Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811210807
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7811210807.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu Z. Č.a, nar. XX.X.XXXX, bytom Vlachovo, H. XXX, zast. JUDr.
Jánom Hlaváčom, advokátom, bytom Rožňava, Ružová 5, proti žalovanému L. N. republiky, so sídlom
v G., H. 8, IČO: 31364501, v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zaplatenie
náhrady mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 4Cpr 2/2011-174 zo 14.5.2013 a odvolaní žalovaného
proti uzneseniu 4Cpr 2/2011-239 z 25.2.2014 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

Z r u š u j erozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a uznesenie 4Cpr 2/2011-239
z 25.2.2014 v napadnutej časti, pokiaľ ním bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi trovy konania vo
výške 1.786,54 € a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len „súd“) rozsudkom 4Cpr 2/2011-174 zo 14.5.2013 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.678,48 € v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením.

Rozhodol tak o návrhu (vylúčenom nároku), ktorým sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia
náhrady mzdy od 1.5.2008 v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru výpoveďou,
a zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 28.11.2011 (nadobudnutie právoplatnosti rozsudku
4Cpr/2/2011-218z13.4.2011vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachč.k.11Co/188/2011-230

z 5.10.2011) do 19.1.2012 včítane podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce uplatnenej na tom skutkovom
základe, že žalovaný napriek právoplatnému súdnemu rozhodnutiu neumožnil žalobcovi pokračovať
v práci, celkom za obdobie 44 mesiacov žiadal priznať náhradu mzdy vo výške 21.101,- €. Súd pri
rozhodovaní vzal do úvahy, že rozsudkom č.k. 4Cpr/2/2011-218 z 13.4.2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/188/2011-230 z 5.10.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť
28.11.2011, súd určil, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi listom z 29.1.2008 a doručovaná mu

31.1.2008 je neplatná, a žalobu v časti nároku o zaplatenie náhrady mzdy voči žalovanému vylúčil na
samostatné konanie, v ktorom malo byť rozhodnuté aj o trovách konania. Právne vec posúdil podľa
ustanovení § 79 ods. 1, § 142 ods. 3, § 134 a čl. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2008 a
po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Žalobcovi priznal náhradu
mzdy vo výške 4.648,48 € za obdobie od 1.5.2008 do 30.4.2009, t.j. za 12 mesiacov, po odpočítaní 1,5
mesiaca práceneschopnosti v r. 2008, kedy žalobca nebol schopný vykonávať prácu, pričom priemerný

mesačný zárobok za rozhodujúce obdobie (I. štvrťrok 2008) zistil vo výške 445,57 €. Na žiadosť
žalovaného (zamestnávateľa) nepriznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy nad 12 mesiacov, lebo bol
toho názoru, že priznanie náhrady mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov by bolo v rozpore s dobrými
mravmi, keďže súhrn príjmov žalobcu za posudzované obdobie od jeho zamestnávateľa a invalidného
dôchodku prevyšuje príjem z pracovného pomeru od žalovaného. Po citácii znenia ust. § 142 Zákonníka
práce (zák. č. 311/2002 Z.z. znenie účinné k 31.12.2008) zamietol tiež nárok na priznanie náhrady mzdy

podľa § 142 ods. 3 ZP od 28.11.2011 do 20.1.2012, keďže sa v konaní nepreukázalo, že žalovaný
napriek právoplatnému súdnemu rozhodnutiu neumožnil žalobcovi pokračovať v práci. Súd konštatoval,že „žalobca bol v tom čase zamestnancom Technických služieb Rožňava a do práce k žalovanému
sa neprihlásil. Listom zo dňa 29.12.2011 žalovaný vyzval žalobcu k nástupu do práce, dostavil sa až
20.1.2012.“ Vychádzajúc z ust. § 1 ods. 4 ZP, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zamietol žalobu

aj v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 1.3.2009 do 27.10.2010 z dôvodu, že nárok
bol na súde uplatnený dňa 4.10.2010, žalovanému doručený dňa 27.10.2010 a súčasne vyslovil, že o
trovách konania rozhodne osobitným uznesením podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Uznesením4Cpr2/2011-239z25.2.2014súduložilžalovanémupovinnosťzaplatiťprávnemuzástupcovi

žalobcutrovykonaniavovýške2.573,47€,vlehote3dníodprávoplatnostiuznesenia.Otrováchkonania
rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., pričom vychádzal zo zistenia, že rozsudkom č.k. 6C 76/2008-191
z 22.2.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co 188/2011-230 z 5.10.2011,
právoplatným dňa 29.11.2011, súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná, teda žalobca bol
úspešnývčastikonaniaourčenieneplatnostivýpovede.Rozsudkomč.k.4Cpr/2/2011-174zo14.5.2013,
ktorý nadobudol právoplatnosť 3.7.2013, súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo

výške 4.678,48 €. Bol toho názoru, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, preto priznal
žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia z prisúdenej sumy náhrady mzdy, a to za všetky úkony
právnej služby poskytnuté právnym zástupcom žalobcu v konaní o určenie neplatnosti výpovede celkom
vo výške 786,93 € (pri tarifnej sadzbe odmeny za 1 úkon v sume 370,14 €) a za jednotlivé úkony právnej
služby poskytnuté žalobcovi v konaní o zaplatenie náhrady mzdy (sp. zn. 4Cpr/2/2011) mu prisúdil

náhradu trov právneho zastúpenia celkom vo výške 4.565,17 €, t.j. spolu trovy právneho zastúpenia
vo výške 2.573,47 € (1.786,54 € + 786,93 €), a v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal žalovaného
prisúdenú náhradu trov konania zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, a to vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej

časti zamietnutá, považujúc ho za nesprávny a nespravodlivý. Uplatnil odvolacie dôvody podľa §
205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
uviedol, že odvolanie nepodáva proti časti rozsudku, ktorým mu bola priznaná náhrada mzdy 4.678,48
€, a navrhol rozsudok v napadnutom výroku zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Poukázal

na to, že výpoveď z pracovného pomeru podľa listiny žalovaného zo dňa 29.1.2008, bola v súdnom
konaní rozsudkom č.k. 6C/76/2008 z 22.2.2011 v znení opravného uznesenia 6C/76/2008 z 13.4.2011
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 11 Co/188/2011 z 5.10.2011, určená za neplatnú,
že dňa 2.5.2008 doručil žalovanému výzvu, aby ho naďalej zamestnával a žalobu o určenie neplatnosti
výpovede, podal na Okresnom súde Rožňava dňa 4.6.2008 (6C/76/2008). Nárok na náhradu mzdy

uplatnil na Okresnom súde Rožňava vo veci sp. zn. 6C/76/2008 dňa 4.10.2010, žalovanému doručené
27.10.2010, pričom špecifikáciu uplatnených nárokov na náhradu mzdy od 1.5.2008 do 27.11.2011(§
79 ZP) a od 28.11.2011 do 19.1.2012 (§ 142 ods. 3 ZP) s výnimkou práceneschopnosti (náhrada
mzdy 21.613,98 €) doručil Okresnému súdu Rožňava vo veci 4Cpr/2/2011 dňa 24.5.2012. Vytýkal
súdu, že napadnutým rozsudkom mu priznal náhradu mzdy v sume 4.678,48 €, pričom rozsah tejto

náhrady pokrýva obdobie 10,5 mesiacov od 1.5.2008 do 30.4.2009, teda s vylúčením 1,5 mesiaca
práceneschopnosti, a toto určenie rozsahu priznanej náhrady mzdy za 10,5 mesiacov v čase od
1.5.2008 do 30.4.2009 považoval za nesprávne a v rozpore s ustanovením § 79 ZP. Bol toho názoru,
že zo zákona mu prislúcha náhrada mzdy minimálne za 12 mesiacov, v tomto prípade počnúc od
1.5.2008 s vylúčením 53 dní PN, teda do 25.8.2009. Zákonník práce neobsahuje ustanovenie, podľa

ktorého by náhrada mzdy za 12 mesiacov mala pokrývať len a len kontinuálne dobu od prvého dňa,
kedy bol skončený neplatne pracovný pomer, a aby sa do tejto doby nevyhnutne započítavali aj dni
práceneschopnosti zamestnanca, za ktoré nemá zamestnanec nárok na náhradu mzdy, pričom doba
počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi výkon práce (teda koná protiprávne), presahuje
44 mesiacov. Toto rozhodnutie súdu nepovažoval za správne aj preto, že v tomto prípade súd rozhodoval

o takom nároku, ktorý si ani neuplatnil. Podaním zo dňa 23.5.2012 v tejto veci totiž vyšpecifikoval
obdobie, za ktoré si uplatňuje náhradu mzdy: od 1.5.2008 do 11.5.2008, od 4.7.2008 do 28.2.2010, od
1.4.2010 do 27.11.2011 (§ 79 ZP), od 28.11.2010 do 19.1.2012 (§ 142 ods. 3 ZP). V tomto podaní aj
vyčíslil priemerný mesačný zárobok za 1. Q 2008 vo výške 445,57 € (totožný s výpočtom žalovaného)
s premietnutím valorizácie podľa jednotlivých štvrťrokov až do januára 2012, kedy samotný žalovaný

stanovil jeho PMZ na 585,40 €. Vzhľadom ku skutočnosti, že náhradu mzdy za obdobie od 12.5.2008 do
3.7.2008 včítane (kedy bol PN) ani nežiadal, nemal prvostupňový súd toto obdobie jeho PN vylučovať
z rozsahu uplatnených nárokov, ale do rozsahu 12 mesiacov pre zákonný nárok na náhradu mzdy mal
započítať obdobie od 4.7.2008 do 25.8.2008, čo by podľa názoru žalovaného bolo v súlade s § 79 ZP.V podaní zo dňa 23.5.2012 taktiež vylúčil nárok na náhradu mzdy počas PN od 1.3.2010 do 31.3.2010.
Uviedol, že uznáva spôsob určenia priemerného mesačného zárobku za 1. Q 2008 na sumu 445,57
€, avšak namieta skutočnosť, že tento PMZ bol použitý pre výpočet náhrady mzdy za celé (priznané)

obdobie. Taktiež vytýkal súdu, že pri aplikácii § 134 ZP na daný prípad opomenul skutočnosť určenia
tzv. pravdepodobného zárobku pri určení náhrady mzdy za obdobie presahujúce jeden kalendárny
štvrťrok, ako to ustanovuje § 134 ods. 3 ZP, teda nezohľadnil reálny rast miezd u žalovaného, ktorý je
preukázaný skutočnosťou, že za obdobie 1. štvrťroka bol jeho PMZ 445,57 €, pričom pred rozviazaním
pracovného pomeru so žalovaným dňa 20.1.2012 určil žalovaný jeho pravdepodobný PMZ v sume

