Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 2, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/236/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201783
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201783.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD.

a členiek senátu JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: LOJECT
5, s.r.o., IČO: 45 476 756, Šoltésovej 2, 811 02 Bratislava, zastúpený: JUDr. Milan Škultéty, advokát,
ul. 29. augusta 5, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.
1100302/1/338136/2013/1042 zo dňa 16.7.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1100302/1/338136/2013/1042 zo dňa
16.7.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 9104407/5/1595990/13/Dov zo dňa

25.4.2013 zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a), c), d) OSP a vec vracia žalovanému na ďalšie
konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 70,- €, titulom náhrady súdneho poplatku a na účet právneho
zástupcu žalobcu JUDr. Milana Škultétyho trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13 €, všetko do 30
dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 7.10.2013 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1100302/1/338136/2013/1042 zo dňa 16.7.2013, ktorým

žalovaný podľa § 68 ods. 6 zákona v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe
daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Bratislava č. 9104407/5/1595990/13/Dov zo dňa 25.4.2013, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6
zákona v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní znížil žalobcovi nadmerný
odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie máj 2011 zo sumy XXX.XXX,XX eur o
sumu XXX.XXX,XX eur na sumu XXX,XX eur.

Žalobca v žalobe navrhol obidve rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.), ďalej z dôvodu,
že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c) O.s.p.), ďalej z
dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť, alebo pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm.
d) O.s.p.) a z dôvodu, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e O.s.p.).

Žalobca v žalobe uvádza, že podstatou tohto sporu sú postup a rozhodnutia príslušných daňových
orgánov, ktoré posúdili vadne a účelovo charakter zdaniteľného plnenia, s cieľom nepriznať mu právo
na odpočet DPH. Zastáva názor, že Elektráreň je stavbou a žalovaný ako aj Daňový úrad dospeli
k nesprávnemu právnemu názoru, že žalobca nemá nárok na nadmerný odpočet, pretože výstavbaElektrárne vykonaná zahraničným Stavebníkom nie je stavba, pričom žalovaný nesprávne aplikoval
rozhodnutie ESD vo veci Aktiebolaget a taktiež nezáväzný názor Ministerstva. ESD v rozhodnutí
Aktiebolaget posudzoval, či položenie podmorského kábla je dodanie tovaru s montážou, alebo či

predstavuje dodanie stavby. Žalobca namieta zjednodušený výklad tohto rozhodnutia žalovaným,
ktorý len preberá názor vyjadrený v Liste Ministerstva, bez riadneho aplikovania ním určených
kritérií pre posúdenie povahy zdaniteľného plnenia. Pri dodávke fotovoltaickej elektrárne v zmysle
rozhodnutia Aktiebolaget vôbec nemusí ísť vždy o dodávku tovarov, alebo dodávky stavby, čím
nesúhlasí so spôsobom, akým tento prípad aplikovali správne orgány. Správne orgány sa v napadnutých

rozhodnutiach venovali len otázke, či je pojem ,,stavba“ uvádzaný v Stavebnom zákone identický s
pojmom ,,stavba“ podľa Zákona o DPH. Ako podporujúci argument uviedol bod 29 rozhodnutia ESD BLV
Wohn ,, je nesporné, že označenie plnenia za ,, dodanie tovaru“ alebo ,, poskytnutie služby“ predstavuje
komplexné posúdenie, ktoré sa musí zakladať na zásade anylýzy jednotlivých prípadov“ z čoho vyplýva,
že žalovaný mal v zmysle Aktierbolaget a BLV Wohn riadne zistiť skutkový stav aplikujúc všetky kritériá,
a teda čo tvorí prevažnú časť celkových nákladov predmetného plnenia, v čom konkrétne spočívajú

službydodávateľa,čidošlokzmenepovahytovaru,ačiboloplnenieprispôsobenéšpecifickýmpotrebám
žalobcu,keďžeElektáreňniejejedensolárnypanel,ktorýsamontujenastrechu(atedadodanietovarus
inštaláciou na strechu), čo žalovaný nespravil. Žalobca zastáva názor, že daňové orgány mali primerane
aplikovať do oblasti daňových predpisov definície, ,stavby“ rešpektujúc závery rozhodnutia Aktiebolaget.

Žalobca tiež uvádza, že Daňový úrad a Finančné riaditeľstvo nepriznaním práva na odpočet DPH porušili
svoju existujúcu prax, legitímne očakávania žalobcu opakovane potvrdené Daňovým riaditeľstvom ako i
princípprávnejistotyzdôvodu,žežalovanývôbecneodôvodnil,prečoexistujúcapraxdaňovýchorgánov
nie je v prípade žalobcu relevantná a to najmä v súvislosti so Stanoviskom Daňového riaditeľstva, kde
poukázal na to, že podľa právnej vety existujúceho judikátu „stanovisko nie je možné aplikovať z dôvodu,

že sa jedná o stanovisko pre iný daňový subjekt.......Podľa žalobcu žalovaný nesprávne interpretoval
túto judikatúru a zdôraznil len prvú časť judikovanej právnej vety. Stanovisko Daňového riaditeľstva
však nebolo ponímané vo všeobecnej rovine, ale adresovalo konkrétne situácie, identické so žalobcom.
Aplikačná prax správcu dane, vyjadrená v takýchto stanoviskách (bez ohľadu na to, pre aký subjekt boli
vydané a či sú záväzné), má byť v identických prípadoch identická. Tvrdenie, že Stanovisko Daňového

riaditeľstva bolo vydané pre iný subjekt preto žalobca pokladá za bezobsažné a zastáva názor, že mohol
podľa neho postupovať a v dobrej viere očakávať, že Daňový úrad bude konzistentne s ním a teda
konzistentne s vlastnou praxou považovať dodanie fotovoltaickej elektrárne za dodanie Stavby.

Žalobca tvrdí, že sa na jeho prípad mal použiť novelizovaný Zákon o DPH, nesúhlasí s tým, ako príslušné

orgány posúdili dodanie fotovoltaickej elektrárne, od ktorého sa odvodzujú ďalšie dôležité podmienky
pre odpočítanie dane. Taktiež nerozporuje právo, ale postup orgánov, ktoré zmenili svoju aplikačnú
prax ohľadom Zákona o DPH a dodanie fotovoltaickej elektrárne posúdili bez rešpektovania legitímnych
očakávaní žalobcu.

Žalobca zastáva názor, že aplikačná prax správcov dane a stanovisko Daňového riaditeľstva boli
spôsobilé vytvoriť legitímne očakávania daňových subjektov vrátane žalobcu, čo potvrdzuje aj neskoršie
Metodické usmernenie I, podľa ktorého ,,prípadné doterajšie odlišné postupy pri zdaňovaní (výstavby
elektrární) v tuzemsku odporúča (Daňové riaditeľstvo) nepozastavovať s tým, že dotknuté zdaniteľné
osoby by mali byť oboznámené s postupom uvedeným v tomto stanovisku“ ako aj Metodické usmernenie

II, v ktorom Daňové riaditeľstvo podrobne vysvetľuje konkrétnu situáciu žalobcu, z ktorého vyplýva,
že..... „pokiaľ daňový subjekt nemal možnosť oboznámiť sa so zmenou stanoviska Daňového riaditeľstva
SR a s postupom uplatňovaný[m] pri dodaní fotovoltaickej elektrárne na kľúč po 14.4.2011, oddelenie
metodiky nepriamych daní zastáva názor, že by sa nemal pozastavovať postup dotknutých platiteľov
dane. To znamená, že daň z dodania fotovoltaickej elektrárne by mala odviesť nemecká spoločnosť

registrovaná pre DPH podľa § 5 zákona o DPH v tuzemsku a kontrolovaný platiteľ dane by mal mať
nárok na odpočítanie dane uplatnenej nemeckou spoločnosťou, ak spĺňa podmienky na odpočítanie
dane podľa § 49 až 51 zákona o DPH.“

