Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, April 2, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/327/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013200971
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4013200971.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: COSART SK s.r.o., Čechy
135, zastúpeného Mgr. Ing. Evou Solčanovou, advokátkou, Sládkovičova 1, Nitra, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného zo dňa 11. júna 2013 č. 1100304/1/281326/2013, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou zo dňa 16. 08. 2013 žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 11.
06. 2013 č. 1100304/1/281326/2013, ako i dodatočný platobný výmer zo dňa 28. 02. 2013 č.

9412401/5/796288/2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 4. štvrťroku 2009 v sume 21.998,36 eur. Tento dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe
protokolu zo dňa 21. 01. 2013 č. 9412401/5/260672/2013. Proti dodatočnému platobnému výmeru
podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že bol vydaný v rozpore s právnymi predpismi, vychádza z
nedostatočne zisteného skutkového stavu a jedná sa teda o nezákonné rozhodnutie. Žalobca taktiež
namietal nedodržanie lehoty na ukončenie daňovej kontroly podľa ust. § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov a tvrdil, že tento vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly, v
dôsledku čoho nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemožno ho použiť
v daňovom konaní.

Daňová kontrola sa u žalobcu začala dňa 15. 02. 2011 a lehota na jej vykonanie bola Daňovým
riaditeľstvom Slovenskej republiky predĺžená do 15. 02. 2012, teda do pevne stanoveného termínu
a žalobca mal za to, že v tejto lehote mala byť daňová kontrola ukončená. Prerokovanie protokolu

sa však uskutočnilo až 21. 02. 2013, teda po uplynutí viacej ako dvoch rokov od jej začatia a po
uplynutí viacej ako jedného roka odo dňa, ktorý bol určený ako termín na ukončenie daňovej kontroly, v
dôsledku čoho protokol z takto vykonanej daňovej kontroly má povahu nezákonne získaného dôkazného
prostriedku a nemožno ho použiť. Správca dane vydal dňa 25. 10. 2011 rozhodnutie o prerušení daňovej
kontroly, a to z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia,
toto rozhodnutie je však z pohľadu žalobcu nezákonné, nakoľko daňová kontrola nekončí vydaním
rozhodnutia, a preto ani nemohlo začať konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia.

Podľa žalobcu v prípade daňovej kontroly ani neprichádza do úvahy primerané použitie ust. § 25a
vyššie citovaného zákona. Prerušenie daňovej kontroly od 28. 10. 2011 do 06. 11. 2012 v situácii, kedy
začalokonanievoblastimedzinárodnejvýmenyinformáciíalehotanapodanieinformáciíjetrojmesačná,
potom prerušenie daňovej kontroly o viac ako 12 mesiacov nemôže zodpovedať zásade proporcionalitya nemôže znamenať prerušenie daňovej kontroly v nevyhnutnom rozsahu. Žalobca v podanom odvolaní
proti dodatočnému platobnému výmeru vzniesol námietku porušenia zásady primeranosti a zásady
zákonnosti v daňovom konaní.

Pri posudzovaní otázky, aký režim platenia dane je povinný používať daňový subjekt nadobúdajúci
a predávajúci ojazdené motorové vozidlá nadobudnuté z iného členského štátu Európskej únie, je
z pohľadu žalobcu potrebné skúmať, aké bolo daňové zaobchádzanie pred predajom jednotlivého
motorového vozidla na Slovensko. Ak totiž pri nadobudnutí motorového vozidla predávajúcim v

členskom štáte Európskej únie nebola možnosť odpočítania dane, potom je daňový subjekt povinný
používať osobitný režim zdanenia podľa ust. § 66 ods. 2, písm. b/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Rozhodnutia daňových orgánov podľa názoru žalobcu
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a dodatočný platobný výmer naviac vychádza
zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly, ktorá u žalobcu prekročila zákonom
ustanovenú maximálnu dobu trvania, hoci žalobca správcovi dane neodopieral potrebnú súčinnosť.

Žalobca v podanej žalobe poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. 10.
2009 v konaní pod sp. zn. 3Sžf 107/2009, ako i na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
29. 06. 2010 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 24/2010 tvrdiac, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je
zákonnou procesnou lehotou a daňovú kontrolu nie je možné prerušiť z dôvodu, že sa začalo konanie

o skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Preto pokiaľ bola daňová kontrola prerušená z
dôvodu, že sa začalo konanie o skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, takéto rozhodnutie
nebolovydanévsúladesozákonom,pretožedaňovoukontrolousanevydávarozhodnutie,apretosaani
nemohlo začať konanie o skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. I keď zákonodarca pripúšťa
primerané použitie ustanovení prvej časti zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ust. § 32, § 34 a § 41 tohto
zákona aj na daňovú kontrolu, žalobca má za to, že ust. § 15 ods. 17 vyššie citovaného zákona je
špeciálnym ustanovením sledujúcim účel, aby sa daňové kontroly neadekvátne nepredlžovali, pretože
daňová kontrola predstavuje zásah do súkromnoprávnej sféry daňového subjektu.

V podanej žalobe žalobca opätovne zdôraznil, že žalobou napadnuté rozhodnutia sú nezákonné,
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to i pokiaľ ide o otázku použitia režimu
zdanenia, pretože vychádzajú zo zisteného skutkového stavu, ktorý je nedostačujúci na posúdenie
veci. V odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru žalobca uviedol, že ako subjekt nakupujúci a
predávajúci ojazdené motorové vozidlá, teda použitý tovar, postupoval pri zdaňovaní tak, že používal

tzv. osobitný režim zdanenia, ako mu to prikazuje ust. § 66 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Žalovaný sa však s týmto tvrdením nestotožnil, pretože
podľa jeho názoru nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v ust. § 66 ods. 2 písm. a/ - c/
vyššie citovaného zákona. Pre takýto záver daňových orgánov však nebolo vykonané v dostatočnom
rozsahu dokazovanie. Pri posudzovaní otázky, aký režim platenia dane je povinný používať daňový

subjekt, ktorý nadobúda a ďalej predáva ojazdené motorové vozidlá nadobudnuté z iného členského
štátu, je rozhodujúce skúmanie, aké bolo daňové zaobchádzanie pred predajom motorového vozidla
na Slovensko. Ak totiž pri nadobudnutí motorového vozidla predávajúcim v členskom štáte Európskej
únie nebola možnosť odpočítania dane, potom je daňový subjekt povinný používať osobitný režim
zdanenia.Daňovéorgánynezisťovali,čidodávateliavinýchčlenskýchštátochEurópskejúniemalialebo

nemali právo na odpočítanie dane v iných členských štátoch Európskej únie pri nadobudnutí motorových
vozidiel následne dodávaných žalobcovi.

Žalobca taktiež tvrdil, že v záujme naplnenia zákonnosti a zásady materiálnej pravdy je nevyhnutné
skúmať, či dodanie tovaru v inom členskom štáte Európskej únie bolo oslobodené od dane podľa

ustanovenia zodpovedajúceho ust. § 42 vyššie citovaného zákona platného v inom členskom štáte,
pretože tak to ustanovuje priamo zákon o dani z pridanej hodnoty. Rozhodnutia daňových orgánov
potom vychádzajú z nepresne zistených skutočností pre splnenie účelu daňovej kontroly, keď niektoré
odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií sú zmätočné, pretože na jednej strane
potvrdzujú,žesajednáopoužitýtovaražetransakciapodliehaosobitnejúpravedane,novďalšomtexte

uvádzajú, že išlo o normálny režim dane z pridanej hodnoty, čo vyplýva, napríklad z formuláru „SCAC
2004“, ktorý sa týka dodávateľa BVBA LEFEVRE GEBROEDERS. Rovnako tak viaceré odpovede na
žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií neobsahujú odpovede na otázku uvedenú v bode B1-12,
prípadne odpoveď na otázku ani správcom dane žiadaná nebola. Pre účely posúdenia možnosti použitiaosobitnej úpravy uplatňovania dane pri použitom tovare je pritom táto otázka podstatnou v zmysle ust.
§ 66 ods. 2 písm. c/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Žalobca opakovane tvrdil, že pokiaľ ide o používanie ním uplatňovaného osobitného režimu zdanenia

podľa ust. § 66 vyššie citovaného zákona, takto postupoval z dôvodu, že keď zisťoval režim zdanenia,
dodávatelia mu poskytovali informácie, že má používať osobitný režim zdanenia pri použitom tovare.
Tomuto postupu nasvedčovali aj faktúry vystavené dodávateľmi žalobcu, ktoré neobsahovali DPH a bolo
v nich uvedené oslobodenie od DPH podľa príslušného ustanovenia zákona platného v inom členskom
štáte Európskej únie. Žalobca pri zisťovaní režimu zdanenia, ktorý má používať, vyčerpal všetky jemu

dostupné možnosti a zo strany dodávateľov bol opakovane uisťovaný, že má používať osobitný režim
zdanenia. Pokiaľ by žalobca vedel, že v daných prípadoch ide o intrakomunitárne dodávky, ojazdené
motorové vozidlá by od dodávateľov z iných členských štátov Európskej únie nekupoval.

Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 28. 11. 2013, v ktorom žiadal
podanú žalobu zamietnuť. Popísal postup konania, ktoré predchádzalo vydaniu žalobou napadnutého

rozhodnutia a poukázal na vykonané dôkazy, ktoré sú súčasťou predloženého administratívneho spisu.
Uviedol že žalobca v zdaňovacom období 4. štvrťroku 2009 nadobúdal od osôb identifikovaných
pre daň z pridanej hodnoty v iných členských štátoch ojazdené automobily za účelom ich ďalšieho
predaja. Predávajúci v iných členských štátoch oslobodili tieto dodania tovaru od dane podľa obdobného
ustanovenia, akým je v Slovenskej republike ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov a toto dodanie uviedli aj v súhrnnom výkaze. Žalobca predmetné
intrakomunitárne nadobudnutie tovaru neuviedol v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie
obdobie. Správca dane zo systému VIES zistil, že žalobca nadobudol od dodávateľa z Belgicka (BVBA
LEFEVERE GEBROEDERS) tovar v sume 17.655,- eur (fakturovaný 3 faktúrami), pričom pri výkone
daňovej kontroly predložil tieto faktúry, ale nepriznal intrakomunitárne nadobudnutie tovaru z nich. V

rámci medzinárodnej výmeny informácií belgický dodávateľ vysvetlil, že všetky faktúry boli vystavené v
normálnom režime a so žiadosťou na oslobodenie na intrakomunitárne dodanie, pričom vozidlá zákazník
odviezol za hranice. Zo systému VIES správca dane taktiež zistil, že žalobca nadobudol od dodávateľa
CVITKOVIC MARIO zo Spolkovej republiky Nemecko tovar v sume 113.400,- eur, pričom tieto faktúry
i predložil (okrem faktúry č. 2567/2009), ale nepriznal intrakomunitárne nadobudnutie. Medzinárodnou

výmenou informácií bolo zistené, že predmetné automobily boli dodané podľa bežných daňových
pravidiel a predaj bol vykázaný ako intrakomunitárne dodanie. Takéto dodávky boli zistené i od ďalšieho
dodávateľa v Belgicku (NV EUROCAR AUCTION & DISTRIBUTION SOLUTIONS, jednalo sa o 1 faktúru
na sumu 12.415,- eur), a ďalšieho dodávateľa v Spolkovej republike Nemecko (BIONIK HANDELS
GmbH a jednalo sa o faktúru na sumu 5.369,- eur). Na základe faktúr vystavených týmito dodávateľmi

v iných členských štátoch, ako aj informácií zo systému VIES a z odpovedí na žiadosť o medzinárodnú
výmenu informácií bolo zrejmé, že sa jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie motorových vozidiel z
iného členského štátu podľa ust. § 11 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona a žalobca bol povinný platiť
daň z pridanej hodnoty podľa ust. § 69 ods. 2 tohto zákona. Žalobca bol v týchto prípadoch povinný
uplatniť systém tzv. samozdanenia, ale nakoľko tak neurobil, porušil vyššie uvedené ustanovenia

zákona. Žalobca mal právo daň uvedenú v daňovom priznaní ako samozdanenie odpočítať, čo mu
správca dane i priznal, v dôsledku čoho žalobcom nepriznaná daňová povinnosť potom nemá vplyvy
na výšku nadmerného odpočtu, resp. vlastnú daňovú povinnosť. Žalobca ojazdené motorové vozidlá
nadobudnuté v zmysle ust. § 11 vyššie citovaného zákona následne predal, pričom pri predaji nesprávne
použil osobitný režim zdanenia v zmysle ust. § 66 vyššie citovaného zákona. Uvedené znamená, že

daňovú povinnosť si vypočítal iba z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou tovaru. Mal pritom
postupovať v zmysle ust. § 69 ods. 1 vyššie citovaného zákona, podľa ktorého platiteľ, ktorý dodáva
tovar v tuzemsku, je povinný platiť daň, v dôsledku čoho bol žalobca povinný uplatniť daň pri predaji
ojazdeného motorového vozidla z celej ceny, za ktorú motorové vozidlo predal. Žalobca predal motorové
vozidláspoluvcene129.260,-eur,ztohozákladdaneje108.621,85euradaňzpridanejhodnoty19%je

20.638,15 eur. V daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 si
však priznal daň iba v sume 178,78 eur, pričom správne mal priznať daň v sume 20.638,15 eur, nakoľko
u zdaniteľných obchodov uvedených na odberateľských faktúrach mu vznikla daňová povinnosť podľa
ust. § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona. Správca dane bol toho názoru, že pri predaji ojazdených
automobilov, ktoré žalobca nadobudol v rámci intrakomunitárneho nadobudnutia, tieto nepodliehajú

osobitnému režimu zdaňovania v zmysle ust. § 66 vyššie citovaného zákona, ale žalobcovi vznikla
daňová povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1 tohto zákona. Z uvedených dôvodov potom zistený rozdiel
dane z pridanej hodnoty v sume 21.998,36 eur (20.638,15 eur - 178,79 eur + 1.539,- eur, čo je daň
z faktúry č. 2567/2009 zo dňa 04. 12. 2009 na tovar v sume 8.100,- eur, ktorú žalobca nepredložil,ale výsledkom medzinárodnej informácií výmeny informácií bolo zistenie, že žalobcovi bolo toto vozidlo
dodané od dodávateľa CVITKOVIC MARIO) správca dane žalobcovi vyrubil dodatočným platobným
výmerom.

Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že nebola dodržaná lehota na ukončenie daňovej kontroly
uvedená v ust. § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Daňová kontrola dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2010, ktorá sa u žalobcu začala dňa 15. 02. 2011 a bola následne

rozšírená i o zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009, mala byť ukončená do 15. 08. 2011. Správca
dane však požiadal o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly o 6 mesiacov, to je do 15. 02.
2012, pričom mu bolo vyhovené a žalobcovi bolo predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly riadne
oznámené. Pri výkone daňovej kontroly boli zistené rozdiely v evidencii žalobcu a v údajoch zistených
zo systému VIES, z toho dôvodu správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií za účelom
preverenia uskutočnenia obchodných transakcií medzi žalobcom a jeho dodávateľmi v iných členských

štátoch (FRANZ WALDEMAR, In-Motion Handels GmbH, WWG AUTOWELT GmbH & CO KG, Diedrich
Peter, W. Potthoff GmbH + Co, Sandor Rimitin, CVITKOVIC MARIO, Chris collection Handels GmbH v
Spolkovej republike Nemecko, PANN TRANS KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ, OSZKÁR - TRANS
KERESKEDELMI v Maďarsku, Miloš Starsy. APOLLO HELUS s.r.o. v Českej republike, NV CARS NO
1-ANDRE JACQUES, BVBA TRANS CAR BELGIUM, BVBA CAR SELECTION, BVBA PANN-TRADE,

NV CARCONNEX, SA AXUS, BVBA LEFEVERE GEBROEDERS, BVBA AUTOHANDEL WILLEMS
v Belgickom kráľovstve). Rozhodnutím zo dňa 25.10.2011 správca dane daňovú kontrolu prerušil z
dôvodu, že sa začalo konanie v oblasti medzinárodnej výmeny informácií v zmysle čl. 5 Nariadenia
rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty. Správca dane zaslal
v rámci medzinárodnej výmeny informácií 21 žiadostí, ale nemohol ovplyvniť lehotu, v ktorej obdržal

požadované informácie od zodpovedných administratívnych orgánov príslušných členských štátoch.
Poslednú informáciu prijal dňa 06. 11. 2012 a následne žalobcovi oznámil, že pominuli prekážky, pre
ktoré bola daňová kontrola prerušená a v jej výkone sa ďalej pokračuje. Daňová kontrola začatá u
žalobcu dňa 15. 02. 2011 bola ukončená dňa 21. 02. 2013, ale bola prerušená od 28. 10. 2011 do 06.
11. 2012, pričom počas prerušenia daňovej kontrole lehoty neplynú, z čoho vyplýva, že daňová kontrola

neprekročila zákonom určenú maximálnu dobu trvania a protokol z takto vykonanej daňovej kontroly
nepredstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ako to tvrdí žalobca.

Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 08. 10. 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 107/2009, žalovaný k tomu uviedol, že sa

nejedná o identický prípad s posudzovaným prípadom. Snahou správcu dane bol prostredníctvom
medzinárodnej výmeny informácií zistiť, či sa jedná zo strany dodávateľov v iných členských štátoch
o intrakomunitárne dodanie a zo strany žalobcu o nadobudnutie tovaru v zmysle ust. § 11 ods. 1, 2
zák. č. 222/2004 Z. z. dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pričom takýto postup
žalovaný považuje za súladný so zásadou proporcionality, ktorá je normatívne zakotvená v čl. 52 ods.

2 Charty základných práv v Európskej únii a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré
sú základom právneho poriadku Európskej únie. Žalovaný preskúmal celý spisový materiál týkajúci sa
daňovej kontroly, ale nevzhliadol v ňom také konanie správcu dane, o ktorom by sa dalo tvrdiť, že nie
je v súlade s hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom, ktorý upravuje konanie správcu dane pri
výkone daňovej kontroly.

