Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 23, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/413/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1492899914
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1492899914.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľov: X. L.. S. A., A.M.
XXX, N., 2. U. A., A. XXX, N., zast. L.. S. A., N. A. XXX, N., 3. L.. V. Z., A. XXX, N., 4. L.. S. T., A. XXX,
N., 5. L.. V.. L. Z., A. XX, N., zastúpená opatrovníčkou Janou Mustafiovou zamestnankyňou Okresného
súdu Bratislava IV, 6. O.. I. U., G. XX, N., zastúpená opatrovníčkou Janou Mustafiovou zamestnankyňou

Okresného súdu Bratislava IV, proti odporcom: 1. L.. U. F., Y., N. X, N., 2. L.. O. F., N. X, N., obaja
zast.: Advokátskou kanceláriou HUTTA & PARTNERS, JUDr. Martou Huttovou, advokátkou so sídlom
AK Bezekova 13, P.O.BOX 55, Bratislava, 3. Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava o vrátenie
pôdy, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 4C 144/1992-745 zo
dňa 13. mája 2013 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 4C 144/1992-745 zo dňa
13. mája 2013 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 4C 144/1992-745 zo dňa 13. mája 2013 zamietol návrh
navrhovateľov o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a vo výroku rozsudku vyslovil, že o trovách
konaniarozhodnepoprávoplatnostirozhodnutiavoveci.Vprejednávanejvecisanavrhovatelianávrhom
doručeným súdu dňa 30.04.1992 a doplnením návrhu zo dňa 17.09.1993 domáhali zrušenia práva
osobného užívania parcely č. XXXX/X, kat. územie U. podľa § 8 a § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č.
229/91 Zb. odporcom v 1. a 2. rade a navrátenie tejto nehnuteľnosti pôvodným vlastníkom z dôvodu,

že kúpnou zmluvou previedli spornú parcelu na odporcu v 3. rade (bývalý ObNV Bratislava 4) v tiesni
a za nápadne nevýhodných podmienok a dohodou odporca v 3. rade zriadil odporcom v 1. a 2. rade
právo osobného užívania predmetného pozemku.

Súdprvéhostupňarozhodolvovecirozsudkomzodňa29.09.1994,ktorýmnávrhnavrhovateľovzamietol
a na základe podaného odvolania odvolací súd uznesením sp.zn. 12Co 292/69 zo dňa 13.02.1997
rozsudok ako nepreskúmateľný zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že uložil súdu prvého stupňa

doplniť náležitosti návrhu na začatie konania. Podaním zo dňa 24.01.2002 navrhovatelia žiadali pripustiť
zmenu návrhu, tak, že súd určuje, že navrhovatelia sú vlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v
kat. území Lamač, zapísanej na LV č. XXXX, par. č. XXXX/X a to navrhovateľ v 1. rade v podiele X/X,
navrhovateľ v 2. rade v podiele X/X., navrhovateľ v 3. rade v podiele 1., navrhovateľ v 4. rade v podiele
1., navrhovateľ v 5. rade v podiele X/X a navrhovateľ v 6. Rade v podiele X/X. Na základe takto
pripustenej zmeny návrhu súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 4C 144/92-168 dňa

14.11.2002 tak, že návrh navrhovateľov zamietol z dôvodu, že uplatnenie reštitučného nároku podľa §
8 zák. č. 229/1991 Zb. neprichádza do úvahy, pretože tento zákon upravuje vlastnícke vzťahy k pôde
a inému majetku a na sporné parcely sa tento zákon nevzťahuje, pretože predmetná parcela nemácharakter pôdy, a ani iného poľnohospodárskeho majetku. Na základe podaného odvolania odvolací
súd uznesením sp.zn. 2Co 225/03 dňa 30.11.2004 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie z dôvodu, aby súd skúmal správnosť označenia navrhovateľky v 5. rade, s ktorou bol súd

povinný vo veci konať ako s účastníkom konania, a aby súd doplnil dokazovanie v predmetnej veci a
skúmal dôvodnosť uplatneného nároku navrhovateľov. Navrhovatelia na pojednávaní dňa 02.05.2006
žiadali, aby súd pripustil zmenu návrhu tak, aby určil, že navrhovatelia v 1. až v 6. rade sú vlastníkmi
predmetnej nehnuteľnosti, o ktorom návrhu na zmenu petitu súd rozhodol tak, že zmenu petitu pripustil.
Okresný súd navrhovateľke v 5. rade ustanovil opatrovníka podľa § 29 ods. 1 O.s.p. a vo veci rozhodol

