Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, November 19, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 9Cb/3/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107238312
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2107238312.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní pred sudcom JUDr. Rastislavom Kreslom v právnej veci žalobcu v I. rade:

DDK Slovakia, spol. s r.o., so sídlom: Železničná 465, 905 01 Senica, IČO: 31 417 221 DDK Bohemia
s.r.o., so sídlom: Petrov 448, 696 65 Hodonín, Česká republika, IČO: 253 17 041 a žalobcu v II. rade:
DDK Bohemia s.r.o., so sídlom: Petrov 448, 696 65 Hodonín, Česká republika, IČO: 253 17 041, obaja
právne zastúpený: Advokátska kancelária Malata, Pružinský, Hegedűš & Partners s.r.o., Prievozská 4/B,
821 09 Bratislava, AB1, proti žalovanému: Chupa Chups S.A., so sídlom: CL Les Masies, 16, Poligono
Sector Serra, Sant Esteve Sesrovires, Barcelona, Španielsko, právne zastúpený: Advokátska kancelária
Borec & Bohunský, Kozia 20, 811 03 Bratislava, o zaplatenie 800.000,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v I. rade sumu vo výške 263.570,44 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 263.570,44 Eur odo dňa 11.01.2005 do zaplatenia, to všetko
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v II. rade sumu vo výške 430.877,99 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 430.877,99 Eur odo dňa 11.01.2005 do zaplatenia, to všetko
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 100 % náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 28.12.2007 domáhali vydania rozhodnutia,
ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade 263.570,44 eur s úrokom z
omeškania vo výške 11% ročne zo sumy 263.570,44 eur od 11.1.2005 do 30.6.2005, vo výške 10 %
ročne zo sumy 263.570,44 eur od 1.7.2005 do 30.6.2006, vo výške 11 % ročne zo sumy 263.570,44 eur
od 1.7.2006 do 31.12.2006, vo výške 11,75 % ročne zo sumy 263.570,44 eur od 1.1.2007 do 30.6.2007,
vo výške 11,25 % ročne zo sumy 263.570,44 eur od 1.7.2007 do 31.12.2007 a ďalej od 1.1.2008

do zaplatenia s ročným úrokom z omeškania zo sumy 263.570,44 eur, ktorá v každom jednotlivom
kalendárnom polroku trvania omeškania zodpovedá v percentách súčtu čísla sedem a výške 2T repo
sadzby vyhlásenej Národnou bankou Slovenska a platnej vždy k prvému dňu príslušného kalendárneho
polroka, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
v 2. rade 536.429,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 11 % ročne zo sumy 536.429,56 eur
od 11.1.2005 do 30.6.2005, vo výške 10 % ročne zo sumy 536.429,56 od 1.7.2005 do 30.6.2006, vo
výške 11 % ročne zo sumy 536.429,56 eur od1.7.2006 do 31.12.2006, vo výške 11,75 % ročne zo sumy

536.429,56 eur od 1.1.2007 do 30.6.2007, vo výške 11,25 % ročne zo sumy 536.429,56 eur od 1.7.2007
do 31.12.2007 a ďalej od 1.1.2008 do zaplatenia s ročným úrokom z omeškania zo sumy 536.429,56
eur, ktorá v každom jednotlivom kalendárnom polroku trvania omeškania zodpovedá v percentách súčtu
čísla sedem a výške 2T repo sadzby vyhlásenej Národnou bankou Slovenska a platnej vždy k prvémudňu príslušného kalendárneho polroka titulom vyplatenia odstupného za vykonanú prácu obchodného
zástupcu, na základe ktorej žalovaný získal zákaznícku klientelu v Slovenskej a Českej republike.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov ako aj s obsahom
celého spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Žalobca v I. rade ako i žalobca v II. rade vykonávali podnikateľskú činnosť v oblasti veľkoobchodu s
potravinami, sprostredkovanie obchodu, reklamnú a marketingovú činnosť, pričom žalobca v II. rade je

materskou spoločnosťou žalobcu v I. rade a obaja spoločne sú súčasťou koncernu, ktorý ovláda JUDr.
X. T. a L. T.. Žalobcovia vykonávali v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti obchodnú činnosť
pre žalovaného, ktorá spočívala najmä v získavaní zákazníckej klientely na území Slovenskej a Českej
republiky ako i vo výhradnej distribúcii tovaru žalovaného na územie Slovenskej a Českej republiky, ďalej
činnosť smerujúcu k predaju tovaru žalovaného s vynaložením odborných skúseností a zručností ako
aj osobných kontaktov, pričom konali podľa pokynov a marketingových plánov žalovaného. Obchodná

činnosť pre žalovaného bola spočiatku a prevažne vykonávaná v obvode tunajšieho súdu, kde bola i
získavaná klientela, pretože jediným výhradným dovozcom pre územie bývalého Československa bol
žalobca v I. rade. Z tohto dôvodu žalobcovia podali predmetnú žalobu na daný súd v súlade s čl. 5 oddiel
2 nariadenia Rady ES č. 44/2001, keďže predmetom žaloby sú nároky zo zmluvy, podľa ktorej záväzok
bol alebo mal byť plnený a zároveň za miesto plnenia zmieneného záväzku v prípade predaja tovaru je

miesto na území členského štátu, kam podľa zmluvy tovar bol alebo mal byť dodaný alebo kde služby
boli alebo mali byť poskytované. Takouto obchodnou činnosťou vykonávanou približne od roku 1990
získali žalobcovia pre žalovaného nových zákazníkov a významne rozvinuli predaj jeho výrobkov v SR
a ČR. Za uvedené činnosti žalovaný platil žalobcom províziu. Na základe jednostranného rozhodnutia
žalovaného bolo najprv od 01.10.2004 žalobcovi v II. rade odňaté právo výhradného predaja na území

ČR, potom od 22.12.2004 bolo i žalobcovi v I. rade odňaté právo výhradného predaja na území SR
a následne bola definitívne ukončená spolupráca medzi účastníkmi konania. Vzhľadom k tomu, že
žalobcovia vyvíjali pre žalovaného obchodné činnosti na území SR a ČR, v dôsledku ktorých žalovaný
získal nových zákazníkov, rozsiahlu klientelu a významne sa rozvinul predaj jeho výrobkov v SR a ČR, z
čoho žalovaný doposiaľ profituje, žalobcovia si uplatnili svoj nárok za kompenzáciu za získanú klientelu

vo výške 800.000,- Eur, pretože v danej výške odhadovali zisk žalovaného z klientely získanej práve
ich činnosťou, čo zodpovedá priemernej obchodnej marži počas posledných piatich rokov. Žalovaný im
však uvedený nárok odmietol zaplatiť.

