Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, May 17, 2016

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 13C/80/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112213613
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2016:2112213613.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci žalobcu: Mesto Trnava, IČO:

00 313 114, Hlavná 1, 917 71 Trnava, zastúpený: HALADA advokátska kancelária s.r.o., IČO: 36 669
661, Kapitulská 21, Trnava, proti žalovanému: L. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. M. U. XXX, zastúpený:
JUDr. Tibor Sanák, advokát, nám. SNP 2, Trnava, o neúčinnosť právneho úkonu, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e s a , že právny úkon D. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, ktorým dňa XX.XX.XXXX
odmietol dedičstvo po poručiteľke A. S. v dedičskom konaní G. súdu A. sp.zn. XXD/XXX/XXXX, je voči
žalobcovi právne neúčinný.

II. O trovách konania rozhodne súd samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 04.07.2012, doručenou súdu dňa 06.07.2012, domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd určil, že odmietnutie dedičstva D. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, po zomrelej A. S.
v dedičskom konaní XXD/XXX/XXXX je voči žalobcovi právne neúčinné, ako aj zaviazania žalovaného
povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania.

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že eviduje voči D. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX (ďalej len

„dlžník“) pohľadávku titulom M. zmluvy zo dňa X.X.XXXX v znení R. č. X zo dňa XX.X.XXXX a v znení S.
o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa XX.X.XXXX, špecifikovanú nasledovne: nájomné vo
výške XX.XXX,XX eura, úroky vo výške 8,8% ročne zo sumy 44.444,86 eura od 17.3.1997 do zaplatenia,
úroky z omeškania vo výške 19,5 % ročne, resp. 17,6 % ročne z dlžnej sumy, zmluvná pokuta vo výške
17% ročne z dlžnej sumy. Žalobca sa zaplatenia vyššie opísanej pohľadávky vo výške 44.444,86 eura
spolu s príslušenstvom domáha v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava, sp.zn. 13C
53/1997. Súdne konanie nebolo do dňa spísania žaloby právoplatne skončené. Podľa aktuálneho výpisu

z listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. F. F. žalovaný nadobudol titulom Osvedčenia o dedičstve XXD/XXX/
XXXX, R. XXX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v
k.ú. F. F., zapísané na uvedenom liste vlastníctva ako - pozemok parcela registra V. parc. č. XXXX/
XX o výmere XXXX m2, F., - pozemok parcela registra V. parc. č. XXXX/XX o výmere XXXX m2, G..
Predmetné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve poručiteľa A. S., zomretej dňa XX.X.XXXX. Keďže dlžník bol
synom poručiteľa, v zmysle ust. 473 OZ bol dedičom po poručiteľovi patriacim do prvej skupiny dedičov.
Dlžník však v zmysle ust. § 463 OZ odmietol dedičstvo po poručiteľovi a v zmysle ust. § 473 ods. 2 OZ

nadobudol jeho dedičský podiel žalovaný, ktorý je synom dlžníka. V zmysle právnej náuky a ustálenej
judikatúry je odporovateľným právnym úkonom i odmietnutie dedičstva (§ 463 a nasl. OZ). Žalobca má
dôvodnú obavu, že aj v prípade, ak súd v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp.zn 13C 53/1997
jeho nároku vyhovie, nebude možné z majetku dlžníka uspokojiť jeho vymáhateľnú pohľadávku v celomrozsahu, a to aj v dôsledku toho, že dlžník odmietnutím dedičstva zabránil zväčšeniu svojho majetku.
Navyše dlžník v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp.zn. 13C 53/1997 opakovane
(naposledy v písomnom vyjadrení zo dňa 13.2.2012) uvádza, že je dlhodobo nemajetný. Žalobca má

za to, že tento právny úkon dlžníka (odmietnutie dedičstva), ku ktorému došlo v posledných troch
rokoch, ukracuje uspokojenie žalobcu ako veriteľa v uspokojení jeho pohľadávky a bol zo strany dlžníka
vykonaný práve v úmys1e ukrátiť svojho veriteľa. Keďže žalovaný, v prospech ktorého žalobca odmietol
dedičstvo, je synom dlžníka, je dlžníkovou blízkou osobou (§ 116 a 117) a v zmysle citovaného ust. §
42a ods. 2 OZ platí vyvrátiteľná domnienka o tom, že žalovaný o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa

(žalobcu) vedel. Ak by žalovaný tvrdil opak, tak má nielen povinnosť tvrdenia, ale nesie aj dôkazné
bremeno, že o úmysle ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti vedieť nemohol. Pohľadávka žalobcu
voči dlžníkovi je v čase podania tejto žaloby sporná, nakoľko súdne konanie vedené na Okresnom súde
Trnava sp.zn. 13C 53/1997 nebolo do dňa spísania žaloby právoplatne skončené. Je zrejmé, že ak by
žalobca čakal na právoplatné ukončenie predmetného súdneho sporu, lehota na podanie tejto žaloby
v zmysle ust. § 42a ods. 2 OZ by mohla márne uplynúť a žalobca by si tak zmaril možnosť domáhať

sa odporovateľnosti právneho úkonu, pri ktorom existuje dôvodný predpoklad, že tento úkon ukracuje
žalobcu ako veriteľa a bol uskutočnený práve s týmto úmyslom. Žalobca zároveň požiadal o prerušenie
konania do právoplatného skončenia súdneho konania sp.zn. 13C/53/1997.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní zo dňa 13.09.2012, kde uviedol, že žalobu považuje za právne

