Rozsudok Judgement was issued on Thursday, August 19, 2015

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 12C/57/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806200002
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Dušáková

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2015:7806200002.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Jarmilou Dušákovou v právnej žalobkyne N. O., nar. XX. XX.

XXXX, bytom Z. Z., M.Á. XXX/X t. č. prechodne bytom L., M. XX, právne zastúpená JUDr. Petrom
Harakálym, advokátom AK so sídlom v Košiciach, Česká 5 proti žalovanej v 1. rade - Allianz - Slovenskej
poisťovni, a. s., OZ Košice, Štúrova 7 a žalovanému v 2. rade - Q. N., bytom Ž., Q. X, právne zastúpený
JUDr. Ladislavom Korfantom, advokátom AK so sídlom v Rožňave, Cyrila a Metoda 4, o náhradu škody
z ublíženia na zdraví, takto

r o z h o d o l :

Súd zaväzuje žalovaných v 1., 2. rade zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 80.250,43 Eur,
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd v prevyšujúcej časti nad 80.250,43 Eur s prísl. žalobu zamieta.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa podanou žalobou sa domáhala zaplatenia sumy 240 000,- Sk s 13 % ročným úrokom
z omeškania od 31. 10. 2003 do zaplatenia a sumy 11 317 500,- Sk s 13 % ročným úrokom z
omeškania žalovanými v 1., 2. rade, z titulu náhrady škody na zdraví a to tak z titulu bolestného, ako aj
sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj mimoriadneho zvýšenia základného bodového hodnotenia

bolestného vo výške 60-násobku základného bodového hodnotenia a sťaženia spoločenského
uplatnenia vo výške 50-násobku základného bodového hodnotenia, vyčísleného B. W.. V. K. zo dňa
15. 8. 2003, vzniknutej v dôsledku poškodenia zdravia žalobkyne, utrpeného pri dopravnej nehode
dňa 22. 11. 2002, ku ktorej došlo na štátnej ceste R. O. L. o 18,00 hod. tak, že žalovaný v 2. rade riadil
vozidlo Peugeot Partner po ceste I/67 smerom od Z. I. N., keď na križovatke v Rožňave prechádzala
po priechode pre chodcov žalobkyňa, smerom od Q. do centra mesta L., pričom potom, ako vstúpila na
vozovku na priechode chodcov spravila pohyb späť smerom k Q., na čo vodič začal brzdiť a následne

došlo k zrážke medzi vozidlom a chodkyňou. V dôsledku úrazu utrpela mnohopočetné krvácanie do
mozgu, mnohopočetné pohmliaždenie mozgu, vnútrolebečné krvácanie, zlomeniny lebečnej klenby,
bočnej steny očnice, jarmového oblúka a temporálneho oblúka vľavo, priečneho výbežku stavca C7,
dolného a horného ramena lonovej kosti, oboch členkov, tracheostomiu, traumatický šok ťažkého
stupňa, pohmliaždenia a krvné výrony na tvári s následkom vážnych mozgových porúch po ťažkom
poranení hlavy s poruchou pamäti, organickým psychosyndrómom a pseudocerebelárnym syndrómom,
tetraparézy, defektov lebky, inkontinencie moča, obmedzení pohyblivosti ľavého ramenného kĺbu

ťažkého stupňa, ľavého lakťa stredného stupňa, znehybnenia pravého členku v zlom postavení a
obmedzeniapohyblivostiľavéhočlenkovéhokĺbu ťažkéhostupňa.Podľalekárskychposudkov základné
bodové hodnotenie bolestného bolo vyčíslené vo výške 987,50 bodov so zvýšením na dvojnásobok
1 975 bodov, čo predstavuje pri hodnote 60,- Sk/l bod sumu 118 500,- Sk a sťaženie spoločenskéhouplatnenia (ďalej len SSU) vo výške 2 587,50 bodov, čo činí v peňažnom vyjadrení 155 250,- Sk.
Vzhľadom na zákonný limit základný nárok bolestného predstavuje 72 000,- Sk (§ 7 ods. 2/ Vyhl.
č. 32/1965 Zb.) a sťaženie spoločenského uplatnenia po zvýšení SSU o 100 % podľa § 6 ods. 2/

Vyhl. č. 32/1965 Zb. predstavuje celkove sumu 240 000,- Sk, ktorý žalobkyňa uplatnila z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovanej
v 1. rade listom zo dňa 31. 10. 2003. Žalovaná v 1. rade k dnešnému dňu uplatnený nárok neuhradila.
Úraz zanechal u žalobkyne také následky, ktoré degradovali kvalitu jej ďalšieho života. Ťažké zranenia
spôsobili, že žalobkyňa sa podrobila komplikovaným a dlhotrvajúcim liečebným a operačným zákrokom

a tiež dlhodobej rehabilitácii. Bola nútená znášať zvlášť bolestivé stavy, ktoré sa prejavovali počas
celého liečebného procesu a pretrvávajú dodnes. Bolesť, ktorú žalobkyňa pretrpela možno podľa
všeobecných zásad kvalifikovať ako bolesť „viac ako silnú“, spôsobujúcu žalobkyni mučivé útrapy.
V prijatej 5-dielnej stupnici je takáto bolesť ohodnotená stupňom 5. Je nesporné, že v konkrétnom
prípade vytrpená bolesť spôsobená poškodením zdravia bola väčšia a závažnejšia, ako v ostatných
prípadoch takéhoto poškodenia zdravia, čo potvrdzuje aj lekársky posudok o bolestnom, kde bola

zohľadnená dlhotrvajúca bolestivá a komplikovaná liečba, čo konkretizuje žalobkyňou prežité útrapy.
Žalobkyňa bola nútená podstúpiť opakované operácie, infúznu a transfúznu liečbu, dlhodobý a bolestivý
spôsob liečby, komplikovaný sepsou, spojený s dlhodobým bezvedomím, s apatickým syndrómom a
nútenou výživou formou sondy. Dýchanie bolo dlhodobo podporované prístrojmi. Pôsobenie bolesti bolo
v najvyššej možnej miere permanentne tlmené liekmi. Opakovane prekonávala vysoké horúčky, bola

nútená byť dlhodobo pripútaná na lôžko (1 mesiac v kóme), bez akéhokoľvek pohybu. Žalobkyňa bola
v ústavnom ošetrení od úrazu v NRC v Kováčovej od 9. 4. 2003 do 4. 6. 2003. Zrazenie žalobkyne
spôsobilo závažné poškodenie mozgu, sprevádzané poruchou pamäti, organickým psychosyndrómom
a ďalšími následkami poruchy osobnosti. Mentálna úroveň a inteligencia sú doživotne postihnuté a
tým aj kvalita života. Žalobkyňa sa následkom úrazu stala absolútne nesebestačnou, úplne odkázanou

na pomoc druhých a natrvalo vylúčená z plnohodnotného osobného a spoločenského života, pričom
jej stav možno považovať za trvalý. Do konca života je vylúčená v možnosti uplatniť sa pracovne, v
osobných záľubách, v kultúrnom vyžití a športe. Žalobkyňa pred úrazom žila aktívny život. Pracovala
ako predavačka v potravinách. Nakoľko bola vo veľmi dobrej fyzickej kondícii, často chodila do prírody,
kúpaliská a športovala. Navštevovala spoločenské a kultúrne podujatia ako divadlá a kiná. Osobitne sa

s láskou venovala rodine. Následky úrazu spôsobili u žalobkyne úplnú invaliditu.

Základné ohodnotenia bolestného a SSU podľa Vyhlášky č. 32/1965 Zb. nezodpovedá súčasnej
sociálnoekonomickejsituácii,t.j.najmärastuživotnýchnákladovazmenenýmpodmienkamzdravotneja
sociálnej starostlivosti, ale tiež skutočným a možným inflačným tendenciám. Súdom priznané odškodné

v zásade má umožniť primerane zabezpečiť pre zvyšnú časť poznačeného života životné potreby a
tiež úhradu možných opatrovateľských a iných nákladov. Žalobkyňa žiadala, aby súd zvážil všetky
výnimočné skutočnosti a v súlade s platnou judikatúrou súdov a tiež so zásadami humanity mimoriadne
zvýšil najvyššiu mieru odškodnenia - u bolestného na 60-násobok, čo pri základnom bodovom
hodnotení 987,5 bodov t. j. 59 250,- Sk predstavuje sumu 3 555 000,- Sk a u SSU na 50-násobok, čo

pri základnom bodovom hodnotení 2 587,5 bodov t. j. 155 250,- Sk predstavuje sumu 7 762 500,- Sk,
celková náhrada činí spolu 11 317 500,- Sk.

Súdu bol predložený posudok o hodnotení bolestného a SSU podaného primárom W.. V. K., zo dňa
15. 8. 2003, v ktorom bolestné bolo hodnotené 1 975 bodmi (987,50 bodov zvýšené na dvojnásobok)

a sťaženie spoločenského uplatnenia 2 587,50 bodmi.

Žalovaná v 1. rade vo svojom vyjadrení poukázala na to, že podľa ich zistení vyšetrovacím spisom
Okresného úradu justičnej polície v L. ČVS OÚJP-574/RV-2002Ga nebola preukázaná zodpovednosť
motorového vozidla EČV: E. XXX Z. Q. N. - žalovaného v 2. rade na predmetnej dopravnej nehode

a teda tým ani zavinenie na zranení žalobkyne. Naopak zavinenie na vzniku predmetnej dopravnej
nehody podľa názoru žalovanej v 1. rade nesie žalobkyňa a preto nie je namieste úplná liberácia, v
zmysle ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), nakoľko škoda nebola spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla, ale okolnosťami, ktoré spočívajú v
konanísamotnejžalobkyne.Návrhžalobkynežiadalavcelomrozsahuzamietnuťstým,žesvojepodanie

žalobkyňa opiera o ustanovenie § 7 ods. 3/ Vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodnení, bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia, pričom požaduje priznanie obnosu 11 317 500,- Sk. Vzhľadom na túto
skutočnosť žalovaná v 1. rade poukázala na to, že ustanovenie § 7 citovanej vyhlášky nie je v súlade s
ustanovením § 444 OZ, ako aj s niektorými ustanoveniami Ústavy SR. Podľa ustanovenia § 444 OZ sapri škode na zdraví odškodňujú bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia. Jednoznačná formulácia
tohto ustanovenia svedčí o jednorázovosti tohto odškodnenia, so žiadnym mimoriadnym zvýšením
odškodnenia nepočíta. Navyše toto ustanovenie nemá žiadne splnomocňujúce ustanovenia o tom, že

odškodneniebolestiaSSUupravujeosobitnýzákon.Naprotitomuvšakustanovenie§7ods.3/ citovanej
vyhlášky rozširuje nad rámec tohto zákona povinnosť škodcu uhradiť aj zvýšenie odškodneniu za bolesť
a SSU a to nad rámec stanovený touto vyhláškou. Týmto sa žalovaný dostáva do znevýhodňujúceho
postaveniaapretoaniniejemožnézaviazaťhoplnenímnadhranicuzákona.Prirozhodovaníozvýšenie
odškodnenia bolesti a SSU súdy postupujú nie podľa zákona, ale podľa podzákonného vykonávacieho

predpisu, teda Vyhlášky č. 32/1965 Z. z. (§ 7 ods. 3).

Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení potvrdil, že dňa 22. 11. 2002 došlo k dopravnej nehode, ale
to, že dopravnú nehodu zavinil, je tvrdenie nepravdivé a účelové. Aj keď bolo voči nemu začaté
trestné stíhanie, súd uznesením zo dňa 24. 1. 2003 trestné stíhanie voči nemu zastavil, nakoľko bolo
preukázané, že sa žiadneho zavinenia nedopustil. Závermi znaleckého posudku z odboru dopravy bolo

konštatované, že príčinou dopravnej nehody bola skutočnosť, že chodkyňa N. O. počas prechádzania
vozovky č. R. po priechode pre chodcov svojim zavinením vytvorila prekážku z technického hľadiska
náhlu. Technika jazdy žalovaného v 2., rade bola v súlade s pravidlami cestnej premávky. Ani následným
znaleckým dokazovaním nebolo preukázané jeho zavinenie, preto žiadal žalobu ako nedôvodnú voči
nemu zamietnuť a zároveň namietal aj výšku škody, ktorú si žalobkyňa uplatnila, ktorú považuje za

neúmernú.