Právny zástupca žalobcov v konaní pred súdom uviedol, že žalobcovia vykonávali pre žalovaného

výhradné obchodné zastúpenie predaja jeho výrobkov na území SR a ČR. Písomná zmluva medzi
nimi síce neexistovala, existovala však medzi nimi zmluva uzatvorená ústne, čo potvrdzuje vyjadrenie
resp. potvrdenie žalovaného, že žalobcovia v I. a II. rade sú výhradnými obchodnými zástupcami
žalovaného na svojich územiach. Svoj nárok si žalobcovi uplatňujú ako nárok na odstupné a to v zmysle
španielskeho práva, konkrétne španielskeho obchodného zákonníka, zmluvy contrato de agencia, podľa

ktorej sa realizuje predaj tovarov tretím osobám - výhradné zastúpenie, pričom zmluva nevyžaduje
písomnú formu. Žalobcovia vystupovali v pozícii agenta v zmysle španielskeho zákona a mali výlučné
právo distribuovať výrobky vyrobené žalovaným do roku 2004, čo vyplýva aj z predloženého certifikátu
exkluzivity. Od 01.10.2004 má výlučné právo distribuovať výrobky žalovaného spoločnosť O. O. S.,
s.r.o. Následne právny zástupca žalobcov zmenil titul nároku žalobcov tak, že žalobcovia si svoj

nárok uplatňujú titulom zmluvy o obchodnom zastúpení uzatvorenej podľa § 652 a nasl. obchodného
zákonníka ako právo na odstupné v prípade skončenia zmluvy podľa § 669 Obchodného zákonníka.
Žalobcovia vykonávali pre žalovaného rôzne reklamné a marketingové činnosti, certifikáciu výrobkov a
iné, pričom žalovaný participoval na činnosti žalobcov, mal veľký vplyv na výsledok vykonávanej činnosti
a ovplyvňoval obsah zmluvných vzťahov uzatváraných s tretími osobami. Je nesporé, že žalobcovia pre

žalovaného vytvorili sieť klientely, pričom konali v mene a na účet žalovaného. Žalobcovia netvrdia, že
vzťah medzi žalobcami a žalovaným bol len vzťah založený zmluvou o obchodnom zastúpení. Tento
vzťah bol založený na inominátnej zmluve uzatvorenej ústne, ktorá obsahovala najmä prvky zmluvy o
obchodnom zastúpení, preto je potrebné na tento vzťah aplikovať ustanovenia zmluvy o obchodnom
zastúpení. Pokiaľ ide o províziu, táto bola dohodnutá ako rozdiel medzi výškou nákladov a výškou

tržieb. Podľa čl. 6 bod 2 Smernice Rady č. 86/653/EHS zo dňa 18.12.1986 sa za províziu považuje
akákoľvek časť odplaty, ktorá závisí od počtu alebo finančného objemu obchodnej transakcie, preto
nároky vyčíslené žalobcami sú opodstatnené, keďže napĺňajú uvedenú definíciu.Právny zástupca žalovaného v konaní pred súdom uviedol, že žalobcovia nikdy nevykonávali pre
žalovaného činnosť agenta v zmysle španielskeho zákona. Je pravdou, že žalobcovia a žalovaný boli
zmluvnými partnermi a predávali na území SR a ČR tovary žalovaného, avšak nemožno tu hovoriť o

nejakom zastúpení, pretože žalobcovia nikdy nekonali v mene žalovaného. Ich vzťah bol založený na
dodávateľsko - odberateľskom vzťahu, čiže kúpnej zmluve. V súčasnosti už žalovaný nedodáva svoj
tovar žalobcom, jeho zmluvným partnerom je iná spoločnosť. Nárok žalobcov titulom odškodnenia pre
agentelu podľa španielskeho práva je premlčaný, nakoľko takýto nárok podľa uvedeného španielskeho
zákona je potrebné uplatniť najneskôr do jedného roka od okamžiku vypršania zmluvy. K následnej

argumentácií žalobcov, že svoj nárok odôvodňujú od ustanovenia § 669 Obchodného zákonníka,
nakoľko medzi nimi bola uzatvorená zmluva o obchodnom zastúpení podľa § 652 Obchodného
zákonníka uviedol, že žalobcovia nijako nepreukázali vyvíjanie činností smerujúcich k uzatvoreniu
určitého druhu zmlúv v prospech žalovaného a ani uzavretie žiadnych takýchto obchodov. Rovnako
nepreukázali, že by pre žalovaného získali nových zákazníkov. Žalovaný mal na území SR len jedného
zákazníka a to žalobcu v I. rade. Medzi účastníkmi konania nebola uzatvorená zmluva o obchodnom

zastúpení ani žiadna zmluva contrato de agencia. Medzi nimi bol len dodávateľsko - odberateľský
vzťah. Žalovaný žalobcom nevyplácal ani žiadnu províziu, ako tvrdia žalobcovia. Ak by aj medzi
žalobcami a žalovaným mala byť uzatvorená zmluva o obchodnom zastúpení, táto v zmysle § 652
obchodného zákonníka vyžaduje písomnú formu. Žalobcovia však nepreukázali žiadnu písomnú zmluvu
o obchodnom zastúpení uzavretú so žalovaným. Ak by išlo medzi účastníkmi o inominátnu zmluvu s

prvkami zmluvy o obchodnom zastúpení a mala by sa uplatniť analógia legis, ako to tvrdia žalobcovia,
poukazujem, že v prípade aj inominátna zmluva musí mať písomnú formu. K listu žalovaného zo dňa
14.12.2004 uviedol, že pán W. údajne takýto list nikdy nepodpísal. Nárok žalobcov považuje preto za
neopodstatnený.

