Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 24, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/266/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4210210255
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4210210255.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
povinnému: T. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. M. G. XXX, o vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 2.109,89 eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 3. júna 2014, č. k. 4Er/641/2010-48, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 03. 06. 2014,
č. k. 4Er/641/2010-48 zastavil exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,

so sídlom exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, pod EX 8719/10. Zároveň uviedol,
že o trovách exekučného konania rozhodne osobitným uznesením. Rozhodnutie právne odôvodnil s
poukazom na obsah ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), § 2 písm. a/,
b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii, § 39, § 53 ods. 1, ods. 4
písm. r/, 5, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 2 zákona

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (,,Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa
07. 07. 2010 domáhal voči povinnému vykonania exekúcie na zaplatenie pohľadávky vo výške 2.109,89
eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie, na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej rozhodcovskej a. s., IČO: 35 922 761, Karloveské

rameno 8, Bratislava, vedený pod sp. zn. SR 02772/10 zo dňa 26. 04. 2010. Exekučný súd vydal dňa 05.
01. 2011 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5401*050623 v konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/641/2010
(EX 8719/10) pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesením Okresného súdu Komárno
č. k. 4Er/641/2010-11 zo dňa 19. 07. 2013 vyššia súdna úradníčka exekúciu zastavila a o náhrade
trov exekúcie súdneho exekútora nerozhodla. Uznesenie bolo splnomocnenému právnemu zástupcovi
oprávneného doručené dňa 31. 07. 2013. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal oprávnený

odvolanie. Súd s poukazom na uvedené, ako aj s poukazom na podané odvolanie, opätovne preskúmal
v doposiaľ vykonanom exekučnom konaní všetky nazhromaždené dôkazy a dospel k tomu, že právnym
základom na vydanie predmetného rozhodcovského rozsudku bola zmluva o úvere č. 406700002 zo dňa
06. 07. 2009. Z predloženej zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných podmienok úveru zistil, že bod
18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahuje rozhodcovskú doložku, podľa ktorej „Všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporov o ich platnosť,

výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto
úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebozrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v
Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel : Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský

súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/14963
Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán

podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského
vyhlásenia, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody
o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou

doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.“ Súd prvého stupňa konštatoval, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok
na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O

takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce prípadné spory majú byť riešené dohodou zmluvných
strán, ak však nedôjde k dohode, budú spory riešené v rozhodcovskom konaní. Súd pri zisťovaní, či
nejde o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, skúmal všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.
Zároveňpoukázalnato,žedoložkaneboladojednanávčasevyššejbdelostispotrebiteľa,alenazačiatku

zmluvného vzťahu, preto takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 3 OZ neplatná. V tomto smere súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo 1/2012, zo dňa 21. 03. 2012. Rozhodcovská doložka predmetného rozhodcovského rozsudku je v
zmysle uvedeného neplatná, exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky

je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie,
preto súd exekúciu podľa § 57 ods. 2 EP v celom rozsahu zastavil. Záverom súd uviedol, že o trovách
exekúcie rozhodne osobitným uznesením po predložení vyčíslenia trov exekúcie zo strany súdneho
exekútora. S poukazom na uvedené skutočnosti súd rozhodol o zastavení exekúcie tak, ako uviedol vo
výrokovej časti uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby na
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo
alternatívne, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru EÚ predložil
prejudiciálne otázky. Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm.
b/ OSP), nepodal sa návrh na začatie konania hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm.

a/ OSP v spojení s ust. 221 ods. 1 písm. e/ OSP), odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom (ust.
§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový
stav a nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Uviedol, že mu exekučný súd neumožnil
konať pred súdom a viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k

skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom súvisiacich s neprijateľnosťou zmluvnej
podmienky. Uviedol, že nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii
povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Tvrdil, že ak exekučný súd založil svoje rozhodnutie
na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii

uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Spolkového súdneho dvora,
Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave.
Uviedol, že exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci samej. Exekučný súd nesprávnou a

ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo preveriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako keby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že
k uvedenému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom

v zmysle ust. § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán (všeobecný súd) dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že

z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.
Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom je v právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore
s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákon o
rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou

cestounapadnúť.Podotkol,ževšeobecnýmsúdomjedanáprávomocposudzovaťzákonnosťrozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku a nebol povinný zaoberať
sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
platnými predpismi. Súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí
rozhodcovských súdov. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je

exekučným titulom. Uviedol, že ak sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, žiada, aby všeobecný súd procesným postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
OSP prerušil konanie a zároveň aby podal návrh na konanie Ústavnému súdu SR o súlade ust. 44
ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej prvostupňový súd interpretoval a
následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie

bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky (§ 45 ods. 1 písm.
b/ alebo c/ZoRK). Uvedené ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže
zastaviť konanie o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného
na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Tvrdil, že exekučný súd konal pri

revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou (princíp legality, zásada rovnosti,
kontradiktórnosti súdneho konania, právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie,
dvojinštančnosť súdneho konania). Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatoval skutočnosti, akoby
v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však žiadne dokazovanie nevykonával a k záverom

dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvahy v tomto smere
nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie. V prípade, ak by akceptovali názor prvostupňového súdu, že
mu patrí istá revízna právomoc, tak by nebola bez obmedzení a poukázal na ust. § 35 a § 37 ZoRK.
Súd v napadnutom uznesení konštatoval, že je oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust.
§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodení odvolania poukázal na tvrdenie

súdu, že rozhodcovská doložka rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a aj jej
výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ,
nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Na tomto základe nie je možné

dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť
len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie by nemalo logický, právny ani faktický základ. Nesúhlasí ani s
právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto
úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujú len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky.

