Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 18, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/473/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314227466
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1314227466.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľky:
I. L., nar. X.X.XXXX, bytom ul. Š. XX, Y., zastúpená JUDr. Miroslavom Trtílkom, advokátom, so sídlom J.
Kráľa 29, Martin, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a. s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48,
Bratislava, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., IČO: 36 866
598, so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, o zaplatenie 4.170,51 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16. apríla 2015 č. k. 19C 352/2014 - 84 v
spojení s opravným uznesením zo dňa 11. júna 2015 č. k. 19C 352/2014 - 103 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zo dňa 11. júna
2015 č. k. 19 C 352/2014 - 103 p o t v r d z u j e .

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke titulom náhrady trov odvolacieho konania sumu 159,44
Eur k rukám jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu
4.170,51 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 463,39 Eur za omeškané mesiace
4 - 12/2014 vždy od 16. dňa príslušného mesiaca do zaplatenia, trovy konania vo výške 250,- Eur

a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.280,14 Eur. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.1.2013 č. k. 10C 72/2012 - 103 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2013 č. k. 2Co 297/2013 - 142 ďalej rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 2.12.2013 č. k. 10C 30/2013 - 111 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 24.9.2014 č. k. 2Co 510/2014 - 154, ako aj rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 17.6.2014 č. k. 21C 92/2014 - 88 v spojení s rozsudkom Krajského súdu V Bratislave
zo dňa 24.9.2014 č. k. 2Co 2683/2014 - 115 bol odporca zaviazaný k povinnosti zaplatiť navrhovateľke

dlh titulom plnenia zo Zmluvy o dôchodku zo dňa 20.10.1995 za obdobie apríl 2010, máj 2010 až
január 2013 a február 2013 až marec 2014, keďže výpoveď z danej zmluvy zo dňa 26.10.2009 daná
odporcom navrhovateľke v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola vyhodnotená za neplatnú
pre jej nemožnosť vypovedania. Ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že
vykonaným dokazovaním došlo k preukázaniu skutočnosti, že dňa 20.10.1995 bola medzi účastníkmi
konania uzavretá v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného
dôchodkového fondu SLSP, a. s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako povinným v

prospech navrhovateľky vo výške 463,39 Eur mesačne. Odo dňa účinnosti predmetnej zmluvy odporca
navrhovateľke v zmysle nej aj plnil. Dňa 26.10.2009 však odporca podľa § 582 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vypovedal písomne danú zmluvu majúc za to, že ide o zmluvu uzavretú na dobu neurčitú a
zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Právne vec posúdil poukazom na ust. § 34Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 582 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 27 ods. 8 Zákona o bankách, § 116 a § 119 ods. 3 uvedeného zákona,
keď ako prejudiciálnou otázkou sa zaoberal platnosťou zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného

dôchodkového fondu, jej dobou trvania, platnosťou výpovede z nej, otázkou jej prípadného zániku pre
nemožnosť plnenia s poukazom na ust. § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa námietok
odporcu o nemožnosti plnenia s poukazom na ust. § 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách. Predmetnú zmluvu považoval za platne uzavretú zmluvu o dôchodku v zmysle §
842 a nasl. Občianskeho zákonníka na dobu určitú neurčitého trvania, ktorou vzniklo navrhovateľke

doživotne právo na vyplácanie dôchodku, a keďže odporcom danú výpoveď považoval za neplatnú,
ustálil povinnosť odporcu naďalej jej poskytovať plnenie. Pokiaľ ide o námietku odporcu ohľadom zániku
zo zmluvy vyplývajúceho záväzku pre nemožnosť plnenia v dôsledku rozporu zmluvy so zákonom
o bankách, poukázal na riešenie tejto otázky vo vyššie uvedených súdnych konaniach a
vyhodnotil ju za účelovú obranu odporcu, keď plnenie odporcu zo zmluvy o dôchodku má byť v zmysle
Štatútu PDF vyplácané z Podporného dôchodkového fondu odporcu vytváraného z použiteľného zisku