Správca dane pri výkone daňovej kontroly zistil, že žalobca nadobudol ojazdené automobily od osôb
identifikovaných pre daň v iných členských štátoch za účelom ich ďalšieho predaja, pričom predávajúci
oslobodili tieto dodania tovaru od dane podľa obdobného ustanovenia, akým je v legislatíve Slovenskej
republiky ust. § 43 vyššie citovaného zákona a toto dodanie uviedli aj v súhrnnom výkaze. Žalobca

predmetné intrakomunitárne nadobudnutie tovaru neuviedol v daňovom priznaní za kontrolované
zdaňovacie obdobie, ale je pritom zrejmé, že sa jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie motorových
vozidiel z iného členského štátu. K tvrdeniu žalobcu, že pri zdanení nadobudnutého tovaru používal
režim osobitnej úpravy podľa ust. § 66 ods. 2 písm. a/ - c/ vyššie citovaného zákona, žalovaný uviedol, že
ani jedna z týchto podmienok pre použitie osobitného režimu dane nebola splnená, pretože dodávatelia

žalobcu boli osoby identifikované pre daň v iných členských štátoch (Spolková republika Nemecko,
Česká republika, Maďarsko, Belgické kráľovstvo), dodanie predmetného tovaru nebolo oslobodené
podľa ust. § 42, ale podľa ust. § 43 vyššie citovaného zákona, resp. podľa zodpovedajúceho ustanovenia
zákona platného v inom členskom štáte a v odpovediach na žiadosti o medzinárodnú výmenu informáciídodávatelia potvrdili, že nešlo o osobitný režim zdanenia resp., že išlo o intrakomunitárne nadobudnutie
tovaru, z čoho potom vyplýva, že žalobca nemal oprávnenie takýto režim použiť. Žalobca porušil ust. § 11
ods.2vyššiecitovanéhozákona,podľaktoréhonadobudnutietovaruvtuzemskuzinéhočlenskéhoštátu

je predmetom dane, ak nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby.
Žalobca tým, že neodviedol daň z nadobudnutých motorových vozidiel porušil i ust. § 69 ods. 6 vyššie
citovaného zákona. Ojazdené automobily, ktoré žalobca nadobudol podľa ust. § 11 zák. č. 222/2004 Z.
z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov boli následne predané, pričom žalobca pri
predaji postupoval v rozpore s týmto zákonom, keď použil osobitný režim zdanenia v zmysle ust.§ 66

tohto zákona, pričom daň vypočítal iba z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou tovaru pri predaji.
Pritom bol povinný postupovať v zmysle ust. § 69 ods. 1 vyššie citovaného zákona, podľa ktorého
žalobca musí uplatniť daň pri predaji ojazdeného motorového vozidla z celej ceny, za ktorú ojazdené
motorové vozidlo predával.

K tvrdeniam žalobcu v podanej žalobe, že správca dane nezisťoval, či dodávatelia v iných členských

štátoch Európskej únie mali alebo nemali právo na odpočítanie dane pri nadobudnutí motorových
vozidiel, žalovaný uviedol, že predmetom vykonanej daňovej kontroly u žalobcu nebolo preverenie
nároku na odpočítanie dane u jeho dodávateľov. Z odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií vyplýva, že pri dodaní ojazdených motorových vozidiel jednotliví zahraniční dodávatelia
uplatnilirežimplatnýpodľavšeobecnýchzásadpreuplatňovaniedanepriintrakomunitárnychdodaniach,

čo znamená, že dodania boli vedené ako intrakomunitárne dodávky, a preto nemohlo ísť o zdaňovanie
v osobitnom režime uplatňovania dane, pretože tieto dva režimy sa vylučujú. Dodávatelia žalobcu
deklarovalivsúhrnnýchvýkazochoslobodenéintrakomunitárnedodanietovaru,čosanásledneprejavilo
v systéme VIES, ale žalobca toto nadobudnutie nepriznal, pričom následne pri predaji tovaru v
tuzemsku uplatnil osobitný režim v zmysle ust. § 66 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov. Intrakomunitárne dodanie tovaru pre žalobcu deklarovali i dodávatelia
W. Potthoff GmbH + Co a Sandor Rimitin KFZ-Handel, čo bolo zistené zo systému VIES, ale žalobca
pri daňovej kontrole nepredložil faktúry od týchto dodávateľov. Ďalší dodávateľ žalobcu spoločnosť
BVBA LEFEVERE GEBROEDERS potvrdil, že všetky faktúry sú vystavené v normálnom režime a so
žiadosťou na oslobodenie na intrakomunitárne dodanie tovaru. I v prípade, ak dodávateľ žalobcu z iného

členského štátu neuviedol informáciu o daňovom režime, resp. táto by bola pre žalobcu ako odberateľa
nezrozumiteľná, je na ňom, aby požadoval spresnenie údajov na faktúre. Žalobca bol v priebehu výkonu
daňovej kontroly oboznámený s jej priebežnými výsledkami a mal možnosť preukázať svoje tvrdenia
právne relevantnými dôkazmi, pretože na ňom bolo dôkazné bremeno. Napriek tomu však dostatočne
nepreukázal, že tovar uvedený v predmetných faktúrach bol dodaný v súlade s podmienkami osobitného

režimuzdaňovaniavzmysleust.§66vyššiecitovanéhozákona,akototvrdil.Správcadanepoužilvšetky
zákonné prostriedky, na základe ktorých určil daňovú povinnosť, pričom jednotlivé dôkazy hodnotil
osobitne, ako i vo vzájomnej súvislosti. Zásada objektívnej pravdy, ktorá sa uplatňuje v daňovom konaní,
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochyby
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobcu ohľadne ním uvádzaných a preverovaných skutočností v

daňovom priznaní. Je na správcovi dane, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní a
akú hodnovernosť, resp. dôkaznú silu a schopnosť im prizná. Žalovaný bol toho názoru, že v predmetnej
veci bolo dokazovanie vykonané v potrebnom rozsahu a záver správcu dane je správny a dostatočne
preukázaný.

Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (ust. § 246 ods. 1, ust. § 246a ods. 1 OSP)
na pojednávaní (v neprítomnosti žalovaného, ktorý mal doručenie predvolania na pojednávanie riadne
a včas vykázané) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 11. 06. 2013, ako i
konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby a námietky týkajúcej sa prerušenia
a dĺžky daňovej kontroly (ust. § 249 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju

podľa ust. § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (ust. §
3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov).

Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis správcu dane,

súd zistil, že žalobca dňa 28. 01. 2010 podal riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009, v ktorom na riadku 17 uviedol daň 178,79 eur, odpočítanie dane
na riadku 19 v sume 103,25 eur a na riadku 32 uviedol vlastnú daňovú povinnosť v sume 75,54 eur.
Oznámenie zo dňa 13. 01. 2011 o výkone daňovej kontroly týkajúcej sa dane z pridanej hodnoty za 3.štvrťrok2010boložalobcovidoručenédňa17.01.2010ajevňomuvedené,žedaňovákontrolasazačne
dňa15.02.2011.Vtentodeň správcadanespísalskonateľomžalobcu(ktorýzároveňpredložilidoklady
týkajúce sa evidencie dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie) zápisnicu o ústnom

pojednávaní. V priebehu ďalšieho obdobia žalobca predložené doklady týkajúce sa kontrolovaného
zdaňovacieho obdobia postupne a na požiadanie dopĺňal, o čom svedčia potvrdenia o zapožičaní
dokladov zo dňa 23. 02. 2011, 23. 03. 2011 a 20. 04. 2011. Dňa 19. 05. 2011 bola s konateľom žalobcu
spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom mu bolo oznámené, že systém VIES vykazuje
dodanie tovaru za 3. štvrťrok 2010 od belgických dodávateľov s identifikačným číslom na daň z pridanej

hodnoty (BVBA AUTOHANDEL WILLEMS v celkovej sume 165.000,- eur, pričom žalobca predložil
faktúry v celkovej sume 154.100,- eur, NV EURO CAR AUCTION AND DISTRIBUTION SOLUTIONS v
celkovej sume 479.093,- eur, pričom žalobca predložil faktúry v celkovej sume 401.898,- eur, SA AXUS
v celkovej sume 44.600,- eur, pričom žalobca predložil faktúry v celkovej sume 32.500,- eur, BVBA PAN
- TRADE v celkovej sume 64.850,- eur, pričom žalobca predložil faktúry v celkovej sume 52.850,- eur,
BVBA TRANS CAR BELGIUM v celkovej sume 21.550,- eur, pričom žalobca vo svojej evidencii tieto

faktúry nemal), od nemeckých dodávateľov s identifikačným číslom na daň z pridanej hodnoty (Cosart
Cosmetic GmbH v celkovej sume 925,- eur, HOTZ GEORG JUN v celkovej sume 5.000,- eur, SANDOR
RIMITIN KFZ - Handel An - und Verkauf v celkovej sume 22.600,- eur, pričom žalobca vo svojej evidencii
faktúry od týchto dodávateľov nemal) a od maďarského dodávateľa s identifikačným číslom na daň z
pridanej hodnoty (OSZKÁR - TRANS KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT v sume min.

15.411,- eur a max. 16.240,- eur, pričom žalobca faktúry od tohto dodávateľa vo svojej evidencii nemal).
Konateľ žalobcu viedol, že k veci sa vyjadrí do 30. 05. 2011 a zároveň predloží príslušné doklady.

Ďalšia zápisnica s konateľom žalobcu bola spísaná dňa 30. 05. 2011, pričom predložil faktúry od vyššie
uvedených dodávateľov, prípadne uviedol, že s nimi neobchodoval a nepozná ich (BVBA TRANS CAR

BELGIUM, HOTZ GEORG JUN, SANDOR RIMITIN KFZ - Handel An - und Verkauf, OSZKÁR - TRANS
KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT).

Na základe týchto zistení bola daňová kontrola vykonávaná u žalobcu na dani z pridanej hodnoty
rozšírená i o daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009, 1. 2. a 4. štvrťroku

2010, čo bolo žalobcovi oznámené v podaní zo dňa 27. 06. 2011, ktoré mu bolo doručené dňa 29. 06.
2011. Doklady potrebné k výkonu tejto kontroly žalobca predložil dňa 08. 07. 2011 (podľa potvrdenia o
zapožičaní dokladov) a následne zdôvodnenou žiadosťou zo dňa 13. 07. 2011 správca dane požiadal
nadriadený orgán o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly, ktorá mala byť ukončená do 15. 08.
2011.