Vtejtosúvislostižalobcanamieta,žežalovanýzľahčujeexistenciuMetodickéhousmerneniaIIDaňového

riaditeľstva,uverejnenéhonazákladedopytuvoveciLOJECT1,keďžeDopytpoukazovalnaskutočnosť,
že usmernenie bude aplikované na prípady LOJECT 1 až 6, ktoré sú skutkovo a právne identické.Žalobca uzatvoril Zmluvu o výstavbe pred 14. aprílom 2011, podľa Metodického usmernenia II Daňového
riaditeľstva mali byť rešpektované legitímne očakávania LOJE, ktorý mohol odpočítať daň. Žalovaný
sa po prvý krát vyporiadal s vyššie uvedeným usmernením až vo Vyjadrení Žalovaného a uviedol, že

žalobca nemal v čase po novelizácii Zákona o DPH „fyzicky rozpracované procesy“, na ktoré by mal
povinnosť prihliadať a teda ich nepozastavovať. Žalovaný ich vníma ako „rozpracované procesy dodania
tovaru (panelov)“, a teda ich vykladá reštriktívne ako „fyzické procesy“, čo žalobca pokladá za nesprávny
výklad. Správne orgány nerešpektovali judikované uplatnenie princípu právnej istoty vo vzťahu k DPH,
keďže zmenili názor ohľadom povahy zdaniteľného plnenia, čím sa ich postup stal nepredvídateľný a

porušil smernicu.

Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutie o odvolaní nie je dostatočne odôvodnené, keďže správny orgán
sa nevysporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcom v odvolaní a to najmä s námietkou
týkajúcou sa zjavnej svojvôle v prospech vhodnejšieho záujmu daňovej správy a taktiež s námietkou, že
rozhodnutieporušujezásadyneutralityDPH,pričomžalovanýbezvysvetleniatvrdí,žepriznanieodpočtu

by ju porušilo. Žalobca pokladá napadnuté rozhodnutia za arbitrárne, ktoré odopierajú jeho právo na
odpočet DPH na vstupe čo zjavne odporuje pravidlu daňovej neutrality, ktoré garantuje Smernica.
Zásada neutrality vylučuje, aby žalobca, ktorý odviedol DPH na vstupe, si nemohol uplatniť právo na jeho
odpočet z dôvodu, že stavebník neodviedol DPH do štátneho rozpočtu. Žalobca poukázal na judikatúru
ESD vo veci C-392/09, podľa ktorej systém odpočítaní má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena

DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH
má zaručiť neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na
účely a výsledky týchto činností, pod podmienkou, že v zásade podliehajú DPH.

Žalobca zastáva názor, že Daňový úrad a Daňové riaditeľstvo nemôžu posudzovať právo žalobcu na

odpočet DPH podľa toho, či si stavebník splnil, alebo nesplnil svoju daňovú povinnosť, rozhodné by
malo byť, či si splnil svoju povinnosť žalobca a z toho dôvodu pokladá opačný výklad za obmedzenie
práva na odpočet, ktoré zásada neutrality DPH zakazuje. Správca dane v snahe jednoduchšie odviesť
daň opomenul svoju povinnosť voči stavebníkovi, stavebníka síce vyzval k vynulovaniu daňovej
povinnosti, avšak odoprel žalobcovi právo založené legitímnymi očakávaniami na odpočet DPH.

Takýmtonezákonnýmpostupomarozhodnutímvkonečnomdôsledkusprávcadanezavinilneodvedenie
dane od stavebníka, čo však správca dane nemôže kompenzovať odopretím práva žalobcu na odpočet
DPH.

Podľa žalobcu vynulovanie daňovej povinnosti z podnetu daňových orgánov priznal aj sám žalovaný:

„podaných dodatočných daňových priznaní za máj a jún 2011 [Stavebníka] a podania [Stavebníka]
s názvom Informácia k podaným dodatočným daňovým priznaniam zo dňa 14.03.2012 je zrejmé, že
[Stavebník], prijal závery správcu dane pri kontrole odberateľov LOJECT 1 - LOJECT 6 s.r.o., a to, že
[Stavebníkovi] z titulu dodania FVE nevznikla žiadna daňová povinnosť a predmetné faktúry majú byť
vystavené bez dane.“ Podľa žalovaného je nepochybné, že Stavebník pristúpil k stornu alebo oprave

faktúr, a preto žalovaný už túto pohľadávku neeviduje. Aj keď Žalovaný uvádza, že sa jedná o novú a
zásadnú skutočnosť, toto tvrdenie v zásade zodpovedá tvrdeniam žalobcu. V tejto súvislosti žalobca
uviedol, že vie o aktivitách Stavebníka po dodaní Stavby len to, čo je uvedené v administratívnych
spisoch a nemal informácie o údajnom storne/oprave faktúr. Žalobca zastáva názor, že Daňový úrad
totiž v rozpore s Metodickým usmernením I a II (zdaniť Stavebníka a umožniť odpočet LOJECTU)

uprednostnil (v duchu Listu Ministerstva nabádajúceho na „výhodnejšie riešenie z pohľadu daňovej
správy“) postup, kedy neprizná nadmerný odpočet namiesto toho, aby v súlade so Zákonom o DPH a
legitímnymi očakávaniami odpočet priznal a daň vyrubil u Stavebníka. Poukázal tiež na to, že do podania
dodatočného daňového priznania Stavebníka a napriek skončeniu daňových kontrol u LOJECT 1 - 6
daňové orgány naďalej registrovali nezaplatenú daň na strane Stavebníka.

Žalobca zastáva názor, že od počiatku daňovej kontroly sa Žalovaný pokúša vytvoriť o žalobcovi obraz,
že jeho konanie má znaky nezákonného postupu, prípadne až zneužitiu práva. Žalobca sa ohradzuje
voči takýmto ničím nepodloženým podozreniam. Už protokol z daňovej kontroly a zrušený Dodatočný
platobný výmer uvádzali niekoľko alternatív, na základe ktorých nechcel Daňový úrad priznať právo

na odpočet dane. Jednou z alternatív bolo práve takéto domnelé porušenie Zákona o DPH (podvod),
avšak nebolo podložené ani jediným dôkazom správcu dane. Právny poriadok nepripúšťa, aby daňový
orgán odňal (zamietol) zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu DPH iba s odôvodnením, že osoba,
ktorá vystavila faktúru na zdaniteľné plnenie, alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustili nezákonnosti.Naopak, správca dane je zaťažený povinnosťou tejto osobe preukázať jej vedomosť, že konkrétne
plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou daňového podvodu z jej strany alebo zo
strany iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Preto žalobca považuje takéto ničím

nepodložené podozrenia za pokus o zastieranie nezákonnosti na strane žalovaného.

Daňové riaditeľstvo v závere protokolu z daňovej kontroly žalobcu samo uznalo, že by akceptovalo
odpočítanie dane (a všeobecne postup LOJECTU), ak by stavebník zaplatil daň (alebo by sa nestal
údajne „úmyselne“ platobne neschopným). Nezaplatenie dane zo strany stavebníka však nemožno klásť

na vinu žalobcovi.

Žalobca sa odvolal na rozsudky Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sžf/101/2008, 8Sžo 390/2009 a
rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C-395/11, BLV Wohn, vo veci C-288/07, Isle of Wight
Council, vo veci c-347/06, ASM Brescia, vo veci C-392/09, Uszodaépító kft proti APEH K?zponti Hivatal
Hatósági F?osztály, vo veci C-368/09, Pannon Gép Centrum kft proti APEH K?zponti Hivatal Hatósági

F?osztály .