odporcu, čo zákon o bankách nezakazuje. Predmetnú zmluvu nemal za zmluvu uzavretú za nápadne
nevýhodných podmienok pre odporcu, nakoľko ide o zmluvu asynalagmatickú, keď protiplnením zo
strany navrhovateľky je dlhoročný pracovný pomer. Plnenie z nej nemal za nemožné, keďže zákon
o bankách explicitne nespája rozpor právneho vzťahu s ust. § 27 ods. 8 so zánikom
právneho vzťahu. Pokiaľ ide o námietku odporcu o hospodársky neodôvodnenom plnení mal za to, že

s poukazom na bývalý zamestnanecký vzťah medzi účastníkmi ide o cieľ odporcu zabezpečiť
sociálnu starostlivosť o zamestnancov odchádzajúcich do dôchodku. Rovnako za nedôvodnú vyhodnotil
novú námietku odporcu, že vyplácanie dôchodku znamená zásah do vlastníckeho práva odporcu
zvýhodnením navrhovateľky na jeho úkor, nakoľko tvrdenie odporcu mal za rozporné s navrhovanou
mimosúdnou dohodou, tvrdiac, že táto by bola platná, nakoľko ako protiplnenie zo strany navrhovateľky

by bolo späťvzatie návrhu. Dôvodil, že práve početné vedenie súdnych sporov a navyšovanie trov týchto
konaní je hospodársky neodôvodneným plnením. Mal za to, že v danom zmluvnom vzťahu odporca
nevystupuje ako subjekt bankovníctva, zmluva o dôchodku nie je výsledkom bankovej činnosti, ale je
činnosťou vo vzťahu k bývalým zamestnancom.

Ohľadom príslušenstva súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, keďže odporca sa s plnením peňažného dlhu dostal do omeškania, a o trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu v konaní.

Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie

odporca, ktorým žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť. Mal
za to, že nemožno obchádzať zákaz daný ustanovením § 119 ods. 3 Zákona o bankách a že plnením zo
zmluvy dochádza k zásahu do vlastníckeho práva banky. Dôvodil potrebou stabilného a bezpečného
bankového systému, nemožnosťou plniť zo zmluvy bez protiplnenia, keď ust. § 119 ods. 3 Zákona o
bankách nerozlišuje medzi subjektmi vzťahov. Poukázal na to, že predmetný zmluvný vzťah bol založený

až po tom, ako navrhovateľka prestala byť jeho zamestnankyňou. Zdôraznil, že i v tejto veci ide o
vzťah súvisiaci s jeho organizáciou, riadením a podnikaním, nakoľko v zmysle Štatútu Podporného
dôchodkového fondu SLSP tento slúži o. i. na podporu stabilizácie pracovníkov, čo nepochybne súvisí
s organizáciou, riadením a čiastočne podnikaním banky. Predmetná zmluva nebola uzatvorená pri
bankovej činnosti banky. Za činnosť v rozpore so zákonom o bankách považoval činnosť, keď banka

poskytuje hospodársky neodôvodnené plnenie alebo plnenie bez protihodnoty. Mal za to, že v zmysle §
119 ods. 3 Zákona o bankách sa plnenie zo zmluvy stalo nemožným a záväzok teda zanikol. Poukázal
na to, že je bankou a nie sociálnou poisťovňou.

Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadala napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania. Vyjadrila
názor, že zákon o bankách vychádzajúc z jeho ust. § 1 upravuje niektoré vzťahy, t. j. nie všetky vzťahy,
ktoré môžu vzniknúť pri činnosti bánk. Mala za to, že podľa systematizácie Zákona o bankách sociálnu
politiku nemožno zahrnúť pod riadenie a organizáciu banky, rovnako ani pod podnikanie banky, nakoľko
toto sa vykonáva podľa § 27 ods. 1 s klientmi banky. Ide teda o taký záväzkový vzťah, ktorý

