Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 19, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/141/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114203861
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Rizman
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7114203861.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Rizmana a členov senátu
Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Zdenky Kohútovej v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a. s.,
so sídlom Teplická 147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného advokátskou kanceláriou ERASMUS
LEGAL, s. r. o., so sídlom Justičná 9, Bratislava, IČO: 36 789 615, proti žalovanej: C. L., nar. XX.X.XXXX,
bytom T. XX, T., adresa pre doručovanie: (E. L.) Y. G. G..M..J. 022, T., v konaní o zaplatenie 186,75

eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 17C/143/2014-46 zo dňa
11.12.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná žalobcovi zaplatiť 74,59
eur s úrokmi z omeškania vo výške 0,024% denne zo sumy 65,36 eur od 26.12.2010 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobcovi nepriznal
náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 115a ods. 2, § 200ea ods. 1, O.s.p., § 3 ods. 1, §

39 Obč. zákonníka, § 52 ods. 1, 9, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2, § 565 Obč. zákonníka,
ustanoveniami § 1 ods. 1, 2 písm. a, b, 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení platnom v čase uzavretia a ustanovením § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom
od 1.1.2009.

Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaná

ako dlžník uzatvorili dňa 11.12.2009 úverovú zmluvu, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli úverové zmluvné podmienky žalobcu. Na základe uvedenej zmluvy
žalovaná čerpala peňažné prostriedky vo výške 349,- eur a zaviazala sa riadne a včas splatiť žalobcovi
poskytnutý úver, a to v pravidelných mesačných splátkach od 11.1.2010 a ďalšie vždy do 25. dňa v kal.
mesiaci po 37,12 eur pri ročnej úrokovej sadzbe 38,18% a poistnom vo výške 1,11 eur mesačne. Podľa
hl. 17 § 3 ÚP v prípade omeškania s úhradou splátky úveru jej časti dlhšieho ako 7 dní bola žalovaná

povinná zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 8% z čiastky, z ktorej úhradou je v omeškaní a
poplatokzaprvúupomienku4,-eurazadruhú16,-eur.Listomzodňa23.2.2011bolažalovanážalobcom
vyzvaná k zaplateniu dlhu 186,75 eur. Podľa splátkového kalendára žalovaná uhradila prvých 8 splátok,
t.j. 296,96 eur a žalobca jej vyúčtoval upomienky vo výške 4,- eur a 12,- eur a zmluvné pokuty vo výške
5,57 eur a 16,70 eur.

V čase uzavretia predmetnej zmluvy pri nových obchodoch - spotrebiteľských úveroch poskytovaných
bankami domácnostiam priemerná úroková miera predstavovala 5,9175 % ročne. Dojednaný úrok vovýške 38,18 % bol vo viac ako šesťnásobnej výške ako poskytovali banky v rovnakom období, čiže
tak podstatnou mierou prekračoval horný limit obvyklej úrokovej miere. Dohodnuté úroky sú odplatou
za používanie istiny, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore s dobrými

mravmi nemá vplyv, že táto bolo dobrovoľne dohodnutá. V súlade s dobrými mravmi je taká výška
úroku, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny za užívanie požičanej istiny), teda ňou
dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom. V rozpore s
dobrými mravmi podľa súdnej praxe je spravidla taká výška úrokov dojednaná v zmysle § 658 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania

stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní
úverov alebo pôžičiek. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke
často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky,
čoodporujedobrýmmravom.Ztohtodôvodupovažovalsúdpredmetnúzmluvu,ktorájesvojímobsahom
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v časti týkajúcej sa výšky úrokov za absolútne neplatnú (§ 3 ods. 1

a § 39 OZ).