rozsudkom č.k. 4C 144/92-456 dňa 23. júna 2010 a určil, že navrhovatelia sú vlastníkmi
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území Lamač v Bratislave zapísanej na LV č. XXXX, parc. č.
XXXX/X o výmere XXX m2, a to navrhovateľ v 1. rade v podiele X/X, v 2. rade v podiele X/X, v 3. rade v
podiele 1., v 4. rade v podiele 1., v 5. rade v podiele X/X a v 6. radev podiele X/X. Proti odporcovi v
3. rade súd návrh zamietol. Rozhodol tak s odôvodnením, že v čase prechodu predmetného pozemku
na štát bola parc. č. XXXX/X, kat. územie U. evidovaná ako záhrada. V odôvodnení rozsudku súd

uviedol, že prechod na štát nastal dňa 05.01.1987, čo bolo aj vykonané zápisom v EN dňa 16.03.1987.
Súd vychádzal zo zistenia, že skutočný prechod na štát už v roku 1986, keď na tejto parcele Obvodný
národný výbor Bratislava IV, odbor výstavby a územného plánovania začal realizovať
stavbu verejného prístupového chodníka, ako dôkaz poukázal na žiadosť vlastníkov zo dňa 25.04.1986
o prešetrenie stavby, pričom sa správal ako vlastník, nakoľko dňa 07.05.1986 podpísal s odporcami v

1. a 2. rade zmluvu o dočasnom užívaní národného majetku, z čoho vyplýva, že nehnuteľnosť prešla
na štát bez právneho dôvodu. Proti rozsudku podali odvolanie odporcovia, z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci, pretože súd prvého stupňa nepoužil správny právny predpis v dôsledku toho
nedostatočne zistil skutkový stav veci. Odporcovia tiež namietali odňatie možnosti konať pred súdom
z dôvodu nepreskúmateľosti rozsudku súdu prvého stupňa. Na základe podaného odvolania, odvolací

súd sp.zn. 2Co 210/2010 zo dňa 11.10.2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa pre nedostatočné
odôvodnenie súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci a odňatie možnosti konať pred
súdom.

Navrhovatelia v 1. až 4. rade žiadali o pripustenie zmeny návrhu dňa 04.04.2012, ktorému návrhu súd

prvého stupňa vyhovel uznesením č.k. 4C 144/1992-537 zo dňa 13.09.2012 pripustil zmenu
petitu návrhu v tomto znení: „Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území Lamač a
zapísanej na liste vlastníctva č. 1113 ako parcela registra "Y." s parcelným číslom XXXX/X, záhrada o
výmere XXX m2, prechádza z odporcov v rade 1./ a v rade 2./ menom: L.. U. F., Y.., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N.C. X, N. a L.. O. F., r. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. X, N., na navrhovateľa v rade 1./ menom

L.. S. A., rod. A., nar, XX.XX.XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXX, bytom A. č. XXX, N., v podiele X/X, na
navrhovateľa v rade 2./ menom: U. A., rod. A., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX, bytom A. Č..
XXX, N., v podiele X/X, na navrhovateľa v rade 3./ menom: L.. V. Z., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, rod. č.
XXXXXX/XXX, bytom A. č. XXX, N., v podiele X/X na navrhovateľa v rade 4./ menom: L.. S. T., rod. T.,
nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXX, bytom A. č. XXX, N., v podiele X/X, na navrhovateľa v rade 5./

menom: L.. V.. L. Z., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX, bytom A. č. XX, N., v podiele
X/X a na navrhovateľa v rade 6./ menom: O.. I. U., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX,
bytom G. XX, N., v podiele X/X.“

Navrhovatelia právny záujem na určení vlastníckeho práva odôvodňovali ust. § 8 zákona č. 229/91 Zb.

