Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 6, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/182/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009201763
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1009201763.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Nory Halmovej a členiek

senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: Siemens
Aktiengesellschaft Osterreich, so sídlom Siemensstrase 92, Viedeň, Rakúsko zastúpený: JUDr. Martin
Nedelka, PhD., Nám. 1.mája 18 (Park One), Bratislava proti žalovanému: Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009
zrušuje v časti proti žalobcovi: Siemens Aktiengesellschaft Osterreich, so sídlom Siemensstrase 92,

Viedeň, Rakúsko podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 66,- eur, titulom náhrady súdneho poplatku a na účet právneho
zástupcu žalobcu trovy právneho zastúpenia vo výške 327,20 eur, všetko do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.11.2009 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie
Rady Protimonopolného úradu SR zo dňa 14.08.2009 č. 2009/KH/R/2/035, ako aj rozhodnutie
Protimonopolného úradu SR zo dňa 27.12.2007 č. 2007/KH/1/1/109 v plnom rozsahu a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca vo svojej žalobe uvádza, že v prvostupňovom rozhodnutí žalovaný deklaroval, že účastníci
konania uzatvorením dohôd zo dňa XX.XX.XXXX pod názvom R. (ďalej len „R.“ a Q. (ďalej len „R.“; GQ
-Z. ďalej spoločne tiež „R.“), ktorým koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72kV a vyššie (ďalej len „GIS“), a
to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred
odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami

a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania porušili v období:
Od 01.03.1991 do 31.07.1994 ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 63/1991 Zb. o ochrane
hospodárskej súťaže (ďalej len „ZOHS 1991“),
- Od 01.08.1994 do 30.04.2001 ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a, b/ a c/ zákona č. č.188/1994 Z.z. o
ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOHS 1994“),
- Od 01.05.2001 do 30.09.2002 ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001 Z.z. o
ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 zb.

o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky a
- Od 01.10.2002 do 30.04.2004 ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001 Z.z. o
ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
zákona č. 465/2002 Z.z. (ďalej len „ZOHS“).
Za uvedené porušenia uložil ďalej žalovaný účastníkom konania pokuty. V prípade žalobcu bola uložená

pokuta vo výške 20.000.000,- Sk.
Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu dňa 17.01.2008 rozklad. Rozhodnutím o rozklade
(rozhodnutie č. 2009/KH/R/2/035) zo dňa 14.08.2009 potvrdila Rada Úradu prvostupňové rozhodnutie
s tým, že:
v bode č. 1 výroku zmenila prvostupňové rozhodnutie tak, že určovaním cien, rozdelením trhu,

udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným
obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese
verejného obstarávania došlo k porušení iba ZOHS a nie aj skôr účinných zákonov; a
v bode č. 2 výroku znížila žalobcovi pokutu na 132.770,- Eur.
Tým istým údajným protisúťažným konaním, ktoré bolo predmetom šetrenia žalovaného, sa vo vzťahu
k územiu EÚ (stav k 30.04.2004) zaoberala aj Európska komisia (ďalej len Komisia). Vo vzťahu k svojim

štátnym územiam potom toto údajné protisúťažné konanie šetrili aj súťažné orgány niektorých členských
štátov, ktoré k EÚ pristúpili ku dňu 01.05.2004.
Žalobca uvádza, že žalovaný sa v správnom konaní dopustil závažných porušení a to tým, že
výroková časť napadnutých rozhodnutí nezodpovedá odôvodneniu, neskoré začatie správneho konania
žalovaným je v rozpore so základnými princípmi právnej úpravy hospodárskej súťaže, žalovaný

nedodržal lehotu pre vydanie rozhodnutia o rozklade, čo má za následok jeho nezákonnosť.
Podľa výroku č. 1 rozhodnutia o rozklade sa mali žalobca a ostatní účastníci konania dopustiť porušenia
§ 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ ZOHS „určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním
stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním
sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného

obstarávateľa“. K rovnakému záveru dospel žalovaný aj vo výrokových častiach č. 1 a 2 prvostupňového
rozhodnutia. K tomu žalobca namieta, že z odôvodnenia rozhodnutia o rozklade ani z prvostupňového
rozhodnutia vôbec nevyplýva, aký konkrétny postup žalobcu považuje žalovaný za tieto jednotlivé typy
protisúťažného konania. Žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí ani žiadnym spôsobom
nepreukazuje, že by určitý konkrétny postup žalobcu a ostatných účastníkov konania naplňoval skutkové

znaky týchto jednotlivých typov protisúťažných konaní. V celom odôvodnení napadnutých rozhodnutí sa
už akákoľvek zmienka o týchto jednotlivých typoch protisúťažného konania neobjavuje.
Podľa názoru žalobcu bol žalovaný povinný svoje konštatovanie vo výrokovej časti napadnutých
rozhodnutí v odôvodneniach týchto rozhodnutí podrobne vysvetliť a preukázať. Žalovaný mal
predovšetkým vysvetliť, aký konkrétny postup žalobcu považuje za aký typ protisúťažného konania

uvedený vo výroku, napríklad „vzájomné obmedzovanie sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími
osobami“. Ďalej mal žalovaný v odôvodneniach vysvetliť, aké podmienky musia byť podľa neho splnené
na naplnenie skutkovej podstaty uvedených typov protisúťažných konaní a preukázať, že žalobca svojím
správaním tieto podmienky naplnil. Žalobca tak na základe napadnutých rozhodnutí vôbec netuší,
aké jeho konanie predstavovalo podľa názoru žalovaného napríklad „vzájomné obmedzovanie sa pri

uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami“ a aké jeho konanie bolo „koluzívnym správaním v
procese verejného obstarávania“.
Rozhodnutie o rozklade je tak vo vzťahu k svojej výrokovej časti č. 1, v ktorej je popísané protisúťažné
konanie žalobcu a ostatných účastníkom konania, ktorým sa mali dopustiť porušenia ZOHS,
nepreskúmateľné. Rozhodnutie o rozklade ako aj prvostupňové rozhodnutie sú ďalej nepreskúmateľné,

aj pokiaľ ide o závery týkajúce sa R. Žalovaný vo výrokoch napadnutých rozhodnutí výslovne konštatuje
porušenie ZOHS žalobcom a ostatnými účastníkmi konania aj v dôsledku plnenia R. -Z. (pozri bod č. 1
výroku rozhodnutia o rozklade a bod č. 2 výroku prvostupňového rozhodnutia). S výnimkou niektorých
bodov časti 4. odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, popisujúcich údajný vznik a fungovanie R. -
Z., sa však už napadnuté rozhodnutia R. - Z. nezaoberajú a neuvádzajú pre uvedené výrokové časti

napadnutých rozhodnutí žiadne dôkazy.
Žalovaný sa o údajnom protisúťažnom konaní, ktoré je predmetom napadnutých rozhodnutí, dozvedel
dňa 21.05.2004 na základe žiadosti účastníka konania ABB o neuloženie pokuty podľa § 38 ods. 11
ZOHS v rámci tzv. leniency programu (ďalej len „žiadosť o lenciency“). Správne konanie vo veci však
začal až 26.06.2007. Na začatie správneho konania tak žalovaný potreboval viac ako tri roky. Žalovaný

týmto postupom porušil predovšetkým jeden zo základných princípov právnej úpravy hospodárskej
súťaže, ktorým je efektívne potieranie protisúťažného konania. Tým, že žalovaný potreboval na
posúdenie informácií poskytnutých účastníkom konania ABB a rozhodnutie o začatí správneho konania
takdlhúdobu,nemohloužnáslednezahájenésprávnekonaniesplniťsvojúčelvovzťahukhospodárskejsúťaži, a to ako v rovine sankčnej tak v rovine prevenčnej. Žalovaný tak buď nemal správne konanie
vo veci vôbec začať, alebo mal v rozhodnutí iba konštatovať porušenie právnych predpisov, avšak
bez uložení sankcií. Žalovaný ďalej týmto postupom porušil základnú zásadu včasného a efektívneho

rozhodovania o podnetoch pre začatie správneho konania. Tento postup tiež negatívne ovplyvnil aj
proces dokazovania v predmetnom prípade. Od údajného ukončenia protisúťažného konania uplynula
dlhá doba, v dôsledku čoho potom žalovaný nemohol skutočnosti poskytnuté účastníkom konania ABB
dostatočne preveriť.
Žalobca uvádza, že podľa § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS mal žalovaný na vydanie rozhodnutia o

rozklade lehotu šesť mesiacov odo dňa začatia konania o rozklade. Predseda Úradu môže lehotu na
vydanie rozhodnutia v zložitých prípadoch primerane predĺžiť, a to aj opakovane, spolu najviac o 24
mesiacov. Predseda Úradu v predmetnom konaní o rozklade lehotu pre vydanie rozkladu niekoľkokrát
predĺžil. Naposledy došlo k predĺženiu rozhodnutím zo dňa 08.12.2008 č. 5380/8/PMÚ SR/2008, a to
dňa 15.08.2009. Podľa dátumu vyznačeného na rozhodnutí o rozklade mal žalovaný vydať rozhodnutie
o rozklade dňa 14.08.2009, teda deň pred uplynutím predĺženej lehoty. Rozhodnutie o rozklade však

bolo žalobcovi doručené až 24.09.2009, teda takmer mesiac a pol od uplynutia lehoty. Žalobca je preto
toho názoru, že žalovaný v skutočnosti vydal rozhodnutie o rozklade až po uplynutí stanovenej lehoty.
Inak si nie je možné vysvetliť veľký časový odstup medzi údajným vydaním rozhodnutia o rozklade a
jeho doručením žalobcovi. Podľa názoru žalobcu uvedený časový rozdiel medzi vydaním a doručením
rozhodnutia o rozklade nie je možné považovať ani za primeranú lehotu pre vypravenie rozhodnutia

účastníkom konania. Vzhľadom na to, že žalovaný vydal podľa všetkého rozhodnutie o rozklade po
uplynutí lehoty pre jeho vydanie, je rozhodnutie o rozklade nezákonné.
Žalobca ďalej namieta, že žalovaný nemal právomoc na vedenie predmetného správneho konania
a rozhodnutie vo veci. Dôvodom je predovšetkým aplikácia zásady ne bis in idem vo vzťahu k
rozhodnutiu Komisie vo veci COMP/F/38.899. Pre obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992 sa ďalej

táto zásada uplatnila aj vo vzťahu k rozhodnutiu českého Úřadu pro ochranu hospodářské soutěže č.
R 059-070,075-078/2007/01-08115/2007/310. Právomoc na začatie predmetného správneho konania
nemal žalovaný ani vzhľadom na aplikáciu nariadenia 1/2003.

Žalobca uvádza, že žalovaný začal správne konanie, hoci v rovnakej veci a proti rovnakým účastníkom

konania začala už predtým konanie Komisia (konanie COMP/F/38.899), ktorá dňa 24.01.2007 rozhodla
a zároveň uložila žalobcovi a niektorým ďalším účastníkom konania sankciu. Žalovaný oprel svoju
možnosť začať v rovnakej veci súbežné správne konanie s konaním vedeným Komisiou o skutočnosť, že
v danom prípade ide o správne konanie pre porušenie slovenských súťažno-právnych predpisov (ZOHS
1991, ZOHS 1994 a ZOHS) a nie podľa čl. 81 Zmluvy ES. Žalovaný ďalej vychádzal i zo skutočnosti,

že v predmetnom správnom konaní posudzoval protisúťažné konanie, ku ktorému malo dôjsť pred
vstupom Slovenskej republiky do EÚ, t.j. pred 01.05.2004. Žalovaný sa ďalej opieral o niektoré rozsudky
Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“) a Súdu prvého stupňa (ďalej len „SPS“).
Žalobca proti týmto záverom od začiatku správneho konania namietal, že sú nesprávne. Žalovaný
jednoznačne nesmel začať súbežné správne konanie a uložiť účastníkom konania sankciu, keď v

rovnakej veci už predtým viedla konanie a uložila sankciu Komisia. Takýto postup je totiž v rozpore
so všeobecne uznávanou zásadou zákazu dvojitého trestania za rovnakú vec (zásada ne bis in idem)
platnou v slovenskom ako aj v komunitárnom práve. V slovenskom právnom poriadku je zásada ne bis
in idem zakotvená v čl. 50 ods. 5 Ústavy. Podobnú úpravu majú aj ostatné štáty EÚ. Táto zásada je
upravená aj v čl. 54 Siedmeho dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach. V

komunitárnom práve je táto zásada považovaná ustálenou judikatúrou za všeobecnú právnu zásadu.
Zásada ne bis in idem sa pochopiteľne aplikuje aj v oblasti komunitárneho súťažného práva. Na základe
tejto zásady je jednak zakázané, aby súťažiteľ, ktorý bol Komisiou už raz právoplatným rozhodnutím
sankcionovaný za protisúťažné konanie, alebo bol naopak týmto rozhodnutím zbavený zodpovednosti,
bol za rovnaké konanie Komisiou následne znovu vyšetrovaný alebo sankcionovaný. Zásada pritom

nezakazuje len uloženie paralelnej sankcie, ale aj samotné začatie nového konania. Žalovaný na
základe zásady ne bis in idem, potom, čo vo veci viedla konanie Komisia, nesmel žalobcovi a ostatným
účastníkom konania nielen uložiť žiadnu sankciu, ale nesmel proti nim začať ani žiadne vlastné správne
konanie. Žalobca je ďalej presvedčený, že keď už žalovaný dospel k záveru, že má právomoc k začatí
predmetného správneho konania, mal pri ukladaní pokút žalobcovi a ostatným účastníkom konania

jednoznačne zohľadniť sankciu, ktorú im už vo veci uložila Komisia.
Podľa názoru žalovaného tak vo vzťahu k obdobiu od 01.03.1991 do 30.04.2004 nie je v rozpore so
zásadou ne bis in idem, ak údajné protisúťažné konanie paralelne s Komisiou postihne aj Úrad, pretože vkaždomztýchtokonanísúposudzovanérozdielneprípady.Vrozporesozásadounebisinidembypodľa
názoru žalovaného bolo iba paralelné postihnutie posledných 11 dní údajného protisúťažného konania.
Žalobca s názorom žalovaného nesúhlasí a je naďalej presvedčený, že zásada ne bis in idem bránila

vo vzťahu k rozhodnutiu Komisie COMP/F/38.899 vedeniu správneho konania v predmetnej veci a
potrestaniu údajného protisúťažného konania žalovaným. Podľa názoru žalobcu je pre posúdenie, či
paralelnému potrestaniu údajného protisúťažného konania žalobcu a ostatných účastníkov konania zo
strany žalovaného a Komisia brániť aplikácia zásady ne bis in idem, rozhodujúce posúdenie či údajné
protisúťažné konanie a čl. 81 Zmluvy ES predstavuje právny predpis platný v Slovenskej republike v

čase ukončenia údajného protisúťažného konania žalobcom a ostatnými účastníkmi konania.