585,40 €. Pokiaľ ide o nepriznanie nároku na náhradu mzdy po 30.4.2009, rozhodnutie aj v tejto časti
považoval za nesprávne a uviedol, že žalovaný mu neumožnil pracovať napriek jeho výzve z 28.4.2008,
právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/188/2011 z 5.10.2011 po dobu viac
ako 44 mesiacov. Žalovaný mu neumožnil výkon práce od 1.5.2008 do 19.1.2012. Žalobca mal za to,
že súd rozhodol nesprávne vo veci jeho nároku na náhradu mzdy za obdobie, ktoré presahuje rámec
12 zákonom garantovaných mesiacov na náhradu mzdy, ak nárok v tejto časti zamietol. Konkrétne ide o

zamietnutie nároku na náhradu mzdy podľa § 79 ZP od 1.5.2009 do 27.11.2011 vyjmúc PN od 1.3.2010
do 31.3.2010 a náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP od 28.11.2011 do 19.1.2012 včítane, spolu vo výške
16.935,50€.PoukázalnapraxsúdovSR,ktorévanalogickýchveciachpriznalizamestnancom,sktorými
bol rozviazaný pracovný pomer neplatne tak, že náhradu mzdy priznali im v celom časovom rozsahu od
skončenia pracovného pomeru buď do doby umožnenia výkonu zamestnania, alebo platného skončenia

pracovného pomeru. K odvolaniu pripojil článok uverejnený v denníku KORZÁR dňa 25.5.2013 (súčasť
denníka SME z toho istého dňa), v ktorom je popísaný právny prípad neplatného skončenia služobného
pomeru štátneho zamestnanca, ktorý v čase, kedy súd rozhodoval v jeho právnej veci, zamestnal sa
u iného zamestnávateľa, teda tiež mal príjem, a napriek tejto skutočnosti zamestnávateľ mu vyplatil
náhradu za 40 funkčných platov. V ďalšom prípade to bolo doplatenie mzdy za dobu troch rokov. V

tejto súvislosti poukázal na ustanovenie čI. 12 ods. Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého ľudia sú
slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Z obsahu rozsudku mu akoby vyplývalo, že v jeho neprospech
je skutočnosť, že po neplatnej výpovedi žalovaného si pohľadal prácu, pričom v rámci toho (podľa
neho neopodstatnene) súd poukazuje aj na skutočnosť, že je poberateľom čiastočného invalidného
dôchodku. Uviedol, že čiastočný invalidný dôchodok mu bol priznaný v súvislosti s podlomením jeho

zdravia (k čomu prispela aj práca u žalovaného, lebo bol operovaný pre problémy s hornými končatinami
- dlhodobá manuálna práca na železnici s krompáčom a lopatou). Mal za to, že ak sa po neplatnej
výpovedi zamestnal, nemôže to byť na jeho ujmu, pričom treba tu zohľadniť aj jeho zvýšené pracovné
úsilie v súvislosti s jeho zdravotným postihnutím. Uviedol, že bolo právnou povinnosťou žalovaného
umožniť mu výkon práce od 28.11.2011, ak už nereagoval na jeho výzvu z 28.4.2008, aby ho naďalej

zamestnával. Pokiaľ ide o existenciu viacerých pracovných pomerov, ZP takýto stav nezakazuje. Tvrdil,
že ak by ho žalovaný vyzval k výkonu práce, bol by si svoje pracovnoprávne veci vyriešil. Vyčítal súdu,
že si osvojil nekvalifikované a neopodstatnené argumenty žalovaného týkajúce sa skutočnosti, že bolo
údajne povinnosťou žalobcu požiadať o zaradenie do práce po právoplatnosti rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach 11Co/188/2011 zo dňa 5.10.2011. Tento názor je presným opakom platného právneho

stavu, lebo bolo právnou povinnosťou žalovaného, aby mu umožnil pracovať, pričom náhrada mzdy
podľa § 79 ZP mala byť zo strany žalovaného vyplatená v prvom výplatnom termíne po právoplatnosti
cit. rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru. Žalovaný od 1.5.2008 do 20.1.2012 mu neumožnil výkon práce (§ 79 ods. 1 ZP). Jeho
výzvou zamestnávateľovi z 28.4.2008, aby ho tento naďalej zamestnával, lebo jeho výpoveď považoval

za neplatnú a citovaným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, boli splnené podmienky pre vznik
povinnosti žalovaného zaplatiť náhradu mzdy. V tejto súvislosti poukázal na podanie žalovaného zo dňa
29.12.2011, ktoré je síce označené ako výzva na nástup do práce, avšak vlastný text tohto podania
nesvedčí o tom, že žalovaný ho vyzval na nástup do práce, ale bol vyzvaný, aby sa dostavil na oddelenie
ľudských zdrojov žalovaného, pracovisko Spišská Nová Ves (alebo tam zavolal) ohľadom ďalších

náležitostí jeho nástupu do práce a absolvovanie mimoriadnej lekárskej prehliadky pre funkciu traťový
robotník. To, že žalovaný nemal preňho pracovné miesto, a teda na jeho strane existovala prekážka
v práci podľa § 142 ods. 3 ZP, je potvrdené dôkazmi - dokumentmi, ktoré do spisu založil žalovaný v
prílohe svojho podania zo dňa 24.8.2012 (súdu došlo 3.9.2012): dohoda o skončení pracovného pomeru
z 20.1.2012, záznamy z pohovoru 20.1.2012 a oznámenie z 30.12.2011, v ktorých je obsiahnutá aj