tým, že stratili možnosť prístupovej cesty k nehnuteľnostiam, ktorých sú doteraz vlastníkmi. Poukázali na
to, že Obvodný úrad Bratislava IV nemal právo disponovať s nehnuteľnosťou patriacou navrhovateľom
v čase podpísania zmluvy s odporcami v 1. a v 2. rade a poukázali na stanovisko Okresného úradu
Bratislava IV zo dňa 10.01.2002. Schodisko používané ako prístupová cesta sa nachádza na parcele
tretej osoby a navrhovatelia majú obavy, že tretia osoba parcelu odpredá a nový vlastník znemožní

prístup k nehnuteľnostiam. Predmetný návrh bol podaný dňa 30. apríla 1992 a navrhovatelia si uplatňujú
reštitučný nárok podľa zákona č. 229/91 Zb. pričom podľa § 1 tohto zákona ide v tomto prípade
o poľnohospodársku pôdu, lebo sporná parcela je záhradou. Navrhovatelia tvrdili, že sú splnené
predpoklady podľa § 6 ods. 1 písmeno k) a p) uvedeného zákona, pretože odporca v 3. rade
manipuloval s pozemkom v čase, keď navrhovatelia boli zapísaní ako vlastníci a uzatvoril 7. mája 1986

zmluvu s odporcami o dočasnom užívaní národného majetku a zároveň je splnený predpoklad podľa
§ 6 ods. 1 písmeno k) uvedeného zákona, pretože v rozhodnutí sa uvádza, na čo mal byť pozemok
použitý. Navrhovatelia boli prinútení pôdu odpredať, pretože sa začala odhumusovať, boli z nej zobraté
porasty a nemali inú možnosť, a ani vedomosť o uzatvorení zmluvy o dočasnom užívanínárodného majetku. Na základe rozhodnutia o zmene územného plánu z roku 1983 došlo na pozemku k
odhumusovaniu pôdy, čím bol odôvodnený predaj tohto pozemku. Pretože nebola zohľadnená skutočná
hodnota porastov a trávy došlo k uzavretiu zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok. Navrhovatelia

z dôvodu zmiernenia následkov majetkovej ujmy, ku ktorej došlo voči nim ako vlastníkom pozemku sa
domáhajú podľa § 8 ods. 1 zákona č. 229/91 Zb. svojho nároku. Navrhovatelia o pozemok prišli podľa §
6 ods. 1 uvedeného zákona, pretože pozemok prevzal štát začiatkom roku 1986 bez právneho dôvodu
a od roku 1986 sa štát správal ako vlastník a vykonával všetky práva vlastníka. Štát mal Pozemok
mal v držbe, užíval ho, vykonával stavebné práce, dal ho do užívania odporcom v 1. a 2. rade na

základe zmluvy o dočasnom užívaní dňa 07.05.1986 a neskôr zriadil právo osobného užívania, a tým
bolo v jeho záujme previesť pozemok odporcom natrvalo. V súvislosti s odpredajom navrhovateľom
vznikla majetková krivda v dôsledku odpredajom pozemku štátu kúpnou zmluvou dňa 05.01.1987,
ktorú uzatvorili v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Za predaný pozemok navrhovateľom
nebola vyplatená kúpna cena, ktorá by zodpovedala predmetu kúpy a kúpna cena 3,600,- Sk, podľa
ČI. 2 písm. a/ Kúpnej zmluvy nezohľadnila cenu za ovocné stromy, ovocné kríky, trvalé porasty a

odstránenú humusovú vrstvu ornej pôdy z pozemku, čo nebolo nikdy ocenené znaleckým posudkom
a cena zaplatená navrhovateľom bola nízka oproti cene, ktorú by bolo možné získať za porovnateľnú
nehnuteľnosť v danej lokalite.

Odporcovia žiadali návrh zamietnuť ako neopodstatnený a nedôvodný. Tvrdili, že pokiaľ si navrhovatelia

svoj nárok uplatňujú podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku, predmetný pozemok v čase účinnosti tohto zákona nebol, a ani v
súčasnosti nie je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Odporcovia pozemok získali v súlade
s právnymi predpismi a v súlade s § 198 až 202 Občianskeho zákonníka, v spojení s §
872 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 1992 a v danom prípade vylúčili aplikácia

zákona č. 229/91 Zb., pretože navrhovatelia nemajú reštitučný nárok, lebo predmetná nehnuteľnosť
je prídomovou záhradkou, na ktorú sa tento zákon nevzťahuje. V danom prípade bola zmluva riadne
podpísaná, odporcovia nadobudli právo osobného užívania v roku 1989 pričom bývalé štátne notárstvo
zaregistrovalo túto skutočnosť dňa 28. augusta 1989. Preto nie sú splnené zákonné predpoklady
podľa § 8 uvedeného zákona a k uzatvoreniu zmluvy nedošlo v rozpore s právnymi predpismi ako