Otázku, či údajné protisúťažné konanie, ktoré v predmetnom prípade posudzoval Úrad a konanie, ktoré
vo veci COMP/F/38.899 posudzovala Komisia, tvoria jediný trvajúci správne delikt, treba posudzovať
iba podľa slovenského práva a to z viacerých dôvodov: skutočnosť, či sa v danom prípade jedná o
trvajúci delikt, má vplyv na aplikáciu slovenského práva, definičné znaky trvajúcich deliktov nie sú na

európskej úrovni harmonizované, k otázke definičných znakov trvajúcich deliktov neexistuje dostatočná
rozhodovacia prax Komisie ani judikatúra európskych súdov a slovenské právo a právna teória definujú
znaky trvajúcich deliktov dostatočným spôsobom. Žalobca preto nesúhlasí s postupom žalovaného,
ktorý otázku aplikácie ne bis in idem v slovenskom správnom práve v rozhodnutí o rozklade v bodoch
128 a nasl. posudzoval nielen podľa slovenského, ale aj podľa európskeho práva.

Žalobca však nemôže súhlasiť so záverom žalovaného, že posledný právny predpis, za účinnosti
ktorého bolo údajné protisúťažné konanie ukončené, je ZOHS v znení zákona č. 465/2002 Z.z. Žalobca
upozorňuje, že údajné protisúťažné konanie malo bez pochýb komunitárny prvok. V okamihu ukončenia
protisúťažného konania - t.j. 11.05.2004 - bol na území Slovenskej republiky na kartelové dohody s
komunitárnym prvkom aplikovateľný čl. 81 Zmluvy ES. Čl. 81 Zmluvy ES totiž vstúpil v Slovenskej

republike do účinnosti okamihom pristúpenia do EÚ. Vstúpenie Zmluvy ES do účinnosti pre územie
Slovenskej republiky k 01.05.2004 tak malo vo vzťahu k protisúťažným konaním s komunitárnym prvkom
rovnaký dôsledok ako vstúpenie v účinnosť nového vnútroštátneho zákona.
Žalobca ďalej namieta, že nesprávny je aj názor žalovaného, že nenastala totožnosť skutku, pretože
u Komisie bola predmetom konania dohoda na trhu 15 členských krajín únie a v prípade Úradu to

bola dohoda na území Slovenskej republiky. Žalovaný tak na základe podkladov v správnom spise
mal dôjsť k záveru, že údajné protisúťažné konanie v Slovenskej republike a údajné protisúťažné
konanie v 15 členských štátoch EÚ fakticky tvorili jediný skutok, ktorý nebolo možné rozdeliť. Na
základe práve uvedeného mal preto žalovaný dôjsť k záveru, že údajné protisúťažné konanie, ktoré v
rámci správneho konania posudzoval, a konanie, ktoré vo veci COMP/F/38.899 posudzovala Komisia,

predstavujú ten istý správny delikt. Jedná sa totiž o to isté konanie tých istých subjektov, ktoré smerovalo
proti tým istým chráneným záujmom (t.j. čl. 81 Zmluvy ES) a tvoria preto jediný trvajúci správny delikt.
Pretože tento správny delikt už bol potrestaný Komisiou, mal žalovaný dôjsť k záveru, že začatiu
predmetného správneho konania bráni prekážka res iudicatae. Podľa slovenského práva preto Úrad v
záujme zachovania zásady ne bis in idem nebol oprávnený začať predmetné konanie.

Účastníci konania v predmetnom správnom konaní ďalej namietali, že Úrad nebol oprávnený
údajné protisúťažné konanie posudzovať za obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992. Dôvodom je
skutočnosť, že až do 31.12.1992 tvorili Slovenská republika a Česká republika jediný štát. Ešte pred
vydaním prvostupňového rozhodnutia žalovaný vydal dňa 26.04.2007 svoje rozhodnutie č. R 059-070,
075-078/2007/01-08115/2007/310 v rovnakej veci aj český Úřad pro ochranu hospodářské souteže.

Rozhodnutie českého súťažného úradu pokrývalo aj obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992, teda
obdobie, kedy Slovenská a Česká republika tvorili jediný štát. Rozhodnutie českého súťažného orgánu
sa tak do 31.12.1992 vzťahovalo aj na územie dnešnej Slovenskej republiky, žalovaný preto vzhľadom
na zásadu ne bis in idem nemal na základe uvedeného rozhodnutia českého súťažného orgánu pre
obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992 právomoc posudzovať údajné protisúťažné konanie žalobcu a

ostatných účastníkov konania.
Žalobca k tomu namieta, že v období od 01.03.1991 do 31.12.1992 tvorili Slovenská republika a
Česká republika jediný štát. Územie Československa pritom predstavovalo jediný homogénny trh,
v rámci ktorého neexistovali žiadne prekážky, ako clá alebo poplatky, jazykové bariéry ani odlišné
preferencie zákazníkov. Za tejto situácie si nie je možné predstaviť, že by slovenský a český súťažný

úrad boli v uvedenom období schopní posúdiť celosvetového kartelu na jednotlivé „národné“ časti tohto
trhu. Rozhodnutia českého súťažného orgánu ani napadnuté rozhodnutia sa navyše touto otázkou
vôbec nezaoberajú. Záver žalovaného, že súťažné úrady oboch štátov posudzovali dopad údajného
protisúťažného konania iba vo vzťahu k teritóriu vlastného štátu, je preto nesprávny. Potrestanímúdajného protisúťažného konania aj za obdobie, v ktorom k tomu žalovaný nemal právomoc, je chybou
v konaní žalovaného, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Žalobca uvádza, že žalovaný začal predmetné správne konanie až po pristúpení Slovenskej republiky
k EÚ. V čase začatia správneho konania tak už na území SR platili popri ustanoveniach ZOHS
bezprostredne aj čl. 81 Zmluvy ES a priamo účinné sa stalo aj nariadenie 1/2003. Žalobca preto v
priebehu správneho konania namietal, že pri začatí správneho konania bol žalovaný povinný najprv
určiť príslušný právny poriadok, podľa ktorého bude údajné protisúťažné konanie žalobcu a ostatných

účastníkov konanie posudzovať. Z popisu tohto protisúťažného konania jednoznačne vyplýva, že ide o
protisúťažné konanie s komunitárnym prvkom. Žalovaný preto nemal na toto konanie aplikovať ZOHS,
ale čl. 81 Zmluvy ES. Tento záver opiera žalobca hlavne o skutočnosť, že čl. 81 Zmluvy ES sa po
pristúpení Slovenskej republiky k EÚ stal v Slovenskej republike priamo aplikovateľným bez ohľadu
na to, kedy k posudzovanému konaniu malo dôjsť, či pred alebo po pristúpení. Čl. 81 Zmluvy ES ani
ZOHS neumožňujú akúkoľvek výnimku z tejto aplikácie, najmä neexistuje žiadna prechodná úprava

pre aplikáciu čl. 81 Zmluvy ES pre konanie pred pristúpením k EÚ. Keďže žalovaný mal na posúdenie
predmetného protisúťažného konania aplikovať čl. 81 Zmluvy ES, zaniklo jeho oprávnenie viesť správne
konanie podľa čl. 11 ods. 6 nariadenia 1/2003. Podľa tohto ustanovenia zaniká príslušnosť národného
súťažného orgánu, ak v rovnakej veci podľa rovnakého ustanovenia Zmluvy ES začne vyšetrovanie
Komisia.

Žalobca k tomu uvádza, že otázku aplikácie nariadenia 1/2003 na právomoc Úradu k vedeniu
predmetného správneho konania a k rozhodnutiu vo veci je treba posudzovať oddelene od otázky
aplikácie zásady ne bis in idem podľa slovenského práva. Žalovaný však medzi týmito otázkami v
napadnutých rozhodnutiach nerozlišuje. Žalovaný tieto svoje závery prevzal zo slovenského národného
práva a snaží sa ich interpretovať ako všeobecne platné pravidlá práva EÚ, čo nie je prípustné.

Žalobcatedauzatvára,žečl.3ods.2nariadenia1/2003bolotrebavyložiťakopovinnosťÚraduaplikovať
na údajné protisúťažné konanie čl. 81 Zmluvy ES. Na základe čl. 11 ods. 6 Zmluvy ES potom Úrad
nebol oprávnený začínať správne konanie, pretože v tom istom prípade už začala konanie Komisie.
Skutočnosť, že Úrad nemal právomoc k začatiu správneho konania v predmetnom prípade vyplýva ďalej
z bodu 17 preambuly nariadenia 1/2003 a tiež z bodov 51 a 53 oznámenia Komisie č. 2004/C 101/03

o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž. Tieto ustanovenia zhodne uvádzajú, že ako
náhle Komisia začne konanie, národné súťažné úrady strácajú oprávnenie začať konanie k prešetreniu
takého protisúťažného konania. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že Komisia vo veci COMP/F/38.889
výslovne nezačala konanie aj vo vzťahu k Slovenskej republike. Toto rozhodnutie Komisie sa aj napriek
tomu vzťahovalo na Slovenskú republiku, pretože rozhodnutia Komisie majú automaticky vplyv na

protisúťažné konanie v celoeurópskom rozsahu. Navyše z rozhodnutia výslovne vyplýva, že sa vzťahuje
na „celosvetový kartel“. Je teda zrejmé, že zohľadňuje aj prípadné dopady v Slovenskej republike.
Žalobca tvrdí, že žalovaný bol povinný vyložiť čl. 3 ods. 2 nariadenia 1/2003 ako svoju povinnosť na
údajnéprotisúťažnékonanieaplikovaťčl.81ZmluvyES.Údajnéprotisúťažnékonanievšakpredzačatím
predmetného správneho konania už šetrila podľa čl. 81 Zmluvy ES Komisia. Na základe čl. 11 ods. 6

Zmluvy ES tak Úrad nebol oprávnený začínať správne konanie, pretože v tom istom prípade skôr začala
konanie Komisia.
Žalobca poukazuje na skutočnosť, že dôkazy, ktoré žalovaný zhromaždil za účelom preukázaniu
údajného protisúťažného konania žalobcu, vykonal v rozpore s platným a účinným právom ako aj
zásadou materiálnej pravdy. Dôkazy vykonané žalovaným v správnom konaní tak neboli spôsobilé na

preukázanie skutkového stavu veci. Žalovaný svoj záver o spáchaní protisúťažného konania žalobcom
a ostatnými účastníkmi konania oprel takmer výlučne o výpoveď účastníka správneho konania ABB
v žiadosti o leniency. Dôkazy, o ktoré žalovaný oprel svoje rozhodnutie vo veci, sú vymenované v
bodoch 489-509 rozhodnutia o rozklade. Tieto dôkazy je pritom možné rozdeliť do piatich kategórií:
X/ GQ- Z., ktoré podľa žalovaného preukazujú, že došli k uzatvoreniu dohody obmedzujúcej súťaž, 2/

dokumenty spracované a predložené účastníkom konania ABB v rámci žiadosti o leniency, na základe
ktorých žalovaný dospel k záveru, že dohoda obmedzujúca súťaž bola v skutočnosti plnená, 3/ e-mailová
korešpondencia medzi účastníkmi údajného protisúťažného konania, 4/ výpoveď účastníkov konania
Hitachi Ltd., Hitachi Europe a JAEPS a 5/ rozhodnutie Komisie vo veci COMP/F/38.899.
Žalobca v súvislosti s dôkazmi žalovaného namieta, že tieto dôkazy v skutočnosti závery žalovaného

o údajnom protisúťažnom konaní žalobcu a ostatných účastníkov konania nepreukazujú a že žalovaný
tieto dôkazy vykladá neprípustným spôsobom. Žalobca ďalej namieta, že v súvislosti s vykonávaním
dôkazov sa žalovaný dopustil závažného pochybenia aj tým, že zhromaždené dôkazy žiadnym
spôsobom nevyhodnotil. Jediné hodnotenie dôkazov, ktoré žalovaný v rozhodnutí o rozklade vykonal,je konštatovanie, že ním vymenované dôkazy preukazujú uzatvorenie a plnenie dohôd obmedzujúcich
súťaž v zmysle § 4 ZOHS. Z rozhodnutia však nie je zrejmé, z akých úvah žalovaný pri tomto
svojom závere vychádzal. Žalovaný tak týmto postupom závažným spôsobom porušil svoju dôkaznú

