Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 24, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/389/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712203775
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2712203775.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského, v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
IČO: 35 724 803, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1. L. Y., nar. XX. E. XXXX,
bytom G. XX, F., ČR, zastúpená splnomocnencom: H. Y., nar. XX. H. XXXX, bytom M. X, L., 2. E. I.,
nar. XX. W. XXXX, bytom Y. XX, L. a 3. Y. Y., nar. XX. L. XXXX, bytom G. XX, F., ČR, o 2.948,75 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo 17. decembra 2014,
č.k. 3C/172/ 2013-131, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1. až 3. náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobkyne zamietol a žalovaným 1. až 3.
náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ust. § 497, § 502 a §
330 ods. 2 ObZ (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov), § 39, § 52
ods. 1 až od. 3, § 53 ods. 1 až od. 4., § 54 ods. 1 a 2, § 546, § 548 ods. 1, § 517 ods. 2, § 559 ods. 1
a ods. 2 OZ (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 1. mája 2004,), § 8a ZoSÚ

(zákon č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom do 30. júna 2006), § 2 ods. 1, §
23a ods. 1 a ods. 2 ZoOS (zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení do 31. marca 2002)
a ust. 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka a vecne posúdiac nároky žalobkyne uplatnené v tomto konaní za
nedôvodné, majúc z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňou vymáhaná pohľadávka
v čase rozhodovania súdu vo veci už neexistovala, nakoľko došlo k jej zániku jej úplným splatením

žalovanou v 1. rade (žalovaná v 1. rade si požičala sumu 3.286,20 eur a veriteľovi vrátila sumu 3.904,57
eur), posúdiac Zmluvu o úvere č. 0251265038 uzatvorenú dňa 12. februára 2001 medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa a.s., Suché mýto 1, Bratislava ako
veriteľom a žalovanou v 1. rade ako dlžníkom (z ktorej si žalobkyňa v tomto konaní ako právny nástupca
pôvodného veriteľa uplatňovala právo na plnenie) za spotrebiteľskú (inak typovú uzatvorenú podľa
predtlače veriteľa) z dôvodu, že na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ (v tomto konaní
žalovaná v 1. rade), ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ, v tomto konaní
právny predchodca žalobkyne), ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti. Zároveň zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere na ktorú je potrebné aplikovať
prednostne zákon o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne Občiansky zákonník. Uplatnený nárok napoplatky za vedenie účtu a za upomienky nepriznal pre nepreukázanie povinnosti žalovaných platiť ich,
nakoľko takáto konkrétna povinnosť nevyplývala z úverovej zmluvy a žalobkyňa okrem neplatnej dohody
o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou v

1. rade z 25. augusta 2010 (vyhodnotiac ju ako výsledok konania žalobkyne spôsobom odporujúcim
dobrým mravom a nekalej obchodnej praktiky žalobkyne) iný hodnoverný doklad preukazujúci takýto
jej nárok (napriek poučeniu zo strany súdu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.) nepredložila. Nepriznanie úroku
z omeškania uplatneného v sume 55,12 eur ďalej odôvodnil nezákonnosťou spôsobu jeho účtovania
pôvodným veriteľom (ktorý neprípustne účtoval kapitalizovaný úrok z omeškania, ktoré konanie nemôže

požívať súdnu ochranu) ako aj zánikom povinnosti takýto úrok platiť úplným zaplatením istiny úveru
žalovanou v 1. rade ku dňu 30. júla 2010. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom
na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien
a doplnení) a vecne úplným úspechom žalovaných v konaní, ktorí sa svojho nároku na náhradu trov
konania výslovne pred súdom vzdali.

Rozsudok napadla včasným odvolaním len žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu úplným vyhovením
žalobe, prípadne jeho zrušením a vrátením veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, namietajúc
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a nedostatočné zistenie skutkového stavu,
ku ktorému malo dôjsť pre nečinnosť súdu, ktorý žalobkyňu nevyzval na bližšie preukázanie žalovanej
pohľadávky a preto sa táto domnievala, že predložený výstup z bankového systému a dohoda o