tvrdia navrhovatelia a odporcovia neboli pri uzatváraní zmluvy zvýhodnení. Odporcovia preto tvrdili, že
nehnuteľnosť nadobudli v súlade s platnými právnymi predpismi a poukázali na vyjadrenie Obvodného
úradu životného prostredia Bratislava IV zo dňa 25.11.1991 podľa ktorého sporný pozemok nie je vhodný
na stavbu rodinného domu a bol daný do užívania ako prídomová záhradka. Okrem toho navrhovatelia
nemajú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a nárok

navrhovateľov, ktorým sa snažia získať späť do svojho vlastníctva parcelu č. XXXX/X - záhrada o výmere
XXX m2 sa zákon č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku nevzťahuje a navrhovatelia žiadnym spôsobom nepreukázali, že predmetný pozemok
- záhrada tvorí poľnohospodársky pôdny fond k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a
nepreukázali tým opodstatnenosť svojho nároku na vrátenie vlastníckeho práva k pozemku podľa

tohto zákona, z ktorého dôvodu je návrh navrhovateľov nedôvodný a odporcovia žiadali návrh
zamietnuť. Svoje vyjadrenie odporcovia doplnili tým, že nie je opodstatnené tvrdenie navrhovateľov,
že kúpnu zmluvu dňa 05. januára 1987 uzavreli v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, pretože
navrhovatelia nepreukázali, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy boli v takej hospodárskej alebo sociálnej
situácií, že kúpnu zmluvu museli uzavrieť a práve naopak v čase uzavretia kúpnej zmluvy, boli

navrhovatelia vo veľmi dobrej hospodárskej aj sociálnej situácií, pretože vlastnili ďalšie nehnuteľnosti
značnej hodnoty a uzavretia kúpnej zmluvy, teda vykúpenia predmetného pozemku so štátom sa
dokonca domáhali.

Súd prvého stupňa danú vec právne posúdil podľa § 1, § 6, § 8 zákona č. 229/1991 Zb.

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a podľa § 1 ods. 2 až 4
zákona č. 53/1966 Zb. v znení zákona č. 75/1976 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu,
podľa § 205 ods. 1 a § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia,
že navrhovatelia sa domáhajú prechodu vlastníctva k predmetnému pozemku v zmysle § 6 ods. 1 písm.
k/ a písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb., pretože sporný pozemok je vo vlastníctve odporcov v 1. a v 2.

rade, a tiež podľa § 8 ods. 1 tohto zákona.

Okresný súd dospel k záveru, že na vrátenie vlastníctva k spornému pozemku tak ako žiadajú
navrhovatelia v tomto konaní sa zákon 229/1991 Zb. nevzťahuje. Tento zákon je jedným z reštitučnýchzákonov a jeho cieľom je navrátiť vlastníctvo k pozemkom a zabezpečiť reštitučné procesy zmiernenia
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období. V zákone č.
229/1991 Zb., ktorého cieľom je zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči

vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku, ide o obdobie rokov 1948 až 1989. Podstatnou
skutočnosťou v tomto konaní podľa názoru súdu prvého stupňa je, že pozemok, ktorý je predmetom
tohto konania netvoril v čase, kedy ho navrhovatelia predali štátu na základe kúpnej zmluvy zo dňa
05.01.1987 v zmysle ust. § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. poľnohospodársky pôdny fond.
Navrhovatelia nepreukázali, že na pozemku vykonávali pred rokom 1987 poľnohospodársku výrobu a

bolo preukázané, že pozemok bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi navrhovateľmi prídomovou
záhradkou. Navrhovatelia tak nepreukázali opodstatnenosť svojho nároku na vrátenie vlastníckeho
práva k spornému pozemku. Navrhovatelia pozemok odkúpili v roku 1975 za účelom vybudovania
prístupovej cesty k záhradám, ktoré vlastnia nad týmto pozemkom. Predmetný pozemok bol preto
vedený ako záhrada a netvoril poľnohospodársky pôdny fond. Rovnako navrhovatelia nepreukázali, že
pozemok, ktorý bol prevedený na štát kúpnou zmluvou v roku 1987, že táto kúpna zmluva bola uzavretá

