Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 20, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/392/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712205596
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2712205596.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: H. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. č. XX, zastúpený spoločnosťou: ŘEHÁK & TISOŇ spol. s r.o., so sídlom
Komenského 437/62, Skalica, IČO: 47 235 349, proti žalovanej: U. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. č.
XXX, zastúpenej spoločnosťou: Advokátska kancelária Machová s.r.o., so sídlom Čulenova 2A/2621,
Skalica, IČO: 36 864 544, o určenie, že dôvod vydedenia žalobcu nie je daný, určenie, že žalobca
je dedičom po poručiteľovi I. W., zomr. XX.XX.XXXX a ďalšie, na odvolanie žalovanej a žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Skalica, č.k. 1C/235/2012-236 zo dňa 24.02.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia, že dôvody vydedenia žalobcu
jeho otcom poručiteľom I. W., zomr. XX.XX.XXXX uvedené v listine o vydedení zo dňa 28.05.1993 nie
sú dané; že vydedenie je neplatné a v časti o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že dôvody vydedenia žalobcu jeho otcom poručiteľom
I. W., zomr. XX.XX.XXXX uvedené v listine o vydedení zo dňa 28.05.1993 nie sú dané; vydedenie je
neplatné a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania.
1. Rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 175a ods. 1-3, § 175b, § 175k ods. 1 a 2 O.s.p., a v súvislosti
s ustálením otázky včasnosti podania žaloby žalobcom o neplatnosť listiny o vydedení súd posúdil
priebeh konania v dedičskej veci po poručiteľovi, v ktorom konaní bolo vydané právoplatné osvedčenie
o dedičstve.
Poukázal na to, čo vyplýva i zo spisu, že na základe podanej žaloby po pripustení jej zmeny sa žalobca
domáhal v 1. rade určenia, že dôvody vydedenia žalobcu jeho otcom poručiteľom uvedené v listine

o vydedení zo dňa 28.05.1993 nie sú dané; vydedenie je neplatné. V súvislosti s týmto uplatneným
nárokom žalovaná namietala podanie žaloby žalobcom po uplynutí súdnym komisárom určenej lehoty.
Dôvodilatým,ževzápisnicinapísanejnanotárskomúradedňa15.05.2012bolžalobcariadnepoučenýo
spísanílistinyovydedení,vyjadrenísaknej,určenejlehote1mesiaca,vrámciktorejbolžalobcapovinný
buď písomne alebo osobne sa vyjadriť, či uvedenú listinu uznáva za platnú, resp. či s ňou súhlasí, aby
bolo postupované v súlade s ňou, resp. do spisu v tejto lehote bude oznámené, že podal žalobu na
príslušný súd o vyslovenie neplatnosti listiny o vydedení a zároveň bol poučený o právnych následkoch

v oboch prípadoch. Žalobca po porozumení poučeniam žiadal lehotu 1 mesiaca na podanie žaloby na
príslušný súd. Napriek listu súdneho komisára zo dňa 09.07.2012, podľa ktorého oznámil žalobcovi, že
bude pokračovať v konaní v zmysle závetu, žalobca nepredložil žiadnu listinu preukazujúcu podanie
žaloby na príslušný súd. Žalobu podal až dňa 06.08.2012.Podľa odôvodnenia súdu z obsahu pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Skalica v dedičskej
vecipoporučiteľovisp.zn.2D/5/2012vyplýva,žeakodedičiapripadajúdoúvahyzozákonavI.dedičskej
skupine žalobca - jediný syn poručiteľa a žalovaná - manželka z druhého manželstva, žalobcu poručiteľ

vydedil listinou o vydedení a všetkých jeho potomkov, poručiteľ zriadil závet a touto listinou určil jediného
a výlučného závetného dediča - žalovanú, ktorá má nárok na dedenie v celosti na celý hnuteľný ako
i nehnuteľný majetok a vyhlásila, že dedičstvo neodmieta. So žalobcom ako dedičom pripadajúcim do
úvahy súdny komisár dňa 15.05.2012 spísal zápisnicu, v ktorej ho poučil o stave a obsahu spisu, obsahu
zriadených listín a to závetu a listiny o vydedení. Súdny komisár zistil, že listina o vydedení má náležitosti

platnej listiny. Žalobca bol poučený povereným súdnym komisárom o určení lehoty 1 mesiaca, v ktorej
lehote sa buď písomne alebo osobne vyjadrí, či uvedenú listinu uznáva za platnú, resp. či súhlasí s
touto listinou tak, aby bolo ďalej postupované v súlade s touto listinou, resp. do spisu v tejto lehote bude
oznámené, že podal žalobu na príslušný súd o vyslovenie neplatnosti listiny o vydedení obsiahnutej v
notárskej zápisnici N 566/93, NZ 348/93. Žalobca uviedol, že porozumel a žiadal o lehotu 1 mesiaca na
uplatnenie svojho práva - podanie žaloby na príslušný súd s poučením, ak nebude v spise preukázané,

že podal žalobu na príslušný súd v lehote do 1 mesiaca, bude sa mať za to, túto listinu uznáva za
platnú, resp. že s touto listou súhlasí. Prípisom zo dňa 09.07.2012 súdny komisár oznámil žalobcovi,
že neoznámil, či bola podaná žaloba na okresný súd o neplatnosť listiny o vydedení a bude pokračovať
v konaní ďalej v zmysle závetu. Oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 31.07.2012. Dňa 11.07.2012
súdny komisár vydal osvedčenie o dedičstve, v ktorým celý predmet dedičstva nadobudla jediná závetná

dedička - žalovaná. Osvedčenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.07.2012.
S vyriešením otázky včasnosti podania žaloby žalobcom o neplatnosť listiny o vydedení súd posúdil
priebeh konania v dedičskej veci po poručiteľovi, v ktorom konaní bolo vydané právoplatné osvedčenie
o dedičstve. Súčasťou rozhodnutia o dedičstve sú tri samostatné rozhodnutia, o ktorých rozhoduje súd:
1. rozhodnutie o okruhu dedičov, 2. rozhodnutie o predmete dedičstva (ustálenie okruhu majetku) a

3. rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva. V predmetnom konaní bol účastníkom dedičského konania
aj žalobca ako dedič zo zákona v I. dedičskej skupine a v súvislosti so zriadeným závetom ako
neopomenuteľný dedič so skráteným dedičským podielom. V súvislosti so spísanou listinou o vydedenie
je vydedenie v zmysle ustanovenia § 469a OZ prejavom poručiteľovej vôle, ktorým odníma dedičovi
dedičské právo, ktoré by mu inak podľa zákona patrilo. Ide tu teda o právny úkon poručiteľa, ktorého

dôsledkom je to, že sa ním zabránilo dedeniu zo zákona, prípadne zo závetu tomu z dedičov, ktorý
kvalifikovaným spôsobom prejavil zjavný nezáujem o poručiteľa v situácii, keď potreboval pomoc.
Vydedenie sa vždy týka neopomenuteľného dediča. Dôvodnosť toho, že určitá osoba je poručiteľovým
dedičom, súd posudzuje na základe skutočností, ktoré sú významné podľa hmotného práva. Začiatok
účastníctva v dedičskom konaní závisí na tom, kedy sa súd dozvie o skutočnostiach, z ktorých dedičské

právo vyplýva, a trvá tak dlho, pokiaľ chovanie alebo konanie osoby, ktorej svedčí niektorý z titulov
dedenia, smeruje k tomu, aby sa skutočne stal dedičom, alebo pokiaľ nebudú zistené ďalšie skutočnosti,
ktoré ukazujú, že dedičom je niekto iný, prípadne, že poručiteľ nemá žiadneho dediča. Osoba, ktorá na
súde (u súdneho komisára) uplatnila svoje dedičské právo, teda tvrdí, že je poručiteľovým dedičom, sa
nestáva účastníkom dedičského konania až po tom, čo bude jednoznačne zistené, že je poručiteľovým

dedičom, ale je účastníkom dedičského konania už od okamihu uplatnenia svojho dedičského práva
na súde (u súdneho komisára). Postavenie účastníka stratí, ak bude zistené, že jej v skutočnosti
žiadny z dedičských titulov nesvedčí alebo že z iných dôvodov nemôže dediť. Ak zanechal poručiteľ
závet, je potrebné považovať za účastníkov konania vedľa závetných dedičov tiež neopomenuteľných
dedičov a ďalšie osoby, ktorým svedčí dedenie zo zákona. V prípade spísanej listiny o vydedení je dedič

účastníkom konania, ak namieta jej platnosť, pokiaľ nebude súdom rozhodnuté, že dôvody vydedenia
sú dané. Skutočnosti, ktoré sú významné pre posúdenie dedičského práva, šetrí súd z vlastnej iniciatívy
bez toho, aby bol viazaný prípadnými návrhmi, ktoré učinia osoby, ktoré uplatňujú svoje dedičské právo.
Tých, u ktorých možno mať dôvodne za to, že sú dedičmi, potom vyrozumie o ich dedičskom práve a
o možnosti dedičstvo odmietnuť. O tom, či sa niekto stal účastníkom dedičského konania alebo či ním

prestal byť, súd nevydáva zvláštne rozhodnutie. Jeho záver o okruhu účastníkov sa prejaví v tom, že s
určitou osobou jedná ako s účastníkom konania alebo že s ňou jednať prestane, keď sa zistí, že dedičom
jeniektoiný.Sosobou,ktoráuplatnilasvojededičsképrávoaleboktorábolasúdom(súdnymkomisárom)
o dedičskom práve vyrozumená a o ktorej mal súd (súdny komisár) za to, že nie je účastníkom konania,
alebo že ním prestáva byť, však súd (súdny komisár) nejedná, alebo s ňou prestane jednať len vtedy,

ak je s tým uzrozumená. Účastníctvo v dedičskom konaní v prípade sporu o dedičské právo odráža
hmotné dedičské právo, nie je možné uvedený spor riešiť výlučne až uznesením o dedičstve. Spor o
dedičské právo sa prejavuje tiež v tom, s kým má byť v priebehu dedičského konania jednané a kto
má mať možnosť vykonávať svojimi procesnými úkonmi vplyv na priebeh a výsledok konania, teda vtom, kto má byť považovaný za účastníka dedičského konania. Postup súdu pri spore o dedičské právo
závisí na tom, či vyriešenie sporu je otázkou výlučne právnou alebo či je medzi účastníkmi sporná tiež
skutková stránka veci. Postup súdu je upravený v ustanovení § 175 ods. 1, 2 O.s.p.