Nakoľko dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere je v časti dojednaných úrokov neplatná, potom
bola žalovaná povinná uhradiť len istinu 349,- eur s poistným 1,11 eur mesačne v 12 splátkach, t.j. 30,19
eur (29,08 eur + 1,11 eur). Žalovaná uhradila 296,96 eur, čo predstavuje takmer 10 splátok. Žalovaná

doposiaľ neuhradila istinu vo výške 65,36 eur (349,- eur + 13,32 eur - 296,96 eur). Žalobca v konaní
preukázal zaslanie žalovanej len 1 upomienky (list z 23.2.2011), preto mu patrí poplatok za j upomienku
vo výške 4,- eur podľa hl. 17 § 3 ÚP a taktiež zmluvná pokuta za omeškanie so splátkami vo výške 8 %
z dlžnej sumy, t.j. 5,23 eur, čo spolu predstavuje dlžnú sumu 74,59 eur (65,36 eur + 4,- eur + 5,23 eur).

Keďže žalovaná neuhrádzala svoj dlh riadne a včas, vzniklo žalobcovi právo aj na zaplatenie úrokov z
omeškania z dlžných splátok odo dňa nasledujúceho po dni ich splatnosti. Sadzba ECB od 26.10.2010
do 26.12.2010 bola vo výške 1%, teda výška úrokov z omeškania po navýšení o 8 % bodov potom
predstavovala 9%. Žalobcom uplatnený úrok z omeškania 0,024% denne, t.j. 8,76% ročne teda
neprekračuje zákonom stanovenú výšku.

Vzhľadom na uvedené zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 74,59 eur a úrokov z omeškania vo výške
uplatnenej žalobcom, t.j. 0,024 % denne (podľa § 153 ods. 2 O.s.p. súd nemôže prekročiť návrh) zo
sumy dlžnej istiny a poistného vo výške 65,36 eur od 26.12.2010 (odo dňa nasledujúceho po splatnosti
poslednej splátky, ako žiadal žalobca) do zaplatenia a v zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešný žalobca nemá právo
na náhradu trov konania. Žalovaná nežiadala rozhodnúť o povinnosti nahradiť jej trovy konania, preto
súd o jej trovách nerozhodoval.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho

zástupcu. V písomných dôvodoch svojho odvolania dôvodil ust. § 205 ods. 2. písm. c/ O.s.p., že súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukázal na znenie ustanovení § 3 ods. 10, 11, § 7a ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch ako aj na ust. § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z.z.. Uviedol, že v zmysle prehľadu
maximálnej výšky odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 2. štvrťrok 2008 (pre zmluvy o
spotrebiteľskom úvere uzavreté od 16.8.2008 do 15.11.2008) podľa hore citovaného Nariadenia vládySR č. 238/2008 Zz., zverejneného na internetovej stránke Ministerstva financií SR (ďalej len ako
„prehľad maximálnej výšky odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru“), maximálna výška odplaty
pre spotrebiteľské úvery vo výške do 1.500,- eur vrátane, pre zmluvnú splatnosť od 6 do 12 mesiacov,

predstavovala 77,76%. S poukazom na celkové náklady spotrebiteľa dohodnuté v ÚZ na sumu 83,12
eur, je možné dospieť k výške úroku z úveru na celé dohodnuté obdobie úverového vzťahu (t.j. celkové
náklady spotrebiteľa/výška úveru x 100; 83,12 eur/349,- eur x 100 = 23,82%), a to 23,82 %, čo je
niekoľkonásobne menej ako si navrhovateľ mohol uplatňovať. Porovnaním maximálne prípustnej výšky
odplaty pre daný úverový vzťah 77,76,- eur a výšky odplaty dohodnutej medzi účastníkmi 23,82 % máme

za nesporné, že navrhovateľ si v tomto konaní uplatnil voči odporcovi uvedený úrok z úveru dôvodne
a v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

Navrhovateľ uvádza, že daná úroková miera je vyššia ako úroková miera pri podobných úveroch
poskytovaných bankami v čase Úverovej zmluvy (december 2009). Avšak vzhľadom na súlad výšky

úroku z úveru podľa Úverovej zmluvy s maximálnou možnou výškou úroku z úveru v zmysle vyššie
uvedených právnych predpisov, ako aj s prihliadnutím na spôsob a mieru (ne) zabezpečenia záväzku
odporcu, na objem poskytnutých prostriedkov a na to, že banky poskytovali úvery zdĺhavejšie, na vyššie
riziko, ktoré navrhovateľ na seba takýmto poskytovaním úverov v porovnaní s bankami (čo reflektuje aj
v súčasnosti platná právny úprava, ktorá v ustanovení § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka pripúšťa,

aby odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských zmluvách bola vyššia ako odplata
obvykle požadovaná na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery, avšak nesmie túto obvyklú odplatu
prevyšovať podstatne), keďže ide spravidla o klientov, ktorí by od banky úver pravdepodobne nedostali
resp. nedostali tak jednoducho a rýchlo, možno považovať dohodnutú výšku z úveru za primeranú.