povinnosť. Tým, že z rozhodnutia o rozklade (ako aj z prvostupňového rozhodnutia) je toto rozhodnutie
nepreskúmateľné.
Žalobca zdôrazňuje, že žalovaný nebol oprávnený zohľadniť R. ako priamy dôkaz k preukázaniu
uzatvorenia dohody obmedzujúcej súťaž v zmysle § 4 ZOHS. Žalovaný ďalej nesprávne použil
dokumenty spracované účastníkom konania ABB a predložené v jeho žiadosti o leniency ako podpísané

dôkazy. Žalovaný ďalej dôkazy vykonané v správnom konaní žiadnym spôsobom nehodnotil. Nie je tak
zrejmé, akú im prisúdil relevanciu pre predmetné správne konania, ako vyhodnotil ich dôkaznú silu a aké
konkrétneskutočnostimánaichzákladezapreukázané.VýpoveďúčastníkakonaniaABBvjehožiadosti
o leniency navyše neodôvodnene považuje za dôkaz s vyššou dôkaznou silou ako výpoveď ostatných
účastníkov konania ako aj iných dôkazov. Tieto pochybenia mali za následok, že žalovaný zistil skutkový
stav úplne nedostatočne a jeho rozhodnutia sú preto nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Žalobca uvádza, že žalovaný nepreukázal porušenie ZOHS vo vzťahu k Slovenskej republike a podľa
jeho názoru miestna pôsobnosť ZOHS je vymedzená územím Slovenskej republiky. Žalovaný preto bol
oprávnený konštatovať porušenie ZOHS iba ak by preukázal, že údajné protisúťažné konanie má na
území Slovenskej republiky také účinky, ktoré sú v rozpore s § 4 ZOHS. Keď žalovaný nie je schopný
preukázať, že údajné protisúťažné konanie malo v Slovenskej republike protisúťažné účinky, nebol

oprávnený konštatovať spáchanie správneho deliktu.
Podľa žalovaného došlo uzatvorením R.. k uzatvoreniu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž v
zmysle § 4 ZOHS vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky. Z textu R.. však jasne vyplýva, že
sa tieto nemajú vzťahovať na Slovenskú republiku. Slovenská republika v týchto zmluvách vôbec
nie je uvádzaná a ani nie je možné inak odvodiť, že by sa na ňu zmluvy mali vzťahovať. Navyše v

čase, kedy malo dôjsť k vytvoreniu GQ-systému, bola Slovenská republika súčasťou socialistického
hospodárskeho systému so zvláštnymi, netrhovými pravidlami. Nie je preto predstaviteľné, aby sa GQ-
systém vzťahoval na krajiny tohto hospodárskeho systému. Záver žalovaného o tom, že v rámci R..
došlo k uzatvorení dohody obmedzujúcej súťaž v Slovenskej republike tak má oporu iba v subjektívnej
výpovedi účastníka konania ABB. Námietky žalobcu, že sa údajné protisúťažné konanie nemohlo týkať

Slovenskej republiky, žalovaný nezohľadnil. Výpoveď žalobcu má pritom rovnakú váhu ako výpoveď
účastníka konania ABB. Žalobca preto opakovane namieta, že pre posúdenie, či došlo k porušeniu
ZOHS, je úplne irelevantné, či došlo k uzatvoreniu R... Relevantné je iba to, či úmyslom strán bolo R..
aj vo vzťahu k Slovenskej republike, a táto otázka mala byť predmetom rozsiahleho dokazovania. Bez
preukázania vyššie popísaného úmyslu žalovaný nemohol kvalifikovať postup účastníkov konania ako

dohodu, ktorá má za cieľ obmedzovanie súťaže v Slovenskej republike v zmysle § 4 ods. 1 ZOHS.
Žalovaný v rozhodnutí o rozklade ďalej tvrdí, že účastníci správneho konania dohodu obmedzujúcu
súťaž nielen uzatvorili, ale ju aj dlhodobo, počas viac ako 16 rokov, plnili. Týmto tvrdením žalobca
navyše odôvodňuje aj vyššiu závažnosť protisúťažného konania. Podľa názoru žalobcu však žalovaný
pri dokazovaní medzi otázkami uzatvorenia a plnenia R. vôbec nerozlišuje. Z jeho odôvodnenia totiž

vyplýva, že samostatnú existenciu R. považuje za dostatočný dôkaz toho, že R. boli aj skutočne plnené.
Žalobca však namieta, že uzatvorenie a plnenie R. sú dve odlišné otázky, ktoré mali byť v rozhodnutí
o rozklade samostatne preukázané a odôvodnené. Žalobca ďalej namieta, že žalovaný nerozlišuje ani
medzi plnením R. v zahraničí a ich plnením v Slovenskej republike. Pritom iba plnenie R. v Slovenskej
republike môže znamenať porušenie § 4 ZOHS.

Na podporu svojich záverov, že plnenie R. malo účinky na trh GIS v Slovenskej republike, žalovaný v
bodoch 519-532 rozhodnutia o rozklade uvádza zoznam slovenských projektov, ktoré podľa výpovedi
ABB mali byť prerokované v rámci CQ-systému. Tento zoznam je postavený výlučne na subjektívnej
výpovedi ABB a je v rozpore so skutočným, stavom vecí. Žalobca navyše namieta, že zoznam projektov

obsahuje zjavné nesprávnosti, ktoré vyplývajú z toho, že si žalovaný neoveril informácie, ktoré mu
poskytol účastník konania ABB. Z postupu žalovaného tak vyplýva, že jediným pre neho rozhodujúcim
faktom je, že uvedené projekty boli na zozname, ktorý žalovanému predložil účastník konania ABB.
Či tieto projekty, skutočne boli prerokované v rámci údajného protisúťažného konania žalovaný ďalej
nepreveroval. Nezaoberal sa ani skutočným vplyvom údajného protisúťažného konania na trh GIS v

Slovenskej republike.
Žalobca ďalej namieta, že žalovaný sa takisto žiadnym spôsobom nezaoberal preukazovaním účinkov
na hospodársku súťaž na trhu GIS v Slovenskej republike. Žalovaný tiež nepreukázal, či údajné
protisúťažné konania malo alebo mohlo mať vplyv na proces verejného obstarávania v oblasti GIS.Najmä nezisťoval, či došlo k zvýšeniu výslednej kúpnej ceny zariadení GIS. Žalobca svoju argumentáciu
v tejto časti uzatvára s tým, že skutkový stav zistený žalovaným sa nezhoduje so skutočnosťou. Navyše
dôkazy vykonané žalovaným nemajú žiadny vzťah k územiu Slovenskej republiky a nemôžu tak byť

použité ako dôkaz pre porušenie ZOHS žalobcom. Žalovaný tak nepreukázal ani uzatvorenie dohody
narušujúcej súťaž v zmysle § 4 ZOHS žalobcom ani jej plnenie. Žalovaný navyše uzatvorenie dohody
nesprávne zamieňa s jej plnením. Zoznam projektov, ku ktorému prihliadal pri posudzovaní závažnosti
údajného protisúťažného konania, vyjadruje iba subjektívne stanovisko účastníka konania ABB. Navyše
je preukázateľné v rozpore so skutočným stavom veci.

Žalobca uvádza, že žalovaný pri preukazovaní údajného protisúťažného konania pochybil pri
preukazovaní dĺžky protisúťažného konania niektorých spoločností skupiny Siemens. V prípade
spoločnosti VA TECH T&D žalovaný dospel k záveru, že sa dopúšťala protisúťažného konania od.
01.01.2000 do 13.12.2000 a potom od 01.04.2002 do 30.04.2004. Zodpovednosť za protiprávne konanie
však u spoločnosti VA TECH T&D žalovaný stanovil na obdobie od 01.01.2000 až do 30.04.2004.
U spoločnosti Siemens AG vymedzil jej zodpovednosť za protisúťažné konanie obdobím 01.03.1991

- 01.09.1999 a 26.03.2002 - 30.04.2004, pri spoločnosti Siemens Osterreich o obdobie 20.09.1998
- 13.12.2000 a 01.04.2002 - 30.04.2004, pri spoločnosti Siemens T&D sa potom jednalo o obdobie
01.03.1991 - 13.12.2000 a 01.04.2002 - 30.04.2004. Žalobca navyše namieta, že žalovaný u spoločnosti
Nuova Magrini a VA TECH T&D dokonca stanovil ich zodpovednosť za protisúťažné konanie vo väčšom
rozsahu ako zistil ich účasť na protisúťažnom konaní.

Žalobca znovu zdôrazňuje, že žalovaný vôbec neberie do úvahy objektívnu nemožnosť spoločností
patriacich pôvodne do podnikateľskej skupiny VA Tech (dnes súčasť skupiny Siemens) zúčastniť sa na
protisúťažnom konaní v Slovenskej republike. Ako žalobca namietol už v priebehu správneho konania,
podnikateľská skupina VA Tech nebola v oblasti GIS vôbec činná až do roku 1995, kedy prevzala

holandskú spoločnosť Holec High Voltage B.V. Až do roku 1995 je preto účasť podnikateľskej skupiny
VA Tech na akejkoľvek kartelovej dohode týkajúcej sa projektov GIS s účinkami v Slovenskej republike
úplne vylúčená. Navyše spoločnosť Holec High Voltage B.V. pôsobila iba vo veľmi malom segmente
GIS, ktorý nebol pre predmetné konanie relevantný. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na skutočnosť,
že z projektov GIS v Slovenskej republike, ktoré žalovaný berie do úvahy, spadá do obdobia pred rokom

1995 hneď šesť projektov. K rozšíreniu aktivít podnikateľskej skupiny VA Tech v oblasti GIS došlo až
prevzatím britskej spoločnosti Reyrolle Projects Ltd. v roku 1998. Ako bolo uvedené, podnikateľská
skupina VA Tech mala až do tohto obdobia od roku 1995 iba veľmi obmedzené aktivity v oblasti GIS. Ani
po rozšírení aktivít prevzatím spoločnosti Reyrolle Projects Ltd. sa však podnikateľská skupina VA Tech
nemohla zúčastniť na údajnom protisúťažnom konaní v Slovenskej republike na základe objektívnych

technických dôvodov. V Slovenskej republike boli a sú primárne žiadané GIS pre aplikácie 123/145 kV.
Niektorí z účastníkov konania, ktorí v minulosti patrili do podnikateľskej skupiny VA Tech, takéto GIS
vôbec nevyrábali a ani nevyrábajú alebo ich vyrábajú v modifikáciách, ktoré sa v Slovenskej republike v
podstate nepoužívajú. Účastník konania Siemens T&D napríklad vyrába GIS iba pre napätie nad 300kV.
Výberových konaní v Slovenskej republike sa tak nemohol zúčastniť vzhľadom k svojmu výrobkovému

portfóĺiu.
Pokiaľ ide o právnych predchodcov účastníka konania Siemens Österreich, spoločnosti VA Technologie
AG a VA Tech T & D GmbH, aj v ich prípade boli dané technické dôvody pre neúčasť na
výberových konaniach v Slovenskej republike. Dôvodom bola predovšetkým skutočnosť, že zatiaľ čo
tieto spoločnosti vyrábali puzdrá pre GIS z ocele, v Slovenskej republike spravidla požadujú takéto

puzdrá z hliníka. Spoločnosti patriace do podnikateľskej skupiny VA Tech preto za daných podmienok
neboli schopné uspokojiť dopyt slovenských odberateľov. Vzhľadom na veľkosť slovenského trhu GIS
sa im pritom zároveň nevyplatilo meniť ich zavedené výrobné postupy.
Žalobca tak uzatvára, že tým, že žalovaný dostatočnými dôkazmi nevylúčil objektívnu nemožnosť
spoločnosti skupiny VA Tech podieľať sa na protisúťažnom konaní v Slovenskej republike, dostatočne

nezistil skutkový stav potrebný pre riadne posúdenie veci.
Žalobca uvádza, že žalovaný pri stanovení dĺžky realizácie R. tento nebol oprávnený vysloviť záver, že
zmluvy boli realizované po veľmi dlhú dobu. Nevysporiadal sa totiž so skutočnosťou, že v Slovenskej
republike R. nemohli byť realizované od roku 1988, ako to tvrdila komisia vo vzťahu k EÚ, z toho dôvodu,
že v tej dobe v Slovenskej republike žiadna hospodárska súťaž neexistovala. Žalovaný tak bol povinný

preukázať časový okamih konsenzu účastníkov konania, od ktorého sa rozhodli rozšíriť pôsobnosť R.
aj na Slovenskú republiku. Žalovaný nebol oprávnený odvodiť dĺžku realizácie R. zo záverom Komisie
vo veci COMP/F/38.899 ako 16 rokov s tým, že v správnom konaní môže posudzovať iba obdobie 1991
- 2004. Z pohľadu ZOHS je totiž treba realizáciu R. rozumieť iba obdobie, počas ktorého bolo cieľomstrán obmedzovanie súťaže, alebo po ktorú to aspoň mohlo byť jej následkom. Táto otázka mala byť
predmetom podrobného dokazovania, ktoré žalovaný nevykonal.
Žalobca je toho názoru, že žalovaný nesprávnym spôsobom vykladá otázku zodpovednosti materskej

spoločnosti za protisúťažné konania jej dcérske spoločnosti ako aj otázku zodpovednosti nástupnickej
spoločnosti v dôsledku nadobudnutí aktivít v inej spoločnosti. Závery žalovaného k týmto otázkam sa
odrazili predovšetkým v spôsobe a výške uložených pokút.

