 179 094, proti odporcovi: H.. V. F., K.. XX.XX.XXXX, O. B.
S., Š. XX, zastúpeného JUDr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krmanova 16,
v konaní o zaplatenie 1.753.092,- Sk (t.j. 58.191,99 eur) s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 13C/208/2008-236 zo dňa 10.10.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom návrh zamietol. Zaviazal
navrhovateľa zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 4.610,59 eur, ktorú je
navrhovateľpovinnýzaplatiťprávnemuzástupcoviodporcuX..B.S.do3dníodprávoplatnostirozsudku.

Rozsudok odôvodnil tým, že navrhovateľ podaným návrhom žiadal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť
mu sumu 1.753.092,- Sk, (58.191,99 eur) titulom náhrady škody a náhradu trov konania. Podaný návrh
odôvodňoval tým, že vykonával podnikateľskú činnosť v priestoroch nachádzajúcich sa v nehnuteľnosti

na T.. O. B. S., B. W. B. W. S. V. R. S. H., R. S.-W. Q., S.. Ú. W. Q., G. K. J. B. Č.. XXXXX U. W. W.
W. Č. XXX - G. W.. Predmetné priestory užíval na predaj športových potrieb a ošatenia ako nájomca
na základe nájomnej zmluvy zo dňa 11.5.1999 uzatvorenej na dobu neurčitú s vtedajším vlastníkom
priestorov spoločnosťou ACTIVREAL s.r.o., so sídlom Košice, Jesenského 8 ako prenajímateľom.
Odporca sa stal vlastníkom vyššie uvedených nehnuteľnosti, v ktorých sa nachádzali prenajaté priestory
a v zmysle § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vstúpil do všetkých práv a povinnosti
prenajímateľa vyplývajúcich aj z tohto nájomného vzťahu. Navrhovateľ sa o zmene vlastníka dozvedel

až z listu spoločnosti ACTIVREAL s.r.o. zo dňa 25.01.2001. Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil
proti odporcovi škodu, za ktorú zodpovedá podľa 420 ods. 1 OZ uplatňovanú v tomto konaní titulom
náhrady ušlého zisku, ktorú vyčíslil ako sumu 401.180,- Sk, t.j. 13.316,736 eur predstavujúcu rozdiel
predajnej ceny bez DPH vo výške 1.215.355,- Sk, za ktorú bolo možné tovar nachádzajúci sa v predajni
ku dňu jeho odňatia odporcom predať a nadobúdacej ceny týchto vecí bez DPH vo výške 814.175,- Sk,
za ktorú navrhovateľ tovar kúpil. Ďalšia suma 1.351.912,- Sk (44.875,257 eur) predstavuje súčet úrokov
vo výške 17,6 % ročne, ktoré by získal, ak by uložil peňažné prostriedky rovnajúce sa predajnej cene

bez DPH vo výške 1.215.355,- Sk v banke za jednotlivé obdobia takto:
- k 19. aprílu 2003 sumu 213.902,- Sk,
- k 19. aprílu 2004 sumu 213.902,- Sk,
- k 19. aprílu 2005 sumu 213.902,- Sk,- k 19. aprílu 2006 sumu 213.902,- Sk,
- k 19. aprílu 2007 sumu 213.902,- Sk,
- k 19. aprílu 2008 sumu 213.902,- Sk,

- k 1. augustu 2008 sumu 68.497,- Sk.

Žalovaná suma vo výške 58.191,99 eur preto zodpovedá tomu, čo ušlo navrhovateľovi v dôsledku
porušenia povinnosti odporcom, keď k zhabaniu tovaru došlo 19.04.2001 a navrhovateľ predpokladal,
že k predaju tovaru by došlo najneskôr o rok, t.j. 19.04.2002. K odňatiu tovaru, ktorých vlastníkom bol

navrhovateľ došlo tak, že dňa 19.04.2001 bola v notárskej kancelárii JUDr. Stanislava Furdu spísaná
notárska zápisnica, podľa ktorej odporca otvoril priestory predajne navrhovateľa - Umbro a bol vykonaný
súpis hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v priestoroch, ktoré odporca uložil na ním určené miesto.
Vykonanie súpisu odporca oznámil navrhovateľovi listom z 19.04.2001 a skutočnosť, že si uplatňuje
zádržné právo k spísaným veciam až listom z 30.04.2001. Navrhovateľovi bol tovar, ktorý mu odporca
odňal, vydaný až dňa 27.03.2006 v exekučnom konaní vedenom na podklade exekučného titulu, ktorým