S poukazom na vyššie uvedené majú za nesporné, že dojednanie o výške úroku za poskytnutie úveru
medzi účastníkmi je platným dojednaním, na základe čoho navrhovateľovi vznikol nárok na zaplatenia
uplatneného úroku z úveru v celom rozsahu. Ak súd prvého stupňa považoval dohodnutú dohodnutú
výškuúrokuzúveruzadôvodnúlensčasti,atovovýškeúrokovejmieryzaposkytovanieúverovbankami
v danom období, pričom dohodu o výške úrokov nad túto hodnotu považoval za neplatnú, máme za to,

že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil.

K uvedenému uviedol, že ak existuje taká právna úprava, ktorá ustanovuje, aká výške odplaty (t.j. úroku)
je maximálne prípustná, tak nemôže byť zároveň súdom stanovená ako v „v rozpore s dobrými mravmi“.
Majú za to, že najprv je potrebné posudzovať vzťahy podľa platných právnych predpisov a len veci týmito

neupravené následne možno posudzovať napríklad aj, či sú v súlade s dobrými mravmi.

Ak by sa však aj napriek vyššie uvedenému odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa
ohľadom uplatnenej výšky úroku z úveru, v tejto súvislosti poukazujú na vyššie citované ust. § 3 ods. 11
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, v zmysle

ktorého zmluva môže byť neplatná v prevyšujúcej časti dohodnutých úrokov len vtedy, ak sa ten, kto je
takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá - čiže v danom prípade odporca - spotrebiteľ. Vzhľadom
na skutočnosť, že odporca sa k podanému návrhu žiadnym spôsobom nevyjadril a teda nenamietol ani
výšku dohodnutých úrokov, majú za to, že súd prvého stupňa postupoval nad rámec zákonných medzí,
ak aj napriek tomu, že odporca sa neplatnosti zmluvy v časti o zaplatenie úrokov nedovolal, posúdil

dohodnutú výšku z úveru za v rozpore s dobrými mravmi. Napadnuté rozhodnutie súdu preto zároveň
považujeme za arbitrárne.

S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenom rozsahu
zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a vyhovel návrhu navrhovateľa zo dňa 3.2.2014 v rozsahu nášho
odvolania, vrátane uplatnených trov prvostupňového konania.

Zároveň si uplatnil aj trovy odvolacieho konania pozostávajúce zo súdneho poplatku za podanie
odvolania, vo výške vyrubenej súdom a z trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 29,99

eur s DPH, v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za 1 úkon právnej služby vo výške 16,60 eur bez DPH,
ku ktorému je pripočítaný režijný paušál vo výške 8,39 eur, DPH podľa citovanej vyhlášky.Odvolací prejednal odvolanie navrhovateľa v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej, na prejednanie ktorého by bolo

potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Správne a presvedčivé sú dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o zistenie
skutkovéhostavuveci,akoajoprávneposúdenie.Skutkovýstavsanezmenilanivpriebehuodvolacieho

konania a preto na zistenia uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia a na právne normy, ktoré
použil súd prvého stupňa, odvolací súd poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.) a dodáva.