nespadá pod úpravu obsiahnutú v Zákone o bankách. Podľa nej nie je v rozpore s ust. § 119 ods. 3
Zákona o bankách, ak banka vykonáva okrem bankových činností aj činnosti ako každá iná právnická
osoba. Riešenie sociálnej politiky podľa jej názoru nie je podnikaním, ktorým sa rozumie sústavná
činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť zaúčelom dosiahnutia zisku. Plnenie z podporného dôchodkového fondu označila za dovolenú a možnú
realizáciu podnikovej sociálnej politiky, v ktorom vzťahu vystupuje banka ako zamestnávateľ a nie ako
subjekt podnikajúci v oblasti bankovníctva. Interné vzťahy medzi bankou a zamestnancami (aj bývalými)

teda nespadajú pod zákon č. 483/2001 Z. z. , keďže v danom v zmluvnom vzťahu odporca nevystupuje
ako právnická osoba realizujúca podnikanie. Plnenie zo zmluvy nemala za hospodársky neodôvodnené,
keďže Štatút podporného dôchodkového fondu bol prerokovaný a schválený odborovou organizáciou
odporcu. Za neplatnú ju nepovažoval ani odporca, ktorý i po účinnosti úpravy obsiahnutej v
zákone č. 483/2001 Z. z. jej poskytoval plnenie až do 15.4. 2010 a v rámci konania pred súdom

prvého stupňa dokonca navrhol urovnanie jednorazovým vyporiadaním. Poukazovala na to, že zmluva
o plnení z podporného dôchodkového fondu bola uzavretá pred skončením jej pracovného pomeru u
odporcu. Pokiaľ ide o ochranu vlastníckeho práva odporcu poukázala na skutočnosť, že zmluva bola
uzavretá z iniciatívy odporcu slobodne, dobrovoľne a bez nátlaku.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v rozsahu a z dôvodov

podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľky, ako aj
opodstatnenosť tvrdení odporcu, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.), výsledky

dokazovania zhodnotil v súlade s § 132 O.s.p. a dospel k správnym skutkovým záverom. Na ich
základe potom vyvodil vo veci samej aj správny právny záver o neplatnosti výpovede a povinnosti
odporcu vyplatiť navrhovateľke žalované plnenia z Podporného dôchodkového fondu. Na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 842, § 843, § 582 ods. 1), tieto správne
vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre
právne posúdenie veci a so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán,
dostatočne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov.
S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa preto odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v
podrobnostiach naň poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odporca v odvolaní v podstatnej časti len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a
argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa a v iných právoplatne ukončených súdnych
konaniach vedených s navrhovateľkou ako aj inými bývalými zamestnancami. Týmito sa však súd
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal, vysvetlil, prečo na ne neprihliadol a v

dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd preto považuje skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje a osvojuje si ich. Obsah
odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku z hľadiska ním
uplatnených odvolacích dôvodov.

Odvolací súd sa pri preskúmavaní napadnutého rozsudku zaoberal rovnako ako súd prvého stupňa
najprv otázkou, či zmluva o dôchodku uzavretá podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca
právo na plnenie doživotne je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, keďže ide o otázku zásadnú pre
rozhodnutie danej veci.

V zmysle § 842 Občianskeho zákonníka sa na základe zmluvy o dôchodku niekomu doživotne alebo na
inak vymedzenú dobu neurčitého trvania zakladá právo na vyplácanie určitého dôchodku. Ide o zmluvu
uzavretú aspoň medzi dvoma subjektmi. Právo na vyplácanie dôchodku je síce časovo určené, ale nie
je obmedzené určitým konkrétnym vopred vymedzeným časom trvania, k uzavretiu tejto zmluvy sa

nevyžaduje žiaden dôvod alebo motív, preto dôvodom môže byť napríklad i skutočnosť, že sa niekto cíti
byť zaviazaný druhému pomáhať a poskytovať dôchodok ako protiplnenie z nejakého iného právneho
úkonu.Keďže Občiansky zákonník rozlišuje zánik zmluvy smrťou a zánik zmluvy uzatvorenej na doživotne
určenú dobu, nemožno dôvodiť, že zmluvy uzatvorené na dobu končiacu smrťou sú vždy uzatvárané
na doživotne určenú dobu, teda na dobu neurčitú. Doživotne určená doba trvania je ekvivalentom inak

určenej doby neurčitého trvania, je teda len konkrétnym vyjadrením inak určenej doby neurčitého trvania.