uznaní záväzku je pre súd dostatočným dôkazom preukazujúcim výšku žalovanej pohľadávky. Nakoľko
súd počas konania nevyjadril pochybnosť o oprávnenosti nároku žalobkyne, táto nemohla produkovať
konkrétne dôkazy na unesenie dôkazného bremena, čo malo za následok odňatie možnosti žalobkyne
konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázala na uzn. Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2011 spis. zn.
26Cob 51/2011. Ďalej namietala neopodstatnenosť vyhodnotenia dohody o uznaní záväzku žalovanou

v 1. rade z 25. augusta 2010 za neplatnú pre jej rozpor s dobrými mrvami, prípadne ako výsledok
nekalej obchodnej praktiky veriteľa, považujúc ju za obvyklý spôsob dohody medzi veriteľom a dlžníkom,
ktorý z formálneho i materiálneho hľadiska spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom pre platnosť
takéhoto právneho úkonu - uznania dlhu zo strany dlžníka (má písomnú formu, vyplýva z neho dôvod
vzniku pohľadávky, výška pohľadávky, prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť ako aj prehlásenie dlžníka o

jeho vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch) s následkom existencie predpokladu (vyvrátiteľnej
právnej domnienky) o trvaní záväzku v čase uznania ako aj nedôvodnosť uplatnenia všeobecnej
trojročnej premlčacej lehoty na prejednávanú vec z dôvodu nutnosti posúdenia premlčania podľa
Obchodného zákonníka. Jednotlivé ustanovenia Obchodného zákonníka ktoré ustanovujú všeobecnú
štvorročnú premlčaciu dobu nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku ani za

ustanovenia ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a ani
žiadnym spôsobom neznevýhodňujú spotrebiteľa - dôvodila ďalej žalobkyňa. V tejto súvislosti poukázala
na uzn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 2Mcdo 3/2011, spis. zn. 6Mcdo 4/212, rozsudok
Krajského súdu v Ústí nad Labem spis. zn. 6ICm 1303/2010-29, rozsudok Vrchního soudu v Prahe spis.
zn. 101 VSPH 68/2011-49, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky spis. zn. 32Cdo 3337/2010 z

24. júna 2012 a spis. zn. 23Cdo 1750/2010 z 31. októbra 2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove z
30. septembra 2014 spis. zn. 9Co 64/2013 a spis. zn. 9Co 35/2013 z 11. marca 2014, Krajského súdu v
Nitre z 31. marca 2014 spis. zn. 6Co 252/2013, Krajského súdu v Trnave z 28. júla 2014 spis. zn. 25Co
84/2013 a Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. októbra 2013 spis. zn. 15Co 28/2013.

Žalovaní odvolacie námietky nepodali a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214

ods. 2 O.s.p.) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania celú vec, pretože od
výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (napadnutého ako celok) bol závislým i výrok rozsudku
o trovách konania (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné,
pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je dôvodné ho v celom rozsahu potvrdiť( §
219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 24. marca 2016 (§ 156

ods. 1 a 3 O.s.p.).

Odvolací súd nezistil dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, teda najmä závero tom, že žaloba žalobkyne bola nedôvodná pre zánik vymáhanej pohľadávky ešte pred jej uplatnením
na súde a to plnením žalovanej 1. v rozsahu 3.904,57 eur, pre správnosť a i výstižnosť takýchto dôvodov
by na ne zo strany odvolacieho súdu postačovalo odkázať (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.). Len

pre úplnosť a nevyhnutnosť vyporiadania sa aj s námietkami odvolateľky (žalobkyne) z jej odvolania sa
potom odvolaciemu súdu žiada ešte uviesť (§ 219 ods. 2 O.s.p.) nasledovné :

Podľa § 212 ods.1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V súlade s vyššie citovaným § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd dodáva, že rozsah preskúmavacieho
práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté
výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa, a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia v súlade s § 205 a 205a O.s.p. Súčasne je toto ustanovenie aj pokračovaním
logickej línie vyplývajúcej z § 153 ods. 2 a § 206 ods. 2 O.s.p.

Predmetom odvolacieho konania je vzhľadom na odvolacie námietky žalobkyne preskúmanie správnosti
rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej a o trovách konania z pohľadu namietaného
odňatia možnosti žalobkyni konať pred súdom nedodržaním postupu súdu podľa § 118 ods. 2 O.s.p.
(spočívajúcom v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať
za zhodné a ktoré zostali sporné a ďalej citujem: „... nevyjadrením pochybnosti o oprávnenosti nároku

žalobkyne a nevyzvaním žalobkyne na bližšie preukázanie dlžnej sumy“) a správnosti právneho
posúdenia žalobkyňou predloženej dohody o uznaní záväzku a s tým súvisiacim preukázaním
skutkových tvrdení žalobkyne o opodstatnenosti žaloby ako aj dostatočnosti zistenia skutkového stavu
veci v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia vo veci samej.

