Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/65/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223649
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223649.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V č.k. 24C/161/2012-87, zo dňa 15.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal zaplatenia 125 eur titulom majetkovej
škody a 741,29 eura titulom nemajetkovej ujmy, ktoré mu vznikli nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Bratislava V.

Podľa návrhu navrhovateľ ako veriteľ zo zmluvy o úvere č.: 103500003 navrhol súdnemu exekútorovi

vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany
dlžníčky O. N.. Súdny exekútor požiadal miestne a vecne príslušný súd o udelenie poverenia, avšak
exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Majetková škoda vznikla navrhovateľovi ako náhrada účelne vynaložených nákladov spojených s
jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej
(70 eur vynaložených v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca pomocou informačného systému, 40 eur na udržiavanie a správu informačného systému
a 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, celkovo 125 eur).
Nemajetkovú ujmu navrhovateľ odôvodnil skutočnosťou, že samotné konštatovanie porušenia práva
na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne
ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávkya taktiež došlo k vyvolaniu rizík ako je zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným a insolventnosť povinného. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil analogicky vychádzajúc z
Nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď za prieťahy v konaní sa na každý rok poznačený

prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660 eur (660 eur/12 mesiacov = 55 eur za 1 mesiac).
Súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti účastníkov podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prihliadnuc na
obsah spisu a písomné stanoviská účastníkov. Odporcom vznesenú námietku premlčania nepovažoval
za opodstatnenú. Konštatoval, že navrhovateľ sa nepochybne domáha nároku na náhradu škody
poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, vzniknutá pred

účinnosťou novelizovaného znenia zákona č. 514/2003 Z.z.; navrhovateľ nárok na náhradu škody u
odporcu ako aj na súde uplatnil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v čase jeho účinnosti do 31.12.2012.
Vzhľadom na to, že § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je hmotnoprávne ustanovenie, pričom k dátumu
1.1.2013, t.j. k účinnosti novely nie je žiadne prechodné ustanovenie, mal za to, že je na daný prípad
nutné aplikovať znenie zákona do 31.12.2012, teda ustanovenie platné v čase vzniku nároku, resp.
uplatnenia nároku súdnou cestou. Uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je osobitným druhom zodpovednosti a je zodpovednosťou objektívnou, vzniká za splnenia
všetkých zákonných podmienok vzniku tejto zodpovednosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Pri
nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne, pri splnení všetkých podmienok
súčasne sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Z pripojeného exekučného spisu mal za nepochybné, že (exekučný) súd žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15 dňovej lehoty od podania žiadosti,
avšak súčasne dospel k záveru, že na danú vec sa uvedená lehota nevzťahuje a preto jej nedodržaním
nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Uviedol, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie. Z uvedenej dikcie zákona mu jednoznačne vyplynulo, že na vydanie

rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia zákonná lehota nie je daná, ak súd
exekútora nepoverí, 15 dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, že by to bol
zámer zákonodarcu určiť 15 dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením

navrhovateľa, že (exekučný) súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom
spočívajúcom v nečinnosti, resp. prieťahoch v konaní tým, že zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote, nakoľko mal za to, že zákon takúto
lehotu v prípade zamietnutia žiadosti neukladá. V neposlednom rade mal za potrebné poukázať na to,
že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný (čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy

Slovenskej republiky), pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol zbytočný, sú rozhodujúce
všetky okolnosti konkrétnej veci. Na priznanie oprávnenosti nároku poškodeného za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom nečinnosťou súdu, musí ísť o taký významný prieťah, ktorý možno
kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah a zdôraznil, že ak sa navrhovateľ cítil
poškodený zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia, mal postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura,

a mal možnosť už v exekučnom konaní poukázať na nečinnosť súdu formou sťažnosti adresovanej
predsedovi súdu, ktorý po prešetrení sťažnosti mohol konštatovať, že sťažnosť je oprávnená a došlo k
zbytočnému prieťahu v exekučnom konaní.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani splnenie druhej podmienky

vyžadovanej zákonom pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
a to vznik samotnej škody ako majetkovej ujmy. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu
byť považované za faktickú škodu, nakoľko sa jedná o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú
činnosť navrhovateľa v súvislosti s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Vychádzal z
toho, že podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko prípadného ekonomického neúspechu