neopodstatnenú a žiada ju zamietnuť. Je toho názoru, že pokiaľ jeho otec, D. S., odmietol dedičstvo po
poručiteľke, A. S., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, nerobil to s úmyslom ukrátiť uspokojenie žalobcu
ako veriteľa. Žalovaný skutočne nevie o žiadnych problémoch jeho otca D. S., ktoré má voči L. A.,
poprípade voči iným právnym subjektom. Žalovaný má svoju vlastnú rodinu, je t.č. ženatý, má dve
maloleté deti, a vedú svoj vlastný život nezávisle od rodičov a o finančných problémoch jeho rodičov

sa nerozprávajú a ani sa o ne nezaujíma. Pokiaľ prijal dedičstvo, tak ani netušil, že by mohol byť
otec niekedy vo vzdialenej budúcnosti rozsudkom zaviazaný, či už v nejakej symbolickej čiastke, alebo
vo významnejšej čiastke, zaplatiť žalobcovi L. A., osobne silne pochybuje, že sa tak vôbec niekedy
stane, aj keď podstatu sporu nepozná a doteraz sa o ňu nezaujímal. Žalovaný vie, že pre súd je
rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku a v súčasnej dobe teda neexistuje žiadna konkrétna

vymáhateľná pohľadávka žalobcu proti D. S. založená právoplatným súdnym rozhodnutím, a preto v
žiadnom prípade nemôže dôjsť odmietnutím dedičstva zo strany D. S. k ukráteniu uspokojenia žalobcu
ako veriteľa. Naviac je toho názoru, že hodnota sporných nehnuteľností - pozemkov, ktoré zdedil v rámci
dedičského konania (parc.č. XXXX/XX - F. o výmere X XXX mX a parc.č. XXXX/XX - G. o výmere
XXXX mX - v obidvoch prípadoch parcely registra V.), je naprosto zanedbateľná až bezvýznamná,

pretože dosahuje zlomok hodnoty, ktorý musel žalobca zaplatiť za súdny poplatok za podanie návrhu
vo výške 99,50 eura a za dva úkony právnej služby vo výške 159,02 eura. Žalovaný ani nevie, kde sa
tieto dve parcely nachádzajú, v rámci dedičského konania mali k dispozícii mapy, z ktorých by malo
vyplývať, že tieto parcely sa nachádzajú hlboko v extraviláne obklopené desiatkami iných parciel, bez
reálnej možnosti prístupu, čo veľmi znižuje hodnotu nehnuteľností. Vyššie uvedené parcely t.č. užíva

U. R. F.. Jeho stará mama tieto role po združstevnení nikdy reálne neužívala. Zároveň je žalovaný
toho názoru, že prerušenie konania v predmetnej veci vôbec neprichádza do úvahy. Žalovaný ďalej
k žalobe v podaní zo dňa 22.10.2012 uviedol, že za vymáhateľnú sa nepovažuje pohľadávka, ktorá
je ešte len uplatnená alebo už je nejakú dobu uplatňovaná na súde. Žalobca už od roku 1997, t.j. už
vyše 15 rokov bezúspešne uplatňuje domnelú pohľadávku proti D. S. vo výške 44.444,86 eura v konaní

Okresného súdu Trnava č.k. 13C/53/1997 a už doteraz mal obrovské problémy s preukázaním tejto
pohľadávky, o čom svedčí doba konania. Situácia v konaní sa však dramaticky, z pohľadu žalobcu,
skomplikovala po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave, ktorý svojím uznesením zo dňa 24.05.2011 č.k.
23Co/87/2010-272 zrušil rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 15.06.2009 č.k. 13C/53/1997-203 a
v priamej spojitosti zo základným právom D. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uložil prvostupňovému
súdu viaceré povinnosti súvisiace s doplnením dokazovania. Žalovaného až v súčasnej dobe v súvislosti
s predmetným sporom jeho otec D. S. ubezpečil, že nie L. A. má voči nemu pohľadávku vo výške
44.444,86 eura, ale D. S. má voči L. A. pohľadávku titulom preplatku na nájomnom po započítaní a pri
dôslednom plnení dohôd, ktoré mal s L. A. uzavreté. Doteraz žalovaný o vedení sporu medzi L. A. a

D. S. nemal žiadnu vedomosť. Oni sa s otcom na túto tému doteraz nikdy nerozprávali, pretože na to
nebol dôvod. O vyššie uvedenom probléme žalovaný nevedel ani v čase prebiehajúceho dedičského
konania po jeho starej mame - poručiteľke A. S.. Ďalším základným predpokladom odporovateľnosti
je také skrátenie (zmenšenie) majetku, ktorý bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu aleboaspoň z sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku
dlžníka. Nestačí preto, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil do takej miery,
že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Tento dôkaz žalobca nezabezpečil a

nepreukázal, aká je hodnota zdedených nehnuteľností (nepredložil znalecký posudok alebo odborný
posudok na cenu zdedených pozemkov) a rovnako nepreukázal, či vzhľadom na veľmi malú hodnotu
zdedených nehnuteľností, došlo u domnelého veriteľa vzhľadom na rozsah jeho pohľadávky (44.444,86
eura s prísl.) k ohrozeniu aspoň jeho čiastočného uspokojenia domnelého nároku. Žalovaný tvrdí,
že hodnota ním zdedených nehnuteľností nedosahuje ani 300 eur. Jedná sa o parcely, ktoré sú v

užívaní družstva a nie je možné sa k nim dostať, pretože sú obklopené parcelami iných vlastníkov bez
prístupovej cesty. Preto ich nie je možné žiadnym spôsobom ekonomicky využívať. Trhová hodnota
týchto pozemkov je preto minimálna. Vzhľadom na túto skutočnosť je žalovaný toho názoru, že takéto
bezvýznamné zmenšenie majetku u jeho otca D. S., nemôže ani len čiastočne ohroziť uspokojenie
domnelého veriteľovho nároku vzhľadom na jeho údajnú výšku 44.444,86 eura, ktorý zatiaľ existuje len v
rovineteoretickej.Akobčanmázákonnéprávoodmietnuťdedičstvosúčinkamikudňusmrtiporučiteľa(§