v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a tiež nepreukázali, že štát prevzal tento pozemok bez
právneho dôvodu a neboli preukázané zákonné podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. k/ a písm. p/ zákona č.
299/1991 Zb. Odporcovia v 1. a v 2. rade nadobudli pozemok parcelné č. XXXX/X do užívania dohodou
o zriadenie práva osobného užívania zo dňa 17.06.1989 v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa
názoru súdu na nárok navrhovateľov nemožno aplikovať zákon č. 229/1991 Zb. v znení neskorších

predpisov a navrhovateľom nebol odňatý tento pozemok štátom takým spôsobom, ktorým im umožňuje
domáhať sa vrátenia tohto pozemku prostredníctvom tohto reštitučného zákona. Súd prvého stupňa
zamietol návrh voči odporcovi v 3. rade z dôvodu, že tento odporca nebol vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti, a preto nebol v danom prípade pasívne vecne legitimovaný. O trovách konania podľa §
151 ods. 3 O.s.p. rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti rozhodnutia vo veci.

Proti rozsudku podali odvolanie navrhovatelia v 1. až v 4. rade, ktorí žiadali rozsudok súdu prvého stupňa
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a namietali odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku.

V odvolaní navrhovatelia poukázali na to, že svojím návrhom sa domáhali zrušenia práv osobného
užívania k pozemku parcelné č. XXXX/X v kat. úz. U. podľa § 8 a § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č.
229/1991 Zb. pre odporcov v 1. a v 2. rade a navrátenie tohto pozemku pôvodným vlastníkom z
dôvodu, že kúpnou zmluvou navrhovatelia previedli spornú parcelu na právneho predchodcu odporcu

uvedeného v 3. rade ako Obvodný národný výbor Bratislava IV, a to v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok a dohodou odporca v rozpore so zákonom zriadil odporcom v 1. a v 2. rade právo osobného
užívania k predmetnému pozemku. V odvolaní navrhovatelia namietali, že súd nesprávne a neúplne bez
akéhokoľvek odôvodnenia ustálil svoj záver, že pozemok, ktorý je predmetom tohto súdneho konania,
netvoril v zmysle § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. poľnohospodársky pôdny fond v čase, kedy

ho navrhovatelia predali štátu kúpnou zmluvou zo dňa 05.01.1987 a tento fond netvorí ani v súčasnosti.
Súd nesprávne vychádzal z toho, že na pozemku sa nevykonávala žiadna poľnohospodárska výroba
a že tento pozemok je nutné považovať za prídomovú záhradku. Súd tiež nesprávne dospel k záveru,
že navrhovatelia žiadnym spôsobom nepreukázali, že predmetný pozemok prešiel v roku 1987 na štát
kúpnou zmluvou uzavretou v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok resp., že štát prevzal tento

pozemok bez právneho dôvodu.

Navrhovatelia v podanom odvolaní tvrdili, že žaloba je dôvodná a majú právny záujem na určenie
vlastníckeho práva podľa § 8 zákona č. 229/1991 Zb., pretože zamietnutím návrhu stratili akúkoľvek
možnosť prístupovej cesty k nehnuteľnostiam, ktorých sú vlastníkmi. Namietali, že súd neprihliadol na

stanovisko Okresného úradu Bratislava IV zo dňa 10.01.2002 a súd neprihliadol na to, že Obvodný
úrad Bratislava IV nemal právo disponovať s predmetnou nehnuteľnosťou patriacou navrhovateľov v
čase podpisu zmluvy s odporcami. V predmetnej veci bol návrh na súd podaný dňa 30.04.1992 a týmto
návrhom bol uplatnený reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. a podľa § 1 tohto zákona sa ide
jednoznačne o poľnohospodársku pôdu, lebo pozemok bol vždy vedený aj užívaný ako záhrada. Preto

sú jednoznačne splnené zákonné predpoklady podľa § 6 ods. 1 písm. k/ aj p/ zákona č. 229/1991 Zb.,
pretože odporca v 3. rade manipuloval s pozemkom v čase, keď navrhovatelia boli zapísaní ako vlastníci
a uzatvoril dňa 07.05.1986 zmluvu s odporcami o dočasnom užívaní národného majetku. Rovnako je
splnený zákonný predpoklad podľa § 6 ods. 1 písm. c/ uvedeného zákona, pretože v rozhodnutí sauvádza na čo mal byť pozemok použitý. Navrhovatelia boli uvedení do omylu a boli prinútení odpredať
pôdu, pretože pôda sa začala odhumusovať, boli z nej zobraté porasty a nemali inú možnosť ako sa
tomu brániť, a súčasne nemali ako vlastníci pozemku vedomosť o uzavretí zmluvu o dočasnom užívaní