skutočnosť, že jeho pracovné miesto bolo zrušené 1.7.2011, a z toho dôvodu došlo aj k skončeniu
pracovného pomeru dňa 20.1.2012.Žalobca nesúhlasil ani s rozhodnutím v časti nepriznania nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP
za obdobie od 28.11.2011 do 19.1.2012 z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané. Vytýkal súdu, že v tejto časti

neakceptoval pri svojom rozhodnutí ust. § 47 ods. 1 písm. a) ZP, a opomenul skutočnosť, že podaním
z 28.4.2008 (ktoré sa nachádza v súdnom spise) vyzval žalovaného k ďalšiemu zamestnávaniu s tým,
že výpoveď považuje za neplatnú, že žalovaný na jeho výzvu nereagoval, výkon práce mu neumožnil
a tento stav pretrvával aj po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11Co/188/2011 z 5.10.2011, až do 20.1.2012, kedy došlo k rozviazaniu jeho pracovného pomeru so

žalovaným pre organizačne zmeny podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, lebo jeho pracovné miesto bolo
zrušené k 1.7.2011. Z uvedeného je evidentné, že žalovaný pre neho prácu nemal, čo aj písomne
deklaroval (dokumentácia je v súdnom spise). Výzva žalovaného z 29.12.2011 je mätúca, lebo okrem
označenia veci - výzva k ďalšiemu zamestnávaniu, jej obsahom je skutočnosť, aby sa dostavil do
sídla žalovaného za účelom ďalšieho vzdelávania. Pokiaľ súd zamietol jeho nárok na náhradu mzdy
podľa § 142 ods. 3 ZP za obdobie od 28.11.2011 do 19.1.2013, pričom sa oprel o list žalovaného z

29.12.2011, zostáva pre žalobcu záhadou, z akého dôvodu súd použil retroaktivitu tohto listu na obdobie
od 28.11.2011 do doručenia listu 2.1.2012. Rozhodnutie súdu o nepriznaní nárokov na náhradu mzdy
od 28.11.2011 do 19.1.2012 preto nie je správne, lebo za obdobie od 28.11.2011 do 19.1.2012 žalobcovi
prislúcha náhrada mzdy v sume 1.006,62 € (špecifikované v podaní z 23.5.2012). Taktiež podľa žalobcu
mu prislúcha rozdiel medzi priznanou náhradou mzdy 4.678,48 € (za dobu od 1.5.2008 do 30.4.2009 s

vylúčením 1,5 mesiaca PN) a ním uplatnených nárokov na náhradu mzdy podľa § 79 ZP - 20.607,36 €
za dobu od 1.5.2008 do 27.11.2011 s vylúčením dní PN v zmysle podania z 23.5.2011, teda rozdiel činí
15.928,88 €. K dôvodom, pre ktoré súd nepriznal náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov
(v skutočnosti 10,5 mesiacov) žalobca poukázal na to, že pôvodné znenie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka
práce za bodkočiarkou: „súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tom

čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z
akého dôvodu sa do práce nezapojil“, bolo zrušené zákonom č. 348/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
Zákonník práce s účinnosťou od 1.9.2007 (teda pred začatím tohto konania o neplatnosť výpovede
z pracovného pomeru). Uviedol, že na túto skutočnosť konajúci súd v priebehu konania upozornil na
pojednávaniach aj v písomnej podobe podaním zo 16.8.2012. Súd však nesprávne aplikoval zákon a

rozhodol arbitrárne, a k uvedenej námietke poukázal na právny názor vyslovený v náleze Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 271/2011 zo dňa 27.9.2011. Nesprávnym podľa žalobcu je tiež
rozhodnutie o zamietnutí nároku na úroky z omeškania z prisúdenej čiastky náhrady mzdy vo výške 8 %
p.a. ročne (podľa zročných nárokov na náhradu mzdy) od 1.3.2009. K uvedenému citoval ustanovenia §
79 ods. 1 a 2 ZP, podľa ktorých pri neplatnej výpovedi z pracovného pomeru zamestnávateľ je povinný

zamestnancoviposkytnúťnáhradumzdy,apokiaľideonárokzamestnancananáhradumzdyzaobdobie
nepresahujúce 12 mesiacov, ide o nárok zo zákona, ktorý nemôže (časove) krátiť (nepriznať) ani súd.
Bolo preto zákonnou povinnosťou žalovaného po právoplatnom rozhodnutí súdu v konaní o neplatnosť
výpovede z pracovného pomeru, vyplatiť mu náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1, 2 ZP za obdobie 12
mesiacov. Preto sa domnieval, že súd poskytol žalovanému v tomto prípade neprimeranú ochranu, ak

