Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 29, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/58/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614217732
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Hrib, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7614217732.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a členov
senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Drahomíry Brixiovej v právnej veci žalobcu: J. fond, so sídlom
I. XX, H., IČO: XX XXX XXX, štátny účelový fond proti žalovanému: Y., spol. s r.o., Z. T. XXX, XXX XX I.,
IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. Zuzana Kollárová, advokátka, Zimná č. 59, Spišská Nová
Ves, o zaplatenie 191.937,02 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská
Nová Ves zo dňa 28.1.2016, č.k. 10Cb/78/2014-79 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 191.937,02 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 191.937,02 eur od
7.3.2014 do 10.6.2014, s 9,15 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 191.937,02 eur od 11.6.2014 do
9.9.2014, s 9,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 191.937,02 eur od 10.9.2014 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok z návrhu
na začatie konania vo výške 11.516,00 eur, na účet tunajšieho súdu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa svojím návrhom doručeným súdu dňa 17.10.2014 domáhal
od žalovaného úhrady sumy 191.937,02 eur s prísl.. Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 19.6.2008
uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu č. XXXXX/XXUXX//L/XXXX o poskytnutí podpory formou úveru
z Environmentálneho fondu, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému podporu formou úveru
vo výške 331.939,19 eur. V zmysle zmluvy o úvere, sa dohodli, že v prípade, ak dôjde k ohrozeniu
návratnosti fondom poskytnutej podpory, fond je oprávnený od zmluvy o úvere odstúpiť a zároveň
požiadať dlžníka o zaplatenie celého zostatku nesplatenej istiny vrátane jej príslušenstva jednorázovo.
Ku dňu 31.1.2014 evidoval žalobca omeškanie žalovaného so štyrmi splátkami úveru, preto od zmluvy
o úvere odstúpil listom zo dňa 31.1.2014, ktoré bolo žalovanému riadne doručené dňa 4.2.2014 a
vyzval žalovaného na zaplatenie celého zostatku nesplatenej istiny vrátane jej príslušenstva vo výške
191.937,02 eur jednorázovo, a to v lehote najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia odstúpenia. Žalovaný
požiadal listom zo dňa 10.3.2014 o možnosť vyrovnania jeho doterajších záväzkov z pôvodného
zmluvného vzťahu najneskôr do termínu 27.3.2014, do dnešného dňa žalobcovi neposkytol žiadne
plnenie.

Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca na základe platnej zmluvy č. XXXXX/
XXUXX//L/XXXX zo dňa 19.6.2008 poskytol žalovanému podporu formou úveru vo výške 331.939,19
eur. Žalovaný sa dostal do omeškania s dohodnutými splátkami, preto žalobca od zmluvy o úvere
odstúpil a zároveň požiadal dlžníka o zaplatenie celého zostatku nesplatenej istiny vrátane jej
príslušenstva vo výške 191.937,02 eur jednorázovo. Žalovaný požiadal listom zo dňa 10.3.2014 o
možnosť vyrovnania jeho záväzkov najneskôr do termínu 27.3.2014, žalovanú sumu neuhradil, výšku
dlžnej sumy nenamietal. V odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 24.11.2014 uviedol, že dlžná suma
by mala byť nižšia o sumu 4.200,33 eur. Žiadne doklady doteraz o ďalšej úhrade súdu nepredložil. Súd
na základe uvedeného žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.

Žalobca si uplatnil žalobou aj úroky z omeškania, ktoré žiadal priznať od splatnosti úveru.

Podľa § 369 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo
jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z
nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia.

Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe,
ktorú ustanoví Vláda Slovenskej republiky nariadením.

Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z
omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa § 1 ods. 1 Nariadenia vlády 21/2013 Z.z., sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej
sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku
zvýšenej o deväť percentuálnych bodov, takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby
omeškania s plnením peňažného záväzku.

Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho
časti. Nárok na úroky z omeškania vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Ide o objektívnu
zodpovednosť. Ak sú splnené zákonné predpoklady, omeškanie dlžníka, povinnosť platiť úroky z
omeškania, nastane priamo zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na zavinenie. Zmluvné strany si úrok
z omeškania nemusia dohodnúť v zmluve. Nárok na úrok z omeškania vznikne aj v takomto prípade
priamo zo zákona. Omeškanie dlžníka trvá až do doby riadneho splnenia záväzku.

Úrok z omeškania plní zabezpečovacú (preventívnu) funkciu, ktorá pôsobí ex ante vo vzťahu k porušeniu
povinnosti, t.j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Plní sčasti aj kompenzačnú
funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku toho, že
nedostal peňažné plnenie včas. Napokon úrok z omeškania je aj postihom sankčným, lebo je sankciou
za spôsobenie takej ujmy, ktorá nie je škodou.

Súd na základe predložených dokladov mal preukázané, že žalovaný svoje pohľadávky neuhradil v
lehote splatnosti, tým sa dostal do omeškania a žalobcovi vzniklo právo na zákonné úroky z omeškania,
keďže k dohode o výške úrokov nedošlo. Súd preto zaviazal žalovaného spolu s dlžnou sumou uhradiť
aj žalobcom požadované úroky z omeškania, ktoré nepresahujú zákonom stanovenú výšku, tak ako je
to uvedené vo výroku rozsudku.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

V zmysle cit. ustanovenia súd o náhrade trov konania rozhoduje len na návrh. Úspešný žalobca si
náhradu trov konania neuplatnil, preto súd o náhrade trov konania nerozhodoval.

Podľa § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku
konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

Žalobca je oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Z.z.
a súd jeho návrhu vyhovel. Z tohto dôvodu súd zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok z návrhu
na začatie konania. Výška súdneho poplatku bola určená podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych
poplatkov t.j. vo výške 11.516,- eur.

Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný.

Žalovaný odvolanie odôvodnil tým, že nepovažuje za platné odstúpenie žalobcu od zmluvy zo dňa
31.1.2014 z dôvodu, že sa „žalovaný dostal do omeškania s dohodnutými splátkami“. Podľa jeho názoru
takýto dôvod na odstúpenie od zmluvy nebol ani dohodnutý a ani nevyplýva zo zákona. Súd sa s
touto skutočnosťou, či takéto odstúpenie od zmluvy vyplýva zo samotnej zmluvy alebo zo zákona, ani
nevysporiadal, čím sa napadnutý rozsudok v tejto časti stáva nepreskúmateľný a arbitrárny.

Žalobca síce v samotnom odstúpení od zmluvy tvrdí dôvody, pre ktoré od zmluvy odstúpil, súd sa však
týmito dôvodmi absolútne nezaoberal. Žalobca v odstúpení od zmluvy zo dňa 31.1.2014 uvádza, že
dôvodom je neuhradenie štyroch splátok v dohodnutej lehote, čím sa mal žalovaný dopustiť závažného
porušenia finančnej disciplíny v zmysle § 31 ods. 1 písm. n) zák. č. 523/2004 Z.z., ktorý znie: „porušenie
pravidiel a podmienok, za ktorých boli verejné prostriedky poskytnuté.“

Žalovaný je toho názoru, že dané ustanovenie by bolo dôvodom na konštatovanie, že došlo k porušeniu
finančnej disciplíny, ak by toto porušenie bolo dané v momente poskytovania podpory formou úveru. K
takejto skutočnosti však nedošlo, a ani ju žalobca netvrdil.

Navyše, ak by aj súd pripustil, že porušenie pravidiel a podmienok, za ktorých boli verejné prostriedky
poskytnuté, je potrebné skúmať aj vo vzťahu k okolnostiam, ktoré nastali po uzatvorení zmluvy o
poskytnutí podpory formou úveru, potom ani táto skutočnosť nie je dôvodom na odstúpenie od zmluvy.
Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení nehovorí o tom, že žalobca by bol oprávnený odstúpiť od zmluvy
v prípade, ak zo strany dlžníka nastane porušenie finančnej disciplíny.

V zmysle čl. VII. bod 5 Zmluvy o poskytnutí podpory sa strany dohodli, že v prípade, ak dôjde k ohrozeniu
návratnosti poskytnutej podpory, čo veriteľ bude hodnotiť ako nedodržanie dohodnutých podmienok,
môže veriteľ uplatniť niektorý z tam uvedených na výber daných následkov. Uvedené podmienky však
podľa názoru žalovaného nemožno kumulovať.

Žalovaný tvrdí, že nedošlo k naplneniu hypotézy, v zmysle ktorej by malo dôjsť k ohrozeniu návratnosti
fondom poskytovanej podpory, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že úver je zabezpečený záložným
právom na hnuteľný majetok, ktorého hodnota viacnásobne prevyšuje zabezpečovanú pohľadávku. Ak
by súd aj dospel k názoru, že neuhradením 4 splátok došlo k ohrozeniu návratnosti (čomu tak nebolo,

a žalovaný mal záujem riešiť spornú úhradu dohodou, avšak žalobca o toto neprejavil záujem), potom
nie je možné, aby žalobca kumuloval následky, ktoré toto ustanovenie pripúšťa. Nie je teda možné, aby
od zmluvy odstúpil a zároveň uplatnil svoje práva z titulu zriadenia záložného práva a zároveň svoje
pohľadávky vymáhal súdnou cestou.

Z vyššie uvedených podmienok považuje odstúpenie od zmluvy zo dňa 31.1.2014 za neplatné. Z
odôvodnenia rozsudku žiadnym spôsobom nevyplýva, ako sa s platnosťou odstúpenia od zmluvy
vysporiadal. Iba konštatovanie, že žalovaný sa dostal do omeškania s dohodnutými splátkami bez
ďalšieho nie je možné považovať za také odôvodnenie rozsudku, ktoré by bolo zákonné a nebolo by
arbitrárne.

Zároveň uvádza, že dňa 9.3.2016 došlo k čiastočnej úhrade žalovanej istiny, o čom v prílohe dokladá
doklad.

Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd poukazuje na
presvedčivé odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku a preto nepovažuje toto odôvodnenie
znovu opakovať.

Len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné
uviesť:

Z obsahu odporu proti platobnému rozkazu vyplýva, že suma uvedená v platobnom rozkaze mala byť
nižšia o sumu 4.200,33 eur, zostatok úveru vo výške 191.235 eur žalovaný nerozporoval.

Žalovaný síce nárok žalobcu neuznáva, pričom predkladá odvolaciemu súdu doklad, že dňa 9.3.2016
došlo k čiastkovej úhrade žalovanej čiastky. Z obsahu predloženého dokladu nie je možné zistiť, či suma
v ňom uvedená bola skutočne pripísaná na účet žalobcu.

Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá
sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka, za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne
úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.

Účinky uznania záväzku sa prejavujú vo vyvrátiteľnej domnienke o neexistencii záväzku takže dôkazné
bremeno o neexistencií záväzku spočíva na dlžníkovi.

V danom prípade žalovaný konkludentným spôsobom vo forme dostatočného plnenia záväzku, záväzok
uznal.

K úhrade sumy malo dôjsť po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa. V prípade, ak k úhrade aj reálne
došlo, čo preukázané nebolo, o to sa zníži suma, ktorú je žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť.

Z horeuvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§
219 ods. 1 O.s.p.).

Náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd účastníkom nepriznal, pretože žalovaný nebol v
odvolacom konaní úspešný a úspešný žalobca náhradu trov odvolacieho konania nepožadoval.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.