Ďalšie doklady potrebné k výkonu rozšírenej daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane dňa
19. 07. 2011 a nadriadený orgán správcu dane v podaní zo dňa 20. 07. 2011 správcovi dane oznámil
predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly do 15. 02. 2012, o čom bol žalobca upovedomený v podaní
zo dňa 02. 08. 2011, ktoré mu bolo doručené dňa 08. 08. 2011.

Rozhodnutím zo dňa 25. 10. 2011 (ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 28. 10. 2011) správca dane
podľa ust. § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov prerušil daňovú kontrolu na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 a 1. až 4. štvrťroku 2010 z dôvodu, že sa začalo

konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, a to konanie v oblasti medzinárodnej
výmeny informácií podľa čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti
dane z pridanej hodnoty s tým, že daňová kontrola sa prerušuje do doby, kým správca dane neobdrží
požadované informácie od zodpovedného administratívneho orgánu príslušného členského štátu a
v kontrole sa bude pokračovať, len čo pominú prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená. V

odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií
týkajúcich sa uskutočnenia obchodných transakcií pre žalobcu so spoločnosťami sídliacimi v Spolkovej
republike Nemecko (FRANZ WALDEMAR, In-Motion Handels GmbH, WWG AUTOWELT GmbH & CO
KG, Diedrich Peter, W. Potthoff GmbH + Co, Sandor Rimitin, CVITKOVIC MARIO, Chris collection
Handels GmbH), v Maďarsku (PANN TRANS KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT,

OSZKÁR - TRANS KERESKEDELMI), v Českej republike (Miloš Starsy, APOLLO HELUS s.r.o.) a v
Belgickom kráľovstve (NV CARS NO 1-ANDRE JACQUES, BVBA TRANS CAR BELGIUM, BVBA CAR
SELECTION, BVBA PANN-TRADE, NV CARCONNEX, SA AXUS, BVBA LEFEVERE GEBROEDERS,
BVBA AUTOHANDEL WILLEMS, NV EURO CAR AUCTION & DISTR. SOLUT).Súčasťou predloženého administratívneho spisu je i formulár „SCAC 2004, Výmena informácií podľa
článkov 5 a 19 nariadenia 2003/1798/ES“, z ktorého vyplýva, že správca dane žiadal informácie
od daňovej správy Belgického kráľovstva týkajúce sa daňového subjektu BVBA LEFEVERE

GEBROEDERS z dôvodu pochybností o obchode, preprave, platbe a podozrenia z podvodu. Výsledok
šetrenia bol správcovi dane, t. j. Daňovému úradu Nitra, pobočka Nové Zámky doručený dňa 28.3.2012 a
vyplýva z neho, že dodávateľ žalobcu, t.j. spoločnosť BVBA LEFEVERE GEBROEDERS v rubrike B1-12
„prosím potvrďte uplatňovaný režim DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar, podlieha táto transakcia
osobitnej úprave uplatňovania dane pri použitom tovare?“ z možností „áno“, „nie“ označil možnosť „áno“.

V rámci voľného textu je však uvedené, že belgická spoločnosť vysvetlila, že všetky faktúry sú vystavené
v normálnom režime a so žiadosťou na oslobodenie na IC dodania, pričom v súčasnosti nebola žiadosť
o osobitnú úpravu sadzby dane. Z predložených faktúr (3 faktúry) vystavených touto spoločnosťou pre
žalobcu za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 vyplýva, že daň z pridanej hodnoty na týchto faktúrach
nie je uvedená. Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bola odoslaná správcom dane dňa 17. 10.
2011 (pričom dožiadanému orgánu bola zaslaná 08. 11. 2011) a výsledok šetrenia mu bol oznámený

dňa 28. 03. 2012.

Ďalší dodávateľ žalobcu z Belgického kráľovstva, a to spoločnosť NV EURO CAR AUCTION & DISTR.
SOLUTnazáklademedzinárodnejvýmenyinformáciízdôvodupochybnostíoobchode,preprave,platbe
a podozrenia z podvodu vo formulári „SCAC 2004“ v rubrike B1-12 „prosím potvrďte uplatňovaný režim

DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar, podlieha táto transakcia osobitnej úprave uplatňovania dane
pri použitom tovare?“ z možností „áno“, „nie“ označil možnosť „nie“. Z predloženej faktúry vyplýva, že
predmetom dodania bolo motorové vozidlo, ktoré dodávateľ fakturoval žalobcovi ako odberateľovi bez
dane z pridanej hodnoty. Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bola odoslaná správcom dane
dňa 17. 10. 2011 (pričom dožiadanému orgánu bola zaslaná 08. 11. 2011) a výsledok šetrenia mu bol

oznámený dňa 25. 09. 2012.

Na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (odoslanej správcom dane dňa 17.10.2011)
týkajúcich sa dodávateľa žalobcu so Spolkovej republiky Nemecko s obchodným menom CVITKOVIC
MARIO bolo zistené, že automobily boli dodané podľa bežných daňových pravidiel a ich predaj bol

správne vykázaný ako IC dodanie. Výsledok šetrenia bol správcovi dane oznámený dňa 27. 02. 2012.

Ďalšou žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií ohľadne dodávateľa žalobcu Bionik Handels
GmbH. zo Spolkovej republiky Nemecko bolo zistené, že automobily boli žalobcovi dodané, pričom sa
jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru z iného členského štátu podľa ust. § 11 ods. 1, 2 zák.

č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

V podaní zo dňa 07. 11. 2012, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 12. 11. 2012, správca dane oznámil,
že dňa 06. 11. 2012 mu bola doručená posledná odpoveď vo veci medzinárodnej výmeny informácií,
pominuli teda prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie 4. štvrťrok 2009 a 1. až 4. štvrťrok 2010 prerušená a pokračuje sa v jej výkone. Dňa 12. 12.
2012 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní s konateľom žalobcu, ktorý bol oboznámený s
priebežnými výsledkami daňovej kontroly zistenými na základe medzinárodnej výmeny informácií, ktoré
sa týkali jeho jednotlivých (vyššie uvedených) dodávateľov v zdaňovacom období 4. štvrťroku 2009.
Ďalšie pojednávanie sa konalo dňa 11. 01. 2013, pričom konateľovi žalobcu boli predložené faktúry od

dodávateľov (W. Potthoff GmbH + Co, FRANZ WALDEMAR, BVBA PANN-TRADE, OSZKÁR - TRANS
KERESKEDELMI, BVBA AUTOHANDEL WILLEMS, NV CARCONNEX, Sandor Rimitin, BVBA TRANS
CAR BELGIUM, CVITKOVIC MARIO, NV EURO CAR AUCTION & DISTR. SOLUT), ku ktorým uviedol,
že vozidlá skutočne nadobudol od týchto dodávateľov a následne ich aj predal.

Na základe takto vykonaného dokazovania bol dňa 21. 01. 2013 spísaný protokol o výsledku zistenia
z daňovej kontroly a z jeho záverov okrem iného vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt v daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2009 uviedol dodanie tovaru a služieb (základ dane) v
sume 941,- eur, daň celkom 178,79 eur a vlastnú daňovú povinnosť v sume 75,54 eur. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že nadobúdal ojazdené motorové vozidlá od osôb identifikovaných na

daň z pridanej hodnoty v iných členských štátoch za účelom ich ďalšieho predaja, pričom predávajúci v
iných členských štátoch tieto dodania tovaru oslobodili od dane podľa obdobného ustanovenia zákona,
akým je v Slovenskej republike ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov, pričom žalobca intrakomunitárne nadobudnutie tovaru neuviedol v daňovompriznaní. Konkrétne sa jednalo o dodávateľov BVBA LEFEVERE GEBROEDERS, NV EURO CAR
AUCTION & DISTR. SOLUT, CVITKOVIC MARIO a Bionik Handels GmbH a dodanie tovaru od týchto
dodávateľov mal žalobca uviesť v daňovom priznaní ako intrakomunitárne nadobudnutie tovaru, pričom

žalobca neodviedol daň z takto nadobudnutého tovaru (ojazdených motorových vozidiel), v dôsledku
čoho porušil ust. § 69 ods. 6 vyššie citovaného zákona, v zmysle ktorého pri nadobudnutí tovaru v
tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa ust. §
11 a ust. § 11a vyššie citovaného zákona. Správca dane žalobcovi dodanil faktúry vystavené vyššie
uvedenými dodávateľmi za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 sumou 20.638,15 eur, pričom celkový

rozdiel dane medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní žalobcu a daňou zistenou daňovou kontrolou
je 21.998,36 eur (20.638,15 eur t. j. daň z odberateľských faktúr - 178,79 eur t.j. daň uvedená v daňovom
priznaní + 1.539,- eur t. j. daň pri faktúre č. 2567/2009 zo dňa 04. 12. 2009 na sumu 8.100,- eur od
dodávateľa CVITKOVIC MARIO, ktorú žalobca nepredložil, ale potvrdil nadobudnutie vozidla od tohto
dodávateľa).

K protokolu o vykonanej daňovej kontrole sa písomne v podaní zo dňa 05. 02. 2013 vyjadril žalobca,
ktorý nesúhlasil s jeho závermi a zdôraznil, že bol oprávnený postupovať podľa ust. § 66 zák. č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, nakoľko ide o osobitný režim zdanenia pri
predaji použitého tovaru - ojazdených motorových vozidiel, ktorý predpokladá ust. § 66 ods. 2, písm.
b/ vyššie citovaného zákona. Vyššie uvedený protokol zo dňa 21. 01. 2013 z daňovej kontroly bol so

žalobcom prerokovaný dňa 21. 02. 2013, o čom bola v tento deň spísaná zápisnica.