Vzhľadom na uvedené navrhol žalobca napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
žalovanému na ďalšie konanie.

II.

Vo vyjadrení podanom tunajšiemu súdu dňa 11.11.2013 žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť a

žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. Žalovaný zastáva názor, že rozhodnutím správcu dane
nedošlo k porušeniu zásady daňovej neutrality, porušeniu zásady právnej istoty, nedošlo k žiadnemu
nezákonnému zásahu do dobromyseľného práva daňového subjektu na vrátenie nadmerného odpočtu
a nebolo porušené ústavné právo daňového subjektu na inú právnu ochranu. Tvrdenia žalobcu nie sú
podložené žiadnymi zákonnými argumentmi.

Z predloženého spisového materiálu podľa žalovaného vyplýva, že správca dane preverením
predložených dokladov, ktoré daňový subjekt predložil v priebehu výkonu daňovej kontroly, správca
dane zistil, že daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej sume XXX.XXX,XX eura,
ktoré doložil faktúrami č. W zo dňa XX.XX.XXXX, č. W zo dňa XX.XX.XXXX, vyhotovené zahraničnou

osobou - dodávateľom: solarhybrid AG, An der Schachtbahn 18, 044 20 Markranstädt, Nemecko, IČ
DPH: E Žalovaný uviedol, že predmetom dodania boli zdaniteľné obchody - technické zariadenie a
montážne práce pre fotovoltaickú elektráreň v Dolnom Badíne.

Žalovaný k námietkam žalobcu uviedol, že žalobca mal postupovať podľa schválenej novely zákona

č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorú Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa
30. novembra 2010 zákon číslo 490/2010 Z.z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 222/2004 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť od 01.01.2011 a
nie platnou legislatívou z mája 2008, tak ako to uvádza žalobca v podanej žalobe. Žalovaný nemôže
akceptovať ani tvrdenie žalobcu, že v danom prípade vychádzal zo stanoviska Daňového riaditeľstva

SR, pretože z predloženého spisového materiálu nevyplýva skutočnosť, žeby žalobca požiadal DR SR
o stanovisko k posúdeniu zriadenia a dodania fotovoltaickej elektrárne z pohľadu DPH. Žalobca sa
opiera o stanovisko DR SR, ktoré nebolo pre žalobcu, ale bolo vypracované na základe požiadavky
iného daňového subjektu, ktorý dňa 28.12.2010 požiadal DR SR o zaujatie stanoviska, ako sa má z
pohľadu zákona o DPH posudzovať zriadenie a dodanie slnečnej fotovoltaickej elektrárne na kľúč, kde

Odbor služieb pre verejnosť Daňového riaditeľstva SR dňa 18.1.2011 zaujal stanovisko, že fotovoltaická
elektráreň sa v zmysle stavebného zákona považuje za stavbu, pri dodaní ktorej sa miesto dodania určí
podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH.

S rovnakou otázkou sa tento daňový subjekt obrátil aj na Ministerstvo financií SR, ktoré listom č.

MF/7055/2011-731 zo dňa 20.1.2011 zaujalo stanovisko, že podľa všetkého pôjde v uvedenom prípade
o dodanie tovaru s inštaláciou a montážou a miesto dodania fotovoltaickej elektrárne sa určí podľa §
13 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, pričom osoba povinná platiť daň v tuzemsku sa určí podľa § 69
ods. 2 zákona o DPH. Vzhľadom na odlišné posúdenie predmetného plnenia a osoby povinnej platiťdaň Ministerstvom financií SR a Daňovým riaditeľstvom SR bola zo strany Daňového riaditeľstva SR
predložená na Ministerstvo financií SR žiadosť o usmernenie s cieľom zabezpečiť jednotný výklad
predmetnej problematiky. Na základe tejto žiadosti Ministerstvo financií SR zaujalo stanovisko dňa

4.4.2011,ktorésavpodneteuvádza.DaňovériaditeľstvoSRpoobdržanístanoviskaMinisterstvafinancií
SR zaslalo dňa 27.4.2011 dotknutému daňovému subjektu informáciu k pôvodne vydanému stanovisku
zo dňa 18.1.2011 a upozornilo ho na skutočnosť, že problematika dodania fotovoltaickej elektrárne
na kľúč v SR zahraničnou osobou z pohľadu zákona o DPH bola opätovne riešená a po konzultácii
s Ministerstvom financií SR bolo zaujaté stanovisko, že v prípade dodania funkčnej fotovoltaickej

elektrárne ide o dodanie tovaru s inštaláciou alebo montážou a v prípade dodania fotovoltaickej
elektrárne zahraničnou osobou, ktoré je dodaním tovaru s inštaláciou alebo montážou, prechádza
daňová povinnosť na zdaniteľnú osobu podľa § 69 ods. 2 zákona o DPH ako príjemcu plnenia.

Žalovaný v súvislosti s aplikáciou stanoviska Daňového riaditeľstva SR, ktoré bolo vypracované pre
iný daňový subjekt, o ktoré sa žalobca opiera v podanej žalobe, poukazuje na Rozsudok Najvyššieho

súdu SR 5Sžf/58/2012, v ktorom sa najvyšší súd v súvislosti aplikáciou stanoviska (v danom prípade
vydaného MF SR) stotožnil s názorom žalovaného a to, že: „stanovisko nie je možné aplikovať z dôvodu,
že sa jedná o stanovisko pre iný daňový subjekt a je ponímané vo všeobecnej rovine“. Žalobca Zmluvu
s hlavným dodávateľom - nemeckou spoločnosťou solarhybrid AG, An der Schachtbahn 18, 044 40
Makeranstädt na výstavbu solárnej elektrárne v Dolnom Badíne uzatvoril po prijatí novely zákona a to

dňa 29.03.2011 a nie pred prijatím novely zákona, čiže pred prijatím novely zákona nemal rozpracované
žiadne procesy dodania tovaru (solárnych panelov) s deklarovaným dodávateľom, a preto jeho tvrdenia,
že Ministerstvo financií SR v rozpore s uvedenými kritériami zdôraznilo, že ak zahraničný subjekt vykoná
stavbu elektrárne pre slovenský subjekt (na Slovensku), tak pôjde „jednoznačne“ o dodanie „tovaru“
a nie „stavby“ a pôjde o výhodnejšie riešenie z pohľadu daňovej správy, je zavádzajúce, pretože v

danom prípade samotné procesy dodania a montáž solárnych panelov sa zrealizovali podľa žalobcom
predložených dokladov (faktúr) až v mesiaci máj a jún 2011, z čoho je zrejmé, že zúčastnené strany
nemali v danej veci fyzicky rozpracované žiadne procesy, ktoré by museli pozastaviť.