Konateľ žalobcov vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 23.09.2013 doručeným súdu dňa 26.09.2013
uviedol, že v roku 1996 sa na potravinárskom veľtrhu ISM konanom v Kolíne stretol s pánom Y.
T. U., vtedajším obchodným riaditeľom žalovaného a dohodli sa na podstatnom rozšírení vzájomnej
spolupráce. Následne prebiehali medzi žalobcami a žalovaným rokovania, ktoré vyústili do uzavretia
zmluvy, ktorá mala povahu S. de agencia, predmetom ktorej bola špecifická forma obchodného

zastúpenia charakterizovaná predajom tovaru a služieb zastúpeného vlastným menom a na vlastný
účet zástupcu. Podstatou bol najmä predaj tovaru žalovaného na území SR a ČR, rozvíjanie týchto
trhov, sprostredkovávanie odbytových príležitostí, zaisťovanie maximálnej marketingovej podpory pre
žalovaného, výhradnú distribúciu výrobkov žalovaného, reklamu v médiách, vyhľadávanie nových
odberateľov, vystavovanie výrobkov žalovaného na veľtrhoch, prieskumy trhu, certifikáciu tovarov a

výrobkov žalovaného vrátane získaní a vybavení povolení k predaju týchto výrobkov na príslušných
orgánoch ako aj celková koordinácia všetkých činností súvisiacich s uvádzaním tovarov žalovaného na
trh, to všetko podľa pokynov žalovaného, za čo im žalovaný poskytoval odmenu, ktorá bola vo výške
ich obchodnej marže. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú, s tým, že pre prípad výpovede bola
dohodnutá jednoročná výpovedná doba. V roku 2004 však žalovaný jednostranným právnym úkonom

spoluprácu so žalobcami ukončil a to bez dodržania výpovednej doby. Žalobcovia preto obratom vyčíslili
svoj nárok na odškodnenie ako priemernú ročnú obchodnú maržu za obdobie posledných piatich rokov
trvania obchodnej spolupráce.

Konateľ žalobcov v konaní pred súdom uviedol, že so žalovaným spolupracovali od začiatku 90. rokov,

keď ich žalovaný oslovil ako známeho a renomovaného dodávateľa a distribútora potravinárskych a
cukrovinkárskych výrobkov na území vtedajšieho Československa. Výrobky žalovaného tu v tej dobe
neboli predávané. Žalovaný mal záujem preniknúť na daný trh a vytvoriť tu pevnú pozíciu svojich
výrobkov. Preto ich oslovil za účelom obchodnej spolupráce. Zmluva bola uzatvorená ústne. Pre
žalovaného vykonávali obchodnú a marketingovú spoluprácu, zabezpečovali jednania s obchodníkmi o

zalistovanie a umiestnenie výrobkov žalovaného v ich predajniach, realizovali sériu atestov a certifikátov
za účelom umožnenia výrobkov žalovaného na danom trhu, zabezpečovali marketingovú podporu
pre výrobky ako také, reklamy a pod. a následne informácie o vytvorenej obchodnej sieti, t. j. adresy
odberateľov, mená zodpovedných osôb atď. reportovali žalovanému. Sprostredkovali mnoho stretnutí
medzi zákazníkmi a žalovaným pri príležitosti spoločných mítingov. Dohodnutou odmenou za prácu bol

rozdiel medzi obstarávacou a predajnou cenou objemu financií, teda ich marža. Náklady spojené s
uvádzaním výrobkov na trh, certifikácie, reklamy hradil žalovaný na základe prefakturácie. Spolupráca
medzi účastníkmi bola veľmi dobrá a nekonfliktná až do doby, keď prišlo k personálnym zmenám užalovaného, konkrétne k výmene obchodného riaditeľa p. U. za p. W.. Tento chcel zrejme uprednostniť
iného obchodného partnera, preto ukončil spoluprácu so žalobcami a to v treťom kvartáli roku 2004.

SvedkyňaR.Y.vkonanípredsúdomuviedla,žepracovalaužalobcuvI.radenapozíciiImportmanažéra
vedúca obchodnej kancelárie. Na starosti mala import pre slovenský a český trh, nakupovala sortimenty
pre tieto trhy. Osobne sa zúčastňovala na rokovaniach so žalovaným. Všetok tovar pre žalobcu v I. rade
i žalobcu v II. rade sa vždy dovážal najprv na Slovensko a to z dôvodu, že tu mali veľký colný sklad v
Senici. Ich úlohou pre žalovaného bolo vybudovať trh, plošnú distribúciu, dostať výrobky žalovaného do

topky v segmente, vybudovať poznateľnosť značky, zabezpečiť certifikáciu výrobkov, rozbory a kontroly
na štátnych ústavoch. Žalovaný im posielal tovar vždy do ich colného skladu v Senici a to tak tovar
pre žalobcu v I. rade ako i žalobcu v II. rade. Všetku obchodnú činnosť pre žalovaného vykonávali na
základe pokynov a požiadaviek žalovaného. Informácie o prieskumoch trhu, odberateľoch, konkurencii
v segmente a iné pravidelne reportovali žalovanému. Odmena za uvedené činnosti bola dohodnutá vo
výške ich marže, ktorá predstavovala rozdiel medzi nákupnou a predajnou cenou mimo cla a dopravných

nákladov, teda táto marža bola ich odmenou.

Právny zástupca žalobcov vo svojich písomných vyjadreniach uviedol, že existenciu zmluvného vzťahu
medzi žalobcami a žalovaným od roku 1996 považujú za preukázanú. Žalobcovia zabezpečovali
pre žalovaného predaj tovaru vyrábaného žalovaným s vynaložením svojich odborných skúseností a

osobných kontaktov a mali postavenie výhradného distribútora tovarov žalovaného na území SR a
ČR. Ich zmluvnou povinnosťou ďalej bolo vyvíjať činnosti smerujúce k tomu, aby mal žalovaný aj do
budúcna vytvorený dostatočný odbyt tovarov. Žalobcovia v súčinnosti so žalovaným spolupracovali
pri vyhotovení finančných a marketingových plánov, pričom sám žalovaný priamo zasahoval do
marketingovej činnosti a dohliadal na jej realizáciu. Je pravdou, že medzi žalobcami a žalovaným

bol dodávateľsko - odberateľský vzťah, ako tvrdí žalovaný, avšak žalobcovia odmietajú záver, že by
išlo výlučne o dodávateľsko - odberateľský vzťah. Sám žalovaný potvrdil, že žalobcovia pre neho
realizovali mnohopočetné marketingové nástroje za účelom zabezpečenia čo najväčšieho odbytu
tovarov, vytvorenie siete odberateľov, siete obchodných zástupcov, pozície brand managera ako aj
zabezpečovanie certifikácie výrobkov. V tejto súvislosti poukazujú na zákon č. 264/1999 Z. z. o

technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody v platnom znení, podľa ktorého výrobca
alebo jeho splnomocnenec alebo dovozca môže uvádzať na trh iba bezpečné výrobky a ak nemožno
identifikovať výrobcu alebo dovozcu, za splnenie podmienok uvedenia výrobku na trh zodpovedá
distribútor. Žalobcovia teda ako distribútori okrem iného konali aj ako splnomocnenci žalovaného, čo
potvrdzuje a dokazuje, že žalobcovia pre žalovaného uskutočňovali množstvo činností nad rámec

bežných povinností, na ktorých realizáciu je povinný kupujúci v prípade uzavretia kúpnej zmluvy a
tým zároveň vytvárali komplexné podmienky pre odbyt tovarov žalovaného a ich umiestňovanie na
území Slovenskej a Českej republiky, pričom v určitých prípadoch žalobcovia konali v mene a na
účet žalovaného. Na celú činnosť realizovanú žalobcami dohliadal žalovaný, ktorý sám participoval
na procese vytvárania podmienok pre odbyt svojich tovarov na danom území. Je preukázané, že

v určitých prípadoch žalobcovia konali v mene a na účet žalovaného ako zastúpeného, konkrétne
napríkladcertifikáciavýrobkov,kdetátopovinnosťvyplývapriamozozákona.Pretotvrdeniažalovaného,
že ide o dodávateľsko - odberateľský vzťah, pri ktorom bol predaj tovarov uskutočňovaný v mene
žalobcov a na ich vlastný účet, nie je možné generalizovať vo vzťahu ku všetkým činnostiam, ktoré
boli žalobcami v súvislosti s uzavretým zmluvným vzťahom realizované. Žalobcovia vzhľadom na svoje

postavenie výhradného distribútora, zabezpečovanie certifikácie výrobkov žalovaného a marketingové
aktivity ovplyvňované žalovaným, uskutočňovali činnosť smerujúcu k uzavieraniu určitého druhu zmlúv,
čo napĺňa definíciu obchodného zastúpenia v zmysle § 652 a nasl. Obchodného zákonníka v platnom
znení. Zmluvný vzťah medzi žalobcami a žalovaným bol teda komplexom viacerých vzťahov a svojim
obsahom napĺňal definíciu inominátnej zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom s

prihliadnutím na ustanovenie § 491 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je pri inominátnych
zmluvách potrebné použiť ustanovenia zákona upravujúce záväzky im najbližšie, je potrebné v danom
prípade jednoznačne aplikovať ustanovenia zákona o zmluve o obchodnom zastúpení. V danej
súvislosti poukazujú na skutočnosť, že podľa zákonného ustanovenia zmluvy o obchodnom zastúpení
platného a účinného v čase uzavretia zmluvy bolo postačujúce, aby zástupca pre zastúpeného vyvíjal

činnosť smerujúcu k uzavretiu určitého druhu zmlúv, pričom nebolo rozhodujúce, či obchodný zástupca
dojednával obchody v mene zastúpeného a a jeho účet. Až následne došlo k zmene zákonného
ustanovenia, že obchodným zastúpením sa rozumie vyvíjanie činnosti pre zastúpeného smerujúcej
k uzavretiu určitého druhu zmlúv alebo dojednávanie a uzatváranie obchodov v mene a na účetzastúpeného. Vzhľadom k uvedenému si žalobcovia uplatnili svoj nárok vyplývajúci im z ustanovenia
§ 669 Obchodného zákonníka, podľa ktorého má obchodný zástupca v prípade skončenia zmluvy o
obchodnom zastúpení právo na odstupné, ak pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo výrazne

rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s
nimi. Daný nárok žalobcov potvrdil i žalovaný vo svojom liste zo dňa 14.12.2004 v súvislosti s vytvorením
siete klientov zabezpečujúcej odbyt tovarov žalovaného. K výške uplatnenej sumy žalobcovia uvádzajú,
že táto je vypočítaná ako priemerná ročná provízia z provízií získaných obchodným zástupcom v
priebehu posledných piatich rokov, pričom za províziu je potrebné považovať ich odmenu, t. j. obchodnú

maržu. Poukazujú na čl. 6 bod 2 Smernice Rady č. 86/653/EHS zo dňa 18.12.1986, podľa ktorej sa za
províziu považuje akákoľvek časť odplaty, ktorá závisí od počtu alebo finančného objemu obchodnej
transakcie.

Právny zástupca žalovaného vo svojich písomných vyjadreniach uviedol, že tvrdenia žalobcov ohľadom
vytvorenia siete odberateľov pre žalovaného, siete obchodných zástupcov, pozície brand managera,

zabezpečenie certifikácie výrobkov atď. v podstate môžu byť pravdivé, avšak s predmetom konania
absolútne nesúvisia. Žalobcovia najskôr uplatňovali svoj nárok na základe španielskeho práva,
konkrétne zmluvy contrato de agencia, neskôr zmenili taktiku a odôvodnili svoj nárok od zmluvy
o obchodnom zastúpení podľa slovenského obchodného zákonníka. Ak by však medzi účastníkmi
existovala zmluva o obchodnom zastúpení podľa slovenského obchodného zákonníka, táto by podľa

§ 652 ods. 4 Obchodného zákonníka musela mať písomnú formu. Žalobcovia však takúto písomnú
formu nepreukázali. Rovnako žalobcovia v konaní nepreukázali, že by pre žalovaného vyvíjali činnosť
smerujúcu k uzavieraniu určitého druhu zmlúv a ani nijakým spôsobom nepomenovali, o aké zmluvy by
malo ísť a akú činnosť v tomto smere vyvíjali. Je jasné, že pre obchodné zastúpenie nutne nevyžaduje
dojednávanie a uzatváranie obchodov v mene zastúpeného na jeho účet, ale obchodné zastúpenie

môže spočívať aj v záväzku obchodného zástupcu vyvíjať pre zastúpeného činnosť smerujúcu k
uzatvoreniu určitého druhu zmlúv. Žalovaný však v Slovenskej republike ani Českej republike žiadne
zmluvy neuzatváral a žalobcovia preň ho činnosť smerujúcu k uzatvoreniu žiadnych zmlúv nevyvíjal.
Žalovaný nemá vedomosť o žiadnej klientele či zákazníkoch, ktoré by preň ho mali získať žalobcovia
a ani nedodáva výrobky zákazníkom žalobcov. Žalovaný taktiež neplatil žalobcom žiadnu odmenu

ani províziu, ako uvádzajú žalobcovia. Žalovaný dodával žalobcom tovar, ktorý žalobcovia následne
predávali ďalej a rozdiel medzi nákupnou cenou a predajnou cenou, obchodná marža, bola odmena
žalobcov.