žalobcovi nepriznal nárok na uplatnené úroky z omeškania vo výške 8,0% p.a. z prisúdenej náhrady
mzdy od 1.3.2009 (tri roky spätne od uplatnenia nároku) do zaplatenia, a žalobu aj v tejto časti zamietol.
Právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/188/2011 zo dňa 5.10.2011 vznikla
žalovanému právna povinnosť vyplatiť mu náhradu mzdy počnúc splatnosťou mzdy za máj 2008, teda od
1.7.2008 je žalovaný v omeškaní. Za nepochopiteľné považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku,

podľa ktorého súd zamietol žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 1.3.2009
do 27.10.2010 aj z dôvodu, že nárok bol na súde uplatnený až dňa 4.10.2010, žalovanému doručený
27.10.2010. V tejto súvislosti uviedol, že nárok na náhradu mzdy titulom neplatnej výpovede uplatnil si
od 1.5.2008 až do doby, kedy mu žalovaný umožnil výkon práce, resp. do doby kedy dôjde k platnému
skončeniu pracovného pomeru. Tento nárok bol z jeho strany uplatnený na súde 4.10.2010, žalovanému

bol doručený 27.10.2010, a to všetko sa udialo v rámci plynutia trojročnej premlčacej lehoty. Úroky z
omeškania uplatnil dňa 1.3.2012 za obdobie od 1.3.2009 z nezaplatených zročných splátok náhrady
mzdy až do zaplatenia, teda tri roky spätne od uplatnenia nároku. Na podporu svojich tvrdení žalobca
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 269/2007 z 29.7.2009, z
ktorého citoval právny názor: „Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec

oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá
až do času, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu
pracovného pomeru.“ Citoval ďalej právny názor z rozhodnutí súdov publikovaných v Zborníku III, str.
147, R 90/1970, z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 21 Cdo 700/2001, a pri uplatnených úrokochz omeškania poukázal na rozhodnutie sp. zn. 1Cdo 116/2008, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo 246/2010 z 30.4.2012 a ust. § 129 ods. 1 ZP. Nesúhlasil ani s postupom súdu, pokiaľ s poukazom
na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodol tak, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením. Bol

toho názoru, že v tomto prípade pre postup súdu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. nie sú splnené podmienky,
a svoj nárok na náhradu trov konania riadne vyčíslil a doručil súdu vždy na pojednávaní, kedy došlo
k vyhláseniu rozsudku. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku, ktorým bola
žaloba zamietnutá, zmenil a žalovaného zaviazal k zaplateniu náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1, 2
ZP za obdobie od 1.5.2009 do 27.11.2011 v sume 15.928,88 € a náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3

ZP (s vylúčením dní PN od 1.3.2010 do 31.3.2010) za obdobie od 28.11.2011 do 19.1.2012 v sume
1.006,62 €, spolu vo výške 16.935,50 € s 8,0% p.a. úrokmi z omeškania od 1.3.2009 podľa jednotlivých
zročnýchsplátoknáhradymzdydozaplatenia,apriznalmunáhradutrovkonaniaspočívajúcichvtrovách
právneho zastupovania v zmysle vyčíslenia zo 14.5.2013, ako aj náhradu trov právneho zastupovania
v súvislosti s úkonmi právnej pomoci v odvolacom konaní.

Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie proti uzneseniu 4 Cpr 2/2011 z 25.2.2014, a to v časti,
v ktorej súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1.786,54 € vo veci sp. zn. 4Cpr 2/2011.
Bol toho názoru, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a uplatnil odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že odvolanie nepodáva proti uzneseniu v časti, pokiaľ
ním bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi trovy konania (trovy právneho zastúpenia) v konaní o neplatnosť

výpovede č.k. 6C 76/2008 spolu vo výške 786,93 €. Nesúhlasil však s rozhodnutím, ktorým súd rozhodol
o trovách právneho zastúpenia v spore o náhradu mzdy č.k. 4 Cpr 2/2011 a zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1 786,54 €. Uviedol, že žalobca v konaní sp. zn. 4
Cpr 2/2011 mal úspech len čiastočný, teda úspešný bol v sume 4 678,48 € prisúdenej právoplatným
rozsudkom súdu, a neúspešný bol v sume 16 935,50 €, preto podľa názoru žalovaného mal súd

rozhodnúť podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a neboli splnené podmienky na rozhodnutie podľa § 142 ods.
3 O.s.p. V danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré záviselo od úvahy súdu, prípadne znaleckého
posudku. Takými sú rozhodnutia v zmysle § 136 O.s.p., podľa ktorého ak možno výšku nárokov zistiť
len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. Na
úvahe súdu je len zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy, ak by celkový čas, za ktorý by sa mala

náhrada mzdy poskytnúť, presahoval nejakú dobu (konkrétne 12 mesiacov), pričom samotná výška
náhrady mzdy je daná Zákonníkom práce (§ 79). Okrem toho zastával názor, že toto rozhodnutie je
predčasné, lebo úspech, resp. neúspech žalobcu bude zrejmý až po rozhodnutí o podanom odvolaní.
Navrhoval preto, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd zmenil uznesenie v napadnutej časti a
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania vo výške 1 786,54 €.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok v napadnutom výroku ako vecne
správny potvrdiť. Súhlasil so stanoviskom súdu, že požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ
naďalej zamestnával, nie je splnená, ak zamestnanec podá na súd len žalobu o určenie neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ

naďalej zamestnával, nahrádza taká žaloba, v ktorej pracovník uplatnil nielen neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru, ale aj požiadavku na náhradu mzdy. List zo dňa 28.4.2008 žalovaný nepovažuje
za splnenie podmienky pre priznanie náhrady mzdy. Súdiac podľa obsahu listu, je to žiadosť o doručenie
originálu právneho úkonu výpovede. Rozsudok Okresného súdu Rožňava 6C 76/2008 z 22.2.2011 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co 188/2011 nadobudol právoplatnosť dňa

