Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 9, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/295/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110209415
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1110209415.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľky: J.. P. T.,
N.. R., bytom H. Č.. XX, XXX XX U., štátna občianka SR, zastúpenej: JUDr. Vojtechom Földesom,
advokátom, so sídlom Jaskový rad č. 163, 831 01 Bratislava, proti odporcovi: Implementačná agentúra
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska č. 6, 814 55

Bratislava, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.3.2014, č. k. 10C/34/2010-144, jednohlasne (pomerom
hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 35.229,86 euro, v lehote v lehote do
3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo výroku rozhodnutia s použitím § 151 ods.3 zák. č. 99/1963
Z. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“) deklaroval, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Prisudzujúci výrok právne odôvodnil § 79 ods.1,2 zák.č. 311/2001 Z.z. v platnom znení (ďalej „Zákonník

práce„), § 29 ods. 2 zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme a vecne tým, že Okresný súd Bratislava I medzitýmnym rozsudkom zo dňa
19.10.2011, č.k. 10C/34/2010-79 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.6.2012,
č.k. 4Co/99/2012-100 (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.7.2012) určil, že výpoveď z pracovného
pomeruzdôvoduorganizačnýchzmienč.j.6142/2009zodňa21.10.2009danáodporcomnavrhovateľke
je neplatná a pracovný pomer medzi účastníkmi i naďalej trvá. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval,

že o návrhu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru rozhodol rozsudkom zo
dňa 11.2.2013, č.k. 10C 34/2010-123 dňa 11.02.2013, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľke náhradu mzdy v sume 35.229 euro brutto predstavujúcu uplatnený mzdový nárok za
obdobieododňa26.07.2012dodňa6.7.2012,t.j.doprávoplatnostimedzitýmnehorozsudku. Pozrušení
tohto rozhodnutia uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.5.2013, č.k. 3Co285/2013-129
následne konal o uplatnenom mzdovom nároku vo výške 35.229,86 euro brutto, ktorého výšku

navrhovateľka upravila v písomnom podaní doručenom súdu dňa 08.02.2013 (§ 95 O.s.p.).

Súd prvého stupňa vzhľadom na nespornosť výšky mesačnej náhrady mzdy (1.144,51 euro
vychádzajúcej z rozhodnutia odporcu o plate priznanom navrhovateľke zo dňa 30.9.2009 účinného odo
dňa 1.10.2009) zameral dokazovanie len na medzi účastníkmi spornú okolnosť, a to určenie a ustálenie
obdobia, za ktoré navrhovateľke náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru prináleží

(navrhovateľka žiadala priznať náhradu mzdy za obdobie od 1.1.2010 do 6.7.2012, odporca žiadalnavrhovateľke náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nad obdobie presahujúce
dvanásť mesiacov nepriznať).

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľke vznikol nárok na náhradu
mzdy dňom 01.01.2010, keďže dňom 31.12.2009 mala v dôsledku neplatnej výpovede uplynúť
výpovedná lehota a navrhovateľka listom zo dňa 29.12.2009 doručeným odporcovi dňa 30.12.2009
tomuto oznámila, že trvá na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľka sa po neplatnom skončení pracovného pomeru

usilovala nájsť si adekvátnu prácu zodpovedajúcu jej vzdelaniu a praxi - od dňa 11.01.2010 do
31.07.2010 bola evidovaná na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie na
úseku služieb zamestnanosti, od augusta 2010 bola zamestnaná u zamestnávateľa ANKEL TRADE
s.r.o. (tento pracovný pomer bol ukončený z dôvodu zániku zamestnávateľa), od 15.10.2010 do
31.12.2011 bola zamestnaná u spol. R. X. do 31.12.2011 (aj tento pracovný pomer bol ukončený
z dôvodu zániku zamestnávateľa), u obidvoch zamestnávateľov poberala minimálnu mzdu vo výške

307,70 euro, v súčasnosti je zamestnaná u zamestnávateľa HT servis s.r.o. so sídlom v Košiciach,
v dôsledku čoho je nútená za prácou cestovať. Skutočnosť, že sa navrhovateľka v dôsledku neplatne
skončeného pracovného pomeru zamestnala, podľa názoru súdu prvého stupňa nemôže byť dôvodom
na zníženie povinnosti odporcu zaplatiť jej náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného
pomeru za celé žalované obdobie. Taktiež nemôže byť na ťarchu navrhovateľky, že odmietla pracovné

miesto ponúkané odporcom, nakoľko navrhovateľke odporca ponúkol na výber iba možnosť uzavretia
krátkodobých pracovných pomerov, a to na dobu určitú.