národného majetku. Konanie príslušného Obvodného úradu Bratislava IV, bolo od začiatku protiprávne,
pretožetentozaberalzačiatkomroku1986pozemokbezprávnehodôvoduaodroku1986saštátsprával
ako vlastník a vykonával všetky práva vlastníka, pozemok mal v držbe, užíval ho, vykonával na ňom
stavebné práce a dal ho do užívania odporcom na základe zmluvy o dočasnom užívaní dňa
07.05.1986 a neskôr zriadil osobné právo užívania pozemku, a tým mal záujem previesť pozemok

odporcom. Na strane navrhovateľov preto vznikla majetková krivda v súvislosti s odpredajom pozemku
štátu kúpnou zmluvou zo dňa 05.01.1987, ktorú ako tvrdia uzatvorili v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok. Z účelu kúpnej zmluvy vyplýva, že v danom prípade išlo o majetko-právne dousporiadanie
k IBV, a preto navrhovatelia za danej situácie nemali iné východisko len odpredať pôdu štátu a aj
za nápadne nevýhodných podmienok, s tým, že navrhovateľom nebola zaplatená kúpna cena, ktorá
by bola rovnocenným ekvivalentom predmetu kúpy a kúpna cena 3.600,- Sk podľa článku 2 písm a)

Kúpnej zmluvy nezohľadňovala cenu za stromy, trvalé trávne porasty a odstránenú humusovú vrstvu
ornej pôdy z pozemku a tieto neboli nikdy počas celého konania ocenené znaleckým posudkom. Kúpna
cena, ktorá bola zaplatená navrhovateľom bola nízka oproti cene, za ktorú bolo možné v danej lokalite
kúpiť porovnateľnú nehnuteľnosť v danom čase. Rozpor s vtedy platnými právnymi predpismi bol aj
v tom, že odporcovia v čase nadobudnutia práva osobného užívania predmetného pozemku na účel

záhrady uzatvorením dohody zo dňa 17.07.1989 boli vlastníkmi rovnakej nehnuteľnosti, a to záhrady
parcelné č. XXXX/X o výmere XXXm2 v kat. úz. U. na základe kúpnej zmluvy a táto záhrada je v
blízkom susedstve so záhradou parcelné č. XXXX/X, pričom podľa § 199 ods. 2 Občianskeho zákonníka
platného v tomto období, mohol mať občan v osobnom užívaní len jeden pozemok slúžiaci na tento
účel. V danom prípade boli preto odporcovia protiprávne zvýhodnení, čo zakladá absolútnu neplatnosť

dohody o zriadení práva osobného užívania k predmetnej parcele. Navrhovatelia v podanom odvolaní
preto namietali, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe účelovo vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Okrem toho doteraz zistený stav neobstojí, pretože sú tu aj ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, na ktoré súd neprihliadal a nebral ich vôbec do úvahy. Rozhodnutie súdu

prvého stupňa je preto nesprávne, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z toho dôvodu
žiadali rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie v zmysle podaného odvolania.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejedal vec podľa § 212
ods. 1 O.s.p. bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., rozsudok verejne vyhlásil podľa § 211 ods. 2 O.s.p.vspojenís§156ods.
3 O.s.p. a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci,
vec aj správne právne posúdil a rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením §
157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení rozsudku sa súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal
so všetkými okolnosťami, na ktorých založil toto svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a

rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil, z akého dôvodu žalobe nevyhovel, keď sa v tejto súvislosti
podrobne zaoberal relevantnými ustanoveniami a s jeho záverom a odôvodnením rozhodnutia sa
stotožnil aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o

jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i

zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho
práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku
konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konanie súdu v súlade so zákonom
musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu.
Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto

potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva
na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu)
uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a
oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka
súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu
vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu,
dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom,
porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto
princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru)

a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy
a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07). Z práva na
spravodlivésúdnekonanievyplývatotižajpovinnosťvšeobecnéhosúduzaoberaťsaúčinnenámietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.
ÚS 46/05, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra

práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na §
219 O.s.p. ústavný súd tiež zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a
odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden
celok (IV. ÚS 489/2011).

