Rozhodnutie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/39/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614010283
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1614010283.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr.
Denisy Mészárosovej a JUDr. Petra Štifta, v trestnej veci obžalovaného C. E., pre prečin zanedbania
povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/78/2014 zo 16.februára 2015, na neverejnom zasadnutí konanom
dňa 27. mája 2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/ Tr. por. z r u š u j e s a napadnutý
rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. sa vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/78/2014 zo 16.02.2015 bol obžalovaný C. E. uznaný
vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona, na tom
skutkovom základe, že
hoci mu z ustanovenia § 62 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a rozsudku Okresného súdu Malacky, č.k.
8P 124/2008 zo dňa 26.02.2009, právoplatného dňa 25.03.2009 vyplýva, že bol zaviazaný prispievať na
výživu detí E.: G., U.. XX.XX.XXXX a C.,. U.. XX.XXXXXX, obaja bytom E., Q. XXX/XX sumou 100,-€ na

každé z detí mesačne vždy do 15,-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky M. D., U.. XX.XX.XXXX,
R. E., Q. XXX/XX, túto vyživovaciu povinnosť si riadne a včas neplní od marca 2008 až do súčasnosti, s
výnimkou obdobia od 18.04.2011 do 04.10.2011, kedy bol obvinený vo výkone trestu odňatia slobody v
Hrnčiarovciach, a od 14 07.2012 do 24.04.2014, kedy bol obvinený vo výkone trestu odňatia slobody v
Justizanstalt Sonnberg, Hollabrunn, Rakúsku, kde si nahlásil svoju vyživovaciu povinnosť voči deťom G.
K.C.E.Ý.,čímmuvznikolzauvedenéobdobienabežnomvýživnomnaobedetidlhvovýške10.208,30,-

€ /vrátane septembra 2014/,

Za to mu bol podľa § 207 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 49 ods. 2, § 36 písm. l/, § 37 písm. m/ a § 38
ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden ) rok.

Podľa § 48 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona bol na výkon trestu zaradený do ústavu so stredným

stupňom stráženia.

Samosudca rozsudok odôvodnil nasledovne: „Súd vo veci vykonal hlavné pojednávanie, na ktorom
obžalovaný v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vyhlásil, že je vinný zo spáchania
skutku uvedeného v obžalobe. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval podľa § 257
ods. 5 Trestného poriadku a položil obžalovanému otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f),

g), h) Trestného poriadku, pričom obžalovaný na všetky odpovedal „áno“. Súd následne, po kladnom
stanovisku prokurátora, rozhodol tak, že prijal vyhlásenie obžalovaného, vyhlásil, že dokazovanieohľadne priznaného skutku sa nevykoná a vykoná sa len dokazovanie ohľadne výroku o treste.
Súd prijal vyhlásenie obžalovaného, nakoľko na podklade výsledkov prípravného konania nemal
rozumné pochybnosti o skutkových a právnych záveroch uvedených v obžalobe, pričom súd nezistil

ani žiadne také pochybenia obžaloby, ktoré by mu bránili prijať vyhlásenie obžalovaného, a preto uznal
obžalovaného vinným skutkovo aj právne v zmysle podanej obžaloby.

O osobe obžalovaného súd zistil, že doposiaľ bol devätnásťkrát súdne trestaný, z čoho sa osemkrát
na neho hľadí akoby nebol odsúdený, pričom obžalovaný sa dopúšťal predovšetkým majetkovej

trestnej činnosti. Obžalovaný bol v minulosti postihnutý aj za priestupok, a to celkovo osemkrát. Súd
obžalovanému priznal jednu poľahčujú okolnosť podľa § 36 písm. 1/ Trestného zákona, nakoľko sa k
trestnému činu priznal a svoje konanie oľutoval a tiež jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/
Trestného zákona z dôvodu, že už bol odsúdený pre trestný čin.