Súd rozsudkom zo dňa 21. 5. 2009 určil, že je daná zodpovednosť za škodu žalobkyne, ktorú utrpela pri
dopravnej nehode, dňa 22. 11. 2002 zo strany žalovaného v 2. rade v rozsahu 30 %. Súd rozhodovanie
o nárokoch žalobkyne voči žalovaným v 1. a 2. rade vylúčil na osobitné konanie, v ktorom konaní

rozhodne aj o náhrade trov celého konania. Proti tomuto rozsudku žalobkyňa podala odvolanie. Krajský
súd rozsudkom zo dňa 7. apríla 2011, sp. zn. 2 Co 354/2009 - 78 zmenil rozsudok v napadnutej časti tak,
že určil zodpovednosť žalovaných za škodu, spôsobenú žalobkyni, ktorú utrpela pri dopravnej nehode
dňa 22. 11. 2002 v rozsahu 80 %.

Voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach bolo podané žalovanou v 1. rade dovolanie a Najvyšší súd
SR uznesením sp. zn. 2 Cdo 47/2012 zo dňa 31. 1. 2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 7. 4. 2011, sp. zn. 2 Co 354/2009 v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. 11. 2011, sp. zn.
2 Co 354/2009 a zo dňa 8. 2. 2012, sp. zn. 2 Co 354/2009 a vec mu vrátila na ďalšie konanie. Krajský
súd v Košiciach uznesením sp. zn. 2 Co 138/2013 - 137 zo dňa 20. 2. 2014 zrušil rozsudok Okresného

súdu v Rožňave, zo dňa 21. 5. 2009 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Krajský
súd v Košiciach vo svojom odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že súd I. stupňa rozsudkom určil, že
je daná zodpovednosť za škodu žalobkyne, ktorú utrpela pri dopravnej nehode, dňa 22. 11. 2002 zo
strany žalovaného v 2. rade v rozsahu 30 %. Rozhodovanie o nárokoch žalobkyne voči žalovaným v 1.
a 2. rade bolo vylúčené na osobitné konanie, v ktorom súd rozhodne aj o náhrade trov celého konania.

Rozsudok súd prvého stupňa odôvodnil tým, že žalovaný v 2. rade ako prevádzateľ motorového vozidla
Peugeot Partner combi EČV: E. XXX Z. sa nezbavil svojej objektívnej zodpovednosti, podľa § 428
OZ úplne v súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo dňa 22. 11. 2002. Nepreukázal, že nemohol
zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia vzniku škody, ku ktorej došlo pri zrážke jeho motorového
vozidla so žalobkyňou. Pri najpravdepodobnejšej verzii, ktorú pre účely trestného konania popísala

svedkyňa V., ani ona, ani žalobkyňa si nevšimli prichádzajúce motorové vozidlo zľava, pri príprave na
prechod cez križovatku. Preto vkročili na vozovku, pričom svedkyňa V. bezpečne prešla cez prechod
a všimla si až následný zvukový efekt z nárazu vozidla do žalobkyne, a preto predpokladala, že s ňou
prechádzajúca žalobkyňa sa inštiktívne v časti prechodu musela náhle zastaviť a otočiť a úmyselne vrátiť
na miesto odkiaľ prechod spolu začali. Z toho vyvodil súd, že sa vytvoril vracajúcou sa žalobkyňou a

svedkyňou V. dostatočný priestor široký na to, aby už v tejto vyostrenej dopravnej situácii žalovaný v 2.
rade so svojím vozidlom prešiel medzi žalobkyňou a svedkyňou V.. Nebyť jeho manévrov s volantom pri
prudkom brzdení svojho vozidla ako to potvrdzuje kontrolný znalecký posudok posudzujúci práve túto
verziu skutkového deja, nedošlo by k zrážke. Podľa súdu žalovaný v 2.rade síce zo svojho subjektívneho
hľadiska snažiac sa o to, aby sa vyhol priamemu stretu svojho vozidla s prekážkou, ktorú v tomto

momente predstavovala žalobkyňa, urobil svoje vodičské úkony a manévroval s volantom ako najlepšie
podľa svojho subjektívneho odhadu dokázal. Keby sa bol držal rovnakého smeru, bol by prešiel medzi
obidvomi chodkyňami, aj za cenu porušenia dopravných predpisov o nedodržaní bezpečnej vzdialenosti
medzitýmitodvomichodcami.Ztýchtodôvodovsúduznalobjektívnuzodpovednosťžalovanéhov2.radev rozsahu 30 %, vychádzajúc zo znaleckého posudku Ing. Köteleša, aj Ústavu súdneho inžinierstva.
Podľa týchto posudkov sa na dopravnej nehode podieľajú najmä chodkyne, ktoré svojím správaním
ovplyvnili negatívne správanie sa vodiča - žalovaného v 2.rade, preto súd ohodnotil spoluvinu žalobkyne

v rozsahu 70 % a objektívnu zodpovednosť žalovaného v 2. rade na 30 % a to v pôvodnom rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, žiadala zmeniť napadnutý rozsudok, určiť
zodpovednosť žalovaných za škodu, ktorú utrpela v rozsahu 100 %. V dôvodoch odvolania poukázala
na to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Podľa § 2 písm. a/ Zákona č. 315/1996 Zb.

pod pojmom neohroziť chodca, zákon rozumie povinnosť vodiča počínať si tak, aby inému účastníkovi
cestnej premávky nevzniklo nijaké nebezpečenstvo. V tejto súvislosti odvolateľka uviedla, že v konaní
sa v 1. rade rozhoduje o objektívnej zodpovednosti žalovaného v 2.rade a nie o zodpovednosti podľa
§ 420 OZ. Manévrovanie vodiča s volantom, aby sa vyhol stretu so žalobkyňou sú pre rozhodnutie o
zodpovednosti žalovaného podľa princípu objektívnej zodpovednosti nepodstatné.

Žalovaný v 1.rade navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a žalovaný v 2.rade napriek
tomu, že nepodal odvolanie, poukázal na to, že nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré možno od vodiča požadovať a že škoda bola spôsobená zavinením žalobkyne, ktorá na
ceste vytvorila náhlu prekážku.

Krajský súd svojim rozhodnutím v spojení s opravným uznesením zmenil rozsudok v napadnutej časti
tak, že určil zodpovednosť žalovaných za škodu spôsobenú žalobkyni, ktorú utrpela pri dopravnej
nehode dňa 22. 11. 2002, v rozsahu 80 %.

Po podaní dovolania žalovaným v 1. rade Najvyšší súd SR, zrušil rozsudok odvolacieho súdu v spojení

s opravným uznesením a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z toho dôvodu sa odvolací súd opätovne zaoberal rozhodnutím súdu prvého stupňa a konaním, ktoré
mu predchádzalo a dospel k záveru, že neboli dôvody na potvrdenie ani zmenu rozsudku.

Podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa pritom mieru zodpovednosti nesprávne právne posúdil,
nerešpektujúc okrem znaleckých posudkov aj ustanovenia Zákona č. 315/1996 Zb., ktorý platil v čase
dopravnej nehody. Ustanovenia tohto zákona jednak v svojom odôvodnení necitoval, nevychádzal
z nich, nevychádzal pri určení miery zodpovednosti účastníkov dopravnej nehody z ustanovenia
§ 4 ods. 1 písm. f/ vyššie citovaného zákona, ktorý upravuje povinnosti vodiča pri prechode cez

priechod pre chodcov ani z ustanovení upravujúcich povinnosti chodcov (§ 53) a potom v tejto súvislosti
nevykonal náležité dokazovanie. Vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR bolo
potrebné zrušiť vec a vrátiť ju súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, podľa § 221 ods. 1, písm. f/
O. s. p.. Odvolací súd v predchádzajúcom rozsudku uviedol, že sa stotožnil so skutkovými závermi
súdu prvého stupňa a bol však iného názoru, pokiaľ išlo o právne posúdenie zodpovednosti za škodu.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR právne závery odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami a z odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú, preto bolo potrebné
práve v tomto smere doplniť dokazovanie a zistiť vychádzajúc zo Zákona č. 315/1996 Zb., ktoré
konkrétne povinnosti, ktorý z účastníkov dopravnej nehody porušil a potom posúdiť mieru zodpovednosti
každého z nich a až potom vo veci rozhodnúť, preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec bola

vrátená v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

Súd v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach pokračoval v konaní. Vo veci vytýčil
pojednávanie, na ktorom žalobkyňa v zastúpení svojej právnej zástupkyne trvala na podanej žalobe,
domáhala sa náhrady škody, z titulu bolestného a SSU v sume 240 000,- Sk t. j. 7 966,54 Eur s

13 % ročným úrokom z omeškania od 31. 10. 2003 do zaplatenia a sumy 11 317 500,- Sk, čo v
prepočte predstavuje 375 672,17 Eur. Uviedla, že uvedené sumy vychádzajú z lekárskych posudkov
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, vypracované primárom W.. V. K. z Národného
rehabilitačného centra Kováčová, zo dňa 15. 8. 2003, pričom suma 240 000,- Sk predstavuje maximálny
limit základného bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a suma 11 317 500,- Sk prestavuje

60-násobok základného bolestného a 50-násobok sťaženia spoločenského uplatnenia. Z doposiaľ
zisteného skutkového stavu je nepochybné, že vodič motorového vozidla videl alebo mohol vidieť z
dostatočnej vzdialenosti prechádzať cez prechod pre chodcov dvoch chodcov, aj napriek tomu neznížil
rýchlosť vozidla tak, aby chodcov na prechode neobmedzil, alebo neohrozil, na tento účel bol povinnýzastaviť aj motorového vozidlo, čo však neurobil. Žalovaný v 2. rade nešiel takou rýchlosťou, aby pokiaľ
to bolo nevyhnutné, zastavil a nezrazil chodkyňu, nachádzajúcu sa na prechode, ktorej reakcie mohol
predvídať. Opätovne poukázala na porušenie povinností vodičom v tejto súvislosti, v zmysle § 4 ods. 2

písm. f/ Zákona č. 315/1996, v zmysle ktorého vodič je povinný dať prednosť chodcom, prechádzajúcich
cez prechod pre chodcov, pričom ich nesmie ohroziť, ani obmedziť a na tento účel je povinný zastaviť
vozidlo. Rozhodujúcim je ďalej to, že žalobkyňa bola zrazená motorovým vozidlom na prechode pre
chodcov a nevytvorila náhlu prekážku a pokiaľ ide o spoluzavinenie žalobkyne, neboli preukázané v
konaní predpoklady, v zmysle § 441 OZ a to porušenie povinností žalobkyňou a príčinná súvislosť medzi

porušením povinností a škodou. V súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovanej v 1. rade zdôraznila, že
je daná § 15 Zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s ustanovením § 4 toho istého zákona, v zmysle ktorého
poisťovateľ uhrádza náhradu škody poškodenému. V súvislosti s liberáciou prevádzkového vozidla,
v zmysle § 428 OZ neboli predpoklady liberácie vôbec. Vzhľadom na to, že škoda bola spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, tiež z toho dôvodu, že škode bolo možné zabrániť pri
vynaložení úsilia, ktoré bolo možné požadovať.

V súvislosti so spoluzavinením žalobkyne, trvala na tom, že žalobkyňa nezavinila nehodu a z toho
dôvodu nie je daná jej spoluzodpovednosť za škodu.

Čo sa týka bolestného, základné bolestné bolo hodnotené na 1 975 bodov, čo pri hodnote 60,- Sk činí
118 500,- Sk. Základné hodnotenie sťaženia spol. uplatnenia 2 587,50 bodov po 60,- Sk, čo predstavuje

sumu 155 250,- Sk, avšak podľa § 7 ods. 2/ Vyhlášky č. 32/1965, základný nárok bolestného prestavuje
72 000,- Sk .