Právny zástupca žalobcov v I. a II. rade na pojednávaní dňa 25.06.2014 predložil súdu podanie doplnené
podaním doručeným súdu dňa 02.07.2014, ktorým žalobca v II. rade zobral svoj návrh späť v časti istiny
105.551.57 Eur.

Súd uznesením zo dňa 02.07.2014, č. k. 9Cb/3/2012-649 pripustil zmenu návrhu v zmysle podania

žalobcu zo dňa 02.07.2014.

Súd sa v danom prípade ako prvé musel vysporiadať s otázkou, či na konanie v predmetnej veci je daná
právomoc súdov Slovenskej republiky a či je možné postupovať a aplikovať právny poriadok Slovenskej
republiky ako rozhodné právo. Súd vychádzal predovšetkým z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č.

97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, podľa ktorého sa na zmluvný vzťah
založený inominátnou zmluvou použijú ustanovenia slovenského právneho poriadku, ak to zodpovedá
rozumnémuusporiadaniudanéhovzťahuakoizčl.5NariadeniaRady(ES)číslo44/2001z22.12.2000o
právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého osobu
s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte v zmluvných veciach na

súdepodľamiestazmluvnéhoplnenia,ktoréjepredmetomžaloby.Keďžeprimárnymmiestomdodávania
tovaru žalovaného na dané územie bol colný sklad v Senici, kam sa dodával tovar tak pre žalobcu v I.
rade ako i tovar pre žalobcu v II. rade, t. j. prvým a hlavným miestom zmluvného plnenia bolo toto miesto,
považoval súd právomoc súdov Slovenskej republiky a rozhodné právo Slovenskej republiky za dané.

Otázka miestnej príslušnosti Okresného súdu Trnava bola v konaní samostatne riešená, nakoľko
žalovaný vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti súdu.Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 31.10.2012 č. k. 21Ncb/17/2012 o predmetnej otázke rozhodol
tak, že na konanie je miestne príslušný Okresný súd Trnava.

Ohľadom námietky žalovaného týkajúcej sa nedostatku písomnej formy podľa ustanovenia § 263 ods.
2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa pri zmluve o obchodnom zastúpení podľa ustanovenia §
652 Obchodného zákonníka vyžaduje písomná forma, sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcov, že
v čase uzavretia zmluvného vzťahu ustanovenie § 263 Obchodného zákonníka neobsahovalo odsek
2, tak, ako ho obsahuje právna úprava v súčasnosti. Žalobcovia netvrdili, že medzi nimi a žalovaným

bola uzatvorená výlučne len zmluva o obchodnom zastúpení. Práve naopak tvrdili, že medzi nimi bola
uzatvorená inominátna zmluva podľa ustanovenia § 263 Obchodného zákonníka vykazujúca najmä
prvky zmluvy o obchodnom zastúpení, preto na daný vzťah aplikujú ustanovenia zmluvy o obchodnom
zastúpení. Zmluva však bola inominátna, uzatvorená ústne podľa § 263 Obchodného zákonníka.
Argumentácia žalovaného, že i podľa § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka sa v danom prípade
vyžaduje písomná forma, neobstojí, pretože v čase uzavretia zmluvy táto požiadavka v zákone nebola.

Požiadavka nemožnosti odchýliť sa od písomnej formy pri uzatvorení zmluvy o obchodnom zastúpení
bola do Obchodného zákonníka zavedená až novelou zákona č. 432/2004 Z. z. zo dňa 25.06.2004
účinnou odo dňa 01.10.2004, t. j. v čase, keď už zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania práve končil. Z
uvedenéhodôvodubolomožnéavsúladesozákonomsaodpožiadavkypísomnejformypreduvedeným
dátumom odchýliť, tak, ako to urobili v danom prípade účastníci konania a uzatvoriť tak inominátnu

zmluvu o obchodnom zastúpení len ústne.

Podľa ust. § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca
ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv

(ďalej len "obchody") alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a
zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu.

Podľaust.§653Obchodnéhozákonníkaobchodnýzástupcajepovinnývurčenejúzemnejoblastivyvíjať
s odbornou starostlivosťou činnosť, ktorá je predmetom jeho záväzku. Ak nie je v zmluve táto územná

oblasťurčená,predpokladása,žeobchodnýzástupcamávyvíjaťčinnosťnaúzemíSlovenskejrepubliky.

Podľa ust. § 654 ods. 1 Obchodného zákonníka predmetom záväzku obchodného zástupcu je
vyhľadávanie záujemcov o uzavretie obchodov, ktoré sú vymedzené v zmluve.

V zmysle § 665 Obchodného zákonníka Ak bolo dojednané výhradné zastúpenie, je zastúpený povinný
v určenej územnej oblasti a pre určený okruh obchodov nepoužívať iného obchodného zástupcu a
obchodný zástupca nie je oprávnený v tomto rozsahu vykonávať obchodné zastúpenie pre iné osoby
alebo uzavierať obchody na vlastný účet alebo účet inej osoby.

V zmysle § 669 Obchodného zákonníka v platnom znení má obchodný zástupca v prípade skončenia
zmluvy právo na odstupné, ak pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul
obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a
vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti je spravodlivé. Výška odstupného nesmie
prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru provízií získaných obchodným zástupcom v

priebehu posledných piatich rokov; ak zmluva trvala menej ako päť rokov, výška odstupného sa vypočíta
z priemeru provízií za celé zmluvné obdobie. Priznaním odstupného nie je dotknuté právo obchodného
zástupcu na náhradu škody podľa § 668a Obchodného
zákonníka. Rovnako vznikne právo na odstupné aj v prípade, ak skončenie zmluvy nastane v dôsledku
smrti obchodného zástupcu. Právo obchodného zástupcu na odstupné podľa odseku 1 zanikne, ak do

jedného roka od skončenia zmluvy neoznámi zastúpenému, že uplatňuje svoje práva.