bolo uznesenie Okresného súdu Košice I č.k. 20C/976/01 27 z 24.06.2002. Odporca tak zhabal
navrhovateľovi jeho hnuteľné veci, ktoré sa nachádzali v priestoroch K. T. O. Č.. X B. S. aj napriek tomu,
že nájomný vzťah na základe platne uzatvorenej nájomnej zmluvy naďalej trval, a teda zádržné právo
mu zákonne nevzniklo. Skladovaním hnuteľných vecí odňatých nezákonne navrhovateľovi, odporca po
dobu takmer 5 rokov zadržiaval, čím došlo k ich značnému znehodnoteniu.

Odporca s podaným návrhom nesúhlasil a vzniesol námietku premlčania, keďže k zhabaniu vecí z jeho
strany dňa 19.4.2001, keď navrhovateľovi bol tovar odporcom odobratý, a teda navrhovateľ vedel o
druhu a rozsahu škody s dostatočným spôsobom určitosti už dňa 19.06.2003 kedy tovar prevzal a pre
zistený stupeň poškodenia ho odmietol prevziať. Nasledujúceho dňa 20.06.2003 mu tak začala plynúť

premlčacia doba na uplatnenie nároku na súde, keďže k uplatneniu nároku cestou súdu došlo až dňa
14.08.2008. Ďalej poukázal na to, že škodu si sčasti zapríčinil aj navrhovateľ tým, že si tovar neprevzal
bezprostredne po tom, ako ho na prevzatie tovaru vyzval, a to dňa 19.06.2003. Taktiež namietal výpočet
náhrady škody, pretože ak by navrhovateľovi vznikla škoda vo výške žalovanej sumy, nemohlo k nej
dôjsť v príčinnej súvislosti s konaním odporcu a preto za ňu ani odporca nemôže zodpovedať. Zdôraznil,

že nakoľko bol navrhovateľ prítomný pri spisovaní tovaru notárom JUDr. Stanislavom Furdom, už dňa
19.04.2001 vedel o tom, kto za prípadnú škodu zodpovedá, ako aj o výške vzniknutej škody vo výške
44.875,257 eur.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil v zmysle § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ,

§ 106 ods. 1, 2 OZ, § 420 ods. 1 OZ, § 442 ods. 1 OZ.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp.zn. 25C/388/2009 bolo súdom prvého stupňa zistené,
že v tomto konaní navrhovateľ žaluje odporcu o zaplatenie 775.111,- Sk (25.728,97 eur) titulom náhrady
škody na zadržaných hnuteľných veciach v prevádzke na ulici O. Č.. X B. S.. V tomto konaní žalovaná

sumatvorírozdielnadobúdacejcenyvecínachádzajúcichsavprenajatýchpriestorochnauliciO.Č..XB.
S.H. ku dňu 18.04.2001 vo výške 814.175,- Sk a všeobecnej hodnoty vráteného tovaru vo výške 39.064,-
Sk stanovenej súdnym znalcom na základe vykonaných ohliadok, za ktorú navrhovateľ tento poškodený
tovar predal. Medzitýmnym rozsudkom vydaným v tomto konaní dňa 27.02.2012 súd rozhodol tak, že
základ uplatneného nároku navrhovateľa je daný.

V tomto konaní súdom prvého stupňa vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že odporca si uplatnil
svoje zádržné právo voči hnuteľným veciam vlastnícky patriacich navrhovateľovi, ktoré sa nachádzali
na ulici O. Č.. X B. S. a tieto veci spísal v notárskej zápisnici JUDr. Stanislava Furdu pod č. N/184/2001,
Nz/184/2001 zo dňa 19.04.2001, pričom pri súpise týchto vecí bol prítomný aj navrhovateľ a odporca ho

písomne aj dňa 19.04.2001 upovedomil o vykonaní súpisu týchto vecí a o uplatnení svojho zádržného
práva k zhabaným veciam. Vzhľadom k tomu, že odporca vzniesol v konaní námietku premlčania
nároku navrhovateľa, súd prvého stupňa sa ako prvé zaoberal otázkou, kedy začala plynúť subjektívna
dvojročná premlčacia doba navrhovateľovi na uplatnenie svojho nároku voči odporcovi. Z tohto dôvodu
súdprvéhostupňaskúmal,kedysanavrhovateľdozvedelovýškeškody-ušlomzisku,ktorýsiuplatňoval