Tvrdí, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom
zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v
čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí
a či je schopný svoj záväzok splácať. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z
úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozsudku ako exekučného titulu.

Oprávnený sa taktiež domáhal prerušenia konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c.) OSP
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým žiadal predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru EÚ v
znení: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazujerozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov; 2. či v prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné
ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu; 3. či je v súlade s čl. 17 a č. 47
ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesné

a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa §

219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti

ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 12. 2014, proti rozhodnutiu súdu

podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok v znení účinnom do 31. 12. 2014.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 07. 07.
2010 domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 2.109,89 eura s príslušenstvom voči povinnému.
Exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľomSlovenskározhodcovskáa.s.,vedenýpodsp.zn.SR02772/10zodňa26.04.2010,ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 17. 05. 2010 a vykonateľnosť dňa 20. 05. 2010 vydaný rozhodcom JUDr.

Michalom Rašlom. Exekučný súd poveril dňa 05. 01. 2011 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
vykonaním predmetnej exekúcie. Exekučný súd obsadený vyššou súdnou úradníčkou vydal uznesenie
zo dňa 19. 07. 2013, č. k. 4Er/641/2010-11, ktorým predmetnú exekúciu zastavil. Toto rozhodnutie
oprávnený napadol odvolaním, v dôsledku ktorého odvolací súd obsadený zákonným sudcom opätovne
preskúmal správnosť exekučný titul a zmluvu o úvere, pričom dospel k rovnakým právnym záverom

týkajúcim sa neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve a rozhodol napadnutým
uznesením tak, že exekúciu zastavil.
Na základe vyššie uvedených a zistených skutočností mal súd prvého stupňa za preukázané, že došlo
k splneniu podmienok, za ktorých nie je možné ďalej v exekúcii pokračovať. V tomto smere odvolacísúd dodáva, že súd prvého stupňa postupoval v intenciách ust. § 58 ods. 1 EP, ako aj v súlade s
platnou judikatúrou. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že pokračovanie exekučného konania by nemalo
oporu v platnej legislatíve, pretože exekúcia nie je vykonateľná bez existencie relevantného exekučného

titulu (rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže
obsahujeneprijateľnépodmienkyvspotrebiteľskejzmluve).Vdôsledkuneplatnejrozhodcovskejdoložky
nebola založená právomoc rozhodcovského súdu prejednávať vzniknutý spor medzi oprávneným a
povinnou, a teda rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za platný exekučný titul.
V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bolo udelené poverenie na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Exekučný poriadok v ustanovení § 57 ods. 2
uvádza, že súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo iného osobitného
zákona.Exekučnýsúdzúradnejpovinnostipreskúmalexekučnýtitul,ktorýmjerozhodcovskýrozsudoka
zistil nedostatky, ktoré sú prekážkou vykonateľnosti exekučného titulu, preto postupoval v zmysle vyššie
uvedeného a exekúciu ex offo zastavil. V dôsledku existencie neprijateľných zmluvných podmienok v
spotrebiteľskej zmluve nie je možné vykonať exekúciu tak, ako je uvedené v návrhu na jej vykonanie.

Súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 57ods. 2 a využil možnosť zastaviť exekúciu aj
bez návrhu, keďže zistil skutočnosti, pre ktoré je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Odvolací súd
ďalej uvádza, že ust. § 57 ods. 2 umožňuje súdu zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
Exekučného poriadku alebo osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade aj zákon o rozhodcovskom
konaní. Po zastavení exekúcie rozhodne súd o trovách exekúcie.

Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody,

na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Exekučný
súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady
navedenietakéhokonania,pričomjednýmzpredpokladovjeajrelevantnýexekučnýtitul,keďžebezjeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd kedykoľvek v priebehu
konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania

pohľadávky.
Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g/ Exekučného poriadku).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny

právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa §
219 ods. 2 OSP.
V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení

spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu
sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať
rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí
preskúmať nekalú povahu tejto doložky, a to aj bez návrhu, v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/
EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.

Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti

spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka, je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že
všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom
právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskomkonaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom
a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva
v neprospech spotrebiteľa, a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo
platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi
odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka
mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu,
čím došlo k zneužitiu práv dodávateľom.

Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C -
40/2008, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Z výroku uvedeného
rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí následne i bez návrhu

uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Súd je povinný ex offo skúmať
neprijateľnosť podmienok upravených v rozhodcovskej doložke v rámci vnútroštátnych procesných
pravidiel, môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu
zastaviť.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul
jevrozporesozákonom,keďžezaväzujepovinnéhonaplnenia,ktorésúprávomnedovolenéavrozpore
s dobrými mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí ako na svoje vlastné. Jedným z cieľov legislatívy európskej únie a členských štátov je
zvýšenie ochrany záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred„silnejšími“subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,

ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu však nemožno uprieť
ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená
a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak

teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie,
ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach. Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi
dôsledkami ozrejmiť spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ

uvedomil vážne dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči
a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať
rozhodcovské, alebo súdne konanie sa musí javiť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj
fakticky.
Predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky

až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne
takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu, takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon
práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať
ustanovenie§45ods.1a2Zákonaorozhodcovskomkonaníužvštádiurozhodovaniaexekučnéhosúdu

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže súdny exekútor žiadal
vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku
ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.
Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď exekúciu zastavil.
Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto

postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j.
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zo žiadneho ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvoruESnávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnie
len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná

skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantné.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého

rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok, pričom výnimkou z povahy je návrh na obnovu
konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).
Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu
zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ
ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže

okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky
zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).
S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté
na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky

oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval
odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a
irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu,
aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.
Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v
rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,

čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 v

spojení s ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že ich náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal,
pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.