V zmysle § 669a Obchodného zákonníka právo na odstupné nevznikne, ak
a) zastúpený odstúpil od zmluvy pre porušenie zmluvného záväzku obchodným zástupcom, ktoré
zakladá právo na odstúpenie od zmluvy,

b) obchodný zástupca skončil zmluvu a toto skončenie nie je odôvodnené okolnosťami na strane
zastúpeného alebo vekom, invaliditou, alebo chorobou obchodného zástupcu a ak od neho nemožno
spravodlivo požadovať pokračovanie v činnosti,c) podľa dohody so zastúpeným obchodný zástupca prevedie práva a povinnosti zo zmluvy na tretiu
osobu.

V zmysle § 671a Obchodného zákonníka obchodný zástupca má po zániku svojho záväzku podľa § 668
alebo § 670
nárok na províziu aj v prípade, ak
a) bol obchod uskutočnený predovšetkým v dôsledku činnosti obchodného zástupcu a v primeranej
lehote po skončení zmluvy,

b) v súlade s podmienkami uvedenými v ustanovení § 659a
objednávku tretej osoby dostal zastúpený alebo obchodný zástupca pred skončením zmluvy,
c) záväzok tretej osoby bol splnený až po skončení zmluvy.

Podľa § 491 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, ktorého znenie sa subsidiárne použije
na obchodnoprávne vzťahy, na záväzky vznikajúce zo zmlúv v zákone neupravených treba použiť

ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak.

Podľa § 853 Občianskeho zákonníka v platnom znení sa občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, spravujú ustanoveniami toho zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

Podľa ust. § 91 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.) ak je navrhovateľov
alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba. Ak však ide o také spoločné
práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na
jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na

uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov,
ktorí vystupujú na jednej strane.

Podľa ust. § 10 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
ak si účastníci nezvolia rozhodujúce právo, ich záväzkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom,

použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu.
Vzhľadom na to, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak, sa spravidla spravujú:
a) kúpne zmluvy a zmluvy o diele právom miesta, kde je sídlo (bydlisko) predávajúceho alebo zhotoviteľa
diela v čase uzavretia zmluvy;
b) zmluvy o nehnuteľnostiach právom miesta, kde je nehnuteľnosť;

c) zmluvy o doprave (zmluvy o preprave, zasielateľské zmluvy a pod.) právom miesta, kde má dopravca
alebo zasielateľ sídlo alebo bydlisko v čase uzavretia zmluvy;
d) poistné zmluvy, vrátane zmluvy o poistení nehnuteľností, právom sídla (bydliska) poisťovateľa v čase
uzavretia zmluvy;
e) príkazné zmluvy a im podobné právom miesta, kde má sídlo (bydlisko) ten, kto vykonáva príkaz, v

čase uzavretia zmluvy;
f) zmluvy o obchodnom zastúpení a zmluvy o sprostredkovaní právom miesta, kde má sídlo (bydlisko)
osoba, pre ktorú zástupca alebo sprostredkovateľ vykonáva činnosť, v čase uzavretia zmluvy;
g) zmluvy o viacstranných výmenných obchodoch právnym poriadkom, použitie ktorého najlepšie
zodpovedá usporiadaniu týchto vzťahov ako celku.

Podľa čl. 5 Nariadenia Rady (ES) číslo 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskych a obchodných veciach osobu s bydliskom na území členského štátu možno
žalovať v druhom členskom štáte v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré

je predmetom žaloby; na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom
zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa
zmluvy tovar dodal alebo mal dodať, pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy
služby poskytli alebo mali poskytnúť, ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a).

Podľa čl. 6 bod 2 Smernice Rady č. 86/653/EHS zo dňa 18.12.1986 o koordinácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa obchodných zástupcov (ďalej taktiež len „Smernica“) akákoľvek časť
odplaty, ktorá závisí od počtu alebo finančného objemu obchodnej transakcie sa v zmysle tejto smernice
bude považovať za províziu. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná Smernica je v zmysle § 774aObchodného zákonníka v platnom znení súčasťou slovenského právneho poriadku, pri určení výšky
provízie je nevyhnutné zohľadniť vymedzenie provízie tak, ako je uvedená v uvádzanej Smernici.

Podľa ust. § 365 Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok,
a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

Podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného
záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve.

Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov
občianskeho práva.

Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

Podľa ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v platnom znení výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania existoval
zmluvný vzťah, ktorý vykazoval prvky viacerých typov zmlúv. Predmetom obchodnej činnosti žalobcov,
ktorú vykonávali pre žalovaného, bolo najmä získavať zákaznícku klientelu na území Slovenskej
a Českej republiky, činnosť smerujúcu k predaju tovaru žalovaného, výhradná distribúcia tovarov
žalovaného, obchodná a marketingová činnosť, zabezpečovanie jednaní s obchodníkmi ohľadom

umiestnenia výrobkov žalovaného v ich predajniach, sprostredkovanie stretnutí so zákazníkmi,
zabezpečenie certifikácie výrobkov žalovaného, realizácia série atestov, marketingová podpora
pre výrobky ako také, reklamy a iné činnosti, to všetko s vynaložením vlastných odborných
skúseností a zručností ako aj osobných kontaktov, pričom konali podľa pokynov, požiadaviek,
inštrukcií a marketingových plánov žalovaného. Následne žalobcovia všetky informácie získané takouto

činnosťou o vytvorenej obchodnej sieti, t. j. adresy odberateľov, mená zodpovedných osôb atď.
reportovali žalovanému. Keďže žalobcovia svoj nárok v konečnom dôsledku odôvodnili ako nárok na
zaplatenie odstupného podľa § 669 Obchodného zákonníka titulom zmluvy o obchodnom zastúpení
podľa slovenského obchodného zákonníka, súd sa pri záverečnom hodnotení dôkazov nezaoberal
ustanoveniami španielskeho obchodného zákonníka a zákona contrato de agencia, z ktorého pôvodne