29.11.2011, preto žalobca nesprávne žiada náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP od 28.11.2011
do 19.1.2012, ktorým dňom bol s ním opätovne skončený pracovný pomer. Citoval ust. § 79 ods.
2 Zákonníka práce, ktoré bolo platné v čase podania výpovede a v rozhodovacej praxi súdov aj
zohľadňované. Uviedol, že podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto
nároku zamestnávateľom na súde, pričom si uplatnil na súde v priebehu tohto konania takúto žiadosť, na

základe ktorej súd žalobcovi náhradu mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov nepriznal. V rozhodovacej
praxi súdy v podobných prípadoch skúmajú, či zamestnanec za obdobie, za ktoré žiada náhradu
mzdy, bol sociálne krytý, teda či pracoval, poberal dôchodok a pod. Každý prípad je individuálny a je
potrebné zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na priznanie výšky náhrady mzdy. Citoval čl. 2
Zákonníka práce, podľa výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v

súlade s dobrými mravmi, nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Okresný súd Rožňava správne rozhodol, ak
mzdu, ktorá prevyšuje 12 mesiacov, žalobcovi nepriznal, nakoľko by to bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobcazaobdobie,zaktoréžiadanáhradumzdypodľa§79ZP,od4.7.2008poberalinvalidnýdôchodokvo výške 339,30 € mesačne, od 28.8.2008 dostal náhradu mzdy od zamestnávateľa Technické služby
mesta Rožňava vo výške 16.670,72 €, pričom súčet týchto príjmov vysoko prevyšuje jeho príjem z
pracovného pomeru u žalovaného. Zároveň uviedol, že žalobcovi nespôsobil zmenu zdravotného stavu

a vznik jeho invalidity. Čo sa týka náhrady mzdy odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku
t.j. od 30.11.2011 do 20.1.2012, kedy bol skončený pracovný pomer dohodou, súd správne aj tento
nárok zamietol. Nezakladá sa na pravde, že žalovaný napriek právoplatnému súdnemu rozhodnutiu
neumožnil žalobcovi pokračovať v práci. Žalobca bol v tom čase zamestnancom Technických služieb
mesta Rožňava a do práce u žalovaného sa neprihlásil. Žalovaný tvrdil, že listom zo dňa 29.12.2011

vyzval žalobcu k nástupu do práce, no dostavil sa až dňa 20.1.2012, ktorým dňom došlo ku skončeniu
jeho pracovného pomeru dohodou. Súd tiež správne rozhodol, ak zamietol nárok na priznanie úrokov
z omeškania, ktoré aj podľa názoru žalovaného nie je možné žalobcovi priznať. Splnenie nároku na
náhradu mzdy je stanovené až súdnym rozhodnutím o tom, že tento nárok tu je a v akej výške. Až
týmto rozhodnutím nastane i jeho splatnosť a ak na jeho základe nedôjde k plneniu, až potom nastáva
omeškanie s týmto plnením a vznikne nárok na úroky z omeškania. K omeškaniu v danej veci by potom

došlo až v prípade, ak by žalovaný v lehote uvedenej v súdnom rozhodnutí žalobcovi neplnil priznanú
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Podotkol, že žalobca si neuplatnil náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru pri podaní žaloby, ale počas konania listom zo dňa
23.9.2010, ktorý bol žalovanému doručený dňa 27.10.2010, preto žalovaný nemôže byť v omeškaní
od 1.3.2009 tak, ako to uvádza žalobca vo svojom podaní z 23.5.2012. Súd prvého stupňa správne

vypočítal náhradu mzdy, nakoľko rozhodujúcim obdobím bol predchádzajúci kalendárny štvrťrok, teda
1. štvrťrok 2008 a náhrada mzdy bola vypočítaná v súlade s platnými ustanoveniami Zákonníka práce.
Ďalej poukazujeme na to, že náhrada mzdy za 3 mesiace vo výške 40.269 Sk (1.336,69 €) bola žalobcovi
vyplatená so mzdou za mesiac apríl 2008, preto žiadal, aby odvolací súd prihliadol aj na túto skutočnosť.
Záverom uviedol, že trvá na doterajších písomných vyjadreniach, a prednesoch na pojednávaní, a

navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného proti uzneseniu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania
v sume 1.786,54 € uviedol, že nesúhlasí s dôvodmi odvolania a mal za to, že súd rozhodol správne,
aplikujúc ust. § 142 ods. 3 O.s.p. Navrhol preto uznesenie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť

a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s týmto vyjadrením.

Žalobca podal písomné stanovisko na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu, v ktorom uviedol, že
argumentuje vyjadreniami, ktoré sú účelové a sčasti aj vyfabulované. Z obsahu rozsudku vyplýva, že
súd si neosvojil argumentáciu žalovaného, že podanie zo dňa 28.4.2008 doručené žalovanému, nie je

výzvou, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Argumentácia žalovaného nebola súdom akceptovaná,
čo je potvrdené skutočnosťou, že nárok na náhradu mzdy bol žalobcovi priznaný od 1.5.2008 do
30.4.2009. Žalovaný z hľadiska § 79 ods. 2 ZP argumentuje skutočnosťami, ktoré boli do Zákonníka
práce zakotvené v minulosti, a cit. znenie § 79 ods. 2 ZP v čase rozhodovania súdu a v danom
prípade neplatilo. Zdôraznil, že bolo povinnosťou žalovaného umožniť mu výkon práce po právoplatnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu z 5.10.2011 a argumentácia žalovaného v tomto smere je účelová a
nesprávna. Naviac, žalovaný sám potvrdil, že od júna 2011 pre neho prácu nemal, preto mal žalobca
za to, že jeho nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP od 28.11.2011 do 19.1.2012 včítane je
plne opodstatnený.