v časti o zaplatenie sumy 401.180,- Sk (13.316,736 eur), ako rozdiel medzi cenou, za ktorú bolo možné
predať vecí zhabané odporcom a cenou, za ktorú veci navrhovateľ nadobudol. Mal za to, že dvojročná
premlčacia lehota začala plynúť nasledujúci deň po zadržaní veci odporcom, keďže už pri súpise vecí
navrhovateľ vedel o nadobúdacích hodnotách zadržaných vecí, vedel aj o predajných cenách vecí, tedacene, za ktoré ich chcel predať, keďže sám v žalobe poukázal na to, že žalovaná suma 58.191,99 eur je
to, čo mu ušlo v dôsledku porušenia povinnosti odporcom, nakoľko k zhabaniu tovaru došlo 19.04.2001
a on predpokladal, že k predaju tovaru by došlo najneskôr o rok, teda 19.04.2002. Teda konštatoval,

že dňa 19.04.2001 - v čase súpisu tovaru navrhovateľ vedel, kto za túto škodu zodpovedá, keďže veci
mu zadržal odporca. Súd prvého stupňa poukázal aj na to, že z listu zo dňa 30.04.2001 (správne
podľa odvolacieho súdu, čo vyplýva z obsahu spisu dňa 19.04.2001) mal navrhovateľ vedomosť, že veci
mu zadŕžal odporca, keďže písomne na tento list odpovedal dňa 22.05.2001. K plynutiu subjektívnej
premlčacej doby tak došlo odo dňa 20.04.2001 a táto lehota uplynula najneskôr 20.4.2003, prípadne

dňa 22.05.2003. Preto tvrdenie navrhovateľa, že sa dozvedel o výške škody zo znaleckého posudku Ing.
Barošovej je irelevantné, pretože v znaleckom posudku je uvedená výška škody (nie ušlý zisk) na tovare
zhabanom odporcom ku dňu 27.03.2006. K plynutiu objektívnej trojročnej premlčacej doby súd prvého
stupňa uviedol, že nakoľko ku škode došlo po uplatnení zadržaného práva odporcu na veci patriace
navrhovateľovi, t.j. 20.04.2001, trojročná premlčacia lehota a uplynula 20.4.2004. Keďže navrhovateľ
podal žalobu na súd prvého stupňa až dňa 14.08.2008 a odporca vzniesol námietku premlčania, súd

prvého stupňa z dôvodu premlčania nároku navrhovateľa návrh navrhovateľa zamietol.

K výške ušlého zisku, ako aj uplatneniu nároku vo výške 44.875,257 eur súd prvého stupňa uviedol,
že v tejto časti navrhovateľ ani neuniesol dôkazné bremeno o výške a existencii ušlého zisku, keďže
nepreukázal, o aký konkrétny (nie hypotetický) presne určený majetkový prospech by prišiel ako

poškodený v dôsledku protiprávneho konania odporcu - zadržania vecí pri pravidelnom chode vecí.
Nakoľko svoje tvrdenia žiadnymi dôkazmi nepodložil a tým ich nepreukázal, súd prvého stupňa návrh aj
z dôvodu nedôvodnosti uplatňovaného nároku zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal vyčíslenú náhradu trov konania v zmysle §
149 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 205
ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p. teda, že konanie má inú vadu; ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhoval, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa domnieva, že súd prvého stupňa nedôvodne jeho návrh zamietol, keďže podaným

návrhom žiadal súd, aby zaviazal odporcu na náhradu škody, ktorú spôsobil navrhovateľovi svojím
protiprávnym konaním v podobe ušlého zisku. Náhrady skutočnej škody spôsobenej rovnakým
konaním navrhovateľa sa domáha v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod
sp.zn. 25C/388/2009, ktorý navrhoval k tomuto konania pripojiť. Uviedol, že priznanie náhrady ušlého
zisku v tomto konaní, ako aj náhrady skutočnej škody v konaní sp.zn. 25C/388/2009 uplatňuje na