žalobcovia vychádzali a zaoberal sa nárokom žalobcov výlučne z hľadiska slovenského obchodného
zákonníka. Súd považoval za nesporné, že medzi účastníkmi bol zmluvný vzťah, uzatvorený ústne,
nakoľko spolupráca medzi nimi prebiehala niekoľko rokov a bola v podstate bezproblémová. Otázkou
bolo, akú zmluvu mali účastníci konania medzi sebou uzatvorenú. Z predložených dôkazov a najmä
z vyjadrení účastníkov vyplynulo, že vzťah medzi účastníkmi bol založený na inominátnej zmluve

majúcej prvky viacerých zmluvných typov. Tento zmluvný vzťah rozhodne nemožno, vzhľadom na
rozsah žalobcami vykonávaných činností, subsumovať len pod jeden zmluvný typ, pretože vykonávané
činnosti sú znakmi rôznych zmluvných vzťahov. Je pravdou, tak, ako tvrdil žalovaný, že medzi
účastníkmi bol v určitej rovine dodávateľsko - odberateľský vzťah, ktorý by bolo možné subsumovať pod
ustanovenia kúpnej zmluvy. Argumenty žalobcov, že vykonávanie činností pre žalovaného rozhodne

nemožno považovať len za činnosti vyplývajúce z dodávateľsko - odberateľského vzťahu, súd považoval
za opodstatnené. Vychádzal pri tom predovšetkým z vyjadrení konateľa žalobcov, svedkyne a aj
z predložených dôkazov, z ktorých vyplýva, že žalobcovia vykonávali rôzne obchodné činnosti pre
žalovaného smerujúce k uzatváraniu obchodov v prospech žalovaného. Prioritne ich snahou a aj cieľom
vzájomnej spolupráce bolo presadiť výrobky žalovaného na slovenský a český trh, teda zabezpečiť

umiestnenie výrobkov žalovaného na daný trh a zabezpečiť odbyt tovaru žalovaného. Je logické, že
pri výkone tejto činnosti museli žalobcovia absolvovať množstvo obchodných stretnutí s potenciálnymi
klientmi a s obchodníkmi za účelom uzatvorenia obchodov, ktoré spočívali v umiestnení výrobkov
žalovaného na trh, do ich obchodov a následne predaj týchto výrobkov zákazníkom a klientom. Vkonečnom dôsledku teda boli uzatvárané zmluvy, najmä kúpne a sprostredkovateľské, pretože výrobky
žalovaného sa začali na tomto území predávať. Je preukázané, že v dôsledku činnosti vyvíjanej
žalobcami dochádzalo k uzatváraniu určitého druhu zmlúv ako obchodov a to v konečnom dôsledku v

mene žalovaného a na jeho účet.

Ustanovenie § 652 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa zmluvou o obchodnom zastúpení
obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu
určitého druhu zmlúv (obchodov) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene a na účet zastúpeného,

nemožno vykladať doslovne, ale je potrebné vykladať ho extenzívne v tom zmysle, že za činnosť
smerujúcu k uzatvoreniu zmlúv a obchodov treba považovať i činnosť zabezpečovania uvedenia
výrobkov na trh, ich umiestnenie do obchodov a následné zabezpečenie odbytu týchto výrobkov, pretože
takto v podstate nepriamo dochádza k uzatvoreniu množstva kúpnych a obchodných zmlúv. Preto za
činnosť obchodného zástupcu treba považovať i činnosti, ktoré vykonávali žalobcovia pre žalovaného.
V neposlednom rade priamo zo zákona č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a

o posudzovaní zhody v platnom znení vyplýva, že výrobca alebo jeho splnomocnenec alebo dovozca
môže uvádzať na trh iba bezpečné výrobky a ak nemožno identifikovať výrobcu alebo dovozcu, za
splnenie podmienok uvedenia výrobku na trh zodpovedá distribútor, z čoho vyplýva, že žalobcovia ako
distribútori okrem iného museli konať aj ako splnomocnencovia žalovaného, pričom konali v mene a na
účet žalovaného. Preto činnosti uskutočňované žalobcami pre žalovaného je nutné posudzovať aj ako

činnostiobchodnéhozástupcupodľazmluvyoobchodnomzastúpenívzmysleslovenskéhoobchodného
zákonníka.

Pokiaľ ide o vyplácanie odmeny žalobcom zo strany žalovaného za ich činnosti vykonávané pre
žalovaného, súd považoval za preukázané, že žalobcom bola vyplácaná provízia ako odmena za ich

prácu, pretože logicky by spolupráca medzi účastníkmi netrvala niekoľko rokov, ak by im žalovaný
neplatil žiadnu odmenu za ich prácu. Žalobcami uvedená výška odmeny spočívajúca v obchodnej marži,
t. j. rozdielu výšky nákladov a výšky tržieb, bola podľa názoru súdu dostatočne identifikovateľná a jasná.
Súd pri tom prihliadal najmä na čl. 6 bod 2 Smernice Rady č. 86/653/EHS zo dňa 18.12.1986, podľa
ktorej sa za províziu považuje akákoľvek časť odplaty, ktorá závisí od počtu alebo finančného objemu

obchodnej transakcie. Keďže táto Smernica Rady bola implementovaná do slovenského právneho
poriadku, je potrebné sa podľa nej spravovať.
V tejto súvislosti bolo potrebné ustáliť dátum skončenia zmluvného vzťahu, kedy resp. v ktorom roku
bol zmluvný vzťah ukončený, pretože pri výške odstupného sa vychádza z priemernej ročnej provízie
za posledných päť rokov. Súd považoval list žalovaného podpísaný p. W. zo dňa XX.XX.XXXX za

jasný dôkaz, že v tomto čase už zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania nemohol existovať, nakoľko
v liste žalovaný uvádza, že nespochybňuje nárok žalobcov, ktorý si žalobcovia obratom po ukončení
zmluvného vzťahu uplatnili, avšak žiada o čas a trpezlivosť. Týmto prejavom žalovaného je preukázané,
že zmluvný vzťah už nemohol trvať a teda bol ukončený v roku 2004, tak, ako to vyplýva i z ostatných
dôkazov a najmä z výpovede žalobcov. Preto pri určení výšky odstupného sa muselo prihliadať na

odmeny žalobcov v priebehu posledných piatich rokov pred skončením zmluvného vzťahu, t. j. na
priemerné ročné odmeny za roky 1999, 2000, 2001, 2002 a 2003. Z predložených listinných dôkazov,
konkrétne z výpisov z účtovníctva vyplýva, že priemerná ročná provízia žalobcu v I. rade za posledných
päť rokov bola vo výške 287 500,11 Eur a priemerná ročná provízia žalobcu v II. rade za posledných päť
rokov bola vo výške 430 877,99 Eur. Uvedené vyplýva konkrétne z tabuľky Výpočet priemernej ročnej

provízie z Chupa Chups predaja roky 1999 - 2003 na č. l. 583 a z účtovných dokladov predložených
právnym zástupcom žalobcov. To znamená, že žalobcovia si žalobou uplatnili len časť nároku, na ktorý
mali nárok, pretože podľa § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka výška odstupného nesmie prekročiť
priemernú ročnú províziu vypočítanú z provízií získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných
piatich rokov. Maximálna výška odstupného, ktorú si žalobcovia mohli uplatniť, bola pre žalobcu v I. rade

odstupné vo výške 287 500,11 Eur a pre žalobcu v II. rade odstupné vo výške 430 877,99 Eur. Keďže si
žalobcovia uplatnili nižšiu sumu než na akú mali v zmysle zákona nárok, táto bola v súlade so zákonom
a preto súd vyhodnotil a považoval výšku odstupného vyčíslenú žalobcami za zákonnú, preukázanú
a dôvodnú.