Žalovanýk tvrdeniužalobcu,žestanoviskoDaňovéhoriaditeľstvaSRnemáoporuvžiadnomvšeobecne

záväznom daňovom predpise, ani v legislatíve Európskej únie, resp. v rozsudku Súdneho dvora EÚ
vo veci C-111/05 Aktiebolaget NN a ani v smernici 2006/112/ES, na ktorú sa tento rozsudok odvoláva
v prvom rade uvádza, že právnym rámcom pre vydanie rozsudku vo veci Aktiebolaget bola šiesta
smernica Rady 77/388/EHS o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z
obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ktorá bola od 1.1.2007 nahradená smernicou Rady

2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Keďže zákon o DPH neustanovuje, čo
sa rozumie stavbou, vychádza sa z príslušných ustanovení stavebného zákona, ktorý definuje stavbu
ako konštrukciu postavenú stavebnými prácami, ktorá je pevne spojená so zemou. Vychádzajúc však
z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Aktiebolaget žalovaný poukazuje na bod 35 tohto rozsudku,
v ktorom Súdny dvor EÚ uvádza, že hmotná vec (kábel z optických vlákien) môže byť predmetom

inštalácie alebo montáže bez toho, aby plnenie nevyhnutne nestratilo svoju kvalifikáciu „dodávky tovaru“.
Ustanoveniečlánku8ods.1písm.a)šiestejsmernicepojednávajúceomiestedodaniatovarunerozlišuje
medzi spôsobmi inštalácie, z čoho vyplýva, že pripojenie hnuteľnej veci k zemi nemusí nevyhnutne
spadať pod pojem „stavebné práce“ podľa článku 5 ods. 5 šiestej smernice. V nadväznosti na uvedené
žalovaný nevidí dôvod rozlišovať medzi posúdením dodania kábla z optických vlákien vrátane ich

inštalácie a posúdením dodania fotovoltaických panelov vrátane ich inštalácie. Žalovaný zastáva názor,
že stanoviská vydané k posúdeniu dodania fotovoltaických elektrární z pohľadu dane z pridanej hodnoty
sú v súlade so závermi rozsudku Súdneho dvora vo veci Aktiebolaget, ktorý je okrem iného oprávnený
zabezpečovať výklad šiestej smernice, teraz smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z
pridanejhodnoty.Vzhľadomnauvedenéniejemožnésúhlasiťstvrdímžalobcu,žestanoviskoDaňového

riaditeľstva SR nemá oporu v žiadnom záväznom predpise o dani z pridanej hodnoty.

Poukázal na skutočnosť, že pre uplatnenie dane z pridanej hodnoty nie je podstatné, že slovenský
právny poriadok neupravuje definíciu pojmu tovar. Rozhodujúca v danom prípade je definícia tovaru
uvedená v zákone o DPH na základe transpozície šiestej smernice (teraz smernica 2006/112/ES) a

na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Zákon o DPH pojem stavba nedefinuje a výklad
pojmov použitých v oblasti DPH, tak môže vo všeobecnosti vykonávať iba ESD prostredníctvom svojich
judikátov. V zmysle uvedeného správca dane aj postupoval, keď zdaniteľnú transakciu definoval v
súlade so stanoviskom MF SR, vydaným práve na základe judikátu ESD. V súvislosti so zriadenímfotovoltaickej elektrárne sa vyžaduje stavebné povolenie, nie je pre posúdenie podstaty transakcie
rozhodujúce. Z európskej legislatívy a ani zo zákona o DPH nevyplýva, že ak je vydané stavebné
povolenie podľa príslušných predpisov, nemôže v zmysle zákona o DPH ísť o dodanie tovaru s

inštaláciou alebo montážou. Podľa žalovaného závery MF SR, že pri dodávkach FVE ide vždy o dodanie
tovaru s inštaláciou, nie sú v žiadnom prípade v rozpore so smernicou Rady 2006/112/ES a ani so
závermi rozsudkov ESD, ale práve naopak, sú v súlade s nimi.

Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na Rozhodnutie ESD vo veci C-395/11 (BVL 2 Wohn - und

Gewerbebau GmbH), z ktorého cituje z bodu 29 nasledovné: „je nesporné, že označenie plnenia za
„dodanie tovaru“ alebo „poskytnutie služby“ predstavuje komplexné posúdenie, ktoré sa musí zakladať
na zásade analýzy jednotlivých prípadov.“ Žalovaný k tomuto tvrdeniu uvádza, že v danom prípade
sa ESD nezaoberal dodaním fotovoltaickej elektrárne pre spoločnosť LOJECT 5 s.r.o., ale zaoberal
sa s návrhom, ktorý bol podaný v rámci sporu medzi BLV Wohn und Gewerbebau GmbH (ďalej len
„BLV“) a Finanzamt Lüdenscheid (ďalej len „Finanzamt“), predmetom bola daň z pridanej hodnoty, ktorú

bola povinná uhradiť spoločnosť BLV za výstavbu budovy, ktorú pre ňu vykonala druhá spoločnosť a
zo záverov rozsudku ESD C-395/11 jednoznačne vyplýva, že predmetné rozhodnutie je záväzné pre
Spolkovú republiku Nemecko. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozsudky ESD sa
nemôžu zovšeobecniť a paušalizovať, pretože každý prípad má svoje špecifiká a dajú sa aplikovať len
na presne totožný prípad. Rozhodnutie je individuálnym právnym aktom záväzným pre tých, ktorým je

určené. V danom prípade bol rozsudok ESD určený Spolkovej republike Nemecka, a preto žalovaný
tvrdenie žalobcu, že správca dane pri hodnotení skutkového stavu mal vychádzať aj z Rozhodnutia ESD
- C-395/11, považuje za nedôvodné.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR 2Sžf/19/2011 „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v

súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným
bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov
Súdneho dvora a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené.“

K tvrdeniu žalobcu, že daňové orgány mali primerane aplikovať do oblasti daňových predpisov

definície „stavby“, rešpektujúc závery rozhodnutia Aktiebolaget (podrobné zdôvodnené na strane 6
a 7 tohto vyjadrenia) a svoje tvrdenie opiera o Rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Sžf 101/2008, v
ktorom najvyšší súd konštatuje, že „aplikovať do oblasti daňových predpisov, definície použité inými,
súkromnoprávnymi právnymi predpismi možno iba primerane. Napr. legálnu definíciu súčasti veci podľa
§ 120 ods. 1 občianskeho zákonníka tak, ako to urobil súd prvého stupňa je možné iba v prípade,

ak neodporuje ust. § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a ak je v materiálnom
súlade s daňovými zákonmi. Zabezpečenie materiálneho súladu pri výklade daňových predpisov je
predmetom zákonnosti súdneho výkladu daňových predpisov ako aj následných výkladov daňových
predpisov zabezpečovaných metodickými pokynmi ministerstva financií, ktoré však nemožno hodnotiť
ako pramene práva, ale iba ako výkladové pomôcky pri aplikácii zákona. Pokyn ako výkladová pomôcka

je obsahovo použiteľný i pri výklade nadväzujúcich právnych predpisov o daniach z príjmov“. Žalovaný
poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade najvyšší súd neposudzoval dodanie tovaru s inštaláciou
zahraničnou osobou, ale posudzoval uplatnenie odpisov zo stavebnej časti hmotného majetku do
daňových nákladov iného daňového subjektu a nie žalobcu.

K námietke žalobcu, že daňové orgány mali v zmysle rozhodnutí Aktiebolkaget (podrobne zdôvodnené
na strane 6 a 7 tohto vyjadrenia) a BLV Wohn (v danom prípade nebola predmetom dodania fotovoltaická
elektráreň, ale budova) riadne zistiť skutkový stav aplikujúc všetky kritériá a teda, čo tvorí prevažnú
časť celkových nákladov predmetného plnenia, v čom konkrétne spočívajú služby dodávateľa, či došlo
k zmene povahy tovaru a či bolo plnenie prispôsobené špecifickým potrebám LOJECTU, žalovaný

uvádza,žesprávcadaneprihodnotenídôkazovvychádzalzdokladov,ktorémuakodôkaznéprostriedky
(zmluva, faktúry, vyjadrenia ...) v priebehu výkonu daňovej kontroly predložil žalobca. Taktiež súhlasí
so žalobcom, že elektráreň nie je len jeden solárny panel, ktorý sa namontuje na strechu, to ani
správca dane nikdy netvrdil, pretože z dostupných zdrojov je zrejmé, že slnečná (solárna) fotovoltaická
elektráreň je zložená z viacerých panelov, ktoré zabezpečujú premenu slnečného žiarenia na