Žalobca namieta, že závery žalovaného o zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku, je možné

uplatniť iba v európskom práve. Z pohľadu slovenského práva je totiž k odvodeniu zodpovednosti
nedostatočné, že materská spoločnosť vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť dcérsku, ako tomu
je v európskom práve. Pre vyvodenie zodpovednosti podľa ZOHS za spáchanie správneho deliktu je
nutné, aby boli kumulatívne splnené znaky jeho skutkovej podstaty: objekt, objektívna stránka, subjekt
a subjektívna stránka. Subjektívna stránka správneho deliktu je pritom splnená, pokiaľ k jeho spáchaniu
došlozavinenímpáchateľa. Privyvodenízodpovednostimaterskejspoločnostizadcérskuibazozáveru,

že táto vykonáva rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, nie je splnený znak zavinenia a tým pádom
ani subjektívna stránka správneho deliktu. Podľa slovenského práva tak je možné vyvodiť zodpovednosť
materskej spoločnosti iba vtedy, keď sa materská spoločnosť podieľala na deliktom konaní svojej
dcérskej spoločnosti. Záver žalovaného, že materská spoločnosť zodpovedá za protisúťažné konania
svojej dcérskej spoločnosti, keď nad ňou vykonávala rozhodujúci vplyv, je preto v rozpore so slovenským

právom. Navrhovateľ upozorňuje, že analogicky je nesprávny aj záver žalovaného k zodpovednosti
nástupnickej spoločnosti v dôsledku nadobudnutí aktív inej spoločnosti. Ani v takom prípade nie
je splnený znak zavinenia zo strany nástupnickej spoločnosti, a táto spoločnosť preto nemôže byť
zodpovedná za spáchanie správneho deliktu. Žalobca uvádza, že žalovaný stanovil zodpovednosť
účastníkov konania nad rámec zákona, a tým sa dopustil závažného pochybenia spôsobujúceho

nezákonnosť napadnutých rozhodnutí.
Žalobca uvádza, že napadnuté rozhodnutia žalovaného obsahujú nesprávne vymedzenie relevantného
geografického trhu. Žalovaný preto nemohol dostatočným spôsobom posúdiť zodpovednosť účastníkov
za predmetné údajné protisúťažné konanie. Žalobca preto namieta, že pochybenia, ktorých sa žalovaný
dopustil pri vymedzovaní relevantného geografického trhu, majú za následok nesprávne posúdenie

údajného protisúťažného konania. Pochybenia tak spôsobujú nezákonnosť napadnutých rozhodnutí a
sú dôvodom pre ich zrušenie.
Žalobcauviedol,žežalovanýpotrestalspoločnostiskupinySiemenszaúčasťnaúdajnomprotisúťažnom
konaní v nasledujúcom rozsahu:
a./ spoločnosť Nuova Magrini za obdobie 01.03.1991 - 13.12.2000 a potom od 01.04.2002 - 30.04.2004

b./ spoločnosť VA TECH T&D za obdobie 01.01.2000 - 13.12.2000 a potom od 01.04.2002 - 30.04.2004
c/ spoločnosť Siemens AG za obdobie 01.03.1991 - 01.09.1999 a potom od 26.03.2002 - 30.04.2004
d/ spoločnosť Siemens T&D za obdobie 01.03.1991 - 13.12.2000 a potom od 01.04.2002 - 30.04.2004; a
e/ spoločnosť Siemens Österreich za obdobie 20.09.1998 - 13.12.2000 a potom od 01.04.2002 -
30.04.2004.

K ukončeniu prvého z obidvoch správnych deliktov totiž došlo pri všetkých spoločnostiach
skupiny Siemens najneskôr dňa 13.12.2000. Žalobca uvádza, že premlčacia lehota pre potrestanie
protisúťažného konania podľa § 38 ods. 8 ZOHS uplynie po 8 rokoch odo dňa, keď došlo k porušeniu
ZOHS. U prvých z obidvoch údajných správnych deliktov spoločnosti skupiny Siemens tak došlo k
premlčaniu možností ich potrestania najneskoršie dňa 13.12.2008. Žalobca túto časť žaloby uzatvára

tým, že uložená pokuta žalovaným je nezákonná.
Žalobca namieta, že aj keď žalovaný nedospel k záveru o svojej nepríslušnosti zahájiť a viesť predmetné
správne konanie na základe zásady ne bis in idem, mal pri ukladaní sankcie prihliadnuť k trestu
už uloženému žalobcovi Komisiou vo veci COMP/F/38.899. Táto povinnosť vyplýva z pohľadu práva
slovenského, ako aj komunitárneho. Pokiaľ by sa totiž žalovaný rozhodol postupovať iba podľa

slovenského práva, bez aplikácie judikatúry európskych súdov a rozhodovacej praxe Komisie, mal
prinajmenšom z prostej logiky veci a v záujme zachovania všeobecných princípov ukladania trestov
prihliadnuť k sankcii, ktorú žalobcovi za to isté konanie už uložil cudzí orgán. Za potrestané mal pritom
považovať všetky dotknuté spoločnosti skupiny Siemens, pretože sankcia uložená zo strany Komisie
bola vymeraná pre celú skupinu. Žalobca namieta, že konštatovanie v prvostupňovom rozhodnutí, že

Úrad prihliadal na princíp všeobecnej požiadavky prirodzenej spravodlivosti, je natoľko všeobecné a
nekonkrétne, že bolo ako podklad pre vyššie uvedený záver žalovaného nedostatočné. Navyše ani
v prvostupňovom rozhodnutí a ani v rozhodnutí o rozklade nie je špecifikované, ako sa zohľadnenie
pokuty uloženej Komisiou v prvostupňovom rozhodnutí a v rozhodnutí o rozklade prejavilo. V obochrozhodnutiach najmä chýba údaj o tom, o akú časť bola pokuta po prihliadnutí k rozhodnutí Komisie
znížená. Je zrejmé, že prinajmenšom Úrad v prvostupňovom rozhodnutí neprihliadal k pokute uloženej
vo veci COMP/F/38.899, keďže pokutu uložil dokonca vo vyššom rozsahu, ako bolo prípustné podľa

zákona.
Žalobca súhlasí, že výška pokuty by mala byť priamo úmerná závažnosti spáchaného správneho deliktu
a jeho dĺžke. Nestotožňuje sa však s názorom žalovaného, že závažnosť správneho deliktu je nutné určiť
podľa ekonomickej sily, t.j. podľa obratu každého z účastníkov správneho konania. Zo samotnej logiky
vecí totiž vyplýva, že obrat je kritérium, ktoré nemôže mať žiadny vplyv na závažnosť protiprávneho

konania. Na jeho závažnosť môže mať vplyv iba povaha porušenia, skutočný účinok na trh a veľkosť
relevantného trhu. Zohľadnenie obratu vedie k diskriminácii. Umožňuje totiž, aby podnikateľom, ktorí
sa dopustia rovnakého správneho deliktu, boli uložené rozdielne vysoké sankcie. To potom môže viesť
k absurdnej situácii, že podnikateľ, ktorého konanie má závažnejší dopad na trh, je potrestaný nižšou
pokutou, ako podnikateľ, ktorého konanie má menší dopad na trh. Takýto prístup je rozhodne v rozpore s
princípom prirodzenej spravodlivosti. Nespravodlivosť výšky pokuty vyplýva nakoniec aj z rozhodnutia o

rozklade, podľa ktorého aj keď spôsob a závažnosť údajného porušenia účastníka konania Alstom sú po
všetkých stránkach zhodné s účastníkom konania Siemens AG, u účastníka konania Alstom sa žalovaný
rozhodol pokutu uloženú prvostupňovým rozhodnutím znížiť, zatiaľ čo účastníkovi konania Siemensu
AG bola pokuta podstatne zvýšená.
Žalobcanamieta,ževoblastisprávnehotrestaniasaukladásankciaúčinnávdobespáchaniasprávneho

deliktu. Pokiaľ je ale v dobe rozhodovania o správnom delikte účinná sankcia, ktorá je pre páchateľa
miernejšia, je nutné uložiť túto nižšiu sankciu. Pri stanovovaní sankcie v rozhodnutí o rozklade je tak
nutné posúdiť, či sankcia účinná v dobe rozhodovania o rozklade je miernejšia ako sankcia účinná v
dobe spáchania správneho deliktu.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uvádza, že má zato, že tak v napadnutom rozhodnutí ako aj v
rozhodnutí prvého stupňa splnil všetky podmienky vyžadované správnym poriadkom v súvislosti s
výrokom rozhodnutia správneho orgánu. Vo výroku úrad jednoznačne definoval skutok, pričom v právnej
vete úrad podradil skutok pod správne znenie skutkovej podstaty správneho deliktu uvedenej v zákone,
pričom uviedol názov skutkovej podstaty a jej paragrafové označenie. V skutkovej vete potom úrad

uviedol, ktorým konaním žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty správneho deliktu kladeného mu za
vinu, v akom čase a na akom mieste k tomuto konaniu došlo. Úrad zároveň uviedol, ktorými spôsobmi
žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty. Teda úrad jednoznačne definoval skutok z hľadiska jeho
určitosti tak, aby nemohlo dôjsť k jeho zameneniu s iným skutkom a teda úrad má zato, že námietky
žalobcu treba jednoznačne odmietnuť ako neopodstatnené.

Podľa § 25 ods. 1 zákona sa začína konanie vo veci dohody obmedzujúcej súťaž vždy z vlastného
podnetu. Nakoľko citované ustanovenie nestanovuje lehotu, v rámci ktorej má žalovaný po prevzatí
oznámenia o možnej existencii dohody obmedzujúcej súťaž začať konanie, začína žalovaný konanie
vždy na základe vlastnej úvahy.
Samotnému začatiu správneho konania predchádza fáza šetrenia, ktorú úrad vykonáva za účelom

predbežného zistenia, či mohol byť určitým konaním podnikateľa spáchaný správny delikt. Ak úrad
získa dostatočné indície v tejto fáze, následne pristúpi k fáze správneho konania, kde vykonáva dôkazy
svedčiace v prospech aj neprospech podnikateľa. Na samotné správne konanie sa v plnom rozsahu
vzťahuje správny poriadok, pričom účastníci konania môžu vykonávať všetky svoje procesné práva.
Doba šetrenia úradu v tomto prípade bola jednoznačne primeraná rozsahu a zložitosti celého prípadu.

Ustanovenie § 30 zákona znie: „Úrad vydá rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania.
Predseda úradu môže lehotu na vydanie rozhodnutia v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane
predĺžiť, a to aj opakovane, spolu najviac o 24 mesiacov. Ak úrad nemôže rozhodnúť do šiestich
mesiacov, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov písomne upovedomiť. Táto lehota
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia podľa § 11.“

Nepochybne je aj záujem správneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože
v opačnom prípade by išlo o rozhodnutie nezákonné so všetkým z toho vyplývajúcimi následkami.
Nemožnovšaksúhlasiťsnázoromžalobcu,žesprávnyorgánmôževydaťsvojerozhodnutiekedykoľvek,
stačí ak ho označí dátumom, ktorý je v rámci zákonnej lehoty. Ak by takto správny orgán postupoval,
vystavilbysaokreminéhorizikuprieťahovvkonanísozodpovednostnýmidôsledkamiztohovyplývajúci.

Nie je logické, aby správny orgán naťahoval čas vydania a následného doručenia rozhodnutia, (pretože
moment oznámenia rozhodnutia je často zhodný s momentom doručenia), pričom v záujme správneho
orgánu je, aby potrestaný účastník správneho konania splnil svoju povinnosť čo najskôr.Ustanovenia zákona umožňujú posunúť lehotu vydania rozhodnutia boli potrebné pre prípady obzvlášť
zložité s veľkým počtom účastníkov. Pričom žiadne ustanovenie zákona nehovorí o tom, kedy má byť
rozhodnutie účastníkovi správneho konania doručené. Pokiaľ ide o prax Európskej komisie úrad musí

rešpektovať všeobecne záväzné právne predpisy a nie prax iných krajín. Úrad sa preto nemohol dopustiť
porušenia, ktoré uvádza žalobca.

Ako vyplynulo z predložených dôkazov v tomto správnom konaní posudzované správanie žalobcu
prebiehalo v období od roku 1988 do roku 2004. Úrad má zato, že v konaní bolo preukázané, že kartel

bol realizovaný do 11. mája 2004.

Žalovaný je oprávnený aplikovať komunitárne právo, t.j. čl. 81 a 82 (teraz články 101 a 102) Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva (teraz Zmluva o fungovaní Európskej únie) (ďalej len „Zmluva“) od 1.
mája 2004, kedy vstúpila do účinnosti novela zákona č. 136/2001 Z.z. pod číslom 204/2004 Z.z., ktorá
na základe čl. 35 Nariadenia 1/2003 založila kompetenciu úradu (§ 22 ods. 1 písm. b) zákona) v tejto

oblasti. Žalovaný je kompetentný aplikovať v súlade so zásadou zákazu priamej retroaktivity čl. 81 a 82
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva iba na protisúťažné konania, ku ktorým došlo od 1. mája
2004. Žalovaný preto nemohol aplikovať čl. 81 Zmluvy na posudzovanú dohodu obmedzujúcu súťaž za
obdobie pred 1. májom 2004 a to ani v prípade, ak by podľa čl. 81 Zmluvy nerozhodovala Európska
komisia vôbec.