460 OZ) a preto nededí, nie je možné využitie jeho zákonného práva odmietnuť dedičstvo interpretovať
tak, že to robí napr. zo špekulatívnych dôvodov, aby ukrátil svojho domnelého alebo skutočného veriteľa.
Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že občan má v prípadoch, keď je zadlžený, alebo mu
hrozí zadlženie, povinnosť prijať dedičstvo. Právo občana odmietnuť dedičstvo je neobmedzené, pričom
občan nemusí zdôvodňovať, prečo odmietol dedičstvo. Žalovaný je toho názoru, že občan v prípade

odmietnutia dedičstva nedisponuje svojim majetkom, nezmenšuje rozsah svojho majetku, využíva len
svoje zákonné právo. Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že v prípade odmietnutia dedičstva nie
je možné právne ustáliť, že občan ním ukracuje uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky.
Vzhľadom na uvedené žiada žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, predčasnú a tiež aby súd nevyhovel
návrhu žalobcu na prerušenie konania. Zároveň žiada, aby súd zaviazal žalobcu zaplatiť všetky trovy,

vrátane trov právneho zastúpenia.

Uznesením č.k. 13C/80/2012-38 zo dňa 19.11.2012 bolo konanie sp.zn. 13C/80/2012 prerušené do
právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava sp.zn. 13C/53/1997.
Uvedené prvostupňové uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Trnave č.k.

11Co/28/2013-59 zo dňa 28.02.2014, kde sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,
že vymáhateľná pohľadávka je pohľadávka, ktorá je žalovateľná, t.j. ktorej splnenia sa možno domáhať
na súde.

Konanie sp.zn. 13C/53/1997 bolo právoplatne skončené dňa 30.11.2015, preto súd následne pokračoval

v konaní sp.zn. 13C/80/2012.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, s vyjadreniami účastníkov, s ostatnými
listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise, s obsahom pripojených spisov sp.zn. 26D/511/2011 a sp.zn.
13C/53/1997, výsluchom žalovaného, svedka Rudolfa Zelníka, a zistil nasledovný skutkový stav:

Z obsahu spisu Okresného súdu Trnava sp.zn. 13C/53/1997 vyplýva, že žalobou zo dňa 11.03.1997,
doručenou tunajšiemu súdu dňa 17.03.1997, sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd
zaviazal žalovaného D. S. zaplatiť mu istinu vo výške 342.883,20 Sk s príslušenstvom a zmluvnou
pokutou, ako aj nahradiť mu trovy konania. Okresný súd Trnava uznesením č.k. 13C/53/1997-82 zo dňa

18.04.2007 pripustil zmenu petitu tak, že následne bola predmetom konania istina vo výške 44.444,86
eura s príslušenstvom a zmluvnou pokutou. Rozsudkom č.k. 13C/53/1997-427 zo dňa 09.09.2014 súd
v celom rozsahu vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného D. S. zaplatiť žalobcovi istinu 44.444,86 eura
s príslušenstvom a zmluvnou pokutou. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č.k. 24Co/775/2014-456 zo dňa 21.10.2015, pričom nadobudol právoplatnosť dňom 30.11.2015

a vykonateľnosť dňom 04.12.2015.

Z Osvedčenia o dedičstve č.k. XXD/XXX/XXXX, Dnot. XXX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva,
že po poručiteľke A. S., nar. XX.XX.XXXX ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine do úvahy
prichádzajú: D. S. rod. S., nar. XX.XX.XXXX, syn poručiteľky, a U.. L. L. rod. S., nar. XX.XX.XXXX, dcéra

poručiteľky.DcéraporučiteľkyU..L.L.dedičstvopoporučiteľkeprijala,synporučiteľkyD.S.dedičstvopo
poručiteľke v celom rozsahu bez akýchkoľvek podmienok a výhrad odmietol dňa XX.XX.XXXX a zároveň
vyhlásil, že jeho právnymi nástupcami sú jeho deti: L. S., nar. XX.XX.XXXX a A. S., nar. XX.XX.XXXX.
Následne dedičia uzavreli o vyporiadaní dedičstva dohodu, na základe ktorej žalovaný z tohto konanianadobudol do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti v k.ú. F. F., zapísané na LV č. XXXX, a síce pozemok
parcela registra V. parc. č. XXXX/XX F. o výmere XXXX mX a pozemok parcela registra E parc. č. XXXX/
XX G. U. o výmere XXXX m2, a tiež XX cenných papierov . - družstevné podielnické listy s menovitou

hodnotou XX,XX eura, ktorých emitentom je U. družstvo v F..

Z Výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. F. F. zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že v katastri nehnuteľností je žalovaný
evidovaný ako výlučný vlastník vyššie uvedených nehnuteľností, keď ako titul nadobudnutia je uvedené
citované osvedčenie o dedičstve (pozn. súdu: s chybným dátumom XX.XX.XXXX namiesto správneho

XX.XX.XXXX).