Podľa § 221 ods.1 písm. f) O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Odvolateľka namieta, že súd prvého stupňa nedodržal zákonom stanovený postup v zmysle ust. § 118
ods. 2 O.s.p. keď napriek tomu, že so žalobou predložila výstup bankového systému a dohodu o uznaní
záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach (považujúc takéto dôkazy za postačujúce na preukázanie

uplatneného práva) táto nebola súdom prvého stupňa vyzvaná na bližšie preukázanie dlžnej sumy a
súd počas konania nevyjadril pochybnosti o oprávnenosti nároku žalobkyne, čím žalobkyňa nemohla
produkovať konkrétne dôkazy na unesenie dôkazného bremena.

V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že pokiaľ žalobkyňa videla nesprávnosť postupu súdu prvého

stupňa v tom, že počas konania nevyjadril pochybnosti o oprávnenosti nároku žalobkyne je takáto jej
námietka neopodstatnená, nakoľko takáto povinnosť súdu z platnej právnej úpravy (Os.p.) nevyplýva.

Podľa ust. § 118 ods. 1 O.s.p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy
a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania a podľa ods. 2 práve

citovaného ustanovenia po vykonaní úkonov podľa ods. 1 predseda senátu alebo samosudca podľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Pokiaľ aj žalobkyňa poukazom na uznesenie Krajského súdu v Nitre z 30. mája 2011 sp. zn. 26Cob
51/2011 namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom nedodržaním postupu súdu podľa § 118
ods. 2 O.s.p. spočívajúcom v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je
možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, podľa názoru odvolacieho súdu opierajúceho sa
aj o ustálenú rozhodovaciu súdnu prax (tu pozri uzn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.

mája 2013 spis. zn. 4Cdo 167/2012) takáto odvolacia námietka taktiež neobstojí, nakoľko aj prípadné
porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje explicitne existenciu vady konania v zmysle §
221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží,
nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv ktorému občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom
nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. V

tejto súvislosti však odvolací súd dodáva, že z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že tento
žalobkyňu opakovane vyzýval na predloženie všetkých dôkazov preukazujúcich jej skutkové tvrdenia
uvedené v žalobe a to aj s poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (tu pozri výzvu zo 16. septembra
2014 a opätovnú výzvu z 20. septembra 2014 na čl. 102, 105 a 115) a riadne a včas ju predvolával
na nariadené pojednávania na ktorých vykonával dokazovanie. Zo zápisníc z pojednávaní je zrejmé,

že na prvom pojednávaní konanom dňa 20. októbra 2014 (čl. 115) vec aj predbežne právne posúdil
a umožnil účastníkom konania sa k takémuto posúdeniu vyjadriť. Keď súd vykonával dokazovanie
čítaním listinných dôkazov, prípadne výsluchmi účastníkov konania, prítomným účastníkom umožnil sa
priebežne k vykonaným dôkazom vyjadriť, rozhodoval uznesením aj o vykonaní ďalšieho dokazovania
a v závere pojednávania účastníkov vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy (tu porovnaj napr. zápisnicu z
pojednávania zo 17. decembra 2014 na čl. 130). Žalobkyňa predvolania na nariadené pojednávania

riadne prevzala, na žiadnom z nich sa však nezúčastnila a prejavila jednoznačný súhlas s prejednaním
a rozhodnutím veci aj bez jej prítomnosti (čl. 108 a 121), nevidiac potrebu zistiť názor súdu o zhodnosti
a spornosti skutkových tvrdení účastníkov konania ešte pred jeho rozhodnutím vo veci. V tejto súvislosti
potom odvolací súd uzatvára, že striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu
(spočívajúce v neuvedení ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať

za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorá nie je procesnou
vadou majúcou za následok odňatie možnosti konať pred súdom a odôvodňujúcou postup podľa 221
ods. 1 písm. f) O.s.p. z ktorého dôvodu aj vzhľadom na vyššie uvedené potom na takúto odvolaciu
námietku neprihliadol.