Následne správca dane vydal dňa 28. 02. 2013 dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi ako
platiteľovi dane z pridanej hodnoty vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 21.998,36 eur ako
rozdiel medzi vlastnou daňovou povinnosťou uvedenou žalobcom v daňovom priznaní t. j. 75,54 eur a

vlastnou daňovou povinnosťou zistenou správcom dane t. j. 22.073,90 eur. Proti tomuto dodatočnému
platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že nebola dodržaná lehota na
ukončenie daňovej kontroly, ktorá sa v dôsledku toho považuje za nezákonnú a nezákonný je i protokol
z takejto kontroly, ktorý ako nezákonný dôkazný prostriedok nemožno v daňovom konaní použiť. Ďalej
namietal,žepredmetomfaktúradodávokzinýchčlenskýchštátovboliojazdenémotorovévozidlá,ateda

použitý tovar, pri dodaní ktorého používal osobitný režim zdanenia tak, ako mu to prikazuje ust. § 66 ods.
2 vyššie citovaného zákona. Správcovi dane vytkol, že nevykonal dostatočné zistenie skutkového stavu,
keď nezisťoval, či dodávatelia v iných členských štátoch mali alebo nemali právo na odpočítanie dane v
týchto štátoch pri nadobudnutí vozidiel, ktoré mu následne dodali. Taktiež poukázal na to, že niektoré
odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií sú zmätočné, keď na jednej strane potvrdzujú,

že sa jedná o použitý tovar, ktorý podlieha osobitnej úprave dane, ale zároveň sa v nich uvádza, že išlo
o normálny režim dane z pridanej hodnoty so žiadosťou o oslobodenie pri intrakomunitárnom dodaní
tovaru, resp. túto odpoveď na otázku uvedenú v bode B1-12 ani neobsahujú alebo táto ani nebola
žiadaná.

Žalovaný o podanom odvolaní rozhodol dňa 11. 06. 2013 tak, že dodatočný platobný výmer vydaný
správcom dane dňa 28. 02. 2013 potvrdil ako vecne správny z dôvodov uvedených v jeho odôvodnení.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov platnom do 31. 12. 2011, v daňovom konaní sa

postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá
sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní
plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a

umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 4, 16, 17 vyššie citovaného zákona, ak správca dane v priebehu daňovej kontroly zistí

skutočnosti odôvodňujúce vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho obdobia alebo inej dane,
ktoré neboli uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly podľa odseku 2, správca dane je oprávnený
rozšíriť výkon daňovej kontroly aj o iné zdaňovacie obdobie alebo o inú daň; túto skutočnosť je správca
dane povinný písomne oznámiť bez zbytočného odkladu kontrolovanému daňovému subjektu.Ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.
Správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie
nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím

primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých
osôb,ktorévyčísľujúrozdielzákladudanepodľaosobitnéhozákona,najviaco12mesiacov.Akvykonáva
daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 25a ods. 1, 4, 5 vyššie citovaného zákona, správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa

začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia.
Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo
pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2.
Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 29 ods. 1, 2, 4, 8 vyššie citovaného zákona, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie
daňové konanie.
Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi

a doklady k nim.
Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 11 ods. 1, 2, 4, 13 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
prepisov platnom do 31. 12. 2009, na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom
odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet

do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie
tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte
prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s
oslobodením od dane.
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak

a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá
nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom
štáte, a
b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za
protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a

okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nie je predmetom dane, ak
a) dodanie takého tovaru v tuzemsku by bolo oslobodené od dane podľa § 47 ods. 7 až 10,
b) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa
§ 7, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa

§ 7, a súčasne celková hodnota nadobudnutého tovaru nedosiahla 13 941,45 eura za predchádzajúci
kalendárny rok a ani v prebiehajúcom kalendárnom roku túto hodnotu nedosiahne.
Osobouidentifikovanoupredaňvinomčlenskomštátenaúčelytohtozákonajeosoba,ktorejjepridelené
identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 11a ods. 1 vyššie citovaného zákona, premiestnenie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený
do tuzemska z iného členského štátu zahraničnou osobou identifikovanou pre daň v inom členskom
štáte alebo na jej účet a ktorý je umiestnený v tuzemsku v sklade na účel následného dodania tovarujedinému platiteľovi, sa považuje za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu týmto
platiteľom a platiteľ je povinný platiť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, ak
a) zahraničná osoba nie je platiteľom podľa tohto zákona,

b) v čase začatia odoslania alebo prepravy tovaru je známy platiteľ, pre ktorého sa tovar umiestňuje
v sklade,
c) v sklade je umiestnený tovar len pre jediného platiteľa a
d) platiteľ písomne oznámi daňovému úradu vopred, že je v tomto osobitnom prípade osobou povinnou
platiť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu.

Podľa § 19 ods. 1, veta prvá a druhá vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 20 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu vzniká

a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo
nadobudnutie tovaru, alebo
b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa
písmena a).
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto

tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.

Podľa § 22 ods. 1, veta prvá vyššie citovaného zákona, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je
všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby
za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.

Podľa § 42 ods. 1 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal
výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49
ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.

Podľa § 43 ods. 1, 5 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný
aleboprepravenýztuzemskadoinéhočlenskéhoštátupredávajúcimalebonadobúdateľomtovarualebo
na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.
Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a

a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,

že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Podľa § 44 ods. 1 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je nadobudnutie tovaru v tuzemsku

z iného členského štátu, ak
a) by dodanie takého tovaru platiteľom v tuzemsku bolo oslobodené od dane,
b) by dovoz takého tovaru bol oslobodený od dane alebo
c) tento tovar je určený bezprostredne na ďalšie dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu
alebo na územie tretieho štátu a toto dodanie je oslobodené od dane s možnosťou odpočítania dane.

Podľa § 66 ods. 1, písm. c/, d/, ods. 2, 3, 14 vyššie citovaného zákona, na účely tohto ustanovenia
c) použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v
nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé
kovy a drahé kamene,

d) obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z
inéhočlenskéhoštátualebodovážanaúčelyďalšiehopredajapoužitýtovar,umeleckédiela,zberateľské
predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na
účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja,Obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré
mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené
tovary boli dodané

a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,
b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru
bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v
inom členskom štáte,
c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného

v inom členskom štáte.
Základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou
cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa prvej
vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.
Nadobudnutie použitého tovaru, umeleckých diel, zberateľských predmetov a starožitností v tuzemsku
z iného členského štátu, ak je predávajúcim obchodník z iného členského štátu alebo organizátor

predaja verejnou dražbou z iného členského štátu a uvedený tovar bol zdanený podľa osobitnej
úpravy uplatňovania dane v inom členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala,
nepovažuje sa za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11.

Podľa § 69 ods. 6 vyššie citovaného zákona, pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského

štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Podľa článku 226 bod 11, 14 Smernice rady 2006/112 /ES zo dňa 28. 11. 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty, bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici,
faktúry vystavené podľa článkov 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje:

v prípade oslobodenia od dane alebo, ak je zaplatiť dane povinný odberateľ, odkaz na uplatňované
ustanovenie tejto smernice alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenie, alebo iný odkaz, ktorý uvádza,
že dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb je oslobodené od dane alebo je predmetom prenesenia
daňovej povinnosti,
v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety

a starožitnosti odkaz na články 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo
iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav.

Úlohou súdu v predmetnej veci bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov
pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009

v sume 21.998,36 eur a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca z daňového hľadiska nesprávne postupoval
pri predaji ojazdených použitých osobných motorových vozidiel (ktoré mu ako odberateľovi dodávali
subjekty - dodávatelia z iných členských štátov Európskej únie identifikovaní na daň z pridanej hodnoty v
týchto štátoch), keď použil osobitný spôsob zdaňovania podľa ust. § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona

bez toho, aby na takýto spôsob zdaňovania boli splnené podmienky. Vzhľadom na námietku žalobcu
týkajúcu sa dĺžky trvania daňovej kontroly sa súd v predmetnej veci prioritne zameral na zistenie, či bola
dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku
2009.

Z predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že upovedomenie o začatí daňovej kontroly
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2010 bolo žalobcovi preukázateľne
doručené dňa 17. 01. 2011 a je v ňom uvedené, že daňová kontrola sa začne dňa 15. 02. 2011,
čo je v súlade s ust. § 15 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. V priebehu začatej daňovej

kontroly týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia 3. štvrťroku 2010 správca dane na základe žalobcom
predložených listín, daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za toto zdaňovacie obdobie a
dostupných informácií získaných zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií o
platcoch DPH medzi členskými krajinami EÚ) dospel k záveru, že existujú skutočnosti odôvodňujúce
vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho obdobia a z toho dôvodu postupoval podľa ust. §

15 ods. 4 vyššie citovaného zákona a daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty rozšíril i o zdaňovacie
obdobie 4. štvrťroku 2009 a zdaňovacie obdobie 1., 2. a 4. štvrťroku 2010, čo žalobcovi oznámil v podaní
zo dňa 27. 06. 2011, ktoré mu bolo doručené dňa 29. 06. 2011.Predmetná daňová kontrola sa teda u žalobcu začala dňa 15. 02. 2011 a s poukazom na ust. § 15 ods.
17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov ju mal správca dane ukončiť do šiestich mesiacov od jej začatia, teda

do 15. 08. 2011 (v prípade jej neprerušeného plynutia a nepredĺženia lehoty jej ukončenia). Súd je toho
názoru, že vzhľadom na potrebu rozšírenia daňovej kontroly o ďalšie zdaňovacie obdobia a množstvo
listinných dokladov, ktoré žalobca predložil a ktoré bolo potrebné preveriť, správca dane bol oprávnený
využiť i inštitút predĺženia výkonu daňovej kontroly, čo bolo v predmetnej plne opodstatnené. Nadriadený
orgán správcu dane na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane zo dňa 13. 07. 2011 predĺžil dňa 20.