Odvolací súd prejednal odvolania účastníkov bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že
postupomsúduprvéhostupňabolaúčastníkomodňatámožnosťkonaťpredsúdom,asúdprvéhostupňa
vec nesprávne právne posúdil, preto rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti a uznesenie 4Cpr 2/2011-239 z 25.2.2014 v napadnutej časti, t.j. pokiaľ ním bol žalovaný zaviazaný

zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.786,54 €, zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p.
a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) treba vo všeobecnosti rozumieť taký nesprávny postup súdu, ktorým

znemožní účastníkovi realizáciu procesných práv priznaných mu procesnými predpismi za účelom
zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej
praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu, ktorý rozhodnutiupredchádza, ale aj rozhodnutím samým. Takýmto rozhodnutím je aj rozsudok, ktorý je nepreskúmateľný
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou procesných záruk zákonného a spravodlivého
rozhodnutia. V súlade s cit. ustanovením O.s.p. je povinnosťou súdu v rozhodnutí uviesť dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých je založené, tak po skutkovej, ako i právnej stránke veci. Z odôvodnenia
rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, ktoré musia byť v súlade so skutkovými zisteniami.

Odôvodnenie musí byť úplné v tom zmysle, že sa vyporiada so všetkými skutkovo a právne relevantnými
otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06) vyplýva, že ak sa súd nedostatočným (neúplným) spôsobom
vyporiada s argumentáciou účastníka týkajúcou sa skutkovej a právnej stránky rozhodovanej veci, takým

postupom vo svojich dôsledkoch odníma účastníkovi právo konať pred súdom a porušuje jeho právo
na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zák. č. 23/1991 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, keďže v takom prípade účastník objektívne nemá možnosť posúdiť
správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia, príp. postupu súdu, a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť,

ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

O nepreskúmateľný rozsudok ide, ak dôvody neobsahuje alebo sú nezrozumiteľne podané, alebo ak z
jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, resp. keď sú právne závery v extrémnom nesúlade

s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú.

Preto ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody, alebo
obsahuje nezrozumiteľné alebo neúplné dôvody, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá, spočíva iba v konštatovaní záveru, že žalobcovi náhrada mzdy za čas prevyšujúci 12
mesiacov nepatrí pre rozpor s dobrými mravmi, lebo súhrn príjmov žalobcu za posudzované obdobie
prevyšuje jeho príjem z pracovného pomeru, a nárok na náhradu mzdy za obdobie od 28.11.2011 do

20.1.2012 je nedôvodný, lebo žalovaný vyzval žalobcu k nástupu do práce listom zo dňa 29.12.2011
a nepreukázalo sa, že napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu neumožnil žalobcovi pokračovať v
práci. Takéto odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. a uvedených zásad. Odôvodnenie rozsudku v
napadnutom výroku, ktorým súd zamietol žalobu o náhradu mzdy v prevyšujúcej časti a o zaplatenie

úrokov z omeškania, je nedostatočné tak po skutkovej ako i právnej stránke, keďže v odôvodnení
rozsudku(jehozamietavejčasti)súdneuviedol,nazákladeakýchskutkovýchzistenídospelkskutkovým
a právnym záverom, aký majú skutkové zistenia význam z hľadiska hmotného práva, akými úvahami sa
riadil pri hodnotení dôkazov, neuviedol analýzu ustanovení § 79 ods. 1 a 2, § 142 ods. 3 zák. č. 311/2001
Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2008 (tieto zák. ustanovenia v odôvodnení rozsudku

iba citoval), ani závery o právach a povinnostiach účastníkov, ktoré vyvodil z podradenia zisteného
skutkového stavu pod uvedené právne normy, a preto nie je zrejmé, z akých konkrétnych (zákonných)
dôvodov považoval žalobcom uplatnený nárok v prevyšujúcej časti, t.j. o zaplatenie náhrady mzdy za
obdobie 1.5.2009 do 20.1.2012, resp. 19.1.2012 za nedôvodný, preto je rozsudok nepreskúmateľný
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, čo súčasne znamená odňatie možnosti účastníkom konať

pred súdom a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súčasťou ktorého je
právo účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.Za nesprávne z dôvodu nepreskúmateľnosti, ale tiež pre nesprávne právne posúdenie veci (v časti
rozhodnutia o trovách konania o zaplatenie náhrady mzdy súd nesprávne aplikoval ust. § 142 ods.
3 O.s.p., lebo rozhodnutie nezáviselo od úvahy súdu, ani znaleckého posudku) treba považovať tiež

uznesenie 4Cpr 2/2011-239 z 25.2.2014 v napadnutej časti (odvolaním žalovaného), pokiaľ ním súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu trovy konania vo výške 1.786,54 €.