elektrickú energiu na princípe fotoelektrického javu. Fotovoltaické články (kolektory) sú umiestňované
na podpornej konštrukcii pevného trojuholníkového rámu, ktorá je spojená so zemou kotviacimi prvkami
(pilótami, závrtnými skrutkami a pod.) so sklonom pod konkrétnym uhlom.Žalovaný zastáva názor, že správca dane v danej veci dostatočne zistil skutkový stav, keď z predloženej
zmluvy zistil, že žalobca si od dodávateľa - zahraničnej osoby objednal výstavbu solárnej elektrárne
a zároveň aj podľa dodávateľských faktúr je zrejmé, že dodávateľ deklaroval dodanie stavebno-

konštrukčné práce, ktoré súviseli s pripojením inštalovaním invertorov energie a transformátorov.
Analyzovať jednotlivé prípady, tak ako to tvrdí žalobca v podanej žalobe, v daných prípadoch nebolo
nutné, pretože vo všetkých obchodných prípadoch išlo o dodanie tovaru, ktorý bol jednoznačne
stavebníkom - zahraničnou osobou nainštalovaný v mieste dodania na podporné konštrukcie na území
SR, a preto bol povinný predmet plnenia zdaniť podľa § 69 ods. 2 zákona o DPH príjemca plnenia, t.j.

LOJECT 5 s.r.o..

Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že stavebník dodal elektráreň - stavbu s miestom dodania podľa
§ 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH a že bol povinný priznať a odviesť daň v zmysle § 69 ods. l zákona o
DPH, pretože predmetom dodania bol tovar spojený s inštaláciou a nie budova - stavba, ako to deklaruje
žalobca.

Podľa platnej legislatívy (od 01.01.2011) zahraničná osoba nebola povinná priznať a odviesť daň z
pridanej hodnoty z deklarovaných zdaniteľných obchodov, pretože v danom prípade zodpovedný za
odvedenie DPH z dodaného tovaru s montážou a inštaláciou bol podľa § 69 ods. 2 zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, žalobca.

Žalovanýzastávanázor,žeuznanienárokunaodpočítaniedane(uvšetkýchspoločnostíLOJECT1s.r.o.
až LOJECT 6 s.r.o.) by tak v danom prípade znamenalo na druhej strane neoprávnené a nezákonné
odčerpanie neodvedenej DPH žalobcom v sume X XXX XXX,XX eura zo štátneho rozpočtu SR. Podľa
žalovaného odopretie práva na odpočet DPH na vstupe neodporuje pravidlu daňovej neutrality, tak ako

to uvádza žalobca v podanej žalobe, pretože uznanie nároku na odpočítanie dane správcom dane by v
danom prípade znamenalo nielen porušenie zásady daňovej neutrality v oblasti DPH zo strany správcu
dane, ale aj neoprávnené a nezákonné odčerpanie neodvedenej DPH zo štátneho rozpočtu SR.

Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom správcu dane a to, že v zmysle § 69 ods. 2 zákona č.

222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty účinného od 01.01.2011, podľa ktorého zdaniteľná osoba, ktorá
má sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v tuzemsku, je povinná platiť daň pri službách
uvedených v § 16 ods. 1 až 4, 10 a 11 a pri tovare dodanom s inštaláciou alebo montážou, ktoré jej
dodala zahraničná osoba z iného členského štátu alebo zahraničná osoba z tretieho štátu, ak miesto
dodania služby alebo tovaru je v tuzemsku. Nemecká spoločnosť solarhybrid AG nemala vystaviť faktúry

s daňou, daňová povinnosť sa v uvedenom prípade prenáša na príjemcu, t. j. na slovenskú spoločnosť
LOJECT 5 s.r.o., ktorá bola povinná tzv. samozdaniť, t. j. priznať daň v zmysle § 69 ods. 2 zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty s následným právom na odpočítanie v zmysle § 49 ods. 2 písm.
b) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov pri splnení zákonom
stanovených podmienok. Daňová povinnosť od 01.01.2011 sa prenáša na prijímateľa (zdaniteľnú osobu)

aj v prípade, ak má zahraničný dodávateľ slovenské identifikačné číslo ako platiteľ DPH. Žalovaný sa
nestotožňuje s námietkou žalobcu, že stavebník - dodávateľ - nemecká spoločnosť solarhybrid AG,
An der Schachtbahn 18, 044 40 Makeranstädt, ktorý je registrovaný podľa § 5 zákona o DPH mal pod
dohľadom správcu dane odviesť daň štátu, pretože daň z pridanej hodnoty mal podľa platnej legislatívy
priznať a odviesť do ŠR podľa ustanovenia § 69 ods. 2 zákona o DPH žalobca a nie zahraničná osoba

- spoločnosť solarhybrid AG.

K námietke žalobcu týkajúcej sa procesného postupu správcu dane, žalovaný uviedol, že správca dane
postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009
Z.z. správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. Správca dane dodržal zásadu zákonnosti, chránil záujmy štátu a obcí a pritom dbal na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu a iných osôb. Podľa žalovaného
správca dane v odôvodnení vydaného rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi
otázkami, ktoré majú význam pre posúdenie deklarovaných zdaniteľných obchodov a zároveň uviedol
zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel v danej veci k správnemu právnemu záveru, a preto

navrhuje žalobu zamietnuť.III.

Krajský súd v Bratislave, preskúmal napadnuté rozhodnutia v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd
preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Z obsahu priloženého administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Bratislava I vykonal u platiteľa
dane z pridanej hodnoty LOJECT 5 s.r.o., Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 45 476 756, DIČ:
2023025719, IČ DPH: E kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie máj 2011. Daňový subjekt (žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej
sume XXX XXX,XX eur, ktoré doložil faktúrami č. W zo dňa XX.XX.XXXX a č. W zo dňa XX.XX.XXXX,

vyhotovené zahraničnou osobou - dodávateľom: solarhybrid AG, An der Schachtbahn 18, 044 20
Markranstädt, Nemecko, IČ DPH: E

Podľa predložených faktúr predmetom dodania boli zdaniteľné obchody - technické zariadenie a
montážne práce pre fotovoltaicku elektráreň v Dolnom Badíne č. FD, o výsledku ktorej vyhotovil protokol

číslo 9102407/5/343/12/Dov zo dňa 11.01.2012. Na základe výsledkov daňovej kontroly Daňový
úrad Bratislava vydal dodatočný platobný výmer č. 9102407/1/156349/Dov zo dňa 17.02.2012, ktorým
platiteľovi dane z pridanej hodnoty LOJECT 5 s.r.o. znížil uplatnený nadmerný odpočet za zdaňovacie
obdobie máj 2011 o sumu XXX XXX,XX eura a priznal nadmerný odpočet v sume XXX,XX eura.

Žalobca dňa 05.12.2012 podal proti dodatočnému platobnému výmeru č. 9102407/1/156349/12/Dov
zo dňa 17.02.2012 podnet na jeho preskúmanie v rámci mimo odvolacieho konania. Na základe
uvedenej skutočnosti Daňový úrad Bratislava postúpil podaný podnet v súlade so zákonom na
rozhodnutie druhostupňovému orgánu. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky vydaný dodatočný
platobný výmer číslo 9102407/1/156349/12/Dov rozhodnutím číslo 1100302/1/83431/2013/1042 zo dňa

20.02.2013 zrušilo a vrátilo vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom zaviazalo správcu dane,
aby v odôvodnení vydaného rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom vydania
dodatočného platobného výmeru so zameraním na použitie právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami daňového subjektu a s jeho vyjadreniami k danej
veci. Daňový úrad Bratislava v rámci ďalšieho konania vydal rozhodnutie číslo 9104407/5/1595990/13/

Dov zo dňa 25.04.2013, ktorým určil daňovému subjektu rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume XXX
XXX,XX eura.