tomto skutkovom základe - navrhovateľ ako nájomca uzatvoril so spoločnosťou ACTIVREAL s.r.o. ako
prenajímateľom 11.05.1999 nájomnú zmluvu v znení dodatkov, na základe ktorej užíval priestory na
Bočnej ulici č. 6 v Košiciach, pričom odporca sa 26.06.2000 stal vlastníkom prenajatých priestorov
a podľa § 680 ods. 2 OZ vstúpil do všetkých práv a povinností prenajímateľa. Dňa 19.04.2001
odporca zhabal textilné a kožené výrobky a doplnky vo vlastníctve navrhovateľa, nachádzajúce

sa v prenajatých priestoroch, a to nezákonne, keďže Okresný súd Košice I vydal dňa 24.06.2002
predbežné opatrenie, ktorým odporcovi uložil zdržať sa všetkých úkonov porušujúcich nájomnú
zmluvu a umožniť navrhovateľovi disponovať s hnuteľnými vecami v jeho vlastníctve. Tovar mu bol
vrátený až dňa 27.03.2006 v exekučnom konaní vedenom na základe rozhodnutia súdu vydaného
v konaní 20C/976/01 (uznesenie z 24.06.2002). Odporca veci, ktoré neoprávnene odňal z dispozície

navrhovateľa, neuskladňoval starostlivo, umiestnil ich zrejme v nevýhodných podmienkach, čím došlo
k ich znehodnoteniu a k vzniku škody, za ktorú zodpovedá odporca s poukazom na znalecký posudok
Ing. Evy Barošovej č. 28/2006. V konaní nedošlo zo strany odporcu k spochybneniu odňatia vecí, ich
vrátenia, keďže odporca namietal len výšku spôsobenej škody vo forme ušlého zisku a žiadal odpočítať
spoluúčasť navrhovateľa na vzniknutej škode. Navrhovateľ poukazoval na konanie vedené pod sp.zn.

25C/388/2009, v ktorom je uplatnený nárok na základe rovnakých skutočností. V tomto konaní súd
prvého stupňa taktiež posudzoval námietku odporcu týkajúcu sa premlčania nároku, ale inak, keď vo
veci vyhlásil medzitýmny rozsudok, podľa ktorého základ uplatneného nároku na náhradu škody je daný,
nakoľko žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu mu zo záväzkovoprávneho vzťahu a porušením tejtopovinnosti spôsobil žalobcovi škodu, keď všetky hnuteľné veci z priestorov vypratal a tieto žalobcovi
odovzdal až po niekoľkých rokoch a v stave, kedy boli poškodené, špinavé, pokrčené a zničené. Preto
mal za to, že v tomto konaní, keďže k zamietnutiu návrhu došlo z dôvodu premlčania, súd prvého

stupňa predmetnú vec nesprávne právne posúdil, keďže na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Citoval § 106 ods. 1 OZ, ako aj rozhodnutie NS ČR 2Cz/17/74
publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 38/1975 a
poukazoval na preukázanú vedomosť poškodeného o vzniknutej škode, pričom nárok na náhradu
škody tvorí nedeliteľný celok a premlčacia lehota plynie až vtedy, ak sa poškodený dozvie o celej

škode. Ďalej na rozhodnutie NS ČR 3Cz 16/1978 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS
SR a rozhodnutí súdov SR pod č. V 25/1980, kde pod pojmom „dozvie sa o škode“ § 106 ods. 1 OZ
vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone, alebo o udalosti, ktorou bola škoda
spôsobená, ale aj o tom, či vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko
objektívne vyjadriť (vyčísliť v peniazoch) aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj
na súde. Začiatok plynutia subjektívnej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o

škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Preto mal za to, že subjektívna premlčacia doba v súvislosti so
skutočnouškodouzačalaplynúťnajskôrokamihom,kedybolnavrhovateľovidoručenýznaleckýposudok
Ing. Evy Barošovej č. 28/2006, t.j. 14.08.2006. V tento deň bola ustálená hodnota odňatého tovaru
ku dňu vrátenia veci navrhovateľovi. Neznamená to však, že v ten deň už musel byť schopný vyčísliť
aj skutočnú škodu a už vôbec nie ušlý zisk. S poukazom aj na svedeckú výpoveď Ing. Barošovej v

konaní 25C/388/2009, kde uviedla, že k odovzdaniu znaleckého posudku žalobcovi došlo 14.08.2006
a hodnotu poškodeného tovaru pred dátumom odovzdania znaleckého posudku navrhovateľ nepoznal.
Poukazoval na nepremlčanie nároku uplatňovaného v tomto konaní v kontexte s vysloveným názorom
súdu prvého stupňa o nepremlčaní nároku na náhradu škody v konaní 25C/388/2009, s ktorým sa
stotožňoval.Uviedol,žefakt,žeodporcazhabal navrhovateľovivecineznamená,ženavrhovateľajvedel