Odvolací súd udáva, že pokiaľ súd prvého stupňa pri zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti vychádzal
z toho, že zmluva o úvere sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov v dôsledku absencie náležitosti §

4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi
konania, je rozhodnutie súdu prvého stupňa správne. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že údaje
o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver zverejňuje
podľa § 7a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. Ministerstvo financií SR. Podľa § 8aa ods. 1 zákona
č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere a formulár (§ 3 ods. 5) musia obsahovať prvýkrát

priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 4 ods. 2 písm. k) do dvoch mesiacov po jej
zverejnení podľa § 7a ods. 2.
Z internetovej stránky Ministerstva financií SRwww.finance.gou.sk je zrejmé, že Ministerstvo financií SR
zverejnilo priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov po prvýkrát dňa 29.04.2008, preto
údaje o priemernej hodnote RPMN mali obsahovať povinne až zmluvy uzavreté dva mesiace po tomto

zverejnení, teda od 29.06.2008.
Keďžezmluva,zktorejvyplývažalovanýnárok,bolauzavretámedziúčastníkmikonaniadňa11.12.2009,
vzťahovala sa na navrhovateľa povinnosť uviesť v zmluve údaj o priemernej hodnote RPMN. Údaj o
RPMN vo výške 26,8 % - bod 38 ÚZ, priemerný RPMN vo výške 20,33 % - bod 39 ÚZ, ako aj úroky
za poskytnutie úroku vo výške 23,67 % bod 37 ÚZ uvádzané navrhovateľom v odvolaní nie sú podľa

odvolacieho súdu uvedené v úverovej zmluve, taktiež ani vo VP a preto sa odvolací súd stotožňuje so
záverom súdu prvého stupňa, že predmetná úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov.
Odvolací súd dodáva, že z formy a obsahu zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa jedná o
tzv. „formulárovú" zmluvu, ktorej predtlač formulára mal navrhovateľ už vopred pripravený a dopisoval do
nej iba konkrétne údaje týkajúce sa odporkyne, ktorá obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom

nemohla ovplyvniť a ani neovplyvnila. Predmetný zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania správne súd
prvého stupňa posúdil aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a to podľa ust. § 52 ods. 1 až 4, §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré v časti týkajúcej sa zneužívajúcich klauzúl v spotrebiteľských
zmluvách predstavujú transpozíciu Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprijateľných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Účelom ochrany odporkyne - spotrebiteľky ako slabšej

zmluvnej strany je totiž poskytnúť primeranú ochranu vyplývajúcu z ustanovení o spotrebiteľskom
práve. Systém ochrany zavedený citovanou smernicou vychádza pritom z myšlienky, že sa spotrebiteľ
nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo dodávateľovi z hľadiska vyjednávacej sily i
úrovneinformovanosti,čohovediektomu,žepristúpikpodmienkamvopredvyhotovenýmpredávajúcim
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah (rozsudok vo veci Océano Grupo Editorial

a Salvat Editores, bod 25 a rozsudok zo dňa 26.10.2006 Mostaza Claro, C-l68/05, bod 25). Článok
6 citovanej smernice musí byť vykladaný v tom zmysle, že spotrebiteľ nie je zneužívajúcou klauzulou
viazaný a že v tomto smere nie je nevyhnutné, aby túto klauzulu najprv úspešne napadol (Pannon,
bod 1. výroku). Vnútroštátny súd má totiž povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti zneužívajúci charakter
zmluvnej podmienky, pokiaľ má k dispozícii informácie o právnom a skutkovom stave, ktoré sú pre tieto

účely nevyhnutné. Ak považuje takúto zmluvnú podmienku za neprimeranú (nekalú), zdrží sa jej použitia
(Pannon, bod 2. výroku).

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, povinnosť odporkyne hradiť poplatky za poskytované
služby a uhrádzať úroky z poskytnutého úveru bola zakotvená v úverových zmluvných podmienkach

spoločnosti Home Credit Slovakia a.s.. Súdna prax je pritom ustálená v závere, že všeobecné zmluvné
podmienky zmluvy (vrátane spotrebiteľskej) sa nemôže stať súčasťou zmluvy bez ďalšieho. Bez
ich podpísania zmluvnými stranami sa súčasťou zmluvy stať nemôžu, ak je podmienkou platnosti
zmluvy jej písomná forma. V prípade spotrebiteľských zmlúv je pritom východiskom postulát, podľaktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to
s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a konečne so
zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zo