Podľa § 7 ods. 2/ predmetnej vyhlášky celková výška odškodnia za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia nemôže prevýšiť sumu 240 000,- Sk. Vzhľadom na uvedené si žalobkyňa žalobou uplatnila

240 000,- Sk, z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, spolu s 13 % ročným úrokom z
omeškania od 31. 10. 2003, kedy došlo k uplatneniu nároku u žalovaného v 1. rade a zároveň si uplatnila
priznanie mimoriadneho zvýšenia vo výške 60-násobku (3 555 000,- Sk), t. j. základného hodnotenia
bolestného a 50 násobok základného hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia (7 762 500,-
Sk), čo celkove prestavuje 11 317 500,- Sk, z ktorej sumy si žalobkyňa úroky z omeškania neuplatnila.

Žalovaná v 1. rade naďalej mala voči podanému žalobnému návrhu výhrady, rozporovala ho. Vzhľadom
k tomu, že zastávala názor, že nie je daný základ nároku, ani výška uplatňovaného nároku. Naviac
zdôraznila, že v konaní nebolo preukázané, aby na škode na zdraví žalobkyne došlo osobitnou
povahou prevádzky ako aj osobitosťami prevádzky motorového vozidla, ako aj okolnosťami súvisiacimi

s prevádzkou motorového vozidla. Zastávala názor, že okolnosti vzniku škody súvisia s konaním
žalobkyne. V súvislosti s uplatňovanými nárokmi po vypracovaní znaleckého posudku a jeho doplnení,
nesúhlasila s hodnotením bolestného tak, ako bolo realizované posudkom W.. V. K., s ktorým sa
aj znalecká organizácia plne stotožnila. Nerozporovala základný počet bodov vo výške 961,25, len
zvýšenie odškodnenia v rozsahu 60-násobku, keďže má za to, že mučivé stavy u žalobkyne, ako

to popisoval jej právny zástupca, neboli v konaní preukázané, keďže žalobkyňa si na zranenia a
okolnosti liečby nespomínala, až na prvé vnemy potom, keď bola u nej započatá rehabilitačná liečba
v Kováčovej. Žalovaná rozporovala aj znalecký posudok, týkajúci sa SSU, keď nesúhlasila s tým,
aby sa pri odškodnení žalobkyne vychádzalo z posudku W.. V. K., keďže z výpovede znalca na
pojednávaní vyplynulo, že aj keď následky boli zjavné, avšak tieto sa menili a za sťaženie spoločenského

uplatnenia dočasného rázu nepatrí odškodnenie a súd pri rozhodovaní musí vychádzať zo stavu,
v čase rozhodovania veci. Ak bol preukázaný rozsah následkov, ktoré sa zlepšili, nie je možné
vychádzať z posudkov, ktoré hodnotil znalec k 15. 3. 2003. Žalovaná namietala aj hodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia znaleckou organizáciou, keď znalecká organizácia hodnotenie nerealizovala
v zmysle zásad Vyhlášky pre hodnotenie č. 32/1965 Z. z. Mala však za to, že predmetné nedostatky je

ale možné zo strany konajúceho súdu odstrániť.

Uviedla, že je pravdou, že Zákon č. 381/2001 Zb. v ustanovení § 15 dáva priamu možnosť poškodenému
uplatňovať si náhradu škody u poisťovateľa, avšak za rovnakých podmienok, ako by mu táto náhrada
prináležala voči subjektu zodpovednému za škodu. Ustanovenie § 4 citovaného zákona totiž hovorí o

tom, že poistený má právo, aby poisťovateľ za neho vysporiadal nároky na náhradu škody. Poškodený
za predpokladu, že za takúto škodu zodpovedá. Má za to, že doposiaľ žalobkyňa v konaní žiadnym
spôsobom nepreukázala, aby žalovaný v 2. rade zodpovedal za škodu tak, ako to tvrdila. Zo skutkového
stavu je zrejmé, kedy a akým spôsobom došlo k predmetnej dopravnej nehode, pri ktorej bola žalobkyňazranená. Jednoznačne vyplynulo aj z úkonov, realizovaných v prípravnom konaní, že prechádzala spolu
s ďalšou chodkyňou v čase dopravnej nehody pri stredovej čiare, pričom v čase, keď vodič registroval
tieto chodkyne, nenachádzali sa v jeho jazdnom pruhu. V blízkosti stredovej čiary sa žalobkyňa otočila,

rozbehla sa späť na prechode pre chodcov a aj zo záverov znaleckého posudku znalca z odboru cestnej
dopravy bolo zrejmé, že toto jej počínanie si na komunikácii, prestavovalo nesprávny, nepochopiteľný
a nepredvídateľný spôsob prechádzania vozovky, ktorým vytvorila vodičovi motorového vozidla náhlu
prekážku. Nie je možné prisvedčiť tvrdeniu protistrany, že je povinnosťou výlučne vodiča sa správať
ohľaduplnevovzťahukchodcom,ajkeďjetonepopierateľné,alerovnakoajchodecakoúčastníkcestnej

premávky, má v zmysle zákona povinnosti a stanovený spôsob, akým sa má na komunikácii správať.
Mala za to, že v danom prípade ku škode nedošlo okolnosťami, ktoré sú na strane prevádzkovateľa
alebo vodiča motorového vozidla, ale výlučne sú spojené s okolnosťami na strane žalobkyne. Objektívna
zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla nie je absolútne bezbrehou a nie je možné tvrdiť,
aby prevádzkovateľ motorového vozidla bol v akomkoľvek prípade zodpovedný za vzniknutú škodu.

V zmysle príslušných ustanovení § 415 OZ všetci majú povinnosť správať sa tak, aby sa predchádzalo
škodám, rovnakú povinnosť kladú aj iné všeobecne záväzné predpisy, ako aj Zákon o premávke na
pozemných komunikáciách. Mala za to, že žalobkyňa tieto predpisy nedodržala a jej správanie bolo v
rozpore s nimi.

K pasívnej legitimácii poisťovne žalovaná v 1. rade uviedla, že zatiaľ nebola preukázaná zodpovednosť
vodiča za vznik škody, teda ani dôvodnosť uplatnenia nároku voči poisťovateľovi, teda žalovanému v 2.
rade, z toho dôvodu bola namietaná jej pasívna legitimácia v tomto konaní.

Vo svojej výpovedi žalovaná v 1. rade zdôraznila, že pokiaľ nie je daný základ nároku, nie je možné,

aby si žalobkyňa uplatnila úrok z omeškania a naviac za obdobie, ktoré uviedla v žalobe už aj s
poukazom na to, že dôvody odmietnutia plnenia boli žalobkyni oznámené následne listom a žalobkyňa
mala vedomosť o stanovisku žalovanej v 1. rade. K posudku o bolestnom, namietala rozpor s Vyhlášku
č. 32/1965 Zb. s tým, že bola hodnotená aj bolesť, ktorú žalobkyňa v čase vystavovania predmetného
posudku o bolestnom nevytrpela a neznášala predmetnú bolesť, nakoľko išlo o položku hodnotiacu

plánovanú extrakciu osteosyntetického materiálu tzn. skrutky z pravého členka. Logicky vychádzajúc
z toho, že ak je to plánovaná operácia, resp. plánovaný výber takéhoto materiálu, bolestné nie je
možné hodnotiť predom, dokonca ho aj zvýšiť, jednalo sa o 26,25 bodov. Ďalšia námietka žalovanej
v 1. rade sa týkala práve zvýšenia bodového hodnotenia, nakoľko z posudku vyplývalo a vyplýva, že
vzhľadom na infúznu a transfúznu liečbu, dlhodobý a bolestivý spôsob liečby, komplikovaný sepsou,

v spojení s dlhodobým bezvedomím a apatickým syndrómom a nútenou výživou formou PEG, bolo
bodové hodnotenie zvýšené a to vo všetkých položkách, pričom žalovaná v 1. rade mala za to, že
takéto zvýšenie je v rozpore s prílohou vyhlášky resp. so zásadami pre hodnotenie Vyhlášky č. 32/1965
Zb., nakoľko nie všetky z týchto zranení si vyžadovali takýto spôsob liečby. K tejto skutočnosti mal
prihliadnuť aj lekár, vystavujúci posudok a zvýšenie mal vykonať len u tých položiek, ktoré si skutočne

vynútili bolestnejší, alebo komplikovaný spôsob liečby. Táto námietka bola formulovaná práve vo vzťahu
k požadovanému odškodneniu za základné bodové ohodnotenia bolestného vo výške 987,50 bodov. K
posudkuosťaženíspol.uplatnenia,žalovanáv1.radenamietala správnosťtaktovystavenéhoposudku,
nakoľko hodnotenie imobility je podľa jej názoru viacnásobné alebo duplicitné, nakoľko mala za to, že
hneďprvápoložkatohtohodnoteniapodčíslom251-popísanáakovážnemozgovéporuchypoporanení

mozgu v sebe zahŕňa aj hodnotenie tetraparézy, inkontinencie stolice a moču, obmedzenie pohyblivosti
ľavého ramena, ľavého lakťového kĺbu, znehybnenie členka a obmedzenie pohyblivosti ľavého členka.

Žalobkyňa k správnosti bodového hodnotenia bolestného žalovanou v 1. rade - a to položky č.
239 vo výške 26,25 bodov (plánovaná extrakcia) uznala, že bodové hodnotenie tejto položky nie je

opodstatnené, okrem toho však poukázala na to, že výška nároku na bolestné, v zmysle lekárskeho
posudku pri 1 975 bodoch predstavuje sumu 118 500,- Sk, pričom však žalobkyňa si uplatňuje len
vyhláškou limitovanú sumu odškodnenia za bolesť vo výške 72 000,- Sk, t. j. zníženie nároku za bolestné
vo výške 46 500,- Sk a žalovanou v 1. rade rozporovaná položka č. 239 pri 26,25 bodoch predstavuje 1
590,- Sk, t. j. ďaleko nižšiu sumu, o akú ponížila žalobkyňa svoj nárok za bolestné.

Súd vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkov, znaleckými posudkami, ako aj pripojeným
vyšetrovacím spisom ČVS: OÚJP 139 RV 2003, prílohou ČVS 547/RV/2002, posudkom Okresného
úradu v L., rozhodnutím Sociálnej poisťovne o invalidite žalobkyne, kópiou preukazu občana so ZŤP,pripojenými spismi tunajšieho súdu sp. zn. 6C 6/2006, 8 C 83/2011 ich obsahom, rozsudkom KS
Košice 2Co/354/2009 zo dňa 7. 04. 2011, uznesením Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 47/2012 zo dňa 31.
januára 2013, posudkom o bolestnom a posudkom o sťažení spoločenského uplatnenia W.. V. K.

z roku 2003, písomnými vyjadreniami žalobkyne, ako žalovaných v 1., 2. rade, znaleckým posudkom
č. 35/2003 - znalca W.. V. H., znaleckým posudkom R.. N. N. Č.. XXX/XXXX, výpoveďami znalcov,
zápisnicou o výsluchu svedkov, zápisnicou o výsledku rekonštrukcií, znaleckým posudkom Ústavu
súdneho inžinierstva v Žiline, ako aj ďalšími list. dôkazmi, posudkom Okresného úradu v L., odboru
sociálnych vecí, oddelenia posudkových činností z r. 2003, lekárskymi správami žalobkyne, znaleckým

posudkom znaleckej organizácie LEGE ARTIS s. r. o. č. 15/2014, dodatkom k znaleckému posudku č.
8/2015 zo dňa 28. 04. 2015, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi ktoré sú súčasťou spisu a zistil nasledovný
skutkový stav:

Z výpovede svedkyne S. Y., sestry žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa utrpela veľmi ťažkú autohaváriu
a jej zdravotný stav si vyžadoval 24-hodinovú starostlivosť. Už 12 rokov tým trpí celá rodina po

psychickej a aj fyzickej stránke. Po autohavárii ju vrtuľníkom previezli do nemocnice do Banskej Bystrice,
bola v hroznom stave, mesiac v kóme, mala mnohopočetné zlomeniny, poškodený mozog na 90 %.
Navštevovali ju 2-3 krát denne na oddelení ARO. Potom, keď sa prebrala, ich nepoznala, nevedela kde
sa nachádza a z akého dôvodu, nič si nepamätala. Nevedela o sebe, každý deň jej pripravovali špeciálnu
mixovanú stravu. Lekári jej povedali, že jej život zachránia, ale nevedeli posúdiť následok. Skoro 4

roky bola na vozíčku, podrobila sa viacerým operáciám, liečbam, o čom sú zmienky v jej zdravotnej
karte. Dlhšiu dobu sa liečila aj na neurológii. Od autonehody neustále potrebuje pri sebe niekoho -
opatrovateľku a čím ďalej, tým je to horšie. Ona sama nič nedokáže urobiť, treba ju okúpať, nakŕmiť, t.
č. , aj keď nie je už na vozíčku, prejde len za pomoci doprovodu, sama nie je schopná prejsť ani krok.
Pred autonehodou to bola úplne iná žena, pracovala, študovala popri práci, venovala sa deťom, chodila

na turistiku a po nehode sa všetko zmenilo a je vyradená z normálneho života. Denno-denne užíva
12 druhov liekov aj kvôli bolestiam, ktoré pretrvajú, stále ju bolí hlava, ruky. Žalobkyňa sa podrobila aj
kúpeľnej liečbe, bola v Kováčovej 2 mesiace, kde ju tiež denno-denne navštevovali a chodili za ňou.
Podstúpila viacero operácií, bola často hospitalizovaná v nemocnici. V súvislosti s prognózou žalobkyne
im bolo povedané, že sa s tým nedá nič robiť, jej mozog bol poškodený na 90 % a pohybovo je tiež

postihnutá. Čo sa týka súkromného života, nikde nechodí, teraz je odkázaná na dcéru, ktorá ju opatruje
a striedavo sa o ňu starajú aj zať a aj ostatní rodinní príslušníci. Snažia sa jej pomáhať každý podľa
svojich možností. Vo svojej výpovedi svedkyňa zdôraznila, že zdravotný stav jej sestry je stále horší, v
súvislosti s urologickými problémami s únikom moču a stole sa nič nezmenilo, sestra má problémy so
zadržaním stolice a moču, je plienkovaná, a tento problém je dennodenný.