Pri úvahách o uložení trestu súd vychádzal primárne z trestnej sadby určenej v Trestnom zákone a

keďže obžalovaný sa dopustil trestného konania závažnejším spôsobom konania po dlhší čas, súd
vychádzal z trestnej sadzby uvedenej v § 207 ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorého sa páchateľ
potrestá trestom odňatia slobody na jeden rok až päť rokov. Pri ukladaní trestu súd prihliadol najmä
na kritériá uvedené v § 34 ods. 4 Trestného zákona. Zvážil okolnosti skutku a jeho následky ako
aj osobu obžalovaného, jeho zavinenie a pohnútku a tiež možnosti jeho nápravy. Súd prihliadol

predovšetkým na to, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal a svoje konanie oľutoval. Pomer
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností u obžalovaného je vyrovnaný, a preto súd nepristúpil k zvýšeniu
ani zníženiu zákonnom určenej trestnej sadzby. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že v
danom prípade pre ochranu spoločnosti a nápravu páchateľ bude trest pri spodnej hranice trestnej
sadzby dostačujúci. Podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona, súd môže odložiť výkon trestu odňatia

slobody neprevyšujúci dva roky, za podmienok určených zákonom. Podľa § 49 ods. 2 Trestného
zákona súd sa toto ustanovenie zákona nepoužije, ak súd odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný
čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Nakoľko obžalovaný spáchal úmyselný trestný čin v
skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, postupoval súd v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia a

uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu so
stredným stupňom stráženia, keďže obžalovaný v predchádzajúcich desiatich rokoch pred spáchaním
trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody.“

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. por. podal odvolanie obžalovaný C.

E., ktoré písomne nezdôvodnil.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. poriadku) primárne konštatoval prípustnosť
odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods.
3 Tr. poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Na neverejnom zasadnutí odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že prvostupňový rozsudok

je zatiaľ predčasný pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,
najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci, ako aj právo
obhajoby (§ 321 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku), boli zistené chyby rozsudku najmä pre nejasnosť
a neúplnosť jeho skutkových zistení, nevysporiadanie sa so všetkými okolnosťami významnými pre
rozhodnutie (§ 321 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku), pričom vznikli aj pochybnosti o správnosti skutkových

zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy
(§ 321 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku) v dôsledku ktorých došlo aj k porušeniu ustanovení trestného zákona
(§ 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku).

Uvedené zistenia sú dôvodom toho, že odvolací súd o odvolaní obžalovaného rozhodol na neverejnom

zasadnutí, pretože chyby nebolo možné odstrániť na verejnom zasadnutí (§ 326 ods. 1 písm. b/ Tr.
poriadku).Podľa § 317 ods.1 Tr. poriadku platí: Ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku,protiktorýmodvolateľpodalodvolanie,akoajsprávnosťpostupukonania,ktorépredchádzalo.

Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy,, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku Dovolanie možno podať , ak
c/ zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné:
Okresná prokuratúra Malacky podala dňa 04.08.2014 pod sp. zn. 1Pv 187/14/1106-8 obžalobu na
obžalovanéhoC.E.preprečinzanedbaniapovinnejvýživypodľa§207ods.1,ods.3písm.b/Tr.zákona.
Súd vo veci vykonal hlavné pojednávanie, na ktorom obžalovaný v zmysle § 257 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe.

Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku a položil
obžalovanému otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku, pričom
obžalovaný na všetky odpovedal „áno“. Súd následne, po kladnom stanovisku prokurátora, rozhodol tak,
že prijal vyhlásenie obžalovaného, vyhlásil, že dokazovanie ohľadne priznaného skutku sa nevykoná a

vykoná sa len dokazovanie ohľadne výroku o treste.