stretu autonómie vôle a myšlienky rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s
cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, t.j. spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov.
I uplatnenie obchodných podmienok tak nie je neobmedzené, pretože právna úprava stanovuje jej
základné limity. Tieto limity stanovovala aj v čase vzniku posudzovaného zmluvného vzťahu účastníkov
práve (o.i) vo vyššie citovaných zákonoch. S účinnosťou od 11.6.2010 vstúpil do platnosti zákon č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktorý nahradil zákon č. 258/2008 Z. z. o spotrebiteľských úveroch Z z. v
znení neskorších predpisov. Zákon sa vzťahuje na spotrebiteľské zmluvy, ale uzatvorené po 11.6.2010.
V súvislosti s vydaním tohto zákona a potrebou transponovať smernicu Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS bol pozmenený a doplnený zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v ktorom boli (o.i.) doplnené

podmienky, ktoré sa považujú za neprijateľné v spotrebiteľských zmluvách, sankcie za omeškanie
s plnením záväzku spotrebiteľa (nesmú byť vyššie ako ustanoví vykonávací predpis), výšku odplaty
za poskytnutie peňažných prostriedkov (nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
na finančnom trhu za úvery v obdobných prípadoch), vypovedania zmluvy spotrebiteľom v prípade
zmenyzmluvnýchpodmienokdodávateľom,následkomčohospotrebiteľmusívrátiťfinančnéprostriedky

(dohoda o splátkach).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného

predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo, ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred
podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak dodávateľ
nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú

za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Odvolací súd zo strany súdu prvého stupňa nezistil v posudzovanej veci takú interpretáciu a aplikáciu
použitých (vyššie citovaných) právnych noriem, ktorá by zásadne popierala ich účel a význam, z
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká ich aplikácia, ktorá by bola

popretímichúčelu,podstatyazmyslu.Vdanomprípadesapretonemožnostotožniťanisargumentáciou
navrhovateľa, že odplata (úrok z úveru) v danom prípade neprevyšuje podstatne odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery. Vzhľadom na uvedené potom nemožno súdu
prvého stupňa vyčítať jeho záver o rozpore s dobrými mravmi nároku navrhovateľa v prevyšujúcej
časti istiny, zmluvného úroku ako aj zmluvnej pokuty, podľa odvolacieho súdu aj pre ich neprimeranosť,

ako i individuálne nedojednanej dohody o zmluvnej pokute. Splnenie podmienky ich individuálneho
dojednania s odporkyňou totiž v konaní neboli preukázané (pričom dôkazné bremeno je v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka na navrhovateľovi).

K odvolacím námietkam navrhovateľa je potrebné zdôrazniť, že v úverovej zmluve uzavretej medzi
účastníkmi dňa 11.12.2009 je uvedená iba celková výška mesačnej splátky 80,76 eur, avšak v zmluve
nie je jednoznačne určené, aká je konkrétna výška úverovej istiny, úrokov a poplatkov z daného
úverového vzťahu zahrnutých v jednotlivej mesačnej splátke. Tieto údaje nevyplývajú ani z ust. § 1
hlavy 5 Úverových zmluvných podmienok, na ktoré poukazuje navrhovateľ v odvolaní a ktoré mali

tvoriť neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy, lebo v tomto ustanovení je iba všeobecne uvedené, že
v jednotlivých splátkach je zahrnutá „príslušná časť úverovej istiny, poplatok za vedenie úverového
účtu, úroky a príp. úhrada za poistenie a poplatok za možnosť zmeny splátok, ak z údajov v ÚZ
nevyplýva inak“. Uvedené pre absenciu zákonom predpísaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vzhľadom na znenie ust. § 4 ods. 2 písm. k/ v spojení s § 8aa ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov má za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.Vecne správne je aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania, nakoľko v danom prípade
súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí o náhrade trov konania správne aplikoval ust. § 142 od. 2
O.s.p., v zmysle ktorého v prípade čiastočného úspechu účastníkov konania môže vysloviť, že žiadny

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu v
prevyšujúcej časti, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.).

O náhrade trov odvolacie konania odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva, keďže navrhovateľ si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ale v odvolacom
konaní nemal úspech a úspešná odporkyňa si náhradu trov konania nežiadala (§ 224 ods. 1, § 142 ods.
1 O.s.p. s odkazom na ust. § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.