V danom prípade sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, vyjadreným v
jeho rozhodnutí, v otázke uplatneného nároku na vrátenie vlastníckeho práva k spornému pozemku., t.j.
postupoval v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p.

Zákonodarcom upravenú možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho
rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.)
je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetlejudikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.

Okresný súd dospel k záveru, že na vrátenie vlastníctva k spornému pozemku tak, ako žiadajú
navrhovatelia v tomto konaní sa zákon 229/1991 Zb. nevzťahuje. S týmto právnym názorom súdu prvého
stupňa sa odvolací súd stotožňuje a na zdôraznenie správnosti tohto názoru považuje za potrebné
zdôrazniť nasledovné.

Účelom zákona č. 229/1991 Zb. je zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči
vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť
zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov
k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v
súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.

Podľa § 1 zákona č. 229/1991 Zb., tento zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky
pôdny fond alebo do neho patrí a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný
pôdny fond, (ďalej len "pôda"), obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej
poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov obytné a hospodárske budovy a stavby
slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane

zastavaných pozemkov a iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20.

S prihliadnutím na uvedený účel zákona, nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľov, že svoj nárok
na vrátenie prídomovej záhradky si opodstatnene uplatňujú podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, v znení neskorších predpisov.

Tento zákon je jedným z reštitučných zákonov a jeho cieľom je navrátiť vlastníctvo k pozemkom a
zabezpečiť reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone
presne ustanovenom období. V zákone č. 229/1991 Zb., ktorého cieľom je zmierniť následky niektorých
majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku, ide o

obdobierokov1948až1989.Podstatnouskutočnosťouvtomtokonanípodľanázorusúduprvéhostupňa
je, že pozemok, ktorý je predmetom tohto konania netvoril v čase, kedy ho navrhovatelia predali štátu
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.01.1987 v zmysle ust. § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb.
poľnohospodársky pôdny fond. Navrhovatelia nepreukázali, že na pozemku vykonávali pred rokom 1987
poľnohospodársku výrobu a bolo preukázané, že pozemok bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi

navrhovateľmi prídomovou záhradkou. Navrhovatelia tak nepreukázali opodstatnenosť svojho nároku
na vrátenie vlastníckeho práva k spornému pozemku. Navrhovatelia pozemok odkúpili v roku 1975 za
účelom vybudovania prístupovej cesty k záhradám, ktoré vlastnia nad týmto pozemkom. Predmetný
pozemok bol preto vedený ako záhrada a netvoril poľnohospodársky pôdny fond. Rovnako navrhovatelia
nepreukázali, že pozemok, ktorý bol prevedený na štát kúpnou zmluvou v roku 1987, že táto kúpna

zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a tiež nepreukázali, že štát prevzal
tento pozemok bez právneho dôvodu a neboli preukázané zákonné podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. k/
a písm. p/ zákona č. 299/1991 Zb. Odporcovia v 1. a v 2. rade nadobudli pozemok parcelné č. XXXX/X do
užívania dohodou o zriadenie práva osobného užívania zo dňa 17.06.1989 v súlade s platnými právnymi
predpismi. Podľa názoru súdu na nárok navrhovateľov nemožno aplikovať zákon č. 229/1991 Zb. v znení

neskorších predpisov a navrhovateľom nebol odňatý tento pozemok štátom takým spôsobom, ktorým im
umožňuje domáhať sa vrátenia tohto pozemku prostredníctvom tohto reštitučného zákona. Súd prvého
stupňa zamietol návrh voči odporcovi v 3. rade z dôvodu, že tento odporca nebol vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti, a preto nebol v danom prípade pasívne vecne legitimovaný.

Z obsahu odvolania vyplýva, že navrhovatelia namietali, že napadnutý rozsudok súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.Okresný súd nárok navrhovateľov právne posúdil podľa § 1, § 6, § 8 zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a podľa § 1 ods. 2 až 4

zákona č. 53/1966 Zb. v znení zákona č. 75/1976 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu,
podľa § 205 ods. 1 a § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Odvolatelia v podanom odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom,
ale neuviedli, v čom táto jeho námietka spočíta a aký právny záver súdu je nesprávny, resp. ako mal

súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa názoru navrhovateľov, správny právny predpis
mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia
danej veci z podaného odvolania navrhovateľa nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil
ani odvolací súd.