Rovnako aj svedkyňa - dcéra žalobkyne - V. J. uviedla, že zdravotný stav jej mamy po autonehode
bol vo veľmi zlom stave. Keď ju bola pozrieť v nemocnici, bola celá opuchnutá a bola na prístrojoch.
Podrobila sa viacerým operáciám hlavne hlavy, pľúc, nohy, členku. V čase, keď bola v nemocnici v
Banskej Bystrici, krátko potom, ako bola prebratá z kómy, ju vôbec nepoznala, bola apatická. Určitý

čas ležala aj na neurológii, kde sa už zlepšil jej zdravotný stav, ale ani v tom čase ju ešte nepoznala.
Terajší zdravotný stav nie je dobrý, má veľké problémy so stabilitou, často ju pobolieva hlava, zaujíma ju
momentálne tipovanie, kupuje si losy. Občas pozrie televízor, ale v podstate nevníma vysielanie, nevie
sa sústrediť. Chodieva s ňou na prechádzky, ale na ňu treba dávať veľký pozor, pretože nemá stabilitu.
Bez doprovodu sama by ani nemohla nikde ísť. Stále s ňou nikto musí byť, má 24 - hodinovú opateru,

nemôže ostať ani na chvíľu sama. Nedokáže vykonávať žiadne práce, ani sa o žiadne nezajíma, tiež sa
jej trasú ruky, má problém niečo aj podpísať. Komunikovať komunikuje, ale rýchlo zabúda a keď niečo
povie, nepamätá si, čo hovorila krátko predtým. Členov rodiny teraz pozná, ale len tých najbližších, tiež
kolegyne, s ktorými bola v styku pozná, aj keď sa jej niekto prihovorí, musí rozmýšľať nad tým, kde má
toho človeka zaradiť. Pred nehodou, ako uviedla svedkyňa, jej mama bola veľmi vitálna, ona žila pre

prácu, nevedela sa zastaviť. Zaujímala sa hlavne o prírodu, chodila na návštevy, aj vtedy sa zaujímala
o tipovanie. Ona nikdy nevedela obsedieť, venovala sa vnúčaťu, stále niekomu pomáhala. Čo sa týka
kultúry, rada si zašla do kina, tiež sa venovala pasívne aj športovým aktivitám - chodila na futbalové
zápasy. Venovala sa aj turistike, t. č. sa nepodieľa na žiadnych aktivitách, nevykonáva žiadne činnosti.,
Trpí bolesťami hlavy a nôh.

Z výpovede svedka V. O.I. - syna žalobkyne vyplýva, že jeho mama bola typom človeka, ktorý nevie
5 minút posedieť, bola čiperná, chodila na výlety na turistiku, na futbalové zápasy spolu aj s otcom,
bola skutočne veľmi, veľmi aktívna žena. Po nehode sa jej život zmenil, ale aj život celej rodiny. Ponehode bol navštíviť mamu v nemocnici, keď ju však uvidel, ju nespoznal, mala opuchnutú hlavu, bola
celkom zavodnená. Nedávali jej vtedy ani jedno percento na prežitie. Následne ju vrtuľníkom previezli
do nemocnice do Banskej Bystrice, kde sa liečila dlhú dobu, v podstate tam jej zachránili život. Postupne

sa podrobila operáciám, liečbam. Mesiac bola v kóme a potom, keď sa z kómy prebrala, dlhšiu dobu
nevnímala okolie a ani nevedela o sebe. Bola hospitalizovaná jednak aj na infekčnom oddelení, na
neurologickom oddelení, neskôr na chirurgii a bola na polročnom liečení v Kováčovej. Mama nevedela
potom, akosaprebralazkómyaničítať,anipísať, učilajuavenovalasajejsestra.Ajterajšíjejzdravotný
stav si tiež vyžaduje 24-hodinovú starostlivosť, keďže sama si nevie nič urobiť, sama sa nevie okúpať,

obliecť a podobne. Tým, že bol zasiahnutý jej mozog, nevie udržať rovnováhu, vie prejsť iba za pomoci
opory. Prvý krok urobila asi po 3 resp. 3,5 roku od nehody. Nepamätá si veci, ktoré sa momentálne dejú,
ale spomína si len na skutočnosti z pred 30 rokov. V čase, keď bola v kóme, vydávala nejaké zvuky a v
tom čase jej tiež podávali lieky na tíšenie bolesti, zdravotný stav mamy zničil aj ich otca, ktorý to ťažko
znášal, nezvládol to a pred 2 rokmi zomrel. Jeho život bol tiež poznačený trápením ich mamy.

Svedkyňa Š. Y.Á. - sestra žalobkyne vo svojej výpovedi uviedla, že sa stala opatrovateľkou žalobkyne,
svojej sestry, potom, ako sa vrátila z Kováčovej a to 4. 6. 2003. Od tej doby je s ňou denno-denne s tým,
že sa striedajú aj s deťmi. Sestru prvýkrát videla po nehode asi po dvoch týždňoch, keď sa jej stav už
zlepšil, napriek tomu bol na ňu hrozný pohľad. Pred nehodou bola sestra vždy veselá, čulá, pracovala v
predajni potravín a chodila aj do školy. Bola obľúbená v kolektíve, každý ju mal rád - kolegyne, zákazníci.

Ona zo sestier bola najšikovnejšia. Dodnes sa na ňu známi pýtajú, ako sa má, zaujímajú sa o ňu. Sestra
sa podrobila viacerým operáciám, mala silný náraz mozgu a v podstate sa jej mozog poškodil v dôsledku
nárazu. Po návrate do svojho bytu sestra nespoznávala ani svoj byt, nevedela chodiť, bola na vozíku, po
nehode obojstranne čiastočne ochrnula. Triasli sa jej ruky, po nehode ju učila písať, pretože nevedela
ani čítať, ani písať. Nevedela ani aký je deň, mesiac, rok. Pamäť jej precvičovala nácvikom krátkych

básničiek a pesničiek. Denne čítali a písali. Alternatívnou liečbou sa pokúšali postaviť ju na nohy aj za
pomoci liečiteľa Doteraz sestra nedokáže chodiť, pretože má poruchu motoriky a má závažnú poruchu
koordinácie končatín. Zhoršil sa aj psychický stav sestry, keďže bola sústavne v neustálom strese, často
plakala, rozprávala o nehode.

Zo záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie LEGE ARTIS s. r. o. č. 15/2014 vyplýva, že
celkový zdravotný stav žalobkyne v čase pred úrazom možno hodnotiť ako dobrý, žalobkyňa nemala
žiadne zdravotné ťažkosti, chodila bez dopomoci, bola aktívna, plne sebestačná. Po úraze sa stala
ťažko mobilnou - je schopná schôdze len s dopomocou 2 osôb, aj to len na krátke vzdialenosti /na
WC z vozíka/, inak na invalidnom vozíku, je plne odkázaná na pomoc druhej osoby - 24-hodinová

opatrovateľská starostlivosť, pomoc pri bežných denných úkonoch (strava, obliekanie, hygiena), má
čiastočne postihnutú hybnosť všetkých končatín, je dezorientovaná časom, má poruchu pamäťových
funkcií, podľa záverov psychiatrického vyšetrenia jej psychomotorické tempo je výrazne inhibované,
poznávacie funkcie vzhľadom na predúrazové obdobie výrazne oslabené, intelektový výkon je znížený
až v pásme ľahkej mentálnej retardácie, pre organické poškodenie mozgu, poruchy koncentrácie

pozornosti, hypoaktivita, emočná labilita, odbúranie produktívnej činnosti a strata záujmov. Znalecká
organizácia posúdenie bolestného zo dňa 15. 8. 2003 t. j. posudok o bolestnom, vypracovaný primárom
MUDr. Jozefom Hudecom považovala za primeraný a bodovo dostatočne ohodnotený. Posudok o
sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaný W.. V. K., zo dňa 15. 8. 2003 podľa vyjadrenia
konzultanta z odvetvia psychiatrie upravila nasledovne: Položka 251 - vážne mozgové poruchy

po ťažkom poranení mozgu - porucha pamäti, organický psychosyndróm SY pseudocerebellárny -
hodnotený 1 200 bodov. Celkové sťaženie spoločenského uplatnenia vzhľadom k časovému odstupu od
vypracovania posudku o SSU, jeho novú hodnotu stanovila na 3 300 bodov. V posudku sa ďalej uvádza,
že žalobkyňa po stránke objektívnej prežila silné bolesti a útrapy, výrazné a ťažké psychické strádania,
rozsiahle a závažné psychické zmeny trvalého charakteru, ako aj trvalé poruchy nervového ústrojenstva

so závažným dopadom na ďalší život a uplatnenie s nemožnosťou aktívneho pohybu, s nutnosťou
starostlivosti druhej osoby, straty samostatnosti, spojené so 7-mesačným pobytom v nemocniciach
po úraze, s dlhodobým bezvedomím, dočasnou stratou kontroly nad zvieračmi, nemožnosťou prijímať
potravu cez ústa a nutnosťou kŕmenia cez PEG (sonda zavedená cez brušnú stenu do žalúdka) s
plnou odkázanosťou na fyzickú a psychickú starostlivosť ošetrujúceho personálu a opatrovateľstva

príbuznými. Bolesti, spojené s opakovanými operačnými zákrokmi, bolestivou ťažkou a dlhodobou
rehabilitáciou aj trvalými následkami na duševnom a fyzickom zdraví. Žalobkyňa podstúpila niekoľko
operácií. V ďalšom živote žalobkyňu ohrozuje jej zdravotný stav hlavne vekom sa zhoršujúca hybnosť,
schopnosť samostatného pohybu, stoja, chôdze a kontroly zvieračov, čo je už teraz po úraze značnenarušené a vekom sa tieto ťažkosti zhoršujú. Rovnako sú ohrozené duševné funkcie, ktoré sú úrazom
pre organické poškodenie mozgu narušené a vekom, starnutím organizmu sa zhoršujú. Schopnosť
komunikácie, porozumenia a zapamätania si, ako aj vôľové schopnosti v ďalšom živote sú závislé od

celkového fyzického stavu, ktorý sa môže časom postupne zhoršovať. U navrhovateľky v dôsledku
predmetného úrazu došlo z hľadiska psychiatrického k sťaženiu spoločenského uplatnenia, keď u
menovanej bola zistená organická porucha osobnosti a správania zavinená chorobou, poškodením a
disfunkciou mozgu. Vážne mozgové alebo duševné poruchy po ťažkom poranení hlavy - položka 253
- kde sťaženie spoločenského uplatnenia znalecká organizácia ohodnotila na 1 200 bodov. Zistené

následky poškodenia zdravia v psychickej oblasti znalecká organizácia považuje za trvalé, ktoré nie je
možné viac liečbou pozitívne ovplyvniť. žalobkyňa - od dopravnej nehody z hľadiska psychiatrického
nie je schopná uplatniť sa v osobnom, pracovnom a spoločenskom živote (je u nej narušené emočné
prežívanie vzhľadom na konitívny deficit, nie je schopná samostatne vykonávať ani samoobslužné
činnosti, preto nie je ani schopná sa zaradiť do pracovného či spoločenského života, nedokáže sa
venovaťsvojimpredchádzajúcimzáujmom).Žalobkyňamánaokolnostiúrazupriebehliečbyantegrádnu

amnéziu a na isté časové obdobie pre úrazom retrográdnu amnéziu (nepamätá si určitý čas života pre
úrazom a celý priebeh liečby po úraze). Aktuálne aj napriek značnému kognitívnemu deficitu (v oblasti
intelektu, pamäťových funkcií, funkcií myslenia a podobne), ku ktorému u žalobkyni došlo následkom
úrazu, si je čiastočne vedomá svojho poškodenia zdravia a z toho plynúcich obmedzení. Nie je schopná
chápať plne svoje poškodenie zdravia, čo je vlastne prejav samotnej duševnej choroby (demencie a

postraumatického mozgového syndrómu). Vzhľadom k časovému odstupu od vypracovania posudku o
SSU, jeho novú hodnotu stanovila na 3 300 bodov podľa zákona č. 437/2004 Z. z.

Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu k znaleckému posudku uviedla, že znalec nemá
možnosť podľa platnej legislatívy zvyšovať sťaženie spoločenského uplatnenia a krátiť všetky položky

sťaženia spoločenského uplatnenia, okrem najzávažnejšej na polovicu príslušnej sadzby. Podľa zásad
hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, by sťaženie spoločenského uplatnenia predstavovalo
1 765 bodov, v znaleckom posudku, ale neboli zahrnuté položky 312 a 314 c t. j. únik stolice a moča,
ktoré u žalobkyni sú evidentne prítomné až doteraz. K samotnému mimoriadnemu zvýšeniu bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia je dominantný zo znaleckého posudku jeho obsah, ktorým je

jednoznačne preukázané, že v danom prípade ide o prípad mimoriadneho zreteľa pri bolestnom a
sťažení spoločenského uplatnenia a pre úvahu súdu sú rozhodné práve tieto úvahy, ktoré sú uvedené
v znaleckom posudku a to bez ohľadu na stanovenie bodov bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia, keď primeranou náhradou škody pri bolestnom je suma 3 555.000,- Sk a pri sťažení
spoločenského uplatnenia 7 762 500,- Sk. Pri posudku Národného rehabilitačného centra vychádza pri

bolestnom 60 násobok a pri sťažení spoločenského uplatnenia 50 násobok. K položke 239 posudku
o bolestnom uviedla, že je pravdou, že v čase vypracovania posudku plánovaná extrakcia nebola
realizovaná, hoci t. č. žalobkyňa túto operáciu absolvovala.

Žalovaná v 1. rade naďalej trvala na tom, že nárok žalobkyne nie je dôvodný, že k dopravnej nehode

nedošlo za splnenia podmienok osobitnosti prevádzky motorového vozidla a okolností na strane
prevádzky motorového vozidla. K uplatnenému nároku titulom bolestného, a sťaženia spoločenského
uplatnenia, aj po vypracovaní znaleckého posudku (ďalej len ZP) a jeho doplnku, zo strany žalovanej v
1. rade pretrvávajú vážne výhrady, nakoľko predmetný posudok nie je vypracovaný v súlade s platnou
právnou úpravou, keď bol nesprávne použitý právny predpis a aj keď znalecký posudok v rozsahu

zraneníkorešpondujespôvodnýmposudkomobolestnom, ktorýžalobkyňapredložilavkonaní.Celkovú
výšku odškodnenia bolestného po odpočítaní položky, za v tom čase nerealizovanú extrakciu, žalovaná
vyčíslila na 961,25 bodov. Žalovaná v 1. rade namietala zvýšenie hodnotenia bolestného tak, ako je
to realizované v predmetnom posudku o bolestnom, nakoľko toto nie je vykonané v súlade s ods. 6
zásad pre hodnotenie, ktoré sú prílohou Vyhlášky č. 32/1965 Zb., v danom prípade zo slovného popisu

dôvodov pre zvýšenie hodnotenia, je zrejmé, že sa nejedná o súbeh dôvodov pre ktoré by mohol byť
zvýšené odškodnenie na dvojnásobok. Navyše komplikácia vo forme sepsy, tak ako to vyplýva ho ZP
znaleckej organizácie nevznikla v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ale v súvislosti s pobytom
v zdravotníckom zariadení. K samotnému požadovanému 60-násobku zvýšenia odškodnenia sťaženia
spoločenského uplatnenia, vzhľadom na okolnosti zranení a následnej liečby, nebola preukázaná

osobitosť do takej miery, aby takýto násobok bol primeraný, sťaženie spoločenského. uplatnenia, ktoré
je hodnotené v ZP rovnako vykazuje vážne nedostatky a nesúlad s právnou úpravou pri hodnotení
jednotlivých položiek, avšak úpravu tohto hodnotenia je možné realizovať v rámci aplikačnej praxe
súdu pre hodnotenie v rámci zásad pre hodnotenie z prílohy Vyhlášky č. 32/1965 Zb. K primeranostiodškodnenia poukázala na znenie ust. § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky, keď je potrebné v tomto konaní
preukázať nie dôvod mimoriadneho ale osobitného zreteľa, pričom tieto dva pojmy nie sú totožné,
napriek tomu, že zranenia zanechali následky, je potrebné primerane posúdiť ich dopad na ďalší život

žalobkyne a tak určiť primeranú náhradu odškodnenia. Vzhľadom k tomu, že aj v zmysle O. s. p.
je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu, znalecký posudok znaleckej organizácie je potrebné
akceptovať v tom čase, kedy je tento vypracovávaný, pretože zmyslom odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia je to, ak poškodenie na zdraví má preukázateľné nepriame dôsledky pričom,
je potrebné zohľadniť aj predpokladaný vývoj týchto trvalých následkov a odškodnenie za poškodenie

resp.. následky prechodného alebo dočasného rázu nie je možné odškodniť.

Žalovaný v 2. rade trval na svojom pôvodnom stanovisku a naďalej žiadal žalobu zamietnuť, poukázal
hlavne na to, že ako vodič neporušil žiadnu povinnosť a že jeho reakcia vodiča bola na vzniknutú situáciu
obvyklá a správna, čo vyplýva aj zo znaleckého posudku. Je len otázne, či nemohol zabrániť zrážke, i
keď neporušil žiadne pravidlá cestnej premávky, ktorú skutočnosť nechával na posúdenie súdu.

Z výpovede znalca W.. G. F. vyplýva, že námietky k znaleckému posudku v položke bolestného
uznal a za chybu sa ospravedlnil. K bodovému hodnoteniu uviedol, že bodové hodnotenie platné v
čase vzniku úrazu podľa vyhlášky a bodové hodnotenie podľa novej vyhlášky z roku 2004 sa líši v
niektorých kategóriách za niektoré poranenie bodovo, ale nie nejako zásadne. Hodnotenie sťaženia

spoločenského uplatnenia bolo vykonané v čase podľa vyhlášky platnej, kedy bol prvýkrát vyhlásený
trvalý následok sťaženia spoločenského. uplatnenia. K jednotlivým bodovým hodnoteniam SSU
dospeli na základe posúdenia zdravotnej dokumentácie a na základe vlastného vyšetrenia žalobkyne
a na základe vyšetrenia žalobkyne psychiatrom. Na základe posúdenia zdravotnej dokumentácie a
vyšetrenia žalobkyne sa zistilo, že niektoré poškodenia zdravotného stavu už neboli prítomné v čase

ich posudzovania v takom rozsahu, aby mohli byť zahrnuté ako trvalé následky poranenia, a preto
tam zahrnuté neboli. Predovšetkým poruchy moča a stolice, kedy pacientka pri vyšetrení tieto následky
neudávala. Pripustil však, že tieto zdravotné následky po úraze existovali, aj v čase po úraze. K
ustáleniu zdravotného stavu, čiastočne došlo u žalobkyne po liečení v Kováčovej, kedy už k zásadným
dramatickým zmenám zdravotného stavu u žalobkyne nedochádzalo. V roku 2003 bola žalobkyňa

prepustená z nemocnice a to 4. júna 2003. K tomuto dátumu zdravotné následky existovali, ale pri
vyšetrení znalcom a to o 11 rokov neskôr už neboli všetky prítomné a to je k dátumu 8. 12. 2014,
kedy sa realizovalo vyšetrenie znalcom. Keďže u žalobkyne došlo k zlepšeniu zdravotného stavu sa
v znaleckom posudku hodnotenie líši, pretože bolo robené neskôr. K ustáleniu zdravotného stavu sa
znalecnevedelvyjadriť,keďžeprešlodlhšiečasovéobdobiemedzibodovýmhodnotenímW..V.K.vroku

2003 a ich znaleckej organizácie v r. 2014, preto došlo aj k rozdielnemu vyčísleniu bodového hodnotenia
pri posudzovaní zdravotného stavu žalobkyne. Znalec vo svojej výpovedi uviedol, že priznané položky
č. 313 a 314c, boli správne hodnotené a boli priznané dôvodne. Rovnako boli aj položky pod číslom
323c a 333b správne hodnotené. Rozdielnosť hodnotenia položky 303 W.. V. K. bolo hodnotené v
počte bodov 1 000 a novým posudkom 650, k zmene došlo pre zníženie stupňa poúrazovej paraparézy.

Pokiaľ by sa hodnotenie robilo k dátumu 2003, tak ako to hodnotil W.. V. K., rovnako by to hodnotila
aj znalecká organizácia k tomu istému dátumu. Sporné položky a nižšie hodnotenie v porovnaní s
obdobím z pred 11 a 12 rokmi bolo hlavne z dôvodu zlepšenia zdravotného stavu žalobkyne. Znalec
v závere však konštatoval, že posudok MUDr. Jozefa Hudeca je správny. Pri vypracovaní znaleckého
posudku mala znalecká organizácia k dispozícii celkovú zdravotnú dokumentáciu a zdravotnú kartu

žalobkyne so záznamami od dopravnej nehody až do roku 2014. Zdravotný stav žalobkyne k 04.
06. 2003 hodnotil W.. V. K. ako ustálený, ktorý pri tomto vychádzal pri sťažení spoločenského
uplatnenia, pri svojom posudzovaní k 15. 08. 2003. Pri prehodnocovaní o 11 rokov neskôr sa zistilo
určité zlepšenia zdravotného stavu u žalobkyne, nie zásadné, ale niektoré áno, ktoré mali vplyv na
zmenu bodového hodnotenia v jednotlivých položkách, ktoré sú v znaleckom posudku uvedené. Došlo

takto k priaznivej zmene zdravotného stavu odstupom času u žalobkyni a preto vznikli tie rozdiely
medzi jednotlivými hodnoteniami. Hlavným poranením, ktoré výrazným spôsobom zasiahlo do doby
liečenia bolo spôsobené ako závažné a to poranenie mozgu a lebky, to bolo poranenie najzávažnejším
a s najvážnejšími následkami. Vyžadovalo si to jednak opakované terapeutické a chirurgické zásahy,
to spôsobilo aj následne vznik sepsy a teda predĺženie celkovej doby liečenia, takže usúdili, že

bodové zvýšenie v súvislosti so vznikom sepsy bolo oprávnené. Tieto nákazy sa vyskytujú u dlhodobo
hospitalizovaných pacientov, ktorí sú po ťažkých poraneniach, a preto tu príčina je a súvisí to aj so
zranením a je to jedna z príčin predĺženia liečenia, ale nie podstatná a zásadná. Podstatnou a zásadnou
je rozsah primárneho poranenia. Epidemiologické a bakteriálne príčiny je veľmi ťažké vylúčiť, keďžepacient dlhodobo v bezvedomí a s ťažkým poranením mozgu, má porušenú integritu obranného systému
a je náchylný zápalovo reagovať aj na bežné inak epidemiologicky nezávažné situácie vo svojom okolí.
Vyjadriť sa či epidemiologická situácia v danom čase, v danom prostredí mala vplyv na zdravotný stav

je veľmi ťažké a nemožné. Ostatné zranenia u žalobkyne si vyžadovali operačnú a rehabilitačnú liečbu.

Žalobkyňavzastúpenísvojhoprávnehozástupcuuviedla,čosatýkabolestnéhokpoložke239,zotrvával
na posudku W.. V. K., ktorý posudok je vypracovaný podľa príslušnej legislatívy, s tým že posudzujúci
lekár správne uplatnil zásady pre hodnotenia a sťaženia spoločenského uplatnenia. Znalec znaleckej

organizácie sa vyjadril k závažnej okolnosti, že pokiaľ by hodnotil ku dňu uplatnenia SSU, hodnotil by
rovnako, ako hodnotil W.. V. K.. Diferenciácia hodnotenia spočíva v uplynutí času, nakoľko po 12 rokoch
došlo k čiastočnému zlepšeniu zdravotného stavu žalobkyne, tak ako to vyplýva z jeho posudku. Aj
napriek tomu však nie je možné nezapočítať položky 313 a 314c, nakoľko z výpovedí svedkov a hlavne
samotnej žalobkyne jednoznačne vyplýva, že tieto následky pretrvávajú dodnes.

Čo sa týka mimoriadneho zvýšenia je toho názoru, že boli preukázané hodnoty osobitného zreteľa,
tak bolestného ako aj SSU. Poukázal v tejto súvislosti na dôvody žaloby, ktoré boli vykonané
dokazovaním, predovšetkým znaleckým posudkom, výsluchom svedkov a ďalšími listinnými dôkazmi.
Bolo preukázané, že žalobkyňa trpela mučivými a dlhodobými bolesťami, podrobila sa opakovaným
operáciám, konkrétne piatim. Bola v liečebnom režime až od úrazu do júna 2003 a to 8 mesiacov, tým jej

liečba neskončila, pokračuje a bude pokračovať až do konca života. Čo sa týka mimoriadneho zvýšenia
SSU poukázal na vykonané dokazovanie s tým, že žalobkyňa bola pred úrazom v dobrom stave,
neprekonala žiadne úrazy, operácie a nemala žiadne zdravotné problémy. Bola aktívna a sebestačná.
Úraz jej spôsobil závažne následky poškodenia zdravia, tak ako to vyplýva z lekárskych posudkov,
sťaženia spoločenského uplatnenia, ale aj zo znaleckých posudkov. V čase úrazu mala navrhovateľka

54 rokov, bola sebestačná v dôsledku úrazu sa stala invalidnou a ťažko postihnutou osobou. Fatálne
následky bude navrhovateľka prežívať a pociťovať do konca života. Je toho názoru, že zvýšenie
spoločenského uplatnenie a bolestného je primerané a v súlade so zásadou proporcionality. Zároveň si
uplatnil aj trovy konania, predstavujúce trovy právneho zastúpenia.

Súd vo veci sa oboznámil s obsahom spisu OVJP - 139 /RV - 03 - Ha, z neho súd zistil že, samotný
skutkový dej zistený v čase dopravnej nehody, dňa 22. 11. 2002 o 18. 00 hod., pri ktorom žalobkyni sa
ublížilo na zdraví, vychádzala z najmenej dvoch alternatív. Jedna alternatíva vychádzala z toho, že ako
žalobkyňa tak aj svedkyňa V.T. tesne pred nehodou prešli krížom štátnu cestu I/67 z pravého okraja cez
jazdný pruh, v ktorom jazdil žalovaný v 2. rade so svojím motorovým vozidlom do priestoru takzvaného

ostrovčeka križovatky a podľa svedkyne V., ktorá si nevšimla kedy vedľa kráčajúca žalobkyňa počas
prechodu cez tento jazdný pruh sa otočila a sa vrátila, bola zrazená prichádzajúcim motorovým vozidlom
zn. Peugeot Partner combi. Ďalšia alternatíva vychádzala z toho, že obidve chodkyne ako žalobkyňa tak
aj V.Á. ostali na pravom okraji vozovky a iba žalobkyňa vstúpila do jazdnej dráhy motorového vozidla.
(o tom svedčí najmä znalecký posudok súdneho znalca W.. V. H. z odboru zdravotníctva). S tým, že

žalobkyňa bola pri priečnom prechode jazdného pruhu uvedeného vozidla prichádzajúceho ku nej z
ľavej strany zrazená (narazená) v ľavej časti, keď mala vykročenú ľavú nohu a prenášala váhu tela
na svoju pravú nohu, pričom tento prvý dotyk dostala ľavou prednou časťou vozidla, (dá sa povedať,
že chýbalo len niekoľko centimetrov, aby ju vozidlo v momente zrážky minulo zozadu ). V trestnom
konaníbolozistené,ževčasetejtotragickejnehodymiestonehodyboloosvetlenépouličnýmosvetlením

(v čase nehody bez osvetlenia, vzhľadom na ročné obdobie vyplývajúce z dátumu nehody miesto
nehody by bolo úplne v tme). Kontrolný znalec z odboru dopravy Ústav súdneho inžinierstva v Žiline
sa zaoberal obidvoma verziami, pričom dospel k záveru, že obidve prechádzajúce chodkyne, či už
samostatne svedkyňa V., ktorá križovatkou prešla bez akýchkoľvek negatívnych následkov, alebo spolu
prechádzajúce chodkyne t. j. aj spolu so žalobkyňou sa spolupodieľali na vzniku tejto dopravnej nehody

a vytvorili pre vodiča žalovaného v 2. rade dopravnú situáciu, ktorej už nemohol úspešne zabrániť.
Kontrolný znalec zároveň uviedol, že keď by vodič nebol reagoval ako pri prvej verzii, pri ktorej podľa
svedkyne V. sa musela žalobkyňa z časti cesty vedúcej cez jazdný pruh žalovaného v 2. rade vracať,
reagoval tak, že robil pri brzdení manévre aj s volantom, bol by prešiel medzi obidvoma chodkyňami (aj
podľa znalca zastaviť už nemohol) tak, že by nebol ublížil žalobkyni.

Z vyšetrovacieho spisu OR PZ UJaKP odboru justičnej a kriminálnej polície, oddelenia vyšetrovania
L., ČVS: OÚJP-139/RV-2003 Ha vyplynulo, že skutkový dej v čase dopravnej nehody, dňa 22. 11.
2002 o 18,00 hodine, pri ktorom došlo k ublíženiu na zdraví žalobkyne, nebol jednoznačne zistený.Z vykonaných dôkazov sa nedala vyvodiť trestná zodpovednosť žalovaného v 2. rade a preto bolo
uznesením Okresnej prokuratúry v L., sp. zn. Pv 1162/2005 zo dňa 30. 7. 2008 trestné stíhanie proti
nemu zastavené.

Zo znaleckého posudku Žilinskej univerzity v Žiline, Ústavu súdneho inžinierstva č. 90/2008 vyplynulo,
že z analýzy dopravnej nehody vozidlo riadené žalovaným v 2. rade, pred nehodou sa pohybovalo
rýchlosťou cca 59,4 km/hod. ± 5 % (56,4 až 62,4 km/hod.) Žalovaný v 2. rade na situáciu začal reagovať
zo vzdialenosti 27,2 metre pred miestom zrážky. Vtedy podľa verzie A/ bola chodkyňa V. v jazdnom

pruhu vozidla 1,24 m od pravej vodiacej čiary, žalobkyňa v tom čase bola 0,67 m pred pravým okrajom
vozovky. Podľa verzie B/ bola v tom čase chodkyňa V. na vozovke 1,24 m od pravej vodiacej čiary a
chodkyňa - žalobkyňa bola na vozovke 0,6 m od pravej vodiacej čiary. Ak by žalovaný v 2. rade v čase
dopravnej nehody išiel rýchlosťou 41,0 km/hod. ± 5 % a reagoval 27,3 m od miesta zrážky, zastavil by
pred miestom zrážky a to aj v prípade, že by sa vyhol chodkyniam vpravo. Pri včasnej reakcii žalovaného
v 2. rade zo vzdialenosti 36,3 m pred miestom zrážky by zastavil v rýchlosti 50,7 km/hod. ± 5 %. Ak mal

žalovaný v 2. rade podľa zákonných predpisov povinnosť ísť nižšou rýchlosťou, ako 41,0 km/hod. ± 5
% resp. 50,89 km/hod. ± 5 %, ako v skutočnosti išiel - 59,4 km/hod. ± 5 %, potom technickou príčinou
dopravnej nehody bolo, že žalovaný šiel vyššou rýchlosťou, ako bola primeraná pre danú situáciu. Ak
túto povinnosť nemal, potom technickou príčinou dopravnej nehody je vstup chodkýň do jazdnej dráhy
vozidla, ktoré viedol žalovaný v 2. rade.

Súd po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade ako prevádzateľ
motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda na zdraví žalobkyni, zodpovedá v zmysle
ustanovenia § 427 ods. 1/, 2/ OZ v rozsahu minimálne 50 %. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia,
za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku zodpovedá poškodenému zásadne jeho

prevádzateľ, v danom prípade žalovaný v 2. rade. Týmto ustanovením je zodpovednosť prevádzateľa
za spôsobenú škodu upravená na objektívnom princípe, t. j. bez zreteľa na zavinenie. Postavenie
poškodeného pri uplatňovaní škody je uľahčené tým, že nemusí preukazovať porušenie právnej
povinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke
dopravných prostriedkov, pričom musí byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku. V

danom prípade je nepochybné, že žalovaný v 2. rade je prevádzateľom motorového vozidla zn. Pegueot
Partner combi EČV: E. XXX Z., ktorým kritického dňa bola žalobkyňa zrazená.

Podľa ustanovenia § 428 OZ prevádzateľ sa zbaví zodpovednosti len v prípade, ak bola škoda
spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže,

že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Pod
pojmom „vynaloženie všetkého úsilia“ treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné
za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Pri interpretácii
neodvrátiteľnosti škody treba zdôrazniť, že nesmie ísť o škodu neodvrátiteľnú subjektívne, škoda musí
byť, ako to vyplýva z ustanovenia § 428 OZ vždy neodvrátiteľná objektívne. To znamená, že škodu

za daných pomerov nemohol odvrátiť nielen ten, ktorý je prevádzateľom, ale ani žiadny iný na jeho
mieste. Prevádzateľ sa môže zbaviť zodpovednosti v prípade, ak škoda bola spôsobená zavinením
poškodeného. Zavinenie poškodeného v ustanovení § 427 a nasl. neupravuje výslovne ako osobitný
liberálny dôvod. Je však potrebné vychádzať z toho, že ustanovenie § 441 OZ, ktoré upravuje zavinenie
poškodeného sa musí vzhľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť aj v tomto osobitnom prípade

zodpovednosti. Výlučné zavinenie poškodeného môže viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti
prevádzateľa za škodu, avšak len v tom prípade, ak škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky
(§ 427 ods. 1/ OZ), ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke (§ 428 OZ).
Ak bolo teda zavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody, vyvolanej osobitnou povahou prevádzky
dopravného prostriedku, prevádzateľ sa zbaví celkom zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu nesie

sám poškodený. Ak však je zavinený protiprávny úkon poškodeného len jednou z príčin škody vyvolanou
osobitnou povahou prevádzky, určitého dopravného prostriedku a ak bolo treba hľadať ďalšiu príčinu na
strane prevádzateľa, potom znáša poškodený škodu pomerne.

Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych úvah súd dospel k záveru, že v danom prípade škodu

pomerne znáša žalobkyňa ako poškodená a to v rozsahu 50 %, a žalovaný v 2. rade v rovnakom rozsahu
50 %. Ako vyplynulo zo záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, žalobkyňa
spolu s V. pri správnom zhodnotení dopravnej situácie nemali vstupovať do pravého jazdného pruhu,
v ktorom viedol vozidlo žalovaný v 2. rade, keďže mali dostatočne veľký časový priestor na správnureakciu a následne správne konanie. Zo zákonných predpisov vyplýva, že chodec pred vstupom na
vozovku sa musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, aby neprinútil druhého účastníka
nebezpečne meniť rýchlosť a smer jazdy.

Na jednej strane podľa tohto znaleckého posudku z analýzy dopravnej nehody - zo zanechaných stôp
žalovaný v 2. rade začal reagovať na chodkyne zo vzdialenosti 27,3 m od miesta zrážky, pri rýchlosti
59,4 km/hod. ± 5 %, keď chodkyňa Jánošiová bola už 1,24 m v jeho jazdnom pruhu a poškodená -
žalobkyňa 0,87 m. Avšak podľa názoru súdu, žalovaný v 2. rade pri dostatočnom venovaní sa jazde,

patričnej pozornosti, uvedomujúc si, že vchádza do križovatky, kde sú vyznačené prechody pre chodcov
a kde mu nič nebránilo vo výhľade, musel spozorovať prichádzajúcich chodcov ku križovatke a tým
zvýšiť pozornosť na reakciu týchto chodcov a práve v tom súd vidí, že žalovaný v 2. rade pred samotnou
nehodou, „nevynaložil všetko úsilie“ za daných podmienok, aby nehode predišiel.

Súd dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade, ako prevádzateľ uvedeného motorového vozidla sa nezbavil

svojej objektívnej zodpovednosti podľa § 428 OZ úplne v súvislosti s touto dopravnou nehodou, ku ktorej
došlo dňa 22. 11. 2002. Ide o to, že žalovaný v 2. rade nepreukázal skutočnosť, že škode , ktorá vznikla
zrážkou jeho motorového vozidla na zdraví žalobkyne nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré možno od neho objektívne požadovať (za takúto skutočnosť zakladajúcu neodvrátiteľnosť
škody sa považujú najmä prírodné udalosti, blesk, povodeň atď., alebo skutočnosti, ktoré majú pôvod

v ľudskom správaní, či v správaní zvieraťa). Práve pri najpravdepodobnejšej verzii rovnajúcej sa istote,
ktorú popísala pre účely trestného konania svedkyňa V.R. totiž, že ani ona ani žalobkyňa si nevšimli
prichádzajúce motorové vozidlo zľava pri príprave na prechod cez uvedenú križovatku (pričom podľa
výsledkov trestného konania vozidlo žalovaného v 2. rade prichádzajúce od Betliara ku križovatke bolo
riadne osvetlené a jazdilo aspoň s tlmenými svetlami blížiac sa ku osvetlenej križovatke) a preto vkročili

na vozovku z chodníka pričom ona bezpečne prešla do oblasti takzvaného ostrovčeka križovatky a
všimla si až následný zvukový efekt z nárazu vozidla do žalobkyne a preto sa otočila a sama preto
predpokladala,žesňouprechádzajúcažalobkyňainštinktívnevčastiprechodu samuselanáhlezastaviť
a otočiť, v úmysle vrátiť sa na miesto odkiaľ prechod spolu začali, vyplýva, že sa vytvoril vracajúcou sa
žalobkyňouasvedkyňouJánošiovoupriestordostatočneširoký nato,abyužvtejtovyostrenejdopravnej

situácii žalovaný v 2. rade so svojím vozidlom prešiel medzi žalobkyňou a svedkyňou Jánošiovou, nebyť
jehomanévrovsvolantompriprudkombrzdenísvojhovozidlaakotopotvrdilkontrolnýznaleckýposudok
posudzujúci práve túto verziu skutkového deja. Ide teda podľa súdu o to, že žalovaný v 2. rade síce
zo svojho subjektívneho hľadiska snažiac sa o to, aby sa vyhol priamemu stretu svojho vozidla s
prekážkou, ktorú v tom momente predstavovala žalobkyňa, urobil svoje vodičské úkony a manévroval

s volantom, ako najlepšie podľa svojho subjektívneho odhadu dokázal. Neznamená to ovšem, že iný
vodič s inými skúsenosťami túto okamžitú dopravnú situáciu by riešil bez týchto manévrov, držiac sa
rovnakého smeru a bol by teda prešiel medzi obidvoma chodkyňami aj za cenu porušenia dopravných
predpisov o nedodržaní bezpečnej vzdialenosti medzi týmito dvoma chodcami.

Z týchto dôvodov súd uznal objektívnu zodpovednosť žalovaného v 2. rade v rozsahu 50 %, pričom
k výške jeho zodpovednosti dospel úvahou, ktorá sa opiera o výsledok znaleckého dokazovanie z
odboru dopravy oboch znalcov (R.. N., aj Ústavu súdneho inžinierstva ), že na tejto dopravnej nehode
sa podieľajú aj chodkyne a to hlavne žalobkyňa, ktorá svojím správaním taktiež ovplyvnila negatívne
správanie sa vodiča žalovaného v 2. rade, pričom súd jej zodpovednosť a spoluvinu žalobkyne ohodnotil

rovnako v rozsahu 50 %.

Súd poukazuje predovšetkým na porušenie povinností žalovaného v 2. rade a to :
- v zmysle § 4 ods. 1/ písm. f/ Zákona o premávke na pozemných komunikáciách má vodič motorového
vozidla povinnosť „dať prednosť chodcom prechádzajúcim cez priechod pre chodcov, pritom ich nesmie

ohroziť ani obmedziť. Na ten účel je povinný zastaviť vozidlo“,
- v zmysle § 4 ods. 1/ písm. e/ Zákona o premávke na pozemných komunikáciách má vodič motorového
vozidla povinnosť „dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, osobitne starým osobám“,
- v zmysle § 4 ods. 1/ písm. c/ Zákona o premávke na pozemných komunikáciách má vodič motorového
vozidla povinnosť venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke“.

Žalovaný v 2. rade v čase pred dopravnou nehodou mal dostatok času a priestorovej vzdialenosti
reagovať na prechádzajúce chodkyne k prechodu pre chodcov cez šrafovaný trojuholník a zvýšiť
opatrnosť, rýchlosť spomaliť, prípadne motorové vozidlo zastaviť. Ak by dodržal povinnosti, ktoréukladá zákon, dal prednosť chodkyniam, venoval sa plne vedeniu vozidla a sledoval situáciu v cestnej
premávke a zvýšil opatrnosť voči chodcom, k dopravnej nehode by nemuselo dôjsť. Vyššie citované
ustanovenia ukladajú tieto povinnosti vodičom predovšetkým z dôvodu zvýšeného nebezpečenstva

motorových vozidiel vo vzťahoch ku chodcom tak, ako to je ustanovené v legislatíve Európskej únie.
Podľa znaleckého posudku vodič síce jazdil povolenou rýchlosťou, čo však neznamená, že primeranou.
Rýchlosť vozidla bola vypočítaná na základe brzdných stôp. Na začiatku brzdenia išiel žalovaný v 2.
rade povolenou rýchlosťou. Nie je však preukázané, či išiel povolenou rýchlosťou aj pred začiatkom
intenzívneho brzdenia, resp. či nezačal intenzívne brzdiť až po znížení rýchlosti na povolenú hranicu.

Minimálnavzdialenosť,naktorúmoholžalovanýv2.radevidieťsprávaniechodkýňprivstupenaprechod
pre chodcov podľa znaleckého posudku je 120 metrov. Aj podľa výpovede žalovaného v 2. rade vyplýva,
že chodkyne videl od tabule „Rožňava mesto“. Videl aj dopravné označenie „prechod pre chodcov“,
pričom chodkyne išlo plynulo (str. č. 8 ZP č. 096/2003).

Podľa § 415 OZ každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku,

na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 420 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 427 fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu, vyvolanú
osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla,
motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

V zmysle ustanovenia § 823 OZ náhradu platí poisťovateľ poškodenému, poškodený však právo na

plnenie proti poisťovateľovi nemá.

Podľa§797ods.1/OZprávonaplneniemá,pokiaľniejevtomtozákonealebovpoistnýchpodmienkach
ustanovené inak, ten, na ktorého majetok, život, alebo zdravie, alebo na ktorého zodpovednosť za škody
sa poistenie vzťahuje (poistený).

V rámci dokazovania bolo takto preukázané, že žalovaný v 2. rade zodpovedá za škodu na zdraví
žalobkyni v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s porušením jeho povinností, vyplývajúcich
zo Zákona o premávke na pozemných komunikáciách, resp. v spojení s § 415 Občianskeho
zákonníka, ktorý stanovuje všeobecnú prevenčnú povinnosť predchádzať škodám všetkým účastníkom

občianskoprávnych vzťahov. Na túto subjektívnu zodpovednosť žalovaného v 2. rade nemá chovanie
chodkyne V. žiadny právny význam. Prezumcia zavinenia je na strane škodcu.

Bez ohľadu na preukázanú subjektívnu zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka, žalovaný
v 2. rade naplnil aj ako prevádzkovateľ motorového vozidla všetky zákonom určené predpoklady na

stanovenie jeho zodpovednosti, v zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, t. j. aj objektívnu
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov.

V zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka ide o zodpovednosť upravenú osobitne na objektívnom
princípe bez ohľadu na zavinenie. Na jej preukázanie žalobkyňa nemusí preukazovať porušenie

právnej povinnosti žalovaného v 2. rade, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou,
ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov. Osobitná povaha prevádzky motorového vozidla
je charakterizovaná rôznymi okolnosťami, ako je napr. rýchlosť, hlučnosť, konštrukcia a pod. (viď
stanovisko pléna NS SSR Cpj 10/83 a Pls 2/83 z 23. 11. 1983, uverejnené pod č. 3/1984, zošiť č. 2-3,
str. 83).

Zodpovednosť za spôsobenú škodu, v zmysle § 427 sa predpokladá bez ohľadu na to, či ku škode došlo
okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke dopravného prostriedku alebo nie. Ustanovenie § 427 OZ však
nevylučuje možnosť použiť ustanovenie § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená sčasti alebo celkom aj
zavinením poškodeného (rozh. č. 24/70;28/73 Zb).

Iba pokiaľ by z vykonaného dokazovania v trestnom alebo v prebiehajúcom občianskoprávnom konaní
boložalovanýmipreukázané,žezavinenýprotiprávnyúkonžalobkynebolvýhradnou(výlučnou)príčinou
škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku (§ 427 OZ) mohli by byť žalovanícelkom zbavení zodpovednosti a škodu by si v plnom rozsahu niesla sama žalobkyňa (viď rozhodnutie
NS 3 Cz 43/69 z 29. 1. 1970, č. 80/1970 zošit č. 8 str. 384).

Tiež z tejto objektívne zodpovednosti, v zmysle § 428 Obč. zákonníka by sa žalovaný v 2. rade mohol
liberovať, ak by škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke (napr. prírodná
katastrofa alebo iná vonkajšia okolnosť, ktorá nemá pôvod v prevádzke) a keby škode nemohol zabrániť
ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Preukázať uvedené skutočnosti sú povinní
žalovaní (rozhodnutie č. 80/1970).

Podľa 2. vety § 428 Obč. zákonníka sa prevádzkovateľ zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa
škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Doteraz nebolo
preukázané, že zo strany žalovaného v 2. rade bolo vynaložené všetko „kvalifikované“ úsilie na
zabránenie vzniku škody vo vzťahu ku žalobkyni, ako je aj vyššie uvedené. Pod týmto zákon a príslušná
judikatúra rozumie všetku objektívne možnú starostlivosť, ktorú možno v konkrétnom prípade požadovať

od prevádzateľa dopravného prostriedku.

Pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba však zdôrazniť, že nesmie ísť o škodu neodvrátiteľnú
subjektívne. Škoda musí byť, ako to vyplýva z ustanovenia § 428 Obč. zákonníka vždy neodvrátiteľná
objektívne. to znamená, že škodu za daných pomerov nemohol odvrátiť nielen ten, kto bol prevádzateľ,

ale ani žiadny iný na jeho mieste. Nemožno prihliadnuť iba k určitému prevádzateľovi, ale treba vždy
používať objektívne meradlo (viď stanovisko pléna NS SSR Cpj 10/1983 a Pls 2/83 z 23. 11. 1983,
uverejnené pod č. 3/1984, zošit č. 2-3, str. 83).

Podľa § 53 ods. 3/ vety prvej a tretej zákona č. 315/1996 Z. z. chodci, ktorí prechádzajú cez

priechod určený pre chodcov, musia brať ohľad na vodičov, prichádzajúcich vozidiel najmä tým, že
neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinkách. V iných prípadoch chodci smú prechádzať cez vozovku len
s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel, nedonútia ich vodičov na zmenu
smeru, alebo rýchlosť jazdy. V rozpore s predpisom č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách konala žalobkyňa, keď pred vstupom na vozovku sa nepresvedčila, či tak môže urobiť

bez nebezpečenstva (viď § 53 ods. 2/ cit. zákona).

Zvykonanéhodokazovaniatakto bolopreukázané,žežalovanýv2.radeporušilpovinnostivodičaajeho
konanie nebolo v súlade s pravidlami premávky na pozemných komunikáciách, keď nevynaložil všetko
úsilie na zabránenie vzniku nehody, ktoré bolo možné od neho požadovať. Príčinou vzniku predmetnej

dopravnej nehody bolo rovnako aj konanie žalobkyne, ktorá žalovanému v 2. rade vytvorila pri jeho
jazde v dôsledku svojej neopatrnosti náhlu prekážku a spoluzavinením spôsobila škodu na zdraví. Preto
spôsob prechádzania vozovky chodkyňou t. j. žalobkyňou možno označiť za nesprávny, nepochopiteľný
a nepredvídateľný. Chodkyňa mohla zrážke zabrániť za predpokladu obvyklého prechádzania cez
vozovku tak, ako to urobila aj svedkyňa Jánošiová. Predmetnú skutočnosť preukazujú aj znalecké

posudky z odboru dopravy.

Zuvedenýchdôvodov,nazákladetaktozistenéhoskutkovéhostavusúdžalobužalobkynepovažovallen
za čiastočne dôvodnú a to aj s poukazom na aplikáciu platných predpisov, ako aj článku 2 ods. 2 Ústavy
SR, keď štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

stanoví zákon. Pri rozhodovaní o zvýšení odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia,
súdy postupujú podľa podzákonného vykonávacieho predpisu, v konkrétnom prípade Vyhlášky č.
32/1965 Z. z. - § 7 ods. 3/. Podľa článku 13 písm. a/ Ústavy SR, povinnosť možno ukladať len na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

V zmysle § 444 Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti
poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

V zmysle § 2 ods. 1 Vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení Vyhlášky č. 19/1999 Z. z., odškodnenie za bolesť
sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho

následkov a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí
byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia.V zmysle § 4 ods. 1 citovanej vyhlášky, sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak
poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh

(ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe
následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného
uplatniť sa v živote a spoločnosti.

V zmysle § 6 ods. 1 citovanej vyhlášky, pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa

vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku.

V zmysle § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky, výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod.

V zmysle § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v
odsekoch 1 a 2.

V zmysle § 9 ods. 1 citovanej vyhlášky, posúdenie sa vykoná, len čo stav poškodeného možno
považovať za ustálený.

Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve samostatné nároky,
vyplývajúce z poškodenia zdravia. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a majú
slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných
utrpení, strastí a obmedzovania v živote.

Predmetom konania bolo posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na mimoriadne zvýšenie
odškodnenia za vytrpenú bolesť (bolestné) a za sťaženie spoločenského uplatnenia, nárokov
vzniknutých v príčinnej súvislosti s úrazom, ktorý utrpela žalobkyňa dňa 22. 11. 2002 pri dopravnej
nehode.

K poškodeniu zdravia žalobkyne došlo dňa 22. 11. 2002, preto súd pri posúdení bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z právnej úpravy, v zmysle Vyhlášky č. 32/1965 Zb.
o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení Vyhlášky č. 19/1999 Z. z.,
predovšetkým z ustanovení § 2 ods. 1, § 3 ods. 2, § 4 a Zásad pre hodnotenie bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia, ako aj prílohy predmetnej vyhlášky a z posudku primára MUDr. Jozefa
Hudeca zo dňa 15. 8. 2003 ktorým bol stanovený počet bodov za bolestné 987,50 so zvýšením na
dvojnásobok spolu 1 975 bodov. Pri odškodnení za bolesť, čo pri hodnote 60,- Sk za jeden bod
predstavuje 118 500,- Sk, po odpočítaní položky 239 (plánovaná extrakcia OS mat (skrutky z pr. členka)
=35bodovztoho3-iny-26,25bodov, predstavujebolestné961,25bodubeznavýšenia,zaodškodnenie

sťaženia spoločenského uplatnenia v počte bodov 2 587,50, pri hodnotení 60,- Sk za jeden bod, to
predstavuje sumu 155 250,- Sk. Z toho 50 % bolestného po odpočítaní 26,25 bodov za položku 239
predstavujesumu57675,-Sk,ztoho50%predstavujesumu28837,50Sk, krát30-násobokpredstavuje
sumu 865 125,- Sk, v prepočte na eurá - 28 716,88 Eur. Sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré bolo
vyčíslené na 2 587,50 bodov, v sume 155 250,- Sk, z toho 50 % predstavuje 77 650,- Sk krát 20-

násobok predstavuje sumu 1 552 500,- Sk, čo v prepočte na eurá činí - 51 533,55 Eur a spolu bolestné a
sťaženie spoločenského uplatnenia s navýšením (bolestné 30-násobok, SSU 20-násobok) celkom činí
80 250,43 Eur. Súd započítal aj položky pod číslom 313 a 314c/ (inkontinencia moča, stolice), ako to
bolo započítané aj v posudku o sťažení spoločenského uplatnenia W.. V. K., k 15. 8. 2003, keďže
z výpovede samotnej žalobkyne ako aj svedkov jednoznačne vyplýva, že tieto následky u žalobkyne

pretrvávajú dodnes (žalobkyňa je neustále plienkovaná, nedokáže udržať stolicu ani moč) napriek tomu,
znalecká organizácia LEGE ARTIS s. r. o. vo svojom znaleckom posudku uvedené položky vynechala
a k týmto položkám sa vo svojom znaleckom posudku nevyjadrila.

Súd dospel k tomu záveru, že v prípade žalobkyne sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,

odôvodňujúce zvýšenie odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, v zmysle § 7
ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965 Z. z., keď v danom prípade sa skutočne jedná o výnimočný prípad, hodný
osobitného zreteľa, tak bolestného ako aj SSU. Bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa skutočne
trpelamučivýmiadlhodobýmibolesťami, podrobilasaopakovanýmoperáciám,minimálnepiatim.Bolavliečebnom režime až od úrazu do júna 2003 a to v trvaní 8 mesiacov, tým jej liečba neskončila, pokračuje
a bude pokračovať až do konca života. Čo sa týka mimoriadneho zvýšenia SSU, v tejto súvislosti je
potrebné zdôrazniť, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa bola pred úrazom v

dobrom stave, neprekonala žiadne úrazy, operácie a nemala žiadne zdravotné problémy. Bola aktívna
a sebestačná. Úraz jej spôsobil závažne následky poškodenia zdravia, tak ako to vyplýva z lekárskych
posudkov. V čase úrazu mala žalobkyňa 54 rokov, bola sebestačná v dôsledku úrazu sa stala invalidnou
a ťažko postihnutou osobou. Fatálne následky bude žalobkyňa prežívať a pociťovať do konca svojho
života. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že uvedené skutočnosti viedli k sťaženiu zdravotnej

pohody u žalobkyne počas liečby a na základe voľnej úvahy súd považoval za dôvodné odškodnenie
bolesti žalobkyne vo výške 30-násobku zvýšenia základnej lekárom určenej sadzby odškodnenia a
sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 20-násobku.

Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje vtedy, ak má škoda na zdraví preukázateľne trvalé
a výrazne nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a

spoločenských potrieb, ide o vylúčenie alebo obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom
a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom živote, obmedzenie alebo znemožnenie výkonu
povolania, možnosti ďalšieho sebavzdelávania v porovnaní s obdobím pred vznikom poškodenia
zdravia.

Znaleckými posudkami boli preukázané subjektívne tvrdenia žalobkyne, keď v dôsledku úrazu sa stala
ťažko zdravotne postihnutou, invalidnou, utrpela vážne mozgové poruchy po ťažkom poranení hlavy s
poruchou pamäti, znášala zvlášť bolestivé stavy počas celého liečebného procesu, ktoré pretrvávajú
doposiaľ, je postihnutá mentálna úroveň žalobkyne a to doživotne a tým aj kvalita jej života, keď
žalobkyňa sa následkom úrazu stala absolútne nesebestačnou, úplne odkázanou na pomoc druhých a

natrvalo vylúčenou z plnohodnotného osobného a spoločenského života, ktorý jej stav možno považovať
za trvalý. Do konca života je vylúčená v možnosti uplatniť sa pracovne, v osobných záľubách, v
kultúrnom vyžití, turistike. Následky úrazu spôsobili u žalobkyne úplnú invaliditu. Znalecké posudky
zároveň potvrdili jednoznačnú príčinnú súvislosť súčasného stavu žalobkyne s úrazom, z roku 2002.

V dôsledku týchto znaleckých zistení, súd dospel k záveru, že u žalobkyne v dôsledku utrpeného
úrazu došlo ku kvalitatívnej zmene jej uplatnenia v osobnom, pracovnom živote a vôbec jej celkového
uplatnenia sa v spoločnosti. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah, súd dospel k záveru, že zmeny v
zdravotnom stave žalobkyne, ako aj vytrpené bolesti spojené s liečbou a jej zdravotný stav v porovnaní
pred úrazom odôvodňujú mimoriadne zvýšenie základného bodového ohodnotenia, tak bolestného, ako

aj sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške, ako je to uvedené vyššie (bolestné 30-násobok a SSU
20-násobok), keď celková suma odškodnenia bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia s
mimoriadnym zvýšením predstavuje sumu 80 250,43 Eur.

Súd nepriznal žalobkyni uplatnené úroky z omeškania, hlavne s poukazom na tú skutočnosť, že nebol

daný a preukázaný základ nároku na náhradu škody a sporný bol aj rozsah miery zodpovednosti
žalobkyne a žalovaného za spôsobnú škodu a preto súd žalobkyni nepriznal uplatnené úroky z
omeškania za obdobie, uvedené v žalobe. Žalobkyni boli oznámené dôvody odmietnutia plnenia zo
strany žalovanej v 1. rade a tak žalobkyňa mala vedomosť o stanovisku žalovanej v 1. rade a naviac
samotný základ nároku bolo potrebné preukázať aj znaleckými posudkami.

V súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovanej v 1. rade, súd poukazuje na ustanovenie § 4 ods.
1/ Zákona č. 381/2001 Z. z. o zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu, spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, keď poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu,
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uvedeného v poistnej zmluve a podľa odseku 2/ písm.

a/ citovaného zákona má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.
Nárok poškodeného voči poisťovateľovi je možné uplatniť v zmysle ustanovenia § 15 citovaného zákona
za rovnakých podmienok, ako voči poistenému a je povinný tento nárok preukázať. Poškodený môže
uplatniť svoje právo na náhradu voči tomu, kto za túto zodpovedá. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je

preto nesporne preukázané, že zodpovednosť žalovaných v 1., 2. rade je daná v zmysle ustanovenia
§§ 420 a 427 OZ a preto je dôvodne uplatňovaný nárok aj voči žalovanej v 1. rade a žalovaná v 1. rade
je takto pasívne legitimovaná v predmetnom konaní.V zmysle § 438 ods. 1/ OZ ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.

V zmysle § 439 OZ kto zodpovedá za škodu spoločne a nerozdielne s inými, vyporiada sa s nimi podľa

účasti na spôsobení vzniknutej škody.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia súd zaviazal žalovaných v 1., 2. rade k plneniu spoločne
a nerozdielne.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti vo veci samej, v zmysle §
151 ods. 3/ O. s. p. tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd
v Košiciach cestou tunajšieho súdu.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3 O. s. p./, uviesť proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť iba odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 O. s.
p.. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie. Ak v horeuvedenej lehote účastníci konania nepodajú odvolanie proti rozhodnutiu,
rozhodnutie nadobudne právoplatnosť a po uplynutí lehoty uvedenej vo výroku rozhodnutia sa stane
vykonateľným. Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže
podať návrh na súdny výkon rozhodnutie alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.