Európska komisia (ďalej len „Komisia“) posúdila súbor dohôd založených na R. a na ňu nadväzujúcej
Q. z pohľadu čl. 81 Zmluvy za obdobie od roku 1988 do 11. mája 2004. Komisia však mala
kompetenciu posúdiť toto protisúťažné konanie, vzhľadom na zákaz priamej retroaktivity, za obdobie
od ich uzatvorenia až do 30.4.2004 iba vo vzťahu ku krajinám, ktoré v danom období, t.j. do 1. mája
2004. Ako však vyplýva z jej vyjadrenia pre český súťažný orgán, Komisia aplikovala čl. 81 Zmluvy iba

na staré členské štáty vzhľadom na zložitosť posúdenia dopadu protisúťažného správania za obdobie
11 dní. Žalovaný zdôrazňuje, že Komisia a úrad sa pri svojom konaní neprekrývali, keďže ich teritoriálna
jurisdikcia bola odlišná a posudzovali teda iba obdobné a nie rovnaké prípady. Oba orgány boli tiež
viazané temporálnou účinnosťou svojich predpisov. Žalovaný ďalej konštatoval, že v konaní pred ním sa
posudzovala obdobná a nie rovnaká vec, ako posudzovala Komisia, či český alebo maďarský súťažný

orgán, a preto otázku možnosti paralelného vedenia správneho konania Komisie, ako aj národných
súťažných orgánov z dôvodu porušenia súťažného práva nie je možné spochybniť. V tejto súvislosti je
však potrebné zdôrazniť, že otázka okamihu ukončenia protisúťažného konania pre posúdenie zásady
ne bis in idem nie je podstatná. Bez ohľadu na to, či by kartel bol posudzovaný podľa zákona do 30.
apríla 2004 alebo do 11. mája je z dôvodu zákazu priamej retroaktivity vylúčená, či už Komisiou alebo

žalovaným.
Žalovaný ako aj Český súťažný orgán posudzovali dopady R. a na ňu nadväzujúcej R. len vo vzťahu k
teritóriuvlastnéhoštátu,kdemákompetenciuaplikovaťnárodnésúťažnépravidlá.Vkonanípredúradom
bola posudzovaná zakázaná dohoda od 01.03.1991. Slovenská republika vznikla dňa 01.01.1993. Do tej
doby bola počnúc dňom 23.04.1990 súčasťou Českej a Slovenskej federatívnej republiky ako zloženého

štátu, ktorý sa skladal z dvoch štátnych útvarov. Aj keď v období daných dvoch rokov (1991 - 1993) bola
SR súčasťou ČSFR a tvorila vtedy jeden trh nebolo by možné bez vykonania analýzy konštatovať, že
na účely definície relevantného trhu tvorila ČSFR vždy jeden homogénny trh. Rozhodujúcim je však to,
že slovenské štátne orgány môžu aplikovať zákon iba na svojom teritóriu a teda žalovaný zohľadňoval
v tomto konaní dopad dohody iba na časť daného trhu korešpondujúci územiu Slovenskej republiky.

Rovnako z rozhodnutia českého súťažného orgánu v obdobnej veci nevyplýva, že by zohľadňoval za
dané obdobie dvoch rokov celé územie vtedajšej ČSFR. Tiež je potrebné zdôrazniť, že žalovaný zastáva
názor,žeakdvasúťažnéorgánykonajúotomistomporučení,natomistomtovarovomrelevantnomtrhu,
ale na inom priestorovom relevantnom trhu, nejde o prejednávanie tej istej veci ale iba veci podobnej.
Žalovaný uvádza, že začal konanie v čase účinnosti Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo dňa 16.

decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy
(ďalej len ako „Nariadenie 1/2003“), ako uvádza žalobca. Podľa názoru žalobcu mal preto úrad aplikovať
v tomto konaní Nariadenie 1/2003. Poukazuje pri tom na to, že aj Komisia aplikovala Nariadenie 1/2003
napriek tomu, že k posudzovanému konaniu došlo ešte počas účinnosti predchádzajúceho Nariadenia
č. 17/62, ktoré bolo Nariadením 1/2003 nahradené. V zmysle judikatúry platí, že procesné pravidlá sú

aplikované na konania, ktoré sú otvorené v čase, keď takéto pravidlá vstúpili do účinnosti, zatiaľ čo
hmotnoprávne pravidlá sa neaplikujú na situácie, ku ktorým došlo pred ich účinnosťou. Principiálne
sa teda nové procesné pravidlá aplikujú okamžite na budúce efekty situácií, ktoré vznikli za starých
pravidiel. Ide teda o princíp zákazu priamej retroaktivity.Na základe Nariadenia 1/2003, čl. 35, bol novelou zákona (zákonom č. 204/2004 Z.z.) žalovaný určený
ako orgán príslušný aplikovať čl. 81 a 82 Zmluvy o ES. Pokiaľ žalovaný v konaní dospeje k záveru,
že konanie môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, je povinný na základe čl. 3 Nariadenia

1/2003 aplikovať hmotnoprávne ustanovenia čl. 81 a/alebo čl. 82 Zmluvy o ES. Článok 3 rieši vzťah
medzi komunitárnym súťažným právom a národným súťažným právom. Preto je aj v prípade čl. 3 (1)
Nariadenia 1/2003 potrebné aplikovať temporálne ustanovenia tak, ako v prípade ostatných procesných
ustanovení. Z uvedeného preto vyplýva, že vo všetkých prípadoch konaní otvorených v čase, keď
vstúpilo do účinnosti Nariadenie 1/2003, ako aj v prípadoch konaní otvorených neskôr po 01. máji 2004

je nevyhnutné, aby všetky národné súťažné autority ako aj národné súdy rešpektovali článok 3 (1)
Nariadenia 1/2003. V súlade s tým, ak žalovaný rozhoduje o skutočnostiach, ku ktorým došlo v čase,
keď vstúpilo do účinnosti Nariadenie 1/2003, t.j. 01 mája 2004 alebo po tomto období, žalovaný je
povinný konať v súlade s článkom 3(2). Pokiaľ však ide o skutočnosti, ku ktorým došlo pred účinnosťou
Nariadenia 1/2003, t.j pred 01. májom 2004, aplikácia článku 3(2) Nariadenia 1/2003 je odlišná. V
konaniach, ktoré nevedú k uloženiu pokuty sa článok 3(2) neaplikuje na skutočnosti, ku ktorým došlo

pred 01. májom 2004. Nariadenie 1/2003 bolo v čase začatia konania žalovaným už účinné a žalovaný
teda naň tiež prihliadal pri posudzovaní svojej kompetencie. V zmysle vyššie uvedeného žalovaný teda
konštatoval stratu svojej kompetencie v prospech Komisie odo dňa 01. Mája 2004.
V tejto súvislosti úrad uvádza, že prístupový protokol iba poskytol prechodnú 6-mesačnú dobu, počas
ktorej mohli dať podnikatelia svoje dohody, ktoré vznikli pred pristúpením a súčasne trvali aj po ňom do

súladu s komunitárnym právom. Ak tak urobili, tieto sa nedostali do nesúladu s čl. 81 Zmluvy. Ak by si
svoje dohody nezosúladili s komunitárnou úpravou, ich dohody by boli zakázané a neplatné, ale až ku
dňu 01.mája 2004. Zákaz princípu priamej retroaktivity platí aj tu. Uvedené nijak nepopiera závery úradu
prijaté v napadnutom rozhodnutí.
V prípade, že žalovaný obviní podnikateľa z porušenia zákona, je na žalovanom dôkazné bremeno,

aby svoje tvrdenie preukázal. V správnom práve je požadovaný určitý dôkazný štandard, ktorý musí
správny orgán rešpektovať, a to preukázať istú vec nad všetku rozumnú pochybnosť. Na druhej strane
je aj účastník konania povinný na podporu svojich tvrdení navrhnúť dôkazy, ktoré sú známe (§ 34
ods. 3 správneho poriadku). V prípade, že účastník konania chce vyvrátiť tvrdenia správneho orgánu
podporného dôkazmi, nestačí ich len bez dôkazov spochybniť nepodloženými tvrdeniami, ale účastník

konania je povinný preukázať konkrétne, prečo je istá informácia alebo tvrdenie správneho orgánu
nesprávne, nepravdivé, resp. prečo nemá dostatočnú dôkaznú hodnotu a predložiť na podporu svojich
tvrdení dôkazy. V súťažných prípadoch je často existencia protisúťažného správania vo forme dohody
obmedzujúcej súťaž vyvodená zo súhrnu viacerých okolností a indícií, ktoré v súhrne, posudzované vo
vzájomnej súvislosti pri neexistencii ďalších prijateľných vysvetlení, predstavujú dôkaz porušenia.

V rámci správneho konania bola spoločnosťou ABB (ABB bola skupina spoločností, ktorá podala
žiadosť o leniency - program zhovievavosti a poskytla rozhodujúce dôkazy o kartelovej dohode, pričom
bola zároveň účastníkom kartelovej dohody) predložená písomná dohoda pozostávajúca z J. a R.
o všeobecných pravidlách pre GE, ktorých obmedzujúci, protisúťažný charakter je nepochybný zo
samotného obsahu. Existenciu dohody žiaden z účastníkov správneho konania nepoprel a tento dôkaz

ako taký teda ani nespochybnil.
Žalobca existenciu kartelovej dohody popísanej v tomto rozhodnutí neoprel.
Všetky predložené dôkazy predstavujú súbor najmä písomných dôkazov, ktoré preukazujú existenciu
zakázanej dohody a ktoré neboli žiadnym z účastníkov konania vyvrátené. Najmä písomná dohoda,
ktorej existencia nebola žiadnym z účastníkov konania spochybnená predstavuje podľa žalovaného

významný dôkaz. Ďalšie predložené písomné dôkazy sú v súlade s touto písomnou dohodou a
detailnejšie preukazujú jej plnenie v praxi. Predložené listinné dôkazy sú pritom vo väčšine prípadov
dôkazy vytvorené v čase trvania kartelu, ktoré majú väčšiu dôkaznú hodnotu ako dôkazy, ktoré vznikli
po ukončení porušovania. Žalovaný má za to, že neboli predložené zo strany ostatných účastníkov
dohody žiadne dôkazy, ktoré by priniesli pochybnosti o existencii samotnej preskúmavanej dohody a

jej realizácii. Žalovaný nevykonal ďalšie dôkazy navrhované účastníkmi konania, pretože žalovaný nie
je povinný vykonať každý dôkaz navrhnutý účastníkom konania. Je však potrebné v rozhodnutí uviesť,
prečo vykonávanie takéhoto dôkazu, resp. doplnenie dokazovania nevykoná.
Žalovaný v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ako uvádza aj ABB v dokumente GIS kartel história pôsobenia,
členovia kartelu mali záujem vytvoriť čo najmenej dôkazov o existencii kartelu. Z uvedeného dôvodu ani

neexistuje ucelený dokumentárny dôkaz ohľadne všetkých podrobností týkajúcich sa kartelu. Tiež počet
jednotlivcov, ktorí o ňom vedeli sa udržiaval čo najnižší. Žalovaný uvádza, že rozhodnutie Komisie vo
veci GIS kartelu nebolo jediným dôkazom, ale len podporným prostriedkom, pričom z prvostupňového
aj z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný vykonal množstvo ďalších dôkazov. Žalovaný máza to, že rozhodnutie Komisie môže preto v určitom ohľade považovať za skutočnosť, ktorú považuje za
skutočnosť známu mu z jeho úradnej činnosti, keďže je s rozhodnutím Komisie oboznámený.

Úrad dospel k jednoznačnému záveru, že sa dohoda vzťahovala aj na Slovenskú republiku. ABB uviedlo,
že má vedomosť o niekoľkých projektoch, ktoré boli prerokované kartelom v období od októbra 1991
do marca 2002. Podľa vyjadrenia ABB (str. 50 dokumentu GIS kartel história pôsobenia) sa všetci
členovia GIS kartelu zúčastnili rokovaní o slovenských projektoch. Napr. v prílohe 8 sú uvedené pod
kódmi spoločností, ktoré sa ich zúčastnili. ABB predložilo aj s popisom zoznam nasledovných projektov,

ktoré sa týkali SR.
Úrad rozhodne nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že sa R. nevzťahujú na Slovenskú republiku.
Naopak počas konania Slovenská republika nebola z pôsobnosti dohody vyňatá, pričom predmetom
preskúmavanej zakázanej dohody boli aj projekty týkajúce sa SR a teda jej protisúťažný dopad na území
Slovenskej republiky nebol iba potenciálny. Žalovaný má teda za to, písomná dohoda GQ je priamym
dôkazom účasti účastníkov konania na protisúťažnom správaní. Všetky predložené dôkazy prestavujú

súbor najmä písomných dôkazov, ktoré preukazujú existenciu zakázanej dohody a ktoré neboli žiadnym
z účastníkov konania vyvrátené. Najmä písomná dohoda, ktorej existencia nebola žiadnym z účastníkov
konania spochybnená. Ďalšie predložené písomné dôkazy sú v súlade s touto písomnou dohodou a
detailnejšie preukazujú jej plnenie v praxi.
Ako žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí zníženie počtu projektov môže len indikovať, aký

skutočný dopad mal kartel na území SR. Skutočný dopad na trh v tomto prípade vzhľadom na dĺžku
trvania a absenciu presných údajov, najmä pokiaľ ide o cenu GIS projektov, ktoré by existovali pri
absencii kartelového správania účastníkov konania nie je možné presne určiť. Avšak vychádzajúc zo
skutočnosti, že dohoda popísaná v tomto rozhodnutí bola implementovaná počas obdobia viac ako 16
rokov (i keď v tomto konaní možno posudzovať iba obdobie od roku 1991 - 2004, t.j. 13 rokov), pričom

jej implementácia prinášala pre jej strany náklady a tiež riziko potrestania zo strany viacerých súťažných
autorít, musela prinášať jej stranám výhody v podobe zisku. Dlhodobé obmedzenie konkurenčného tlaku
v dôsledku kartelu znamená možnosť výrazného zvýšenia cien.
Žalovaný uvádza, že spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG, ktorá bola
založená v roku 2000, priamo vlastnila (100%) spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution

Ltd. (teraz Siemens Transmission & Distribution Ltd.), ktorá sa podieľala na podnikaní v oblasti GIS
od 20.septembra 1998 do 13.marca 2001, kedy bola táto prevedená na spoločný podnik VA TECH
Schneider High Voltage GmbH a stala sa jeho 100% dcérskou spoločnosťou. V spoločnom podniku
mal VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co KEG priamy podiel vo výške 60%, a to až
do 01. 10. 2004, kedy VA TECH získal nad spoločným podnikom 100% kontrolu a tým aj nad VA

TECH Transmission & Distribution Ltd. Spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution GmbH &
Co KEG ako 100% materská spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution Ltd. Ovplyvňovala jeho
správanie, vrátane jeho protiprávnej účasti na zakázanej dohode a preto musí niesť zodpovednosť popri
zodpovednosti VA TECH Transmission & Distribution Ltd. (teraz Siemens Transmission & Distribution
Ltd.). Túto zodpovednosť nesie odo dňa svojho vzniku 01.01.2000 až do dočasného prerušenia skupiny

VA TECH v karteli dňa 13.12.2000. ABB v podaní zo dňa 13.11.2006 uviedla, že VA TECH na základe
zinscenovaného ukončenia kartelu skutočne opustil kartel od konca roku 2000. VA TECH sa potom
opätovne ku kartelu pripojil až v roku 2002. Konkrétne ABB v tomto liste uvádza, že VA TECH sa vrátil
na stretnutia GIS kartelu najneskôr vtedy, keď je L. W. prebral zastupovanie ABB v GIS karteli v polovici
roku 2002 a ďalej upresňuje, že to bolo niekedy počas prvých troch mesiacov v roku 2002. Žalovaný

má za to, že keďže ABB neuviedlo presný dátum návratu VA TECH ku kartelu počas prvých troch
mesiacov roka 2002 je týmto dátumom 01.04.2002, ktorý mohol byť v súvislosti s vyššie uvedeným
najneskorším dňom návratu ku kartelu. Táto skutočnosť potom mohla spôsobiť aj to, že VA TECH sa
aktívne nezúčastňoval stretnutí kartelu v čase od apríla minimálne do júla 2003. Žalovaný má teda
za to, že VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG sa opätovne pripojil ku kartelu od

01.04.2002. Zodpovednosť za protiprávne konanie preto nesie od 01.01.2000 až do 30.04.2004.
Žalovanýkonkretizovalvprvostupňovomrozhodnutídĺžkuprotisúťažnéhokonaniažalobcu,pričomišloo
dĺžku porušovania aj vo vzťahu k SR. Žalovaný považuje preskúmavanú dohodu za obmedzujúcu súťaž
na území Slovenskej republiky počas celého obdobia jej trvania, resp. od okamihu účinnosti súťažnej
právnej úpravy na území Slovenskej republiky od 01.03.1991, keďže pred týmto dátumom nie je možné

obmedzenie súťaže vzhľadom na absenciu zákona posudzovať.
Siemens Aktiengessellschaft ?sterreich prevzala v roku 2005 spoločnosť VA Technologie AG a tým aj
jej dcérske spoločnosti VA TECH T&D GmBH, VA TECH Transmission & Distribution Ltd. (v súčastnosti
Siemens Transmission & Distribution Ltd.), VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG aNuova Magrini Galileo S. p. A., čím prevzala všetky aktivity týchto spoločností v oblasti GIS. Žalovaný
preto zodpovednosť tejto spoločnosti ako právneho a ekonomického nástupcu uvedených spoločností
stanovil na obdobie od roku 1995 do 13. 12. 2000 a od 01.04.2002 do 30.04. 2004.

Spoločnosť Siemens Transmission & Distibution Ltd., ako právny a ekonomický nástupca zaniknutej
spoločnosti VA TECH Transmission & Distribution Ltd., nesie zodpovednosť za jej protiprávnu účasť
na dohode spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution Ltd. Sa zúčastňovala kartelu najskôr
samostatne od 15.apríla 1988, keď Reyrolle (jej prechodca) vstúpil do kartelu ako zakladajúca
spoločnosť až do 20. Septembra 1998, keď bol nadobudnutý spoločnosťou VA TECH. Neskôr

pokračovala ako dcérska spoločnosť spoločnosti VA TECH AG (ktorá vykonávala nad ňou kontrolu
prostredníctvom VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG). Začiatok protisúťažného
konania je preto určený na 1.3.1991, ktoré pokračovalo do 13.12.2000, kedy došlo k prerušeniu účasti
skupiny VA TECH na karteli. Vzhľadom na to, že žalovaný v tejto súvislosti nemá k dispozícii dôkaz
o konkrétnom dátume, prikláňa sa k dátumu 13.12.2000, ktorý ako deň prerušenia účasti na karteli
vo vzťahu k skupine VA TECH a konkrétne aj k tomuto žalobcovi uviedla aj Komisia vo svojom

rozhodnutí a ktorý nebol spochybnený iným účastníkom konania v rámci vyjadrenia k výzve pred
vydaním rozhodnutia.
Spoločnosť Nuova Magrini Galileo S. p. A. bola jednou zo zakladajúcich spoločností zakázanej dohody
a zúčastňovala sa jej od jej začiatku, t.j. od 15.apríla 1988. 100% kontrolu nad touto spoločnosťou
vykonávala v tomto období spoločnosť Schneider Electric SA (ktorá nemôže byť pokutovaná), ktorá

ju ku dňu 13.03.2001 vložila do spoločného podniku založeného so spoločnosťou VA Technologie
AG. Spoločnosť Nuova Magrini S. p. A. sa zúčastňovala na protisúťažnom konaní od 01.03.1991 do
13.12.2000, kedy svoju účasť v dohode prerušila.
Dňa 13.03.2001 sa spoločnosť Nuova Magrini Galileo S. p. A a spoločnosť Schneider Electric High
Voltage SA stali súčasťou skupiny VA TECH, ako 100% dcérske spoločnosti spoločného podniku VA

TECH Schneider High Voltage GmbH. V tomto období sa spoločnosť VA TECH zakázanej dohody
nezúčastňovala a opätovne sa k nej pripojila až ku dňu 01.04.2002. Súčasne sa tým k dohode pripojila
aj Nuova Magrini Galileo S. p. A..
Spoločnosť Nuova Magrini Galileo S. p. A. je zodpovedná za účasť na dohode od 01.03.1991 až do
30.04.2004.

Ako je uvedené vyššie pre žalobcu neexistovala žiadna objektívna nemožnosť zúčastniť sa na
protisúťažnom správaní v Slovenskej republiky, pretože bol jednak zmluvnou stranou R. a na strane
druhej sa zúčastnil viacerých projektov GIS v Slovenskej republike aj ako dodávateľ.
Žalovaný vyhodnotil, porušenie zákona ako veľmi závažné. Dohoda, ktorá je predmetom tohto konania
už svojou povahou patrí medzi najzávažnejšie typy porušenia súťažných pravidiel. Rovnako aj

rozhodovacia prax európskych súdov potvrdila, že horizontálnu dohodu obmedzujúcu súťaž takého
charakteru, aká je aj predmetom tohto konania, je možné považovať za veľmi závažné a škodlivé
porušenie už na základe povahy takéhoto porušenia bez potreby skúmania konkrétnych dopadov na
trh, keďže ide o druh porušenia, ktorý narúša súťaž v jej hlavných parametroch. Implementácia takejto
dohody v praxi, ktorá bola v tomto prípade preukázaná, vedie vždy k významnému obmedzeniu súťaže,

pričom výhody z nej plynú výlučne pre jej účastníkov a na úkor ich zákazníkov, resp. konečných
spotrebiteľov. Rozhodovacia prax európskych súdov pritom potvrdila, že takéto formy porušenia možno
považovať za veľmi závažné bez toho, aby nevyhnutne pokrývali určitú geografickú oblasť, alebo mali
určitý konkrétny dopad.
Žalovaný uvádza, že v zmysle ust. § 25 ods. 3 písm. a) zákona sú účastníkmi konania v prípade dohody

obmedzujúcej súťaž účastníci predmetnej dohody obmedzujúcej súťaž. V prvom rade je potrebné
zdôrazniť, že účastníkom konania má byť ten subjekt, ktorý sa dopustil porušenia súťažných pravidiel.
Účastníkom konania a adresátom rozhodnutia žalovaného môže byť iba subjekt s právnou subjektivitou.
Ak subjekt s právnou subjektivitou, pôvodne zodpovedný za porušenie súťažných pravidiel, stratí
právnu subjektivitu a je plne absorbovaný ďalšou spoločnosťou, v dôsledku čoho prestane existovať,

podnikateľ, ktorý získal aktíva takejto spoločnosti, sa stane zodpovedným za celé obdobie trvania
porušovania. V správnom konaní pred žalovaným boli za účastníkov konania určené aj spoločnosti
tvoriace jednu ekonomickú skupinu, materské a dcérske spoločnosti. Žalovaný neaplikuje spoločnú a
nerozdielnu zodpovednosť v tomto konaní a netrestá materskú a dcérsku spoločnosť patriacu do jednej
ekonomickej skupiny za tie isté prekrývajúce sa úkony zabezpečujúce realizáciu kartelu. Podnikateľ,

ktorý sa konajúc nezávisle dopustil protisúťažného správania, nesie zodpovednosť za svoje správanie
naďalej aj v prípade, ak sa neskôr stal dcérskou spoločnosťou inej spoločnosti, za predpokladu, že
pokračuje v podnikateľskej činnosti ako právne samostatná dcérska spoločnosť, t.j. nezanikol tým, že bol
absorbovaný nadobúdateľom. V oblasti hospodárskej súťaže je v určitých prípadoch potrebné prisúdiťekonomickému nástupcovi zodpovednosť za protiprávne konanie jeho právneho predchodcu a uložiť
mu sankciu. Ide o tzv. test ekonomickej kontinuity akceptovaný SPI a ESD a potvrdený už aj slovenským
správnym súdom.

Pokiaľ ide o vymedzenie relevantného trhu úrad odkazuje žalobcu na bod 381 a nasl. napadnutého
rozhodnutia, kde žalovaný vyčerpajúcim spôsobom vymedzil tovarový aj priestorový relevantný trh.
Žalovaný len opakuje, že za jednu dohodu obmedzujúcu súťaž môže byť považovaný aj súhrn viacerých
konaní v určitom časovom rámci prijatých viacerými podnikateľmi s cieľom dosiahnuť jeden protisúťažný
ekonomický cieľ. Samotná dohoda sa v priebehu času môže meniť a jej mechanizmus sa môže

vyvíjať zohľadňujúc napr. vývoj v danej oblasti. Takéto poňatie dohody obmedzujúcej súťaž nemôže byť
spochybnené ani možnosťou, že jedna alebo viacero praktík v rámci takéhoto komplexu vytvárajúceho
dohodu obmedzujúcu súťaž by mohli predstavovať porušenie zákona aj samé o sebe. Nie je však
vhodné, aby sa takéto jedno trvajúce konanie charakterizované jedným cieľom umelo rozdeľovalo
na viacero dohôd obmedzujúcich súťaž. To sa aplikuje aj za predpokladu, že by došlo ku krátkemu
prerušeniu takéhoto porušenia počas určitého obdobia, ak došlo následne k jeho obnoveniu.

Žalovaný uvádza, že s porušením právnej povinnosti spája právo určitý právny následok. Sankcia je
jedným z druhov štátneho donútenia predvídaného pre prípad porušenia právnou normou. Sankcia
predstavuje vo svojej podstate nepriaznivý dôsledok, ktorý je zodpovednostný subjekt povinný znášať
za porušenie právnej povinnosti. Žalovaný vyhodnotil, že došlo k veľmi závažnému porušeniu zákona.
Dohoda, ktorá bola predmetom správneho konania už svojou povahou patrí medzi najzávažnejšie

typy porušenia súťažných pravidiel. Rovnako aj rozhodovacia prax európskych súdov potvrdila, že
horizontálnu dohodu obmedzujúcu súťaž takého charakteru, aká je aj predmetom tohto konania, je
možné považovať za veľmi závažné a škodlivé porušenie už na základe povahy takéhoto porušenia bez
potreby skúmania konkrétnych dopadov na trh, keďže ide o druh porušenia, ktorý narúša súťaž v jej
hlavných parametroch. Implementácia takejto dohody v praxi, ktorá bola v tomto prípade preukázaná,

vedie vždy k významnému obmedzeniu súťaže, pričom výhody z nej plynú výlučne pre jej účastníkov
a na úkor ich zákazníkov, resp. konečných spotrebiteľov. Rozhodovacia prax európskych súdov pritom
potvrdila, že takéto formy porušenia možno považovať za veľmi závažné bez toho, aby nevyhnutne
pokrývali určitú geografickú oblasť, alebo mali určitý konkrétny dopad.
Žalovaný uvádza, že žalobca si musel byť v tomto prípade vedomý protiprávnosti svojho konania aj s

ohľadom na utajenie, v akom sa počas celého obdobia trvania kartel realizoval, a to s ohľadom na miesta
stretnutí - letiská a pod., pridelenie špeciálnych kódov, účastníkom kartelu, kódované telefóny a pod.
Na účely posúdenia skutočného dopadu na trh preto nie je nevyhnutné kvantifikovať, resp. špecifikovať
konkrétne skutočné dopady konkrétnej praktiky na trh, ale je postačujúce preukázať s rozumnou
pravdepodobnosťou, aký bol, resp. mohol byť dopad na trh v dôsledku protisúťažného správania.