Žalobca bol predvolaný na notársky úrad ako do úvahy pripadajúci dedič zo zákona v I. dedičskej
skupine, prípadne neopomenuteľný dedič. Žalobca na pojednávaní dňa 15.05.2012 spochybnil listinu
o vydedení, konkrétne sa nevyjadril, či túto uznáva a súhlasí, aby súd (súdny komisár) postupoval v
zmysle jej znenia, ale ponechal si lehotu 1 mesiaca, ktorú určil súdny komisár v zápisnici s poučením aké
alternatívy budú nasledovať odvíjajúce sa od zvoleného postupu žalobcom. V tomto štádiu konania sa

konanie nachádzalo pred rozhodnutím 1. zhora - rozhodnutím o okruhu dedičov. Súčasťou rozhodnutia
o dedičstve je v prvom rade ustálenie okruhu dedičov. Zo zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že súdny
komisár sa nepokúsil spor o dedičské právo vyriešiť dohodou, pretože na tento termín pojednávania bol
predvolaný telefonicky len žalobca. Po vyjadrení stanoviska žalobcom v súvislosti so zriadenou listinou
o vydedení súdny komisár nevydal uznesenie, ktorým by odkázal žalobcu, aby uplatnil svoje právo
na súde. Súdny komisár oznámil žalobcovi prípisom zo dňa 09.07.2012, že z dôvodu neoznámenia

podania žaloby na súd o neplatnosť vydedenia, bude v konaní pokračovať ďalej v zmysle zákona.
Oznámenie bolo doručené žalobcovi dňa 31.07.2012, ale už dňa 27.07.2012 súdny komisár vydal
osvedčenie o dedičstve, v rámci ktorého vylúčil z dedičského práva žalobcu. Osvedčenie súdny komisár
vydal predtým, než sa dostalo oznámenie súdneho komisára do dispozície žalobcu. Z uvedeného
je zrejmé, že súdny komisár bez ďalšieho pokračoval v dedičskom konaní bez žalobcu ako dediča

prinajmenšom neopomenuteľného. V dôsledku takéhoto postupu súdneho komisára nebolo ukončené
dedičské konania o prvej časti rozhodnutia, a to ustálenia okruhu dedičov. Povinnosťou súdu (súdneho
komisára) bolo postupovať v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p., a to vydať uznesenie, ktorým by
žalobcovi stanovil lehotu na podanie žaloby o neplatnosť listiny o vydedení na súde, za predpokladu,
že uznesenie, ktorým bol tento dedič odkázaný na podanie žaloby splňuje požiadavky vymedzené v

citovanom ustanovení. Ak by nebol žalobca v konaní pred súdom o neplatnosť listiny o vydedení
úspešný, alebo ak by vôbec žalobu nepodal, malo by to za následok, že súd (súdny komisár) by
pokračoval v dedičskom konaní len so žalovanou ako závetnou dedičkou, čo by súčasne znamenalo,
že žalobca prestal byť účastníkom dedičského konania. Súd (súdny komisár) však nepostupoval v
dedičskom konaní po poručiteľovi v zmysle zákona, konkrétne § 175k ods. 2 O.s.p., nevydal uznesenie,

ktoré malo byť doručené do vlastných rúk s možnosťou podať proti nemu odvolanie, žalobca je
naďalej účastníkom dedičského konania, bolo povinnosťou súdneho komisára s ním ďalej konať, doručiť
mu dedičské rozhodnutie (osvedčenie o dedičstve), proti ktorému mal žalobca právo podať opravný
prostriedok v časti rozhodnutia, ktorým bol ustálený okruh dedičov. Postup súdneho komisára bol v
rozpore so zákonom a preto ani žalobcovi nemohla začať plynúť určená lehota 1 mesiaca na podanie

žaloby o určenie neplatnosti listiny o vydedení. Na podanie žaloby by sa potom vzťahovala všeobecná
premlčania lehota v zmysle ustanovenia § 101 OZ, podľa ktorého pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach
uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Žalobca sa dozvedel o možnosti podať žalobu o neplatnosť listiny o vydedení dňa 15.05.2012 a od tejto
skutočnosti začala plynúť trojročná premlčacia doba. Žalobca podal žalobu dňa 06.08.2012, teda včas.

Súd má za to, že v tomto prípade nemožno aplikovať žalobcom použité ustanovenie § 105 O.s.p., podľa
ktorého ak ide o právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva (§ 485) začína plynúť premlčacia
doba od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo. Predmetom konania podľa
§ 485 OZ, je ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten,
kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o

bezdôvodnomobohatenítak,abynemalmajetkovýprospechnaujmupravéhodediča.Vprejednávanom
konaní však na základe žaloby je v 1.rade konanie o určenie neplatnosti listiny o vydedení a až následne
rozhodovanie o žalobe v časti určenia, že žalobca je dedičom, určenia jeho spoluvlastníckeho práva.
V časti konania o určenie neplatnosti listiny je zrejmé, že u žalobcu sa nejedná o dediča, o ktorom by
sa zistilo po prejednaní dedičstva, že je oprávneným dedičom, ale už v rámci dedičského konania bol

účastníkom dedičského konania a nezákonným postupom súdneho komisára s ním ako dedičom ďalej
nebolo v konaní pokračované.

2. Čo sa určenia, že dôvody vydedenia žalobcu jeho otcom - poručiteľom uvedené v listine o vydedení zo
dňa 28.05.1993 nie sú dané; vydedenie je neplatné,súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil s použitím

§ 469a ods. 1, 2 a 3 Občianske zákonníka a vecne argumentoval tým, že ustanovenie § 469a ods. 1
taxatívne vypočítava dôvody vydedenia. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa
potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento
dôvod musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení. Teda existenciadôvodov vydedenia sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení. Poručiteľ listinu
o vydedení zriadil dňa 28.05.1993. Vzhľadom na uvedené skutočnosti potom súd vykonal dokazovanie
na preukázanie skutočností, ktoré sa stali pred uvedeným dátumom.

V listine o vydedení spísanej formou notárskej zápisnice zo dňa 28.05.1993 poručiteľ uviedol dôvod
vydedenia: „ na konci roku 1992 došlo k nedorozumeniu medzi mnou a synom H. a tento celú vec vyriešil
tým, že úplne sa odo dňa odcudzil a doslova ma neguje. Jeho chovanie dosiahlo takého správania
sa, že ma vôbec nepozdraví, nenavštívi a mám za to, že celý tento vzťah je možný nazvať tým, že
ma nepovažuje za svojho otca, čomu zodpovedá jeho správanie. Od konca roku 1992 neprejavil ani

najmenší záujem o mňa ako o svojho otca a hoci je ženatý a má aj potomka nepovažoval za potrebné
mi túto skutočnosť ani oznámiť a prípadne ma navštíviť so svojou manželkou a potomkom, čím sú dané
dôvody vydedenia v zmysle § 469a písm. b/“ bez uvedenia právneho predpisu, z okolností je zrejmé,
že mal sa na mysli Občiansky zákonník.
Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v písmene b/ citovaného ustanovenia, t.j. neprejavovanie
opravdivého záujmu potomka o poručiteľa treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a

potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného,
formálneho.Existenciutakéhotokvalifikovanéhovzťahumožnovyvodiťzrozličnýchvonkajšíchprejavov,
napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a
pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený,
nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za

ktorých k vydedeniu došlo. Najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa
nebránili objektívne okolnosti, prípade, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto
kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu
bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potom mal
prejavovať o poručiteľa treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ

skutočnosť, že potom trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ
neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu
potomkom mohlo byť dôvodov na jeho vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa
v zmysle tohto ustanovenia sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný
samotným poručiteľom (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 173/96).

Výsluchom a vyjadreniami žalobcu mal súd preukázané, že podľa jeho názoru nemal s poručiteľom
vážnejšie nezhody alebo problémy, ani konflikt. Od rozvodu manželstva jeho rodičov, keď mal asi 1
rok sa s poručiteľom stretával naďalej, trávil u neho každý druhý víkend. Keď mal asi 10 rokov na
presviedčanie poručiteľa a žalovanej zostal v ich domácnosti bývať natrvalo, ale zostal tu bývať asi rok
a potom vrátil sa naspäť k matke. V tom čase začala na neho žalovaná útočiť s tým, že po odchode

zo spoločnej domácnosti mu oznámila, že do smrti bude tento krok ľutovať a nabádala poručiteľa, aby
ho presvedčil vrátiť sa naspäť a ak nebude chcieť, aby žalobcu vydedil. Vzťahy sa upokojili a žalobca
naďalej navštevoval spoločnú domácnosť poručiteľa a žalovanej, pomáhal im na hospodárstve, vo
vinohrade, pravidelne sa stretávali. Následne nadviazal známosť s p. V., ktorá pracovala u žalovanej.
Poručiteľ a žalovaná nemali výhradu k tomuto vzťahu, pomáhali aj v starostlivosti o maloleté dieťa p.

V.. Po istom období začali mať výhrady s tým, že mali pre žalobcu vybranú inú. K uzavretiu manželstva
však prišlo po polročnej známosti v januári 1993. Riešili otázku bývania, keď poručiteľ so žalovanou
navštívili rodičov V. a prišlo medzi nimi k nedorozumeniu alebo hádke. Poručiteľovi oznámil, že uzavrie
manželstvo a tento sa mal zúčastniť na hostine. Bol však problém so žalovanou, ktorá sa nechcela
stretnúť s jeho matkou a rodinou. V tomto čase boli vzťahy medzi žalobcom a poručiteľom narušené,

avšak tesne po uzavretí manželstva došlo k ich opätovnému nadviazaniu. Po uzavretí manželstva býval
žalobca s manželkou v domácnosti jej rodičov, po celý tento čas chodil žalobca pomáhať poručiteľovi,
čo sa nestretlo s pochopením jeho svokrovcov. Poručiteľ preto navrhol žalobcovi, aby sa nasťahovali do
jehodomácnosti,čosaajstalo.Začalivznikaťnezhody,keďjehomanželkaotehotnelapotrochpotratoch
a žalovaná jej vytýkala nedostatočnú pomoc s domácnosťou. Manželka opustila domácnosť poručiteľa,

ale žalobca zostal v tejto domácnosti bývať. Nie je pravda, že by žalobca nekomunikoval s poručiteľom a
žalovanou aj 5 rokov, a že sa od roku 2010 nestýkali. Akékoľvek spory boli vyvolané zo strany žalovanej
a často krát žalobca a poručiteľ komunikovali tajne, pretože žalovaná bránila poručiteľovi v ich styku.
Poručiteľ bol kardiologickým pacientom, rozhodne však nemožno tvrdiť, že bol jeho zdravotný stav taký
vážny, že by si vyžadoval žalobcovu každodennú starostlivosť. Po infarkte vo veku 34 rokov naďalej

pracoval ako vrátnik so zníženou pracovnou schopnosťou.
Skutočnosti uvádzané žalobcom potvrdila vypočutá svedkyňa B. P., matka žalobcu. Jej výsluchom mal
súd preukázané, že v rokoch 1992-1993 žalobca navštevoval domácnosť poručiteľa, mali spolu dobrý
vzťah, čo vedela od žalobcu aj príbuzných, ktorých navštevuje vo B.. V roku 1992 žalobca končil strednúškolu,navštevovaldomácnosťporučiteľa,trávilunehovíkendy,chodievalinaburzy.Sp.V.sapoznalipol
alebo trištvrte roka. Oznámili jej, že v januári 1993 chcú uzavrieť manželstvo. Poručiteľ chcel, aby bývali
v jeho domácnosti, ale rozhodli sa bývať u rodičov V.. Žalobca jej povedal, že chce pozvať poručiteľa

na svadbu, s čím nemala problém. Poručiteľ povedal, že nepôjdu na svadbu, pretože žalovaná nechce
ísť a ani sa na svadbe nezúčastnili. V tom čase si rodičia V. sťažovali, že žalobca chodí viac pomáhať
poručiteľovi než im. Žalobca s manželkou následne bývali v domácnosti poručiteľa a manželka žalobcu
si sťažovala, že žalovaná jej vytýka, že nič nerobí. Nikdy nepočula pri návštevách v obci Vrádište, že by
obyvatelia rozprávali o konfliktoch, alebo narušených vzťahoch žalobcu a poručiteľa. V žiadnom prípade

nie je pravda, že by aj po dobu 5 rokov boli prerušené kontakty žalobcu a poručiteľa, možno týždeň,
dva. So žalobcom má dobrý vzťah. Menej sa rozprávali v období, keď sa žalobca chcel rozvádzať, s
týmto nesúhlasila.
Výsluchom svedkyne U. W., bývalej manželky žalobcu mal súd preukázané, že v roku 1992 nadviazala
známosť so žalobcom, keď sa tento zdržiaval v domácnosti poručiteľa, kde pracovala u žalovanej.
Poručiteľ reagoval na ich vzťah v pohode, ale keď sa dozvedel, že chcú uzavrieť manželstvo, nepáčilo

sa mu to, čo jej povedal. Poručiteľ a žalovaná neboli nadšení zo sobáša a v tom čase sa nerozprávali.
Nebola nikdy svedkom žiadnej hádky poručiteľa a žalobcu alebo s niekým ďalším príbuzným. Žalobca
nepozýval poručiteľa na svadbu, v tom čase sa nerozprávali a to asi rok alebo rok a pol po svadbe. Nevie
o tom, že by sa stretávali, pretože žalobca nadával, že poručiteľ je „pod papučou“ žalovanej. Keď mali
finančné problémy v súvislosti s podnikaním žalobcu, išiel za poručiteľom, ktorý mu pomohol. Po hádke

žalobcu s jej otcom sa žalobca odsťahoval do domácnosti poručiteľa, kde neskôr prišla aj s dcérou.
Neskôr sa osamostatnili. Počas trvania manželstva pri príležitosti narodenín navštevovali poručiteľa aj
spolu s maloletými deťmi. V roku 1993 poručiteľ chodil pracovať na pole, doma mali domáce zvieratá, bol
na invalidnom dôchodku. Bol chorý na srdce, žil so žalovanou, ktorá sa o neho starala, ak mal zdravotné
problémy, objednala ho na vyšetrenie aj ho tam zaviezla. Súd vyhodnotil výpoveď tejto svedkyne sčasti

ako tendenčnú, pretože nemá k žalobcovi dobrý vzťah, keď ho viní z toho, že jej ublížil, nechal ju v
najhoršej situácii a pred výsluchom na súde ju žalovaná oboznámila s obsahom pojednávaní tak, že
jej dala prečítať zápisnice z pojednávaní vo veci. Napriek tomu svedkyňa sčasti potvrdila skutočnosti
tvrdené žalobcom a to, kedy a ako sa zoznámila so žalobcom, reakciu poručiteľa a žalovanej na
oznámenie, že uzavrú manželstvo, vzájomné nerozprávanie sa v roku 1993, keď manželstvo uzavreli,

navštevovanie domácnosti poručiteľa, spoločné bývanie v jeho domácnosti.
Výsluchom svedka E. W., brata poručiteľa mal súd preukázané, že mal s poručiteľom dobrý vzťah, často
sastretávalipočastýždňavdomácnostiichmatky,domácnostiporučiteľa,domácnostisvedka,vzájomne
si pomáhali, pomáhal mu aj žalobca. Nebol svedkom žiadnej hádky ani konfliktu medzi žalobcom a
poručiteľom, nikdy sa nehádali, nevie o tom. Určite sa nestalo nikdy, že by bolo obdobie, keď sa vôbec

nerozprávali, to sa nikdy nestalo, stále spolu komunikovali. Keby sa nerozprávali, nechodil by žalobca
pomáhať poručiteľovi. Žalobca bol aj zabíjať u poručiteľa, bolo to v čase, keď bol s p. V.. Pozemky
s poručiteľom mali susediace. S poručiteľom sa nikdy nerozprávali, že by žalobcu vydedil. Keď spolu
pracovali a bavili sa o dedení, povedal, že buduje a nevie kto to bude po ňom robiť s tým, že nevie, či
sa žalobcovi bude chcieť. Poručiteľ choval domáce zvieratá, prasnice, husi, kačky, králikov, sliepky o tie

sa staral viacej poručiteľ, ale aj žalovaná.
Žalovaná vo svojom výsluchu tvrdila, že spísaniu listiny o vydedení predchádzalo nedorozumenie
medzi žalobcom a poručiteľom. Do veku 18 rokov sa žalobca správal štandardne ako syn, s bežnými
nedorozumeniami. Vážne nedorozumenie medzi nimi vzniklo koncom roku 1992, keď sa žalobca
rozhodol po dvojtýždňovej známosti uzavrieť manželstvo. Neskôr uviedla, že sa jednalo o dvojmesačnú

známosť. Poručiteľ sa snažil so žalobcom komunikovať, upozorniť ho na skutočnosť, že ide o veľmi
krátku dobu na ženenie, že sa s partnerkou dostatočne nepoznajú a ďalšie okolnosti súvisiace s
tak vážnym krokom. Z predchádzajúceho vzťahu nevesty pochádzalo dieťa. Žalobca sa nahneval na
poručiteľa, reakcia bola neprimeraná, správal sa arogantne, bol vulgárny a od tohto okamžiku sa u nich
neukázal. Telefonicky oznámil žalobca, že sa budú brať a začiatkom januára 1993 prišiel do domácnosti

zobrať si nejaké veci. O uzavretí manželstva sa dozvedeli len z počutia. Poručiteľ nesúhlasil s uzavretím
manželstva, chcel aby vyčkali aspoň pol roka, pretože si uvedomoval ako sám dopadol v manželstve.
Žalovanej nevadilo uzavretie manželstva žalobcu, ale mala ten istý názor ako poručiteľ, že manželstvo
uzatvárali skoro a bol medzi nimi vekový rozdiel. V prvom polroku 1993 nemali spolu žiadne vzťahy,
pretože spolu nekomunikovali, videli sa len z obloka, keď išiel žalobca po ulici, boli ako cudzí ľudia.

Poručiteľ bol kardiologickým pacientom, veľmi ťažko znášal situáciu, ťažko sa s tým zmieroval, že sa mu
žalobca ako k otcovi obrátil chrbtom. Správanie žalobcu sa nezmenilo, nikdy sa sám z vlastnej iniciatívy
neopýtal, či niečo nepotrebuje, či mu nemôže pomôcť, bolo bežné, že nekomunikovali aj 5 rokov a
neukázal sa u nich. Žalobca ak mal problém vyhľadal poručiteľa, ktorý sa mu snažil pomôcť. Až doroku 2010 sa žalobca s poručiteľom a s ňou nerozprával, nestýkali sa. Nenavštívil ich ani s manželkou
a dieťaťom. Až po čase začala k nim chodiť nevesta aj s dieťaťom, ktoré prijalo žalobcovo priezvisko a
prijali ich. O spísaní listiny o vydedení nevedela, dozvedela sa o tom až po smrti poručiteľa, keď našla

v jeho peňaženke príjmový doklad o zaplatení poplatku u notára. V čase spísania listiny o vydedení
bol poručiteľ na invalidnom dôchodku, prekonal časté chrípky a tento stav trval až do jeho smrti. Vtedy
vážil 140 kg, bol rybárom, 2x do roka ho vozila na ryby, vozila ho robiť do vinohradu, záhrady, chodila
stále s ním.
Výsluchom svedkyne R. Y.-K. mal súd preukázané, že bola vzdialenou príbuznou poručiteľa a

spolupracovala s ním v strane zelených, chodili spolu na porady, písala zápisnice, v období rokov 1991 -
1993 navštevovala jeho domácnosť asi 3x týždenne. Bola prekvapená zo vzťahu žalobcu a p. V., pretože
žalobca bol mladý a p. V. mala už dieťa. Žalobca oznámil poručiteľovi a žalovanej, že chce uzavrieť
manželstvo. Od poručiteľa sa dozvedela, že idú navštíviť domácnosť V., aby sa dohodli, čo bude ďalej.
Počas návštevy nič nevyriešili. Žalobca sa pohádal s poručiteľom kvôli svadbe, pretože žalobca trval na
uzavretí manželstva. Od tejto doby žalobca prestal poručiteľa zdraviť, ignoroval ho. S poručiteľom bola

naporadevSeniciavtedyjejpovedal,žebolspísaťlistinuovydedenížalobcu.Poručiteľožalobcovistále
hovoril,žejetojehodieťa.Vprvejpoloviciroku1993žalobcaaporučiteľspolunekomunikovali,vzájomne
sa jeden druhého nevyhľadávali. Asi v roku 1994 mu pomohol tak, že sa aj s manželkou a dieťaťom
nasťahoval do jeho domácnosti. Nemá vedomosť, že by žalobca pomáhal poručiteľovi, poručiteľ, keď
mohol všetko si urobil sám. V období roku 2009 jej poručiteľ potvrdil, že existuje listina o vydedení a

poručiteľa trápi vzťah so žalobcom, na jeho zdravotnom stave sa podpísalo jednanie a chovanie žalobcu.
Výsluchom svedkyne A. J. mal súd preukázané, že v období rokov 1992 - 1993 nemala žiaden kontakt
s poručiteľom a žalovanou. S týmito sa zoznámila v roku 1997 a nadviazali priateľstvo. Potvrdila, že
asi rok alebo rok a pol pred smrťou poručiteľa v súvislosti s napísaním listu na Obec B. sa poručiteľ
vyjadril, že žalobca nedostane nič, že už to poriešil. Domácnosť poručiteľa navštevovala niekoľkokrát

do týždňa, zúčastňovala sa osláv a so žalobcom sa stretla len jedenkrát. Touto svedeckou výpoveďou
bolo preukázané, že poručiteľ svedkyni povedal, že v podstate žalobcu vydedil.
Výsluchom svedka X. V. mal súd preukázané, že žalobca ako dieťa býval v domácnosti poručiteľa,
kde nevydržal dlho, pretože mu „utiahli uzdu“. Počas štúdia na strednej škole žalobca navštevoval
domácnosť poručiteľa, keď sa zoznámil s p. V.. Keď si chceli založiť rodinu, poručiteľovi sa to nezdalo,

pretože to bolo veľmi skoro, v podstate sa mu to nepáčilo. Po svadbe žalobcu bol poručiteľ nahnevaný,
žalobca ho nenavštevoval a povedal, že pre správanie sa žalobcu vydedí. S poručiteľom mali spoločný
plot ich nehnuteľnosti ako susedia. Poručiteľ nebol na svadbe, nevie, či bol pozvaný. Napriek tomu,
že bol s poručiteľom brat a bývali v susedstve tvrdil, že žalobca s manželkou nebývali v domácnosti
poručiteľa. Nebol svedkom hádky, nejakého výstupu, výmeny názorov medzi žalobcom a poručiteľom.

Má vedomosť o tom, že po svadbe prestal žalobca navštevovať domácnosť poručiteľa. Neskôr opäť
nadviazali kontakt, keď mal žalobca problémy s podnikaním a zadlžil sa. Po tom, čo kúpil dom, žalobca
prestal otca navštevovať, osamostatnil sa a myslel si, že ho už nepotrebuje. V rokoch 1992-1993
nepomáhal poručiteľovi pri chove domácich zvierat, ale len dvakrát ročne pri sezónnych prácach s
traktorom pri orbe. Nebol s poručiteľom v takej blízkosti, aby vedel o jeho chorobe, ale v detstve mal

epileptické záchvaty, bral lieky, neskôr si sťažoval na dýchavičnosť. So žalobcom neudržuje žiadne
vzťahy, bol problémový človek a narušoval vzťahy s bratom. Neudržuje žiadne vzťahy s bratom E. W..

3. Súd pri zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania mal za to, že bolo preukázané výsluchom
účastníkov, svedkov, listinnými dôkazmi, že zriadeniu listiny o vydedení predchádzalo rozhodujúce

obdobie konca roku 1992 a prvých päť mesiacov roku 1993. Do začiatku roku 1993 fungoval vzťah medzi
žalobcom a poručiteľom ako vzťah otca a syna. Po rozvode manželstva rodičov žalobcu bol zverený ako
maloletý do starostlivosti matky, neskôr do starostlivosti poručiteľa a opätovne do starostlivosti matky.
Sústavne spolu udržiavali kontakt, ktorý sa zintenzívnil v priebehu štúdia žalobcu na strednej škole. V
októbri 1992 žalobca dovŕšil vek 19 rokov. V domácnosti poručiteľa sa zoznámil s p. V., ktorá pracovala

u žalovanej, už mala maloleté dieťa, bola staršia od žalobcu. Nadviazali spolu známosť, ktorá trvala päť
mesiacov. Po tom, čo žalobca oznámil, že chce uzavrieť manželstvo sa vzťahy narušili, pretože poručiteľ
sa snažil žalobcu odhovoriť od uzavretia manželstva z dôvodov pre neho dôležitých, nesúhlasil s týmto,
nahneval sa, žalobca reagoval podráždene a prišlo k vzájomnému prerušeniu vzťahov, nastalo obdobie,
keď spolu nekomunikovali žalobca s poručiteľom a žalovanou, žalobcova manželka s poručiteľom a

žalovanou, vzájomne sa nenavštevovali. Za takejto situácie poručiteľ zriadil listinu o vydedení. V konaní
bolo preukázané, že v ďalšom období sa vzťahy obnovili, žalobca býval s manželkou a jej dieťaťom
v domácnosti poručiteľa, neskôr sa vzájomne navštevovali, poručiteľ pomáhal žalobcovi, žalobca ho
označil ako oprávnenú osobu pre poistné plnenie. Zo žiadneho dôkazu nemožno uzavrieť, že by spolužalobca a poručiteľ nekomunikovali 5 rokov. V danom konaní sú však rozhodné skutočnosti, ktoré viedli
k zriadeniu listiny o vydedení a nie obdobie, ktoré nasledovalo do budúcnosti. Z budúceho obdobia
možno len posúdiť o akú intenzitu narušenia vzťahov medzi žalobcom a poručiteľom išlo. Skutočnosť,

že bola zriadená listina o vydedení potvrdili svedkovia A. J., R. Y.-K., X. V.. Svedkyňa J. bola priateľkou
poručiteľa, svedkyňa Y.-K. vzdialená príbuzná, spolupracovníčka zo strany zelených, svedok V. bratom
poručiteľa, s ktorými sa mal o vydedení rozprávať poručiteľ. Trápil ho vzťah so žalobcom a napriek tomu,
sa o predmetnej listine nerozprával so žalovanou. Žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že by medzi
žalobcomaporučiteľomprichádzalokhádkam,konfliktom,výmenenázorov,okremobdobiavsúvislostis

uzavretím manželstva žalobcu v roku 1993. Túto skutočnosť potvrdzuje aj listina o vydedení, že na konci
roku 1992 došlo k nedorozumeniu, ktoré vyvrcholilo tak, že žalobca poručiteľa nepozdraví, nenavštívi,
nepovažuje ho za svojho otca. Dôvod vydedenia musí byť pod sankciou neplatnosti právneho úkonu
konkretizovaný tak, aby bol zrozumiteľný nielen dotknutému subjektu, ale aj subjektu nezúčastnenému
a v konaní pred súdom bezpečne preukázaný. Poručiteľ konkretizoval dôvod vydedenia a určil aj časové
obdobie.Vkonaníbolobezpečnepreukázané,žeprišlomedzižalobcomaporučiteľomknedorozumeniu

v súvislosti s tým, že žalobca ako 19 ročný sa rozhodol uzavrieť manželstvo s od neho staršou ženou,
ktorá už mala maloleté dieťa s čím nesúhlasil poručiteľ a nahneval sa. V ďalšej časti dôvodu vydedenia
o neprejavení ani najmenšieho záujmu o poručiteľa zo strany žalobcu, hoci je ženatý a má aj potomka,
nepovažoval mu túto skutočnosť ani oznámiť a prípadne ho navštíviť s manželkou a potomkom bolo
preukázané, že poručiteľ mal vedomosť o tom, že žalobca uzavrie manželstvo, poznal nastávajúcu

manželku, ktorá pracovala v domácnosti poručiteľa pre žalovanú a taktiež poznal jej dieťa, ak mal
poručiteľ na mysli toto dieťa ako potomka žalobcu. Podľa tvrdenia žalovanej mal toto dieťa na mysli,
pretože začalo užívať priezvisko žalobcu. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania má súd za
to, že nemožno zo správania sa žalobcu vyvodiť ten právny záver, že ako potomok o poručiteľa trvalo
neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Dovtedy vzťahy medzi žalobcom

a poručiteľom fungovali štandardne, žalobca dochádzal do domácnosti poručiteľa, pomáhal mu, chodili
po burzách apod.
4. Dôvodom prerušenia kontaktov na prechodnú dobu bolo vzájomné nedorozumenie, keď dospelý syn
nesúhlasil s názorom svojho otca, v podstate ho neposlúchol a uzavrel manželstvo napriek negatívnemu
postoju poručiteľa k tomuto zväzku. Takže obaja aj poručiteľ aj žalobca sa pričinili o vznik tohto

nedorozumenia, keď sa nedokázali povzniesť na týmto rozporom v názoroch a vzájomne prestali spolu
komunikovať. Žalobca s manželkou a jej dieťaťom nenavštevovali domácnosť poručiteľa, ale ani zo
strany poručiteľa neprišlo k ústretovému kroku, ktorým by napravili vzájomne narušený vzťah. Neskôr
sa vzťahy obnovili, keď začal v domácnosti poručiteľa bývať žalobca aj s rodinou. Poručiteľ bol invalidný
dôchodca, mal zdravotné problémy, avšak jeho zdravotný stav mu dovoľoval vykonávať práce okolo

domáceho zvieratstva, vo vinohrade, záhrade, rybárčenie, zúčastňovanie sa schôdzí v rámci svojej
strany. Žil v spoločnej domácnosti s manželkou, ktorá mu poskytovala potrebnú pomoc. V konaní nebolo
preukázané, že by poručiteľ žiadal žalobcu výslovne o pomoc s konkrétnymi prácami, činnosťami v
hodnotenom období a žalobca by túto pomoc odmietol poskytnúť, alebo že by bol poručiteľ odkázaný
na pomoc zo strany žalobcu ako potomka. Žiadnym dôkazom v konaní nebolo preukázané, že by bol

niekto svedkom hádok, výmene názorov, výčitiek medzi žalobcom a poručiteľom. Súd má za to, že
nemožno obdobie piatich mesiacov roku 1993 hodnotiť ako trvalo neprejavovaný opravdivý záujem
zo strany žalobcu ako potomka o poručiteľa, neopomenúc, že obdobie narušenia vzťahov vzniklo na
základe vzájomného nedorozumenia. Súd preto v l. časti žalobného petitu žaloby určil, že dôvody
vydedenia žalobcu jeho otcom poručiteľom I. W., zomr. XX.XX.XXXX uvedené v listine o vydedení zo

dňa 28.05.1993 nie sú dané; vydedenie je neplatné.

5. V ostatnej časti, ktorou žalobca žiadal, aby súd určil,

žesúdurčuje,žežalobcajededičompoporučiteľoviI.W.,zomr.XX.XX.XXXXažesúdurčuje,žežalobca

je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. B. zapísaných na LV č. XXX:
- parc. reg. "C" č. 483, druh: orná pôda o výmere 1049 m2
- parc. reg. "C" č. 505/2, druh: orná pôda o výmere 1206 m2
- parc. reg. "C" č. 505/3, druh: vinice o výmere 260 m2
- parc. reg. "C" č. 674/29, druh: zastavené plochy a nádvoria o výmere 1000 m2

- stavba - rodinný dom so súp. č. XXX postavený na parc. reg. "C" č. 674/29
a to so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/8,
na LV č. XXX:- parc. reg. "C" č. 527, druh: vinice o výmere 97 m2 so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/4, parc.
reg. "E" č. 372/2, druh: orná pôda o výmere 76 m2 so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/4
na LV č. XXX:

- parc. reg. "E" č. 812/2, druh: orná pôda o výmere 2521 m2 so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti
1/24
na LV č. XXX:
- parc. reg. "E" č. 797, druh: orná pôda o výmere 1834 m2 so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/12
na LV č. XXX:

- parc. reg. "E" č. 476, druh: orná pôda o výmere 4366 m2 so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti
1/12, tiež že
súd určuje, že vlastníkom 10 ks listinných akcií s poradovým číslom 7956 až 7965 v spoločnosti
ROD Skalica, a.s. so sídlom Zápotočná 5, 909 01 Skalica, IČO: 00 203 688 je žalobca. Žalovaná je
povinná vydať žalobcovi 10 ks listinných akcií s poradovým číslom 7956 až 7965 v spoločnosti ROD
Skalica, a.s. so sídlom Zápotočná 5, 909 01 Skalica, IČO: 00 203 688 a to do 15 od právoplatnosti

rozsudku, súd žalobu zamietol s odôvodnením, že súd z dôvodov už skoršie uvedených súd uzavrel,
že v dedičskom konaní súdny komisár nepostupoval v súlade so zákonom s použitím ustanovení §
175a, § 175b, 175k ods. 1, 2 O.s.p., keď nebolo ukončené dedičské konanie v prvej časti rozhodnutia,
a to ustálením okruhu dedičov. Súd (súdny komisár) nevydal uznesenie, ktorým by žalobcovi stanovil
lehotu na podanie žaloby o neplatnosť záveru na súde, za predpokladu, že uznesenie, ktorým by bol

tentoúčastník(dedič)konaniaodkázanýnapodaniežalobysplňujepožiadavkyvymedzenévustanovení
§ 175k ods. 2 O.s.p. Uznesenie vydané nebolo, žalobca bol len v zápisnici poučený o alternatívach
závislých na jeho rozhodnutí o postupe v konaní, súdny komisár oznámil žalobcovi, že bude pokračovať
v konaní a ešte predtým, než sa toto oznámenie dostalo do dispozície žalobcovi, súdny komisár vydal
osvedčenie o dedičstve. Osvedčenie o dedičstve nebolo doručené žalobcovi a teda mu bola odňatá

možnosť podať návrh na pokračovanie v konaní. Z uvedeného možno vyvodiť ten právny záver, že
žalobca bol účastníkom dedičského konania a pokiaľ súdny komisár ho „vylúčil“ z dedičského konania,
prestal s ním konať a prejednal vec výlučne len so závetným dedičom i napriek námietkam žalobcu,
bolo jeho povinnosťou doručiť rozhodnutie aj žalobcovi, ktorý by sa proti takémuto rozhodnutiu mohol
brániť na základe riadneho opravného prostriedku. Keďže žalobcovi doposiaľ zákonným spôsobom

rozhodnutie o dedičstve doručené nebolo, nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a neprichádza preto do
úvahy ani rozhodnutie v zmysle § 485 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého sa žalobca domáha určenia tak, ako
je uvedené v jeho navrhovanom petite. Ak súdny komisár vyriešil otázku okruhu účastníkov dedičského
konania bez toho, aby prihliadal na námietku v tomto smere a nepostupoval v zmysle ustanovenia § 175k
ods. 2 O.s.p., osoba nemôže stratiť postavenie účastníka dedičského konania a dedičské rozhodnutie

nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 26/2011).
Za daného právneho stavu veci potom nie je ukončené dedičské konanie, v ktorom sa musí doriešiť
otázka okruhu dedičov, následne predmet dedičstva a nakoniec vyporiadanie dedičstva. Navrhovanými
petitmi žaloby o určenie, že žalobca je dedičom po poručiteľovi, určenie podielového spoluvlastníctva
na predmete dedičstva by súd riešil otázky dedičského konania, ktoré nie je oprávnený riešiť v rámci

občianskeho súdneho konania, neboli splnené podmienky na rozhodnutie podľa ustanovenia § 485 OZ
a preto súd žalobu vo zvyšku zamietol.
V dedičskom konaní bolo vydané osvedčenie o dedičstve, na ktorom je vyznačená právoplatnosť
a vykonateľnosť, napriek tomu, že tieto skutočnosti nemohli nastať. Súd má za to, že odstrániť
tento nedostatok bude možné buď doručením osvedčenia žalobcovi, ktorý má právo využiť riadny

opravný prostriedok a to požiadať o pokračovanie v dedičskom konaní alebo využiť mimoriadny
opravný prostriedok, návrh na obnovu konania, keď spôsobilým predmetom obnovy konania v zmysle
ustanovenia § 231 ods. 2 O.s.p. je aj osvedčenie o dedičstve vydané v súlade s ustanovením § 175zca
ods. 1 písm. c/ O.s.p. (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 10/01).
6. O trovách konania rozhodol s použitím ust. § 142 ods. 2 O.s.p., a žiadnemu z účastníkov nepriznal

právo na náhradu trov konania, keď žalobca mal v konaní len čiastočný úspech.
Čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania alebo na to, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na
uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá
sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní vo veci samej.

Nárok na čiastočnú náhradu trov konania sa vypočíta tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká
povinnosť na náhradu trov, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na náhradu trov, a
výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie
práva.Žalobca sa v konaní domáhal vyslovenia neplatnosti listiny o vydedení a ďalšími výrokmi v súvislosti
s uplatneným nárokom podľa ustanovenia § 485 OZ. Súd vyhovel žalobe žalobcu v časti vyslovenia
neplatnosti listiny o vydedení a zamietol žalobu vo zvyšku uplatneného nároku v súvislosti s uplatnením

práva ochrany oprávneného dediča, pričom žalovaná navrhla celú žalobu zamietnuť, teda bola úspešná
v časti bránenia práva ochrany oprávneného dediča, teda každý z účastníkov mal čiastočný úspech vo
veci a to v jednej polovici. Súd preto žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná s tým, že tento namieta v celom rozsahu. Má za to,
že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, žiadnym spôsobom nevyhodnotil a nezaoberal sa
podstatnými a závažnými skutočnosťami a pri svojich záveroch vychádzal z nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci, z ktorého je zrejmý nesúlad medzi skutkovými zisteniami a závermi súdu, a
teda na základe takto vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd sa taktiež
nezaoberal bližšími rozpormi vo výpovediach jednotlivých svedkov a nedostatočne sa zaoberal aj

obsahom jednotlivých výpovedí. Poukázala na jednotlivé výsluchy svedkov E. W., svedkyne R. Y.-K.,
A. J. a svedka V.. Namieta, že zo strany súdu nedošlo k hodnoteniam jednotlivých týchto dôkazov vo
vzájomných súvislostiach a súd v rámci voľného hodnotenia dôkazov nepriložil dostatočný význam v
obsahu výpovede, v tvrdeniach svedkov. Poukázala predovšetkým na výpoveď svedkyne R. Y.-K., ktorá
je v rozpore s jej výpoveďou v danej veci. Sama jednoznačne opísala podrobný priebeh sporného

nedorozumenia, keď poručiteľ sa snažil so žalobcom o uzatvorení svadby komunikovať, pričom tento
reagoval tým, že povedal poručiteľovi, aby sa pozrel čo si zobral on a jeho správanie od momentku,
kedy sa poručiteľ vyjadril v tomto smere bolo narušené. Nepozval poručiteľa na svadbu, nekontaktoval
ich a správal sa tým spôsobom ako poručiteľ konkretizoval v dôvodoch vydedenia. Bez dostatočného
odôvodenia sa súd prvého stupňa nevysporiadal ani s rozpornými tvrdeniami uvádzanými žalobcom,

ako i rozpornými svedeckými výpoveďami. Má za to, že žalobcovi sa žiadnym spôsobom v konaní
nepodarilo preukázať ním uvádzané tvrdenia. Zdôraznila rozpornosť niektorých tvrdení žalobcu, ktorý
tvrdil, že s poručiteľom nemal vážnejšie nezhody alebo problémy, ani žiadny konflikt, pritom do zápisnice
na Notárskom úrade JUDr. Viery Kotvanovej, kedy bol oboznámený s listinou o vydedení a jej obsahom
uviedol, že tušil, že poručiteľ takúto listinu zriadil. Pokiaľ žalobca v roku 2012 si dokázal pripomenúť

konflikt s poručiteľom z roku 1992, ktorému po uplynutí lehoty 20 rokov sám žalobca prikladal taký
význam, z ktorého odvodzoval možnosť zriadiť listinu o vydedení zo strany poručiteľa, ide o podstatnú
a závažnú skutočnosť, ktorej vyhodnotenie a odôvodnenie rovnako v rozhodnutí súdu prvého stupňa
absentuje. Ďalej namietala, že žalobca nemal absolútne žiadnu vedomosť o zdravotnom stave svojho
otca poručiteľa. Tomuto neprikladal žiadny význam. Jeho stav po infarkte žalobca kvalifikoval tak, že

nemal vážne obmedzenia, pričom práve z dôvodu ochorenia srdca, bol poručiteľ od 34 rokoch svojho
života poberateľom invalidného dôchodku. Vážnosť zdravotného stavu poručiteľa, jeho obmedzenia,
odkázanosť na pomoc potvrdili aj vypočutí svedkovia.
Ďalej namietala, že nie je možné sa stotožniť so záverom súdu uvedenom v odôvodnení rozhodnutia,
že síce žalobca s manželkou a dieťaťom nenavštevovali domácnosť poručiteľa, ale že ani zo strany

poručiteľa neprišlo k ústretovému kroku, ktorým by napravili vzájomný narušený vzťah. Takýto záver je
v priamo rozpore so zisteným skutkovým stavom kedy z jednotlivých výpovední vyplynulo, že v prípade,
že mal žaloba finančný problém, či už z dôvodu podnikania alebo bežného života, prišiel za poručiteľom
a tento mu pomoc poskytol a následne po poskytnutí pomoci sa režim vzťahu žalobcu k poručiteľovi vrátil
do pôvodného stavu, tzn. žalobca ho nenavštevoval, nezaujímal sa o neho. Pokiaľ súd v odôvodnení

rozsudku poukazuje na judikatúru v obdobnej veci 1 Cdo 173/96 odôvodňujúc otázku, aké správanie
sa potomka možno hodnotiť ako neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ust. § 469a ods. 1 písm.
b) Občianskeho zákonníka, má za to, že tento konkrétny vzťah potomka a poručiteľa v prejednávanej
veci súd nedostatočne vyhodnotil hlavne z hľadiska vzájomného vzťahu rodič - dieťa, skutočného
vnútorného vzťahu, ktorý predpokladá prirodzenú autoritu rodiča, slušnosť a úctu zo strany dieťaťa,

berúc do úvahy zákonné premisy, ktoré určujú, že dieťa je povinné svojim rodičom prejavovať primeranú
úctu, rešpektovať ich, čo tiež z vykonaného dokazovania súd nemal žiadnym spôsobom ustálené. Pokiaľ
súd vo svojom odôvodnení tiež konštatuje, že v danom konaní sú pre rozhodnutie súdu rozhodné
tiež tie skutočnosti, ktoré viedli k zriadeniu listiny o vydedení a nie obdobie, ktoré nasledovalo do
budúcnosti, súd konštatuje, že z budúceho obdobia možno len posúdiť o akú intenzitu narušenia vzťahu

medzi žalobcom a poručiteľom išlo. Má za to, že pri celkovom hodnotení všetkých dôkazov jednotlivo
i vo vzájomnej súvislosti súd práve s poukazom na ním uvádzaní konštatovanie, takéto vyhodnotenie
nevykonal správne. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.Odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal aj žalobca a to v časti rozhodnutia o
náhrade trov konania. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vyhovel žalobe v tom smere, že určil

neplatnosť žalobou napadnutého vydedenia. Žalobe však nevyhovel v tej časti, v ktorej sa žalobca
domáhal určenia, že je dedičom po poručiteľovi a teda spoluvlastníkom zdedenej časti poručiteľovho
majetku. Zamietnutie žaloby v tejto časti odôvodnil tým, že rozhodnutie o dedičstve po poručiteľovi pre
nezákonný postup súdu prejednávajúceho dedičstvo nenadobudlo právoplatnosť a teda otázka okruhu
dedičov nebola vecne príslušným súdom rozhodnutá, resp. jej spornosť regulérnym spôsobom ani len

nastolená. Z týchto úvah potom možno usudzovať na to, že súd prvého stupňa má zrejme za to, že určiť,
že žalobca je dedičom poručiteľa či dokonca spoluvlastníkom zdedeného majetku je za tejto situácie
predčasné. Keďže súd prvého stupňa v časti žalobe vyhovel a v časti nie, o trovách konania rozhodol
s použitím § 142 ods. 2 O.s.p. Toto rozhodnutie však namieta pre jeho nesprávnosť, nakoľko na vec
dopadá ust. § 142 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný,
môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti... V prvom

rade je potrebné nestrácať zo zreteľa, že žalobou uplatnené nároky neboli nárokmi na plnenie. Nie je
teda možné jednoduchou matematickou operáciou kvantifikovať či priamo vyčísliť pomer výšky plnenia
rozsudkom priznaného a výšky plnenia rozsudkom zamietnutého. Keďže žalobou sa žalobca domáhal
určenia existencie viacerých právnych skutočností, je na mieste skúmať význam týchto jednotlivých
právnych skutočností pre právne postavenie žalobcu i vzájomnú súvislosť a závislosť jednotlivých

právnych skutočností (určovacích výrokov). Podstatou sporu, o ktorom meritórne rozhodoval súd prvého
stupňa bola platnosť vydedenia žalobcu poručiteľom I. W. zradením listiny o vydedení dňa 28.05.1993. O
tejto najpodstatnejšej otázke rozhodol súd prvého stupňa v prospech žalobcu. Ak aby však súd rozhodol,
že vydedenie nie je neplatné, musel by nevyhnutne zamietnuť ako nedôvodné všetky ďalšie žalobné
návrhy žalobcu na určenie, že je dedičom a teda spoluvlastníkom. Tieto ďalšie žalobné návrhy sú,

resp. boli, závislými návrhmi, zatiaľ čo návrh na určenie neplatnosti vydedenia a neexistencie dôvodov
vydedenia bol návrhom celkom nezávislým. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd žalobcu
zamietolpreto,žebyzpohľaduhmotnéhoprávažalobcadedičomaspoluvlastníkomjednoznačnenebol.
K zamietnutiu došlo z procesnoprávnych dôvodov, keďže súdne konanie, kde sa má otázka postavenia
žalobcu čoby dediča vyriešiť, vecne príslušný súd ešte právoplatne neskončil, k hmotnoprávnemu

postaveniu žalobcu sa súd prvého stupňa nevyjadril. Tiež namietal, že žalobné návrhy smerujúce k
určeniu, že je dedičom a spoluvlastníkom dedičstva po poručiteľovi boli formulované s ohľadom na
skutočnosť, že na osvedčení o dedičstve bola formálne vyznačená doložka o jeho právoplatnosti. Pokiaľ
súd prvého stupňa teda konštatoval nezákonnosť postupu súdu prejednávajúceho dedičstvo ako i to,
že dotknuté dedičské rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, ide o právny názor presvedčivý,

súladný s princípmi, na ktorých stojí slovenský právny poriadok. Nemôže byť na ťarchu žalobcu, že sa
domáhal aj určenia, že je dedičom a spoluvlastníkom dedičstva, čo by súd prvého stupňa vyhodnotil ako
nevhodný, predčasný postup, ku ktorému by sa žalobca nebol uchýlil, ak by právoplatnosť na dedičskom
rozhodnutí vyznačená nebola. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca žalobou dosiahol cieľ, ktorý sledoval,
t.j. aby sa na listinu o vydedení pri prejednávaní dedičstva neprihliadalo a aby sa s ním konalo ako s

dedičom. Z tohto pohľadu je význam žalobných návrhov, ktoré súd prvého stupňa zamietol nepatrný.
Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o náhrade trov
konania zmenil tak, že žalovaná je povinná nahradiť trovy konania a to trovy právneho zastúpenia vo
výške 3.724,10 Eur a iné trovy vo výške 573,- Eur a zaplatiť ich k rukám právneho zástupcu žalobcu
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal, aby žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť

žalobcovi trovy odvolacieho konania a zaplatiť ich k rukám právneho zástupcu žalobcu tiež v lehote troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

K doručenému odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v podstate s tým, že s tvrdeniami žalovanej uvedenými v odvolaní sa nestotožňuje.

Prvostupňový súd vyhodnotil dôkazy v súlade s ust. § 132 O.s.p. a v odôvodnení poukázal na
všetky dôkazy, ktoré sú súčasťou súdneho spisu ako aj na kompletný obsah svedeckých výpovedí
uskutočnených počas konania na prvom stupni. Následne v rozsudku prvostupňový súd zhodnotil
jednotlivé dôkazy samostatne ako aj vo vzájomnej súvislosti. K výsluchu U. W. - bývalej manželky
žalobcu, uviedol, že súd ju vyhodnotil iba sčasti ako tendenčú a to najmä z dôvodu, že svedkyňa sa pred

výsluchom na pojednávaní oboznámila so súdnym spisom, so zápisnicami z pojednávania. Rovnako ani
zdravotnéproblémyporučiteľaaúdajnýnezáujemžalobcuotietoproblémyneboliporučiteľomoznačené
v listine o vydedení ako jeden z dôvodov vydedenia. Svedkyňa U. W. potvrdila, že so žalobcom chodila
obrábať nehnuteľnosť - poľnohospodársku pôdu, ktorá susedila s nehnuteľnosťou poručiteľa, s ktorýmsatamstretávali,alezároveňpotvrdila,ženiezakaždýmchodilasožalobcomtútonehnuteľnosťobrábať,
teda nemohla byť zakaždým svedkom ich vzájomnej komunikácie. Nebola však pri tom svedkom žiadnej
hádky medzi žalobcom a poručiteľom. V ďalšom sa vyjadril k hodnoteniu svedeckej výpovede B. P., ktorá

sama vypovedala, že so žalovanou sa nemusí a nie je pravdou, že by táto svedkyňa neuviedla mená
osôb, prostredníctvom ktorých bola informovaná o živote žalobcu a jeho vzťahu s otcom. Svedkyňa
uviedla, že tieto informácie boli podávané okrem iných i manželmi V. - rodičmi U. W., rod. V.. Aj výpoveď
svedkyne R. Y.-K. prvostupňový súd vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. Žalobca sa nestotožňuje s
tvrdením žalovanej, že v priebehu súdneho konania uvádzal rozporné skutočnosti. Je pochopiteľné, že

žalobca si pamätal konflikt s otcom z roku 1992, nakoľko sa jednalo o jeho záujem uzavrieť manželstvo
a uvedené rozhodnutie je významnou udalosťou v živote každého človeka. V končenom dôsledku
okolnosti týkajúce sa svadby si pamätali aj všetci svedkovia, napriek tomu, že sa jedná o pomerne
dávnu minulosť, a aj napriek tomu, že v prípade svedkyne R. Y.-K. sa jednalo o udalosť, ktorá sa jej
osobne vôbec netýkala. Žalovaná ustavične poukazuje na zlý zdravotný stav poručiteľa a vedomosť,
resp. nevedomosť o tomto stave zo strany žalobcu. Okolnosti týkajúce sa zdravotného stavu nie sú

rozhodujúcevtomtosúdnomkonaní,pretožetietoaninebolispomenutévlistineovydedenípridôvodoch
vydedenia. Žalobcovi nie je zrejmé v čom spočíva rozpornosť výpovede svedka E. W.. Tento počul
o úmysle poručiteľa vydediť žalobcu z rozhovoru medzi poručiteľom a jeho matkou. Skutočnosť, že
poručiteľ tak následne aj urobil ešte neznamená, že nemôže byť E. W. z takéhoto úkonu poručiteľa
šokovaný, nakoľko v rodine W. sa zrejme jednalo o prvý prípad vydedenia. Tiež nesúhlasí s tvrdením

žalovanej, že pochybnosti poručiteľa kto bude po ňom robiť, vyplývali zo vzťahu poručiteľa so synom, že
poručiteľ mal obavu, či sa žalobcovi bude chcieť na jeho hospodárstve pracovať. Podľa názoru žalovanej
je dieťa povinné prejavovať slušnosť a úctu k rodičovi. Počas súdneho konania však nebolo preukázané,
že by sa žalobca nesprával k poručiteľovi neslušne, či neúctivo. Navyše žalobca má za to, že aj poručiteľ
ako rodič by mal akceptovať rozhodnutie žalobcu oženiť sa a umožniť mu byť šťastným s osobu, s ktorou

sa rozhodol žiť v manželskom zväzku Všetci svedkovia zhodne potvrdili, že príčinou nedorozumenia
medzi žalobcom a poručiteľom v zime v roku 1992 bolo uzavretie manželstva žalobcu so slečnou U.
V.. Tým sa teda odhalil jediný skutočný, hoci disimulovaný dôvod vydedenia. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti má žalobca za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v prvom a druhom výroku je správne
a preto navrhuje, aby odvolací súd v týchto častiach rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok v

časti náhrady trov konanie zmenil spôsobom navrhnutým v jeho odvolaní a zároveň si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania, ktoré však nevyčíslil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), keď vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu a žalovanej nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je
obsahovo vecne správny v celom jeho rozsahu a odvolací súd nemohol dať za pravdu ani jednému z
odvolateľov.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v dostatočnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnymskutkovýmzisteniam,apretoževpodstatezdieľaijehoprávnyzávervoveci,keďvecisprávne
právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé

odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd dospel k záveru, že súd
prvého stupňa rozhodol vecne správne.
Žalovaná vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, či dôkazy než tie, ktoré uviedli už
v konaní pred prvostupňovým súdom, ktorý sa s nimi dostatočne vysporiadal, namieta nesprávne a
nedostatočné vyhodnotenie výsledkov dokazovania predovšetkým výpovedí svedkov a žalobca v časti

rozhodnutia o trovách konania namieta nesprávne posúdenie jeho úspechu v konaní, ktorý považuje
za prevažujúci.Žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 06.08.2012 domáhal, aby súd určil, že dôvody vydedenia
žalobcu jeho otcom I. W., zomrelým XX.XX.XXXX uvedené v listine o vydedení dňa 28.05.1993 nie sú
dané a žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania do troch dní. Uznesením zo dňa

04.03.2014 súd na návrh žalobcu podaním doručeným súdu dňa 26.02.2014 pripustil zmenu petitu
žaloby takto:

Súd určuje, že dôvody vydedenia žalobcu jeho otcom poručiteľom I. W., zomr. XX.XX.XXXX uvedené v
listine o vydedení zo dňa 28.05.1993 nie sú dané; vydedenie je neplatné.

Súd určuje, že žalobca je dedičom po poručiteľovi I. W., zomr. XX.XX.XXXX.
Súd určuje, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. B.
zapísaných na LV č. XXX:
- parc. reg. "C" č. 483, druh: orná pôda o výmere 1049 m2
- parc. reg. "C" č. 505/2, druh: orná pôda o výmere 1206 m2

- parc. reg. "C" č. 505/3, druh: vinice o výmere 260 m2
- parc. reg. "C" č. 674/29, druh: zastavené plochy a nádvoria o výmere 1000 m2
- stavba - rodinný dom so súp. č. XXX postavený na parc. reg. "C" č. 674/29
a to so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/8,
na LV č. XXX:

- parc. reg. "C" č. 527, druh: vinice o výmere 97 m2 so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/4, parc.
reg. "E" č. 372/2, druh: orná pôda o výmere 76 m2 so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/4
na LV č. XXX:
- parc. reg. "E" č. 812/2, druh: orná pôda o výmere 2521 m2 so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti
1/24

na LV č. XXX:
- parc. reg. "E" č. 797, druh: orná pôda o výmere 1834 m2 so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/12
na LV č. XXX:
- parc. reg. "E" č. 476, druh: orná pôda o výmere 4366 m2 so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/12.

Súd určuje, že vlastníkom 10 ks listinných akcií s poradovým číslom 7956 až 7965 v spoločnosti ROD
Skalica, a.s. so sídlom Zápotočná 5, 909 01 Skalica, IČO: 00 203 688 je žalobca. Žalovaná je povinná
vydať žalobcovi 10 ks listinných akcií s poradovým číslom 7956 až 7965 v spoločnosti ROD Skalica, a.s.
so sídlom Zápotočná 5, 909 01 Skalica, IČO: 00 203 688 a to do 15 od právoplatnosti rozsudku.

Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.)

Nakoľko ani jeden z odvolateľov nenamieta nesprávnosť zamietajúceho výroku, ktorý odvolacími
dôvodmi ani výslovne napadnutý nebol, odvolací súd má za to, že v tejto často rozsudok súdu prvého
stupňa pre nepodanie odvolania ani jedným z účastníkov konania nadobudol právoplatnosť. Predmetom

prieskumu odvolacím súdom potom zostala časť rozsudku, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel a
závislý výrok o trovách konania.

Žalobu žalobca odôvodnil tým, že jeho nebohý otec (ďalej len „poručiteľ“) ho listinou zo dňa 28.05.1993
vydedil a ako dôvod vydedenia uviedol, že z dôvodu vzájomného nedorozumenia neprejavoval o neho

opravdivý záujem, ktorý ako syn prejavovať mal, nenavštívil ho s potomkom, hoci je ženatý a nepokladal
za potrebné ho s touto skutočnosťou oboznámiť a zároveň určil, že dôsledky vydedenia sa vzťahujú
aj na jeho potomkov, takže jediným dedičom by bola po ňom žalovaná, ktorá je jeho matkou. Dôvody
vydedenia neobstoja, pretože vzťahy s poručiteľom boli dobré, narušili sa v roku 1992, ale napriek tomu
sasnažil,abysaichvzťahyzlepšili,bolkedykoľvekpripravenýsasnímstretnúť,vysvetliťveciapomáhať

mu v prípade potreby ako predtým. Niekoľkokrát ho vyhľadal za účelom obnovenia dobrých vzťahov.
Poručiteľ ho vydedil v roku 1993 a syn sa mu narodil až XX.XX.XXXX a dcéra XX.XX.XXXX a preto
nemôžu byť dôvody vydedenia, že ho nenavštevoval s potomkami pravdivé.

Taktiež v listine vydeďuje H. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. č. XX, ale žalobca sa narodil XX.XX.XXXX

a na uvedenej adrese nikdy trvalý pobyt nemal. V dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 18/2012
namietal, že zákonné dôvody pre vydedenie nie sú dané a notárke mal oznámiť, či mieni podať žalobu
vo veci záveru a že jej táto informácia stačí ústne, resp. telefonicky. Toto urobil, pričom sa dozvedel, že
notárka dedičské konanie napriek jeho výhradám už uzavrela a na jeho námietky neprihliadla. V návrhuna pripustenie zmeny petitu žaloby ďalej dôvodil, že podaním z 06.08.2012 žalobca nezmeškal lehotu
na podanie žaloby o určenie neplatnosti listiny o vydedení a má za to, že 1. mesačná lehota určená
súdnym komisárom ani plynúť nezačala, nakoľko súdny komisár v dedičskom konaní nepostupoval v

zmysle príslušných ustanovení z.č. 99/1963 Zb. O.s.p. Poukázal na ustanovenia § 175k ods. 1, 2 O.s.p.
pri spore o dedičské právo ide o vyriešenie otázky právnej alebo či je medzi účastníkmi sporná tiež
skutková stránka veci.

Žalovaná prostredníctvom advokátky navrhla žalobu zamietnuť. Uviedla, že až po smrti manžela -

poručiteľa sa dozvedela o listine o vydedení žalobcu aj jeho potomkov. Závetom určil ako jedinú
dedičku žalovanú ako manželku. Má vedomosť o tom, že k spísaniu listiny predchádzalo nedorozumenie
medzi poručiteľom a žalobcom. Do veku 18 rokov sa žalobca správal štandardne ako syn, s bežnými
nedorozumeniami. Vážne nedorozumenie vzniklo koncom roku 1992, keď sa žalobca rozhodol po 2
týždňovej známosti uzatvoriť manželstvo. Poručiteľ sa so žalobcom snažil komunikovať a upozorniť ho
na skutočnosť, že ide o veľmi krátku dobu na ženenie, že sa s partnerkou nedostatočne poznajú, ako i

všetky ďalšie okolnosti súvisiace s tak vážnym krokom, ako je vstup do manželstva. Z predchádzajúceho
vzťahu jeho nastávajúcej pochádzalo dieťa, takže poručiteľ sa snažil o týchto životných situáciách so
žalobcom hovoriť. Žalobca v tom čase poručiteľa skutočne nahneval, jeho reakcia bola skutočne značne
neprimeraná, začal sa správať arogantne, bol vulgárny voči poručiteľovi i žalovanej, a odvtedy sa u nich
neukázal. Len s počutia sa dozvedeli, že manželstvo uzatvoril, prestal poručiteľa a žalovanú zdraviť,

komunikovať s nimi a ignoroval ich. Už v tom čase bol poručiteľ chorý, bol kardiologickým pacientom a
poberateľom dôchodku. Veľmi ťažko znášal túto situáciu, ťažko sa s tým zmieroval a neustále dúfal, že
sa správanie žalobcu zmení. Priebežne až do smrti poručiteľa sa žalobca ako syn o neho nezaujímal,
z vlastnej iniciatívy sa neopýtal, či niečo potrebuje, bolo bežné, že spolu nekomunikovali aj 5 rokov a
ani sa u nich neukázal. V prípade, že mal problémy, vyhľadal poručiteľa a tento sa mu samozrejme

snažil pomôcť. Až v roku 2010, keď zomrela stará mama, žalovaná navštívila žalobcu, aby sa vzájomné
vzťahy zlepšili a priblížili sa aspoň bežnému vzťahu syna a otca. Žalobca napriek žiadosti žalovanej o
pomoc okolo domu neprišiel, ale prišiel až keď sám niečo potreboval. Poručiteľ mal záujem stretávať
sa s rodinou žalobcu a v čase uzavretia manželstva manželka žalobcu mala dieťa, ktorému dal žalobca
svoje priezvisko. Preto v listine o vydedení žalobca mal na mysli toto dieťa. Manželka žalobcu začala

domácnosť poručiteľa aj s dieťaťom navštevovať. O narodení syna E. sa dozvedeli od cudzích ľudí.
Po smrti poručiteľa žalovanej žiadnym spôsobom nepomáhal, nepýtal sa či niečo nepotrebuje, či má
peniaze na pohreb, parte, všetko musela vybavovať s cudzou pomocou. Žalovaná poukázala na obsah
zápisnice spísanej súdnym komisárom dňa 15.05.2012, keď bola žalobcovi poskytnutá lehota 1 mesiaca
na oznámenie, či podal žalobu o neplatnosť listiny o vydedení na súd a bol poučený o následkoch a na

list zo dňa 09.07.2012, keď mu bolo oznámené, že sa bude v konaní pokračovať ďalej v zmysle závetu.
Žalobca podal žalobu na súde až dňa 06.08.2012, teda jednoznačne po uplynutí súdnym komisárom
určenej lehoty. Jedná sa o procesnú lehotu, jej zmeškanie nemôže byť odpustené.

Súd prvého stupňa správne prednostne posúdil postup súdu v konaní o dedičstve po neb. poručiteľovi

odvolacie dôvody sa ani týkajú posúdenia tohto postupu. Odvolací súd sa so závermi súdu prvého
stupňa, že žaloba bola podaná včas, stotožňuje.

Čo sa týka námietky nesprávneho rozhodnutia v časti vyhovenia žalobe aj odvolací súd uvádza, čo
je pre posúdenie veci podstatné :

Vydedením rozumieme jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma potomkovi
ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona (neopomenuteľný
dedič zo zákona nededí, teda nemá právo ani na svoj zákonný podiel). Vydedenie (ako jednostranný
právny úkon poručiteľa) musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou

vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho
dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Ustanovenie § 469a ods. 1 taxatívne vypočítava dôvody
vydedenia. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými
mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod musí existovať už v čase
pred prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení. Teda existencia dôvodov vydedenia sa posudzuje

vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení.Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a) a b) tohto ustanovenia vyplýva, že na ich
základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a
potomka. Ide pritom o subjektívne dôvody, resp. dôvody, ktoré sa posudzujú zo subjektívneho hľadiska.

Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v písmene b) tohto ustanovenia, t.j. neprejavovanie
opravdivého záujmu potomka o poručiteľa treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a
potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného,
formálneho.Existenciutakéhotokvalifikovanéhovzťahumožnovyvodiťzrozličnýchvonkajšíchprejavov,

napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a
pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený,
nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za
ktorých k vydedeniu došlo. Najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa
nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto
kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu

bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal
prejavovať o poručiteľa treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ je
skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ
neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu
potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa

v zmysle tohto ustanovenia sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný
samotným poručiteľom (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
173/96).

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa sa pri posúdení danosti dôvodov vydedenia podľa §

469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka správne zaoberal okolnosťami a situáciou v čase, kedy
zo strany poručiteľa došlo k spísaniu listiny o vydedí a vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania,
vyvodil správny záver a aj jeho rozhodnutie je vecne správne. Ani námietka nedostatočného a
nesprávneho vyhodnotenie dôkazov, neobstojí.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno

ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd

rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje uvedenie výpovedí svedkov. Je zrejmé, že tieto bolo treba
hodnotiť aj vzhľadom na vzťah vypočutých svedkov k účastníkov, ktorý sa oproti od času, kedy bola
listina o vydedení spisovaná, zmenil. Ide predovšetkým o to, že žalobca, ktorý bol otcom vydedení

jednoducho povedané preto, že sa oženil proti otcovej vôli a po uzavretí manželstva i vzťahy ochladli, sa
medzičasom rozviedol a jeho bývalá manželka zostala v dobrom vzťahu so žalovanou, tzn. manželkou
poručiteľa, ktorá má dediť podľa listiny o vydedení dedičstvo po poručiteľovi i na úkor žalobcu.

Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd sa pri posúdení danosti dôvodov vydedenia podľa §
469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka správne zaoberal tým, či správanie žalobcu môže byť považované za odporujúce dobrým mravom
s prihliadnutím na správanie sa poručiteľa k nemu ako k synovi. Aj podľa názoru dovolacieho súdu,
za konanie v rozpore s dobrými mravmi nemožno považovať nezáujem potomka za situácie, keď tento
nezáujem bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom.

Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu vychádzajú z početnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
SR (porovnaj napr. rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 173/1996, sp. zn. 4 Cdo 123/2009 a 5 Cdo 239/2009,
2Cdo 109/2010, 4Cdo 59/2012, 4Cdo 32/2014).

Súd prvého stupňa splnil svoju úlohu vyhodnotenia dôkazov vo vzájomných súvislostiach a odvolací

súd sa stotožnil s výsledkami vyhodnoteného dokazovania, ako aj so skutkovými a právnymi závermi
odvolacieho súdu ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku časti určenia neplatnosti vydedenia žalobcu.

Odvolací súd však nemohol dať za pravdu žalobcovi v napadnutej časti rozhodnutia o náhrade trov
konania.

V zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa ods. 2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia

aj keď má účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak
mal neúspech v pomerne nepatrnej časti. Alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta
z výšky súdom priznaného plnenia.

V zmysle citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. má žalobca vo veci plný úspech vtedy, keď súd
vyhovie jeho žalobe v plnom rozsahu. Žalovaný má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v plnom
rozsahu zamietne. O žiaden z takýchto prípadov v tomto konaní nešlo, žalobca preto nebol v konaní
plne úspešný.

Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 142
ods. 2 O.s.p. náhrada trov pomerne rozdelená.

Z ust. § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré navrhuje aplikovať žalovaný vyplývajú tri špeciálne skutkové podstaty,
v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný

úspech,odlišneodvšeobecnéhopravidlavyplývajúcehozustanovenia§142ods.2O.s.p..Ideoprípady,
ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (II. US 82/09-27).
Ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. treba v pomere k ustanoveniu § 142 ods. 2 O.s.p. považovať za
lex specialis, pričom vo vzájomnom vzťahu týchto dvoch ustanovení platí všeobecné pravidlo, podľa

ktorého špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou (lex specialis derogat legi general!),
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. decembra 2010, sp. zn. 2 Obdo 39/2010).Keďže tieto podmienky v prejednávanom spore splnené nie sú, súd prvého stupňa správne pri
čiastočnom úspechu účastníkov o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Aj odvolací
súdjenázoru,žepomerúspechuaneúspechuuobochstránbolpribližnerovnaký, pretobolodôvodným

vysloviť, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej
časti a v závislom výroku o trovách konania s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní prevažne úspešnému žalobcovi (keď rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti bol
potvrdený) vzniklo podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči
v konaní neúspešnej žalovanej. Žalobca si náhradu trov odvolacieho konania uplatnil, ale nevyčíslil v
súlade s § 151 O.s.p., preto mu odvolací súd náhradu trov konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.