Žalovanýprivýsluchuúčastníkanapojednávaníuviedol,žemalsbabkouveľmidobrývzťah,podedkovej
smrti babka bola veľmi nešťastná, ona bývala v F., oni boli v D.. Aby tam nebola sama, majetok sa
predal, peniaze sa rozdelili, niečo dostala sestra, babku si zobrali do D., dali zrekonštruovať dom, zobrali
si ju, aby mohla slušne dožiť. Žalovaný sa staral o babku. Býval síce u rodičov, ale mal 20 metrov k

zrekonštruovanému domu, kde babka bývala. Po jeho svadbe funkciu opatrovateľky babky prebrala
manželka žalovaného. Babka mala veľmi rada aj svojich vnukov. V konaní po A. S. zdedil žalovaný
parcely, ktoré boli roztrúsené, nemali pre nich nejaký význam, avšak babka to žalovanému ešte za
života sľúbila, bol jej najobľúbenejší vnuk, povedala, že po jej smrti zostane polovička žalovanému a
polovička otcovej sestre. Žalovaný nevie o tom, že by babka spísala testament. Netlačil na ňu v tomto

smere, bolo to pre neho amorálne, pretože ona si v živote veľa toho preskákala. V dedičskom konaní
otec odmietol dedičstvo, pretože žalovaný prebral funkciu, že sa o babku staral, táto mala problémy s
kĺbami, bolo jej treba zabezpečiť lieky a nákupy. Nechceli ju dať do starobinca. Otec vedel, že žalovaný
má s babkou dobrý vzťah. Otec vedel o situácii, on to nechal na babku, bola to jej vôľa, síce nespísala
testament, bolo to jej rozhodnutie. Vzťah žalovaného s otcom je a aj bol vynikajúci, rozumejú si. Žalovaný

niečo vedel ohľadne sporu, ktorý otec viedol, vedel, že sa vedie nejaký súd s L., ale žalovaný sa o to
nezaujímal. Teraz už vie niečo, nejaké informácie dostal. Otec je z tejto situácie nešťastný. Žalovaný
nevie o tom, že by otec uhradil pohľadávku voči Mestu. Žalovaný má pracovné záležitosti v zahraničí, o
toto sa nezaujíma. Nevie presne, či otec má nejaký majetok. Žalovaný ďalej uviedol, že má súrodenca,
brata. Vzťahy medzi nimi sú výborné, je momentálne jeho šéfom. Keď sa žalovaný o babku staral, voči

tomu, že by mu mala babka prenechať majetok, neboli v rodine žiadne výhrady, a to ani zo strany brata,
ani zo strany ostatných príbuzných. Otec vedel o tom, že mu babka chce určité veci prenechať, resp.
majetok.

SvedokD.napojednávaníuviedol,žejehomama,keďzomreljehootec,sapresťahovaladoD..Žalovaný

mal k nej dosť silný vzťah, navštevovali sa, mala ho obľúbeného vnuka, pomáhal jej so všetkým, čo
potrebovala, bolo im to prirodzené, že to, čo po babke zostalo, že chcela, aby dostal on. Nezostalo po
nej veľa dedičstva, pretože za života rozdelila majetok. Zostali po nej pozemky - roztrúsené parcely v
chotári v F.. Parcely boli neprístupné k obrábaniu. Tieto boli takmer bezcenné pre rodinu. Pozerali sa na
to tým spôsobom, že možno ďalšia generácia bude vedieť niečo, čo s tým urobiť. Svedok v tom nevidel

žiadny účel, pretože to boli minimálne hodnoty pozemkov, nakoľko to bolo roztrúsené v rámci celého
chotára. Na žalovaného to išlo kvôli tomu, že mal taký dobrý vzťah k babke. Nebol v tom žiadny účel
ani finančný, ani iný. Im to pripadalo ako minimálny finančný obnos. Svedok dlh z konania 13C/53/1997
neuhradil, nakoľko nemal z čoho. Videl papiere ohľadom exekučného konania. Nevlastní v podstate v
súčasnosti žiaden majetok. Má dvoch synov. Vzťah druhého syna s babkou nebol zlý, ale so žalovaným

mala srdečnejší vzťah. V podstate sa vedelo v ich rodine, že babka chce prenechať nehnuteľnosti na
žalovaného, pretože po nej nezostal nejaký veľký majetok. Babka rozprávala o tom, že tento zostane
L.. Na otázku, prečo nespravila babka nejaké právne úkony už za života, svedok uviedol, že babka
rozdelila majetok počas života všetkým, aj jeho sestre, ale pozemky neboli dané dohromady, neboli
nejako zapísané, boli s tým určité problémy, riešilo sa to aj počas babkinho života, avšak táto medzitým

zomrela. Mala záujem to riešiť, avšak to nestihla.
Pokiaľ ide o to, či vedel jeho syn o spore medzi svedkom a L., synovia sa zaujímali o svoje okolie a
kamarátov, svedok sa snažil nezaťahovať ich do jeho sporov, ktoré mal. V spore s L. si skôr myslel,
že je to v ich prospech, v období, keď sa jednalo o to dedičstvo. Druhý syn to, že sa žalovaný stará
o babku a bolo mu prisľúbené, že bude po nej dediť, bral dobre, súhlasil s tým. Svedkova manželka

do toho nezasahovala, je to svedkova vec a vec jeho synov. So žalovaným svedok býval ešte aj po
babkinej smrti, ešte aj s ďalším synom. Po babkinej smrti býval u nich aj s manželkou a vnukmi. Neviedli
spoločnú domácnosť.Žalobca sa na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril v tom zmysle, že pohľadávka
voči dlžníkovi je judikovaná, žalobca podal medzičasom aj návrh na vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide
o dôvody exekúcie, návrh bol podaný aj z dôvodu, aby bola nemajetnosť dlžníka preukázaná aj v

exekučnom konaní. Pričom nemajetnosť dlžníka je podľa nich preukázaná aj v konaní 13C/53/1997, kde
to dlžník v pozícii odporcu viac krát uviedol. Druhý dôvod je aj ten, aby v prípade úspešnosti v tomto
konaní bolo možné sa v exekučnom konaní domôcť toho, čo z dlžníkovho majetku ušlo odporovateľným
právnym úkonom. Z dedičského spisu, resp. osvedčenia vyplýva, že dlžník sa vzdal majetku v prospech
žalovaného. Ide o právny úkon dlžníka. Že ide o úkon, ktorým je ukrátený žalobca ako veriteľ, je zrejmé aj

z toho, že dlžník z konania 13C/53/1997 nič neplnil. Vzhľadom na to, že ide o právny úkon uskutočnený
medziblízkymiosobami,úmyselukrátiťžalobcusazozákonapredpokladá,akoajvedomosťžalovaného
o tom úmysle, pričom dôkazné bremeno o opaku nesie v konaní žalovaný. Na vyvrátenie tejto zákonnej
domnienky pritom zo strany žalovaného nestačí tvrdiť, že o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa žalovaný
nevedel,aležalovanýmusívkonaníjednoznačnepreukázať,žeúmyseldlžníkaajprizachovanínáležitej
starostlivosti nemohol poznať. Samotné tvrdenie žalovaného ako účastníka konania, ako aj samotné

tvrdenie dlžníka ako jemu blízkej, spriaznenej osoby nie je dôkazom spôsobilým vyvrátiť zákonnú
domnienku o predpokladanej žalovaného vedomosti. V tejto súvislosti poukazujú na to, že žalovaný sám
priznal, že o určitom spore medzi žalobcom a dlžníkom vedel. Poukazujú tiež na to, že vzhľadom na
skutočnosť, že ide o spor, ktorý trval od roku 1997 až do roku 2016, teda v čase dedičského konania už
viac ako 10 rokov, by bolo nepravdepodobné, keby o takomto spore žalovaný nevedel. Žalobca má tak

za to, že žalovaný nepreukázal, že o úmysloch dlžníka ukrátiť žalobcu nemohol pri zachovaní náležitej
starostlivosti vedieť.

Žalovaný sa na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril v tom zmysle, že počas celého
konania 13C/53/1997 poukazovali na to, že odporca - D. S. je nemajetný. V tomto exekučnom konaní

sa toto potvrdilo, čo vedeli. Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 24.05.2011 č.k.
23Co/87/2010-272, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Okresného súdu Trnava zo dňa 15.06.2009 č.k.
13C/53/1997-203, kde krajský súd vytkol pochybenia okresného súdu a vec správne staval do takého
svetla, že odporcovi v tom konaní (svedkovi) vzniklo dôvodné presvedčenie, že tento spor má reálnu
šancuvyhrať.Tobolovroku2011aprávevtomtorokuzomrelaajbabka.Ďalejuviedol,žejetohonázoru,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo veci. V prvom rade by chceli poukázať na to, že žalovaný
logicky a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil to, že otec pokiaľ odmietol dedičstvo, nerobil tak s úmyslom
poškodiť svojho veriteľa, ale robil tak čisto z dôvodov rodinných, nakoľko v rodine S. mali za to, že po
smrti starej matky žalovaného, by mal majetok, ktorý zostane ešte po starej mame, prevziať žalovaný
z dôvodov veľmi dobrých vzťahov a pomoci, ktorú poskytoval žalovaný svojej starej matke, jednak ešte

pred uzavretím manželstva so svojou manželkou, ale aj po, spolu už aj s manželkou. Toto bolo potvrdené
aj svedkom D. S.. Naviac tvrdí, že sa jedná o pozemky, ktoré sú rozptýlené po chotári, takže ako také
nemajú v podstate nejakú veľkú hodnotu, lebo sú bez prístupu, a to je ďalší znak odporovateľnosti,
ktorý žalobca nepreukázal, pretože musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka, teda
také skrátenie majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo sčasti. Pohľadávka

žalobcu je vo výške 44.444,86 eura spolu s úrokom z omeškania, čiže je pomerne vysoká. Predmetné
majetky, ktoré získal žalovaný po smrti starej matky, sú roztrúsené pozemky bez reálneho prístupu k
nim, takže ich hodnota je veľmi nízka. Do dnešného dňa žalobca nepredložil doklad, aká je hodnota
týchto majetkov, a teda nesplnil druhý predpoklad odporovateľnosti. Preto zostáva názor žalovaného o
minimálnej hodnote týchto pozemkov, ktoré nie je možné vnímať ako kvalifikované zmenšenie majetku

dlžníka.

Podľa§34Občianskehozákonníka(ďalejlen„OZ“),právnyúkonjeprejavvôlesmerujúcinajmäkvzniku,
zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 463 ods. 1 OZ, dedič môže dedičstvo odmietnuť. Odmietnutie sa musí stať ústnym vyhlásením
na súde alebo písomným vyhlásením jemu zaslaným.

Podľa § 473 ods. 1 OZ, v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.

Podľa § 473 ods. 2 OZ, ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom
jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.Podľa § 42a ods. 1 OZ, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.
Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už

vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Podľa § 42a ods. 2 OZ, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch
v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu,
ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a

osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb
s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať.

Podľa § 116 OZ, blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere
rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna

z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

Podľa § 42b ods. 1 OZ, právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.

Podľa § 42b ods. 2 OZ, právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z

odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

Podľa § 42b ods. 4 OZ, právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ
môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z
dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Nakoľko odporovacia žaloba nie je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) OSP, žalobca nemusí
preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Je tomu tak z dôvodu, že súd v
skutočnosti neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale rozhoduje konštitutívne, keď
vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že

ho súd za neúčinný vyhlási, pričom právny dôsledok úspešného odporovania, t.j. neúčinnosť právneho
úkonu, môže nastať až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené.

Účelom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho
dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka, a tým i k zmareniu možnosti uspokojenia

veriteľa z majetku dlžníka. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe,
čo znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného
právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Predmetom odporovateľnosti je právny
úkon, pričom môže ísť o dvojstranný, jednostranný, odplatný, bezodplatný a iný právny úkon, avšak
podstatné je, že ide o taký právny úkon, ktorým sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho

pohľadávky. Odborná literatúra aj súdna prax medzi takéto úkony o.i. zaraďujú aj odmietnutie dedičstva.
Dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Vymáhateľnou je
pohľadávka, ktorá je žalovateľná, t.j. ktorej splnenia sa možno domáhať na súde. Ukrátenie uspokojenia
veriteľovej pohľadávky predpokladá také zmenšenie majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky aj keď
len sčasti. V konaní je potrebné preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka, t.j. do takej miery,

že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Nárok na odporovanie zaniká uplynutím
trojročnej lehoty, ktorá začína plynúť od vzniku právneho úkonu, pričom ide o prekluzívnu lehotu, na
ktorej uplynutie súd prihliada z úradnej povinnosti. Úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnom
úkone, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený, a ku ktorému došlo medzi dlžníkom a blízkou osobou (§
116 OZ), alebo ktorý dlžník urobil v prospech tejto osoby. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje

právnu pozíciu veriteľa, hoci tu existuje zákonná výnimka, v zmysle ktorej uvedené neplatí, ak blízka
osoba dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. Dôkazným
bremenom zákon zaťažuje žalovaného ako blízku osobu dlžníka, tento musí dokazovať vynaloženie
náležitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na poznatky o úmysle dlžníka ukrátiť jeho veriteľa.

V konaní nebolo sporné, že v dedičskom konaní po poručiteľke - svojej matke A. S., otec žalovaného
D. S. odmietol dedičstvo, v dôsledku čoho ako dedičia nastúpili jeho synovia, medzi nimi aj žalovaný.
Žalovaný v dedičskom konaní potom nadobudol do výlučného vlastníctva jednak nehnuteľnosti v k.ú. F.
F., zapísané na LV č. XXXX - pozemok parcela registra V. parc. č. XXXX/XX F. o výmere XXXX mX apozemok parcela registra V. parc. č. XXXX/XX G. o výmere XXXX m2, a tiež XX cenných papierov - R. U.
R. v F. s menovitou hodnotou 33,19 eura. Uvedený právny úkon odmietnutia dedičstva je podľa názoru
súdu úkon, ktorým môže dôjsť k ukracovaniu uspokojenia pohľadávky veriteľa (pričom takýto názor

zastáva aj odborná literatúra - napr. N. I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava Eurokódex
2011 - str. 325, ako aj súdna prax - napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 5 Cdo 181/2010), nakoľko sa ním
dlžník D. vzdal majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu, ktorá bola judikovaná
v konaní tunajšieho súdu sp.zn. 13C/53/1997.

K argumentácii žalovaného, že v prípade odmietnutia dedičstva nedisponuje dlžník svojim majetkom a
nezmenšuje jeho rozsah, súd uvádza, že zákon (§ 42a ods. 1 OZ) právny úkon dlžníka definuje len tak,
že ním má dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľa, pričom nehovorí o nakladaní s majetkom. Odmietnutie
dedičstva majúce za následok, že majetok dlžníka sa nezväčší o hodnotu, ktorá by mohla slúžiť k
uspokojeniu pohľadávky jeho veriteľa, je jednoznačne právnym úkonom, ktorý ukracuje uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa (za situácie, že dlžník je nemajetný, čo je aj tento prípad). Súd

podporne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. júla 2011, sp. zn. 5 Cdo 181/2010, podľa
ktorého: „Právne úkony, ktoré možno odporovať, sú svojou povahou nielen právnymi úkonmi, na základe
ktorých dochádza k scudzeniu majetku (napr. predaj, darovanie), ale aj každý právny úkon, ktorým
dochádza k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľom vymáhanej pohľadávky (napr. odpustenie dlhu,
odmietnutie dedičstva a pod.). Veriteľ môže svoje právo odporovať právnemu úkonu uplatniť súdnou

žalobou, na základe ktorej sa domáha toho, aby súd vyslovil vo vzťahu k veriteľovi za právne neúčinné
tie právne úkony, ktorými dlžník zmenšil svoj majetok natoľko, že to môže obmedziť, prípadne celkom
zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľa.“

Pokiaľ ide o definíciu vymáhateľnej pohľadávky, v zmysle ustálenej súdnej praxe, ako aj s poukazom

na rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto konaní (uznesenie KS v Trnave č.k. 11Co/28/2013-59 zo dňa
28.02.2014), je to pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, teda
pohľadávka, ktorá už dospela - je splatná, ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou,
a ktorá však nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu.
Vymáhateľná pohľadávka je teda pohľadávka žalovateľná, ktorej sa možno domáhať na súde.

Z obsahu spisu tunajšieho súdu sp.zn. 13C/53/1997 vyplýva, že žalobca má voči dlžníkovi D. S.
pohľadávku vo výške 44.444,86 eura s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, a to zo Zmluvy o ukončení
nájmu a o úhrade dlžnej sumy uzatvorenej dňa XX.XX.XXXX.. V priebehu konania sp.zn. 13C/80/2012
bola uvedená žalovateľná pohľadávka judikovaná a stala sa vykonateľnou, a to dňa 04.12.2015.

Dlžník z uvedenej pohľadávky nič neuhradil, pričom uviedol, že nemal z čoho. Z Oznámenia o stave
exekúcie zo dňa 04.04.2016 vyplýva, že exekútor neeviduje žiadnu úhradu od povinného, nie je
zamestnaný, nepoberá žiadne dávky ani dôchodky a nemá vo vlastníctve žiaden majetok, nebol zistený
žiaden vhodný exekučne postihnuteľný majetok, z ktorého by sa dala uspokojiť predmetná pohľadávka.

V konaní ani nebolo sporné (pričom uvedené deklaroval dlžník už počas konania sp.zn. 13C/57/1997),
že dlžník je nemajetný, a teda ani v prípade úspechu žalobcu v konaní sp.zn. 13C/57/1997 niet majetku,
z ktorého by bola pohľadávka žalobcu uspokojená. Je potom dôvodné konštatovať, že odmietnutím
dedičstva došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu potencionálneho majetku dlžníka, teda k takému, že
to ohrozilo, i keď len čiastočne, uspokojenie veriteľovho nároku. Je pritom bez významu, majetok akej

hodnoty by dlžník v prípade prijatia dedičstva nadobudol, nakoľko dôležité je len to, že nemá iný majetok,
z ktorého by veriteľovu pohľadávku uhradil. O tom, že nedošlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku
dlžníka by bolo možné hovoriť iba vtedy, ak by mal dlžník i iný majetok, z ktorého by bolo možné
uspokojiť veriteľovu pohľadávku, nie však vtedy, ak je majetok, ktorého sa dlžník vzdal, len (i keby
výrazne) nižšej hodnoty ako pohľadávka veriteľa. Nie je vylúčené aj keď len čiastočné uspokojenie sa

veriteľa z majetku dlžníka, keď zároveň zákon v žiadnom ustanovení nelimituje, aký má byť pomer
medzi pohľadávkou a hodnotou „ušlého“ majetku (otázkou tiež je, aký pomer by bol v poriadku a aký
už nie?). Nebolo preto potrebné vykonávať dokazovanie ohľadom hodnoty zdedených nehnuteľností,
nakoľko na možnosť odporovať právnemu úkonu nemá hodnota nehnuteľností v prejednávanej veci
žiaden vplyv, keďže tu niet iného majetku dlžníka. Súd mal potom za to, že žalobca uniesol bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky (viď
napr. rozhodnutia NS ČR sp.zn. 21 Cdo 549/2001, sp.zn. 30 Cdo 2435/2006).Trojročná prekluzívna lehota na podanie odporovacej žaloby bola v prejednávanej veci zachovaná.
Skutočnosť, kedy sa stala pohľadávka žalobcu vykonateľnou, je z hľadiska zachovania trojročnej lehoty
na uplatnenie odporovateľnosti nerozhodná. Ustanovenie § 42a ods. 2 OZ totiž spája trojročnú lehotu s

uplatnením práva odporovať právnemu úkonu dlžníka na súde, a nie s tým, kedy sa stane pohľadávka
žalujúceho veriteľa judikovanou. Ak bola odporovacia žaloba podaná na súde v lehote troch rokov od
právneho úkonu, ktorý ňou bol napadnutý, nebráni vyhoveniu tejto žalobe skutočnosť, že pohľadávka
žalujúceho veriteľa bola priznaná súdnym rozhodnutím až po uplynutí tejto lehoty.

V prípade právneho úkonu, ktorým bol žalobca ako veriteľ dlžníka ukrátený, bol tento urobený dlžníkom v
prospechžalovaného,ktorýjejehosynom,tedablízkouosobouvzmysle§116OZ.Zuvedenéhodôvodu
sa úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa predpokladá. Ako konštatoval Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4
Cdo 163/2007 zo dňa 17.12.2008, „pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle
§ 42a Obč. zák., ak išlo o právne úkony medzi dlžníkom a osobou blízkou, bolo postačujúce preukázať
ich urobenie v určenej dobe a ukrátenie veriteľa. V týchto prípadoch totiž zákon úmysel dlžníka ukrátiť

veriteľa i vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá (prezumuje). Blízka osoba musí naopak
preukazovať,žeúmyseldlžníkaukrátiťveriteľanemohlavdobeurobeniaodporovanéhoprávnehoúkonu
aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať.“

Žalovaný, ktorý je osobou blízkou dlžníkovi, sa mohol odporovacej žalobe ubrániť, len ak by preukázal,

že úmysel dlžníka ukrátiť odporovanému právnemu úkonu veriteľa nemohol aj pri náležitej starostlivosti
poznať. Úspešná obrana teda spočíva nielen v tvrdení žalovaného, že o úmysle dlžníka ukrátiť
odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní
toho, že o tomto úmysle nevedel a ani nemohol vedieť, a to napriek tomu, že vyvinul starostlivosť za
účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka a išlo pritom o náležitú starostlivosť. Vynaloženie náležitej

starostlivosti pritom predpokladá, že žalovaný vykonal s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím
k obsahu právneho úkonu dlžníka takú aktivitu, aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe
odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov poznal, t.j. aby sa o tomto
úmysle dozvedel. Zákon totiž od osoby blízkej dlžníkovi požaduje, aby sa pri právnych úkonoch, ktoré
dlžník urobil v jej prospech, náležite presvedčil, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju

k tomu, aby nerobila právne úkony (neprijímala podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľov dlžníka. V
prípade, že sa tak blízka osoba nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať
uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka
nadobudla (viď napr. rozsudok NS ČR sp.zn. 21 Cdo 864/2000, rozsudok KS v Banskej Bystrici sp.zn.
12Co 145/2007). Tiež nezaváži ani to, že dlžník si pri uzatváraní odporovaného právneho úkonu vo

vzťahu k žalovanému plnil svoju morálnu alebo právnu povinnosť (rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 12Co/145/2007).