Dokazovanie ohľadom uplatnenia odstupného u žalovaného a jeho následné uznanie a neskôr
rozporovanie tohto odstupného žalovaným nemalo v konaní relevanciu, pretože v zmysle zákona sa
nevyžaduje, aby obchodný zástupca uplatnil svoj nárok titulom odstupného najskôr u zastúpeného ako
obligatórny krok a až následne mohol uplatniť svoj nárok na odstupné na súde, tak, ako sa to vyžadujenapríklad pri uplatnení z vád tovaru kupujúcim pri kúpnej zmluve podľa § 428 Obchodného zákonníka.
Preto skutočnosť, či žalobcovia uplatnili svoj nárok titulom odstupného najskôr u žalovaného a tento ich
nárok uznal či neuznal, je v danom prípade úplne irelevantná.

Podstatné bolo zistenie činností, ktoré vykonávali žalobcovia pre žalovaného, či tieto napĺňali znaky
skutkovej podstaty zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom z vykonaného dokazovania, ako je už aj
vyššie uvedené, vyplynulo, že napĺňali a činnosť žalobcov možno považovať za činnosť obchodných
zástupcov pre žalovaného.

Preto sa súd ďalej zaoberal otázkou vzniku nároku na vyplatenie odstupného, nakoľko v zmysle § 669
ods. 1 Obchodného zákonníka odstupné môže byť vyplatené len za splnenia podmienok, že obchodný
zástupca získal pre žalovaného nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími
zákazníkmi a žalovaný ako zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z týchto obchodov a zároveň
odstupné možno považovať s prihliadnutím na okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca

stráca, za spravodlivé. Tu musel súd pri rozhodovaní prihliadať na splnenie oboch podmienok, nakoľko
na vznik nároku sa vyžaduje ich kumulatívne splnenie. Otázka, či žalobcovia ako obchodný zástupcovia
získali pre žalovaného nových zákazníkov alebo či významne rozvinuli trh s novými zákazníkmi, z čoho
má žalovaný podstatné výhody, bola v podstate jednoduchá, nakoľko je jasne preukázané, že žalobcovia
rozvinuli trh s výrobkami žalovaného na danom území, získali preň ho rôzne atesty a certifikácie

potrebné na umiestnenie jeho výrobkov na náš trh, bez ktorých nebolo možné umiestniť ich na trh a
do obchodov, čím nepriamo sprostredkovali množstvo kúpnych zmlúv, keď si zákazníci v obchodoch
kupovali a doposiaľ kupujú výrobky žalovaného. Je teda preukázané, že obchody boli uzavreté a
rozvinuté. Diskusia o tom, či tieto obchody sprostredkoval a zabezpečili žalobcovia, je irelevantná,
keďže žalobcovia boli výhradní distributéri výrobkov žalovaného na danom území, čo potvrdzujú i

potvrdenia žalovaného pre slovenskú komoru zubných lekárov a pre českú komoru zubných lekárov.
Preto je zrejmé, že nikto iný nemohol uzatvárať obchody ohľadom výrobkov žalovaného na tomto území.
Spornou zostala otázka, či výšku odstupného možno považovať za spravodlivú. Tu súd vychádzal z
dikcie zákona, že je potrebné prihliadnuť najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca. Táto
provízia, ktorá bola žalobcami preukázaná účtovnými výpismi, keďže pri výške určenia odstupného

vychádzali z jej výšky, bola značne vysoká. Súd tu prihliadol i na skončenie zmluvného vzťahu
medzi účastníkmi konania, ktorý sa skončil jednostranným právnym úkonom zo strany žalovaného,
bez možnosti žalobcov vyjadriť sa k skončeniu, bez výpovednej doby, bez uvedenia relevantného
dôvodu, len nahradením žalobcov za iný subjekt v podstate zo dňa na deň, ktorý žalovaný doposiaľ
nijako bližšie neodôvodnil a to napriek tomu, že spolupráca medzi účastníkmi prebiehala niekoľko

rokov. Výmena obchodného riaditeľa u žalovaného, následkom ktorej prišlo k nečakanému ukončeniu
zmluvného vzťahu so žalobcami, by nemala mať takéto nepriaznivé a nepredvídané následky. Preto súd
s prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti považoval výšku odstupného uplatnenú žalobcami v zmysle
zákona za spravodlivú, nakoľko žalobcovia mali v dôsledku dlhoročnej spolupráce so žalovaným určitú
pravidelnú odmenu, ktorá im bola jednostranným úkonom zo strany žalovaného nečakane odňatá.

Na základe vyššie uvedeného súd posúdil, že nárok žalobcov je v celom rozsahu dôvodný, preto
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Z dôvodu, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, priznal súd žalobcom aj

uplatnenýzákonnýúrokzomeškaniavzmysle§369ods.1Obchodnéhozákonníkaatotak,žežalobcovi
v I. rade priznal úrok z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 263.570,44 Eur odo dňa nasledujúceho
11.01.2005 až do zaplatenia a žalobcovi v II. rade priznal úrok z omeškania vo výške 14 % ročne zo
sumy 430.877,99 Eur odo dňa 11.01.2005 až do zaplatenia, keďže žalobcovia si takto uplatnili úroky z
omeškania, keď súd mal za preukázané, že požadovaný úrok je v súlade s vyššie citovaným zákonným

ustanovením, hoci v konaní bolo preukázané, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania bol skončený
už v roku 2004, teda úrok z omeškania si žalobcovia mohli uplatniť už od skoršieho dátumu.

Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 7 OSP, súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto
určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po
právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.O náhrade trov konania súd preto rozhodol s poukazom na ustanovenia § 142 ods. 1 OSP v spojení
s ustanovením § 151 ods. 7 OSP, keď procesne plne úspešnému žalobcovi priznal 100% náhradu trov

konania.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehodoručeniaprostredníctvomtunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené (§ 205a),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov.