Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, April 21, 2016

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 8C/284/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715211097
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Krnáčová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2016:6715211097.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Krnáčovou, v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35807598, zastúpený Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanej
Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie
13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Pôvodne doručenou žalobou tunajšiemu súdu dňa 27.9.2012 žiadal žalobca priznať náhradu majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy v exekučnom konaní vedenom na tunajšom súde proti povinnému V. Y., nar.
XX.X.XXXX sp. zn. EX XXXX/XXXX. Škoda mu mala vzniknúť nečinnosťou Okresného súdu Zvolen
v exekučnej veci s tým, že súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a tunajší súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote
nerozhodol. Exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu a preto tunajší súd
zákonnú povinnosť rozhodnúť v lehote 15-tich dní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia.
Podľa vyjadrenia žalobcu nebolo povinnosťou súdu skúmať exekučný titul, pre ktorý sa exekúcia

navrhovala vykonať bez ohľadu na to, či sa jednalo o rozhodnutie všeobecného alebo rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Exekučný súd aj napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu rozhodnutia rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote. K rozhodnutiu o
poverenítakdošlopouplynutízákonomstanovenejlehoty.Žalobcaďalejtvrdil,ževpredmetnomprípade
neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene

a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe. Takýto postup
hodnotil ako v rozpore so zákonom konkrétne s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ďalej
sa odvolával na ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní s tým, že existoval tu právne relevantný
exekučný titul, rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktorým nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa
ustanovenia § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvoláva právne
účinky, avšak z pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné
zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie

istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci
právoplatne rozhodnutej. Táto tvorí neodstrániteľnú vadu konania, ku ktorej je povinný ex offo súd
prihliadať. V nečinnosť súdu považoval žalobca za neospravedlniteľnú, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sažalobca nachádzal. Vzhľadom k tomu si uplatňoval majetkovú škodu, ktorú vyčíslil a zároveň náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá predstavovala primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
20% z uplatňovanej istiny príslušenstva konkrétne v danej veci sa jednalo o čiastku 237,08 €.

Uznesením zo dňa 22.2.2013 tunajší súd spojil veci skutkovo podobné na spoločné konanie s tým, že
pôvodne vedená vec pod sp. zn. 15C XXX/XXXX bola spojená na spoločné konanie a bola vedená pod
sp. zn. 15C XXX/XXXX. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 5.3.2013. Po vytýčení pojednávania vo
veci XXC XXX/XXXX z dôvodu absencie exekučného spisu, s ktorým bolo potrebné sa oboznámiť súd

vylúčil pôvodne vedenú žalobu pod sp. zn. XXC XXX/XXXX na samostatné konanie uznesením zo dňa
12.3.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20.4.2015. Spisu bola pridelená nová sp. zn. 8C XXX/XXXX.

Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 12.7.2013, ktorým považoval
žalobu za nedôvodnú a to z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré
sú potrebné pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.

v platnom znení. V prvom rade poukazoval na to, že ide o predčasne uplatnený nárok na tunajšom
súde vo všetkých veciach v rámci spojeného konania vzhľadom k tomu, že si neuplatnil žalobca
nárok na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na
náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Poukazoval na to, že nie sú splnené podmienky

úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody. Pri procesných námietkach poukazoval na to, že
žalobca síce uviedol časť dôkazov, ale odkazuje vo všeobecnosti na exekučný spis čím prenáša celú
dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať žalobca sám. Uplatňuje si tu
nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov na strane jednej a na druhej strane aj
z dôvodu nerozhodnutia súdu v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov v konaní v prvom rade

zdôraznil žalovaný, že žalobca neuvádza kroky, ktoré by podnikol na odstránenie neželaného stavu.
Neuviedol ani po vyžiadaní súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovaného, či využil
možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu,
resp. ústavnej sťažnosti. V druhom rade žalovaný mal za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody
nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu túto právomoc má predseda súdu alebo Ústavný

súd. Ďalej sa vyjadroval žalovaný aj k nesprávnemu úradnému postupu namietaného zo strany žalobcu.
Prax poukázala dávnejšie na to, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby
mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok. Povinnosťou vnútroštátneho súdu je z úradnej moci preskúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu

vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v
rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval
aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ ide o existenciu prieťahov v
konanípodľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.vplatnomznenípriposudzovanínesprávnehoúradného

postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti a že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané buď
v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či právoplatné

rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov mal žalovaný za to, že nie je preukázaný nesprávny
úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. K materiálnej škode ako k paušálnej sume uviedli
ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., kde sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk ak osobitný
predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je nevyhnutné preukázať

existenciu škody a jej výšky, pričom vyčíslenie škody zo strany žalobcu nie je preukázané, je hypotetické
bez preukázania skutočnej škody, ktorá žalobcovi v tejto súvislosti mala vzniknúť. Postup považovali za
účelový, kde požadoval žalobca len paušálne sumy za spomínané činnosti. Okrem toho žiadal priznať aj
nemajetkovú ujmu s tým, že opätovne žalovaný poukazoval na znenie ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 vyššiecitovaného zákona. Aj v tejto časti považovali nárok za nedôvodný s tým, že žalobca nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že v tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v
ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti

žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené.
Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu európskej komisie,
súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť
žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci.
Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a

právne vedomie nízkopríjmových osôb. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný mal za to, že žalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi,
ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Z týchto dôvodov bol toho názoru, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k
nesprávnemu úradnému postupu. Z tohto dôvodu považoval žalobu za nedôvodnú a navrhoval ju v
celom rozsahu zamietnuť.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 21.4.2016. účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Žalovaný
mal doručenie riadne a na čas vykázané, neúčasť neospravedlnil, k žalobe sa nevyjadril. Žalobca sa
rovnako nedostavil hoci mal doručenie riadne a na čas vykázané. Dňa 18.4.2016 doručil e-mailom
návrh na prerušenie konania z dôvodu riešenia prejudiciálneho konania č. C 168/2015 na Súdnom

dvore EÚ vo veci vedenej pred okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C 6/2010. Tunajší súd návrh
žalobcu na prerušenie konania z tohto dôvodu zamietol. Vo veci zahájil pojednávanie a postupoval podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol.

Súd si pripojil a oboznámil sa s exekučným spisom sp. zn. XXEr XXX/XXXX, pod ktorým bola vedená

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému V. Y., nar.
XX.X.XXXX sp. zn. súdneho exekútora EX XXXX/XXXX. Zo spisu bolo zistené, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia bola doručená tunajšiemu súdu 28.4.2010. Súdnemu exekútorovi bola
adresovaná výzva 19.5.2011, na ktorú odpovedal 16.6.2011. Uznesením zo dňa 20.6.2011 súd zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.

Podľa ustanovenia § 1, písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) tento zákon
upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, písm. d/ vyššie citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá

bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86

písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky
pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnéhorozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavným súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 citovaného zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody
žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda
vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je

poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu
škodu spôsobil.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Podľa ods. 2 a 3 citovaného ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím

najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; b)
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote;d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal plnenia náhrady škody ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch tak ako bola bližšie vyšpecifikovaná v samostatných nárokoch uplatňovaných v pôvodnom
konaní. Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v
tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po zákonnej 15-
dňovej lehote. Žalobca v návrhu uvádza, že v exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel

platných v období od 1.2.2002 do 31.5.2010 exekučný poriadok nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi
a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15-tich dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či
exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu,
rozhodnutierozhodcovskéhosúdualeboexekučnýmtitulombolanapr.notárskazápisnica.Vexekučným

konaniach vedených podľa procesných pravidiel účinných od 1.6.2010 do 31.5.2011 sa robil rozdiel
medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15-tich dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená
iba vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených, avšak žalobca disponoval exekučnými titulmi vo forme rozhodcovských rozsudkov,

na ktoré sa výnimka podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o lehote na rozhodnutie nevzťahovala.
Len v období od 1.6.2011 už 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie neplatila v prípade ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej zákon o rozhodcovskom konaní) nadobudol

účinnosť 1.7.2002. V § 35 zákon o rozhodcovskom konaní ustanovuje, že doručený rozhodcovský
rozsudok,ktorýužnemožnopreskúmaťpodľa§37,mápreúčastníkovrozhodcovskéhokonaniarovnaké
účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Exekučný poriadok v znení účinnom od 1.2.2002 do 31.8.2005 za exekučné tituly v § 41 ods. 1 a

2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje
majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené zmiery, platobné výmery, výkazy nedoplatkov
a dohody, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj na základe
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba,povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťousúhlasila.Ajkeďrozhodcovskýrozsudokustanovenie§41ods.2Exekučnéhoporiadku
v znení účinnom od 1.2.2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval od 1.7.2002 bolo možné viesť

exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku ako „na podklade iného vykonateľného rozhodnutia“,
keďže zákon 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní priznával rozhodcovskému súdu s účinnosťou
od 1.7.2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku súdu. V období od 1.7.2002 do 31.5.2010
bolo povinnosťou exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ak titulom bol rozhodcovský rozsudok v lehote 15-tich dní od doručenia tejto

žiadosti, pretože až účinnosťou od 1.6.2010 bola v § 44 ods. 2 EP zakotvená výnimka, že lehota
15-tich dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2, písm. c/ a d/. Exekučný poriadok s účinnosťou od 1.9.2005 v § 41 ods. 2, písm. c/ za
exekučné tituly označuje notárske zápisnice a v písm. d/ vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela exekučného

poriadku uskutočnená zákonom č. 102/2011 Z.z. účinná od 1.6.2011 podľa dôvodovej správy k tomuto
zákonu vložením slov rozhodcovských súdov do § 41 ods. 2, písm. d/ iba odstraňuje rozporný výklad §
41 ods. 2, písm. d/ Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií
sa rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z tohto vyplýva záver, že rozhodcovský rozsudok je exekučným
titulom od 1.7.2002. V období od 1.7.2002 do 31.5.2010 mal exekučný súd o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a mienil vydať
poverenie rozhodnúť do 15-tich dní od doručenia žiadosti, ale v období od 1.6.2010 naďalej pokiaľ chcel
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť už nebol viazaný
lehotou 15-tich dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdna prax sa ustálila v závere, že lehote
15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí,

ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri
napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II ÚS 520/2012
zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II ÚS 248/2013 zo dňa 25.4.2013 alebo sp. zn. II ÚS 112/2013 zo dňa
13.2.2013).