PodstatouuzatvorenejZmluvyodôchodkujezáväzokjednejzmluvnejstrany (odporcu)poskytovať
plnenie druhej zmluvnej strane (navrhovateľke) počas trvania zmluvy. Vymedzenie trvania tejto zmluvy
je dané pojmom „na doživotie“. Zmyslom takejto právnej úpravy je poskytovať osobe z takejto zmluvy

oprávnenej záruku plnenia zo strany osoby povinnej na obdobie doživotia oprávnenej osoby. Občiansky
zákonník nepripúšťa možnosť vypovedania zmluvy o dôchodku, pretože by to bolo v rozpore zo zmyslom
a účelom špeciálnej úpravy zmluvy o dôchodku, ktorej podstatou je istota poskytovania dôchodku
oprávnenej osobe. Ak by súd pripustil možnosť ukončenia zmluvy jednostrannou výpoveďou zo strany
odporcu, aplikoval by ust. § 842 a § 582 Občianskeho zákonníka ústavne nekonformným spôsobom, čo
by znamenalo porušenie základného práva účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Tento záver vyplýva z Nálezu ÚS SR II. ÚS
26/2012 - 33 a odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s ním.

S prihliadnutím na skutkové zistenia o tejto otázke, najmä keď charakter doby trvania relevantnej zmluvy
bol vyriešený nálezom ÚS SR, možno konštatovať, že tieto majú oporu vo vykonanom dokazovaní a

vo vzťahu k uplatnenému nároku je potom správna úvaha o tom, že medzi účastníkmi konania bola
uzavretá zmluva na dobu určitú neurčitého trvania (do doživotia), preto výpoveď z
označenejzmluvydanánavrhovateľkeodporcomjevrozporesozákonomaakoprávnyúkonjeneplatná
(§ 39 Občianskeho zákonníka). Zmluvné strany sú teda povinné sa Zmluvou o poskytovaní plnenia z
Podporného dôchodkového fondu aj naďalej riadiť.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odporcu, že predmetná zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom
č. 483/2001 Z. z. o bankách, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ktorý sa s touto námietkou dostatočne vysporiadal, rovnako prisviedča i odvolacím
argumentom navrhovateľky, nakoľko i podľa názoru odvolacieho súdu ust. § 27 ods. 8 Zákona o

bankách sa netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t. j. interných vecí banky ako bývalého
zamestnávateľa a zamestnanca. O účelovosti obrany svedčí i tá skutočnosť, že uvedená právna úprava
bola zavedená po uzavretí zmluvy a napriek tomu odporca z nej plnil i po tejto právnej úprave až do
jej vypovedania. V danom prípade obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie plnenia na
zabezpečenie životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich

vernosti, kvality práce a na podporu stabilizácie pracovníkov. Nešlo teda o podnikateľský vzťah banky
a klienta.

V predmetnom konaní odporca argumenty svojej obrany rozšíril o ochranu svojho vlastníckeho práva,
ktoré odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené a v tomto smere prisvedčil odvolacím argumentom

navrhovateľky. I s poukazom na ust. § 123 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník je v medziach
zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s
ním, bol odporca oprávnený v rámci zmluvnej voľnosti uzatvoriť s navrhovateľkou predmetnú zmluvu,
ktorá bola uzatvorená dobrovoľne a z jeho iniciatívy a jej predmet je mimo rámca jeho podnikateľskej
činnosti upravenej a teda i obmedzenej Zákonom o bankách.

Odvolací súd prihliadol i na správnosť záverov súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým priznal
navrhovateľke podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z. z.
v platnom znení úroky z omeškania.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej navrhovateľke priznal proti odporcovi plnú náhradu trov

odvolacieho konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej pomoci (písomné
vyjadrenie k podanému odvolaniu) vo výške 151,05 Eur spolu s DPH, k tomu režijný paušál vo výške
8,39 Eur, všetko podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.