Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/66/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215208126
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215208126.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Vajnorská 100/
A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpený: JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom
v Bratislave, Martinčekova 13, proti povinnému: C. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., L. XXXX/X,
o vymoženie pohľadávky vo výške 1 659,70 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 1. decembra 2015, č. k. 14Er/720/2015-30 a proti

uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 1. decembra 2015, č. k. 14Er/720/2015-36, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 1. decembra 2015, č. k.
14Er/720/2015-30 p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 1. decembra 2015, č. k.
14Er/720/2015-36 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 01. 12.
2015, č. k. 14Er/720/2015-30 zamietol žiadosť súdneho exekútora Ing. Jána Gaspera, PhD., so sídlom
Exekútorského úradu Rimavská Sobota, K. Mikszátha 268, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zo dňa 14. 04. 2015, vedenej pod sp. zn. 14Er/720/2015. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom
na § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 a § 879j Občianskeho
zákonníka. V odôvodnení súd poukázal na to, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa
15. 03. 2015 domáhal vymoženia pohľadávky vo výške 1 659,70 eura s príslušenstvom a trov exekúcie.
K návrhu priložil kópiu zmluvy o úvere č. 6716237406 zo dňa 03. 07. 2006 a rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ,
a. s., so sídlom Sienkiewiczova 4, Bratislava, vedený pod sp. zn. ZY-B/0612/009 zo dňa 24. 02. 2014,

ktorý tvorí v danej veci exekučný titul. Súdny exekútor na základe návrhu oprávneného požiadal dňa
28. 04. 2015 exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd preskúmal
Zmluvu o úvere č. 6716237406 zo dňa 03. 07. 2006 (veriteľom bola pôvodne Poštová banka, a. s.),
ktorou poskytol povinnému úver vo výške 1 659,69 eura, ktorý sa zaviazal zaplatiť oprávnenému v 60
mesačných splátkach po 49,82 eura. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Obchodné podmienky. Z dôvodu,
že zmienené OP súd nemá k dispozícii (k návrhu boli pripojené len všeobecné obchodné podmienky

pre zriaďovanie a vedenie korunových účtov), oprávneného vyzval, aby predložil OP. Oprávnený do
rozhodovania súdu na túto výzvu nereagoval, resp. nepredložil zmienené obchodné podmienky, v
ktorých má byť zakomponovaná rozhodcovská doložka. Úverová zmluva je obsiahnutá na jedinej strane
a končí v mieste, kde sa nachádzajú podpisy povinného a banky, na spodku strany. Celkovo má 2
články, pričom rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá ani v jednom z nich. V zásade platí, že podpisy
zmluvných strán sa nachádzajú v závere dokumentu, obsahom ktorého chcú byť viazané, a tak tomu je

aj v predmetnej veci. Obchodné podmienky, v ktorej v zmysle zmluvy má byť obsiahnutá rozhodcovská
doložka, ako ďalší dokument, nie sú súčasťou spisu. Keďže rozhodcovská doložka nie je obsiahnutáv dokumente podpísanom zmluvnými stranami, pričom oprávnený ani na výzvu súdu nepredložil
platnú rozhodcovskú zmluvu, ani obchodné podmienky, súd musel konštatovať nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu z posudzovanej zmluvy o úvere, a to pre absenciu písomnej

formy rozhodcovskej zmluvy, ktorý zákon (§4 ods. 2 ZoRK) sankcionuje neplatnosťou. Pri právnom
posudzovaní predmetného vzťahu, t. j., či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, súd vychádzal z vnútroštátnych právnych
noriem a noriem európskeho práva. Súd mal z predložených dokladov za preukázané, že súčasťou
zmluvy o úvere boli obchodné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, pretože boli pripravené už

vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Podľa predmetnej zmluvy sa veriteľ, ktorý koná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti, zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnému), ktorý nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver. Na základe vyššie uvedeného súd
posúdil predloženú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu. Keďže v danej veci nebolo preukázané, že dlžník
- povinný, je podnikateľským subjektom, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj
daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom - oprávneným a spotrebiteľom - povinným za spotrebiteľský

vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho potom aj podriadiť právnemu režimu
tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Podstatná pre
posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je rozhodcovská doložka. Súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými

na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ak rozhodcovský súd vydal rozhodnutie napriek tomu, že
nemal na to právomoc, takéto ním vydané rozhodnutie nie je exekučným titulom podľa § 41 Exekučného
poriadku, lebo ide o nulitný právny akt. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa rozhodol tak,
ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia.

Proti tonuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil s
poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e), § 120 ods. 4, § 221 ods. 1 písm. d), f)

a h) OSP. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie
poverenia, pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z
nedostatočne zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal oprávnenému možnosť konať pred
súdom. V zmysle vyššie uvedených ustanovení je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd
nemal skúmať iné listiny, ako je napr. zmluva o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Okrem
iného poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného uznesenia. Uviedol, že ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako kasačný súd, či súd konajúci o opravnom

prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému
súdu väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie
nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického
výkladu. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 06. 2009
sp. zn. 4Cdo 159/2009. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za arbitrárne a svojvoľné, v

dôsledku toho, že súd prekročil rámec zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods.
1 a 2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Oprávnený mal za
to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom
určených medziach. Dodal, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto
prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda ak existuje prekážka res

iudicata, konanie súdu porušuje článok 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy SR, keďže štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Súd svojim konaním nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu
svojich tvrdení poukázal na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s ktorými sa v
celom rozsahu stotožnil. Uviedol, že nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne

vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Zdôraznil, že v zmysle
ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala
v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej
doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenúponuku. Klient rozhodcovskú doložku neodmietol, čo je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd
zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomenul
tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky.

Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom
stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia. V súvislosti s uvedeným dal do pozornosti odvolacieho súdu uznesenia Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. apríla 2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009, sp. zn. III. ÚS
264/05 z 29. septembra , Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009

a sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23. apríla 2009 a sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007. Oprávnený vo
svojom odvolaní namietal porušenie zákazu retroaktivity vychádzajúcej z č. 1 ods. 1 Ústavy SR, a to
aplikáciou ustanovení § 52 a nasl. OZ. Zdôraznil, že Občiansky zákonník v čase uzavretia predmetnej
zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje.
Retroaktivita nie je v našom právnom poriadku prípustná, a tak je nevyhnutné zákaz retroaktivity ako
základný právny princíp rešpektovať. Do pozornosti odvolacieho súdu dal Nález Ústavného súdu SR

sp. zn. III. ÚS 20/2011 z 29. marca 2011, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 6/04
a sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. januára 2005. Ďalej súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil §
153 ods. 1 OSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy
toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú
doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde,

súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol
prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja
rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní
pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s
právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán,

a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou skutočnosťou bolo, že súd prvého stupňa odňal
oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu.
Ďalej uviedol, že ani OSP, Exekučný poriadok a dokonca ani ZoRK neposkytuje oporu pre záver,
že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo
veci samej. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ a judikatúry mal za to, že smernica je

záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Záver o neplatnosti rozhodcovskej
doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej
povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie
interpretační. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy

judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky
v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania.
Okrem iného konštatoval, že súd prvého stupňa porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní,
keďže exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie niekedy zamietnu a inokedy
vydajú. Na podporu správnosti tohto tvrdenia poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.

k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26. 06. 2012 a 18CoE/632/2011-23, Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 2CoE/292/2012-59 a č. k. 2CoE/112/2012-59. Podotkol, že súdy svojim konaním neprimerane
zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. Oprávnený
zastáva právny názor, že postupom súd bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez
toho, aby povinná urobila akýkoľvek právny úkon, bola nezákonne zvýhodnená len na základe svojho

postavenia. Exekučný súd takýmto konaním nahrádza pasivitu povinnej, svojím konaním a svojou vôľou
bez toho, aby povinná urobila akýkoľvek úkon. Takýmto spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k pasivite
namiesto toho, aby boli vedení k dodržiavaniu zákonov a povinností. V súvislosti s uvedeným poukázal
na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18.
októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 171/096 z 5. apríla 2007. Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že

exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého
účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
Ďalším uznesením zo dňa 01. 12. 2015, č. k. 14Er/720/2015-36 Okresný súd Komárno uložil
oprávnenému povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 3,- eur do 3 dní od doručenia výzvy za
vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným

elektronickým podpisom. Súdny poplatok súd vyrubil s poukazom na položku č. 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov. Zároveň poučil oprávneného, že ak sa poplatok v stanovenej lehote nezaplatí, súd
ho bude vymáhať.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie zrušil. Odvolanie podal s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f/, h/ a i/ OSP.
Rozhodnutie súdu považoval za neodôvodnené a arbitrárne, čím mu bola odňatá možnosť konať.

Konštatoval, že doručenie ani prijatie podania podpísaného ZEP-om nie je poplatkovým úkonom.
Oprávnený výslovne nenavrhol súdu, aby vykonal poplatkový úkon, a teda nežiadal vyhotoviť rovnopis,
čím absentuje prejav vôle účastníka konania. Mal za to, že ak súd vyrubí súdny poplatok za úkon, ktorý
vykonal bez návrhu účastníka konania, potom v ZoSP absentuje výslovné určenie poplatníka poplatku
za vyhotovenie takéhoto rovnopisu a rovnako tak zákon neobsahuje ustanovenia, na základe ktorých

by bolo možné určiť poplatníka, teda subjekt tejto poplatkovej povinnosti. V tomto smere poukázal na
zákonné znenie § 2 ods. 1 ZoSP. Vzhľadom k uvedenému je uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok
v zmysle položky 20a Sadzobníka neprípustné v prípade absencie výslovného návrh na vykonanie
tohto úkonu účastníka. Konštatoval, že ZoSP neurčuje poplatníka v prípade podania podpísaného
so ZEP-om. Zdôraznil, že uloženie poplatkovej povinnosti aj za spôsob podania návrhu je duplicitným
spoplatnenímtohoistéhoúkonuazákontakýtopostupnepripúšťa.Záveromdaldopozornostiuznesenie

Najvyššieho súdu SR z 23. 06. 2011, sp. zn. 6 M Cdo 7/11 a poznamenal, že v prípade podaní
podpísaných ZEP-om prichádza k diskriminácii z hľadiska dvojitého spoplatnenia, pretože prípadný
poplatok za podanie podpísané ZEP-om je už obsiahnutý v súdnom poplatku zo žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi. Súd takýmto nedovoleným spôsobom zasahuje do možnosti konať
pred súdom, keďže v rozpore s právnou normou spoplatňuje spôsob úkonu účastníka.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto obe napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa v zmysle
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne.
I.

Exekučné konanie sa začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie dňa 30. 03. 2015 súdnemu
exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi, so sídlom Exekútorského úradu Rimavská Sobota, v
neprospech povinného o vymoženie pohľadávky vo výške 1 659,70 eura s príslušenstvom. Exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská,
arbitrážna a mediačná a. s., č. k. YZ-B/0612/0019 zo dňa 24. 02. 2014, právoplatný dňa 14. 04.

2014 a vykonateľný dňa 18. 04. 2014. Exekučným titulom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť
oprávnenému sumu 1 659,70 eura, úroky vo výške 15,68 % ročne zo sumy 1 659,70 eura od 10. 01.
2007 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 1 659,70 eura od 10. 01. 2007 do
zaplatenia, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vo výške 141,21 eura, sumu dlžných poplatkov
vo výške 37,74 eura, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 73,55 eura, náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 189,60 eura, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku. Vo zvyšnej časti rozhodcovský súd žalobný návrh vo veci samej zamietol.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského

konania zaväzovať.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný
súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z

aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby
a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského

súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie

vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z
konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie
je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne
samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné

konanie.
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných
vykonateľnýchrozhodnutí,napr.napodkladerozsudkovrozhodcovskýchsúdov.Súdvzásadepostupom
podľa§44ods.2EPnepreskúmavavecnúsprávnosťexekučnýchtitulov,pretožebysatýmnezákonným

spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzajúceho
konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S
prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom
normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivýchčlenských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých
rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul.
Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný

orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na
všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom
zmyslejepotrebnépovažovaťzatakútozákonnúúpravupríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny
výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť)

prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Exekučný súd pritom nemôže
byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného,
právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia
samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby
toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti

predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť
zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno
bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,
ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad
ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle

vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej,
obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom
odporujúcomplnenívyvodiť.Splnením,ktorémožnooznačiťzaexekučnenevykonateľné,satotižsúdvo
svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského
rozsudku by sa míňal práve euro konformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z

preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť
rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti,
pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a
rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami
dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí

rozhodcovskéhosúdu,ktorémujemožnézjavnevyčítaťnedôslednosťprizákonnejochranespotrebiteľa.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným správne posúdený ako
vzťah spotrebiteľský, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov
o ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od počiatku
nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na

základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva
alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je
v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane
súdneho exekútora, ak aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Nemožno totiž

strácaťzozreteľa,ževydanímpovereniaexekútorovivznikápovinnosťpostaraťsaovykonanieexekúcie
(§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný
reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony,
ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Navyše, tento postup exekučného
súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu

na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich
následné doručovanie a podobne. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek
rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý
koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský
súd odvolil svoju právomoc od čl. 9 , bod 2 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré majú

vopred predtlačenú podobu pred podpísaným zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana
spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu,
že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení
a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými
formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany

spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť,
je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano
Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Na základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné
strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú v budúcnosti budú riešené v rozhodcovskom konaní(ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s.). Takto dohodnutá rozhodcovská doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. V
danej veci je podľa všetkého rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia

úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný ako
spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je
neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd
zastáva názor, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej

doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie
síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa
pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne.
Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad
rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred„silnejšími“subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,

ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že
nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo

spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou
podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,

potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.
Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami, pričom oprávnený ani na výzvu súdu prvého stupňa nepredložil

platnú rozhodcovskú zmluvu, ani obchodné podmienky, súd musel konštatovať nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu z posudzovanej zmluvy o úvere, a to pre absenciu písomnej
formy rozhodcovskej zmluvy, ktorý zákon (§ 4 ods. 2 ZoRK) sankcionuje neplatnosťou.
Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však
uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v

čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi
možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom
právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá
byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k

priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním
citovanú úpravu zo zákona o bankách.
Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich

prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť
voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a
pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich

vzájomných sporov z obchodov.
Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvypredložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,
tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či

zákonodarcu k „obohateniu“ zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení,
viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť
pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného
prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. Odvolací súd dodáva, že
požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1

zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek
dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru
zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b
ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi
(spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných
mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného

obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania
na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za
splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a
to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do

vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ)
v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v
zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z
pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou
od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia.

Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým
uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší
dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.
Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre

toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.
II.
Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 01. 01. 2014 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky (ďalej len "poplatky")

sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov
štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu

v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené.

Podľa § 2 ods. 1 písm. f) citovaného zákona poplatníkom je oprávnený a povinný v exekučnom konaní.

Podľa položky 20a/ Sadzobníka súdnych poplatkov je sadzba súdneho poplatku za vyhotovenie

rovnopisu podania a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných
účastníkom,akbolopodanieurobenéelektronickýmiprostriedkamipodpísanézaručenýmelektronickým
podpisom podľa osobitého zákona stanovená za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie,
ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Podľa poznámky k tejto položke v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných
zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby
žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 OSP.
Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého
stupňa uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré

bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 3,-
eur, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním tohto uznesenia. K námietke oprávneného, uvedenej
v odvolaní, že napadnuté uznesenie je neodôvodnené a arbitrárne, odvolací súd dodáva, že aj keď
riadneodôvodnenieuznesenia,rovnakoakorozsudkujesúčasťouzákladnéhoprávaúčastníkasúdnehokonania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a
článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce
len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka

súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou
súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý
formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o

uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej
položky. K tvrdeniu oprávneného, že uloženie povinnosti zaplatiť poplatok nebolo prípustné, odvolací
súd udáva, že z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený zaslal súdu všeobecné obchodné podmienky
elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, za čo mu súd vyrubil súdny poplatok. Súd v prípade

prijatia elektronického dokumentu podpísaného zaručeným elektronickým podpisom overuje platnosť
kvalifikovaného certifikátu, platnosť zaručeného elektronického podpisu, jeho neporušenosť integrity
a následne priradí dokumentu čas jeho prijatia. Príslušný súd vytlačí dokument prijatý v elektronickej
podobe do listinnej podoby. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého
stupňa správne postupoval, keď v zmysle položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov vyrubil súdny

poplatok oprávnenému za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré tvorí súdny spis, ako aj správne
zistil, že išlo o podanie urobené elektronickými prostriedkami, ktoré urobil oprávnený a podpísal ho
svojim zaručeným elektronickým podpisom. Rovnako tak bolo potrebné súhlasiť s oprávneným, že
podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, netreba doplniť písomne alebo
ústne do zápisnice (§ 42 ods. 3 druhá veta OSP). Avšak na rozdiel od oprávneného, súd prvého stupňa

správne vyhodnotil, že povinnosť vyhotoviť jeho listinnú podobu vyplýva súdu ex offo z poznámky
k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Poplatkovú povinnosť preto znáša ten subjekt, ktorý
alebo v mene ktorého bolo podanie urobené. Čo sa týkalo oprávneným namietaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR z 23. 06. 2011 sp. zn. 6MCdo 7/2011 a jeho právnej vety, odvolací súd dáva do
pozornosti predposledný odsek predmetného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že poplatkovú povinnosť

je potrebné posudzovať výlučne podľa zákona o súdnych poplatkoch, a teda ide o povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za úkon súdu vymedzený v položke 20a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý bol
vykonaný súdom v konaní ako nevyhnutný dôsledok zákonom akceptovanej možnosti urobiť podanie
elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom. Keďže v danej veci bolo podané
podanie oprávneného elektronickými prostriedkami zo zaručeným elektronickým podpisom, oprávnený

oslobodený od súdneho poplatku nebol a súd prvého stupňa bol povinný prijatý dokument vytlačiť
do listinnej podoby, odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď
oprávnenému za vyhotovenie listinnej podoby jeho podania vyrubil súdny poplatok podľa položky 20a
Sadzobníka súdnych poplatkov, teda jeho rozhodnutie je vecne správne, preto ho odvolací súd podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.