o tom, že tieto bude odporca nesprávne skladovať, akú dobu ich bude nesprávne skladovať a ž budú
poškodené a teda že mu vznikne aj iná škoda v podobe ušlého zisku a v akej výške. Aj keď navrhovateľ
v čase zhabania vecí mohol na základe nadobúdacích dokladov vedieť za koľko tieto kúpil, tento bez
odborných znalostí nemohol vedieť akú majú cenu pri vydaní a či tu vznikol ušlý zisk a v akej výške.
Preto nemohol vedieť o tom aká je miera ich poškodenia a teda, či sa dajú napr. vyčistiť alebo opraviť

a predať za nižšiu cenu, alebo či sa napr. vyčistiť alebo opraviť nedajú a nie je možné ich predať vôbec
alebo iba za podstatne nižšiu cenu. Navrhovateľ takýmito odbornými znalosťami nedisponoval, preto si
nechal hodnotu poškodených vecí oceniť znaleckým posudkom. Dokonca nemohol jednoznačne vedieť
ani kto za poškodenie vecí zodpovedá. Sám odporca sa v konaní 25C/388/2009 bránil, že za poškodenie
vecí nezodpovedá. Taktiež nesúhlasil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že výšku škody (nie ušlý

zisk) na tovare zhabanom odporcom vedel ku dňu 27.03.2006, keďže znalkyňa v tomto znaleckom
posudku určila len všeobecnú hodnotu tovaru ku dňu jeho vrátenia navrhovateľovi a nie výšku škody.
Až preštudovaním doručeného znaleckého posudku, stotožnením sa s jeho obsahom, sa navrhovateľ
mohol dozvedieť, aká je miera poškodenia veci, ktoré mu zhabal a neskôr neoprávnene zadržal odporca.
Pokiaľ navrhovateľ ale nemal vedomosť o tom, či škoda mu vznikla, nemohol mať vedomosť ani o výške

skutočnej škody ani o výške ušlého zisku. Ním navrhnuté znalecké dokazovanie na pojednávaní konané
dňa 19.09.2004 k určeniu výšky ušlého zisku, súd prvého stupňa ale nenariadil, a na tomto pojednávaní
vyhlásil dokazovanie za skončené aj keď zo zápisnice z tohto pojednávania nevyplýva, že súd navrhnuté
znalecké dokazovanie odmietol a z akých dôvodov. Zároveň v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa
len uviedol, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o výške a existencii ušlého zisku. Následne

poukazoval na to, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na
tieto skutočnosti - odporca zhabal navrhovateľovi tovar v roku 2001, zhabané veci mu vrátil až na
základe núteného výkonu súdneho rozhodnutia v roku 2006. Znalecký posudok si nechal navrhovateľ
vypracovať až v roku 2006, keďže odporca ho stále ubezpečoval, že sa na náhrade škody dohodnú, ale k
dohode doposiaľ nedošlo. Poukazoval aj na to, že súd prvého stupňa ak chcel návrh zamietnuť z dôvodu

premlčania, mal tak urobiť na prvom pojednávaní po vznesení námietky premlčania a nie až po viac ako
6 rokoch po doručení návrhu na začatie konania, vychádzajúc zo zásady hospodárnosti konania, ako aj
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej súd posudzuje otázku premlčania prednostne.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal navrhovateľ v zákonnej
lehote, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle §
214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 O.s.p. verejne vyhlásil po tom, čo miesto a časverejného vyhlásenia rozsudku dňa 28.01.2016 o 09,05 hodine v pojednávacej miestnosti č.d. 221/II.
poschodie oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 18.01.2016.