Nedostatok dôvodov neumožňuje odvolaciemu súdu preskúmanie vecnej správnosti rozsudku v
napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti z hľadiska skutočností uvedených v

odvolaní, preto už z tohto dôvodu musel byť rozsudok v napadnutom výroku vo veci samej, ako aj
uznesenie 4Cpr 2/2011-239 z 25.2.2014 v súvisiacom výroku o trovách konania zrušené a v zrušenom
rozsahu bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní zistiť a tiež riadne, v súlade so zákonom
a presvedčivo vyhodnotiť všetky skutočnosti, ktoré sú relevantné (právne významné) pre rozhodnutie

o uplatnenom nároku (a jeho výške) a opätovne o žalobe v zrušenom rozsahu rozhodnúť. Svoje
rozhodnutie bude súd povinný riadne odôvodniť v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p., a to pokiaľ ide o
právny základ uplatneného nároku v zrušenom rozsahu, a tiež jeho výšku, uvedením skutočností,
ktoré považoval za preukázané a ktoré neboli preukázané, z akých konkrétnych dôkazov vychádzal,
akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, aký urobil záver o skutkovom stave a ako vec právne

posúdil (aké právne závery vyvodil zo skutkových zistení) tak, aby rozhodnutie bolo zrozumiteľné,
presvedčivé a preskúmateľné, a aby sa pritom dôsledne vyporiadalo so všetkými skutkovo a právne
relevantnými otázkami riešenými v konaní, ako aj s tvrdeniami účastníkov (žalobcu) a s námietkami
žalobcu uvedenými v odvolaní.

Pre ďalší postup súdu prvého stupňa v konaní odvolací súd odkazuje na rozsiahlu a už
dlhodobo ustálenú judikatúru súdov k otázkam náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením
pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, nároku na náhradu mzdy v prípade
neprideľovania práce zamestnancovi jeho zamestnávateľom podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce,
zisťovania priemerného zárobku na pracovnoprávne účely (pozri napr.: ), ako aj omeškania na strane
zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (k omeškaniu
zamestnávateľa tu dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy
u nich nastala splatnosť, a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru - k uvedenému pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo

246/2010, a 1Cdo 116/2008 zo 17.12.2009), ktorú bude súd povinný okrem relevantných právnych
noriem v ďalšom konaní aplikovať, prihliadajúc a zhodnotiac v novom rozhodnutí všetky skutočnosti,
ktoré vyšli v konaní najavo a majú pre rozhodnutie podstatný význam. Odvolací súd považuje za
plne opodstatnené námietky žalobcu uvedené v odvolaní, a odkazuje taktiež na dôvody podaného
odvolania, v ktorom žalobca o. i. opodstatnene namieta, že nie je v súlade s relevantnou zákonnou

právnou úpravou a zásadami ustálenými v súdnej praxi: - nepriznanie zamestnancovi náhrady mzdy,
resp. jej krátenie za obdobie 12 mesiacov v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa (podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2008), lebo
túto náhradu súd nemôže znížiť ani nepriznať (táto náhrada nemá totiž charakter ekvivalentu mzdy,
ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na

ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne
sankcie voči zamestnávateľovi za neplatne skončený pracovný pomer); - postup súdu vo vzťahu k
žalobcovi, ktorým dospel k nepriznaniu náhrady mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov, a - nepriznanie
nároku na náhradu mzdy pri splnení zákonných predpokladov do času, kedy zamestnávateľ umožní
zamestnancovi pokračovať v práci, alebo do času platného skončenia pracovného pomeru. Zmyslom

ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce nie je zaručiť zamestnancovi priemerný zárobok, aký dosahoval pred
neplatnýmrozviazanímpracovnéhopomeru,alevprípadesporunažiadosťzamestnávateľa(primerane)
znížiť, príp. vôbec nepriznať náhradu mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov zamestnancovi, ak sa
zapojil (alebo mohol zapojiť a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa
za podmienok zásadne rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce

podľa pracovnej zmluvy. V posudzovanom prípade neobstojí záver súdu, že žalobca po právoplatnom
rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa do práce neprihlásil, ktorý nemá oporu v
zákone ani vo vykonanom dokazovaní, z ktorého vyplynulo, že žalovaný po nadobudnutí právoplatnosti
rozsudku 6C 76/2008-19, t.j. dňa 28.11.2011 nevyzval žalobcu k nástupu do zamestnania na pôvodnépracovného miesto, ale listom zo dňa 29.12.2011 (č.l. 91) ho vyzval „ohľadom dojednania ďalších
náležitostí ohľadom nástupu do práce a absolvovania mimoriadnej lekárskej prehliadky pre funkciu
traťový robotník“, a následne žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho pracovné miesto bolo zrušené a stal

sa nadbytočným, a z tohto dôvodu mu navrhol skončenie pracovného pomeru dohodou v zmysle § 60
Zákonníka práce v spojitosti s § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce a vyplatením odstupného podľa
§ 76 ZP a v súlade s platnou Kolektívnou zmluvou ŽSR, s ktorým návrhom žalobca súhlasil (záznam z
pohovoru z 20.1.2012 na č.l. 90). Nie je preto zrejmé, na základe akých skutkových zistení súd dospel k
záveru,žežalobcovinepatrínáhradamzdypodľa§142ods.3ZPzapožadovanéobdobieod28.11.2011

do 19.1.2012, ani z akých dôkazov tento záver, a záver o nedôvodnosti žaloby v prevyšujúcej časti, súd
vyvodil.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa opätovne v zrušenom rozsahu o trovách
prvostupňového konania, ako aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.