K zrušeniu rozhodnutia z dôvodu § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/ Tr. poriadku,
krajský súd konštatuje: Je nesporné, že obžalovaný C. E. na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný
zo spáchania skutku a pozitívne odpovedal aj na všetky otázky položené mu podľa § 333 ods. 3

písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. poriadku. Uvedenému vyhláseniu však predchádzal nasledovný, podľa názoru
krajského súdu, nesprávny postup prvostupňového súdu. Okresný prokurátor predniesol obžalobu, ale
zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nie je zrejmé, či modifikoval výšku dlžného výživného. Je zistiteľné,
že obžaloba bola podaná 04.08.2014 a hlavné pojednávanie bolo vykonané 16.02.2015 tj. s odstupom
6 mesiacov. V skutkovej vete obžaloby je jednoznačne uvedené, že výška výživného je 9 808,30€, z

hlavného pojdnávania- konkrétne prednesu obžaloby prokurátorom nie je zrejmé, či pri prednese došlo
zo strany prokurátora k úprave dlžného výživného, nakoľko trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa
§ 207 Tr. zákona je konaný až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa (§ 122 ods. 13
Tr. zákona) Ak vzápätí obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine a odpovedal aj na
otázku či rozumie čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu ( § 333 ods. 3 písm. c/ Tr. poriadku)

tak nie je jasné a zistiteľné ohľadne akej sumy dlžného výživného vlastne vyhlásenie o vine urobil, keď
v odsudzujúcom rozsudku je v skutkovej vete uvedená suma dlžného výživného tj. 10 208,30€.

Na uvedené nadväzuje aj nedostatočné poučenie obžalovaného podľa § 257 Tr. poriadku. Podľa
zápisnice o hlavnom pojednávaní bol obžalovaný poučený len ohľadne neodvolateľnosti prijatého

vyhlásenia o vine, ale nebol poučený o tom, že v rozsahu súdom prijatého vyhlásenia je toto
nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku(§
257 ods. 5 Tr. poriadku).

V kontexte s uvedeným je napadnutý rozsudok nejasný a neúplný v skutkových zisteniach, pretože sa

súd prvého stupňa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. poriadku obžalovaný má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu. V prípade konania o trestnom čine
podľa § 207 Tr. zákona, keď súd upravuje skutok predĺžením času jeho spáchania o čas po podaní

obžaloby a zvýšením sumy dlžného výživného o sumu po podaní obžaloby, koná o časti skutku, ku
ktorej obžalovaný doposiaľ nebol vypočutý. Bez výsluchu obžalovaného súd nemôže náležite objasniť
objektívnu ani subjektívnu stránku skutkovej podstaty tohto trestného činu. Preto platí, že ak súd koná
hlavné pojednávanie o trestnom čine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zákona, vzhľadom
na jedinečnosť tohto trestného činu, vyplývajúcu z ustanovenia § 122 ods. 13 Tr. zákona spravidla

musí vypočuť obžalovaného k časti skutku, ku ktorej nebol vypočutý tj. k časti zvýšenej sumy dlžného
výživného. V posudzovanom prípade sa jednalo o obdobie 6 mesiacov (od podania obžaloby do
rozhodnutia v merite veci), v časti ktorej došlo zo strany súdu k zvýšeniu sumy dlžného výživného bez
toho, aby bol obžalovaný C. E. k tejto časti vypočutý, čím bolo porušené jeho právo na obhajobu. Teda vtakomto prípade nebolo na mieste rozhodnutie súdu o prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine. Postupom
súdu prvého stupňa, ktorý je zrejmý zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 16.02.2015 nielenže
došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, ale tiež vznikli vážne pochybnosti o priebehu

skutkového deja.