Protisúťažné správanie malo minimálne potenciálny dopad na celé územie Slovenskej republiky, keďže
dohoda nebola obmedzená iba na určitú časť územia, ale tendre na GIS sa realizovali v rámci celého
územia SR podľa dopytu konkrétnych odberateľov, čo zvyšuje závažnosť protisúťažného konania. V
tejto súvislosti je teda úplne bezpredmetný počet projektov GIS.
Prvostupňový orgán pri výpočte pokuty pre účastníkov kartelu prihliadal na princíp všeobecnej

požiadavky prirodzenej spravodlivosti, ktorý by sa mal zohľadniť pri ukladaní sankcií (hoci tak urobiť
nemusel), v prípade, ak je tá istá dohoda predmetom konania na národnej aj komunitárnej úrovni.
Napriek tomu však žalovaný v rámci správnej úvahy, prihliadol na pokutu uloženú Komisiou, a preto
uložil pokuty na dolnej hranici zákonného rozpätia. V tomto prípade bolo preukázané, že dohoda bola
naozaj implementovaná a to počas dlhého obdobia. V tejto súvislosti je irelevantné, ak aj došlo k

čiastkovej nerealizácii dohody, pretože skutočnosť, že zakázaná dohoda v určitom časovom období
nebola realizovaná, nie je dôvod, ktorý by mal byť braný na zreteľ pri posudzovaní závažnosti.
Žalovaný prihliadal pri vyhodnocovaní závažnosti na silu ekonomickej skupiny (práve z toho dôvodu, aby
si pri ukladaní pokuty vyhol diskriminovaniu jednotlivých účastníkov kartelu) tvorenej účastníkmi kartelu
z toho dôvodu, že mu to umožnilo jednak porovnanie reálnej ekonomickej sily účastníkov konania a

jednak vychádzala z toho, že v rámci kartelu vystupovali členovia jednej ekonomickej skupiny ako jeden
člen kartelu a ako takí z kartelu aj spoločne profitovali. Ekonomická sila podnikateľa je pritom ukazovateľ,
ktorý je potrebné vziať do úvahy pri vyhodnocovaní závažnosti z toho hľadiska, v akom rozsahu môže
správanie podnikateľa poškodiť súťaž na trhu.
Úrad v rámci pokuty vyhodnocoval tiež priťažujúce a poľahčujúce okolnosti. Pokiaľ ide o spoločnosť

Siemens AG úrad na základe vyhodnotenia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností zohľadnil ako
priťažujúcu skutočnosť to, ak podnikateľ bol zakladateľom dohody, čo bol práve prípad spoločnosti
Siemens AG. Žalovaný teda ako priťažujúcu skutočnosť zohľadnil to, že spoločnosti Siemens AG a
Alstomplnilifunkciutajomníkakartelupreeurópskychčlenov,ktorázabezpečovalaavýrazneuľahčovalarealizáciu dohody v praxi. Rovnako bola správne zohľadnená aj skutočnosť, že spoločnosť Siemens AG
uľahčila realizáciu kartelu tým, že zabezpečila pre účastníkov kartelu mobilné telefóny so špeciálnym
kódovaním.

Metodický pokyn, ktorého aplikácie sa žalobca dovoláva bol prijatý až po tom, ako bolo vydané
prvostupňové rozhodnutie, a preto ho úrad nemohol aplikovať. Úrad uložil pokutu v súlade so zákonnými
kritériami a v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou, ktorá je verejnosti známa a ktorá
vychádza zo zákona.
Žalovaný na základe vyššie uvedeného žiada, aby súd žalobu žalobcu zamietol, pretože rozhodnutie

žalovaného je v súlade so zákonom.
Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovaného na nariadenom pojednávaní v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249
ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru,
že žaloba žalobcu je dôvodná.
Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách
citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,
ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem,

ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán
oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 27.12.2007 bolo prvostupňovým správnym orgánom
vydané rozhodnutie č. 2007/KH/1/1/109, ktorým bolo rozhodnuté, že konanie určených podnikateľov,
medzi inými aj žalobcu, spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom R. na základe

ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených
plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie a to určovaním cien, rozdelením
trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným
obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese
verejného obstarávania je v období

-od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 63/1991
Zb. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá je nedovolená a neplatná,
-od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona
č. 188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná,
-od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a),b),c) a f) zákona

č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná
-od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona
č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z., ktorá je zakázaná.
Žalovaný za vyššie uvedené konanie uložil jednotlivým účastníkom konania pokuty. Žalobcovi bola
udelená pokuta vo výške 20.000.000,- Sk.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklady všetci účastníci konania s výnimkou spoločností

ABB Management Services Ltd., ABB Switzerland Ltd. a ABB Ltd.. O rozkladoch rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, ktorým zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia
tak, že:

NazákladedohodypodnázvomR.zodňa15.04.1988,ktorátrvalado11.mája2004,určenípodnikatelia,

medziinýmiajžalobcavčaseod01.03.1991do30.04.2004koordinovalisvojesprávanienarelevantnom
trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a
vyššienaúzemíSlovenskejrepubliky,atourčovanímcien,rozdelenímtrhu,udržiavanímstabilnejúrovne
trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní
licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím

podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a). b), c) a f) ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž,
ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná.
V druhostupňovom rozhodnutí bola žalobcovi znížená pokuta na 132.770,- eur, a spoločnosti Nuova
Magrini Galileo S.p.A. v likvidácii na 330.000 € , spoločnosti Siemens T&D znížená na 331.930 eur,spoločnosti VA Tech T&D znížená na 99.580,- eur a spoločnosti Siemens AG znížená na 2,987.450 eur;
celkovo bola pokuta uložená spoločnostiam skupiny Siemens zvýšená o 230.398,92 eur.
Medzi žalobcami a žalovaným nie je sporu o tom, že skutkovo týmto konaním žalobcov, ktoré bolo

predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané i napadnuté rozhodnutie žalovaného, sa už
v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.1.2007 rozhodnutím COMP/
F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz žalovaný; bolo deklarované
porušenie zákazu kartelových dohôd (vyjadreného v čl. 81 Zmluvy ES).
Európska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 Zmluvy ES, pričom v ňom sledovala

dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu
zahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1 zákona č.
188/1994 Z.z. a § 4 ods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovaným
pre obdobie konania žalobcov od 1.3.1991 do 30.4.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo
vzťahu k územiu Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože
v tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania,

postihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom
ZOHS a nie podľa čl. 81 Zmluvy ES.
Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako Európska komisia, tak žalovaný, oba súťažné orgány
samostatne deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov
(Európska komisia podľa komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch,

žalovaný podľa slovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty.
Základné procesné námietky žalobcov smerujú do porušenia zásady ne bis in idem a sú vystavené
na tvrdeniu, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako teraz žalovaný v napadnutom
rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o tom istom konaní už skôr než žalovaný
právoplatne rozhodla.

Táto otázka je už plne vyriešená rozsudkom Súdneho dvora zo dňa 14.2.2012 vo veci C-17/10, ktorému
bola Krajským súdom v Brne predložená žiadosť o rozhodnutie o predbežnej otázke.

Súdny dvor uviedol, že čl. 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a čl. 81 ES predstavujú hmotnoprávne normy
únijného práva. Podľa Súdneho dvora ustanovenia článku 81 ES a čl. 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č.

1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci konania začatého po 1. máji 2004 nie sú uplatniteľné
na kartel, ktorý vyvolal účinky na území členského štátu, ktorý pristúpil k Únii 1. mája 2004, v obdobiach
pred týmto dátumom.
Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III nariadenia č. 1/2003, orgán
pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003

v spojení s článkom 3 ods. 1 tohto nariadenia právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej
súťaže sankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas
obdobia pred pristúpením tohto štátu k Únii.
Zásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého
členského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli, pokuty s cieľom sankcionovať účinky

spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k Únii, pokiaľ pokuty
uložené členom tohto kartelu rozhodnutím Komisie prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného
vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov.
V podrobnostiach možno odkázať na argumentáciu Súdneho dvora vo vyššie uvedenej veci a uzavrieť,
že námietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné.

Zo strany žalobcu sú ďalej namietané procesné pochybenia žalovaného, ktoré podľa nich mali vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Súd taktiež vyhodnotil námietku žalobcu o tom, že rozhodnutie o rozklade mu bolo doručené až po
mesiaci a pol od uplynutia lehoty v zmysle § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS za nespôsobilú vyvolať
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z hľadiska materiálneho a procesného žiadne takéto účinky

zákon neupravuje pre daný prípad.
Krajský súd v Bratislave sa zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného
v zmysle ustanovenia § 47 správneho poriadku.
V zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom úrade Slovenskej
republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (správny poriadok), ak tento zákon

neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú ustanovenia
správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie až po vydanie rozhodnutia.Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení §
47 ods. 1 správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Súd sa zaoberal výrokovou
časťou rozhodnutia žalovaného, tak ako bola namietaná v žalobách.

Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva
a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom,
čo bolo predmetom správneho konania. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku z
materiálneho hľadiska výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa

v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu;
lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Vymedzenie predmetu konania vo výroku
rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie
nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2
správneho poriadku.
V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne rozhodnutia o správnych deliktoch, je

nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť
len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho
spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť
zamenený s iným. V preskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené
kritéria spĺňa. Žalovaný vo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho

deliktu dostatočne určito, keď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania
bol vymedzený obdobím od 01. marca 1991 do 30. apríla 2004. Je nesporné, že vo výrokovej časti je
uvedený aj spôsob spáchania, keď žalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný
aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty. Súd je toho názoru, že výroková
časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý

vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcej sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu súd poukazuje na to,
že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový
relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov

(13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS a vzťahovalo sa to aj na
územie Slovenskej republiky. Pričom vychádzal z písomných dohôd najmä R. Dohody o všeobecných
pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. Elektrovod Holding, a.s
Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice či k projektom Ipeľ a Lamač a iné ) a zisťovaní, aké
dopady na vymedzený trh dohody mali najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa citovaných ustanovení

ZOHS. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh, ako bol vymedzený, je logické, že by mal dopad
aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku, na ktorých účastníci kartelu
pôsobili. Súd vychádzal z rozhodnutia „Mannesmannrohren-Werke“ (T-44/00, zo dňa 08.07.2007) z
ktorého vyplýva, že precíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto
precízneho vymedzenia trhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp.

či je v takom rozsahu, že môže byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Súd pripomína, že
zhodne ako v tejto veci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom kartely
pred Európskou komisiou, kde to nebolo spochybňované.
V uvedených úvahách žalovaného súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení
relevantného trhu, preto námietku týmto smerom považoval za nedôvodnú.

Pokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným súd vychádzal z
nasledovných skutočností:
Z administratívneho spisu bolo preukázané, že podkladom rozhodnutia správnych orgánov pre
preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie žiadateľa o Leniency a ním doložených podporných
listinách. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu spočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom

nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území Slovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený
dopad konania na slovenskom území. V súhrne je následne z týchto skutočností odvoditeľné naplnenie
zákazu kartelových dohôd s dopadom na slovenské územie. Je teda zrejmé, že kľúčové skutkové
zistenia žalovaného plynú s R.-J., potvrdenia vyhlasovateľov projektov a informácií o fungovaní kartelu
od žiadateľa o Leniency. Prehlásenie pána T. (ABB) nemôže byť považované (a ani nebolo) za jediný

samostatný dôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie žiadateľa
o Leniency, a preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných
vyjadrení samotného žiadateľa o Leniency. Podľa platnej eurojudikatúry je akceptovateľné, že skutkový
stav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môžebyť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu („JFE Engineering Corp“ z 08.07.2004, T-67/00,
T-68/00). Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami prehlasovateľa
(napr. ABB), musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné dôkazné materiály. Podľa pravidiel

všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť a teda aj dôkazná hodnota dokumentu
na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe, ktorej je určený a na zmysluplnej a
spoľahlivej povahe jeho obsahu („Rhône-Poulenc“, T-1/89 zo dňa 24.10.1991).
Pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o Leniency bolo potrebné určiť, že sa R. týkala
aj slovenského územia a to z pohľadu na možný záver, či sa tohto územia týkala Q.-J.. Žalobcovia

nespochybňovali skutočnosť, že R. stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok GIS
na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných
obdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní
príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci
kartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej
republiky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to,

že ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z
pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje. Podľa názoru súdu v danom
prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-dohody, ktorý súd považuje za legitímny najmä z
týchto dôvodov. Ak na slovenskom území existoval dopyt po GIS, účinok dohovoru na toto územie nie
je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený dohovor sa netýkal slovenského územia aj z toho

dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“ (1988).
Z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou R. je zoznam licenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými
partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom z územia bývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ
EXP.IMP. z býv. Sovietskeho zväzu, či Mihel z bývalej Juhoslávie) a keďže žalobcovia neprodukovali iné
dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal rovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne

a teda aj územia slovenského. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 3/ argumentujú tak, že GQ-dohoda, resp. ich
účasť na tejto zmluve, nemohol mať žiadne účinky na slovenský trh z dôvodu existencie prekážok
vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa názoru súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo
nelogické samotné uzavretie GQ-dohovoru, ktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní
príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho

trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť, prečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-
dohodu uzatvárali. To platí aj pre žalobcu 2/, ktorý tvrdí, že v zásade pôsobí na svojich regionálnych
(národných) trhoch. Podľa názoru súdu všetci žalobcovia, ktorí sa podieľali na mechanizme podľa
GQ-dohody, dobrovoľne sa vzdávali i potenciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže. Z
uvedeného má súd za to, že žalovaný dostatočne v tejto súvislosti preukázal, že prekážky vstupu

japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútne, a preto nebolo ani potrebné
uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými žalobcami, z ktorých by
malbyťpreukazovanýopak.PokiaľsaprojektovvSlovenskejrepublikezúčastnilileneurópskiproducenti
a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok ich záväzku podľa GQ-dohovoru.
Keďže ani súd nespochybňuje aplikovateľnosť R. na slovenskom území, potom na Q.-J. je potrebné

prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku R. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia
ako aj preambuly, podľa ktorej Q. je použiteľná na výkon GQ-. resp. v nej dohodnuté pravidlá majú
prednosťpredR..Včlánku4a8EGQ-dohodyjeupravenýpostuppriprerozdeľovaníspoločnejeurópskej
kvóty medzi európskymi výrobcami. Z uvedených skutočností mal súd za preukázané, že pravidlá
kartelu zakotvené v R. a jeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané

v skúmaných 13 projektoch, ktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo, a
preto aj v tejto časti sa súd stotožnil s názorom žalovaného. Súdny dvor Európskej únie vo svojich
rozhodnutiach judikoval, že cenové horizontálne kartelové dohody môžu byť kvalifikované ako veľmi
závažnéprotiprávnekonania(napr.priúvaheovýškepokuty),čoilennazákladeichpovahy,bezpotreby
preukazovania skutočného dopadu protiprávneho konania na trh, (rozsudok zo dňa 03.09.2009 „Prym

a Prym Consumer“, C-534/07 P). Pokiaľ teda odmietajú žalobcovia svoju účasť na karteli vo vzťahu
k slovenskému trhu, potom podľa názoru súdu ide o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu,
podľaktorejnaslovenskomúzemíexistovaldopytpododávkachGIS,čoboloajuspokojované.Pokiaľsa
jednotliví členovia kartelu podieľali na globálnej koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske
a na japonské a následne koordinujúce ich postupy v rámci týchto dvoch základných skupín) potom

sa uskutočňovali na slovenskom území dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela
sa koordinácia ako celok na slovenskom území prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých
účastníkov kartelu na slovenskom trhu. Kartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii,
za predpokladu, že z ničoho neplynie, že by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodneúčinok vo vzťahu k tomu územiu, kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň
jeden účastník kartelu. Toto práve v posudzovanej veci preukázané bolo. Preto súd má za preukázané,
že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal a že tento skutok je

kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na slovenskom území. Pokiaľ žalovaný poukazoval
na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom mu treba dať za pravdu, predovšetkým v tom, že
bola preukázaná existencia komplexného systému cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu a dohôd o
obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo narušuje súťažné prostredie už zo svojej podstaty.
Žalobcaspochybňovanúúčasťnakartelivjednotlivýchobdobiachkarteluakoajotázkutotožnostikartelu

ako jediného konania, súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti súd vychádzal z rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 08.07.1999, C-49/92 PO, „Anic Partecipazioni“), podľa ktorého
ten súťažiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho konania, tvoreného komplexom úkonov niekoľkých
súťažiteľov, tým, že k fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne nesie
zodpovednosť behom celého obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa
ostatných súťažiteľov v rámci totožného protiprávneho konania, ak je preukázané, že tento súťažiteľ

vedel o protiprávnom konaní ostatných účastníkov, alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený
prijať z toho plynúce riziko.
Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je dostatočne preukázaná skutočnosť, že japonskí a európski
výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného kartelu ako celku. Z toho plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí
sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku (01.03.1991), museli vedieť, že európske projekty sú vyhradené

európskym výrobcom. Pokiaľ teda japonskí výrobcovia kedykoľvek počas obdobia, ktorého sa mal
kartel týkať (za situácie, že sa od kartelu jednoznačne nedištancovali) nepodieľali na dodávkach na
slovenské územie, zodpovedá to pravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo slovenské územie súčasťou
územia európskeho (a ak dopadla Q. na toto územie - uvádzané vyššie) potom práve taká bola
myšlienka kartelu, t.j. rozdeliť územie. Ak teda bol kartel realizovaný podľa pravidiel, nebola účasť

japonských výrobcov na slovenskom území potrebná, naopak je možné z uvedeného logicky vyvodiť,
že pravidlá kartelu rešpektovali a práve touto pasívnou formou sa kartelu zúčastnili. V danom konaní
žalobcovia nijako nepreukázali, že by kartel skutočne po nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku
koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa neskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli
medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci európski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom

1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým zámerom - manipulovať dodávky a tieto sa týkali totožného
produktu. Napadnuté rozhodnutie konštatuje, že niektorí zo žalobcov svoju účasť na karteli v určitých
obdobiach prerušili - tomu napokon zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné
tu namietať, že by sa s touto otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti
sa súd s podrobnou argumentáciou žalovaného stotožnil a poukazuje na ňu.

Krajský súd v Bratislave vyššie uvedený okruh žalobných námietok, ako už uviedol, nepovažuje za
dôvodné. Za dôvodné však považuje žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút za vyššie
uvedenú protizákonnú činnosť žalobcu.

Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: "V
právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna
istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy,
sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých

štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané" (ÚS
17/199 9, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;
zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999,
s. 382).
Ustanovením čl. 1 ods. 2 ústavy sa Slovenská republika zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné

záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
V intenciách čl. 154c Ústavy SR je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(zák. č. 209/1992 Zb.) súčasťou právneho poriadku SR a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje
väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľačl.6ods.1prvávetaDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(ďalejlen,,dohovor")
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislýmanestrannýmsúdomzriadenýmzákonom,ktorýrozhodneojehoobčianskychprávachalebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy, trestné obvinenie" a ,,práva
a záväzky občianskej povahy", pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, vykladať
autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri

napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).
Súdy vo svojej doterajšej judikatúre dospeli k záveru, že trestanie za správne delikty (priestupky,
správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať
rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky,
ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest

súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie
sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi.
Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru hovorí "o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia" je
podľa názoru súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a
trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná
administratívnoprávna zodpovednosť.

Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, schválené
Výboromministrov13.februára1991na452.Zasadnutízástupcovministrovodporúčavládamčlenských
štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide
o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa
ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné

opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa
považujú za správne sankcie.
Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych
sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne
zavedené záruky v trestnom konaní.

V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o
postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru súdu aplikovať na danú vec
čl. 6 ods. 1 prvá časť dohovoru.
Skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne kvalifikované ako protiprávne je v rámci
správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to viac, či je posudzované konanie správnym

deliktom trvajúcim, v tomto prípade či presiahlo podľa žalobcu dátum 1.5.2004, od ktorého je potrebné
prednostne aplikovať komunitárne súťažné právo - t.j. zákaz kartelových dohôd vyjadrený v čl. 81
Zmluvy ES (k 1.5.2004 sa stalo účinným Nariadenie Rady ES č. 1/2003, o výkone pravidiel hospodárskej
súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy ES ~ „Nariadenie 1/2003“, ktoré kodifikovalo
prednostnú aplikovateľnosť článku 81 Zmluvy ES pred vnútroštátnym zákonodarstvom, v Slovenskom

vnútroštátnom prípade pred § 3 a nasl. ZOHS), a ak bolo samotné správne konanie ukončené vydaním
napadnutým rozhodnutím zahájeným až po 1.5.2004, teda za procesnoprávneho stavu upraveného
Nariadením 1/2003. V rámci posúdenia žalobných námietok, v ktorých žalobcovia poukazujú na
nesprávne stanovenie konca trvania protiprávneho konania žalovaným a z toho vyplývajúcich dôsledkov
z pohľadu aplikácie príslušného práva hmotného, tunajší súd musel vychádzať zo zásad aplikovateľných

v oblasti práva trestného, a to z nasledujúcich dôvodov a s nasledujúcimi závermi:
Do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj protikartelové právo,
uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver jasne vyplýva napr. z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Stenuit zo dňa 27.2.1992.

Trestné právo rozlišuje od jednorazových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli
spáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná
činnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov, resp. spočíva v udržovaní
protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ
vyvolá protiprávny stav, ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné

ustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré
trvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je
ukončený až okamžikom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný
za účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný
protiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy a to za podmienky, že toto konanie bolo

trestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy. (Trestný zákon, ASPI, Komentár).
Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvádzané konanie, spočívajúce v uzatvorení a plnení kartelovej dohody,
je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý následne udržuje, je iným správnym deliktom
trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný.Od 01.05.2004, v dôsledku účinnosti Nariadenia 1/2003, je povinne použiteľným nové pravidlo jednotnej
a decentralizovanej aplikácie súťažného práva všetkými súťažnými úradmi v celokomunitárnom
priestore,ktorésavobdobípred01.05.2004neuplatňovalo.Nariadenie1/2003jepredpisomprocesným.

Bod 1. preambuly Nariadenia 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho prijatia, poukazuje na to, že ide
o nariadenie, ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného trhu...“. Pokiaľ je teda trh už jednotný a bola
táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia 1/2003, potom tejto skutočnosti musí
zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup spoločný, decentralizovaný a vzájomne
koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom súd považuje za legitímny.

Podľa vyššie uvádzaných princípov, úrad pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v
zásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.). V danom
prípade však podľa názoru súdu úrad podľa uvedených pravidiel dôsledne nepostupoval. Jednak
porušil pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí pokutu (cca o 40%)
členovi skupiny žalobcu 2/ (str. 166, bod 864). Taktiež nie je súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil
argumentáciu účastníkov, ktorým namietali použitý Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v

prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä z ohľadom na
obrat (celkový obrat s daňou), z ktorého bola vypočítaná pokuta. V čase rozhodovania Rady úradu bol
už účinný aktuálny Metodický pokyn, podľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty je obrat (bez
daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie
súťaže priamo alebo nepriamo dotýka a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu. Neobstojí

tvrdenie žalovaného, že aktuálny Metodický pokyn nebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z
Metodického pokynu účinného v čase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie Rady tvorí
jeden celok s rozhodnutím úradu, a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý
je pre delikventov priaznivejší. Rovnako súd považuje za neprípustné, aby správny orgán pri vydávaní
rozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty"), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu

veci, lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná.

Pokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské
spoločnosti a dcérske spoločnosti), súd vychádza zo zásady osobnej zodpovednosti každého z
delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd, avšak v rámci postihu za protiprávne

konanie je potrebné v prípadoch ako je aj tento, postupovať tak, aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho,
že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými subjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je
zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny (koncerny) - a teda vo výsledku, aby nedošlo
ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala do majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný
postup nemôže byť zákonnou aplikáciou pravidiel správneho trestania v prípade účasti na kartelových

dohodách.
Súd z doloženého administratívneho spisu má preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo vzťahu
k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy
bezprostredneprotijednotlivýmžalobcom,aleprotiskupinám,kuktorýmtítožalobcoviapatria,konkrétny
mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých skupín

(koncernov) neplynie ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí ani z administratívneho spisu. Napr.
kódové označenia a súvisiace listiny, ako sú založené v administratívnom spise sa týkali jednotlivých
skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov. I v prehľade jednotlivých schôdzí sú uvádzaní účastníci
za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci týchto skupín (koncernov). Týka
sa to aj zmieňovaných účastí vo výbore. Rovnako ani z elektronickej korešpondencie nie je možné

spoľahlivo identifikovať konkrétny subjekt v rámci skupín.. Aj žiadateľ o Leniency vo vzťahu ku skupine
„Siemens“ zmieňuje len „spoločnosť Siemens“, ktorá podľa ďalších informácií v Slovenskej republike
pôsobí prostredníctvom napr. dcérskych spoločnosti.

Z napadnutého rozhodnutia nie je jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti, čo v skutočnosti môže

vyvolať pocit diskriminácie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva a žalovaný to vo svojom vyjadrení
aj uvádza, že zobral na zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa daného protisúťažného konania
zúčastnil. (Nie je potom jasné, prečo neboli pokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku. napr.
Siemens s.r.o.).Kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút je ich výška vo vzťahu
k obratu. Musí byť však celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých subjektov alebo

obraty skupín, ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri ukladaní pokuty
žiadnemu zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát a obrat, v ktorom konkrétnom
období považoval žalovaný za rozhodujúce. Toto z napadnutého rozhodnutia nevyplýva.Na záver je možné zhrnúť, že žaloby sú nedôvodné v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia
kartelu,účasťžalobcu (jednotlivýchskupín-koncernov)nakarteli,existenciakarteluakojednéhocelkua
reálny dopad kartelu na slovenské územie. V týchto otázkach žalovaný aplikoval správne právne prepisy

(ZOHS), v ich rámci správnu právnu normu, ktorú s ohľadom na zistený skutkový stav správne vyložil.
Súd zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a vecne správne;
za preukázané má, že sa skutok stal, že tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej dohody, že mal
dopad na slovenské územie a že je na slovenskom území stíhateľný.

Na druhej strane však súd musí konštatovať, že nie je dostatočne preskúmateľné rozhodnutie v časti
odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov v súvislosti s ich trestaním a určením výšky pokuty,
tak ako to už bolo vyššie uvedené.

Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie zrušené podľa § 250j ods. 2 psím. d) OSP a vec
vrátená žalovanému na ďalšie konanie. K zrušeniu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia súd

nevzhliadol dôvody.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu
súdneho poplatku vo výške 66 eur a trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška), ktoré uplatnil

právny zástupca žalobcu nasledovne:
základná sadzba tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 4 vo výške 115,90 eur x počet úkonov 2 (prevzatie
veci a príprava zastúpenia a podanie žaloby) = 47,70 eur, ktoré uhradí žalovaný tak, ako je to uvedené
vo výroku rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona
č. 33/2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom

Krajského súdu v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.