Na základe takto zistených okolností súd prvého stupňa neznížil výšku náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru požadovanej navrhovateľkou a mal za to, že navrhovateľka svojim

konaním nespôsobila daný stav. Uviedol, že odporca ako zamestnávateľ v rozpore s ustanoveniami
Zákonníka práce zneužil postavenie zamestnávateľa a navrhovateľke bez jej zavinenia vznikol nárok na
náhradu mzdy majúcej povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer. Súd prvého stupňa
napokon uviedol, že z ustanovenia §79 ods.2 Zák. práce účinného ku dňu skončenia pracovného
pomeru (t.j. ku dňu 21.10.2009) bola vypustená novelou Zákonníka práce povinnosť súdu v konaní o

priznanie náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru pri svojom rozhodovaní
prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v čase, za ktorý by mu prislúchala náhrady mzdy
titulom neplatne skončeného pracovného pomeru, zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam
vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Vzhľadom na právny
názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.5.2013, č.k. 3

Co/285/2013-129 však vykonal dokazovanie ohľadom zamestnania navrhovateľky a jej zárobkových
pomerov za obdobie od neplatného skončenia pracovného pomeru až do rozhodnutia súdu o určení
neplatného skončenia pracovného pomeru.

Protirozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolanieodporcanamietajúc,že napadnutýrozsudokvychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f/ O.s.p.), keď navrhovateľke mala byť
priznaná náhrada mzdy z nepltného skončenia pracovného pomeru len za čas 12 mesiacov a za
obdobie presahujúce 12 mesiacov mala byť náhrada mzdy primerane znížená, resp. nemala byť
priznaná vôbec. Odvolateľ uviedol, že aj keď medzi účastníkmi nebola sporná výška mesačnej náhrady
mzdyvsume1.144,51euro,súdprvéhostupňanebraldoúvahyfakt,ženavrhovateľkabolazamestnaná,

pracovala a pracuje v oblasti, na základe ktorej mala v rámci náplne práce tvoriť rozvojové projekty na
účely využívania finančných nástrojov z predvstupových nástrojov EÚ teda v oblasti v ktorej u neho
pracovala v čase pred ukončením pracovného pomeru. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nevzal v
úvahu ani to, že ponúkol navrhovateľke možnosť sa u neho zamestnať.

V priebehu odvolacieho konania došlo s účinnosťou od 1.4.2014 k premenovaniu odporcu na
Implementačná agentúra pre Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia a od 1.4.2015 na
Implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci
súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru,že odvolanie odporcu nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120
ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na náhradu mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.)
a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí
dostatočne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho

žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a
právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, v ktorom súd
prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru za obdobie od 1.1.2010 do 6.7.2012 v celkovej výške 35.229,86 euro brutto, v
ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom

nároku podstatný význam. Z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací
súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia
rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s

odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odporcu považuje odvolací súd za potrebné ako

prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný
odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý
zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje
rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má
byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval len v

rozsahu odvolacích dôvodov odporcu obsiahnutých v podanom odvolaní.

Zásadným odvolacím dôvodom odporcu bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci
prvostupňovým súdom, keď tento mal podľa jeho názoru navrhovateľke priznať náhrada mzdy z
nepltnéhoskončeniapracovnéhopomerulenzaobdobie 12mesiacovponeplatnomskončení

pracovného pomeru a za obdobie presahujúce 12 mesiacov mal náhradu mzdy primerane
znížiť, resp. nemal ju priznať vôbec. K tejto námietke odvolateľa (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) treba
uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V
posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil
správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím
súdom zistená.

Podľa § 79 ods.1, 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2010, ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo
v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od

zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až dočasu, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov,
môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo

verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo
o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo
funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

Odvolací súd pri zohľadnení predmetu konania (ktorým je nárok navrhovateľky na náhradu mzdy

z neplatne skončeného pracovného pomeru za obdobie od 1.1.2010 do 6.7.2012 v celkovej výške
35.229,86eurobrutto)akoprvoradékonštatujenespornosťvýškymesačnejnáhradymzdyprináležiacej
navrhovateľke ku dňu neplatne skončeného pracovného pomeru (1.144,50 euro) vyplývajúcu jednak zo
zhodných vyjadrení sa účastníkov sporu (§ 120 ods.3 O.s.p.) a i z Rozhodnutia odporcu o plate
zo dňa 30.9.2009 (§ 79 ods. 1 Zák. práce, § 29 ods.2 zák.č. 553/2003 Z.z.). Z obsahu spisu vyplýva,

že navrhovateľka písomným podaním zo dňa 29.12.2009 doručeným odporcovi dňa 30.12.2009 tomuto
oznámila,ževýpoveďzodňa21.10.2009považujezaneplatnúatrvánaďalšomzamestnávaní.Odporca
v priebehu konania riadnym spôsobom využil svoje právo žiadať o zníženie, resp. nepriznanie náhrady
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov (§ 79 ods.2 Zák.
práce)dôvodiactým,ženavrhovateľkavrozhodnomobdobídosahovalapríjemuinýchzamestnávateľov

a v období kedy príjem nedosahovala, neprijala jeho ponuku na výkon práce.

Odvolací súd pri zohľadnení právnej úpravy platnej v čase , kedy mal pracovný pomer medzi
účastníkmi na základe neplatnej výpovede skončiť (t.j. ku dňu 31.12.2009) musí konštatovať, že
odporca interpretuje ustanovenie § 79 ods.2 Zákonníka práce spôsobom, akým ho interpretovala

pôvodná judikatúra k § 61 ods.2 predchádzajúceho Zákonníka práce (V 7/1985 - Výber rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, B 8/84 - Bulletin Najvyššieho súdu ČR v dobe do
31.12.1992), predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť - povinnosť zapojiť sa do práce. Podľa
názoru odvolacieho súdu v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989,
sa táto judikatúra stala nepoužiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len

samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore a
čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere
hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou
od 1.10.1992 v čl. 2 ods.3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť

možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z
predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do
práce u iného zamestnávateľa, resp. u pôvodného zamestnávateľa na inom pracovnom zaradení, je
v rozpore s uvedeným čl.2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z
nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe

zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

Hodnotovázmenavprávnomporiadkumalazanásledokzmenuvýznamunormatívnehotextu(právneho
pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods.2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd
môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť,

prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods.1 Zákonníka
práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru
odvolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že
rešpektujezároveňnajvšeobecnejšiuhodnotuprávnehoštátu, atohodnotuspravodlivosti.Tejtohodnote

zodpovedáposkytnutieochranyprotibezpráviuanaplnenievšeobecnýchprávnychzásad,podľaktorých
každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej
nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods.2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takýmspôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1
tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.

Na základe uvedeného, pri zohľadnení skutkových okolností daného prípadu je možné zhodnúť sa s
názorom súdu prvého stupňa, že v posudzovanom prípade je priznanie náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru navrhovateľke za obdobie od 1.1.2010 (od prvého dňa nasledujúceho
po neplatnom skončení pracovného pomeru) do 6.7.2012 (do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.10.2011, č.k. 10C/34/2010-79 platiaceho v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.6.2012, č.k. 4Co/99/2012-100) spravodlivým rozhodnutím
poskytujúcim ochranu zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer.
Vykonaným dokazovaním zistené skutkové zistenia o pracovných aktivitách navrhovateľky po
neplatnom skončení pracovného pomeru, o výške ňou dosahovaných príjmov v rozhodnom období a o
ponukách na výkon práce u odporcu v rozhodnom období (nezodpovedajúcich však pracovným
podmienkam dohodnutých v pracovnej zmluve) nie je možné kvalifikovať ako výnimočné okolnosti, v

dôsledku ktorých by bolo možné náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, resp. ich vôbec nepriznať.

Odvolací súd akceptujúc zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí pre úplnosť konštatuje, že názor
prezentovaný v tomto rozhodnutí vychádza už z ustálenej súdnej praxe (uznesenie NS SR z 14.9.2011,

sp.zn. 6 Cdo 157/2010).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako
vecne a právne správne potvrdil.

Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa
§ 151 ods.3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods.4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.