Navrhovateľ v odvolaní uplatňuje odvolacie dôvody uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f)
O.s.p., teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Vadami konania podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené
v § 221 ods. 1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní
dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p.), pri posudzovaní
procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), v

chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania
alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o
sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva,
ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku

ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napr. o nedostatok vyrozumenia účastníka o
pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník
vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 101 ods. 1 O.s.p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods. 1 prvá veta O.s.p.),
aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj

keď pre to neboli splnené podmienky (§ 115 ods. 1 O.s.p.) a pod. Vadou konania (dôkazného) je i
okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami
O.s.p., napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.), svedok nebol o svojich
povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1
O.s.p., účastníkovi v rozpore s § 123 O.s.p. nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozsudku, keďže ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Judikatúra Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) už dávnejšie dospela k záveru, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá (len) inú vadu konania vyjadrenú v ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. (napr.
sp.zn. 3Cdo/249/2008, 3Cdo/290/2009, 3Cdo/138/2010, 3Cdo/49/2011, 3Cdo/165/2011, 3Cdo/84/2012,
3Cdo/49/2013, 3Cdo/18/2013, 1Cdo/140/2009, 1Cdo/181/2010, 2MCdo/18/2008, 2Cdo/83/2010,

4Cdo/310/2009, 5Cdo/290/2008, 5Cdo/216/2010, 6Cdo/25/2012, 7Cdo/52/2011, 7Cdo/109/2011 a
1ECdo/10/2014). Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 184/2010, III. ÚS
184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS
208/2012, IV. ÚS 90/2013, rovnako v náleze z 30.1.2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 a v náleze z 27.3.2014

IV. ÚS 196/2014.

Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim
z ust. § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky relevantné skutkové
a právne otázky.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnutédôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska
hmotného práva nie sú významné, ďalej dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré
boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie

skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,
ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol

vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho

rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor

v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo
keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 132 až § 135 O.s.p.

Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny
predpis ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska rozsahu a spôsobu vykonania dôkazov
ako aj ich hodnotenia na zistenie skutkového stavu veci dospel k záveru, že dokazovanie vo veci
bolo vykonané v zmysle ust. § 120 a nasl. O.s.p. a výsledky hodnotenia dôkazov zodpovedajú tomu
čo malo byť, prípadne bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až 135 O.s.p., pretože súd

prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci z hľadiska spôsobilosti preukázať právne významných
skutočností potrebných na rozhodnutie súdu vo veci vzhľadom na vznesenú námietku premlčania.
Preto namietané nevykonanie dôkazu navrhnutého navrhovateľom na pojednávaní dňa 19.9.2014, a
to znaleckého dokazovania na zistenie výšky spôsobenej škody v podobe ušlého zisku, vzhľadom
na dôvodnosť vznesenej námietky premlčania podľa odvolacieho súdu zodpovedalo požiadavke

hospodárnosti konania a jeho vykonanie nebolo potrebné a rozhodujúce pre rozhodnutie súdu prvého
stupňa. Aj keď súd prvého stupňa nevykonanie tohto dôkazu v odôvodnení napadnutého rozsudku
bližšie neodôvodnil odvolací súd s poukazom na ust. § 212 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého na vady konania
pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci uvádza, že na toto procesné pochybenie súdu prvého stupňa nie je potrebné prihliadať.

Napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa preto nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového
stavu a ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol

logický rozpor, prípadne aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, aby na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne interpretoval.Odvolací súd uvádza, že odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p. v
prejednávanej veci neboli preukázané.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia na

zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku sa obmedzuje len na doplnenie a zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia o tieto ďalšie dôvody:

Podľa § 420 ods. 1, 2, 3 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto

zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 442 ods. 1 OZ uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Citované ustanovenie pri určovaní rozsahu náhrady škody rozoznáva skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod
skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného (prípadne náklady potrebné na to,
aby sa dosiahol predchádzajúci stav). Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol
získať, nebyť vzniku škody.

Odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu skutočnej škody je predmetom konania vedeného na
Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25C/388/2009.

V tomto konaní si uplatnil navrhovateľ nárok na náhradu škody vzniknutú mu vo forme ušlého zisku. Súd
prvého stupňa z dôvodu vznesenej námietky premlčania návrh navrhovateľa zamietol, keď vychádzal z

toho, že navrhovateľ bol prítomný pri súpise hnuteľných vecí dňa 19.04.2001 a už vtedy mal vedomosť
o nadobúdacích hodnotách zadržaných vecí a vedel aj o ich predajných cenách, teda cenách, za ktoré
ich chcel predať. V žalobe tvrdil, že žalovaná suma vo výške 58.191,99 eur je to, čo mu ušlo v dôsledku
porušeniapovinnostiodporcom.Kzhabaniutovarudošlodňa19.04.2001anavrhovateľpredpokladal,že
k jeho predaju by došlo najneskôr o rok, teda 19.04.2002. Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ

v čase súpisu zadržaného tovaru vedel, kto za škodu zodpovedá, keďže tovar zadržal odporca. Je
irelevantné tvrdenie navrhovateľa, že sa dozvedel o výške škody zo znaleckého posudku. Výška
škody skutočnej nemá vplyv na uplatnenie nároku navrhovateľa na náhradu škody vo forme ušlého
zisku uplatneného v tomto konaní, keďže ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku
spôsobenia škody; inak povedané v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu)

majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať.