IV.

Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (daňový poriadok) v
znení neskorších predpisov v ustanovení § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z
týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie
práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom
konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní,
ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o DPH zdaniteľná osoba, ktorá nemá v tuzemsku sídlo, miesto podnikania,
prevádzkareň, bydlisko, alebo sa v tuzemsku obvykle nezdržiava (ďalej len zahraničná osoba), je
povinná podať žiadosť o registráciu pre daň Daňovému úradu Bratislava pred začatím vykonávaniačinnosti, ktorá je predmetom dane. Žiadosť o registráciu pre daň nie je povinná podať zahraničná osoba,
ak dodáva len:

a) prepravné služby a s nimi súvisiace doplnkové služby, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 47 ods.
6, 8, 10 a 12 a § 48 ods. 8,
b) služby a tovar s inštaláciou alebo montážou a osobou povinnou platiť daň je príjemca (§ 69 ods. 2
až 4),
c) tovar podľa § 13 ods. 1 písm. e) a f) a osobou povinnou platiť daň je platiteľ alebo osoba registrovaná

pre daň podľa § 7 alebo 7a (§ 69 ods. 9),
d) tovar z tuzemska do iného členského štátu, ktorý bol dovezený z tretieho štátu, zahraničná osoba
bola zastúpená daňovým zástupcom podľa § 69a, alebo
e) tovar v rámci trojstranného obchodu podľa § 45, na ktorom je zúčastnený ako prvý odberateľ.

Podľa § 5 ods. 2 zákona o DPH Daňový úrad Bratislava je povinný zahraničnú osobu podľa odseku 1

registrovať pre daň, vydať jej osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť jej identifikačné číslo pre daň
bezodkladne, najneskôr do 7 dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu pre daň. Dňom vedeným v
osvedčení o registrácii pre daň sa zahraničná osoba stáva platiteľom; tento deň nesmie byť neskorší
ako 31. deň po doručení žiadosti o registráciu pre daň.

Podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru bez odoslania
alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 68 ods. 6 zákona o DPH správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí
rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať, alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov.

Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť
daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom od 01.01.2011
zdaniteľná osoba, ktorá má sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v tuzemsku, je

povinná platiť daň pri službách uvedených v § 16 ods. 1 až 4, 10 a 11 a pri tovare dodanom s inštaláciou
alebo montážou, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného členského štátu alebo zahraničná osoba z
tretieho štátu, ak miesto dodania služby alebo tovaru je v tuzemsku.

Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji

daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Z dikcie ustanovení upravujúcich zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom
konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať
práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania

predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú
povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších
osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže
to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva.

Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon,
alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou
daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy.V predmetnej veci bolo úlohou súdu posúdiť charakter dodávky, ktorý bol medzi účastníkmi konania
sporný.

Podľa žalobcu bola jeho dodávateľom dodaná stavba a bol si preto na základe jemu vystavených
dodávateľských faktúr oprávnený odpočítať DPH. Naopak podľa žalovaného bol takto dodaný tovar s
inštaláciou alebo montážou a teda keďže žalobca neuplatnil samozdanenie, dopustil sa porušenia § 69
ods. 2 zákona o DPH.

Existencia obchodu a zároveň jeho reálnosť z pohľadu daňového konania vyplýva tiež z listín
nachádzajúcich sa v administratívnom spise, akými napríklad sú hlavná kniha, výpis z bankového účtu,
kniha prijatých faktúr, faktúry, zmluvy v znení ich dodatkov, stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie,
zmluva o úvere, atď. Že nejde o fiktívne dodanie, potvrdil i žalovaný na strane 8 (2.odsek) svojho
rozhodnutia.

Podľa názoru súdu rozhodnutia správnych orgánov v oboch stupňoch, i keď boli rozsiahle a venovali
sa v podstate všetkým relevantným námietkam žalobcu vyjadreným v priebehu konania pred správcom
dane a uvedenými v odvolaní, sa k základnej právnej otázke kľúčovej pre posúdenie skutkového stavu
- otázke charakteru dodávky (zdaniteľného plnenia), či išlo o stavbu alebo iný tovar, sa vyjadrili len
stroho, pričom preskúmavané rozhodnutia v danom smere neobsahujú dostatok relevantných dôvodov

o zodpovedajúcich úvahách správnych orgánov.

Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je nezlúčiteľný so zásadou
spravodlivého konania. Perfektnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného,
spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a

ostatnými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, musí obsahovať
náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými
právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok
rozhodnutia, podáva celkový pohľad o priebehu konania, reakcie na pripomienky, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť

presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonnému rámcu.
Bez ohľadu na závažnosť či plošný následok sa vyžaduje, aby správny orgán svoje rozhodnutie
podrobne zdôvodnil s uvedením konkrétnych skutočností, ktoré jeho rozhodnutie odôvodňujú.
Všeobecné konštatovanie bez bližšej špecifikácie nie je dostatočným pre akékoľvek rozhodnutie. Osoby
dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a

zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom
konania.

Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba
považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základného práva.

S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia,
extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, len všeobecné súhrnné zistenia
bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené,
alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú.
Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej

takýmto rozhodnutím oprávnenej proti nemu podať opravný prostriedok, resp. žalobu, je tým odňatá
možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia.

Súd konštatoval, že správca dane Daňový úrad Bratislava svoje rozhodnutie neodôvodnil vlastnou
úvahou, ale odkázal na stanovisko Ministerstva financií SR č. MF/12896/2011-731 zo dňa 4.4.2011

a nadväzujúce stanoviská niekdajšieho Daňového riaditeľstva SR zo dňa 13.4.2011 a 10.l1.2011. V
uvedených stanoviskách sa uvádza, že „pri posúdení transakcie je potrebné vychádzať z jej podstaty a
obsahu, pričom v danom prípade - dodanie funkčnej elektrárne, ide o dodanie tovaru s inštaláciou alebo
montážou“. K tomuto záveru vedú podľa Ministerstva financií SR (a tiež správcu dane) i konštatovania v
rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-111/05 Aktiebolaget NN, podľa ktorého pripojenie hnuteľnej veci

k zemi nemusí nutne spadať pod pojem stavebné práce a je potrebné skúmať dôležitosť poskytnutia
služieb vo vzťahu k hnuteľnej veci a prípadne aj cenu tovaru a cenu služieb, pričom však cena materiálu
a prác sama o sebe nemá mať rozhodujúcu dôležitosť.Skutočnosť, že na zriadenie fotovoltaickej elektrárne sa vyžaduje stavebné povolenie, nie je pre
posúdenie podstaty transakcie rozhodujúce, pretože z európskej legislatívy a ani zo zákona o DPH
nevyplýva, že ak je vydané stavebné povolenie podľa príslušných predpisov, nemôže v zmysle zákona

o DPH ísť o dodanie tovaru s inštaláciou alebo montážou.

Ďalej sa v stanovisku Ministerstva financií uvádza, že „v prípade dodania fotovoltickej elektrárne
zahraničnou osobu, ktoré je dodanie tovaru s inštaláciou alebo montážou, je prechod daňovej povinnosti
na zdaniteľnú osobu podľa § 69 ods. 2 zákona o DPH výhodnejším riešením aj z pohľadu daňovej správy

ako povinnosť registrácie zahraničnej osoby v tuzemsku podľa § 5 zákona o DPH“.