Ako vyplynulo z pripojených exekučných spisov jednoznačne vyplýva, že vo väčšine exekučných konaní
je o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnuté v zákonnej
15-dňovej lehote. Je však potrebné skonštatovať, že 15-dňová lehota na preskúmanie žiadosti o
udelenie poverenia je zo strany súdu považovaná za krátku na to, aby mohol exekučný súd náležite

preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie s poukazom na to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na
súdnu ochranu vzhľadom na zložitosť vecí, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú
náročnosť posúdenia exekučného titulu a jeho súlad s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi
EÚ. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právny akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide tu o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi,
nazákladektoréhosúdnyexekútormôžezačaťvykonávaťexekúciuaktorýmsúdnyexekútorpreukazuje
svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (§ 36 ods. 3 EP). V § 44 ods. 2 EP je zvýraznená zodpovednosť
exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí
byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na

vykonanie exekúcie. Súd má zo zákona povinnosť pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi
skúmať, či sú naplnené formálne aj materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie a musí byť zrejmé,
že nárok, ktorého vymoženia sa oprávnený domáha nie je objektívne nemožný, neodporuje zákonu,
neobchádza ho a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Preto nie je možné vychádzať len z obsahu
predloženého rozhodcovského rozsudku a bol oprávnený exekučný súd vyžiadať si od účastníkov

konania alebo od tretích osôb predloženie listín, prípadne aj celého spisového materiálu, ktoré sú
podľa posúdenia súdu relevantné a nevyhnutné z hľadiska jeho rozhodovacej činnosti. Tak bolo aj
v prípade dvoch exekučných konaní kedy nebolo vydané poverenie v 15-dňovej lehote. Navyše sa
jednalo o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak ako to už vyššie bolo konštatované
po 1.6.2010, kde súd robil úkony smerujúce k objasneniu rozpornosti listín predložených účastníkmi

konania. Vzhľadom k tomu súd konštatoval, že o žiadostiach súdneho exekútora nebolo rozhodované so
zbytočnými prieťahmi a ani v jednom exekučnom spise nie je možné konanie exekučného súdu hodnotiť
ako konanie s prieťahmi a nesprávny úradný postup preukázaný zo strany exekučného súdu nebol.
Ak teda nebol preukázaný prvý základný predpoklad vzniku škody a to žalobcom tvrdený nesprávnyúradný postup nebolo potrebné skúmať ďalej existenciu ďalších predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu a náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle žalobného návrhu žalobcu. Žalobca v konaní
nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu a v súlade so
zásadou hospodárnosti sa súd preto ďalej nezaoberal priznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy.
Navyše ohľadne žalobcu tvrdeného prieťahu sa neviedlo tak ako je na to poukazované v ustanovení § 9
ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci disciplinárne, či iné konanie, neriešila
sa sťažnosť na prieťahy v konaní a nerozhodoval ani Ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva.

Súd z týchto dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol.

V závere žaloby žalobca žiadal najprv o veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom v súlade s
ustanovením § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti súd poukazuje na to,
že neboli splnené dôvody pre postup v súlade s ustanovením § 152 ods. 2 O.s.p. na rozhodnutie
medzitýmnymrozsudkomozodpovednostižalovanéhozaškodu,ktorámalavzniknúťžalobcovi,nakoľko

súd po prehodnotení a oboznámení sa so žalobami a exekučnými spismi dospel k záveru, že nie sú dané
dôvody pre vznik zodpovednosti štátu za škodu s poukazom už na vyššie konštatované. Pre úplnosť
je potrebné dodať, že bolo rozhodnuté rozsudkom a preto nie je potrebné rozhodovať zvlášť o návrhu
žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku.

O trovách konania súd rozhodoval s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný náhradu trov konania
nebola priznaná, nakoľko nepožadoval náhradu žiadnych trov.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 2 vyhotoveniach (§ 204 ods. 1, prvá veta
O. s. p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje

za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého
druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal
jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd

vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskorších

predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., t. j.
1) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
3) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
4) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie

5) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát
8) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav9) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali,
10) bol odvolacím súdom schválený zmier

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené ( § 205a O. s. p. ), t. j.
1) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
3) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p.,

4) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O. s. p.).