Odvolací súd k odvolacej námietke odvolateľa - navrhovateľa týkajúcej sa premlčania práva s odkazom
naplynutiedvojročnejsubjektívnejpremlčacejdoby,ktoráplynievrámcitrojročnejobjektívnejpremlčacej
doby uvádza:

Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto
za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu
na zdraví (§ 106 ods. 1. a 2 OZ).

Ustanovenie § 106 OZ upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu ku všetkým právam na náhradu škody.
Táto premlčacia doba sa uplatní vo vzťahu k ustanoveniam § 420 a nasl. OZ, ale aj vo vzťahu k tým
ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú zodpovednosť za škodu v rámci špecifických
právnych vzťahov (pozri napr. § 42 a § 510 OZ a pod.). Pri práve na náhradu škody je teda

stanovenádvojitákombinovanápremlčaciadoba,atosubjektívnaaobjektívna.Ichzačiatokjestanovený
samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna plynie odo
dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný
vzťah je taký, že sú od seba nezávislé, čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončípriebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej a
subjektívnej premlčacej doby teda platí zásada, že lehota zo subjektívne stanoveným začiatkom nemôže
skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. V tejto

súvislosti môžu nastať rôzne okolnosti plynutia subjektívnej doby premlčania.

Občiansky zákonník viaže premlčanie práva z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby na časovú
podmienku uplynutia dvojročnej doby na vedomosť poškodeného - o škode a kto za ňu zodpovedá.
Premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený skutočne (nie iba predpokladane) dozvedel

o škode, t.j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu, ktorú možno natoľko
objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde a ďalej o tom, kto za
škodu zodpovedá (porovnaj R 38/1975).

Pojem „dozvie sa o škode“ (§ 106 ods. 1 OZ) vyjadruje teda nielen vedomosť poškodeného o
protiprávnom úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková

ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť, vyčísliť v peniazoch, aby
poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde (Z IV, str. 634 ods. 3). Nie je potrebné,
aby poškodený poznal rozsah (výšku) škody presne (napr. na základe odborného posudku), ale v zmysle
ust. § 106 ods. 1 OZ sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď má údaje, ktoré mu umožňujú podať
žalobu o náhradu škody na súde, t.j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej

v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia (Rozhodnutie NS
ČR z 29.11.2006 sp.zn. 25Cdo/721/2005).

K vedomosti o škodcovi a k plynutiu subjektívnej premlčacej doby treba poukázať na tú skutočnosť,
že poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá v zmysle § 106 ods. 1 OZ, v okamihu

preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť
dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá;
v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota
poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R/16/2014).

Vychádzajúc z uvedeného zdôvodnenia plynutia dvojročnej premlčacej doby pri práve na náhradu
skutočnej škody ako aj práv na náhradu ušlého zisku - prameniacej z vedomosti poškodeného o škode
a kto za ňu zodpovedá, odvolací súd poukazuje na nedôvodnosť odvolacích námietok navrhovateľa.

Navrhovateľ mal vedomosť o existencii škody a kto za túto škodu zodpovedá, už v čase súpisu

hnuteľných vecí dňa 19.04.2001, (viď notárska zápisnica JUDr. Stanislava Furdu č. N/184/2001,
Nz/184/2001), nakoľko bol pri súpise veci prítomný, tak ako to správne súd prvého stupňa uviedol.
Zároveň mal vedomosť, ktoré veci patriace do jeho vlastníctva mu boli odporcom zadržané. Ako vlastník
týchto vecí, čo je v konaní nesporné, disponoval aj dokladmi viažucimi sa k nákupnej cene týchto vecí
a mohol už vtedy, vyčísliť ušlý zisk, pretože v čase súpisu zadržaných hnuteľných vecí vedel, o ktoré

veci ide, za akú cenu ich kúpil a za akú cenu by ich mohol predať, keď sám predpokladal, že k predaju
tovaru by došlo najneskôr o rok, teda 19.04.2002. Uvedenú skutočnosť uviedol aj súd prvého stupňa v
odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 7 v ods. 3, 4 a odvolací súd s jeho názorom súhlasí (viď
rozhodnutie NS ČR z 29.11.2006 sp.zn. 25Cdo/721/2005 ako aj R 38/1975).