V odôvodnení rozhodnutia správcu dane však celkom jednoznačne absentuje práve vyjadrenie, aká
bola vlastne podľa samotného správcu dane podstata a obsah predmetnej transakcie a okrem citovania
vyššie uvedených stanovísk, ktoré boli skôr vo všeobecnej rovine a neriešili dostatočne túto základnú
otázku. Správca dane neuviedol, prečo bolo transakciu nutné považovať za dodávku tovaru s inštaláciou

alebo montážou a prečo na základe uvedeného zistenia došlo v danom prípade k porušeniu § 69 ods. 2
zákona o DPH. Taký postup, kedy správca dane vybral časť z kontextu rozhodnutia rozsudku Súdneho
dvora ES vo veci C-111/05 Aktiebolaget NN a postavil na tom svoju argumentáciu bez toho, aby vysvetlil,
alebo vôbec našiel súvis medzi týmto rozhodnutím a prípadom žalobcu a tiež bez vysvetlenia úvah
vedúcich k záveru o všeobecnej irelevantnosti stavebného povolenia, ale najmä bez jasne vyjadreného

argumentu, prečo fotovoltaická elektráreň nebola v danom prípade stavbou, je bezpochyby znakom
arbitrárneho rozhodovania správneho orgánu nemajúceho miesto v materiálnom právnom štáte.

Nielen prvostupňovému rozhodnutiu však možno vyčítať nezrozumiteľnosť pre nedostatok dôvodov.
Ani žalovaný vo svojom rozhodnutí nezhojil tento vážny nedostatok a v podstate v intenciách

prvostupňového rozhodnutia arbitrárne presadzoval názor, že dodávka pre žalobcu bol tovar s
inštaláciou alebo montážou podliehajúca inému režimu možnosti odpočítať DPH ako pri dodávke stavby.

Je pravdou, že žalovaný podrobne vysvetlil dikciu ustanovenia § 69 ods. 2 zákona o DPH v jeho
rôznych zneniach pred a po novelizácii (od 1.1.2011), deň vzniku daňovej povinnosti a deň vzniku

nároku na odpočítanie dane, zaoberal sa i rôznym porozumením na vec sa vzťahujúceho názoru
vyjadreného v stanovisku niekdajšieho Daňového riaditeľstva SR zo dňa 13.4.2011, ktoré v prípade
dodania fotovoltaickej elektrárne túto podľa žalobcu považovalo za dodávku stavby s miestom dodania
určenýmpodľa§13ods.1písm.c)zákonaoDPH.Podľažalovanéhozjehonázoruvyplýva,ževtakomto
prípade sa miesto dodania určuje podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o DPH a ide o dodávku tovaru s

inštaláciou alebo montážou. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou závislosti vzniku práva
na odpočítanie DPH a úhradou príslušnej faktúry, skutočnosťou vzniku daňovej povinnosti dodávateľa
žalobcu podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, dodatočnými daňovými priznaniami dodávateľa žalobcu a tiež
polemizuje so žalobcom vysvetľujúc svoj postoj ku stanovisku Ministerstva financií SR zo dňa 4.4.2011,
v ktorom sa okrem iného uvádza, že „v prípade dodania fotovoltaickej elektrárne zahraničnou osobou,

ktoré je dodanie tovaru s inštaláciou alebo montážou, je prechod daňovej povinnosti na zdaniteľnú osobu
podľa § 69 ods. 2 zákona o DPH výhodnejším riešením aj z pohľadu daňovej správy, ako povinnosť
registrácie zahraničnej osoby v tuzemsku podľa § 5 zákona o DPH“.

I keď je rozhodnutie žalovaného obšírne a konkrétne sa tejto otázke venoval na strane 8 (2. odsek)

a na strane 10 (2. a 3. odsek), podobne ak správca dane, opäť na škodu veci žalovaný nevysvetlil, v
čom spočíva podstata a obsah predmetnej transakcie zakladajúca dôvod dospieť k záveru o porušení
§ 69 ods. 2 zákona o DPH, teda základnú premisu - či ide o dodanie stavby alebo o dodávku tovaru s
inštaláciou alebo montážou. Preto rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane nemožno
podľa názoru súdu považovať za preskúmateľné.

Súd je ďalej názoru, že žalovaný i správca dane vec po právnej stránke nesprávne posúdili z dôvodu
nesprávnej aplikácie príslušného právneho predpisu a nesprávneho výkladu príslušných noriem.

V prvom rade treba povedať, že daňové zákony neriešia a ani logicky nemôžu riešiť, kedy a na akú

činnosť sa vydáva stavebné povolenie a čo sa má považovať za stavbu, na ktorú sa vyžaduje stavebné
povolenie. Túto problematiku upravuje stavebný zákon. Súd podotýka, že nie na všetky stavby je
potrebné stavebné povolenie (drobná stavba) a napriek tomu by spadali do režimu, kedy by jeho dodanie
bolo skutočnosťou zakladajúcou daňovú povinnosť.V praxi je pojem stavba definovaný ako „cielene vytvorený objekt zložený z viac než jedného prvku
obyčajne permanentne fixovaný do zeme sprostredkovávajúci jeden alebo viac aspektov prostredia“.

Stavebným zákonom je pojem stavba definovaný ako „stavebná konštrukcia postavená stavebnými
prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou, alebo ktorej osadenie vyžaduje
úpravu podkladu. Pevným spojením so zemou sa rozumie spojenie pevným základom, upevnenie
strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ v zemi alebo o inú stavbu, ukotvenie pilótami alebo
lanami s kotvou v zemi alebo na inej stavbe, pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia

územia a umiestnenie pod zemou“ (§ 43 stavebného zákona). Smernica o spoločnom systéme DPH
č. 2006/112/ES z 28.11.2006 v článku 12 ods. 2 pre potreby určenia zdaniteľnej osoby považuje za
„akúkoľvek budovu akúkoľvek stavbu pevne spojenú so zemou“.

V tomto prípade súd poukazuje na právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých
okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu

silu; ustanovenia zmluvy (porovnaj napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1967, Zb. s. 1141), všeobecné
zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi,
43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia
(Salumificiou di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová
právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy

účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými
vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či
boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o
normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69).
Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí

vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972 Zb.
s. 119, bod 5), čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne
právneodvetvia.Povinnosťrešpektovaťprednosťúniovéhoprávamusiadodržiavaťvšetkyzložkyštátnej
moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. Smernice sú „záväzné pre každý členský štát,
ktorému sú určené, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa

ponecháva na vnútroštátne orgány“ (čl. 249 pododsek 3 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva).
Členské štáty si pri transpozícii smerníc zachovávajú určitú mieru diskrečnej právomoci a sú viazané
iba cieľom preberanej smernice a nie prostriedkami na jeho dosiahnutie. Aplikácia smernice založená
na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva umožňuje účastníkovi vnútroštátneho súdneho
alebo správneho konania dosiahnuť podobný výsledok, aký by dosiahol v prípade priamej aplikácie

smernice, ktorá je oveľa komplikovanejšia. Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú vždy usilovať
o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (t.j. jeho výklad v súlade so smernicou), aby sa tak
zabezpečil reálny účinok smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade, majú, alebo
nemajú priamy účinok. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť
medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice. Nepriama aplikácia

smerníc na účely interpretácie sa vzťahuje aj na vnútroštátnu judikatúru.

Žalovaný poukázal vo svojom rozhodnutí na stanovisko Ministerstva financií SR zo dňa 4.4.2011,
nadväzujúce stanoviská niekdajšieho Daňového riaditeľstva SR zo dňa 13.4.2011 a 10.11.2011 ale
predovšetkým na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-111/05 Aktiebolaget NN. V texte uvedeného

rozsudku sa konštatuje, že „pripojenie hnuteľnej veci k zemi nemusí nutne spadať pod pojem stavebné
práce a je potrebné skúmať dôležitosť poskytnutia služieb vo vzťahu k hnuteľnej veci a prípadne aj cenu
tovaru a cenu služieb“. S týmto konštatovaním je nutné súhlasiť, súd však nesúhlasil so záverom, že
fotovoltaická elektráreň nie je stavbou.

