Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 29, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/268/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215208131
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215208131.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci v prospech oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD.,
advokátka so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti povinnej: A. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 2, L.,
o vymoženie sumy 1.659,70 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Komárno č.k. 14Er/721/2015-27 zo dňa 19. júna 2015, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno ako súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., exekútorský úrad so sídlom K. Mikszátha 268, Rimavská
Sobota, zo dňa 14.04.2015 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod č. 14Er/721/2015
(EX 337/2015). Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (v
znení účinnom do 31.12.2014), § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení zákona č. 336/2005 Z.z., § 39 a § 879j Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods.
1, 2, čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že na základe návrhu na vykonanie
exekúcie sa oprávnený domáhal vymoženia pohľadávky vo výške 1.659,70 eur s príslušenstvom. K
návrhu priložil kópiu zmluvy o úvere č.3556672508 zo dňa 18.04.2008 a rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ,
a.s. vedený pod sp. zn. BBC/0111/0009 zo dňa 25.02.2013, ktorý tvorí v danej veci exekučný titul. S
poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 a sp.zn.
6Cdo/143/2011 zo dňa 18.01.2012, konštatoval, že exekučný súd je už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný kompetentným orgánom. Za týmto účelom súd
preskúmal predmetnú Zmluvu o úvere (veriteľom bola pôvodne Poštová banka, a.s.), ktorej súčasťou boli
aj Obchodné podmienky pre úver, kde v článku 11 v bode 2 bolo uvedené: „Zmluvné strany sa dohodli,
že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody
sa uplatní na riešenie sporov rozhodcovská doložka uvedená vo VOP, na základe ktorej dochádza k
mimosúdnemu riešeniu sporov.“ Súd preskúmal aj predložené Všeobecné obchodné podmienky, kde v
bode 10. (Riešenie sporov a rozhodcovská doložka) bolo uvedené znenie rozhodcovskej doložky). Súd
mal z predložených dokladov za preukázané, že súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné obchodné
podmienky, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet
spotrebiteľov. Podľa predmetnej zmluvy sa veriteľ, ktorý konal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti, zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnej), ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver. Na základe vyššie uvedeného súd posúdil predloženú
zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu. V tejto súvislosti bol súd toho názoru, že v danom prípade

nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú doložku. Takto
formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Zároveň súd poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na
ktoré by spotrebiteľ bol zvlášť upozornený, ktoré by s ním bolo zvlášť dojednané, on by bol s týmto
ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno
považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej
individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto
prípade nebol dodržaný. Povinná sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdala vopred svojich
práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Záverom dodal, že ak v určitej
veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný
a nemôže byť ani exekučným titulom. Na základe toho žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zmeny
a vyhovenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa prekročil
zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia tým, že skúmal aj iné listiny ako pripúšťa
výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Mal za to, že súd prvého stupňa bol oprávnený
skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Zdôraznil, že prekročením zákonných limitov pre skúmanie
exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci a
skúmaním rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej.
Exekučný súd bol oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených
medziach, pričom o platnosti rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Namietal ďalej, že súd svojim konaním
nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na
nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia čl. VIII. bodu
3 Všeobecných obchodných podmienok, VÚB, a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách,
ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode
je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku, pričom klient rozhodcovskú doložku
neodmietol. Dôvodil aj, že súd prvého stupňa porušil zákaz retroaktivity vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy
SR aplikáciou ustanovení § 52 a nasl. OZ v znení pred účinnosťou tohto znenia tým, že OZ v čase
uzavretia zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava OZ
vzťahuje. Tiež uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 53 ods. 4 OZ, porušil § 153
ods. 1 OSP a nijako sa nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého
stupňa alebo samotný exekučný súd. Taktiež vyjadril nesúhlas s tým, že exekučný súd pri skúmaní
žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe
ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený
pritom nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému
stavu, čím exekučný súd uprel oprávnenému právo byť účastníkom konania. V súvislosti s aplikáciou
sekundárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ sa vyjadril, že záver o neplatnosti rozhodcovskej
doložky nemožno oprieť o smernicu č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej povahy a
jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie interpretačný.
V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru
Súdneho dvora EÚ, keďže sa podľa oprávneného vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne,
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči
účastníkom tohto konania. Za porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní označil skutočnosť, keď
exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenia vydávajú aj zamietajú. Záverom
uviedol, že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len
na základe postavenia spotrebiteľa. V tomto smere argumentoval dôvodmi uvedenými v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 23/2013. Uzavrel, že exekučný súd mu svojim
postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Súdny exekútor ani povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni odvolaniu
oprávneného vyhovieť.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 30.03.2015, kedy
bol súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi, PhD. doručený návrh na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. sp. zn. BBC/0111/0009 zo dňa 25.02.2013, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 31.05.2013 a vykonateľnosť dňa 04.06.2013. Súdny exekútor predložil
súdu prvého stupňa spolu so žiadosťou o udelenie poverenia aj návrh na vykonanie exekúcie, exekučný
titul, plnomocenstvo, zmluvu o úvere zo dňa 18.04.2008, vrátane obchodných podmienok pre úver
(verzia 1/2008). Na výzvu súdu prvého stupňa predložil oprávnený aj všeobecné obchodné podmienky.
Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto
zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie
na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania
zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

V zmysle ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom v znení účinnom do 31.12.2014, konaní exekučný
súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu
právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je
teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto, ak
súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre
toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský
rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto odvolací súd sa v danej právnej
veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto
sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP.

Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.

Ak súdny exekútor podá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku preskúma súlad exekučného titulu (v tomto prípade rozhodcovského
rozsudku), žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a aj návrhu na vykonanie exekúcie so
zákonom. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom. Teda exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej doložky (zmluvy)
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky,
v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: "všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať".
Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere odvolací súd
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na
tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto
posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nesúhlasí s námietkou oprávneného, že súd prvého
stupňa preskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Uvedený postup súdu prvého stupňa
nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k "zrušeniu" alebo
k "zmene" tohto rozhodnutia; súd prvého stupňa si taktiež neosvojoval ani postavenie odvolacieho
súdu. Skúmal iba, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,
medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky
nebol súd prvého stupňa viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Súd prvého
stupňa bol oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska,
či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré
bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z uvedených podstatných dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní,
považoval za neopodstatnené. Súd prvého stupňa ako exekučný súd správne v štádiu posudzovania
rozporu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného
a exekučného titulu so zákonom celú žiadosť súdneho exekútora zamietol, pretože exekučný titul, na
základe ktorého žiadal súdny exekútor exekúciu vykonať vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ani
nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.

Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.