Nakoľko subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku navrhovateľa na náhradu škody titulom
ušlého zisku začala plynúť dňom 20.04.2001 a uplynula dňa 20.04.2003 a keďže žaloba bola na súd
podaná dňa 14.08.2008 odvolací súd konštatuje, že odporca dôvodne vzniesol námietku premlčania.
Navyše nárok navrhovateľa je premlčaný aj vzhľadom na márne uplynutie trojročnej objektívnej
premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť dňom 20.04.2001 a uplynula dňa 20.04.2004 v zmysle § 106 ods.

1, 2 OZ.

Vzhľadom k tomu je odvolacia námietka navrhovateľa viažuca sa k začiatku plynutia 2-ročnej
subjektívnej premlčacej doby najskôr až od doručenia znaleckého posudku Ing. Evy Barošovej č.
28/2006, v ktorom došlo k vyčísleniu náhrady škody, nedôvodné.

K odvolacej námietke navrhovateľa, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi
odvolací súd uvádza:Súdna prax a rovnako aj právna teória pod premlčaním teda rozumie márne uplynutie doby ustanovenej
zákonom na vykonanie práva. Znamená to výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, keďže
premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí

uplatnenému právu námietkou premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však
prostredníctvom súdu nevymáhateľným.

Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt
(veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v ustanovenej premlčacej

dobe, teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe
nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu
vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie,
keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa, a tak sa do
záväzkových právnych vzťahov účastníkov vnáša právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť
vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte

premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda
pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). Námietka premlčania
predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si
veriteľuplatnísvojeprávo;nadruhejstranemožnosťtejtonámietkydonucuje(vedie)veriteľakvčasnému
vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov,

ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo
nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti:
a) uplynie právnym predpisom vymedzeného času (premlčacia doba),
b) nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby,
c) povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.7.2009, sp. zn. 1MCdo/8/2008).

Rovnako je možné poukázať na rozhodnutia českých súdov, keďže právna úprava inštitútu premlčania
je v oboch právnych poriadkoch v podstate totožná.

Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 23.2.2006, sp. zn. 33Odo/1174/2005:

„Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je nútiť oprávnený subjekt
(veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas, t.j. v primeraných (premlčacích)
dobách na súde, a tak, aby donekonečna, a teda neúnosne nemohol odďaľovať požiadavku

splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a
existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou
a pochybnosťou. Ak možnosť premlčania nároku má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi , potom
zároveň prispieva k tomu, aby dlžník nebol po časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa
hrozbe podania úspešnej žaloby.“

Z rozhodnutia Ústavného súdu ČR z 11.5.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99:

„Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych
práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po časovo

neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania v
súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv a
nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí dlhšej doby,
vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je poskytnutá námietkou
premlčania ako účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich

občianskych subjektívnych práv. Je potom na úvahe tohto povinného subjektu, či námietku premlčania
uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie
subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje
subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ch ohrozovaniu a poškodzovaniu.“

Obdobne uviedol Najvyšší súd SR v dôvodoch rozsudku z 1.5.2005, sp. zn. 1Cdo/148/2004 (ZSP
30/2005), kde okrem účelu právnej úpravy inštitútu premlčania, riešil aj rozpor práva uplatniť námietku
premlčania s dobrými mravmi (§ 3 OZ), čo je aj odvolacou námietkou navrhovateľa.„Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje

dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená
premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa
oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo

(nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci
súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v
prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby
vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia,
škody a pod. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“

Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj citované rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR a SR a Ústavného
súdu ČR k otázke premlčania, ako aj k rozporu práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi,
odvolací súd uvádza, že napadnutému výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovsúodvolacienámietkynavrhovateľanedôvodnéapretoodvolací
súd napadnutý rozsudku potvrdil ako vecne správny, ako aj s ním súvisiaci výrok o trovách konania
podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151
ods. 1 veta prvá O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže navrhovateľ
bol v odvolacom konaní neúspešný a úspešný odporca si ich náhradu nežiadal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.

č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.