Súd dáva do pozornosti, že samotné stanovisko Daňového riaditeľstva SR zo dňa 13.4.2011 si v texte
protirečí, keď sa v ňom síce uvádza a to bez ďalších vhodných argumentov, že zhotovenie fotovoltaickej
elektrárne na kľúč je dodanie tovaru, ale sa tiež uvádza, že pokiaľ ide o stavbu energetických zariadení,
tieto sú inžinierskymi stavbami. Samo Daňové riaditeľstvo SR túto otázku nevyriešilo a opäť v ďalšej
časti textu stanoviska len cituje stanovisko ministerstva zo dňa 4.4.2011.

Fotovoltaická elektráreň len ako sústava fotovoltaických solárnych panelov alebo ako odnímateľné
prenosné zariadenie by sa mohla javiť ako vec (hnuteľná), ktorá nie je stavbou. Toto správne orgány
vo svojich rozhodnutiach síce naznačili, avšak dostatočne presvedčivo nezdôvodnili. Hlbšou analýzoutechnického charakteru, preštudovaním stavebného povolenia (popis stavby, údaje o stavebných
objektoch a prevádzkových súboroch) je však už nutné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že sa jedná o stavbu.
Správca dane ani žalovaný nie sú odborne spôsobilí sami určiť charakter predmetu dodávky. Súdu nie

je zrejmé, prečo potom celkom negovali existenciu stavebného povolenia, toho bez ďalšieho vyhodnotili
ako právne irelevantné a tiež, prečo nezobrali do úvahy zloženie jednotlivých prvkov fotovoltaickej
elektrárne, ich vlastnosti a technické zakomponovanie do celku. Opätovne súd poukazuje na definíciu
stavby ustálenej praxou. Taktiež podľa smernice o spoločnom systéme DPH postačuje na priznanie
statusu stavby jej pevné spojenie so zemou. Oboma účastníkmi v ich písomných podaniach citované

rozhodnutie Súdneho dvora ES vo veci C-111/05 Aktiebolaget NN vyjadruje potrebu skúmať dôležitosť
poskytnutia služieb vo vzťahu k hnuteľnej veci.

Preto podľa názoru súdu bol žalovaný povinný podrobnejšie zaoberať sa vôľou účastníkov zmluvy, na
základe ktorej bola realizovaná výstavba fotovoltickej elektrárne. Nad všetky pochybnosti sa prejav vôle
vykladá podľa vôle strán a v danom prípade aj okolnosťami realizácie dodávky.

Žalovaný tiež nesprávne vyložil dikciu článku 12 ods. 2 smernice o DPH, zamenil si vo svojej
argumentácii pojmy budova a stavba a taktiež bez priameho a dostatočne presvedčivého vysvetlenia,
napriek zneniu smernice, nepovažoval skutočnosť, že fotovoltaická elektráreň spĺňala všetky vyššie
v texte tohto rozsudku opísané atribúty charakterizujúce stavbu, za právne relevantnú. Pritom

v danom prípade fotovoltaická elektráreň, ako vyplýva z administratívneho spisu, bola súborom
stavebných prvkov, stavebným dielom, projektovaným a stavebnotechnicky vyhotoveným. Bezpochyby
bola fotovoltaická elektráreň i fixovaná do zeme, tiež pripojená na siete a zariadenia technického
vybavenia územia a na jej výstavu bola potrebná úprava terénu (takisto stavebnými prácami). Podľa
smernice o DPH by úplne postačovalo už uvedené pevné spojenie so zemou.

Súddodáva,žepresprávneorgánymalabyťexistenciastavebnéhopovolenianavýstavbufotovoltaickej
elektrárne určujúcou skutočnosťou na posúdenie (určenie) zdaniteľnej osoby - dodávateľa žalobcu.
Vydaním rozhodnutia v stavebnom konaní orgánom príslušným na to podľa osobitných predpisov
bola pre žalovaného vyriešená právna (predbežná) otázka charakteristiky predmetu dodávky - stavby.

V stavebnom konaní nemôže byť predsa povolené okrem stavby nič iné a na základe stavebného
povolenia možno realizovať len stavbu - nie hnuteľnú vec.

Súd je názoru, názor žalovaného, že v preskúmavanom prípade dodania fotovoltaickej elektrárne
zahraničnou osobou, ide o dodanie tovaru s inštaláciou alebo montážou a nie o dodanie stavby, je mylný.

Zároveň nesprávnym je na to nadväzujúci záver, že daňová povinnosť preto prešla na žalobcu ako
odberateľa, ktorý tým, že neuplatnil samozdanenie, dopustil sa porušenia § 69 ods. 2 zákona o DPH.

V rozhodnutí žalovaný konštatuje, že u dodávateľa žalobcu, zahraničnej osoby, daňová povinnosť
nevznikla, DPH priznaná nebola, nie je voči nemu uplatňovaná daňová pohľadávka, a preto uznanie

nároku žalobcu na DPH, ktorá nebola odvedená, by znamenalo nezákonné odčerpanie finančných
prostriedkov zo štátneho rozpočtu.

Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovi jeho dodávateľ fakturoval s pripočítaním DPH. V
jeho dodatočnom daňovom priznaní bola taktiež DPH vyjadrená. Súd opakovane uvádza, že žalobcov

dodávateľ, zahraničná osoba, sa v tuzemsku stala platiteľom dane, registrovala sa pre tieto účely
u správcu dane, dodala tovar v tuzemsku a teda jej vznikla daňová povinnosť - odviesť DPH z
vyfakturovaného zdaniteľného plnenia.

Podľa § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z

tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto zdaniteľnom obchode vznikla daňová povinnosť,
pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže
daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento
zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.

Obava žalovaného z odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu nasmerovaná v
neprospech žalobcu nebola podľa názoru súdu dôvodná a zákonná. Jednou zo základných zásad
systému DPH je zaručenie daňovej neutrality, ktorá sa týka dane zaplatenej na vstupe a odpočítanej v
rámci podaného daňového priznania. Podľa judikatúry ESD právo na odpočítanie dane, ktorá zaťažujena vstupe tovary alebo služby použité zdaniteľnou osobou na účely jej zdaniteľných plnení, má za cieľ
úplnezbaviťpodnikateľabremenaDPH,splatnejalebozaplatenejvrámcivšetkýchjehopodnikateľských
činností. Ako už bolo uvedené, žalobcovmu dodávateľovi daňová povinnosť vznikla a bude závisieť na

správnymi orgánmi uplatňovanom štátnom mechanizme výberu daní dosiahnutie jej splnenia.
Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že žaloba bola dôvodná,
a preto obe preskúmavané rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zrušil podľa ust. § 250j ods. 2
písm. a), c), d) OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Súd rozhodol o žalobe žalobcu bez pojednávania rozsudkom v súlade s § 250f ods. 1 OSP.

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešný žalovaný

je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške
70,- € a z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci- prevzatie a príprava zastúpenia 130,16
€ + 7,81 € režijný paušál a písomné podanie - žaloba - 130,16 € + 7,81 € režijný paušál + 20 % DPH -
čo spolu predstavuje 331,13 €. Trovy právneho zastúpenia je žalovaný podľa § 149 ods. 1 OSP zaplatiť
na účet právneho zástupcu žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo.
Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.;

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci;
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností;
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.);
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.