Žalovanému sa pritom nepodarilo v konaní preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti nemohol
rozpoznať dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, keď dôkazné bremeno bolo na jeho strane. V konaní bolo

výpoveďami žalovaného ako aj svedka preukázané, že vzťah medzi nimi bol a je vynikajúci, v čase
odporovateľného právneho úkonu žili v jednom dome. Hoci žalovaný pôvodne vo vyjadrení k žalobe (č.l.
27) tvrdil, že doteraz o spore medzi Mestom A. a otcom nemal žiadnu vedomosť, a že sa s otcom na
túto tému doteraz nikdy nerozprávali, na pojednávaní pri výsluchu (č.l. 100) v rozpore s tým uviedol, že
niečo vedel ohľadne sporu medzi žalobcom a otcom, ale sa o to nezaujímal. Súd však poukazuje na

to, že žalovaný bol v čase právneho úkonu dlžníka plnoletý, a preto sa o uvedené zaujímať mohol a
mal, pričom ak tak neurobil, nemožno konštatovať, že by v tomto smere vynaložil náležitú starostlivosť.
Vzhľadom na vynikajúci vzťah medzi dlžníkom a žalovaným a na trvanie sporu od roku 1997 pritom ani
nie je možné uveriť tvrdeniu žalovaného, že nevedel o spore viac ako uznáva (a to aj s poukazom na
rozpor medzi jeho skorším vyjadrením a neskoršou výpoveďou). Žalovanému sa nepodarilo preukázať

ani tvrdenie o tom, že uvedeným právnym úkonom mal dlžník len rešpektovať želanie poručiteľky, a
teda že tu nebol prezumovaný úmysel ukrátiť veriteľa. Z výpovede dlžníka ako svedka vyplynulo, že
po poručiteľke nezostalo veľa dedičstva, pretože za života rozdelila majetok. Ak bolo skutočne želaním
poručiteľky zanechať majetok práve žalovanému, nebolo dôvodu, aby poručiteľka tento neusporiadala
za života (tak ako ostatný majetok), alebo aspoň nezanechala závet. Navyše, z osvedčenia o dedičstve

vôbec nevyplýva, že by bolo v rámci rodiny akceptované nejaké želanie poručiteľky zanechať majetok
práve žalovanému (viď výpoveď svedka: „bolo im to prirodzené, že to, čo po babke zostalo, že chcela,
aby dostal on“), keď väčšinu majetku zdedila dcéra poručiteľky (viď Osvedčenie o dedičstve). A ak by
aj poručiteľka chcela odmeniť žalovaného za starostlivosť o ňu počas života (a z nepochopiteľnýchdôvodov by tak neurobila ani za života, ani pre prípad smrti), nie je uveriteľné, že by mu chcela zanechať
práve roztrúsené parcely, neprístupné k obrábaniu, takmer bezcenné pre rodinu (viď. výpoveď svedka).

Súd nevykonal dokazovanie výsluchom brata žalovaného, nakoľko by takéto dokazovanie bolo
nehospodárne a predlžovalo by konanie, pričom vzhľadom na vyššie uvedené by nemohlo viesť k inému
rozhodnutiu súdu.

Pokiaľ ide o poukazovanie na zrušujúce rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/87/2010-272

zo dňa 24.05.2011, súd poukazuje na to, že z neho nie je možné v žiadnom prípade vyvodiť záver,
že by konanie smerovalo k úspechu dlžníka (svedka) v konaní, nakoľko dôvodom pre zrušenie
prvostupňového rozhodnutia bola jeho nepreskúmateľnosť, ktorý dôvod je len procesným dôvodom a
nijako neprejudikoval ďalšie smerovanie konania sp.zn. 13C/53/1997.

Podmienkou úspešnosti v konaní o odporovateľnosť právnych úkonov je kumulatívne splnenie zákonom

stanovených podmienok. Jednou podmienkou je existencia vymáhateľnej (v čase podania žaloby) a
vykonateľnej (v čase rozhodovania) pohľadávky, ktorá podmienka bola splnená, pričom súd poukazuje
na vyššie uvedené odôvodnenie. Ďalšou podmienkou je skutočnosť, že konkrétny právny úkon dlžníka
ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. V súvislosti s tým žalobca uniesol dôkazné
bremeno tvrdenia, že právnym úkonom dlžníka prišlo k ukráteniu jeho pohľadávky, nakoľko bolo

preukázané, že dlžník na dlh nič neplnil, nemá žiaden majetok, pričom ak by odporovaný právny
úkon neurobil, z majetku, ktorý by v dedičskom konaní nadobudol, by mohol žalobca aspoň čiastočne
uspokojiť svoju, v súčasnosti už judikovanú, pohľadávku. Žalovaný ako blízka osoba, v prospech ktorej
bol právny úkon dlžníkom urobený, v konaní nepreukázal, že ani pri vynaložení náležitej starostlivosti
nemohol úmysel dlžníka (ktorý sa prezumuje) poznať. Poslednou podmienkou je skutočnosť, že právny

úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch, t. j. troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby, ktorá
bola rovnako splnená.

Vzhľadom na všetko doposiaľ uvedené dospel súd k záveru, že sú splnené predpoklady podľa § 42a
ods. 2 OZ, a teda dôvody pre určenie, že právny úkon D. nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, ktorým dňa

XX.XX.XXXX odmietol dedičstvo po poručiteľke A. S. v dedičskom konaní G. súdu A. sp.zn. XXD/XXX/
XXXX, je voči žalobcovi právne neúčinný, a preto žalobe vo výroku I. vyhovel.

Podľa § 151 ods. 1 OSP, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný

trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa§151ods.3OSP,vzložitýchprípadoch,najmäzdôvoduväčšiehopočtuúčastníkovkonaniaalebo
väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia

odsekov1a2platiaprimeranestým,želehotatrochpracovnýchdníplynieodprávoplatnostirozhodnutia
vo veci samej.

V nadväznosti na ustanovenie § 151 ods. 1 OSP má úspešný účastník lehotu na vyčíslenie trov konania
tri pracovné dni od vyhlásenia tohto rozhodnutia, pričom z dôvodu odročenia pojednávania za účelom

vyhlásenia rozsudku uvedená lehota ešte neuplynula. Z uvedeného dôvodu vyhradil súd vo výroku II.
rozhodnutie o trovách konania samostatnému uzneseniu do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej v zmysle § 151 ods. 3 OSP.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia

cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.

Odvolanie musí obsahovať nasledovné náležitosti :
Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak,

aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ďalej musí byť v odvolaníuvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.