07. 2011 lehotu na výkon daňovej kontroly do 15. 02. 2012, čo bolo žalobcovi oznámené v podaní zo dňa
02. 08. 2011, ktoré mu bolo doručené dňa 08. 08. 2011, teda ešte pred uplynutím zákonom stanovenej
šesťmesačnej lehoty na jej vykonanie. Daňová kontrola u žalobcu začatá dňa 15. 02. 2011 bola na
základe jej predĺženia zo strany nadriadeného daňového orgánu vykonávaná do 25. 10. 2011 (t. j. 253
dní), kedy bolo vydané rozhodnutie o jej prerušení z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t. j. konanie v oblasti medzinárodnej výmeny daňových informácií

v zmysle čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 zo dňa 07. 10. 2003 o administratívnej spolupráci v
oblasti dane z pridanej hodnoty. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo doručené žalobcovi
dňa 28. 10. 2011 a z jeho odôvodnenia vyplýva, že na preverenie obchodných transakcií žalobcu je
potrebné požiadať o medzinárodnú výmenu informácií ohľadne uskutočnenia obchodov medzi žalobcom
a jeho dodávateľmi (v počte 21 daňových subjektov) v členských štátoch Európskej únie (Spolková

republika Nemecko, Česká republika, Maďarsko a Belgické kráľovstvo). Podľa názoru súdu vzhľadom
na žalobcom predložené listinné doklady (faktúry, dodacie listy), poznatky správcu dane získané zo
systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií o platcoch DPH medzi členskými krajinami
EÚ) a žalobcom predložené daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 bolo potrebné
požiadať príslušné daňové orgány vo vyššie uvedených členských štátoch Európskej únie o poskytnutie

informácií týkajúcich sa žalobcom deklarovaných dodávateľov použitých motorových vozidiel a dôvodné
bolo potom i prerušenie daňovej kontroly. I keď zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov výslovne nehovorí o
prerušení daňovej kontroly, ale len o prerušení daňového konania je potrebné vychádzať z toho, že
súčasťou daňového konania je nesporne i daňová kontrola a z toho dôvodu potom s poukazom na ust.

§ 25a vyššie citovaného zákona možno prerušiť i daňovú kontrolu v prípade, ak sa vyskytnú zákonom
predpokladané dôvody na jej prerušenie, ku ktorým podľa názoru súdu patrí i prípad, kedy je potrebné
požiadať príslušný orgán členského štátu o výmenu daňových informácií. Súd nemal pochybnosti o tom,
že ust. § 25a vyššie citovaného zákona o prerušení konania sa vzťahuje i na daňovú kontrolu, ktorú
teda na základe tohto zákonného ustanovenia možno v odôvodnených prípadoch i prerušiť a táto otázka

bola už opakovane predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok zo dňa 27. 11.
2012 v konaní pod sp. zn. 4Sžf/32/2012, zo dňa 29. 01. 2014 v konaní pod sp. zn. 6Sžf/19/2013) a
Ústavného súdu SR (uznesenie zo dňa 28. 02. 2013 č. k. IV. ÚS 116/2013-11, uznesenie zo dňa 19. 03.
2013 č. k. II. ÚS 189/2013-10). Zo žiadneho ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť

záver o vylúčení použitia ust. § 25a tohto zákona na daňovú kontrolu. Naopak, z ust. § 25a ods. 5 tohto
zákona jednoznačne vyplýva, že ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona, teda i lehoty na
vykonanie daňovej kontroly zakotvené v ust. § 15 ods. 17 vyššie citovaného zákona, neplynú. Podľa
názoru súdu bola potom daňová kontrola u žalobca rozhodnutím zo dňa 25. 10. 2011 riadne prerušená
až do času, kedy správcovi dane nebudú doručené požadované informácie zo strany zodpovedných

daňových orgánov v príslušných členských štátoch Európskej únie.

Pravidlá, podmienky a postupy pri výmene daňových informácií medzi správnymi orgánmi v členských
štátoch upravuje Nariadenie Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci
v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92, pričom v článkoch 8 až

10 sú upravené lehoty pre poskytovanie informácií tak, že žiadaný orgán poskytne informácie najneskôr
tri mesiace po dni prijatia žiadosti, pričom na túto lehotu poukazoval i žalobca v podanej žalobe. V čl.
9 a 10 tohto nariadenia je však zároveň stanovená možnosť dohodnúť si inú lehotu na poskytnutie
informácií, resp. je upravený i postup v prípade, ak žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť
do konečného termínu. Z vyššie citovaného Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 teda priamo

vyplýva možnosť, že vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií môže trvať i
dlhšie, ako je to uvedené v nariadení, pričom treba mať na zreteli skutočnosť, že správca dane z
členského štátu, ktorý o informácie žiada nemá možnosť ovplyvniť trvanie vybavovania jeho žiadosti
v inom členskom štátne. Nedodržanie lehôt stanovených v nariadení (ktoré však samotné zároveňpredpokladá ich nedodržanie, resp. prekročenie) potom nemožno posudzovať v neprospech správcu
dane, ktorý o poskytnutie informácií žiada a ktorý svoje povinnosti neporušil.

Posledná odpoveď (týkajúca sa dodávateľa žalobcu BVBA TRANS CAR BELGIUM) na žiadosť o
medzinárodnú výmenu informácií bola správcovi dane preukázateľne doručená dňa 06. 11. 2012 a v
tento deň pominula prekážka, pre ktorú bola daňová kontrola prerušená, čo znamená, že dňom 07. 11.
2012 začala opätovne plynúť zákonom stanovená a predĺžená lehota na vykonanie daňovej kontroly.
Pokračovanie vo vykonávaní daňovej kontroly bolo žalobcovi oznámené v podaní zo dňa 07. 11. 2012,

ktoré mu bolo doručené dňa 12. 11 .2012. Lehota na vykonávanie daňovej kontroly teda opätovne
plynula od 07. 11. 2012 do 21. 02. 2013, kedy bol so žalobcom prerokovaný protokol o výsledku zistenia
z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 a 1. až 4. štvrťroku
2010 a tento deň sa považuje za deň ukončenia daňovej kontroly. V skutočnosti teda daňová kontrola
u žalobcu prebiehala od 15. 02. 2011 do 25. 10. 2011 (t. j. 253 dní) na základe jej predĺženia zo strany
nadriadeného daňového orgánu, prerušená bola od 26. 10. 2011 do 06. 11. 2012 a potom

po skončení jej prerušenia pokračovala od 07. 11. 2012 do 21. 02. 2013 (t. j. 107 dní), teda spolu
trvala 360 dní, čo nepresahuje jednoročnú lehotu, v ktorej bolo možné na základe predĺženia zo strany
žalovaného daňovú kontrolu u žalobcu vykonávať. I keď žalovaný predĺžil lehotu na vykonanie daňovej
kontroly do pevne stanoveného termínu, t. j. do 15. 02. 2011 (teda v súlade so zákonom maximálne
o šesť mesiacov) tento pevne stanovený termín by platil len v prípade, ak by daňová kontrola nebola

prerušená. V dôsledku prerušenia daňovej kontroly lehota neplynula od 26. 10. 2011 do 06. 11. 2012 a
toto obdobie potom nemožno započítať do obdobia trvania daňovej kontroly. V predmetnej veci je podľa
názoru súdu podstatná tá skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly u žalobcu neprekročila
12 mesiacov (t. j. zákonom stanovenú maximálnu lehotu 6 mesiacov + 6 mesiacov, o ktoré bola v
súlade so zákonom predĺžená). Pevne stanovený termín na vykonanie a ukončenie daňovej kontroly po

predĺžení žalovaným ako nadriadeným orgánom správcu dane, t. j. do 15. 02. 2012, by platil v prípade jej
neprerušenéhotrvania. Vpredmetnejveci(ivzhľadomna žalobcompredloženélistinnédoklady,daňové
priznanie a informácie správcu dane zo systému VIES) bolo potrebné získať informácie z daňovej správy
iných členských štátov, pričom obdobie, počas ktorého správca dane tieto informácie získaval a daňová
kontrola bola v súlade so zákonom riadne prerušená, t. j. obdobie od 26. 10. 2011 do 06. 11. 2012

nemožno započítať do trvania daňovej kontroly. Dĺžku trvania tohto obdobia správca dane nemohol
žiadnym spôsobom ovplyvniť, a preto podľa názoru súdu správne prerušil daňovú kontrolu do doby,
kým mu nebudú doručené požadované informácie, pričom posledná informácia mu bola preukázateľne
doručená dňa 06. 11. 2012 (týkajúca sa dodávateľa z Belgického kráľovstva - spoločnosti BVBA TRANS
CAR BELGIUM, ktorý bol dodávateľom žalobcu v zdaňovacom období 1. štvrťroku 2010) a následne v

súlade so zákonom začala lehota na vykonanie daňovej kontroly plynúť. Vykonávanými dožiadaniami na
daňovú správu iných členských štátov sa riešili také závažné otázky, ktoré v konečnom dôsledku zohrali
významnú úlohu pri vyslovení záveru, že daňové priznanie žalobcu podané za zdaňovacie obdobie 4.
štvrťroku 2009 a týkajúce sa dane z pridanej hodnoty neodráža všetky jeho obchodné aktivity v tomto
zdaňovacom období, predovšetkým dovoz ojazdených motorových vozidiel z iných členských štátov.