obchodných prípadov, administratívne náklady s tým súvisiace nezakladajú nárok na náhradu škody
zodpovedajúcu svojou výškou výške vynaložených nákladov. Neprijal tvrdenie navrhovateľa týkajúce
sa výšky majetkovej ujmy a samotné tvrdenie bez relevantného dôkazného preukázania nepovažoval
za postačujúce. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom v časti žalobného návrhuohľadom majetkovej škody, súd prvého stupňa nárok ako nedôvodný zamietol a dodal, že nakoľko
nebolpreukázanývznikškody,nemohlabyťrovnakopreukázanáanipríčinnásúvislosťmedziporušením
právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla. V neposlednom rade považoval za

nutné poukázať na to, že v danom prípade sa jedná o exekučnú vec, v ktorej o udelenie poverenia
bolo žiadané na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe
spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na problematiku rozhodovania v spotrebiteľských vzťahoch a na
rozsiahlu právnu úpravu, týkajúcu sa právnej ochrany spotrebiteľa, bol súd v rámci exekučného konania
povinný skúmať predmetné rozhodcovské rozhodnutie, vychádzajúc z rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie vo veci C40/08 (Astrucom Telecomunicaciones SL proti U. V. J.), podľa ktorého Smernicu
93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel
k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť primeranosť
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci

obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa súd uistil, že
tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. S poukazom na uvedené uzavrel, že (exekučný)
súd posúdil väčšiu zložitosť a náročnosť po právnej stránke a nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského
rozhodnutiaakoexekučnéhotitulu,nakoľkovzmysleustanoveníSmernicerady93/13/EHSkaždázložka

súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali
v záujem vyššej kvality života.

Ohľadom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa neprijal právnu argumentáciu
navrhovateľa, podľa ktorej samotné konštatovanie porušenia práva rozhodnutím o zamietnutí žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom
čase, nie je dostatočným zadosťučinením. Poukázal na skutočnosť, že v danej veci (exekučný) súd
nemal povinnosť rozhodnúť v zákonom stanovej lehote, nakoľko zákon v prípade zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia žiadnu lehotu nevyžaduje. Nemajetkovú ujmu mal za adekvátnu, keď sa jedná o

stratu dôveryhodnosti, spochybnenie serióznosti a poctivosti konania poškodeného subjektu, vrátane
podnikateľských aktivít. Na rozdiel od škody, ktorá sa musí preukázať, ujma sa zdôvodňuje. Podľa súdu
prvého stupňa je pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy potrebné zohľadňovať závažnosť a intenzitu
konania, dosah a motívy konania, úmysel konania a dĺžku protiprávneho konania, pričom všetky kritéria
je potrebné vyhodnotiť nielen z hľadiska konania súdu, ale aj z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho

postavenia ako právnickej osoby. Dôvodil, že navrhovateľ nijako nešpecifikoval ani nekonkretizoval
ako skutočnosť, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie na
základe vykonateľného rozhodcovského rozsudku, ohrozila jeho subjektívne práva, nepreukázal, že
by daná situácia negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť, ktorú preukázateľne
naďalej vykonáva. Záverom skonštatoval, že argumentácia navrhovateľa sa mu javí ako teoretické

zdôvodňovanie možných následkov nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, bez potrebnej
konkretizácie a zdokladovania údajnej nemajetkovej ujmy.

Nakoľko navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd prvého stupňa s poukazom na § 3 ods. 1, ods.

2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 2, ods. 3,
ods. 4, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh
v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; nakoľko si však úspešný odporca trovy

konania nevyčíslil, ich náhradu mu nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu
preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na
osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z

konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že
v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Podľanavrhovateľajetomutakajpreto,žerozhodnutiekrajskéhosúduonámietkezaujatostijevrozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v

oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je
preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o

zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k

odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvého
stupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo

veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom

spise.

Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a

rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal
navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsúdprvéhostupňasazaoberallenškodou,ktorámala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej

súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi

nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byťzaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal

náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.

Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,

keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2016 (§

211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na
odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza, že súd za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého

dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca

účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

V predmetnej veci navrhovateľ svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na
15.12.2014, odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a sudcu. Pojednávanie žiadal
zrušiť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o
ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci

nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

Súd prvého stupňa konštatovaním v zápisnici o pojednávaní, že nebude prihliadať na uvedenú
požiadavku navrhovateľa o.i. z dôvodu, že prejednávajúcu sudkyňu Krajský súd v Bratislave zprejednávania predmetnej veci nevylúčil, správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či
odročenie pojednávania ako nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú
navrhovateľ opätovne (a z totožných dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou

sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným
súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď uznesením č.k. 6NcC/104/2012-17, zo dňa 19.10.2012
rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava V (o.i. zákonná sudkyňa JUDr. Mária Filová) nie sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v
predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti

zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku,
či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom
postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní
o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Predmetný záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej
republiky, ktorý už v čase podania žiadosti o zrušenie nariadeného pojednávania a prerušenie konania
viacerými uzneseniami v obdobných veciach (napr. č.k. II. ÚS 556/2013-10 zo dňa 30.10.2013, č.k.

III. ÚS 295/2013-12, zo dňa 2.7.2013, č.k. III. ÚS 424/2013-11 zo dňa 10.9.2013) takéto ústavné
sťažnosti navrhovateľa pre nedostatok právomoci odmietol. V prejednávanej veci teda neexistovali
dôvody zakladajúce zákonnú povinnosť súdu prerušiť konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
a počkať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, taktiež neprebiehalo žiadne konanie,
v ktorom by sa riešila otázka v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. majúca význam pre rozhodnutie

súdu v danej veci a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec
prejednalvneprítomnostiúčastníkovkonania.Odvolacísúduvádza,žetentopostupvzhľadomnazjavnú
nedôvodnosť návrhu na prerušenie konania (hromadne a neúspešne podávaného navrhovateľom aj
v iných konaniach), bol v súlade so zásadou hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie
korešponduje uvedený postup aj s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase

zaviesť medzi účastníkmi konania stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého účastníka konania
na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám

zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto
zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a

plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. neoznačil
ani nepredložil ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ potom súd prvého stupňa vykonal
na pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom, pričom účastníkom konania umožnil zúčastniť
sa uvedeného pojednávania, na základe čoho mali účastníci konania možnosť s dôkazmi sa oboznámiť,
vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom k porušeniu zásady

kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces. V predmetnej veci súd
prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol navrhovateľ v odvolaní, keď
exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný navrhovateľ; dokazovanie tak
bolo vykonávané len na preukázanie tvrdení navrhovateľa a nie nad rámec navrhovateľovho návrhu.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek

exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie

dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. jevšak upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Pokiaľ ide právne posúdenie veci, má odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za to, že
navrhovateľ nepreukázal splnenie žiadneho z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že už prvý zákonný predpoklad,

ktorým je nesprávny úradný postup, nebol splnený. V zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom do 31.12.2012 sa za nesprávny úradný postup okrem iného považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že návrhom doručeným
exekučnému súdu dňa 8.4.2011 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý v súlade s § 44 Exekučného

poriadku požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu. Uznesením zo dňa 14.5.2012, sp. zn. 36Er/2582/2011, exekučný súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup
exekučného súdu. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti správne poukázal na znenie ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na exekučný súd, z ktorého vyplýva, že 15 dňová lehota na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zaväzuje exekučný súd iba prípade, že nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie so zákonom a exekútora poverí vykonaním exekúcie. V uvedenej exekučnej veci
však exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z toho je zrejmé, že

nebol naplnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu.

Vzhľadom na nesplnenie prvého z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších predpokladov. Odvolací súd

však pre úplnosť dodáva, že sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianeboli
preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre

seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014, vypracovaným
Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplývajú konkrétne náklady

vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky a poznamenáva, že súd prvého stupňa
nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na požiadanie navrhovateľa,
nakoľko ho navrhovateľ do spisu nezaložil a v zmysle § 101 ods. 2 veta druhá za bodkočiarkou, bol
povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Predmetný znalecký posudok, ktorý
si údajne navrhovateľ nechal vypracovať, však nepripojil ani k odvolaniu. Dôkazné bremeno v súvislosti

s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym
úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať
od jej paušálneho vyčíslenia. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací
súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženiepohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.
Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a
materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na

poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času
obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť, a
je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných
navrhovateľov.Súdjetotižpovinnýzabezpečiťokreminéhorovnakýprístupkspravodlivostiprevšetkých
a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor všetkých

ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí v 15
dňovej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci.

V prejednávanej veci teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne

zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom
súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom
kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu
spôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomsúduvexekučnomkonanívzmyslezákonač.514/2003Z.z.

v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody,
resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a
nesprávnym úradným postupom).

Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.,

pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na

záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný odporca by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.