Vdanomprípadepretonámietkaodvolateľovpodľa§205ods.2písm.f/O.s.p,žerozhodnutieokresného

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci nie je dôvodná.
Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj
iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol

dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,ktorésúdvykonal

bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.

Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka

väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovatelia svoje tvrdenie o dôvodnosti
uplatneného nároku na vrátenie pôdy, neskôr o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nepreukázali.
Okresný súd mal v konaní preukázané, že na vrátenie vlastníctva k spornému pozemku tak ako
žiadajú navrhovatelia v tomto konaní sa zákon 229/1991 Zb., ako reštitučný zákon, nevzťahuje.

Pozemok, ktorý je predmetom tohto konania netvoril v čase, kedy ho navrhovatelia predali štátu na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.01.1987 v zmysle ust. § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb.
poľnohospodársky pôdny fond. Navrhovatelia nepreukázali, že na pozemku vykonávali pred rokom 1987
poľnohospodársku výrobu a bolo preukázané, že pozemok bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi
navrhovateľmi prídomovou záhradou. Navrhovatelia tak nepreukázali opodstatnenosť svojho nároku

na vrátenie vlastníckeho práva k spornému pozemku. Navrhovatelia pozemok odkúpili v roku 1975 za
účelom vybudovania prístupovej cesty k záhradám, ktoré vlastnia nad týmto pozemkom. Predmetný
pozemok bol preto vedený ako záhrada a netvoril poľnohospodársky pôdny fond. Rovnako navrhovatelia
nepreukázali, že pozemok, ktorý bol prevedený na štát kúpnou zmluvou v roku 1987, že táto kúpnazmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a tiež nepreukázali, že štát prevzal
tento pozemok bez právneho dôvodu a neboli preukázané zákonné podmienky podľa § 6 ods. 1 písm.
k/ a písm. p/ zákona č. 299/1991 Zb.

Súd prvého stupňa tak na základe dostatočne vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru,
že navrhovatelia nepreukázali skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva a tak neunesenie bremena
tvrdenia o tejto skutočnosti, malo pre navrhovateľov za následok pre nich nepriaznivé rozhodnutie .

Navrhovatelia v odvolaní tiež namietali, odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, a podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. žiadali rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a

použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktoré by popreli zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v

situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej
veciprichádzajúdoúvahy(nálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS154/05z28.februára
2006).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkoviznemožnírealizáciatýchjehoprocesnýchpráv,ktorémuObčianskysúdnyporiadokpriznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

O takúto vadu konania, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,

II. ÚS 251/03).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každýargument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-

A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz

akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaného zákonného
ustanovenia.

Pokiaľ odvolatelia namietali, že okresný súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že z

ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb
a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu
predpísaný, určí ho súd. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd
vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v

sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a
akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania

(porovnaj tiež uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo
2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).

Občiansky súdny poriadok stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú zabezpečenie spravodlivej
ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá na zachovaní zákonov a čestnom plnení

povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk
zákonnosti. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené
(§ 3 O.s.p.). Podmienky uplatnenia práva na súdnu ochranu z materiálneho hľadiska poskytujú ochranu
i takým právam, ktoré účastník konania nie je povinný presne právne kvalifikovať. Postačujúce je i
také uplatnenie práva pred súdom, ktoré sa opiera o dostatočné skutkové okolnosti prípadu, teda ide

o uvedenie právnych skutočností, s ktorým právny poriadok spája buď vznik, zmenu, či zánik práv a
povinnosti.

Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav veci „nájsť“ relevantnú právnu normu, túto
vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo (povinnosť) je alebo nie je.

Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje

sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri
hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho
konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že spĺňa náležitosti odôvodnení rozhodnutí
v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a rovnako požiadavky, ktoré vyplývajú z práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu odvolateľov, že im bola odňatá možnosť konať
pred súdom tým, že nevykonal ním navrhované dôkazy, keď súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré mali
podporiť tvrdenia navrhovateľov v priebehu konania.

Odvolací súd zastáva názor, že doplnenie dokazovania okresným súdom v naznačenom smere,

ktoré namietali navrhovatelia v podanom odvolaní, by nemalo pre danú vec podstatný význam a
neodôvodňovalo by zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu, ohľadne požadovaného priaznivého
rozhodnutia navrhovateľov v danej veci.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.