Správca dane teda postupoval pri výkone daňovej kontroly účelne a ukončil ju v predĺženej lehote 12
mesiacov s prihliadnutím na jej prerušenie a v kontexte so zložitosťou prípadu, pričom jednotlivé kroky
daňovej kontroly nasledovali po sebe v primeraných časových intervaloch.

Taktiež v predmetnej veci nemožno prihliadať na medzitýmny rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa

23. 10. 2010 č. k. 12C/179/2009-61, ktorý predložila právna zástupkyňa žalobcu, nakoľko tento riešil inú
právnu problematiku (náhradu škody) v občianskom súdnom konaní v sporovej veci a názor uvedený
v jeho odôvodnení nekorešponduje s konštantnou judikatúrou súdov oblasti správneho súdnictva,
týkajúcou sa dožiadania o medzinárodnú výmenu daňových informácií.

K tvrdeniu žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia zo dňa 25. 10. 2011 o prerušení daňovej kontroly
súd uvádza, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú, nakoľko správca dane pri vydaní tohto
rozhodnutia vychádzal priamo z dikcie ust. § 25a ods. 1 vyššie citovaného zákona, ktoré mu umožňuje
prerušiť daňové konanie (vrátane daňovej kontroly), najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke
alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Z formulácie tohto ustanovenia

vyplýva, že dôvody na prerušenie daňového konania zákon taxatívne nevypočítava, ale jedná sa o
tzv. demonštratívny výpočet dôvodov prerušenia daňového konania, čo znamená, že konanie (vrátane
daňovej kontroly) možno prerušiť i z iných, právne relevantných dôvodov, ak sa vyskytnú, pričom
zákon ich výslovne neustanovuje a ani na ne neodkazuje. Podľa názoru súdu však za takýto dôvodmožno považovať i podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, na základe ktorých sa zisťujú
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane (charakter obchodov žalobcu s jeho zahraničnými
dodávateľmi) a k takto zisteným skutočnostiam sa žalobca mal možnosť vyjadriť, čo v predmetnej veci

i urobil. Vo výrokovej časti rozhodnutia o prerušení konania správca dane teda použil výslovne dikciu
zákona, keď ako dôvod prerušenia daňovej kontroly uviedol, že sa začalo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t.j. konanie v oblasti medzinárodnej výmeny informácií podľa
čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty s
tým, že daňová kontrola sa prerušuje do doby, kým správca dane neobdrží požadované informácie od

zodpovedného administratívneho orgánu príslušného členského štátu a v kontrole sa bude pokračovať,
len čo pominú prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená. Z uvedeného potom možno vyvodiť,
že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu potreby požiadať o medzinárodnú výmenu daňových
informácií. Nemožno spochybniť, že správca dane je oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu
vlastnej úvahy a nemusí kontrolovanému subjektu vopred objasňovať, aké okolnosti, akým spôsobom
a z akých dôvodov zisťuje. Opačný záver by mohol viesť aj k znefunkčneniu získavania dôkazov

v daňovom konaní. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že je plne v kompetencii správcu dane v
odôvodnených prípadoch požiadať o poskytnutie medzinárodnej výmeny daňových informácií v zmysle
priamo aplikovateľného Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 č. 1798/2003 o administratívnej
spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a za tým účelom i prerušiť daňové konanie, vrátane daňovej
kontroly. Začátek formuláře

Medzinárodná výmena informácií týkajúca sa zisťovania a preverovania daňových údajov u 21 daňových
subjektov (dodávateľov žalobcu) v iných členských štátoch predstavuje administratívne aj časovo
zdĺhavý proces, v dôsledku čoho správca dane potom podľa názoru súdu daňovú kontrolu dôvodne

prerušil, nakoľko v prípade jej neprerušenia reálne hrozilo nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej
kontroly u žalobcu. V súvislosti s možnosťou správcu dane prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu začatia
konania v oblasti medzinárodnej výmeny informácií súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR
zo dňa 28. 02. 2013 č. k. IV. ÚS 116/2013-11, v ktorom bola riešená obdobná problematika a právnym
názorom vysloveným v tomto rozhodnutí sa pri posudzovaní prerušenia daňovej kontroly v predmetnej

veci riadil. Z tohto rozhodnutia vyplýva záver, že „v dôsledku riadneho prerušenia daňovej kontroly
neplynú lehoty na jej vykonanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodné dožiadania,
na vybavenie ktorých dožiadané orgány príslušných členských štátov nedodržali lehoty stanovené v
Nariadení Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z
pridanej hodnoty“. Ústavný súd SR v tomto svojom rozhodnutí zároveň zdôraznil, že „výklad ustanovení

zákona o správe daní a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové
konanie nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia“. Toto nariadenie bolo s účinnosťou od 01. 01. 2012
zrušené Nariadením Rady (EÚ) zo dňa 07. 10. 2010 č. 904/2010, ktoré sa uplatňuje od 01. 01. 2012,
pričom úprava lehôt na poskytnutie informácií, resp. postup pri ich nedodržaní sú upravené v čl. 10 až
12 tohto nového nariadenia a sú prakticky totožné s úpravou platnou do 31. 12. 2011.

Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. 10.
2009 v konaní pod sp. zn. 3Sžf/107/2009, v ktorom sa riešila problematika zastavenia daňovej kontroly
a lehôt na jej vykonanie, súd opätovne poukazuje na vyššie označené rozhodnutie Ústavného súdu
SR, v zmysle ktorého „daňová kontrola je procesom kontrolným, nie rozhodovacím. Takýto záver

však nevylučuje alternatívu aplikovania ustanovení o možnosti prerušiť konanie aj na daňovú kontrolu
(rovnako ako sa na daňovú kontrolu nepochybne vzťahujú napríklad základné zásady daňového konania
v zmysle § 2 zákona o správe daní a poplatkov“. V priebehu daňového konania v predmetnej veci a
ani súdneho konania neboli pochybnosti o tom, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je zákonnou
procesnou lehotou, ktorú zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly a táto lehota s prihliadnutím na

jej predĺženie a prerušenie daňovej kontroly bola správcom dane i dodržaná, v dôsledku čoho potom
podľa názoru súdu daňovú kontrolu vykonanú v predmetnej veci nemožno považovať za nezákonnú a
protokol z takto vykonanej daňovej kontroly takisto nemožno považovať za nezákonne získaný dôkazný
prostriedok, ako to tvrdil žalobca v podanej žalobe. Počas prerušenia daňového konania neplynú
zákonné procesné lehoty, čo znamená, že neplynú lehoty na vydanie rozhodnutia v daňovom konaní a

ani na ukončenie daňovej kontroly.

Následne po zistení, že daňová kontrola u žalobcu po jej predĺžení (o šesť mesiacov) žalovaným v rámci
jeho zákonom danej kompetencie a po prerušení (od 26. 10. 2011 do 06. 11. 2012) neprekročilazákonom stanovenú lehotu (t. j. po predĺžení 12 mesiacov), sa súd zaoberal námietkami žalobcu
uvedenými v podanej žalobe týkajúcimi sa uplatneného režimu zdaňovania pri dovoze ojazdených
motorových vozidiel z členských štátov Európskej únie.

Správca dane na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci Európskej únie - teda
zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií v oblasti dane z pridanej hodnoty),
ako i preverovaním prostredníctvom daňových orgánov v Spolkovej republike Nemecko a v Belgickom
kráľovstve zistil, že žalobca nadobudol v 4. štvrťroku 2009 použitý tovar z týchto členských štátov, a

to osobné motorové vozidla od zahraničných dodávateľov identifikovaných na daň z pridanej hodnoty
v týchto štátoch. Išlo teda nepochybne o intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na
daň z pridanej hodnoty v rôznych členských štátoch Európskej únie, ktorý prebieha tak, že na strane
dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte
dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu
nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V

systéme uplatňovania dane z pridanej hodnoty v členských štátoch Európskej únie platí základný princíp
výberu tejto dane členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa
uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa
skončí odoslanie alebo preprava tovaru (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 03. 2013 v konaní
pod sp. zn. 8Sžf/26/2012).

Z vykonaného daňového konania, ako i predložených listín nie je sporné, že dodávatelia žalobcu v iných
členských štátoch pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používali „bežný režim
zdaňovania“, teda uplatnili oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského
štátu a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre daň z pridanej hodnoty fakturovali dodanie týchto

vozidiel v cenách bez dane z pridanej hodnoty (čo nepochybne vyplýva z predložených faktúr) a takéto
intrakomunitárne dodanie tovaru uviedli i v súhrnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému
VIES, ktorý má správca dane k dispozícii. Za účelom preverenia týchto údajov správca dane žiadal
príslušné daňové správy vo vyššie uvedených členských štátoch Európskej únie o preverenie, či pri
dodaní tovarov skutočne išlo o bežný režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie

tovaru. Na základe žiadosti zaslanej príslušnému orgánu v Belgickom kráľovstve dňa 08. 11. 2011 bola
správcovi dane dňa 28. 03. 2012 na otázku vo formulári „SCAC 2004“ pod B1-12 „prosím potvrďte
uplatňovaný režim DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar, podlieha táto transakcia osobitnej úprave
uplatňovania dane pri použitom tovare?“ oznámená odpoveď „áno“. V doplňujúcich poznámkach je
však zároveň uvedené, že belgická spoločnosť BVBA LEFEVERE GEBROEDERS vysvetlila, že všetky

faktúry sú vystavené v normálnom režime a so žiadosťou na oslobodenie na IC dodanie tovaru a žiadosť
o osobitnú úpravu sadzby dane nebola. Na faktúrach, ktoré vyššie označený dodávateľ vystavil pre
žalobcuaktorésatýkajúdodaniaojazdenýchmotorovýchvozidielniejedaňzpridanejhodnotyuvedená,
čo znamená že motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez dane z pridanej hodnoty a s poukazom
na vysvetlenie belgického dodávateľa potom možno konštatovať, že tento dodávateľ uplatnil bežný

spôsob zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí rešpektovať i žalobca ako odberateľ tohto tovaru.
Podľa názoru súdu nie je potom dôvodná námietka žalobcu v tom zmysle, že odpoveď belgickej daňovej
správy je zmätočná, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v predmetnej veci došlo k
uplatneniu mechanizmu dane z pridanej hodnoty, pri ktorom je dodávka u dodávateľa oslobodená od
tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom v Slovenskej republike, a to v zmysle ust. § 11

a § 20 a nasl. zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a jedná
sa teda o takzvaný bežný režim zdanenia tovaru, čo potvrdil i belgický dodávateľ tovaru v rámci svojho
vysvetlenia, ktoré je súčasťou formuláru „SCAC 2004“.