Vkontextesuvedenýmvrozporesodseku8§257Tr.poriadkuvyslovilsúd,ževykonálendokazovaniev
rozsahulistinnýchdôkazovkvýškevýživnéhoakuloženiutrestu,pretožepodľatohtoodsekucitovaného
ustanovenia v prípade prijatého vyhlásenia o vine, súd spravidla „vykoná dokazovanie o treste, náhrade

škody alebo ochranného opatrenia“, nie čo do výšky dlžného výživného v prípade trestného činu § 207
Tr.zákona,pretožedlžnávýškavýživnéhoniejedlhomzoškodyspôsobenejtrestnýmčinom,aledlhomz
nesplneniazákonnejpovinnosti,ktorejporušeniejesamotrestnýmčinom.Tentodlhnemožnouplatňovať
v adhéznom konaní ako škodu.

Náležité zistenie skutkového stavu veci je nevyhnutným o základným predpokladom pre spravodlivé

rozhodnutie. Zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci je veľmi úzko prepojená aj so zásadou
stíhania zo zákonných dôvodov (§ 2 ods. 1 Tr. por.), keďže práve náležité zistenie skutkového stavu
veci je predpokladom jednak na to, že trestné stíhanie bolo vedené v súlade so zákonom, jednak na
spravodlivé rozhodnutie vo veci. Primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci je
umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona a jeho účelom, ktorým je náležité

zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie spravodlivého procesu.
Zistenie skutočného stavu veci vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola spoľahlivo
preukázaná v súbehu so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať akékoľvek pochybnosti. K
správnym a úplným skutkovým záverom môže však súd dôjsť len vtedy, ak vykoná všetky dosiahnuteľné
dôkazy a tieto je potrebné, aby v jednotlivostiach, ako a v ich súhrnne správne ich zhodnotil, čo však

v danom prípade nebolo naplnené. Revíznym postupom krajský súd zistil, že v súdnom konaní neboli
prvostupňovým súdom riadne a dostatočne zhodnotené všetky dostupné dôkazy, ktoré by mohli prispieť
k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom no objektívne, stavu veci a zákonu
zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Z tohto pohľadu je napadnutý rozsudok minimálne predčasný.

Z pohľadu vyššie rozvedeného odvolací súd súc si vedomý, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní
urobil vyhlásenie o vine a na otázky položené podľa § 333 ods. 3 Tr. poriadku odpovedal kladne,
berúc do úvahy aj obmedzenie revízneho princípu (§ 317 ods. 1 Tr. poriadku), je presvedčený, že
v odvolacom konaní po zistení nesprávneho postupu súdom prvého stupňa pri prijatí vyhlásenia
obžalovaného o priznaní viny je oprávnený zrušiť meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo

výroku o vine a tak prekonať relatívnu právoplatnosť tohto výroku (§ 317 ods. 1 druhá veta Trestného
poriadku) a napraviť pochybenie súdu prvého stupňa, pretože „súd nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho
textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť
alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov (či. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí
zároveňvyvarovaťsvojvôle(arbitrárnosti)asvojuinterpretáciuprávnejnormymusízaložiťnaracionálnej
argumentácii.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008)

Na podklade vyššie uvedeného potom odvolací súd požaduje od súdu prvého stupňa zopakovanie

dôkazov s dodržaním všetkých zákonných ustanovení.
Po takýchto úvahách je krajský súd presvedčený, že konanie súdu prvého stupňa sa vyznačovalo
podstatnými chybami, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali. Krajský súd preto podľa §
321ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/ Tr. poriadku napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322
ods. 1 Tr. poriadku rozhodol, že sa vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu opäť

prerokoval a rozhodol.

Preto bude okresný súd povinný vykonať hlavné pojednávanie od začiatku, dať možnosť obžalovanému
C. E. vyjadriť sa k veci, a to aj k časti skutku po podaní obžaloby. Až po takto riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní bude môcť okresný súd vo veci opätovne rozhodnúť, ak medzitým

obžalovaný nevyužije ustanovenie o účinnej ľútosti.Krajský súd zároveň dáva súd prvého stupňa do pozornosti zásadu zákazu zmeny k horšiemu, pretože
odvolanie v predmetnej veci nebolo podané v neprospech obžalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný
prostriedok.