Obdobne neopodstatnenou bola aj námietka žalobkyne o nesprávnosti postupu súdu spočívajúcom v
tom, že počas konania ju nevyzval na bližšie preukázanie dlžnej sumy, nakoľko ani takáto povinnosť
súdu z platnej právnej úpravy (O.s.p.) nevyplýva. Navrhovanie dôkazov má totiž priamu spojitosť s
povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,

pri odročovaní pojednávaní a pod.. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia ktoré
sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej
povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu
na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie

súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom
procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za
výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj

v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté
dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi,
na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Preto nedôvodnou bola odvolacia

námietka žalobkyne, ktorou namietala nesprávnosť postupu súdu prvého stupňa, ktorý po zistení, že
nepredložila dôkazy o svojich skutkových tvrdeniach ju nevyzval na bližšie preukázanie dlžnej sumy.

Nedôvodnou bola aj námietka žalobkyne spochybňujúca záver súdu prvého stupňa o neplatnosti dohody
o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach pre jej rozpor s dobrými mravmi.

Podľa § 7 ods. 1 ZoOS zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach nekalé obchodné praktiky
sú zakázané.

Podľa § 7 ods. 2 písm. b), ods. 3 a 4 ZoOS obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak podstatne
narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k
výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena
skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (2). Obchodná praktika,ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie skupiny spotrebiteľov, ktorí sú osobitne zraniteľní
z dôvodu ich duševnej poruchy alebo telesnej vady, veku alebo dôverčivosti, spôsobom, ktorý môže
predávajúci rozumne predpokladať, sa posudzuje z pohľadu priemerného člena tejto skupiny. Tým nie

je dotknutá bežná a oprávnená reklamná praktika, akou je zveličujúce vyhlásenie alebo vyhlásenie,
ktoré nie je mienené doslovne (3). Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a
klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných
praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1 (4).

Podľa § 8 ods. 3 ZoOS obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú
informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o
obchodnejtransakcii,atýmzapríčiňujealebomôžezapríčiniť,žepriemernýspotrebiteľurobírozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

V tomto prípade žalovaná 1. podpísala vopred predtlačený text dohody, nazvanej Dohoda o uznaní

záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorou uznala svoj záväzok vo výške 3.532,50 eur voči
žalobkyni vzniknutý z predmetnej úverovej zmluvy, a zaviazala sa splatiť ho v 15 mesačných splátkach
po minimálne 250 eur v čase od 31. augusta 2010 do 31. októbra 2011 vždy k 31. dňu v mesiaci. V
bode 3.4. tejto dohody dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Ide o
formulárovú dohodu, ktorú vopred pripravila žalobkyňa tak, že žalovaná v 1. rade nielenže nemala

možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť jej obsah, ale berúc na seba podobu dohody o splátkach, je
podpisujúca osoba manipulovaná do takej pozície, že pod prísľubom splátok bez výhrad uznala tam
vyčíslenýdlhvrátaneinkasnýchnákladov,ktorépritomnemajúoporuvžiadnomzmluvnomdojednaníani
právnom predpise. Prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu je sofistikovane skryté do dohody
o splátkach bez toho, aby si (napriek formulácii obsiahnutej v bode 3.4. veta druhá Dohody), dlžník bol

reálne vedomý následkov premlčania, pričom žalobkyni išlo o to, aby pod zámienkou ponuky splátok
dosiahla práve predĺženie premlčacej lehoty uznaním záväzku. Pri uzatváraní tejto dohody však neboli
splnené princípy dobromyseľnosti, čestnosti, ale žalobkyňa využila omyl a lesť, čo je treba považovať
za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 4 ods. 8 ZoOS a preto tento právny úkon je aj podľa názoru
odvolacieho súdu absolútne neplatný (§ 39 O.z.).

Vzhľadom na uvedené, nakoľko iné odvolacie námietky žalobkyňa nepodala, odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením § 142
ods. 1 O.s.p. rozhodol i o náhrade trov konania.

V odvolacom konaní boli v plnom rozsahu úspešní žalovaní, v dôsledku čoho im podľa ustanovenia §
224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaní si náhradu trov odvolacieho konania návrhom neuplatnili, preto im neboli odvolacím
súdom priznané, zo spisu im ani žiadne nevyplývajú.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.