Intrakomunitárne dodanie ojazdených motorových vozidiel žalobcovi podľa bežných daňových pravidiel

potvrdil i ďalší dodávateľ žalobcu z Belgického kráľovstva - spoločnosť NV EURO CAR AUCTION &
DISTR. SOLUT ako i dodávatelia zo Spolkovej republiky Nemecko, a to MARIO CVITKOVIC a Bionik
Handels GmbH.

Vpredmetnejveciboltedarozhodujúcipostup,ktorýpoužilizahraničnídodávateliavovzťahukžalobcovi

ako kupujúcemu. V prípade, že použili bežný režim zdanenia (nič iné, teda podmienky pre použitie tzv.
osobitného spôsobu zdaňovania, nebolo preukázané), takýto režim s určením základu dane podľa ust.
§ 22 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov bol povinný
pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť i žalobca. Napriek tomu však v rozpore s vyššiecitovaným zákonom tento tzv. osobitný spôsob zdanenia pri predaji ojazdených motorových vozidiel
žalobca použil a postupoval podľa ust. § 66 ods. 2, ods. 3 vyššie citovaného zákona bez toho, aby na
použitie tohto režimu zdanenia boli splnené podmienky. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji

použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim zdanenia
len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola daň z pridanej hodnoty uplatnená, čo vyplýva
z ustanovenia § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona, v ktorom sú zakotvené podmienky pre použitie
osobitného režimu zdanenia. Žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, nakoľko použitý tovar
mu bol nepochybne dodaný osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, dodanie tovaru

nebolo oslobodené od dane podľa ust. § 42, resp. ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v
inom členskom štáte a dodávatelia žalobcu neuplatnili daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo
zákona platného v inom členskom štáte.

S poukazom na vyššie uvedené zistenia potom súd dospel k záveru, že žalobca nepostupoval v súlade

so zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, keď pri predaji
ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol podľa ust. § 66 ods.
3 vyššie citovaného zákona, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel,
napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa ust. § 22 ods. 1 tohto zákona, a
teda daň, ktorú mal žalobca priznať z predaja týchto motorových vozidiel mala byť uplatnená z celkovej

predajnej ceny (prijatej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej o daň.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití
osobitného režimu zdanenia, ktoré mu poskytli jeho dodávatelia v iných členských štátoch, toto svoje
tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a nepredložil, resp. neoznačil žiadny dôkaz, ktorý by ho

oprávňoval uplatňovať ním jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových
vozidiel podľa ust. § 66 ods. 2, 3 vyššie citovaného zákona. V prípade, ak by zahraniční dodávatelia
žalobcu použili osobitný režim zdanenia, ktorý spočíva v zdanení rozdielu medzi predajnou cenou
a kúpnou cenou tovaru, boli by povinní túto skutočnosť uviesť v texte faktúry, a to s poukazom na
ustanovenie článku 226 bod 11 a 14 Smernice Rady 2006/112/ES, pričom predajná cena by potom

obsahovala i daň, ktorá by bola odvedená v členskom štáte predaja, a potom by už u nadobúdateľa
v Slovenskej republike, teda u žalobcu k zdaneniu nedošlo. Predložené faktúry od zahraničných
dodávateľov však tvrdenia žalobcu nepreukazujú, pričom nie je v nich uvedená daň z pridanej hodnoty
a neobsahujú ani žiadny odkaz na vyššie uvedené ustanovenie, resp. ustanovenia článkov 312 až 332
Smernice Rady 2006/112/ES.

Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že daňové orgány nezistili v potrebnom rozsahu skutkový
stav, keď neskúmali, aké bolo daňové zaobchádzanie pred predajom motorových vozidiel na Slovensko.
Správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré neuvádzali výslovne použitý spôsob zdaňovania
vykonal zisťovania prostredníctvom medzinárodného systému VIES aj formou medzinárodnej výmeny

informácií od belgickej a nemeckej daňovej správy a nepochybne zistil, že išlo o nadobudnutie tovaru
z iného členského štátu, teda o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru podľa ust. § 11 zák. č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktoré podlieha dani a že dodávatelia
žalobcu pri dodaní tovaru postupovali podľa všeobecnej úpravy dane z pridanej hodnoty. Žalobcovi ako
obchodníkovi s ojazdenými motorovými vozidlami muselo byť zrejmé, že pokiaľ tieto vozidlá nakupuje

od dodávateľov z iných členských štátov, ktorí sú identifikovaní na daň z pridanej hodnoty, jedná sa o
intrakomunitárne obchody založené na tom, že intrakomunitárne dodanie tovaru je oslobodené od dane
na strane dodávateľa a zároveň na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu
tovaru, ktoré je zdaňované. S poukazom na uvedené nemožno potom považovať za dôvodnú námietku
žalobcu spočívajúcu v tom, že pokiaľ by vedel, že sa jedná o intrakomunitárne dodávky, ojazdené

motorové vozidlá by ani nenakupoval.

K námietkam žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného zistenia skutkového stavu je
potrebné zároveň uviesť, že daňové konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy, ktorá však
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb

nepreukážu, resp. nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne skutočností ním uvedených (a
správcomdanepreverovaných)vdaňovompriznaní.Jenasprávcovidane,ktorývykonávadokazovanie,
aké dôkazy vykoná, akú dôkaznú silu im prizná, či a akým spôsobom dokazovanie doplní, a to s
prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy už vykonané a závery z nich vyplývajúce (rozsudok Najvyššiehosúdu SR zo dňa 07. 09. 2011 v konaní pod sp. zn. 4Sžf/18/2011). Napriek údajom uvedeným
na faktúrach vystavených zahraničnými dodávateľmi žalobcu, ktoré vylučovali, resp. neumožňovali
uplatnenie osobitného režimu zdaňovania, čo žalobca bez právneho dôvodu neakceptoval, správca

dane vykonal dokazovanie a zisťovanie i prostredníctvom medzinárodného systému VIES, ako i formou
medzinárodnej výmeny informácií od belgickej a nemeckej daňovej správy a nepochybne zistil, že
išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, ktoré podlieha dani a že belgický a
nemecký dodávateľ pri dodaní použitého tovaru žalobcovi postupovali podľa všeobecnej úpravy dane z
pridanej hodnoty. Skutkový stav v predmetnej veci bol podľa názoru súdu zistený v potrebnom rozsahu,

zákonným spôsobom a správca dane ho správne a logicky vyhodnotil.

K žalobcom namietanému porušeniu zásad daňového konania súd uvádza, že jednou zo základných
zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov platom
do 31. 12. 2011 (ktorý bolo potrebné aplikovať v daňovom konaní v predmetnej veci až do 30. 12. 2012, a

to s poukazom na ust. § 165 ods. 2, 5, ust. § 165b ods. 1, 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého
daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov) sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených

záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány
mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi
zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 2 ods. 3 vyššie citovaného zákona. O
takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani iné
ich porušenie vyššie citovaného zákona, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie

sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje
objasniť vzhľadom na doklady predložené k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a
podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď
saskonkrétnymiotázkamiohľadneuskutočneniaintrakomunitárnehododaniatovaruobrátilnapríslušné
orgány členských štátov Európskej únie a požiadal ich o výmenu daňových informácií. Súd dospel k

tomu záveru, že správca dane vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a získané dôkazy i správne
vyhodnotil.

S poukazom na vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla
povinnosť priznať daň a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri

predaji vozidla použiť bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy v zmysle ust. § 69 ods. 6 zák.
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože podmienky na postup
podľa ust. § 66 ods. 2, 3 tohto zákona splnené neboli. Správne a v zmysle vyššie citovaného zákona
potom postupoval správca dane, keď žalobcovi dodatočným platobným výmerom zo dňa 28.2.2013
vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 v sume 21.998,36

eur, pričom správne postupoval i žalovaný, keď toto rozhodnutie správcu dane potvrdil rozhodnutím
zo dňa 11. 06. 2013 podľa ust. § 74 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 165b ods. 1 zák. č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorý bolo potrebné aplikovať od 30. 12. 2012. Z obsahu preloženého administratívneho spisu
vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné

na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili
vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom
v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami
daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom

a nevedel preukázať, že ojazdené motorové vozidlá mu boli dodané osobami uvedenými v ust. § 66 ods.
2 tohto zákona alebo za podmienok tam uvedených, a preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane pri
ich predaji. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel
prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom namietané.

Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a
neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).